14. schôdza

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pán kolega Dostál, áno, máte pravdu a tak ako som uviedol hneď na začiatku, že som, sme pripravení o tom diskutovať, hlavne čo sa týka tých malých obcí a tam, kde sa, kde je len rodinná zástavba alebo prevažujúca rodinná zástavba, tam tá povinnosť sa prijať takéto VZN-ko, a teda určiť tie miesta na prístup, na voľný pohyb psa s najväčšou pravdepodobnosťou nebude, alebo teda vieme to upraviť v druhom čítaní. Tam to má logiku.
Tento zákon skutočne, by som povedal, robí problém mestám. Robí problém mestám, skôr tým obciam nie, ale mestám určite áno. Ja som si prešiel veľmi veľa VZN-iek a nechcem ich tu menovať, lebo všetky boli zlé. Podľa prokuratúry, tak by som povedal, že podľa názoru prokuratúry, ak by som mal prijať, že je to pravda a prokuratúra je tu na to, aby teda kontrolovala dodržiavanie zákonnosti, tak sú zlé tie VZN-ká a dobré VZN-ko podľa názoru prokuratúry je také, že musia byť vymenované de facto všetky ulice, čiže nedá sa určiť len tak, že len intravilán obce, ale vymenované všetky ulice a na nich vyznačené na stĺpoch verejného osvetlenia. Preto skutočne navrhujeme, navrhujeme takúto úpravu.
Pán poslanec Grendel, no ak sa k tomu zodpovedne aj tá Petržalka postaví, normálne k takémuto zákonu, tak povie áno, na tej hrádzi, kde prirodzene dnes chodia venčiť a kde nie sú konflikty ani psičkárov ani ľudí, ktorí sa tam chodia prechádzať alebo teda, tak tam určia, že to bude jednoducho, tam dajú označenie tabuľkami, tu je voľný pohyb psa jednoducho dovolený. A má to byť aj v záujme obce, že jednoducho bude k tomu pristupovať zodpovedne a určí dostatok takýchto miest, hlavne tam, kde sú dnes prirodzené tieto výbehy, ale zároveň vy ste spomenuli Petržalku a ja zhodou okolností mám mail od pani z Petržalky, nebudem ju menovať.
"S veľkou radosťou som prijala oznámenie pán poslanca Petra Antala a ďalších poslancov, že budú v parlamente iniciovať tzv. vôdzkový zákon. Veľmi prosím ostatných pánov poslancov, pripojte sa a podporte tento zákon, ktorý už nevyhnutne potrebujeme my, vzorní psičkári, ktorí platíme nemalé dane za našich spoločníkov, konkrétne v Petržalke 67 euro ročne. Chodíme s nimi zásadne na vôdzkach a podaktorí aj s náhubkami. Nech už venčenie nie je stres a večná hádka s inými chovateľmi psov, zväčša s majiteľmi bojových plemien. My máme dvojročnú fenku, maďarského krátkosrstého stavača, psov chováme...", atď., atď. a popisuje konfliktné situácie, ktoré nastávajú práve v Petržalke.
Snažím sa, snažíme sa upravovať práve tie vzťahy, ktoré dnes z môjho pohľadu nefungujú, nie vždy fungujú.
Ako sa budú označovať miesta? Úplne jednoducho, tabuľkou. Ale je jednoduchšie označiť tabuľkou miesto, kde je voľný pohyb psa povolený, ako označiť tabuľkou, nálepkou alebo čímkoľvek iným tam, kde je voľný pohyb psa zakázaný. To je logické, lebo toho je asi viacej, logicky.
Ja som takisto psičkár. Čiže to neni o tom, že teraz ja idem psičkárom ubližovať a niečo podobné. Ja mám tiež psa a jednoducho vidím, vnímam to, vnímam to ako problém.
