11. schôdza

Ďakujem pekne. Ak sa zhodneme na tom, na jednoduchom pravidle, že viac bezpečnosti pre občanov a menej komfortu pre papalášov, tak jednoducho sa zhodneme na tom, že peňazí je dosť. Rezort vnútra ušetril obrovské milióny a čo spravil Robert Kaliňák? Ide kúpiť ďalšie lietadlo za 36 mil. pre papalášov. Koľko tých ciel by mohlo byť vybudovaných za tieto peniaze?
Aj nadviažem, aj na to, čo hovoril pán kolega Hrnko, lebo ja s ním súhlasím. Dnes tí policajti vedia, že používajú nezákonné cely a používajú ich len v najkrajnejších prípadoch, len na pár hodín. A ak niekto napadne policajta a ho zabije kvôli tomu, že ten policajt sa bude báť, že sa bude báť umiestniť toho kriminálnika do tejto cely, tak toto pôjde na vrub ministra Kaliňáka. Pretože keby sa nekúpilo to lietadlo a policajti by mali vybudované poctivé cely predbežného zadržania, tak tí policajti by tam toho kriminálnika, toho páchateľa do tej cely predbežného zadržania dali. Tak ak je tu niekto vinník a potenciálny vinník, napadnutých a zabitých policajtov, tak je to minister vnútra Kaliňák.
Dámy a páni, zajtra idem vypovedať, pozvala si ma polícia, lebo sám boss, policajný prezident Gašpar dal na mňa trestné oznámenie za ohováranie. Týmto sa zaoberá náš policajný prezident, aby tu naháňal opozičných politikov, aby ich nejakým spôsobom perzekvoval. A za ten čas, čo sa mne tam bude venovať nejaký vyšetrovateľ a ďalší policajti, zajtra aj v budúcnosti, mohli byť tie peniaze použité na to, aby niekomu bol možno zachránený život, aj policajtovi. Čiže tuto je pes zakopaný. Pokiaľ budeme mať za ministra vnútra skompromitovaného človeka, ako je Robert Kaliňák, a za policajného prezidenta Tibora Gašpara, ktorý sa venuje všetkému možnému, len nie radovým policajtom, tak nebudú ani radoví policajti bezpečnejší.
Ďakujem pekne.

Reakcia na faktické poznámky, pani poslankyňa Blahová.

Ďakujem pekne. Idem po poriadku. Pán Kotleba, vy rekonštruujete vládu? Poviem vám, že porcujete sviňu, ktorá ešte stále behá po dvore, tak si to, prosím, vybavte s vládnymi predstaviteľmi, nie s opozičnými poslancami.
Reakcia na pána Zelníka a Hrnka. Pohoršujete sa nad tým, aký obraz vydáva o Slovensku to, keď sa v Národnej rade vraví o tom, že sme štát, kde sa nedodržiavajú ľudské práva. A ja sa to tiež pýtam, že, preboha, aký obraz my vydávame o tejto krajine, keď je tu roky poukazované na to, že áno, nedodržiava tento štát ľudské práva, nemá ich v úcte a nerobí nič pre to, aby boli napĺňané, a je to hrozné. A vy sa bránite výrokmi o tom, že pani ombudsmanka alebo možno ja osobne sa momentálne nezastávam ľudí jednotlivých, poškodených nejakou inou trestnou činnosťou. Uviedla by som veci na poriadok. Verejný ochranca práv sa môže zaujímať a starať len o prípady, kedy prišlo k poškodeniu ľudí alebo ľudských práv orgánmi štátnej moci. Čiže teraz sa rozprávame o tomto.
A na pána poslanca Mazureka ťažko reagovať, lebo ako naozaj, myslím, že obsahuje moja odpoveď pre týchto pánov, odpoveď aj preňho.
