18. schôdza

Ďakujem za slovo.
Kolegyňa, ďakujem za to, že si hovorila o naozaj politizácii tohto Ústavu pamäti národa. Keď hovoríme o pamäti národa, tak osviežme si pamäť aj o tom, že kto týmto zákonom vyhrá. Napríklad istý Juraj Hamuliak, ktorý je šéfom Dozornej rady ÚPN. Pripomeňme si, že je to, keď sme spomínali asistentov, tak toto bol tiež asistent poslanca Kolesíka, ktorý klamal v parlamente o tom, že nerozdáva lístočky, koho treba voliť do ÚPN, a on rozdával lístočky, koho treba voliť do ÚPN. Takže toto je ten morálny víťaz, ktorý z tohto vzíde.
No a druhá vec, pripomeňme si, že dávame do rúk politickým nominantom nástroj, keď na základe zistenia závažných nedostatkov pri výkone funkcie môžu kedykoľvek odseknúť hlavu predsedovi Správnej rady Ústavu pamäti národa. Čiže dávame, že úplne politizujeme, dávame moc do rúk čisto politickým nominantom, ktorí na základe vágneho rozhodnutia alebo dôvodu, ktorý si sami určia, môžu odvolať a zrejme to aj urobia. Takže asi toľkoto k lex Babiš, zase morálka ťahá za kratší koniec, obete komunizmu ťahajú za kratší koniec a vyhrávajú nám tu ľudia ako možno aj pán Hrnko, ktorý sám sa hlási, že je predstaviteľom zločineckého komunistického režimu. Takže je to smutné, ale je to tak. (Výkriky z pléna.)

Ďakujem mojej kolegyni Erike Jurinovej za to, že zvlášť upozornila na to, že v skutočnosti asi by tam mal byť napísaný niekto iný ako títo predkladatelia. A ja sa v prvom rade čudujem MOST-u, že je tam poslankyňa za stranu MOST. To bol pre mňa šok a prekvapenie.
Pani Pfundtner z MOST-u odôvodňovala v médiách túto novelu zákona zlými medziľudskými vzťahmi... (Ruch v sále.) Prosím, upozornite pána Hrnka... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Poprosím vás, poprosím vás kľud, páni poslanci.

Remišová, Veronika, poslankyňa NR SR
... túto novelu zákona zlými medziľudskými vzťahmi v ústave, kde si podľa nej robia naprieky. Ja som absurdnejšie odôvodnenie novely zákona ešte nepočula. Keby sa parlament mal zaoberať zlými vzťahmi na štátnych úradoch, tak od rána do večera by nerobil nič iné, len by riešil nejaké spory medzi zamestnancami. A takéto odôvodnenie už vôbec nie je dôvodom na zmenu zákona tak závažného ako fungovanie Ústavu pamäti národa.
Čiže áno, ja, MOST síce môže predkladať schránkové zákony a tváriť sa ako nejaký ochranca spravodlivosti, ale touto novelou, pod ktorú sa podpísal, úplne stratil akýkoľvek morálny kredit. A je mi to veľmi ľúto.

Ďakujem veľmi pekne. Ja ďakujem pani predsedníčke ľudskoprávneho výboru za jej vystúpenie. A áno, pamäť národa, pani kolegyňa, súhlasím, že je to naša národná minulosť a náš spoločný majetok. A "ako každý majetok aj ona musí byť riadne spravovaná, ošetrovaná a zdieľaná svojimi vlastníkmi. Pri riadnom užívaní je minulosť zdrojom sily, identity a poznatkov, ktoré prispievajú k duchovnému a materiálnemu rozkvetu Slovenska."
Ja som teraz citovala od Jána Langoša, od pána Langoša, ktorý keď podával tento návrh zákona pôvodne, tak vôbec nehovoril o žiadnom predsedovi správnej rady. A sám hovoril, že táto verejnoprávna inštitúcia má byť napojená na ústavné inštitúcie. To znamená na prezidenta, na vládu a na Národnú radu Slovenskej republiky.
Sedem rokov ste, pani poslankyňa, v parlamente! Za tých sedem rokov ste mohli iniciovať niekoľko zmien na vylepšenie Ústavu pamäti národa. Mali sme v roku 2010 historickú šancu. Historickú šancu počas Radičovej vlády a vy ste to zahodili. Vy ste zvalili vašu, našu vlastnú vládu a neriešili ste ani tieto problémy. Teraz tu hovoríte krásne reči o zachovaní demokracie. Áno, ja s vami súhlasím, ale ja si neviem predstaviť horší čin, ako zahodiť historickú šancu a dôveru ľudí sklamať tak, že za rok a pol zvaliť svoju vlastnú vládu a nevyužiť to na to, aby sme napríklad v správnej rade dali alebo do správnej rady dali naozaj správnych ľudí.
Vy tu teraz kritizujete rad radom politických nominantov. Áno, politických nominantov, pretože ten zákon... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Pani poslankyňa Pfundtner, treba si uvedomiť, že za pád Radičovej vlády hlasovali aj vaši traja poslanci. Plačete naozaj na nesprávnom hrobe. Povalili ste vtedajšiu vládu. Mali ste takisto historickú šancu, aby ten zákon, ktorý bol pripravený, ktorého členom skupiny bol aj Jozef Viskupič... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Pani poslankyňa, nereagujeme na faktickú, ale na...

Jurinová, Erika, poslankyňa NR SR
Ale ja reagujem na svoj, ja som bola v rozprave, takže dovoľte mi reagovať na všetkých, ktorí rečnili k tomu. Takže členom bol aj pán predseda výboru Chmel vtedy a viete sama ako dobre, ako ťažko sa rodila tá novela, že bola naozaj pripravená na podanie a pretože aj vaši traja poslanci hlasovali za pád vlády, tak sa to neuskutočnilo.
Pán Hrnko, som hrdá, že mojou asistentkou je bývalá poslankyňa pani Janka Šípošová, ktorá 25 rokov zastupuje obete trestných činov. Okrem toho takmer 40 rokov sa snaží obhajovať práva obetí komunistického režimu. Vám to neni, samozrejme, jasné ani tomu nerozumiete, lebo vy ste boli súčasťou toho komunistického režimu.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážená snemovňa, ale nás je. No začnem toto vystúpenie drobným historickým exkurzom. Dal som si tú prácu a pozrel som sa, ako to vlastne bolo onoho 19. augusta 2002, teda pred takmer 15 rokmi o 22 hodín 51 minút. Konala sa, dá sa povedať, "čerezzvyčajnaja", výnimočná schôdza parlamentu, na ktorej boli tri prezidentom Schustrom, zaslúžilým členom komunistickej strany, vrátené jeho preňho neprijateľné návrhy zákonov. Dva z nich predložil Ján Langoš. Jeden z nich som predložil ja. Ani jeden nebol prijateľný pre komunistu, ktorý bol prezidentom.