Komu uľahčí život, pani poslankyňa Kiššová? No ja mám taký pocit, že tu sa tvárime, ako keby každý mal psa a je to automatické, je to prirodzené, že všetci majú psa. No nie. Tých psov je na počet obyvateľov možno 20 %, keď to ja z mojej štatistiky mesta, čo sme priemerné mesto vo všetkom, také, by som povedal, také ukážkovo priemerné v nezamestnanosti, vo všetkom, atď., čiže zhruba do 20 % je na počet obyvateľov. Na počet obyvateľov. To neznamená, že aj 20 % obyvateľov ich má, lebo niektorí majú dva, tri psy. Komu uľahčíme život? V prvom rade tým, ktorí psy nemajú, a to je možno 80 %, ale aj z tých psičkárov, ktorí tie psy majú, veľa alebo neviem, či to je väčšina, takú štatistiku nemám, nevediem, veľa privíta takúto úpravu práve tam, kde sa cítia ohrození tými psami, ktoré, váš nie, ani pána premiéra Fica asi. Takže vy to beriete, že to je zlé, ale to sú, to sú tie, tí normálnejší, hej, tak to nazvem, normálni. Ale takí, čo nie sú, tak jednoducho, ktorý si nevie psa ustrážiť a proste a musí behať voľne, nerešpektujúc to, že rovnaké práva má ten druhý psičkár, týmto ľuďom pomôže táto právna úprava. Áno, možno bude niekoľko psičkárov nespokojných, ale vždy to bude o tom, že mesto môže uspokojiť aj tých kvázi, čo by mohli byť s takouto úpravou nespokojní. A každý normálny primátor sa k tomu postaví tak, že vyčlením dostatok priestorov na to, aby tí psíčkari mohli sa stretávať či už spoločne alebo aj sami.
Pani kolegyňa Zemanová, tým, že to dávame do zákona, neznamená, že to bude kontrolovať štátna polícia. Tam zákon hovorí, kto kontroluje dodržiavanie tohto zákona a naďalej to bude v kompetencii mestskej polície. (Reakcia z pléna.) Ja vravím o mestských políciách a preto som povedal, že aj tie obce môžme odtiaľ vyňať, ktorých sa možno takáto úprava nedotkne. Ten priestor alebo verejné priestranstvo, práve preto je to takto nadefinované, že tých pojmov verejné priestranstvo je v daňovom, v zákone o miestnych daniach, proste aby bol iným spôsobom vyčlenený, vyčlenený tento priestor.
Keď si otvoríte tie VZN-ká, každá obec si to upravuje, takýto pojem verejné priestranstvo po svojom, lebo proste hľadá tú najideálnejšiu formu. Ja možno, možno toto neni tá úplne najideálnejšia forma tejto definície, ale každé mesto hľadá nejakú ideálnu formu toho verejného priestranstva tak, aby neublížil niekomu, aby nezasiahol do vlastníckych práv a tak ďalej.
Uvítam, keď niekto príde s lepšou alternatívou. Možno desať pojmov alebo desať vysvetlení tohto pojmu sme mali na stole a zhodli sme sa, že toto by možno mohla byť tá najsprávnejšia, ale očakávam návrhy aj v tejto, v tejto oblasti.
Ďakujem pekne a poprosím vás, pokiaľ to je možné, o vašu podporu.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci, za slovo. Chcel by som sa opýtať ctených kolegov a kolegýň, či by súhlasili, že aktuálny návrh, bod 54, tlač 453, čo je môj návrh na zmeny a doplnky zákona č. 369/1990 o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov by sme mohli presunúť na ďalšiu schôdzu.

Ďakujem, vážený pán predsedajúci. Navrhovaná zmena zákona o podmienkach výkonu volebného práva sleduje cieľ, aby v prípade potreby vykonania tzv. nových volieb podľa § 48 zákona č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov sa vykonávali tak, aby nezasahovali do prípravy všeobecných volieb do orgánov samosprávy obcí v roku 2018 a nekolidovali najmä s lehotami, ktoré sú ustanovené pre vykonanie všeobecných volieb v súvislosti s právami a povinnosťami kandidujúcich subjektov vo volebnej kampani podľa zákona č. 181/2014 Z. z. o volebnej kampani a o zmene a doplnení zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov.
