14. schôdza

Ďakujem pekne. Pán predsedajúci, pán navrhovateľ, pani spravodajkyňa, kolegyne, kolegovia, trošku aj ja si dovolím povedať pár slov k tejto novele zákona, pod ktorou som aj ja podpísaný.
Vyzerá, že už som vo veku, hoci sa mi to ťažko akože priznáva, kde prakticky už môžem dávať nejaké skúsenosti, resp. hodnotiť, čo sme zažili. A pritom, keď sa takto zamyslím, tak poviem si, že 30 rokov som mal predvčerom. No, žiaľ, neni to pravda. A momentálne, keď si tak pozriem, tá naša generácia tých päťdesiatnikov a vyššie, prakticky sme vyštudovali v socializme a máme žiť v demokracii. To znamená, mnoho, to, čo sme sa učili, prakticky veľmi sa využiť nedá a musím sa prispôsobiť tým praktikám, resp. tomu chodu dejín, ktoré na Slovensku beží v iných intenciách.
Ja keď si tak spomeniem, hovoril som to už viackrát, prakticky aj v socializme, teda komunizmus sme tu ešte nevybudovali, aby ste boli v obraze, tí mladší, ktorí ste teda ho nezažili, tak prakticky socializmus mal spieť k tomu komunizmu a prakticky v päťdesiatych rokoch tam boli pracovné soboty aj nedele, bolo to po vojne. Potom neskôr sa to uberalo, to znamená, nedeľa už nie, potom aj sobota už nie, dokonca sa ešte aj učilo v školách, a prakticky vrcholom, ako nás učili, malo by byť skrátiť ten pracovný týždeň z tých päť na menej dní. Štyri, tri a nakoniec nebudeme robiť nič, lebo všecko za nami niekto urobí iný a my si len budeme brať to, čo sme vyrobili cez tie stroje alebo niečo iné.
Vyzerá, že asi, aj teraz som postrehol nejakú takúto úvahu, že áno, tie stroje budú tak vyrábať za nás, že prakticky ani tá ľudská sila tam nebude musieť byť a bude si to programovať všecko a tie stroje budú vyrábať a tých produktov bude dosť. A ja sa nikdy nestotožním s názorom, že človek má byť braný ako ľudský zdroj. Niekedy sme mali odbory personálne a teraz máme odbory ľudských zdrojov alebo nejaké oddelenia. Predsa človek nemôže byť ako baterka, ktorú vyšťavíš, a potom ju odhodíš. Žiaľ, vyzerá to tak, že súčasný svet takto vníma človeka, a ja budem prvý, ktorý zdvihnem ruku proti. Lebo život je o napĺňaní svojich ideálov, túžob, od detstva až po starobu, až po tú smrť, a neni to o tom, aby sme navzájom tu pili krv, vykorisťovali sa, úžernícky sa správali jeden voči druhému.
Ako povedal Svätý Augustín, že politika by mala byť najväčším prejavom lásky k blížnemu. A každý v srdci máme tú lásku k blížnemu. Nehovorte mi, že nie. Tak sme boli stvorení, ako to povedal už Marek Krajčí pred chvíľou, na obraz boží a tam je láska, nie nenávisť a nejaká iná kuleha na toho blížnemu svojho.
Takže ja som mal tú česť zažiť ten socializmus a keď si takto predstavím, že v sobotu sme, samozrejme, o tej dvanástej obchody boli otvorené, potom už boli zavreté, v nedeľu vôbec, hovorím teraz o tom maloobchodnom predaji, nehovorím teraz o nejakých cukrárňach a reštauráciách, kde, samozrejme, fungovali tu aj vtedy. A musím povedať, že sme tu, neboli úmrtia. A tak jak som povedal, predsa pri súčasnej dobe máme už aj mrazničky, ľadničky a všecky kadejaké zmrazujúce zariadenia, ktoré nám tu tie potraviny, keď už tak súrne potrebuješ v nedeľu ísť kúpiť, tak samozrejme si môžeš do zásoby. Nerobme sa, by som povedal, nejakí bohémskejší ako, neviem kto, pretože všetko sa dá zariadiť normálnym zdravým gazdovským rozumom. Asi ten proviant, ktorý potrebuješ v tú nedeľu mať, zabezpečiť aj vopred.