Jeden z tých troch zákonov, ten ďaleko najdôležitejší, bol zákon Jána Langoša. Zákon o vzniku Ústavu pamäti národa. Treba povedať, že pohľad na obsadenie našej sály; tým nemyslím teraz matematické, keďže nás tu je 12 aj s cestou alebo 14, ale na zloženie poslaneckého zboru; ukazuje, že dnes po 15 rokoch sú ôsmi poslanci, ktorí boli účastníkmi onoho hlasovania. Uvediem ich – kvôli histórii – v abecednom poradí: Budaj, Bugár, Jarjabek, Osuský, Paška, Šebej, Zelník. A Kresák. Kresák je mimo abecedného poradia uvedený v tomto zozname preto, lebo tí siedmi, ktorých som uviedol, tí hlasovali za prelomenie prezidentského veta a za vznik Ústavu pamäti národa.
Aj keď, ako sa hovorilo v tej piesni, z národov hoc sme rôznych, tak i dnes patrí moja vďaka všetkým 82 poslancom, ktorí prelomili prezidentovo veto. Podotýkam, že situácia bola taká, že sa jednalo o dovolenkové obdobie. V parlamente na túto schôdzu, do parlamentu prišlo 115 zo 150 poslancov. Ako vieme, na lámanie prezidentovho veta treba 76 hlasov. Ber, kde ber, i keď je sála na trištvrte obsadená. Podarilo sa to.
Mám k tomu ako jeden hádam z tých, čo kráčali s Jánom Langošom a podieľali sa na podpore tohto návrhu zákona, právo povedať, že to nebol ľahký zápas a ja som vtedy prvýkrát za štyri roky, čo som nikdy predtým neurobil, pretože priepasť medzi nami bola zdanlivo neprekonateľná, oslovil poslanca HZDS docenta Vojtecha Tkáča. HZDS sa ku koncu volebného obdobia začínalo tváriť ako európska strana. Ja som teda išiel za docentom Tkáčom a spýtal som sa ho, že keďže sa už tvária ako európska strana, či by nemal tú vôľu podporiť osobne návrh o vzniku Ústavu pamäti národa. Ku cti docenta Tkáča treba povedať, že tento návrh a prelomenie prezidentského veta podporilo 13 poslancov HZDS. On mi totižto sľúbil, že to nebude len jeho hlas, ale že zoženie ďalšie. A šesť poslancov pravej SNS.
Treba kvôli histórii povedať, že návrh nepodporil ani jediný koaličný poslanec SDĽ, pričom z tých, ktorí sú vo funkčnej politike z tej zostavy, Robert Fico sa pri tomto návrhu zdržal, čo v praxi znamená, samozrejme, nepodporenie. Toľkoto teda k historickému exkurzu, ako vznikol zákon o Ústave pamäti národa.
Ako hovorím, keďže som tým žil a doteraz ako vzácny relikt uchovávam mierne ohmataný originál toho zákona, ktorý ležal na vedľajšej lavici, lebo som sedel vedľa Jána Langoša, ktorý v radosti nad výsledkom mi naňho napísal krásne "s úctou priateľovi Petrovi Osuskému". Áno, tak vznikol zákon o Ústave pamäti národa.
Pokiaľ ide o to, čo sa deje dnes, nie som členom výboru pre ľudské práva, ale keďže som, ako hovorí Petr Pithart, "slyšel trávu růst" a tušil som, k čomu sa schyľuje, tak som sa dvakrát zúčastnil rokovania tohto výboru, ktorý bol v duchu prípravy na popravu Ondreja Krajňáka. Aj som vystúpil a povedal som, čo si o tom myslím. Ale oveľa poučnejšia ako to, čo si ja o tom myslím, bolo to, ako som videl vystúpenia členov správnej rady. Musím povedať, že by som im nezveril ani upratovanie, ale prosím. Je to možno vec názoru, ale ľudia, ktorí tam prezentovali to, čo tam prezentovali, ak nič lepšie nemali, tak tam nemali chodiť. A ak tam s týmto prišli, je to ich hanba, ma presvedčili o tom, že zveriť Ústav pamäti národa tomuto spolku je úplný nonsens.
Podotýkam ale zároveň, že i keby som si mohol vybrať správnu radu osobne jedného po druhom ako šachové figúrky, aj tak by som nesúhlasil s takou novelou zákona, aby som rozbil štatutárne vedenie takejto inštitúcie na akési viachlavé združenie, lebo to rovnaký veľkolepý nápad je, že zbavíme generálneho prokurátora jeho právomocí a urobíme kolektív nejakých prokurátorov od Trnku až po kohokoľvek ďalšieho z Banana klubu a necháme ich tak rozhodovať o fungovaní vecí. Jako skutočne neviem, kto na toto môže prísť. Pretože hovoríme, sú to nominanti toho, toho, toho. Technicky povedané, sú to všetci nominanti SMER-u, pretože tých, ktorých nominoval prezident, nominoval prezident Gašparovič, ktorý akoby bol členom SMER-u, ako sám povedal priateľsky. Takže to je k jednej stránke veci. Ale ešte raz hovorím, ani keby som ich sám nominoval, tak im nezverím výkon tejto funkcie, ale musí mať ten podnik šéfa. Toľkoto teda k tej spásonosnej myšlienke.
Samozrejme, keď som si vypočul, ako dal Krajňák vykovralovať akúsi miestnosť a dal aj čosi vymaľovať, samozrejme, v krajine, kde máme nejaké tie vratky DPH a tak, je spor o to, či vymaľovanie malo stáť o 200 eur viac a menej alebo menej a či kovral mal byť lacnejší alebo drahší, je skutočne nosnou otázkou pre pamäť národa. Proste ten koncert úbohosti, ktorý som tam zažil vo vystúpeniach reprezentantov tohto spolku, ma utvrdil v tom, že len ten, ktorý by ich v živote nepočul, by mohol hlasovať za takýto návrh, ak by nemal, samozrejme, zlý úmysel. Takže toľkoto k spásonosnému orgánu, ktorý to zachráni.
Pokiaľ tu padajú slová o tom, že či je to lex Babiš, tak ja môžem povedať tiež, že to je lex kovral a maľovanie. Je to, samozrejme, lex Bobák a Lacko, možno aspoň tak ako lex Babiš. Ale hlavne je to lex Krajňák, ktorého treba sťať.