A s pánom poslancom Galkom súhlasím. Myslím si, že peňazí je v systéme dosť, len nie sú využívané tak, ako by sa mohli a mali. A táto krajina tým preukazuje skutočne, že ľudské práva nemá v takej úcte, v akej by ich mala mať.
Ďakujem.

Ďakujem. Vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú. V záverečnom slove chce reagovať pani ombudsmanka.

Panie poslankyne, páni poslanci, ďakujem za, aj za prerokovanie správy, aj rozpravu. Pokúsim sa zareagovať na jednotlivé vaše ústne aj písomne dané vyjadrenia do rozpravy.
Pán poslanec Dostál predložil doplňujúci návrh k tým záverom, ktoré som ja navrhla v správe verejného ochrancu práv. Ja som si ich prečítala a oboznámila som sa s nimi. Myslím si, že pokiaľ by ste sa dokázali na tom zhodnúť a by ste odsúhlasili tento doplňujúci návrh, aj keď ho predložil opozičný poslanec, že by ste vlastne postupovali v súlade s odporúčaním Parlamentného zhromaždenia Rady EÚ z roku 2013, ktoré odporúča tým štátom, ktoré si zriadili verejných ochrancov práv, aby sa dôsledne zaoberali so závermi verejných ochrancov práv, pretože táto inštitúcia, tento inštitút je zriadený ako kontrola výkonnej moci v krajinách. Má mäkké prostriedky na to, aby dosahoval nápravu, a je práveže takým signalistom Národnej rade alebo parlamentu jednotlivej krajiny, ktorá takýto inštitút má, aby ju upozornil na to, kde nefunguje štát, v ktorých oblastiach je potrebné robiť zmeny, a prípadne aj legislatívne alebo iného charakteru. Čiže ak by bol prijatý doplňujúci návrh, tak by vlastne išlo o to, že sa implementujú niektoré opatrenia do praxe.
Potom pán poslanec Baránik hovoril o súdoch, že nefungujú súdy, a preto je to takto. No, musím povedať, že tie jednotlivé osoby, ktorých sa dotkol na ich základných právach policajný postup, by sa museli na súdy obrátiť nejakým individuálnym právnym podaním. A pokiaľ súd nedostane, ktorýkoľvek súd, takéto podanie, tak nemôže vo veci konať. To platí aj pre tento prípad poškodených policajným postupom. Musím súhlasiť s tým, alebo súhlasím s tým, čo hovorila pani poslankyňa Dubačová, že my nemôžeme, pokiaľ sme demokratický a právny štát, uznať existenciu nejakých nezákonných postupov, resp. svojvoľných postupov, pokiaľ ide o vykonávanie verejnej moci.
Tie prípady, na ktoré som ja poukazovala, alebo tú systémovú chybu, na ktorú poukazujem vo fungovaní polície, tá sa týka tej fázy jej činnosti, v ktorej polícia vystupuje ako orgán verejnej správy, nie ako orgán činný v trestnom konaní. A to možno niektorí poslanci ani nevedia, že vlastne polícia v tej prvej fáze vystupuje ako orgán verejnej správy. Riadi sa ustanoveniami zákona o trestnom, o správnom konaní, potom pokračuje ďalej ustanoveniami podľa Trestného zákona a zároveň sa riadi zákonom o Policajnom zbore vo svojej činnosti. Tento postup, ktorý popisujem v správe, je dôležitým porušením práve preto, lebo polícia postupuje nieže v rozpore so zákonom, ale úplne mimo zákona, pretože zákon jej presne predpisuje každý jeden úkon, ktorý v takýchto situáciách robiť má. A to je aj nebezpečné pre demokratický a právny štát, takže nemali by sme to v žiadnom prípade akceptovať.
