14. schôdza

Poslankyňa Shahzad.

Ďakujem. Ďakujem, Anka, že si spomenula aj chránené pracoviská. Ja som ich zámerne neuvádzala a zámerne som sa zamerala len na tie školy a nemocnice, lebo inak by som tu asi hovorila ešte do večera. Ale je pravda, že chránené pracoviská napriek tomu alebo respektíve práve preto, že sú určené predovšetkým ľuďom so zdravotným postihnutím a ich uplatnenie sa, tak by mali vytvárať tieto podmienky aj čo sa týka bezbariérovosti, a napriek tomu ich podľa mňa nevytvárajú. Pretože aj na toto som sa pýtala na ústredí práce a povedali my, že žiadne štatistiky o tom, koľko sa, koľko finančných prostriedkov sa vynakladá na debarierizáciu chránených pracovísk, nemajú. A zdá sa mi to logické, pretože viem, že na debarierizáciu sa zvyčajne príspevky neposkytujú.
Chcem ešte poznamenať, že naozaj čo je dobré pre, pre nás so zdravotným postihnutím, to je dobré pre všetkých. A aj preto treba, treba naozaj urobiť všetky možné opatrenia na to, aby sa to prostredie trošku skultúrňovalo. A ako som hovorila aj vo svojej reči, nemusí to byť len formou zákonov a sankcií, treba si hlavne uvedomiť, že to je naozaj plus pre každého. Ďakujem.

Pani poslankyňa Remišová.

Vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, milá kolegyňa Silvia. Ja by som sa v prvom rade na úvod chcela poďakovať mojej kolegyni Shahzad, že túto tému bezbariérovosti a začleňovania zdravotne postihnutých ľudí prináša medzi nás, že za ňu tak bojuje. A nebojuje len za seba, ale bojuje za všetkých ľudí, ktorí nejaké zdravotné postihnutie majú. A nie je to ľahké, nie je to ľahké ísť s kožou na trh. Nie je to ľahké hovoriť o slabostiach, o tom, čo chýba, o tom, ako potrebujem pomoc, o tom, čo by spoločnosť mohla pre tých ľudí urobiť. Takže veľmi si to cením a ja som veľmi rada, že ju, práve ju ako poslankyňu máme medzi sebou v našom hnutí.
Na Slovensku žije v súčasnosti približne 470-tisíc osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, čo predstavuj 9 % z celej populácie. A sme v roku 2016, hovoríme si, že sme vyspelá demokratická spoločnosť, kde sa snažíme vytvárať rovnaké šance pre druhých, a nemôžeme si myslieť, že týchto ľudí pozatvárame do nejakého segregovaného prostredia, do nejakých špeciálnych škôl, do, že skrátka týchto ľudí necháme zatvorených doma a nech si žijú v tom svojom, v tom svojom svete. Dnešná spoločnosť im musí vytvoriť také podmienky, aby pre nich nebol problém sa pohybovať, nebol problém sa začleniť plnohodnotne do spoločnosti. My keď sme hovorili o podpore zdravotne postihnutých, tak mali sme také štyri najdôležitejšie oblasti.
V prvom rade sme si povedali, že považujeme za veľmi dôležitú podporu rodín s deťmi so zdravotným postihnutím, začleňovanie osôb so zdravotným postihnutím do pracovaného života, nastavenie systému dlhodobej starostlivosti o ľudí odkázaných na pomoc iných osôb a prístupnosť fyzického prostredia dopravy, informácie a komunikácie. Moja kolegyňa, pani poslankyňa Shahzad rieši vo svojom návrhu práve tú poslednú z oblastí - prístupnosť fyzického prostredia dopravy, informácie a komunikácie. To, čo riešime v tomto zákone, je taký malý výsek z obrovského problému, ktorý tu v súčasnosti máme. A ona veľmi krásne popísala ten problém. Len v tom našom malom mikrosvete v rámci Národnej rady, s akými problémami sa stretávala, len keď prišla do Národnej rady, ktorá by mala byť v prvom rade nejakou ukážkou otvorenosti a bezbariérovosti.
Čo sa týka prístupnosti, tak ako už kolegyňa povedala, tak ide o, nielen o odstraňovanie architektonických bariér, ale aj vytváranie informačných systémov, prístupových formátov pre osoby so zdravotných postihnutím, zabezpečenie tlmočenia do posunkového jazyka a univerzálny dizajn, ktorý by vyhovoval aj osobám so zdravotným postihnutím. Čiže navrhovať výrobky, zariadenia, služby a programy tak, aby ich mohli využívať v najväčšej možnej miere všetci ľudia bez nevyhnutnosti ďalších dodatočných úprav. Čiže podľa prístupu tzv. univerzálneho dizajnu. My si naozaj myslíme, že dáme tam jednu rampu a tým sme problém postihnutých ľudí vyriešili, že však máme tam rampu, dostanú sa, fajn. Ale ako upozornila kolegyňa Shahzad, na to, aby oni mohli plnohodnotne fungovať v našej spoločnosti, treba vytvoriť celý systém tzv. univerzálneho dizajnu.
Ja som zažila sama na sebe, áno, keď som mala barle a mala som aj operácie kolena, a vtedy som zistila, aké veľmi ťažké je pohybovať sa, a to som mala len malé a dočasné postihnutie, a zistila som, že aké veľmi ťažké je pohybovať sa po uliciach, po obrubníkoch, po úradoch. Niekde nebol výťah, napríklad na, miestna časť Bratislava – Staré Mesto nemá v budove výťah. Človek, ktorý má barle, a niekedy tie stránky a starí ľudia musia vyjsť na II. poschodie, tak ťažko, horko sa dostane, aby niečo vybavil. Obrubníky som spomínala, a to nielen pre ľudí na vozíčkoch alebo s barlami, ale aj pre starých ľudí, pre matky s kočíkmi. Organizovala, takí občianski aktivisti organizovali ukážku s vozíčkami, že ako prekonávať prekážky na ulici. Tak si každý z nás mohol vyskúšať vozíček. A ja vám poviem, že ja som sa teda nedostala ani na zástavku električky. Nedokázala som na tom vozíčku ani zísť z obrubníka, ani vyjsť na obrubník. Jednak všade bol ten obrubník a o nastúpení do električky ani nehovoriac. Takže skutočne tá, tie možnosti, ktoré zdravotne postihnutí ľudia majú, sú veľmi obmedzené a my sa tvárime akoby si oni mali pomôcť sami.
Takže ešte raz. Veľmi pekne ďakujem. Vítam tento návrh. Podporujeme ho. A ešte raz ďakujeme, že túto problematiku moja kolegyňa Shahzad prináša medzi nás a bojuje za týchto ľudí. Lebo bez toho, ak tu budeme mať skupinu občanov, ktorá sa nebude cítiť v našej spoločnosti dobre, nebude mať vytvorené podmienky na to, aby sa mohla plnohodnotne zapájať do života, do pracovného života, do vzdelávania, tak sa nemôžeme volať vyspelou a civilizovanou spoločnosťou.
Ďakujem.