Lex Bobák a lex Lacko. Samozrejme, je každého svätým právom živiť sa, čím uzná za vhodné. Napríklad tým, že som historik. Samozrejme, že je tak isto svätým právom každého skúmať to, čo chce, a z toho, čo skúma, urobí závery, aké uzná. V mojej pomerne rozsiahlej politickej knižnici je minimálne päť knižiek človeka, ktorý možno väčšine veľa nepovie, ale tí, ktorí sa tomu venujú, tým to niečo povie, David Irving. David Irving je britský historik, apologét fašizmu, nacizmu. Píše knihy, v ktorých dokazuje, že to bolo trochu inak a nebolo to tak a podobne. Je, samozrejme, svätým právom v demokracii Davida Irvinga skúmať, čo skúma, a urobiť si závery, aké urobí. Ale sotva by to mohol robiť napríklad v štátom vydržiavanom pamätníku holokaustu. Asi by to neprešlo, aby toto robil za štátne peniaze. Ak to mieni robiť za svoje alebo za akékoľvek iné, je to jeho sväté právo.
A musím povedať, že kovaný prisluhovač komunizmu, ako je Bobák, a neoľudák, samozrejme, môžu písať svoj obraz histórie, ale nemajú tak robiť v drese inštitúcie, ktorá má ukazovať zločiny komunizmu a nacizmu. To znamená, že ak tu pokrikuje kolega Hrnko na klub OĽANO, že je tam Ján Budaj, ktorý ako mladík podpísal, tak treba tiež povedať, že to ŠTB, o ktorom on tak elegantne hovorí a používa to každú chvíľku ako palicu, bolo len výkonným orgánom zločineckej organizácie zvanej KSČ. Teda musíme povedať otvorene, že Gestapo a Sicherheitsdienst bolo predovšetkým len strážnym psom a bičom Nationalsozialistische Deutsche Arbeiterpartei. Nebolo to naopak. Teda SS nestvorilo nacizmus ani Hitlera. Naopak. Takže toľkoto, keď budeme hierarchizovať to, že či je Budaj eštebák. Komunisti velili ŠTB, komunisti ich úkolovali a komunisti rozhodovali o tom, kto bude likvidovaný a perzekvovaný. Eštebáci vykonávali. Takže asi tak na túto tému.
Pokiaľ ide o volanie po synchrónne pôsobiacom, ako hovoril kolega Paška. No, synchrónne, zátvorka zglajchšaltovane. Toto nie je veľmi pekné slovenské slovo. Má nemecký pôvod, ale opäť má korene v totalite. Teda po nástupe Hitlera sa glajchšaltovalo. Aj keď sa to tak nehovorilo, tak ľud, ktorý zažil glajchšaltovanie, pripusťme, že totalitný slovenský štát ako jeden z svojich prvých počinov ešte pred tým, ako vznikol, zakázal všetky ostatné politické strany okrem Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany. Takže nejaká ilúzia, že to bolo niečo iné, je omyl už len z tohto jasného dôvodu. To znamená, glajchšaltovalo sa... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Pán poslanec, prepáčte, nerád vás prerušujem, ale asi budete pokračovať dlhšie, to znamená, počkáme, vyhlasujem prestávku do štrnástej. Príde pán prezident a následne budeme pokračovať.

Osuský, Peter, poslanec NR SR
Ďakujem, pán podpredseda.

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Všetko dobré.

(Prerušenie rokovania o 13.01 hodine.)

(Pokračovanie rokovania o 14.00 hodine.)

2.
Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán predseda vlády, vážení členovia vlády, vážené panie poslankyne, páni poslanci, po tretí raz využívam ústavné oprávnenie prezidenta vystúpiť v pléne Národnej rady so správou o stave Slovenskej republiky. Tak ako v predchádzajúcich dvoch rokoch, aj dnes je mojím zámerom úprimne pomenovať to, čo je pre našu krajinu, pre našich ľudí dôležité.
Myslím si, že môže byť dobrou správou o stave republiky a povzbudzujúcim signálom, ak si prezident môže dovoliť trochu sa opakovať. Mám príležitosť opäť zdôrazniť, ako sa našej krajine ekonomicky darí. Zažívame obdobie hospodárskeho rastu, ktorý dáva podnikateľom priestor tvoriť viac pracovných miest.
Počet ľudí bez práce sa výrazne znižuje. Po rokoch vysokej miery nezamestnanosti zažívame dokonca v niektorých odvetviach fenomén akútneho nedostatku pracovnej sily. Popri zdôrazňovaní významu vzdelávania začíname – možno opatrne, ale predsa – hovoriť o tom, ako využiť migráciu za prácou do našej krajiny a nastaviť pre ňu rozumné pravidlá.
Ekonomický rast otvoril priestor na potrebnú polemiku, ako dosiahnuť, aby domácnosti dobré časy viac cítili vo svojich príjmoch. Odborníci porovnávajúci Slovensko s okolitými krajinami uvádzajú, že napriek zvyšovaniu miezd by vzhľadom k výkonu slovenskej ekonomiky mali byť príjmy zamestnancov vyššie možno až o desať percent. Som presvedčený, že to je predovšetkým priestor k účinnejšiemu zastupovaniu záujmov zamestnancov a vymáhaniu ich práv v podnikoch. Nie výzva na politické preteky, kto z cudzieho dá viac peňazí. Najmä, keď štát niekedy zabúda na svojich zamestnancov.
Vďaka rastu hospodárstva a zlepšenému výberu daní má Slovensko pod kontrolou verejné financie. Zvykáme si, ako minister financií každoročne spokojne oznamuje, že rozpočtové príjmy štátu budú významne vyššie, ako odborníci pôvodne odhadovali. Je to dobrá správa o stave verejných financií a dôležitá správa pre budúcnosť našej krajiny. Hovorí nám, že pri pokračovaní rozumnej rozpočtovej politiky sa bude štátny dlh Slovenskej republiky znižovať a verejná správa bude už onedlho hospodáriť s vyrovnaným rozpočtom. Je to správa o tom, že vláda i samosprávy na Slovensku majú k dispozícii dostatok peňazí, aby sa spravovanie vecí verejných podstatne zlepšovalo. Aby služby štátu i samospráv mohli byť modernejšie, aby pomoc ľuďom v núdzi bola účinnejšia.
Trúfnem si povedať, že nikdy v 25-ročnej histórii modernej Slovenskej republiky sme nemali taký široký priestor na riešenie veľkých, podstatných problémov, ktoré nás trápia. Máme príležitosť prostredníctvom verejných politík pohnúť dôležitými vecami. Máme peniaze, máme rozpracované koncepcie a plány. Máme vzory v zahraničí, ktorými sa môžeme inšpirovať. Máme úspešné príbehy doma, o ktoré sa môžeme oprieť. Máme ľudí ochotných pracovať na zmenách k lepšiemu.
