14. schôdza

Ďakujem. S faktickou poznámkou nikto. Ukončujem možnosť sa prihlásiť.
Nech sa páči ďalší v rozprave, pán poslanec Poliačik.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Ja som v tých prvých rozpravách sa snažil reprezentovať pohľad tej generácie, pre ktorú mečiarizmus bol významným spôsobom formujúcou skutočnosťou počas dospievania; tej generácie, ktorá nemala možnosť zasahovať do spôsobu, akým bola naša spoločnosť v tej dobe formovaná, lebo veď sme boli školáci; tej generácie, ktorá najprv si myslela, že zo dňa na deň s otvorením hraníc a zrušením komunistického režimu zrazu všetko bude fungovať perfektne, a veľmi bolestne sledovala na svojom okolí, že to tak nie je.
Deväťdesiatdeväť ľudí podpísalo toto uznesenie. (Reakcia z pléna.) Osemdesiatdeväť? Tak 89. Takže jeden nám chýba do potrebného počtu hlasov, verím, že v hlasovaní sa tento jeden človek nájde. A vtedy ale začne vlastne ten najdôležitejší proces. Vtedy začne proces, druhá vlna verejného tlaku a tlaku nás všetkých a bude to tlak, aspoň psychologický tlak, verejný tlak, mediálny tlak možno na rozhodnutia, na rozhodnutie Ústavného súdu. Ja viem, že Ústavný súd by nemal byť politickým orgánom. Ja viem, že Ústavný súd by sa mal úplne oprostiť od akýchkoľvek názorov verejnosti a rozhodovať čisto odborne a v medziach práva. No zároveň si myslím, že to, čo sa stalo v Národnej rade, ukázalo, že zhoda v spoločnosti je príliš veľká na to, aby to aj Ústavný súd mohol ignorovať.
Nemyslím si, že toto riešenie je jediné ústavné riešenie. Myslím si, že Národná rada Slovenskej republiky ako najvyšší ústavodarný orgán a mocenský suverén mohla zrušiť amnestie svojím vlastným rozhodnutím, a jediné, čo tomu stálo v ceste, bolo nemožnosť urobiť to tak, aby si pri tom strany ako SMER alebo SNS zachovali tvár. A na to, aby si mohli zachovať tvár, na to, aby sme mohli spraviť ten jeden krok, bol potrebný ten, ako Béla Bugár hovorí, gaťafalš. Bolo potrebné to nejak zvrtnúť, spraviť tam nejaký ten spin, právnici napísali, ako by sa to dalo, a my sme to tak spravili.
A ešte raz, neurobili sme to pre Erika Tomáša, neurobili sme to pre SMER, neurobili sme to pre túto koalíciu, urobili sme to preto, lebo sme vedeli, že občania, ktorí podpísali výzvu na zrušenie Mečiarových amnestií, chcú vidieť zrušené Mečiarove amnestie. Nehrajme sa teraz, kto sa postavil s vysoko vypnutým hrudníkom na tlačovku a povedal: "Ja preberám iniciatívu a ja hrdina to teraz urobím." Ten vulgárny človek, ktorý sa nevie vyjadrovať v médiách, premiér tohto štátu, nemá zásluhu na tom, že budú zrušené Mečiarove amnestie. Budú zrušené nie vďaka nemu, ale napriek nemu. Budú zrušené vďaka tomu, že ľudia z opozície, ľudia v demokratickej časti politického spektra sa povzniesli nad to, kto prišiel s týmto návrhom, a uprednostnili záujmy občanov a histórie tohto štátu nad záujmami svojimi vlastnými politickými.
Pevne dúfam, že podpora pre toto uznesenie pôjde naprieč týmto plénom, a to napriek jeho nedokonalostiam. Pevne dúfam, že 60 dní budú ústavní sudcovia toto uznesenie na svojich stoloch iba hľadať a v 61. zistia, že nestihli. Pevne dúfam, že Mečiarove amnestie sa dnešným dňom naveky stanú minulosťou a táto čierna škvrna na histórii tohto štátu bude vymazaná. (Potlesk.)

S faktickými poznámkami piati poslanci. Ukončujem možnosť prihlásiť sa.
Pán poslanec Tomáš.

