10. schôdza

Pani poslankyňa Gaborčáková.

Ďakujem za slovo. Tak, pán kolega, hovoril si o prijatí rokovacieho poriadku konsenzom. Je to základ, ako fungovať ďalej, ako dať navonok ľuďom, obyčajným ľuďom vonku, že aj politici sa dokážu na niečom predsa len raz dohodnúť, ale tomu predchádzajú rôzne rokovania. Ja si myslím, že naozaj je veľmi dôležité s ľuďmi rozprávať. Lebo pokiaľ sa niečo dostane mimo krajiny a možno to poškodzuje dobré meno krajiny v tom, že tu nie sú nejaké demokratické princípy, môže sa stať, že argument, že chceli sme sa s nimi dohodnúť, ale oni veľmi nechceli, môže viesť možno k tomu, že aj naši dobrí politici, ktorí vedia robiť medzinárodnú politiku, budú mať čo robiť s obhajobou takého konsenzu, aký práve nastal pri rokovacom poriadku. Preto si myslím, že najlepšie je možno nie ani z jednej, ani z druhej strany, aby prechádzalo všetko, ale zhodnúť sa na naozaj dobrých veciach, ktoré majú hlavu a pätu, ktoré pochopí aj človek z vonku, a naozaj vystupovať ako krajina, ktorá je postavená na demokratických princípoch, na ľudskosti, na odbornosti a na tom, že všetkým nám ide o dobro tejto krajiny.
Ďakujem.

Pán poslanec Suchánek, chcete reagovať na faktické poznámky? Musíte sa prihlásiť. Nie, nie je tomu tak? Dobre.
Ďalším prihláseným do rozpravy je pán poslanec Žarnay. Nech sa páči.

Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, nie je veľa tém, ktoré by v pomerne tak krátkom čase, aký uplynul od parlamentných volieb, dokázali rozozvučať túto parlamentnú sieň a zároveň vyvolať toľko emócií. Návrh zmeny rokovacieho poriadku, ktorý vzišiel z dielne predsedu Slovenskej národnej strany Andreja Danka, rozvíril už beztak nepokojné parlamentné vody, ale aj značne rozkolísal hladinu verejnej mienky, ktorá sa už dlhší čas s nedôverou díva na zákonodarcov tohto štátu. Ak doposiaľ poslanci Národnej rady boli považovaní v tom naivnejšom slova zmysle za jedincov, ktorí za daných občanov stláčajú tlačidlá, aby schvaľovali nejaké zákony, tak teraz sa na nás dívajú cez prizmu ťažkého egoizmu. Pretože namiesto toho, aby sme riešili pálčivé problémy celej spoločnosti, bijeme sa tu ako kohúti na kôpke hnoja, komu bude patriť.
Do istej miery chápem motiváciu predsedu slovenského parlamentu, ktorý sa chce ukázať v pozitívnom svetle nielen pred svojimi voličmi, ale aj ostatnými voličmi Slovenska a zapôsobiť na nich ako silný vodca, ktorý má všetko pod kontrolou, vrátane neposlušných poslancov neschopných sa zmestiť do vlastnej kože. Vládnuť tvrdou rukou a trestať tých, ktorí sa vzpierajú rešpektovať zaužívané formy slušného správania, patrilo vždy k pomyselným oprávneniam silnejších. Je to predsa najľahší spôsob, ako sa zbaviť nepohodlných svedkov vlastných omylov a prešľapov a hádzať vinu na iných.
K takým závažným zmenám, akú predstavuje aj zmena rokovacieho poriadku, je potrebná širšia diskusia a priestor na formulovanie základných východísk, z ktorých by sa očakávané zásahy do rokovacieho poriadku mohli stať namiesto diktátu vládnych poslancov spoločným konsenzom väčšiny poslancov parlamentu. V tom lepšom prípade. V tom horšom by sme mali dospieť aspoň ku kompromisom. Môžem vás poprosiť? Ďakujem. (Reakcia rečníka na ruch v pléne.) Celá situácia však pripomína skôr diktatúru a nie parlamentnú demokraciu. Žiaľ, aj toto je jedna z realít súčasnej hry na demokraciu na Slovensku. Využiť prevahu väčšiny v parlamente, silou a tlakom donútiť ostatných, aby sa podriadili a rešpektovali vôľu vládnej koalície. Ak sa má i v budúcnosti takýmto smerom uberať slovenský parlamentarizmus, vidím v tom vážnu hrozbu. Nie pre poslancov, ktorí sa ocitnú v nemilosti obludného valca koaličnej väčšiny, ale pre všetkých ľudí na Slovensku. Nikto im totiž nebude môcť garantovať, že aj ich práva nebudú pošliapané a nestanú sa hračkou v rukách po moci a pseudospravodlivosti túžiacich politikov. A stratená dôvera sa navracia veľmi ťažko. O tom sa mohli presvedčiť viacerí, teraz už bývalí poslanci Národnej rady, ktorých nemilosrdný prúd času zobral so sebou do politického očistca. Len máloktorým sa podarí bez bolesti ním prejsť a vrátiť sa s ľudskou tvárou do sveta, ktorý im predtým veril.
Demokracia nie je o diktáte, ale o hľadaní konsenzu, ale aj kompromisov. Bez nich je aj ponúknutá priateľská ruka panovníka iba mľandravým stiskom, pripomínajúcim dotyk klzkej ryby túžiaci sa vymaniť zo zovretia.
Keď som po prvýkrát vkročil do tejto sály ako poslanec Národnej rady s rešpektom a úctou, vo svojom vnútri som prežíval prvé dotyky s miestom, kde sa tvorila história našej pomerne mladej samostatnej republiky. Netušil som, čo ma čaká, aj keď určité predstavy o tom, ako to v rokovacej miestnosti prebieha, som mal. Viac-menej len z médií, či z počutia. Nemal som veľké očakávania a nebol som ani v objatí ilúzií, že sa v živote tohto mohutného kolosu, aký parlament nepochybne prestavuje, niečo zmení, lebo som tu ja. Ani k lepšiemu, ani k horšiemu. Každý mechanizmus sa skôr či neskôr naučí fungovať vo vychodených drážkach a slovenský parlamentarizmus v nich so zotrvačnosťou sebe vlastnou pracoval už príliš dlho na to, aby pomyselným šibnutím čarovného prútika dokázal zmeniť svoj chod. S pokorou som prijal aj skutočnosť, že ako nový poslanec nemám také bohaté skúsenosti, aby som svojim starším kolegom mal morálne právo niečo vyčítať či ich poúčať. Áno, prekážali mi niektoré prejavy, ktoré sa, bohužiaľ, udomácnili aj v tejto sieni. Slovné útoky, skákanie si do reči, vykrikovanie, telefonovanie počas rokovania, rozprávanie sa v čase, keď iný hovorí, otáčanie sa chrbtom k tým, ktorí stáli za rečníckym pultom, a v neposlednom rade aj prázdne stoličky počas rokovania. Boli to pre mňa ako déja vu v spojitosti s rovnakým správaním študentov, ktoré som zažil počas učiteľskej praxe. Pár týždňov po mojom nástupe do parlamentu ma oslovil jeden novinár a v rámci rozhovoru padla aj otázka, ako vnímam poslancov parlamentu, či mi nepripomínajú žiakov? A vtedy som si uvedomil, že je to vskutku tak. Jedna veľká 150-členná trieda, v ktorej sú bifľoši, ale aj neposedníci s mobilmi v rukách, vykrikujúci narušitelia vyučovacej hodiny, triedni zabávači, ktorí na seba vždy strhávajú pozornosť, notorickí záškoláci, žalujúci nespokojenci, pritakávači, donášači, ale aj veční ignoranti, na ktorých nič neplatí. Vskutku bohatá zmes ľudských osobností, temperamentov a charakterov.
Ako však takúto veľkú triedu umravniť? Obávam sa, že novým rokovacím poriadkom sa to nepodarí. Pokiaľ aj vy, vážení predkladatelia, neprejavíte istú dávku zhovievavosti a nadhľadu, tento početný kolektív sa vám skôr či neskôr rozpadne. A na jeho troskách nevznikne o nič lepší kolektív, pretože obmedzeniami, zákazmi, príkazmi, vyhrážkami, sankciami ešte nikto nikdy nezískal náklonnosť iných ľudí. Väčšinou si ich proti sebe poštval a jeho pravidlá priniesli viac skazy než úžitku.
Po nástupe do parlamentu som sa snažil upozorniť na nevhodné aktivity či správanie, ale potom som rezignoval a zmieril sa s tým, že takto to asi má vyzerať. Hlavou múr neprerazíš, povedal som si. No neustále ma to znepokojuje, nielen ako poslanca Národnej rady, ale aj ako občana tohto štátu. Rovnako ako milióny mojich spoluobčanov ja rozhodne nesúhlasím s takýmito praktikami. Prišli prvé väčšie konflikty, otvorené hádky, kričanie, klasik by to nazval rinčaním zbraní, rovnako, ako to robili predkovia pred bojom, aby zastrašili a demoralizovali nepriateľa. Pri emotívnych vystúpeniach neplatili racionálne argumenty, pragmatické riešenie problémov sa jednoducho nenosí a jednoduchšie je tzv. opozičným návrhom prilepiť prívlastok ako chrlenie nenávisti, zloby a podobne. Negatívna energia nahromadená v tejto sále sa stávala, aspoň pre mňa, čoraz neúnosnejšou. V duchu som si hovoril, či som skutočne v parlamente alebo niekde na bojisku. V mysli sa mi však zakaždým vybavil obraz zasadnutia parlamentu v čase socializmu, keď všetci svorne tlieskali, ďakovali si, chválili sa, počas rečnenia kolegov sedeli bez pohnutia a nikto s nikým neprehovoril, bohužiaľ, ani v diskusii. Tento obraz vo mne zakaždým vyvolával pocit hrôzy a zdesenia, pretože takáto forma parlamentnej diskusie bola nepochybne neprirodzenou a umelou. Zakrývať demokraciu pod pláštik slušnosti tzv. korektného prístupu a mlčania je znakom totalitných režimov. A mám pocit, že nový rokovací poriadok, ktorý sa rôznymi sankciami snaží obmedziť slobodu slova a prejavu na parlamentnej pôde, je návratom do tých čias, keď demokracia nebola ničím, iba ak zdrojom papiera v zásuvke komunistických diktátorov.
Nikto z nás si hádam nepraje, aby sme sa znovu vrátili do tých čias. Predstava slušných, uhladených, ticho sediacich poslancov, ktorí sa budú na seba milo usmievať a tlieskať si, nie je dobrou víziou, kam by sa slovenský parlament mal v blízkej budúcnosti uberať. Navonok je to síce lákavá predstava, zvlášť pre voličov, no v skutočnosti je popretím základných princípov fungovania parlamentnej diskusie a popretím prirodzených základných ľudských práv a slobôd, ktoré sú neodňateľné, neodcudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Kde inde a kto iný má kričať hlasom nespokojných ľudí, ak nie opozícia a nie v parlamente?!
Stiahnuť zlý návrh z rokovania nie je znakom slabosti, vážení navrhovatelia, ale znakom rozvážnosti a uvedomenia si svojej zodpovednosti. Preto vás chcem poprosiť, aby ste stiahli tento návrh, a poďme už konečne rokovať o skutočných problémoch, ktoré trápia občanov tejto krajiny.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujeme pekne, pán poslanec. Na vaše vystúpenie evidujem tri faktické poznámky, končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Pán poslanec Vašečka, nech sa páči.