Lenže, dámy aj páni, aj tu musím v správe o stave republiky nadviazať na tie predchádzajúce, naďalej platí, že chýbajú výsledky. Chýba schopnosť sústrediť sa na to, čo je dôležité. Chýba ochota určiť si ambiciózny politický cieľ. Chýba odvaha pomenovať merateľný výsledok s jasným časovým plánom. Chýba politická vôľa prevziať za jeho splnenie zodpovednosť.
Vlani pred voľbami do Národnej rady som ako prezident robil kampaň. Kampaň za to, aby sa úroveň nášho zdravotníctva a kvalita vzdelávania našich detí stali dôležitými témami. Netajil som, prečo som sa angažoval. Považoval som za chybu, že rozhodujúce problémy Slovenska zostávali mimo volebnej diskusie. Dobrým signálom bolo, keď zdravotná starostlivosť i vzdelávanie dostali v programovom vyhlásení vlády primeraný priestor. Lenže postupne sa tieto témy opäť vytratili z centra diskusií kamsi na okraj.
O tom hovorím, keď zdôrazňujem slabú schopnosť sústrediť sa. Je neudržateľné, aby sa politická elita zhodovala, čo sú najväčšie slabiny Slovenska – školstvo, zdravotníctvo, kvalita života v regiónoch, vylúčené rómske komunity, výzvy spojené so starnutím populácie, inovačný potenciál krajiny –, ale tie najviditeľnejšie a najhlasnejšie diskusie sa viedli o niečom úplne inom. Mnohokrát o maličkostiach plných osobnej nevraživosti. A preto sa nemôžeme čudovať, že v spoločnosti už roky silnie pocit odcudzenia medzi normálnym životom a politikou, ktorú sledujú v správach.
Za škodlivú považujem nedostatočnú ambíciu dosahovať zrozumiteľné ciele. Najbúrlivejšie diskutovanou témou za posledný rok bola korupcia vo vrcholovej politike. Myslím si, že ani najväčší optimisti nemôžu povedať, že doterajšia forma angažovania sa politikov viedla k uspokojeniu verejnosti. Že ukázala ľuďom na Slovensku poctivú cestu zo slepej uličky. Naopak, bez schopnosti či ochoty presadiť riešenia viedla, žiaľ, k jedinému možnému výsledku — k prehĺbeniu nedôvery k štátu a k politikom, ktorí ho reprezentujú.
Významným signálom pre verejnosť, podmienkou pre zmenu k lepšiemu je odvaha prevziať zodpovednosť. Aj tí ministri, ktorí sa snažia — napríklad v rezortoch spravodlivosti a zdravotníctva —, sú v tom často sami. Zaslúžili by si otvorenú politickú podporu aj v prípadoch, keď robia menej populárne opatrenia. Som presvedčený, že lídri vládnej väčšiny by sa mali k zodpovednosti za výsledky svojich rezortov viacej hlásiť. Som presvedčený, že opoziční lídri pomôžu krajine najviac vtedy, keď sa budú snažiť vracať politickú diskusiu k dôležitým problémom a ich riešeniam.
Vážené dámy, vážení páni, je málo tém, v ktorých sú politická rozvaha a odvaha na Slovensku tak žiadané ako v otázke rovnosti ľudí pred zákonom. Slovensko je v tomto ohľade štátom s najhoršou povesťou v očiach vlastných občanov v Európskej únii. Ako nedávno informovala Európska komisia, súdom dôverujeme najmenej spomedzi všetkých členských krajín. Podľa inej čerstvej správy je podpriemerná — druhá najnižšia v Únii — aj dôvera ľudí v prácu polície. Zo všetkých krajín Európskej únie je na Slovensku najvyšší podiel občanov, ktorí tvrdia, že nechcú nahlasovať korupciu, pretože aj tak nepovedie k potrestaniu vinníkov.
Nedôvera v schopnosť štátu spravodlivo potrestať tých, čo porušujú pravidlá, neduživý boj proti korupcii a klientelizmu sú jedným z prameňov rezignácie ľudí na politiku. Sú zdrojom frustrácie z fungovania verejných inštitúcií a rozšíreného pocitu, že nežijeme vo férovej spoločnosti. Je to zámienka všetkých, ktorí v mene svojich pochybných cieľov presviedčajú ľudí, že demokracia na Slovensku zlyháva.
Pred rokom som tu v pléne Národnej rady Slovenskej republiky v súvislosti s tlakom na odchod ministra vnútra z funkcie zdôraznil, že vyvodenie politickej zodpovednosti nie je riešením žiadnej kauzy, ale gestom, ktoré má upokojiť verejnosť a umožniť zodpovedným inštitúciám pracovať. Pred týždňom v Košiciach a Bratislave, tento týždeň v Žiline a Prešove mladí ľudia zorganizovali ďalší protestný pochod proti korupcii a jednou z jeho hlavných požiadaviek bol ešte stále odchod toho istého ministra z funkcie.
Dvanásť dlhých mesiacov sme sa nepohli z miesta. Dvanásť dlhých mesiacov nedostala naša spoločnosť jasný signál, že by zodpovední úprimne hľadali cestu z pasce, do ktorej krajinu zavliekli. Udalosti od parlamentných volieb boli z tohto pohľadu veľmi zlou správou o stave republiky.
Takéto hodnotenie sa nevyslovuje ľahko. Uvedomujem si, že silné vyjadrenia by mala hlava štátu používať rozvážne. Ale nemôžem ho zjemniť. Korupcia nie je len jednou z tých tém, v ktorých sú politické deklarácie v rozpore so schopnosťou dosahovať výsledky. Téma boja proti korupcii sa totiž zvrhla na osobnú politickú vojnu, ktorá paralyzovala Slovensko. A v tejto osobnej politickej vojne štát a jeho predstavitelia akoby rezignovali na normálnu komunikáciu s verejnosťou, na povinnosti trpezlivo vysvetľovať pochybnosti a reagovať na podozrenia.
Obeťou pomýlenej priority neukázať politickú slabosť sa potom stávajú zvyšky dôvery verejnosti k inštitúciám právneho štátu. Jej dôsledkom je spochybňovanie akejkoľvek snahy slušných politikov, slušných členov vlády, manažérov verejných inštitúcií, policajtov, prokurátorov a sudcov, ktorí sa nevzdali ambície pracovať poctivo a meniť veci k lepšiemu. Ako to môže ľuďom stačiť? Ako môžu všetky tie protikorupčné zmeny zákonov vyzerať dôveryhodne? Ako môže táto snaha pôsobiť naozaj úprimne, keď sme sa zasekli na politickom osude ľudí, ktorí dávno premárnili príležitosť odísť sami?