Realizácia navrhovaného zákona nemá vplyv na verejné rozpočty nad rámec už schválených rozpočtov orgánov verejnej moci a nemá vplyv na životné prostredie, ani na zamestnanosť. Tento návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, nálezmi Ústavného súdu, medzinárodnými zmluvami a súčasne je v súlade s právom Európskej únie.
Vážené pani poslankyne, páni poslanci, poprosím vás o podporu tohto návrhu. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Vážené kolegyne, kolegovia, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj ma uznesením určil za spravodajcu k návrhu zákona o podmienkach výkonu volebného práva (tlač 451). V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona.
Návrh zákona spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej úprave (pozn. red.: správne "rozprave") uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady a Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 5. mája 2017 a gestorský výbor do 9. mája 2017.
Pán podpredseda, skončil som. Prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

Príjemný dobrý deň, dámy a páni. Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Dovoľte mi veľmi stručne zaujať stanovisko nášho klubu k tomuto návrhu zákona.
Mali sme pomerne zaujímavú diskusiu, pretože na jednej strane, áno, chápeme, že sa jedná o pomerne technicky jednoduchú legislatívnu zmenu a do istej miery môže priniesť aj šetrenie verejných prostriedkov tým, že by sme teda nezrealizovali voľby bezprostredne po tom, ako by sa napríklad niektorý starosta alebo primátor stal predsedom vyššieho územného celku. No a práve tu sme zase zašípili aj pomerne veľký problém. My sme si technicky túto legislatívu nazvali ako Lex Raši, čo v praxi môže znamenať, že ak sa napríklad pán primátor Raši stane predsedom vyššieho územného celku Košického, tak potom by tu niekto rok vládol v Košiciach miesto neho. Podobná situácia môže nastať aj v Banskej Bystrici, prípadne v niektorých ďalších krajoch, kde sa tiež hovorilo o niektorých starostoch alebo primátoroch ako kandidátoch na županov vyšších územných celkov.
Práve z tohto dôvodu máme tak trošku problém s touto legislatívou jednak preto, že si nemyslíme, že by bolo správne nechať mestá a obce istým spôsobom napospas svojmu osudu len preto, lebo sa ich starosta alebo primátor rozhodol vykonávať inú verejnú funkciu a zároveň máme s tým problém aj preto, lebo nie je jasné, čo by to znamenalo napospas svojmu osudu. Napríklad ja osobne mám veľký problém s tým, že ak by sa primátor mesta Banská Bystrica stal županom, tak čo by sa dialo s naším mesto, keďže som aj poslancom mestského zastupiteľstva. Neviem si dosť dobre predstaviť, že by naše mesto viedli dvaja súčasne pomerení viceprimátori. To hovorím celkom otvorene a úprimne.
Preto si myslím, že tie doplňujúce voľby majú zmysel a skutočne na takýchto veciach v tejto krajine nemôžme šetriť, pretože ak by sme tu nechali moc v rukách ľudí, ktorí napríklad vo voľbách do miestnej samosprávy mali výrazne menej hlasov, ako niektorí ich ďalší kolegovia poslanci, ale v skutočnosti by zrazu prebrali exekutívne funkcie, tak by to rozhodne nebolo fér ani voči občanom daného mesta alebo danej obce.
Preto si myslíme, že tento návrh zákona napriek dobrému úmyslu, ktorý som aj na našom klube pochválil, nie je vhodný a nie je správny. Nakoniec vo veľkej miere to súvisí aj s tým, že v roku 2022 budeme mať voľby do komunálu aj do regionálnych zastupiteľstiev spoločne a tento problém sa v podstate vyrieši takýmto spôsobom prirodzene.