Tak preto si myslím, že dávať nedeľu a nútiť ľudí, aby pracovali, a ako už bolo povedané mojimi predrečníkmi, najviac sa to bude dotýkať práve žien našich na Slovensku, ktorým vďačíme za to, že vôbec tu sme, lebo keby ich nebolo, tak asi vymrieme, a prakticky ich likvidujeme, devastujeme. Už nehovorím o tom, o odchode do dôchodku a ďalších veciach, že prakticky ony držia tú rodinu, ony sa starajú o deti, majú šichty aj trikrát denne, pretože ide do práce, príde domov, musí prať, variť, starať sa o deti, manžel, ktorý pomôže, pomôže, ktorý nepomôže, nepomôže. Proste je tá šichta v podstate náročnejšia, to musím povedať otvorene z mojej praxe, ale myslím, že aj z vašej, že žena si zaslúži podstatne väčšiu úctu, ako sa jej momentálne v našom demokratickom slovenskom režime dostáva.
Takže myslím si, že každý keď si vstúpime do svedomia, mali by sme túto novelu zákona posunúť do ďalšieho čítania a prakticky potom prípadnými nejakými pozmeňujúcimi návrhmi ešte to vylepšiť. To, že sme minule schválili, že v sviatky sa nebude pracovať, super. Ako už bolo povedané, poďme do tých nedieľ. Či to obmedzíme aj do toho, že to bude iba od určitej hodiny, alebo či to bude úplne, nevadí, ale poďme do toho, lebo tak by som si predstavoval napĺňanie tých našich ideí, ako by ten život vyzerať mal.
Aj Japonci, keď si takto vezmeme z minulosti, snažili sa byť precízni a sú precízni a makali ako roboti a teraz tie generácie, ktorí idú do dôchodku, zisťujú proste, že sú tak zodratí, že on ten dôchodok ani neužije. Proste on neni v stave, pretože jak sa hovorí, tá baterka bola vyšťavená, a končia. To znamená, majú veľký problém, hoci áno, ekonomicky boli hit, boli lídrami a boli tigrami Ázie a všeckého možného, ale vyzerá, že na úkor toho, že určité generácie doslova majú teraz strastiplný dôchodok, keď sa toho dôchodku vôbec dožijú.
Myslím si, že toto by nemala byť naša idea. A mamon a modla peňazí nemôže zvrátiť to, aby náš človek mal čas aj na tú rodinu. Ja keď si spomínam, tak s našimi, s mojimi rodičmi nebohými už, my sme každú nedeľu chodili buď ku jednej babke, alebo ku druhej babke. Z jednej strany alebo z druhej strany, tam potom prišiel jeden strýko, druhý strýko, tretí strýko a sme debatovali. Hoci my deti, desať-, dvanásť-, pätnásťroční sme hovorili: ó-ó, načo tam k tomu idem? A teraz si uvedomujem, že tak sa vlastne tá rodina držala pokope, tá rodina sa zoznamovala, vedelo sa o sebe. A myslím si, že toto je zmysel spoločnosti, keď hovoríme, že spoločnosť je založená na rodinách a že rodina má byť základom spoločnosti.
Myslím si, že keď sa nepoznajú medzi sebou bratranci a sesternice, keď nevieme už ani o svojich súrodencoch, keď náhodou sa vôbec nestretneme celý rok a s ich synovcami a neterami, tak myslím si, že je to veľmi zlé, čo sa týka postavenia rodiny na Slovensku. A práve tá nedeľa by mal byť ten deň, keď sa povie, že áno, zrána či už do kostola alebo iné povinnosti, navarí sa obed, spoločný obed, rodina je pri stole a potom po obede si ideme vyraziť.