Dámy a páni, pred rokom som vyslovil varovanie, že ak má Slovensko takto pokračovať ďalej, bude to mať vážne následky. Slovensko však takto pokračovalo ďalej a má to vážne následky. Chcem vás preto požiadať, predovšetkým predstaviteľov vlády a vládnej väčšiny v parlamente, aby ste nebagatelizovali snahu mladých slušných ľudí protestujúcich proti korupcii. Sú to naši spojenci uprostred prevahy rezignácie, nedôvery a hnevu. Sú to ľudia, ktorí nevolajú po radikálnych riešeniach, ale veria, že demokratické inštitúcie právneho štátu je možné a potrebné opraviť. Chcú žiť tu u nás doma v modernej a demokratickej spoločnosti. Zaslúžia si rešpekt a signál, že politici sú pripravení pohnúť sa ďalej.
Je čas zliezť z barikád osobnej politickej vojny a ponúknuť verejnosti presvedčivé vecné riešenie, ktoré posilní personálnu a politickú nezávislosť. Akcieschopnosť orgánov činných v trestnom konaní, ich zodpovednosť za výsledky a komunikáciu s verejnosťou. Ako prezident som pripravený takúto snahu podporiť spôsobom, ak to budete vy – predstavitelia parlamentných politických strán – považovať za vhodné a potrebné.
Zrušením Mečiarových amnestií táto Národná rada ukázala, že dokáže v mene nápravy pošliapania princípov právneho štátu prekonať názorové rozdiely a dosiahnuť politický konsenzus. Podobne politicky silný signál je dôležitý aj v prípade témy korupcie. Bol by to začiatok náročnej, ale nevyhnutnej cesty. Aj v tom lepšom prípade budú potrebné roky poctivej práce, zrozumiteľnej politiky a presvedčivých výsledkov, kým sa dôvera v spravodlivosť na Slovensku vráti.
Vážené dámy, vážení páni, nie vždy sa dobré chváli samo. V súvislosti s členstvom v Európskej únii a v Severoatlantickej aliancii sme na to v posledných rokoch trochu zabudli. Integrácia sa stala zdanlivo takou samozrejmou súčasťou príbehu Slovenskej republiky, že sme o jej strategickom význame prestali s ľuďmi hovoriť. Výsledky integrácie nám zovšedneli natoľko, až sme stratili perspektívu, aký krehký môže byť jej úspech.
Drvivá väčšina ľudí u nás si pamätá iba mier, priamo hrôzy vojny v Európe nezažila. Pritom neďaleko od nás na Balkáne nie tak dávno ľudia vo vojne umierali a dnes zomierajú za našimi hranicami na Ukrajine. Garancie bezpečnosti, ktoré nám poskytuje NATO, sú v súčasnom neistom svete vzácnou devízou. Ale garancie budú len také silné, aká bude naša vôľa k nim prispievať. Vítam preto, že vláda, ako aj väčšina parlamentu sa k záväzkom v Severoatlantickej aliancii prihlásila a ako krajina ich začíname brať vážne.
Chcem aj dnes využiť príležitosť a zdôrazniť: členstvo v Európskej únii a v Severoatlantickej aliancii je nevyhnutnou podmienkou pre bezpečnosť, prosperitu a lepší život našich ľudí. Je to spojenectvo, v ktorom môže aj malá krajina naplniť pojem “národná suverenita” skutočným obsahom. Najväčším bezpečnostným rizikom pre našu krajinu sú dnes politické sily a názory, ktoré Slovensko tlačia na okraj, prípadne za hranice politických, ekonomických a obranných zoskupení.
Európska únia bola, je a bude v prvom rade politickým projektom mierovej spolupráce medzi členskými krajinami. Zopakujem a podčiarknem: politickým projektom. Nie nejakou obyčajnou ekonomickou bezcolnou zónou a spoločným trhom. Ak sa v rámci Únie sformuje nové integračné jadro, bude to opäť primárne politický projekt užšej spolupráce medzi členskými krajinami. Medzi skupinou štátov, ktoré rozumejú, že ďalší úspech Únie závisí od schopnosti konať efektívne. Bude pokračovaním politickej integrácie a partnerstvom, ktoré bude rozhodovať o budúcnosti Európy a bude ovplyvňovať budúcnosť Slovenska.
Základom fungovania Európskej únie, jej desaťročiami preverenej schopnosti udržiavať mier a prosperitu, je banálna pravda. Na dosiahnutie výsledkov v demokratickej politike sú nevyhnutné ústupky za rokovacím stolom. Nie je možné riadiť Úniu, ktorá sa nedokáže rozhýbať, lebo raz sa zatne jeden, inokedy druhý — jednoducho, keď sa ambiciózny politik v jednej z 28 krajín rozhodne, že domácemu publiku predvedie, ako vie hroziť päsťou Bruselu.
Charakter problémov a bezpečnostných hrozieb vrátane terorizmu, ktorým Európa čelí, sa mení. Ale úloha dnešných lídrov je rovnaká, ako bola úloha lídrov, ktorí pred 60 rokmi podpisovali Rímske zmluvy. Rozvíjať vzájomne prospešnú mierovú spoluprácu. Slovenskej republike ako jej politickí reprezentanti neposlúžime tým, že budeme niekedy zlostne vykrikovať nekompromisné postoje z periférie európskej politiky, ale tým, že budeme trpezlivo hľadať kompromisné riešenia za jedným stolom. V jadre Európskej únie. V prvej lige európskej politiky.
Keď hovorím o bezpečnosti Slovenska a jeho budúcnosti, nemôžem sa nedotknúť vstupu fašistov do parlamentnej politiky po minuloročných voľbách. Je to niečo, čo sa naša spoločnosť stále snaží spracovať a hľadať spôsoby, ako tomu čeliť. Sám o tom diskutujem pri každej mojej príležitosti, pri každej mojej návšteve po celom Slovensku, obzvlášť s mladými ľuďmi na stredných a vysokých školách.