Pani poslankyňa Vaľová a myslím, že ešte aj niektorí iní poslanci, mi v postate vytýkali, že sa nezaoberám nikým iným iba vlastne policajtami, ktorí majú ťažkú a náročnú prácu, a ich zlyhávaním a nezaoberám sa vlastne ich, že sa zastávam ľudí, ktorí spáchali trestný čin. No nie je to pravda, pretože v tejto fáze, ktorú popisujem v správe, ide o osoby, ktoré boli predvedené na políciu. My aby sme vedeli, že či niekto je podozrivý z trestného činu, alebo či spáchal trestný čin, musíme mať k dispozícii rozhodnutie vyšetrovateľa Policajného zboru, čo v tejto prvej fáze nemôže existovať, tam platí prezumpcia neviny až povtedy, kým súd nerozhodne o vine a neuloží trest. Čiže toto je úplne normálny postup v právnom štáte.
Tá situácia, ktorú opisujem ja, je situácia, keď polícia predvedie do svojej budovy osobu a nejakým spôsobom voči nej začne postupovať. Má postupovať podľa zákona, nerobí to.
Nie je pravda, že sú takto predvádzané iba osoby, ktoré sú podozrivé z trestných činov, sú takto predvádzané aj iné osoby. Čiže tieto možno vaše názory vychádzajú z nedostatku informácií.
No, potom ďalej tu boli také vyjadrenia pani poslankyne Jurinovej alebo aj Zimenovej alebo aj pani poslankyne Verešovej. V podstate ony majú takého spoločného menovateľa, ktorý potvrdzuje, že aj to stanovisko verejného ochrancu práv, že je potrebné sa touto vecou zaoberať a riešiť, aby policajné orgány fungovali v súlade so zákonom. A súhlasím s tým, dlhodobo poukazujem na to, že v kombinácii, keď polícia postupuje spôsobom, ktorý neupravuje zákon, obmedzuje osobnú slobodu osôb v priestoroch, ktoré na to nie sú určené a ktoré sú dehonestujúce už tým samotným vybavením a už tým, že tam tie osoby je možné pripútavať, čo je úplne vylúčené v takýchto podmienkach. Dokonca, že sú prípady, kde tieto osoby boli aj bité.
Takže za takýchto okolností je potrebné mať aj nezávislý vyšetrovací orgán, ktorý preskúmava policajné postupy. To nie je výmysel verejného ochrancu práv, ale takto to funguje v demokratických krajinách. My takýto orgán a takúto inštitúciu nemáme. A dokonca, keďže sme neratifikovali Opčný protokol k Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu, tak nemáme vytvorený proti tomuto ani tzv. národný preventívny mechanizmus. K tomuto sa vyjadrovala naša vláda, ktorá naposledy na tie zistenia aj európskeho výboru odpovedala, že to zvažujeme, ale teraz nevidíme momentálne potrebu takýto preventívny mechanizmus zriadiť. A že veď dostatočnú kontrolu týchto postupov vykonáva, hádajte kto? Prokurátor a verejný ochranca práv. To písala naša vláda.
Takže nemáme tento mechanizmus a vždy keď je spochybňovaný policajný postup, tak je potrebné ho nezávisle preskúmať. A podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, pokiaľ dôjde k zhoršeniu zdravia u človeka, ktorý bol v moci štátu, bol zatvorený, v rukách polície, povedzme, tak vždy keď dôjde k zhoršeniu zdravia medzi tým momentom, keď ho polícia do svojich rúk dostala a keď opúšťal to uzatvorenie do nejakého možno iného procesu, a dôjde k zhoršeniu zdravia, tak štát je povinný to objektívne preskúmať. Sám z vlastnej, z úradného postupu, na to nemusí mať ani žiadny podnet. Ani toto my nemáme zabezpečené v Slovenskej republike.