Ja som chodil okrem toho ešte aj na šport, pretože som hral futbal. A myslím si, že tá nedeľa mala svoje pravidlá, ktoré nás napĺňali určitou, by som povedal, hrdosťou, resp. určitým naplnením vašich ideálov a túžob, čo by som chcel robiť. Pokiaľ to budeme stále iba znásilňovať, že musíš, musíš, musíš do tej práce, tak zdá sa mi, že ten život veľa ľuďom tak znepríjemníme, že prakticky ten výkon v tej práci bude asi podstatne horší, ako keby tam išiel s radosťou.
A mne sa zdá, že to Slovensko momentálne aj v tejto dobe v roku 2017 a možnože aj od toho roku ´90 sa stáva z roka na rok smutnejším. Keď sa niekto smeje, tak ja to vnímam, taký smiech cez také zuby, že proste musí sa smiať. Mne sa zdá, že tých zhruba tridsať alebo dvadsaťosem rokov, čo som mal prežiť v socializme, tam sa mi zdá, že sme trošku ten smiech brali tak, že áno, smejem sa z toho, zo srdca. Proste nie strojene. A bojím sa, že momentálne tá demokracia je o tom, že ja – ja – ja ,a socializmus bol o tom, že my – my – my. Nechcem ho glorifikovať, ale prakticky pri rodine to my – my – my musí fungovať, lebo ináč rodina nefunguje. A môžeme si hovoriť, že tu budeme mať plné rodiny, neplné rodiny, neviem jaké rodiny, ale myslím si, že rodina má byť o tom, že drží pokope a vie si odovzdávať z generácie na generácie tie skúsenosti, ktoré tí jednotliví členovia rodín nadobudli počas svojho života.
Je pravdou to, čo aj povedal kolega Marosz, že život netreba naplniť, teda rodinu treba naplniť životom, nie konzumom. Stopercentne súhlasím, pretože ten konzum, jak som už povedal, ako kedy sme po tom osemdesiatom deviatom my, Slováci, nejak nevedeli sa do konzumu nabažiť a stále a stále musíme kupovať, zháňať, nakoniec zistí, že si kúpil dve tretiny blbostí, ktoré vôbec nepotrebuješ. Ale áno, bolo to v akcii, beriem. Bolo to päť kusov, tak päť kusov beriem. Potrebujem jeden, to nevadí, beriem.
To znamená, že, vážení, spamätajme sa! Áno, možnože je to aj dôsledok toho, že keď sme stáli na pomaranče, na banány v šóroch a nemali sme to, tak teraz si každý myslí, že zajtra nebude ten banán. No vyzerá, že je to tak, že ten banán bude aj zajtra, aj pozajtra, aj ten pomaranč. To znamená, len ten národ, ako keby, proste furt sa nevedel toho nabažiť. Takže myslím si, že je to apel aj na to, aby sme konečne sa trošku pozreli aj späť a povedali, že stačilo, lebo to vykorisťovanie, ktoré ja teraz tu vnímam, a to žmýkanie tých našich ľudí spôsobí to, že nám tí dôchodcovia ani si ten dôchodok neužijú a bude tu makať dvadsať, tridsať rokov, a zistíme nakoniec, že nič z toho, lebo dva, tri roky a odíde nám.
Takže myslím si, ak sme štát, mali by sme sa pričiniť o to, aby títo ľudia mali aj tú voľnú nedeľu.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem za slovo. Ďakujem pekne, Martin, za tvoj príhovor. Nadviazal by som na pasáž, kde hovoríš o tom, že postupnou robotizáciou bude ľudská práca takmer nahradená. Tento problém sa rieši aj na pôde Rady Európy a do dvadsiatich rokoch údajne zmizne až štyridsaťsedem percent všetkých pracovných miest, čo je obrovské číslo. A dvadsať rokov ubehne ako nič.