Je našou povinnosťou prispieť k tomu, aby nikde na Slovensku nemali ľudia pocit, že sa na nich zabudlo. Musíme sa navzájom počúvať, musíme sa pokúšať spolu rozprávať. Snažiť sa pochopiť, čo nás trápi, prečo je časť spoločnosti ochotná podporovať fašistickú stranu. Či vôbec všetci rozumieme hrozbe pre našu demokraciu, slobodu a budúcnosť, ktorú Ľudová strana Naše Slovensko a podobné spolky reprezentujú. Či voľba extrémistov nie je v prípade časti voličov volanie o pomoc, ku ktorému by sme nemali byť hluchí. Som preto hrdý na občianske iniciatívy, ako aj aktivity jednotlivcov, ktoré sa snažia takýto dialóg viesť. Je to prejav spoločnosti, ktorá sa bráni, lebo chce zostať slobodná a demokratická.
Nenahraditeľným priestorom v takomto dialógu sú odvážne, slobodné a nezávislé médiá — súkromné aj verejnoprávne. Ľudia dnes majú možnosť čerpať informácie, vytvárať si názor na svet z dvoch zdrojov. Z ozajstných médií alebo z propagandistických webov, rádií a časopisov. Cieľom ich informačnej ofenzívy proti Slovensku je ešte viac naštrbiť našu celospoločenskú dohodu o trvalom začlenení do demokratického západného sveta. A posilňovať potenciál tých politických síl, ktoré chcú našu krajinu dostať zo Severoatlantickej aliancie a Európskej únie.
Dôvera ľudí k médiám bola vždy dôležitým prvkom zdravej slobodnej spoločnosti. Ale v súčasnosti je to aj otázkou bezpečnosti štátu. Našej schopnosti brániť sa dezinformáciám, ktorých veľký politický vplyv a dosah sme videli aj vo voľbách v tradičnejších demokraciách, než je tá naša. Chcem vás požiadať, vážené pani poslankyne, páni poslanci, aby ste na to mysleli pri nadchádzajúcej voľbe generálneho riaditeľa Rozhlasu a televízie Slovenska. Aby ste svojím hlasovaním rastúcu dôveru verejnosti k spravodajstvu verejnoprávnej televízie a rozhlasu ešte viac posilnili.
Obzvlášť citlivou skupinou vystavenou propagande sú mladí ľudia, ktorí si len formujú svoje hodnoty a postoj k svetu. Máme dosť varovných signálov z celého Slovenska, že práve generácia mladých na stredných školách je jedným z najzraniteľnejších terčov extrémistov. Je nevyhnutné, aby ministerstvo školstva čím skôr predstúpilo pred verejnosť aspoň s návrhom na okamžité posilnenie mediálnej výchovy vo všetkých školách. Aby mladí ľudia získali základné zručnosti pri práci s informáciami, schopnosť orientovať sa v médiách, vyhodnocovať zdroje a odhaľovať falošné správy, ktorým sú na sociálnych sieťach denne vystavení.
Triezvu spoločenskú diskusiu o príčinách silnejúceho extrémizmu si nesmieme mýliť s ustupovaním zlu. Naopak, je našou povinnosťou zakročiť všetkými dostupnými zákonnými prostriedkami. To je úloha polície a prokuratúry a je dobre, že sa k nej hlásia. Žiadne politické taktizovanie nemôže byť dôvodom na prehliadanie porušovania zákona, ústavy, ignorovanie agresivity a prejavov nenávisti k druhým. Ani vonku na ulici, ani doma za počítačom.
Extrémizmus a jeho rôzne podoby je však dôležité poraziť v priamej súťaži. Osloviť voličov lepšou a príťažlivejšou ponukou. Nie ustupovať extrémistom a v mene pochybného taktizovania preberať ich nenávistný slovník, témy a pomáhať im radikalizovať nálady v našej spoločnosti. Zápas s extrémistami sa nemusí skončiť — a zrejme sa neskončí — rozpustením jednej politickej strany. Takýto politický súboj však nie je práca ani pre políciu, ani pre generálneho prokurátora. V skutočnosti je to práca pre vás, reprezentantov demokratických politických strán.
Vážené dámy, vážení páni, o príbehu našej krajiny hovorím doma i v zahraničí ako o úspechu a myslím to úprimne. Rozumiem však ľuďom, ktorí pri podobných slovách pokrútia hlavou. Ktorí si kladú otázku, kedy tento úspech pocítia aj oni sami. Vo svojej rodine, vo svojej obci, v svojom regióne. Opakovane zdôrazňujem, že najväčšou výzvou súčasnosti je, aby sa všetci občania na Slovensku cítili byť primeranou súčasťou úspechu. Zostali nám staré výzvy, ktoré sú v príbehu našej krajiny kapitolami hanby. Staré výzvy, ktorým sa konečne musíme postaviť priamo, ak má byť úspech Slovenska udržateľný.
Trvácnosť, súdržnosť našej spoločnosti, sila nášho štátu závisia od toho, ako dokážeme pomôcť najslabším a najzraniteľnejším. Pre skupiny ľudí uzamknutých v pasci chudoby Slovensko úspešným štátom nie je. Nie je úspešným štátom pre deti z detských domov, ktoré končia v dospelosti na ulici. Ani pre deti zo znevýhodneného prostredia, z ktorých sa stávajú rodičia ďalšej generácie detí zo znevýhodneného prostredia. Slovensko, žiaľ, nie je veľmi úspešným štátom často ani pre slobodné matky s deťmi. Osamelých seniorov, ktorí dožívajú v nedôstojných podmienkach. Pre rodiny, ktoré pre vážnu chorobu ich dieťaťa alebo ich živiteľov a živiteliek ledva prežívajú.
Títo ľudia nevidia úspech. Silnie v nich pocit, že sme na nich zabudli a zostali v bezútešnej situácii na všetko sami. Sociálny štát, ktorý poznajú, im príliš často ukazuje odmeranú, ľahostajnú, byrokratickú tvár a nie pomocnú ruku. Adresnú a účinnú pomoc týmto ľuďom — deťom aj dospelým — mám na mysli, keď zdôrazňujem zodpovednosť politikov a ich schopnosť sústrediť sa na dosahovanie cieľov.
Jednou z kapitol hanby v príbehu Slovenskej republiky je osud vylúčených rómskych komunít. Rómovia nie sú súčasťou úspechu našej krajiny. A my — ako väčšinové obyvateľstvo — sme ich ani nepozvali, aby sa stali súčasťou nášho úspechu. Mnohí z nich, generácia za generáciou živorí v špinavých osadách s vysokou nezamestnanosťou, zlým zdravotným stavom a vysokou kriminalitou. Nechceme mať s nimi nič spoločné. Nerozumieme, že ak sa nebude dariť Rómom, nebude sa dlhodobo dariť ani Slovensku. V roku 2017 by trom štvrtinám ľudí na Slovensku prekážal Róm ako sused. Vzhľadom na opakujúce sa problémy v spolunažívaní s majoritou to nemôže byť prekvapením.