Končím možnosť nahlásiť sa s faktickými poznámkami. Dve faktické poznámky.
Nech sa páči, pani poslankyňa Jurinová.

Ďakujem pekne. Zo začiatku si, Veronika, upriamila pozornosť na to vzdelávanie. Ja by som možnože pripomenula, pochádzam z Oravy a je tam naozaj veľa mladých ľudí, ktorí majú hendikep, s ktorým musia žiť. A spomínam si na pár rozhovorov s rodičmi týchto detí, ako vlastne si nevedia rady, že čo majú vlastne robiť. Je jedna špeciálna stredná škola na Orave, takže tam majú možnosť dávať svoje deti. Ale šikovnejšie deti majú problém na normálnu zdravotnú školu sa dostať. Viem o jednej vozíčkarke za niekoľko rokov, ktorá vyštudovala strednú obchodnú školu, ale iní rodičia, proste, nevedia, že naozaj musia veľa kilometrov, sto kilometrov dieťa svoje voziť, aby sa vlastne nejak dobralo k nejakému vzdelaniu. Že je to fakt hanbou.
A rovnako tu hovorím o stredných školách, ako je ťažko zaradiť ťažko zdravotne postihnutého človeka na strednú školu. A človek by si myslel, že škôlky alebo prvý stupeň, druhý stupeň základných škôl, že by mal byť už samozrejmé, no vôbec nie. Ako integrácia ľudí so zdravotným problémom je na Slovensku veľkým problémom. Hovorím špeciálne o Orave, lebo tam viem, ako tie maminy dobre že v slzách nie sú, že čo budú robiť so svojím dieťaťom, však ono chce chodiť do školy, ono sa chce socializovať a kde, ako sa majú domôcť, aby ich riaditelia naozaj prijali. Ďakujem.