Inými slovami, my ako Slovensko by sme mali začať uvažovať o tom, ako sa postaviť k človeku, na ktorého robia roboty –alebo roboty? – roboti, a na Západe už v niektorých štátoch, vo Francúzsku, v Holandsku testujú, alebo vo Švédsku, takzvaný základný príjem. To znamená, že dobre, výroba sa automatizuje, ale človek potrebuje žiť, potrebuje mať pokryté svoje základné životné podmienky, a preto nech dostane ten slušný základ na život. Nenazývajú to sociálna dávka, volajú to základný príjem. A takýto človek potom sa môže rozhodnúť, či chce pracovať, alebo mu to stačí na pokrytie svojich životných podmienok. Takže sú rôzne nástroje.
My na Slovensku aj tú skupinu, ktorú riešime týmto návrhom zákona, je to z môjho pohľadu taká, že pracujúca chudoba. Títo ľudia netrávia čas so svojimi rodinami, sú vytrhnutí od svojich najbližších a napriek tomu získajú z tej práce tak málo, že ledva pokryjú svoje základné životné potreby. Preto by sme mali aj my na Slovensku začať minimálne diskutovať o rôznych modeloch, ako sa postarať o tých najbiednejších, najchudobnejších, a to sú aj títo spomínaní ľudia.
Ďakujem za tvoj príhovor.

Áno, ďakujem pekne, pán kolega. Jasné, že tento základný príjem asi budeme musieť v krátkej budúcnosti nejakým spôsobom riešiť. A to je vlastne ten udržateľný rozvoj aj tej spoločnosti, aj tej rodiny, ktorú by sme tu my mali akože zagarantovať cez tie vládne špičky, ktoré vládnu, viete, ako. A by sa mali postaviť k tomu a povedať, že áno, minister práce, sociálnych vecí povie: áno, môj udržateľný rozvoj rodiny je taký a taký, minister životného prostredia môj udržateľný rozvoj v oblasti životného prostredia je taký a taký.
No, žiaľ, bojím sa, že to udržateľné nejaké minimum, ktoré by sme mali zabezpečiť pre ďalšie generácie, sa u nás nejakým spôsobom obchádza, vôbec sa k tomu nevyjadrujeme a prakticky prešľapujeme na mieste. A mne sa vidí, ako keby sme, no, nechcem to povedať tak veľmi vulgárne, ale ako keby po nás potopa, že my sme tu a čo budú robiť naše deti, naši vnuci, tak to už nás veľmi nezaujíma. A preto ja budem stále tvrdiť, že pokiaľ budeme prejedať budúcnosť našich detí, tak nemáme tu právo byť. Takže dúfam, že sa každý spamätá. Aj tento zákon je jeden z tých, ktorý hovorí, aby sme teda neprejedali budúcnosť našich detí.
Ďakujem veľmi pekne.