Pán Poliačik, vy v strane SaS ste jednoducho nezmeniteľní, vy sa proste nezapriete. Poprel by som svoje úvodné slová zo svojho príhovoru, ak by som vám taký ten atak politický smerom k nám, myslím ku mne a predsedovi vlády, vrátil rovnakou mincou. Neurobím to, pretože táto rozprava si to naozaj nezaslúži. Zaslúži si len pozitívne myšlienky.
Chcem vám pripomenúť, že aj vy budete hlasovať za vládny návrh zrušenia amnestií, s ktorým prišla vládna koalícia a na začiatku ktorého bola iniciatíva samotného predsedu vlády Roberta Fica. Ale ja sa tu teraz fakt nechcem naťahovať o tom, koho je to zásluha, či je to väčšia zásluha opozície a koalície. Chcem ešte raz oceniť prístup opozície, ktorá sa k tomuto ústavne čistému riešeniu pridá.
A viete čo? V princípe ma vôbec nezaujímajú vaše hodnotenia smerom k predsedovi vlády alebo k mojej osobe pri tejto téme. Chcem len ešte raz povedať, čo som už povedal aj v médiách. Mal som veľmi dobrý vzťah so zosnulým prezidentom Kováčom, ale asi zo všetkých reakcií, ktoré som dostal, vyberiem len jednu. Je to reakcia Pavla Demeša, ktorý mi ju poslal. Každý vie, že Pavol Demeš bol jedným z najbližších spolupracovníkov zosnulého Michala Kováča, a každý vie, že Pavol Demeš je v mnohých otázkach kritikom vlády i samotného Roberta Fica. A tak za všetky tie reakcie vám prečítam len jeho: "Pán Tomáš, ďakujem vám za váš postoj k zrušeniu amnestií, v čase váhania, prípadne hľadania bol veľmi dôležitý. A poďakujte, prosím, odo mňa i Robertovi Ficovi, že prispel k nájdeniu historického kompromisu."
Ďakujem pekne.

Pán poslanec Pčolinský.

Ďakujem pekne za slovo. No mne táto rozprava zatiaľ príde ako také pieskovisko, kde si chlapci ukazujú, kto má väčšiu lopatku a väčšie vedierko, a naozaj ja by som nebol rád, aby sme skĺzli do debaty, kto má na tom najväčšiu zásluhu, lebo, úprimne povedané, mne je úplne jedno, kto tento návrh zákona predkladá, nám ide o vec. Ide nám o to, aby sa Mečiarove amnestie zrušili, a je mi naozaj srdečne jedno, kto to predkladá.
Ďalšia vec je, už keď sa tu poniektorí oháňajú, že "a my, my, my", no tak stačí si pozrieť, že kto pred hlasovaním minulý týždeň odišiel zo sály, ktorí poslanci ktorej sály, ktorej strany. Jednoducho im to svedomie nedovolilo, aby podporili tento návrh zákona, a odišli radšej von. Čiže ešte raz, pozrite si, kto všetko odišiel zo sály, a potom tu niečo rozprávajme o nejakej úprimnosti.
Ďakujem.

Pán poslanec Kresák.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Martin, iba jedno doplnenie. Ty si, ty si zmienil ten počet 89 poslancov, že nám chýbal teda ešte jeden hlas, aby tam bola už ústavná väčšina pri predkladaní tohto návrhu. Ja iba chcem doplniť alebo povedať možno aj pre občanov, že, že tých hlasov a ten záujem bol podstatne vyšší, ale z technických dôvodov sa proste proces podpisovania musel ukončiť, a keby tomu tak nebolo, tak tých podpisov by bolo možno oveľa, oveľa viac. Samozrejme, nezáleží na, na počte podpisov, pokiaľ je väčší ako 30, v zmysle ústavy. Samozrejme, ja budem ten najšťastnejší, pokiaľ sa nám podarí zásadným spôsobom prijať toto uznesenie, a tým zásadným spôsobom vidím číslo, ktoré sa, sa približuje počtu členov Národnej rady. Takže iba technická informácia.
Ďakujem.

Pán poslanec Osuský.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. No, Martin Poliačik, dobre si pripomenul skutočný dôvod vzniku vládneho návrhu o amnestiách. My, ktorí roky pozorujeme, že pamäť národa v tejto krajine nezriedka patrí do ústavu, sa trápime s tým, že si ľudia strašne veľa vecí nepamätajú. Ja mám to potešenie pomerne veľmi pochybné, že pamäť mám a že som hlasoval o zrušení Mečiarových amnestií viackrát vo svojom živote. A keď dneska počúvam o iniciatíve predsedu vlády a vládnej koalície následne, ale predovšetkým o dobrom premiérovi a dobrých rádcích, ktoré, ktorí preklopili suterény a všetko to, čo sme roky počúvali, tak musím povedať, že skutočným autorom tohto návrhu sú občania. A sú to píplmetre, pretože to je hnací motor takýchto protichodných rozhodnutí predsedu vlády. Píplmetre ukázali, že to, čo roky rokúce presadzoval, je neudržateľné, že je to hanbou na jeho veste, a tak to vyhodnotil - iste i s dobrou poradou poslanca Tomáša - a otočil.
Hovorí sa, že obrátenie Šavla na Pavla je pozitívne a polepšený hriešnik lepší, ako ten, čo bol bez hriechov. Ja toto celkom nevyznávam, hlavne preto, že mám pamäť. A moja pamäť mi hovorí, že ak niekomu mat... (Prerušenie vystúpenia časomerom. Potlesk.)