Doterajším pokusom o riešenie chýbalo také skutočné politické odhodlanie, stanovenie jasných cieľov, vynucovanie ich plnenia a koordinácia zodpovedných inštitúcií. Pozitívne príklady sú skôr miestnou anomáliou, nie výsledkom sústredeného a poctivého úsilia štátu, samospráv a miestnych komunít. Niet sa čo čudovať, keď dominantným znakom vzťahu politických elít k rómskej menšine sú často silácke reči o poriadku a tvrdej ruke, určené pre nahnevané väčšinové publikum. Zašlo to tak ďaleko, že pre časť spoločnosti sa kvalifikovanou politickou silou v rómskej otázke stali extrémisti.
Rázne rozhodnutie štátu aj samospráv je nevyhnutné. Sústreďme sa, stanovme si ciele, poctivé ciele. Prestaňme hovoriť o rómskom probléme a začnime pracovať na tom, ako využiť rómsky potenciál. Máme na to dokonca aj zdroje — len do konca roka 2020 má Slovensko z fondov Európskej únie k dispozícii 450 mil. eur, ktoré sú určené najmä na zlepšenie životnej situácie Rómov vo vylúčených komunitách. Vieme, čo sú základné ciele — zvýšenie úrovne vzdelania a zlepšenie kvality bývania rómskej populácie. Podčiarkujem, za jasne stanovenej spoluúčasti a svojpomoci zbúrať chatrče, vysporiadať pozemky, investovať do infraštruktúry a do dôstojnejšieho bývania.
Tieto ciele spolu súvisia, pretože už štvrťstoročie od vzniku modernej Slovenskej republiky sa pozeráme na tie chatrče bez vody a elektriny. Vieme o veľkej skupine detí, ktoré tam žijú, že nemajú ani stôl, ani stoličku, ani lampu, ani čo jesť. A chceme od týchto detí výsledky v škole a zaradenie sa do našej spoločnosti.
Privítal by som, keby zo strany vlády a zodpovedných inštitúcií ľudia cítili silnejšie odhodlanie zlepšovať situáciu rómskych komunít a znižovať napätie pri spolužití s majoritným obyvateľstvom. Odhodlanie podporené aktívnou vysvetľovacou kampaňou. Ponúkam na zváženie, aby sa touto agendou zaoberal priamo člen vlády, keďže politicky slabý splnomocnenec má obmedzené možnosti. Významným signálom, že to politici myslia vážne, by mohli byť veľmi konkrétne záväzky a časové plány — dokedy kombináciou vhodných opatrení a investícií zlikvidujeme nelegálne osady, dokedy zlepšíme výsledky rómskych detí v škole. Desať rokov by v oboch prípadoch mohol byť ambiciózny, ale aj realistický cieľ. Cieľ, aby sa Rómovia stali súčasťou úspešného príbehu Slovenskej republiky.
Vážené dámy, vážení páni, krajina nie je úspešnou iba vtedy, keď už nemá žiadne problémy — také miesto na svete neexistuje. Krajina je úspešnou vtedy, keď neustále zlepšuje svoju schopnosť problémy riešiť, nech majú akúkoľvek podobu. Za tých čoskoro 25 rokov samostatnej Slovenskej republiky sa potenciál našej spoločnosti úspešne čeliť novým výzvam nepochybne zvýšil.
Našou úlohou je tento potenciál využiť. Pomôcť Slovensku významne sa pohnúť v snahe o spravodlivý, bezpečný a sociálny štát.
Štát, ktorý vďaka nášmu spoločnému úsiliu dokáže zmeniť k lepšiemu osud každého človeka.
Štát, ktorého úspechy sú zdrojom hrdosti a patriotizmu v každom regióne, meste a obci.
Štát, ktorý vytvára dostatok oporných bodov a záchranných sietí pomáhajúcich ľuďom prekonať nepriazeň okolností či napraviť vlastné chyby.
Štát, ktorý dáva ľuďom priestor na rozvíjanie talentu, zlepšovanie seba samého i svojho okolia. Štát, ktorý posilňuje súdržnosť spoločnosti, zmysel pre férovosť a rovnosť pred zákonom.
Tak, aby ľudia na Slovensku nielen žili, ale aby ľudia na Slovensku žili dobre, bezpečne, spokojne.
Ďakujem za vašu pozornosť. (Dlhotrvajúci potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo, vážený pán predsedajúci. Kvôli poriadku tvrdím, že som mal 8 minút 28 sekúnd, ale budem veľkorysý.
V záverečnej časti svojho vystúpenia by som sa venoval vlastne personálnym otázkam. Personálne otázky vo fungovaní každej takejto inštitúcie iste nie sú nezanedbateľné. Môj zvečnelý vzácny priateľ Ján Langoš bol nepochybne pravým mužom na svojom mieste a je iste nielen mojím presvedčením, že v jeho šľapajach majú kráčať jeho nástupcovia.
Keď sa zamyslím nad tým, ako vznikla nominácia jeho nástupcu Petranského, tak musím povedať, že sme ako obrancovia Langošovho odkazu mali obavu, čo z toho bude. Pretože dvojzáprah Mečiar – Slota rozhodne Ústav pamäti národa z pochopiteľných príčin nemilovali. Pravda je – a to treba konštatovať, že najhoršie očakávania, ktoré sme v súvislosti s nomináciou druhého predstaviteľa ÚPN mali, sa nenaplnili. Nedošlo k likvidácii Ústavu pamäti národa.
Pravdou na druhej strane je, že sa charakter toho produktu a to, čo sa tam postupne menilo, akýmsi spôsobom vzďaľovalo tomu, čomu sa mal Ústav pamäti národa venovať. Ústav pamäti národa sa mal venovať hnedej a červenej totalite, ktorá stála životy a životné osudy státisíce ľudí. Keď som mal tú česť byť pozvaný na 10. výročie, oslavu v Zrkadlovej sieni Bratislavského hradu, keď si toto Ústav pamäti národa pripomínal, tak atmosféra toho dvojhodinového posedenia bola taká, že som povedal Františkovi Mikloškovi, ktorý sedel vedľa mňa: Fero, keby sa teraz tuná hlasovalo o blahoslavení Jozefa Tisa, tak to tu prejde 90-percentnou väčšinou. Áno, zmenil sa Ústav pamäti národa a toto bol drobný dvojhodinový symptóm toho, ako sa menil.