Vážený pán podpredseda, vážené dámy a páni. Vážený pán kolega Vašečka, ja s návrhom na obmedzenie práce v nedeľu súhlasím na sto percent a na 99,9 % súhlasím aj s argumentami, ktoré ste v rozprave použili, ale predsa len by som chcel oživiť toto naše rokovanie tým, že upozorním na to 0,1 percenta. Vy, pán kolega Vašečka, aj viacerí kolegovia ste spomínali a používali príklady, že malo by to byť u nás tak ako v tých vyspelejších krajinách. Musím sa priznať, že mne sa to slovo "vyspelejšia krajina" v porovnaní s mnohými krajinami, ktoré sú na západ od nás, veľmi nepáči. Myslím si, že by sme mali sa rozhodovať podľa toho, čo my tu na Slovensku považujeme pre Slovensko za dobré. A v tejto súvislosti o tom, v tej debate o vyspelosti a nevyspelosti, by som chcel pripomenúť jednu pravdivú historku z talianskeho parlamentu, kde v zúrivej debate sa hádal poslanec z juhu Talianska s jedným poslancom z Ríma. Až to ten poslanec z Ríma nevydržal a zakričal tomu z juhu: ´Čo vy nám tu rozprávate?! Veď kým ste vy ešte liezli po stromoch, my už sme boli všetci homosexuáli.´
Takže toľko by som chcel upozorniť, že vyspelosť a nevyspelosť, na to môžeme mať rôzne názory. Argumentujme tým, čo považujeme za dobré pre nás, a argumentujme tým, že čo my považujeme za správne.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Na to lozenie po stromoch nebudem reagovať, ale chcem povedať, že áno, súhlasím s tým, že tá vyspelosť by naozaj nemala byť v tom, že sa cítime nejakí menejcenní. Argument poukazovania na štáty západnej Európy alebo aj severnej, teda v prípade Škandinávie, je spôsobené tým, že sa snažíme tú debatu otvoriť do široka a mnohí, ktorí sa obávajú, že nejaké zavádzanie voľnej nedele zaváňa nejakým spiatočníctvom alebo nejakou zaostalosťou, tak je to vlastne argument na takúto námietku.
Ja osobne si myslím, keď sme už pri tej téme, tak čo sa týka Európy, či tej na západ od nás alebo tej strednej alebo východnej, že v rámci napríklad Európskej únie sa môžeme navzájom obohacovať. Myslím si, že sú veci, v ktorých sa môžme poučiť zo štátov západnej Európy alebo z tej pôvodnej pätnástky, určité veci tam majú zabehnuté, vyskúšané. Jednak mali dlhší čas súvislo demokratický režim, tak ako, alebo demokratické zriadenie dlhšie ako my. Na druhej strane si myslím, že aj my úplne rovnako a rovnocenne môžeme priniesť viaceré hodnoty, ktoré možno na západe sa už vytratili, ktoré buď sa zabudli, alebo boli prekryté mnohými inými vecami, aj tým rôznym vývojom. Takže ja to vidím tak, že navzájom sa nemusíme porovnávať, alebo kto je menej cenným, kto je viac cenný, ale tú jednotu vytvárať v tom, že sa obohacujeme tým dobrým, tým hodnotným, čo do tejto debaty prinášame jedni alebo druhí.
Takže v zásade súhlasím, áno, ak by to malo vyznieť tak, že sme menejcenní a oni sú tí vyspelí, tak to nie je dobrý argument, ale bol myslený ako poukázanie na to, že to funguje aj v krajinách, ktoré ekonomicky sú na tom veľmi dobre.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, zhodou okolností to vyšlo takto, že som posledný pri rozprave o tomto návrhu. Tak ja to len tak v krátkosti zhrniem do nejakých troch, štyroch bodov.
Prvým bodom, prečo ja som rozhodnutý podporiť tento návrh zákona, je odkaz dnešnej doby. Žijeme v dobe multikultúrnej Európy, keď je veľmi obťažné zachovávať odkaz nášho kresťanského a kultúrneho dedičstva. V preambule našej ústavy sa píše: "My, národ slovenský, pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva." Toto je jasný odkaz na kresťanskú tradíciu, kde nedeľa je sviatočným dňom. My, kresťania, ju oslavujeme ako deň Zmŕtvychvstania Pána. Preto týmto návrhom zákona zároveň budujeme v týchto časoch aj naše kresťanské a duchovné povedomie a posilňujeme alebo obnovujeme naše dedičstvo.