Z tohto dôvodu v tejto chvíli náš klub nemôže uvedenú novelu zákona podporiť.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem. Ja som sa chcel spýtať v podstate niečo podobné, ako kolega Martin Klus povedal vo svojom vystúpení, že aké sú tie skutočné dôvody, že je to naozaj lex Raši? Je, bolo tým dôvodom predloženia návrhu zákona to, že počítate s tým, že niektorí vaši primátori alebo starostovia budú kandidovať za županov a budú za županov aj zvolení? A teda aby na to obdobie, keď sa stanú županmi, tak na zvyšné obdobie nebol dovolený nový primátor alebo starosta, ale aby dokončil svoje alebo to funkčné obdobie zástupca, ktorého ten predchádzajúci primátor alebo starosta poveril, lebo kedysi boli zástupcovia primátorov a starostov na návrh primátora volení zastupiteľstvom. Dnes je to úplne v rukách samotných primátorov a starostov. Tak ročné obdobie sa mi zdá dosť dlhé na to, aby riadil mesto alebo obec niekto, koho legitimita nevyplýva priamo z volieb, ale teda má legitimitu poslanca, ale nemá legitimitu primátora a jeho legitimita viesť mesto v takom prípade bude vyplývať iba z toho, že ho poveril primátor, ktorý už navyše ani primátorom nie je. Tak sa chcem spýtať, že či to nie je tak trošku účelová, účelový návrh.

Vážený pán predsedajúci, milé kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som krátko uviedol návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 149/1995 Z. z. o posunkovej reči nepočujúcich osôb, ktorý predkladá skupina poslancov Evka Smolíková, Magdaléna Kuciaňová a Tibor Bernaťák, Štefan Zelník, Dušan Tittel a ja. Ako ste sa dočítali v dôvodovej správe, hlavným dôvodom, pre ktorý sa novelizácia tohto zákona o posunkovej reči nepočujúcich osôb predkladá, je skutočnosť, že 21 rokov od účinnosti tohto zákona sa jednak veľa zmenilo a príliš veľmi tento zákon sa nepremietol do praxe. Jedným z takých dôvodov je aj nie celkom správna interpretácia pojmov, ktoré sa používajú pri narábaní s našimi nepočujúcimi, alebo povedal by som pri vytváraní podmienok pre našich nepočujúcich, pretože naša legislatíva prevažne hovorí o sluchovo postihnutých osobách, čo je v prípade nepočujúcich troška krivda, pretože oni nie sú len sluchovo postihnutí, ale sú absolútne nepočujúci. A najmä pri výchove a vzdelávaní detí vznikajú isté problémy, pretože keď sa takéto deti dostávajú do skupiny s deťmi, ktoré sú sluchovo postihnuté a majú schopnosť ale počuť zvuky a orientovať sa aj podľa zvukov, tak tieto nepočujúce sú zjavne hendikepované.
Takže práve z tohto dôvodu sa snažíme, aby sme - v podstate legislatíva - lepšie odlíšili pojmy a spresnili pojmy, ktoré sa týkajú nepočujúcich a samozrejme usilovali sme sa aj o to, aby sme lepšie zadefinovali mechanizmus vzdelávania takto postihnutých detí v našom školskom systéme. Z hľadiska štruktúry vzdelávania samozrejme sme naznačili isté možnosti z tej cesty, ako by sa dalo riešiť vzdelávanie týchto detí a po dohode s rezortom školstva sa zrejme k tomu mechanizmu ešte vrátime, pretože samotný, samotné ministerstvo školstva by malo radšej upravené spôsoby vzdelávania nepočujúcich detí v svojom zákone, v svojej legislatíve. Takže pravdepodobne v druhom čítaní sa budeme viacej orientovať tomu spresneniu pojmov a právam nepočujúcich ako takých v tejto skupine a pasáž zo záverečnej časti novely zvážime, či nebudeme riešiť potom s rezortom školstva v novelizácii školského zákona.