Nezanikol a keď vypršalo funkčné obdobie pána Petranského, tak nepochybne bolo treba nájsť kandidáta. A Ondrej Krajňák bol kandidát, na ktorom celkom zrejme sa dohodla pomerne význačná časť nás, ktorí sme ho volili. Mám pocit, že i tí z brehov, ktorí ho dnes chcú sťať, sa domnievali, že bude poslušný, poddajný, ústupčivý. Mne sa vnucuje analógia s Michalom Kováčom. Ten bol tiež zvolený ako ten, ktorý má poslúchať. Ktorý má aportovať – a vymkol sa.
Ku cti musím povedať, že to, čo sa stalo za roky, keď vedie Ústav pamäti národa Ondrej Krajňák, je obrat smerom k pôvodnému Ústavu pamäti národa Jána Langoša. Ondrej Krajňák zdedil ústav plný nášľapných mín. Zdedil ten ústav s nášľapnými mínami v personálnej oblasti. Zdedil ten ústav v podobe, že jeho predchodca zriadil odborovú organizáciu, ktorej predstaviteľ, ako vieme, je krytý zákonom, proste prevzal ústav nie v jednoduchej situácii prehrávaných procesov a podobne. Ak sa Ondrej Krajňák dokázal postaviť perverzii, ktorou je to, že na súde v demokratickej Slovenskej republike sa dáva sluchu eštebákom proti faktom a podkladom Ústavu pamäti národa, tak mu to slúži natoľko ku cti, že považujem akékoľvek snahy o jeho likvidáciu za hanebné.
Nejde o lex Babiš, nejde o Babiša, ide o to, že v tejto krajine je slovo eštebáka cennejšie, dôležitejšie a rozhodujúce v porovnaní s faktami, lebo my tvrdíme, teda my, my netvrdíme, oni tvrdia, že to sú manipulované podklady, ale tí, ktorí ich tvorili a manipulovali, tí sú dôveryhodní. Tých slovo berieme. Skutočne sme v situácii, že by per analógiám mohli očisťovať obžalovaných na lavici v Norimberskom procese esesmani, ktorí by nás presvedčili, že Hans Frank, Seyss-Inquart a všetci ďalší, o Göringovi ani nehovoriac, o ničom nevedeli, to bolo mimo nich. Oni netušili o plynových komorách, oni netušili o vyhladzovaní a genocíde, lebo naša výpoveď – esesákov, gestapákov a iných – je dôveryhodná pre súd akože.
Takže musím povedať, že Ondrej Krajňák je človek, ktorý stojí za obranu každému súdnemu človeku. A preto, keďže oňho ide, nebudeme to maskovať tvrdeniami, že akýsi kolektív viachlavý je ten pravý na riadenie takej inštitúcie, presne tak ako som povedal v príklade s Generálnou prokuratúrou, tak si myslím, že ho treba brániť a tomuto zákonu treba čeliť.
Preto podávam návrh, aby Národná rada Slovenskej republiky podľa § 73 ods. 3 písm. b) sa uzniesla nepokračovať v rokovaní o predloženom návrhu zákona. Považujem ho za hanebný. (Potlesk.)

Ďakujem. Pán poslanec Osuský, vnímate sa vôbec, vnímate, čo vy vlastne hovoríte, vnímate to, ako si šliapete po jazyku? Na jednej strane tu rozprávate o perverzii v súvislosti s eštebákmi, na druhej strane ste verejne prehlásili, že pán Budaj podpísal spoluprácu s ŠTB a verejne ste ho tu v tomto pléne dnes nazvali eštebákom. Tak, prosím vás, počúvajte sa a rozmýšľajte vo svojej zanietenosti, čo hovoríte. A je mi divné, že v podstate, že takto ste hovorili o svojom spolupracovníkovi, pánu Budajovi, neviem to pochopiť voči nemu, od vás voči nemu. Takéto, považujem to za podraz.

Ďakujem za slovo.
Pán Osuský, pobavili ste ma vašimi výrokmi o slobodnom bádaní u nás. Že vraj keď je to mimo akýchsi pravidiel, tak nech si to každý robí, ale za vlastné. Ale na Slovensku platí aj na vlastnú trestnú zodpovednosť. Príklad ste dal jedného anglického spisovateľa, Irvinga, tuším, a že máte jeho knižky, to je to najlepšie, však by to mohol nejaký mladý ambiciózny vyšetrovateľ NAKA vyhodnotiť ako trestný čin šírenia extrémistického materiálu. Páči sa mi aj váš cicerónsky štýl, akým obhajujete svoje názory. Tento ÚPN raz bude skúmať aj činy NAKA, jej pomáhačov a udavačov. Hovorili ste, že ÚPN mal, že skúma hnedú a červenú totalitu. Škoda, že sa už toho nedožijem, ale raz bude skúmať ružovú totalitu, ktorá zúri v súčasnosti na Slovensku.
Ďakujem za slovo.

Ďakujem pekne.
Pani poslankyňa Grausová, mladícka nerozvážnosť stála na počiatku toho, čo dnes – a divím sa, že vy ho tak bránite – evidentní nepriatelia demokracie obúchavajú Jánovi Budajovi o hlavu. Ján Budaj svojím ďalším životným príbehom – podobne ako Ladislav Mňačko, Dominik Tatarka a mnohí ďalší – precitol a urobil oveľa viac pre demokraciu v tejto krajine ako všetci tí, ktorí zalezení pokrytecky naňho dnes poukazujú. Nie je to žiaden podraz na Jána Budaja, je to jednoducho konštatovanie toho, že ten človek, ako káže kresťanstvo, ktorého vy máte, s prepáčením, plnú hubu, dáva možnosť hriešnikom polepšiť sa a túto možnosť, tak ako Šavol obrátený na Pavla, Ján Budaj využil a budem ho v tomto zmysle brániť.
Kolega Mizík, no neviem, čo je to ružová totalita, ale vám vadia osoby, ktoré ocení prezident Kiska, pretože sú Židia. To je čistý fašizmus, aby sme boli presní. A pre mňa bolo teraz cťou, že som hovoril do mikrofónu po mojom prezidentovi Andrejovi Kiskovi a že som mal tú česť tu takto vystúpiť. A vám chcem povedať, že, samozrejme, že vedu môže robiť každý za svoje. Ak niekto robí vedu o tom, že najlepší liek na všetko je Savo, tak to môže skúmať na psoch, na sebe, ak to bude skúmať na manželke, tak je to už vážny trestný čin. Teda toľkoto k tomu, aká veda sa má robiť za verejné prostriedky daňových poplatníkov. Veda, ktorá je apologéziou fašizmu a komunizmu, sa rozhodne za prostriedky krajiny, ktorá je demokratická a totalitu odmieta, robiť nemá.