Druhým dôvodom je, že nedeľa je sviatkom rodiny. Vnímam tento návrh ako to, čo umožní rodinám byť spolu a zároveň povýši nedeľu na deň sviatočný, keďže charakter sviatku sa v dnešnej rýchlej a sekulárnej dobe stratila a pre mnohých sa stala bežným pracovným dňom. Mám tu jeden mail, z ktorého si dovolím citovať, ktorý mi napísal jeden otec rodiny vzhľadom k nedeli. "Nie je nič krajšie, ako tráviť čas s rodinou, základom zdravej spoločnosti. Dostali sme vzácny dar v podobe dňa, ktorý je pre rodinu stvorený. Je ním nedeľa. Mám pozitívnu skúsenosť s nedeľou, tá však ostala iba v spomienkach. A súčasná? Hm. Moja manželka pracuje pre zahraničný reťazec a pri jej zamestnaní, za ktoré som Bohu vďačný" (keďže je to rodina z východného Slovenska), "som osobne pocítil dopad nedele aj jej súčasnú marketingovú identitu. Máme tri deti a tieto to cítia rovnako. Naša maminka pracuje stále v noci, cez deň oddychuje, no nedeľu by sme chceli tráviť s ňou. Veľmi často sa to však nedá. Ja ako hlava rodiny sa snažím a verím, že mi to ide dobre v jej zastúpení, ale nie je to to pravé orechové. Mám identitu chlapa, takže byť mamkou na sto percent nedokážem. Rodina potrebuje čas, ktorý bude aspoň v jeden deň v týždni tráviť spoločne. Je to exkluzívny čas a mala by to byť práve nedeľa, keďže Božie slovo v Genezis hovorí, že jedného dňa Boh dokončil svoje dielo, ktoré konal, a siedmy deň si odpočinul. Všetky deti si zaslúžia mať mamku a ocka v nedeľu doma." Toľko citát z mailu, ktorý som dostal.
Bohužiaľ, tento návrh o zákaze predaja v nedeľu neobsiahne všetkých pracujúcich, ale vnímam to tak, že všetci by mali mať právo v nedeľu byť so svojimi rodinami. Keďže náš školský systém je nastavený na víkendy, tak rodiny môžu byť spolu len po víkendoch. Čiže toto je tiež jeden z dôvodov, prečo tento návrh podporím.
Mnohí argumentujú tým, to je tretí bod, že vlastne ekonomicky to, že niekto nebude v nedeľu pracovať, môže poškodiť rodinu. Keďže náš Zákonník práce, ak to nie je upravené inak v kolektívnej zmluve, hovorí o tom, že zamestnávateľ nahrádza zamestnancovi jeden deň voľna v týždni, či už je to utorok alebo streda, nič nebráni tomu, aby bola práca v nedeľu, lebo počet odpracovaných dní a hodín, za ktoré prináleží zamestnancovi mzda, bude rovnaký. Čiže ani tento argument neobstojí. A ako sme už počuli, keďže už bolo mnoho povedané, čo sa týka zamestnávateľov, dopad, ekonomický dopad na firmy alebo obchody je minimálny, keďže všetci vieme, že vieme zrealizovať svoje nákupy iný deň v týždni. Je to v podstate len o zvyku. V mojej mladosti bolo otvorené vlastne len v sobotu dopoludnia a potom sa otvárali obchody až v pondelok a všetci boli zvyknutí, že ráno vstali a niekto išiel na nákup. Úplne jednoduchá banálna vec je, myslím si, len technická záležitosť, ako si to zariadiť. Preto ja som rozhodnutý tento návrh podporiť.
Ďakujem.

Ďakujem, Jozef, za tvoj príhovor. Ty si člen ústavnoprávneho výboru, kde sme spolu v tomto výbore, a preto sa odvolávaš, možno aj preto sa odvolávaš na preambulu ústavy. Keby sme pokračovali ďalej v čítaní preambuly ústavy, tak tam nájdeme aj odsek, ktorý hovorí, že sa uznáša národ slovenský spolu s menšinami, ktoré tu žijú, a usilujúc sa o uplatňovanie demokratickej formy vlády, záruk slobodného života, rozvoja duchovnej kultúry a hospodárskej prosperity. Na tento odsek by som poukázal v súvislosti s tým, čo si hovoril, že má tu aj v tej našej preambule ústavy prednosť slobodný život, má prednosť rozvoj duchovnej kultúry pred textom, ktorý hovorí o hospodárskej prosperite. Pekne je aj teda v preambule ústavy naznačená teda tá prioritizácia, alebo priorizácia hodnôt, že sme ľudia, sme slobodní ľudia, ktorí rozvíjajú svojho ducha, a až následne je teda ten konzum alebo to uspokojovanie tých základný potrieb, ktoré potrebujeme pre život. Takže symbolicky aj ústava, ako keby nám nahrávala v tejto téme a hovorí o tom, že v prvom rade treba "byť" a až potom "mať". Ďakujem.