Pani poslankyňa Shahad.

Ďakujem. Ja, Veronika, práve nadviažem tiež na to vzdelávanie, pretože všetky tieto oblasti sú veľmi prepojené. Uvedomujem si, že v mnohých prípadoch bariér nie je len ignorancia ľudí, ale je to predovšetkým nevedomosť. A tá nevedomosť sa práve dá riešiť, práve tým vzdelávaním v tomto smere. A to predovšetkým napríklad vzdelávaním odborníkov, či stavbárov, či projektantov, architektov. Ja som mala minulý týždeň stretnutie s jedným architektom, ktorý pôsobí u nás na Slovensku, ale deväť rokov pôsobil v Kanade. A práve prvé, čo mi povedal, bolo, že tam architekti, ktorí študujú, musia absolvovať jeden deň na vozíku, aby sa vedeli vžiť do situácie, aby vedeli, akým spôsobom sa otvárajú dvere na vozíku, aby vedeli vôbec, akým spôsobom na tom vozíku fungovať. Až potom môžu pochopiť celý zmysel toho navrhovania pre ľudí so zdravotným postihnutím.

Nech sa páči, pani poslankyňa Gaborčáková.

Ďakujem za slovo. Tiež v prvom rade chcem poďakovať kolegyni, že teda otvorila túto problematiku. Možno len tak v skratke a tiež možno z vlastných skúseností chcem povedať, ako sme sa trápili, keď sme začali s našimi deťmi chodievať von z Domu sv. Anny, tak boli rôzne pohľady na nás. Ten svet bol ešte viac nepripravený, ako je teraz. Musím povedať, že je čo dorábať, ale na druhej strane ak si predstavím devätnásť rokov dozadu a ako tu bolo, tak zase nemôžeme povedať, že sa nič neurobilo, lebo myslím si, že záleží aj od ľudí, od takého logického a zdravého sedliackeho rozumu, kde vedia použiť tie peniaze tak, že naozaj ten prístup sa stáva bezbariérovým. Tiež to rozdelím možno do takých štyroch oblastí.
Prvá oblasť je školstvo. Tiež musím povedať, keďže realizujeme službu včasnej intervencie, ktorá sa poskytuje pre rodinu, kde sa narodilo dieťatko so zdravotným znevýhodnením do 7. roku veku života, ľudia a teda rodičia majú problém s integráciou detí. Keď chcú ísť na základnú školu, tak v prvom rade si nevyberajú školu, ktorá možno je lepšia alebo dostupnejšia pri ich bydlisku, ale kvôli tomu, že teda či je alebo nie je bezbariérový prístup. Musím povedať, že naozaj tie školy majú veľmi obmedzenú dostupnosť. A čím je vlastne mestečko možno menšie, tým je to horšie.
A chcem sa naozaj podeliť aj so skúsenosťou, kde na jednej strane sú schodolezy v tých školách, na druhej strane nemaj certifikát na to, aby fungovali, a tým pádom naozaj tie deti sú len v jednej časti budovy, budove a teda aj v jednej triede. A ako si hovorila, kolegyňa, vlastne sú tam niekoľko rokov a mnohokrát je paradoxom to, že sa nedostanú takmer nikdy do úplne iných častí tej školy, ktorú navštevujú deväť rokov. Takže toto je naozaj realita, ktorá je, a s tým by sme mali určite niečo v rámci školstva robiť. Lebo pokiaľ sa hlásime k možnostiam integrácie detí so zdravotným znevýhodnením, či už bol návrh pre hluchonemé deti, ale aj pre iné hendikepované deti, v prvom rade je základné a kľúčové mať bezbariérový prístup. Ak teda, ak toto nie je zabezpečené, tie deti sú odkázané vzdelávať sa v špeciálnom školstve. Možno niekedy stačia úplne lacné záležitosti, ako sú lyžiny, len ich je potrené správne dať na tie schody a pýtať sa tých ľudí, ktorí sú hendikepovaní, akým spôsobom im o pomôže. A nie montovať schodolezy, ktoré v konečnom dôsledku nejdú. A na základe toho vlastne to dieťa nemôže byť integrované do konkrétnej školy. Niekedy to nie je naozaj o peniazoch, ale o zdravom sedliackom rozume a o tom, aby sme sa radili s ľuďmi, ktorí celý život si nesú ten svoj kríž na chrbte, alebo teda s ich rodinnými príslušníkmi.