Teraz pán poslanec Kotleba hovoril, mi vytýkal, že prečo som tú správu uviedla tak, ako som uviedla. No, uviedla som ako príklad toho, že keď štát má verejného ochrancu práv na to, aby on hľadal tie slabé miesta vo fungovaní štátu, keď ich nájde, tak ich má predložiť jednotlivým inštitúciám, ak sa nepodarí, tak až Národnej rade. A keď som predložila tú správu v roku 2013, zhodou okolností sa týkala práve tých prípadov, ktoré som spomínala, tak Národná rada ju ani neprerokovala, ani opatrenia neprijala. Ja som to uviedla ako príklad toho, že aby sme takto nepostupovali pri tejto správe napríklad, lebo keďže sme to neurobili, tak budúcnosť potom od roku 2013 po dnes ukázala, že Európska komisia začala proti nám konanie kvôli diskriminácii v školskom vzdelávaní. Však keby sme boli odstraňovali, tak sa to nemuselo stať, že nám hrozí žaloba na Európsky súd pre ľudské práva za tú Moldavu napríklad, hej. A že samozrejme tie procesy, ktoré sa robili v meste Košice pri vysťahovaní tých rómskych osídlí, sa teraz, vlastne pokračuje sa s nimi takým spôsobom, takým krutým spôsobom, ktorý určite do budúcnosti privolá škandál na Slovenskú republiku a zhorší jej meno. A teraz nejde o to, že v zahraničí, ale v podstate ide o to, že my vlastne si nemôžeme vyberať z ľudských práv ako z bonboniéry, že toto budeme uznávať a toto nebudeme uznávať. A takisto osoby si nemôžeme vyberať, že voči týmto platia tie práva a voči týmto neplatia. Alebo v stredu platia a v utorok neplatia. To proste takto nemôže fungovať.
Je to úlohou verejného ochrancu práv, aby toto robil, tak to robím. Pokiaľ by som mala za úlohu ochraňovať individuálne prípady, tak robím to. Ale toto verejný ochranca práv, ochranu jednotlivých prípadov má na základe podnetov, ale takisto len mäkkými prostriedkami môže poukazovať na nedostatky.
Pán Dobrovodský. No boli by ste prekvapený, pozrite si stránku verejného ochrancu práv, ja som ten prípad riešila, riešila a je mi veľmi ľúto, lebo som poukazovala vo výsledku toho podnetu, že dochádza k porušeniu ich základných práv a že štát svojou nemohúcnosťou, napriek tomu, že v zmysle zákona všetky orgány vykonávali svoju pôsobnosť, nedokázali mu zabezpečiť ochranu, vrátane súdov. To sa tam, proste všetky orgány sa tam angažovali a on ostal bez pomoci. A preto som navrhovala, že aj to považujem za porušenie práv a že štát by mal prezrieť svoju legislatívu a dať jednotlivým inštitúciách také kompetencie, aby mohli v takýchto aj v iných podobných prípadoch relevantným spôsobom pomôcť, čo sa nestalo. A nebol to iba pán Dobrovodský. Je veľa takých prípadov, napríklad aj pri ochrane životného prostredia. Taká istá nemohúcnosť zo strany štátu, napríklad proti hluku a podobne. Čiže poukazujem na to a naozaj som sa tomu venovala.
Potom pán poslanec Krajniak, neviem, či tu je. No to je vec názoru, že či si štát zriadi inštitúciu, ako je verejný ochranca práv alebo iného typu. Čiže ja s ním nejdem bojovať. Ak má názor, že inštitúcia ako verejný ochranca práv v tomto štáte je zbytočná a nepotrebná, tak možno si on toto môže myslieť. Pravda je taká, že v roku 2001 priamo z Ústavy Slovenskej republiky bol v Slovenskej republike zriadený verejný ochranca práv preto, aby vlastne kontroloval tie postupy štátu a štátnych orgánov, že či ony neporušujú základné práva osôb. Nespomínam v správe nikde Róm, pretože v základnej definícii základných práv sa vždy hovorí o fyzických alebo právnických osobách, a takto to mám písané aj v textoch, pokiaľ neriešim jednotlivý individuálny prípad, tak tam už sa zaoberám tým prípadom. Ale v tejto správe, tá je správa o systéme fungovania polície, o nezákonnom fungovaní polície, o porušovaní aj ústavných práv, takže tam používam termín fyzické osoby.