Ďakujem kolegovi Maroszovi za faktickú poznámku. Ja len by som doplnil ešte jednu vec, ktorú som neuviedol. Nedávno sme prijali zákon o štátnych sviatkoch, ktorý umožňuje teda zákaz predaja cez štátne sviatky. My sme týmto zákonom povýšili štátne sviatky nad nedele. Pre nás, ktorí sme kresťania a žijeme kresťanskú tradíciu, to nie je celkom správne. Preto by bolo vhodné, aby sme to dali do súladu s kresťanskou vierou a morálkou a tento zákon o nedeliach prijali. Ďakujem.

Ďakujem. Krátko, 2. novembra sme s Ankou Verešovou mali tlačovku, na ktorej sme upozornili na to, že práca v nedeľu je problémom na Slovensku a že vládne strany sa toho majú chytiť. Špeciálne SNS hovorila v podstate od volieb, že sa toho ujme, a zdalo sa nám v novembri, že už je čas. Riešil sa rokovací poriadok, všeličo možné v tej prvej časti toho prvého povolebného roka. A sme radi, že sme vyvolali diskusiu, ktorá sa posunula k tomu, že sa tá situácia zlepšila. Stále je však veľmi alarmujúca.
My s touto témou neprestaneme, ani čo sa týka prinášania tejto témy do Národnej rady, ani čo sa týka vyjednávania a budeme veľmi radi, keď sa to podarí dosiahnuť k výsledku. Viaceré veci, vidíme teraz napríklad ako Janko Budaj prišiel s témou amnestie a pred ním mnohí ďalší, ktorých spomínal, a zdá sa, že práve v týchto dňoch ju nejakým spôsobom dotiahneme do konca. Áno, v politike to niekedy trvá nejaký čas, ale ak ide o nejaké dobro pre ľudí, pre tých konkrétnych zamestnancov, pre ich rodiny, tak je to to, čo chceme robiť. To znamená, teraz sme robili to, čo môžeme urobiť ako poslanci, ako opoziční poslanci Národnej rady, predložili sme, žiadame vás o diskusiu, argumenty a zároveň aj o podporu.
Ja som sa v týchto posledných dňoch stretol s jedným mužom, ktorý je veľmi schopný, úspešný, uznávaný. Robil naozaj na vysokých manažérskych pozíciách a povedal o tom, že dlhé roky má zaužívané pravidlo, bolo to nie v nedeľu, ale cez všedný deň, že od pol šiestej do pol deviatej jednoducho nie je k dispozícii. Že je do pol šiestej v práci a potom zase večer ešte je ochotný telefonovať a niečo vybavovať. A keď sa ho pýtali, že no, a čo ty robíš od pol šiestej do pol deviatej? Zoberiem rodinu na svätú omšu, potom si dáme spoločnú večeru, potom deťom prečítam rozprávky, pomodlím sa s nimi a uložím ich spať. A oni úplne čumeli, že čo, to ešte existujú takí ľudia? Áno, takto je to normálne. Takto uvažuje normálny otec a matka. A keďže mnohí to nemôžu zvládnuť cez pracovný týždeň z rôznych dôvodov, tak naozaj aspoň jeden deň v týždni má byť k dispozícii pre ľudí, aby mohli využiť, ako by chceli, niekto na tie bohoslužby, niekto na to, aby prečítal deťom tie rozprávky, niekto na to, aby si šiel zabehať, možno niekto na to, aby, ja neviem, aby podnikol nejakú túru, ale aby takáto možnosť bola pre celú rodinu spoločne. Preto je toto náš cieľ, leží nám to na srdci, nevzdáme sa a budeme radi za akúkoľvek podporu v tejto veci.