Je pravdou, že tá bezbariérová škola slúži aj zdravým deťom, a to hlavne, ak majú nejakú, získaný, nejakú chorobu z úrazu. Môj syn si dvakrát minulého roku zlomil tú istú nohu a naozaj som zistila, že polroka nemohol chodiť na obedy. V podstate deti ho vyčlenili, lebo tým, že nebol s nimi v kontakte, tak postupne chodili na krúžky, chodili na obedy spolu a môj syn vlastne bol tak pomimo a nakoniec úplne ho dali nabok, až pokiaľ teda naozaj tú nohu nerozchodil. A to bol len rok. A čo, čo tie deti, ktoré naozaj celý život sú pripútané na ten vozík? A preto, možno len taký základný prístup, aby sa dostali k obedu a spoločne obedovali aj s inými deťmi, je veľmi dôležité, lebo dostávajú sa do centra diania.
Druhá oblasť je kultúra. Ja som vlastne prednášala na jednom seminári bezbariérovosť v prístupnosti múzeí a hradov. Napísala som takú príručku, ako sa majú vlastne správať k ľuďom s autizmom a s mentálnym postihnutím, ak teda prichádzajú do ich priestorov. A samotní tí kasteláni mi vraveli, že je to naozaj niečo praktické a že mnohokrát nevedeli, akým spôsobom urobiť prednášku, ako sa kontaktovať s tými ľuďmi. A možno ten strach mal za dôsledok, že teda tie vstupy pre týchto ľudí tak často nerobievali. Takže naozaj možno zase nie drahá záležitosť, možno skúsenosti praktikov, ktoré sa spíšu, dajú sa do nejakej príručky, a pomôže to ľuďom, ktorí teda robia v jednotlivých profesiách.
Tretia oblasť je zdravotníctvo. Ja potvrdzujem aj, aj zo skúseností rodičov, ktorí majú u nás zverené deti, že problémom sú hlavne ambulancie, také základné, ako je zubár alebo obvodný lekár. Mnohokrát viem, že aj naši klienti museli ísť niekoľko desiatok kilometrov do iného mesta, hoci sme okresné mesto, lebo v podstate zubár nebol v priestoroch, ktoré sú bezbariérové, a vlastne naši klienti sa nemali ako ošetriť. Problém je, že mnohokrát v tých, ktoré boli uspôsobené, ich zase uspávali, čo tiež nie je dobré, lebo sa ubíja, mozgové bunky a oni veci potom často zabúdajú. Takže naozaj možno taká základná vec, ako je vyšetrenie u zubára, môže spôsobiť, ak potrebujete mať len preventívne prehliadky alebo potrebujete ošetriť zub a oni vás dávajú vždy do narkózy, to, že tie deti idú mentálne opäť dozadu.
Takže potvrdzujem, tie ambulancie sú problém. Myslím si, že aj na to by sa malo pozrieť zdravotníctvo, pretože gynekológ, zubár a praktický lekár sú lekári, ktorí naozaj pravidelne poskytujú zdravotnú starostlivosť, nie je to niečo ojedinelé. A, samozrejme, hovorím aj o iných špecialistoch. Ale títo sú alfa a omega, kde aj my potrebujeme častejšie tú starostlivosť ako u iných lekároch.
Takou osobitnou skupinou sú onkologické ambulancie, kde ten človek je v treťom alebo štvrtom štádiu onkologického ochorenia a teda je prepustený z liečby, chodí buď na onkoliečbu, a ak je to v nejakých priestoroch, kde teda dostupnosť je bariérová, je problém, že ten človek je krehký, je ako blato a ešte ho musia ťahať do nejakých vyšších a bariérových priestorov. A ten človek sám v sebe prežíva jednu bolesť toho utrpenia z tej onkologickej choroby a druhú, ako ho musíte manipulovať, aby ste ho dostali na vyššie poschodie. Takže naozaj mali by sme aj zvážiť, že ak máme nejaké špecializované ambulancie, kde máme krehkých pacientov, kde máme trpiacich ľudí, aby sme prispôsobovali aj tú zdravotnícku starostlivosť práve v prospech takýchto ľudí.
Štvrtú oblasť, sú obce a mestá, a to sú obrubníky vysoké a bariérové WC verejné. Takže toto asi toľko.
Ďakujem pekne.