Ďakujem za slovo. V závere vo mne zarezonovala zvlášť jedna veta "stiahnuť zlý návrh zákona nie je známkou slabosti, ale známkou racionality", úplne sa pridávam a súhlasím s návrhom pána poslanca Žarnaya, ktorému ďakujem aj za jeho vystúpenie. A skutočne vidíme, že naozaj tento návrh nepriniesol nič dobrého a podľa mňa nič dobrého neprinesie. Snaží sa nejakým zvláštnym spôsobom vyriešiť niečo, čo sa má riešiť inak, a nie takouto násilnou a nezmyselnou, zbytočnou a škodlivou novelou rokovacieho poriadku.
Ako bývalý učiteľ veľmi oceňujem aj ten učiteľský prístup. Aj u študentov sa nedá všetko vyriešiť len nejakou novelou alebo zmenou školského poriadku, je to veľmi často o vzťahoch, o vzájomnej úcte, o tom, že spolu komunikujeme, o tom, že motivujeme. Áno, existujú aj nejaké pravidlá, existujú aj nejaké sankcie, ale myslieť si, že vychováme dobrých študentov a zabezpečíme dobrú atmosféru v triede, v škole len tým, že pritiahneme šróby v školskom poriadku, to sa nedá. Takže ďakujem ešte raz pánu kolegovi, aj učiteľovi, aj poslancovi, Otovi Žarnayovi za jeho prejav.