Ďakujem vám za trpezlivosť.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie kolegyne, vážení páni kolegovia. Návrh zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a o organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, predkladá skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky za hnutie Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti.
Tento návrh vznikol na základe odporúčaní ombudsmanky, ktoré vyplynuli zo správ o prístupnosti budov verejnej správy, konkrétne o prístupnosti v nemocniciach a školách. Prieskum ukázal, že situácia je alarmujúca. Napriek tomu, že máme Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, že máme vyhlášku ministerstva životného prostredia č. 532/2002, ktorou sa ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu a o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie a tiež máme zakotvené v ústave právo na vzdelanie a právo na zdravotnú starostlivosť, v skutočnosti nevieme, čo bezbariérové je a čo nie je, lebo aj táto informácia v štatistikách chýba.
Prístupnosť je pre osoby so zdravotným postihnutím nevyhnutným predpokladom, aby mohli samostatne žiť a začleniť sa do spoločnosti v plnom a rovnakom rozsahu. Bez prístupu k fyzickému prostrediu, školám, zdravotnej starostlivosti, informáciám a komunikáciám, ako aj k ďalším zariadeniam a službám dostupným alebo poskytovaným verejnosti nebudú mať osoby so zdravotným postihnutím rovnaké príležitosti účasti na živote v spoločnosti.
Prístupnosť je jedným z kľúčových a hlavných princípov, z ktorých vychádza dohovor OSN. Slovenská republika vyslovila súhlas a ratifikovala tento dohovor ešte roku 2010. Osoby so zdravotným postihnutím sa denne vyrovnávajú s architektonickými orientačnými, informačnými a komunikačnými bariérami, ako napríklad schody pri vchodoch do budovy, chýbajúci výťah vo viacpodlažných budovách či nedostatok informácií v prístupných formátoch. Tieto bariéry sú mimoriadne citlivo vnímané najmä na školách, ktoré osoby so zdravotným postihnutím navštevujú, a v nemocniciach a či v ambulanciách, kde sa poskytuje zdravotná starostlivosť. Najmä na tieto dve oblasti poukázali aj Správa o výsledkoch prieskumu bezbariérového prístupu do budov škôl a bezbariérovosti v nich a Správa o výsledkoch bezbariérovosti v štátnych nemocniciach a iných zdravotníckych zariadeniach z dielne Kancelárie verejného ochrancu práv.
Za účelom zlepšenia situácie pre osoby so zdravotným postihnutím preto predkladáme tento návrh zákona, ktorého cieľom je ustanoviť zodpovednosť Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky za napĺňanie práva na prístupnosť v školstve a zodpovednosť Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky za naplnenie práva na prístupnosť pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Návrh zákona používa širšie vymedzený pojem "prístupnosť" v súlade s dohovorom na rozdiel od zaužívaných pojmov, ako je bezbariérovosť, resp. bezbariérová prístupnosť. Pod pojmom prístupnosť sa teda rozumie nie len bezbariérová prístupnosť v zmysle fyzickej prístupnosti stavieb, ale aj komunikačná a informačná prístupnosť pre osoby napríklad so zrakovým či sluchovým postihnutím alebo osoby s inými špecifickými potrebami.
Tento návrh zákona nemá vplyv na rozpočet verejnej správy, na podnikateľské prostredie, ani na životné prostredie. Návrh zákona vyvolá pozitívne sociálne vplyvy a nemá vplyv na informatizáciu spoločnosti.
Ďakujem.