Toľko úvodom a očakávam vaše pripomienky, podnety a bohatú rozpravu.
Ďakujem za pozornosť.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona, tlač 464. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona. Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona v druhom čítaní výbory prerokovali do 5. mája 2017 a gestorský výbor do 9. mája 2017.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.

Vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, dovoľte mi k tomuto návrhu zákona povedať tiež pár slov. Zdá sa mi veľmi odvážne od predkladateľov návrhu zákona vstupovať do tak citlivej témy, ako je zmena v zákone o posunkovej reči bez toho, aby prebehla diskusia v komunite nepočujúcich a mohli sa opierať o názory odbornej verejnosti, aj keď chápem dobrý úmysel. Nie je mi známe, že niekto z predkladateľov sa tejto téme dlhodobo venuje. Opravte ma, ak sa mýlim. Aj sami predkladatelia už musia cítiť tlak zo strany nepočujúcej verejnosti, že tento návrh zákona nepočujúcim nepomôže.
V dôvodovej správe, ako to aj pán navrhovateľ povedal, sa píše, že zákon, ktorý existuje 21 rokov, sa zodpovedajúco nepremietol do praxe. Pravda je taká, že tento zákon si naozaj vyžaduje zmenu. Odbornosť však volá po úplne novom zákone, pretože tento už súčasnej praxi nezodpovedá. Tak by som chcela povedať niekoľko pripomienok k navrhovaným zmenám.
V prvom rade nie je jasné, čo sa pod pojmom posunková reč myslí a čo sa myslí pod formuláciou uskutočňuje sa bilingválne. V súčasnosti sú už v odborných kruhoch zaužívané iné termíny, ako slovenský posunkový jazyk alebo posunkovaná slovenčina. Ja chápem, že asi aj toto mal na mysli pán navrhovateľ, keď spomenul, že keď už hovoril o prístupe v druhom čítaní, ale myslím si, že aj v prvom čítaní ešte pred tým, ako vstúpi do prvého čítania, by ten zákon mal byť pripravený dôsledne.
Dovoľte mi pripomenúť, že čo tieto, alebo teda ktoré pojmy sa používajú v súčasnosti. Zaužívané termíny sú slovenský posunkový jazyk a posunkovaná slovenčina. Posunkovaná slovenčina je umelý jazyk, ktorý prostredníctvom posunkov zviditeľňuje hovorený jazyk, teda slovenský jazyk. Čiže ide o doslovný preklad ku každému slovenskému slovu vo vetách a každému tomuto slovu sa priraďuje posunok. Nie je samostatným jazykom a preto v tomto smere nemôžeme hovoriť o bilingválnej metóde. Ak už predkladatelia chcú, aby sa v školách vyučovalo bilingválnou metódou, tak je potrebné namiesto pojmu posunková reč použiť slovenský posunkový jazyk, ktorý je od zvukového hovoreného jazyka počujúcej populácie nezávislým systémom posunkov slúžiaci na komunikáciu nepočujúcich. Má vlastnú posunkovú zásobu, vlastnú gramatiku, vlastnú skladbu viet, vlastné frázy. Práve tento jazyk uprednostňuje odborná verejnosť.
V dôvodovej správe sa píše, že nedoslýchavé deti nie sú problémom pri integrácii, pretože načúvací prístroj umožňuje počuť a vzdelávať sa v školách, pretože načúvací prístroj im umožňuje vzdelávať sa v školách medzi počujúcimi. Podobne sú na tom i deti so zvyškom sluchu alebo deti ohluchlé. Lenže v súčasnosti sú už technické možnosti také, že aj deti nepočujúce takéto možnosti majú a dokážu dobre komunikovať orálne a dokážu si rovnako osvojiť hovorenú reč ako počujúci. Preto nič nebráni tomu, aby časť týchto detí mohla byť hneď integrovaná medzi zdravé deti. Mnoho nepočujúcich detí sa rodí počujúcim rodičom. A tak tieto deti prirodzene komunikujú nielen posunkovým jazykom, ale aj orálnym a často je to prioritne orálny jazyk. Ak ich štát bude nútiť vzdelávať sa iba v špeciálnych školách a v posunkovom jazyku, môže to byť pre mnohé deti krok späť.