Potom posledné myslím, to už bolo na základe ústneho prihlásenia sa do rozpravy, bola pani poslankyňa Verešová, pani poslankyňa Blahová. V podstate je pravda, ako ste popisovali tie rokovania na jednotlivých výboroch Národnej rady. Ja chcem len povedať, že ministerstvo vnútra sa opakovane vyjadrilo rovnakým spôsobom. Veď tie postoje boli známe dlhodobo. A pokiaľ ide o výbor pre zabránenie mučeniu, ponižujúcemu neľudskému zaobchádzaniu a trestaniu, tak tento výbor tu bol prvýkrát v roku 2009, nie, prvýkrát myslím ešte v roku 2004. V 2009, v 2013 jeho nálezy boli rovnaké, bezo zmeny, preto nám to vytýkal. A argumentácia Slovenskej republiky bola taká, že policajti preto používajú tie, oni to volajú vyhradené priestory, tie kobky, lebo že nemajú inú možnosť, lebo že v policajných budovách proste nemajú inú možnosť vybudovanú a z toho dôvodu, keď on potrebuje vlastne, kým môže urobiť ten úkon, tú osobu niekde umiestniť, tak musí použiť tento priestor. A ja hovorím, že to nie je pravda. Ani ten výbor nedostal kompletnú a pravdivú informáciu, pretože my sme išli preskúmavať dodržiavanie základných práv osôb, ktoré sú umiestnené v cele. A popritom sme našli v tých istých budovách okrem tých ciel aj tieto kobky. Dvadsaťdva budov sme prezreli a v devätnástich bola aj cela, aj kobka. A používali tú kobku. Čiže toto ten výbor naozaj takúto informáciu nemal, ale mal informáciu, že ten policajt nemá inú možnosť, a preto aspoň na niekoľko hodín. My sme sa rozprávali, oni tým mysleli dve hodiny, dve, tri maximálne, kým sa proste vyrieši tá situácia provizórne na tú chvíľu, aby im ten človek neušiel napríklad. Ale žiadne spútavanie, žiadne o stenu proste priväzovanie. A samozrejme, že bolo treba vytvoriť aj podmienky, pomoc na zavolanie, dostupnosť pitnej vody, prípadne možnosť použiť toaletu. Právna pomoc mala byť.
Čiže výbor vytýkal, že v komplexe toho, že aj takáto miestnosť, aj zašitá niekde v policajnej budove, kde o nej nikto nevie, aj bez právnej pomoci, aj bez telefonátu rodine a viac ako 24 hodín, čo som aj ja zistila, to sa volá ponižujúce zaobchádzanie. To je definícia právna. To je jedna vec. A druhá vec, pokiaľ ho tam zbijete v tom uzavretom priestore, tak to už je mučenie. Takže takto na tom sme.
No a ja sa ešte vrátim, už len jednu vetu poviem. My žijeme v demokratickom a právnom štáte podľa našej ústavy. V roku 1977 bola Charta 77, bola preto, lebo aj socialistický štát pristúpil k dohovorom, povedal, že bude uznávať základné práva a slobody a nerobil to. Niektoré uznával, niektoré neuznával. Za niektoré, keď sa to, človek toho domáhal, tak dokonca prenasledoval a trestal. No ale teraz sme v demokratickom štáte a my sme pristúpili k dohovorom. A my si myslíme, že si môžeme vyberať ako kedysi? Že toto právo budeme uznávať a toto právo nebudeme? Neexistuje taký dôvod, že pre nedostatok peňazí my môžeme porušovať základné ľudské práva a slobody. A ja si myslím, že každý poslanec Národnej rady, volený občanmi Slovenskej republiky, toto musí vedieť a musí to akceptovať.