Poprosím vás o kľud v rokovacej sále.
Pán poslanec Číž, nech sa páči.

Ďakujem pekne. Pán poslanec, je dobré, pekná slohová práca, len môj problém je, že sme v druhom čítaní, sme v rokovaní parlamentu, hovoríme o veľmi vážnej procesnej norme, ktorá sa dotýka parlamentu, a v druhom čítaní, ako sa dá ľahko dočítať v učebnici ústavného práva, má trošku iný charakter. Tie voľné frázy o tom, ako sa cítime, ako vnímame parlament, v prvom čítaní tomu rozumiem. V druhom čítaní?
Pán poslanec, apel na to, že aby sme sa už konečne vrátili k zmysluplnému rokovaniu?! Veď sa pozrite na tých 21 prihlásených, 90 % je vašich. Pán poslanec, ak sa pozriete na to, ako vyzerajú rokovania od začiatku tejto vlády, Národnej rady, tak uvidíte, že 70 a viac percent, pokiaľ ide o vystúpenia v rozprave, sú vystúpenia opozičných poslancov. K tomuto zákonu sme my vystúpili pomaly štyria, naši, a možno piati, a ten celý obrovský zoznam ten druhý, tretí deň, čo budeme zrazu o tom rokovať, tak to je predsa vaša práca.
A keď teda ste učiteľ a máte elementárny stav k objektivite, nemohli ste teda aspoň toto zhodnotiť, keď o tom hovoríte?
Ďakujem.

Ja myslím, že aj bez prijatia novely rokovacieho poriadku vieme zabezpečiť kľud v rokovacej sále. Chcem vás o to opätovne poprosiť.
Pán poslanec Budaj, nech sa páči.

Ďakujem pekne. Pán poslanec urobil veľmi dobrý prejav najmä v tých momentoch, kde upozornil na poškodzovanie parlamentarizmu. Parlamentarizmus je naša spoločná hodnota, parlamentarizmus stojí nad tým, kto je koalícia, kto je opozícia. Parlamentarizmus je tolerancia a vzájomná politická kultúra. Tú odovzdáme ďalej, keď sa vytvorí nejaký kultúrny jav, nejaké zvykové právo, preberú ho po nás tí ďalší. Vy nás vraciate do 90. rokov, kde HZDS a jeho spojenci neznášali opozíciu a domnievali sa, že oni ju naozaj definitívne zničia, že opozícia je niečo nenormálne, čo narušuje život v parlamente. Chceli vylúčiť celú jednu stranu, desiatky poslancov a potom si tam sedieť sami a diskutovať si len o svojom. Preboha, hádam teraz v 21. storočí nerozmýšľajú takto predkladatelia zákona? Že oni si poriešia pokojné vládnutie tým, že umlčia opozíciu. K parlamentarizmu patrí tolerancia a zniesť kritiku akéhokoľvek charakteru, verbálnu kritiku v parlamente. Nič iné sa tu nerobilo. Vaše zákazy, vaše umlčiavanie parlamentu dokazuje len, že ste si pomýlili storočie.