Návrh zákona totiž navrhuje, aby vzdelávanie nepočujúcich detí zabezpečovali špeciálne školy pre nepočujúce deti, v ktorých učitelia ovládajú posunkovú reč. A práve tejto formulácie sa najviac obávajú. Nie je v súlade s Dohovorom o právach osôb so zdravotným postihnutím podľa článku 2 a 24. Rovnako sa v paragrafovom znení spomína, že na podporu integrácie a vzdelávania nepočujúcich detí im štát pre štúdium na vyššom stupni poskytne finančný príspevok na obstaranie zariadenia prevádzajúceho orálnu reč do písomnej formy a naopak.
V prvom rade nie je jasné, čo sa pod pojmom vyšší stupeň myslí. Navyše nie je možné, ani žiaduce, aby sa popri jazyku majority vzdelávalo, vzdelávali niektoré deti len v písomnej forme. Okrem toho už existujú aj iné spôsoby tlmočenia, ktoré v reálnom čase dokážu zabezpečiť nepočujúcim deťom prístup k hovorenej reči. Takže tento celý navrhovaný prístup, ktorý je aj v tomto návrhu zákona, je už zastaralý a neodráža potreby nepočujúcej komunity, aby sa v čo najväčšej možnej miere mohli začleniť medzi počujúcu spoločnosť. Návrh preto nie je korektný ani po odbornej stránke a nie je korektný ani kvôli segregácii nepočujúcej menšiny tak, ako ju navrhuje tento zákon. Preto by som chcela navrhnúť, aby ste tento návrh zákona z rokovania stiahli.
Ďakujem.

Vážený predsedajúci, ďakujem za slovo. Vážené pani poslankyne, páni poslanci. V roku 2015 Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol o tom, že deti so zdravotným postihnutím majú právo na inkluzívne vzdelávanie a zaistenie tzv. primeraných úprav v bežných školách. V rozsudku Najvyšší súd uviedol, že právo na inkluzívne vzdelávanie podľa Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím má vyššiu právnu silu ako školský zákon a ďalšie vnútroštátne právne predpisy a že školské orgány sú povinné konať v súlade s týmto dohovorom. Tento rozsudok má význam pre tisíce detí so zdravotným postihnutím, ktoré dnes nemajú vytvorené v školách vhodné podmienky na to, aby mohli byť vzdelávané v inkluzívnom prostredí a to napriek tomu, že si ich rodičia prajú, aby boli vzdelávané v bežnej škole. Sú preto väčšinou vzdelávané oddelene od ostatných rovesníkov v špeciálnych školách či triedach alebo im takéto vyčlenenie do špeciálnych škôl hrozí.
Rozsudok, ktorý spomínam, sa týkal 10-ročného dievčatka Elly, ktorej rodičia bojovali od roku 2012 o možnosť vzdelávať ju spoločne s jej rovesníkmi v bežnej základnej škole, nakoľko ju jej spádová škola odmietala prijať z dôvodu Dawnovho syndrómu a kompenzovanej poruchy sluchu. Rodičia žalovali rozhodnutie Mestského úradu Bratislava - Rača a rozhodnutie riaditeľa školy o neprijatí Elly do školy pred krajským súdom, kde neuspeli. Proti týmto rozhodnutiam sa odvolali. Najvyšší súd Slovenskej republiky však rozhodol v prospech rodičov. Predchádzajúce rozhodnutia zrušil a povedal, že je v najlepšom záujme Elly, aby s náležitou podporou bola vzdelávaná inkluzívne.