Takže ja pevne verím, že bude verejný ochranca práv úspešný nie kvôli verejnému ochrancovi práv, samozrejme, ale kvôli tomu, že sa posunieme kúsok ďalej v demokracii a že naši ľudia budú mať lepšiu záruku ochrany základných práv a že vy, poslanci Národnej rady, to umožníte.
Ďakujem vám veľmi pekne. (Potlesk.)

Ďakujeme pekne, pani ombudsmanka, za vaše záverečné slovo a ja osobne si neodpustím nepoďakovať sa vám za celé vaše pôsobenie vo funkcii, ktorej ste, myslím, že to tu bolo aj povedané, dali punc dôležitosti a niečoho, bez čoho ja osobne si teda už ani neviem predstaviť fungovanie Slovenskej republiky. Veľmi pekne ďakujem.
Áno, pán Hrnko, upokojte sa! (Reakcie z pléna.)
Pýtam sa vás, pani spravodajkyňa, či chcete vystúpiť v rámci záverečného slova. Nech sa páči.

Iba veľmi krátke zhrnutie rozpravy. (Výkriky z pléna.) Prosím vás, pani predsedajúca, zjednajte nápravu. (Reakcie z pléna. Zaznievanie gongu.)
Dovoľte mi, aby som iba zhrnula rozpravu. V rozprave vystúpilo päť poslancov. Bol podaný jeden doplňujúci návrh k uzneseniu, pán poslanec Dostál, hlasovať o každom bode samostatne. Ďakujem ešte raz za celú diskusiu a ďakujem aj za prácu, ktorú ste vykonali, s takým malým dovetkom, budem veľmi rada, ak budete v tejto práci pokračovať aj v duchu ochrany obetí, čo vlastne nebolo ešte povedané alebo zduplikované, že samozrejme treba chrániť práva všetkých osôb, všetkých skupín, ktoré žijú na Slovensku. A stále aj ja vnímam taký väčší dôraz na práva obetí. Ale toto vôbec nechcem rozoberať z pohľadu, o ktorom sa tu z úst niektorých poslancov rozprávalo, ale stále mám pocit, nedostatočne sú zároveň aj ochránené práva obetí trestných činov.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne aj vám.
Prerušujem rokovanie o tomto bode programu a hlboko sa ospravedlňujem pánovi Hrnkovi. Vidíte, ja, prepáčte mi, toľko tu vykrikujete, že ja som zvyknutá vás napomínať, tak nejak tak sa mi to prihodilo.
Pán Zelník, vy máte absolútnu pravdu. Podľa rokovacieho poriadku by som sa k tomu nemala vyjadrovať. Nedalo mi.
Budeme teraz pokračovať v prerušenej rozprave v prvom čítaní o návrhu poslancov pána Kotlebu, Schlosára, Uhríka na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení ústava, pod tlačou 324.
Poprosím pána poslanca Rastislava Schlosára, aby zaujal miesto určené pre navrhovateľov. A pani spravodajkyňu z ústavného výboru, pani poslankyňu Katarínu Macháčkovú, aby zaujala miesto určené pre spravodajcu.
Pokiaľ to tu mám napísané správne, tak včera neukončil svoje vystúpenie v rozprave ústne prihlásený pán poslanec Marian Kotleba. Je tomu tak?
Takže vám týmto odovzdávam slovo, nech sa páči.

(Pokračovanie v rokovaní o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Mariana Kotlebu, Rastislava Schlosára a Milana Uhríka na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, tlač 324.)

Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, pre tých, ktorí ste tu včera neboli, si dovolím tak veľmi stručne zhrnúť, o čom je podstata nášho návrhu novely ústavy. (Reakcia z pléna.) Áno, áno, vychádza to tak, takže budem veľmi stručný.
Hlavným cieľom alebo v podstate jediným cieľom je odstránenie druhej vety čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá hovorí, že "právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky". Zo samotnej textácie tohto znenia je zrejmé a jasné, že sa týmto už v zákone zákonov, v ústave teda, podriaďujeme, podriaďujeme cudzej moci.
Vzhľadom na veľmi podobné, veľmi podobné zloženie tých, ktorí tu ostali, k tomu včerajšku nebudem opakovať tie ďalšie veci, ale musí mi, alebo nedá mi teda nepovedať ešte jeden argument, ktorý mnohí obhajcovia toho potápajúceho sa Titaniku s názvom Európska únia veľmi často a radi používajú ako nejaké, nejakú všemocnú formulku, ktorou si myslia, že ospravedlnia všetky tie negatíva, ktoré jednoducho na Slovensko aj do všetkých ostatných krajín ten novodobý žalár európskych národov, nazývaný Európska únia, priniesla. A to je aj tá včera spomínaná sloboda pohybu osôb, tovaru a služieb.
Ja sa pýtam, či naozaj to tí ľudia myslia vážne, keď hovoria, že je obrovské víťazstvo našej integrácie do Európskej únie, že mladí môžu pracovať ako gastarbeitri, ako lacná pracovná sila v zahraničí. Či je to naozaj výhra. Pretože situácia týchto ľudí, ktorí boli alebo ktorí sú teda odídení za prácou do zahraničia, je taká, že zhruba len 20 % z nich odišlo preto, že chceli skúsiť zahraničie, že nechceli ostať doma, nechceli ostať na Slovensku, chceli proste odísť. Zvyšných, zhruba 80 % z týchto ľudí odišlo jednoducho preto, že nemali na Slovensku uplatnenie, nemali na Slovensku možnosť sa zamestnať, nemali na Slovensku adekvátne podmienky pre svoje životné plány, pre naplnenie možno svojich potrieb, medzi nimi aj potreby založiť si rodinu a dôstojne a slušne žiť a vedieť sa postarať o jej živobytie. Preto tí ľudia odišli, preto tí ľudia odišli do zahraničia a preto sú tam.
Cieľom každej vlády, cieľom každej vlády, bez ohľadu na politické tričko, by malo byť pritiahnuť čo najviac týchto ľudí v exile domov a dať im na Slovensku, tu u nás doma priestor a možnosti na to, aby sa realizovali, aby tu mohli napĺňať svoje životy, aby tu mohli zakladať svoje rodiny a aby tu sa mohli o tie svoje rodiny starať.
Preto používať alibistický termín, že je dobré, že tí ľudia mohli odísť a môžu pracovať v Nemecku, v Anglicku, kdekoľvek inde, že je to dobré, je veľmi, veľmi nezodpovedné a absolútne, absolútne smiešne.
Takisto podobná situácia sa týka pri slobode pohybu tovarov. Áno, už teraz viem, že mnohí mi povedia, Slovensko je exportná krajina, naša ekonomika je otvorená na 80 % a bez exportu by sme nemali čo robiť. Na druhej strane si ale povedzme, ako tá liberalizácia strategických odvetví, najmä poľnohospodárstva a potravinárskeho priemyslu, na Slovensku dopadla. A aký je dnes stav? Stav je taký, že Slovenská republika dováža ročne zhruba potraviny za 3 mld. eur. Veľká časť z nich sú potraviny veľmi otáznej kvality, ktoré dnes namiesto toho, aby sme ich vyrábali a zamestnávali pritom našich ľudí, kupujeme v reťazcoch, kupujeme konzumným spôsobom, pretože jednoducho dnes vplyvom politiky Európskej únie tú výrobu a zamestnanosť na Slovensku nahradil obchod, dovoz a konzum. To, samozrejme, nie je priamym dôsledkom čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý sa snažíme odstrániť. Ale je to jeden z výlučne negatívnych dopadov členstva Slovenskej republiky v Európskej únii.