Týmto príkladom nechcem povedať, že každé jedno dieťa so zdravotným postihnutím sa má vzdelávať v bežných základných školách, ani že sa špeciálne školy majú zavrieť. To v žiadnom prípade netvrdím. Príbeh malej Elly spomínam preto, lebo chcem predkladateľov novely dôrazne upozorniť na jednu dôležitú vec, a to, že deti so zdravotným postihnutím majú právo na inkluzívne vzdelávanie a toto právo im nemôže obmedziť žiaden vnútroštátny predpis. Rodičia majú právo vybrať si spôsob vzdelávania pre svoje dieťa, majú právo rozhodnúť, čo je v najlepšom záujme ich dieťaťa a majú právo zvoliť si preň školu, ktorú považujú za najvhodnejšiu.
Nepochybujem o dobrých úmysloch predkladateľov novely zákona a o ich snahe pomôcť nepočujúcim deťom. V dôvodovej správe k návrhu novely zákona o posunkovej reči nepočujúcich osôb sa však výslovne uvádza, citujem: "Nepočujúce deti, o ktoré sa jedná predovšetkým v pôvodnom zákone i v tejto jeho novelizácii, potrebujú osobitnú starostlivosť už od útleho veku v špeciálnych školách." Argumenty, ktoré som pred chvíľou uviedla, ozrejmujú, prečo považujem toto tvrdenie za neprijateľné a snahu predkladateľov novely za kontraproduktívnu. Na prvý pohľad môže síce vysvetlenie, ktoré v dôvodovej správe ponúkajú, vzbudzovať dojem, že sa ním sleduje najlepšie záujem nepočujúcich detí, v konečnom dôsledku však ide o zabetónovanie zákazu vzdelávania týchto detí v iných ako špeciálnych školách a obmedzenie práva rodičov na slobodný výber vzdelávacej cesty ich detí.
Ľudia, ktorí nie sú v problematike vzdelávania detí so zdravotným postihnutím dostatočne zorientovaní, môžu argumentom predkladateľov podľahnúť a považovať ich snahu za správnu. Podľa môjho názoru však správna nie je. Pokúsim sa to podoprieť aj ďalšími argumentami.
Predkladatelia novely v dôvodovej správe argumentujú, že jedine v špeciálnych školách sa pri vzdelávaní nepočujúcich detí využíva tzv. bilingválna metóda, čo teda podľa nich znamená, že jedine v špeciálnych školách majú nepočujúce deti vhodné podmienky na rozvoj, pretože jedine tam sa s nimi komunikuje v posunkovom jazyku. Táto skutočnosť je sama o sebe naozaj znepokojujúca, pretože v konečnom dôsledku potvrdzuje, že náš vzdelávací systém nie je dostatočne pripravený na inkluzívne vzdelávanie detí so zdravotným postihnutím a len veľmi málo iných škôl, ako špeciálnych, dokáže v plnom rozsahu naplniť špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby nepočujúcich detí.
Návrh novely zákona však tento stav nijako nezlepšuje. Práve naopak, iba ho konzervuje. Nijako totiž neprispieva k takej úprave vzdelávacieho systému, ktorá by umožnila vzdelávanie nepočujúcich detí v čo najväčšom počte škôl, ktoré sú blízko ich bydliska, ale im výber školy zakazuje a určuje im len jednu vzdelávaciu cestu, jedine v špeciálnych školách. Inými slovami, táto novela neprináša riešenia na zlepšenie vzdelávacieho systému, vďaka ktorým by sa systém dokázal lepšie prispôsobiť deťom, ale núti deti a ich rodiny prispôsobovať sa nedokonalému systému.
Predkladatelia novely žiadajú, aby boli nepočujúce deti smerované výlučne do špeciálnych škôl. Neviem, či viete, vážení kolegovia, čo to v konečnom dôsledku pre tieto deti znamená. Na Slovensku máme šesť špeciálnych základných škôl, do ktorých chodia nepočujúce deti, ktoré sú všetky internátneho typu. Dve sú v Bratislave, ďalšie školy sú v Lučenci, Levoči, Kremnici a v Prešove. Začať chodiť do špeciálnej školy znamená pre nepočujúce deti, ktoré sa narodia v rôznych kútoch Slovenska a nie vždy iba v meste, ale aj v malých obciach, zároveň aj to, že musia odísť v útlom veku z domu do internátu, preč od svojich najbližších, od mamy, od otca, od súrodencov. To je obrovská emocionálna záťaž nielen pre deti samotné, ale pre celú ich rodinu.
Ak predkladatelia novely tvrdia v súlade so všeobecnými trendmi vo vzdelávaní, že nepočujúce deti treba začať vzdelávať už v útlom veku, znamená to, že už v predškolskom. Nepočujúca komunita pozná veľa smutných prípadov, kedy tieto deti vyrastali už od troch rokov odlúčené od rodín v špeciálnych internátnych školách, teda podobne, ako deti v detských domovoch. Pritom snáď nikto v tejto sále nepochybuje o tom, že aj nepočujúce deti chcú byť rovnako ako ostatné deti večer uložené do postele svojou mamou a nie vychovávateľkou v internáte. Nerozumiem, prečo v čase, kedy je už nespochybniteľne a všeobecne prijímaná téza, že pre zdravý vývin detí sú citové väzby detí s ich rodičmi kľúčové, prišiel do Národnej rady návrh prikazovať rodinám s nepočujúcimi deťmi, že sa majú trhať aj v prípade, keď si to neželajú. V nepočujúcej komunite je veľa rodičov, ktorí si naopak prajú, aby ich deti vyrastali doma a aby sa do vzdelávania začlenili tam, kde žijú a kde si môžu vytvárať aj s počujúcimi deťmi silné väzby a kvalitné vzťahy. Pre mnohých rodičov nepočujúcich detí, ale aj pre odborníkov z komunity nepočujúcich je to tá najprirodzenejšia cesta k plnému začleneniu sa týchto detí do spoločnosti v dospelosti.
Malo by to byť teda presne naopak. Do parlamentu by mali prichádzať návrhy, ktoré sledujú úplný opak toho, čo sleduje táto novela. Domnievam sa, že ak sa chce rodina postarať o svoje nepočujúce dieťa, chce mu pomôcť dorozumieť sa s rovesníkmi v susedstve, začleniť ho do detského kolektívu a vzdelávať v bežnej škole za rohom, je našou povinnosťou urobiť všetko pre to, aby mohli ostať tieto rodiny pokope.
Navrhované zmeny v zákone o posunkovej reči nekorešpondujú s vôľou mnohých rodičov, odborníkov v komunite nepočujúcich, ani s trendmi vo vzdelávaní a vo vývine posunkového jazyka. Viem, že predkladatelia novely dôsledne komunikovali s komunitou nepočujúcich, čo je chvályhodné, potom mi však nie je jasné, prečo do parlamentu predložili návrh na také zmeny v zákone, s ktorými ani značná časť komunity nepočujúcich nesúhlasí. Ak sa napriek viacerým nesúhlasným argumentom rozhodli novelu predložiť, je možné, že ich obava z nedostatku pomoci nepočujúcim deťom v bežných školách prehlušila všetky ostatné argumenty.
V tejto súvislosti chcem podotknúť, že na tejto schôdzi odznejú návrhy aj opačného charakteru, teda také, ktoré majú silu podporiť deti so zdravotným znevýhodnením v bežných materských, základných a stredných školách. A toto je cesta, ktorou by sme sa mali vydať, nie cesta segregácie detí so zdravotným postihnutím. Navrhujem preto tento návrh novely z rokovania stiahnuť.
Ďakujem.