Aby som už veľmi nezdržiaval, tak znova si zoberiem na pomoc včerajšie vystúpenie pána poslanca Budaja o historickej pamäti a pokúsim sa niektorým poslancom pripomenúť ich hlasovanie. Bolo to dosť dávno, ale nie až tak dávno, aby si na to nemohli spomenúť. Pretože o článku, teda o tejto druhej vete, ktorá je ukotvená v čl. 7 ods. 2 ústavy, sa hlasovalo, prosím pekne, v Národnej rade Slovenskej republiky 23. februára 2001 a ešte dnes tu sedí šesť ľudí, ktorí na svojich paprčiach majú pachuť toho, že zahlasovali za to, aby sa zo Slovenskej republiky stala kolónia. Aby Slovenská republika absolútne dobrovoľne podriadila svoju legislatívu a celé svoje fungovanie ako štátu cudzej moci. Týchto šesť poslancov si dovolím teraz vymenovať, aby na nich nikto nikdy nezabudol.
Včera som ich nevymenovával, pán poslanec, včera som len spomínal to číslo, snažil sa ich vymenovať kolega Schlosár, neviem či ich vymenoval. Je to pán poslanec Budaj, ktorý bol vtedy v SDK, teraz je v OĽANO – NOVA, pán poslanec Faič, ktorý bol v SDĽ, teraz je v SMER-e, pán poslanec Bugár, ktorý bol v SMK, teraz je v MOST-e, pán poslanec Kresák, ktorý bol v SOP-ke, teraz je v MOST-e, pán poslanec Šebej, ktorý bol nezávislý, teraz je v MOST-e a pán poslanec Osuský, ktorý bol nezávislý a teraz je v SaS-ke. (Reakcia z pléna.) Niekedy, ak by to aj tak bolo, niekedy opakovanie naozaj nezaškodí. A jednoducho stále tu sedia ľudia, ktorí si myslia, že je lepšie, keď je Slovensko kolóniou a nesvojprávnym štátom, ako keby bolo štátom suverénnym a absolútne svojprávnym.
Máme teraz príležitosť túto krivdu na národe, krivdu na štáte, krivdu na všetkých tých národných dejateľoch, ktorí naozaj pre Slovensko žili a umierali a trpeli, napraviť veľmi jednoduchým hlasovaním a podporou našej novely Ústavy Slovenskej republiky. Preto vyzývam z tohto miesta všetkých poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, v ktorých drieme ešte ten, aspoň ten zvyšok nejakého národného povedomia, nejakej hrdosti na Slovensko a ktorí si uvedomujú tie obrovské riziká nezastaviteľné a nezastaviteľnú degradáciu Európskej únie, aby prekonali svoje obavy a nejakú stranícku disciplínu možno alebo zviazanosť, a keď už nie hlasovali, tak aspoň vyjadrili svoj názor, aspoň vyjadrili svoj názor na to, že či by naozaj nebolo lepšie, keby sme mohli o Slovenskej republike znova rozprávať ako o suverénnom štáte.
My nie sme naivní a vieme, že samotným odstránením tohto článku z ústavy nepostavíme Slovensko opäť na nohy, ani ho neoslobodíme spod diktátu Bruselu a Európskej únie ako takej, ale spravíme aspoň prvý nutný a nevyhnutný krok k tomu, aby sa tak niekedy, v budúcnosti mohlo vôbec dakedy stať. Pretože kým tento zväzujúci a potupný, potupný článok v ústave budeme mať, nikdy nebude môcť dôjsť k znovuobnoveniu suverenity Slovenskej republiky, respektíve k naštartovaniu snáh o obnovenie našej štátnej samostatnosti.
Ja vám veľmi pekne ďakujem všetkým, ktorí ste tu boli včera aj dnes, za to, že ste tu ostali a uvidím a sám som veľmi zvedavý, ako to pri tom hlasovaní dopadne.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Na vaše vystúpenie, pán poslanec, zareagujú siedmi páni poslanci vo faktických poznámkach. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Pán poslanec Kéry, nech sa páči.