23. schôdza

Tak ešte raz, vážený pán predsedajúci, vážené panie kolegyne, vážení páni kolegovia, hneď na začiatku by som chcela zdôrazniť, prečo tento návrh zákona predkladáme. Je to snaha čiastkovými opatreniami pomôcť vrátiť obsah zákona k jeho pôvodnej filozofii, a to pomoci a kompenzáciám dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, tak ako hovorí samotný názov zákona.
Súčasné znenie zákona, ktoré má za úlohu pomáhať cez 14 druhov peňažných príspevkov na kompenzáciu, v skutočnosti svoje ustanovenia definuje; v skutočnosti cez svoje ustanovenia skôr definuje, ako nepomáhať a za akých podmienok nie je možné žiadať o príspevky obsiahnuté v zákone. Podstatné je pritom to, že zákon má podporiť sociálne začlenenie fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti pri zachovaní ľudskej dôstojnosti. A práve na základe toho osoby s ťažkým zdravotným postihnutím o tieto benefity žiadajú v nádeji, že svojou aktivitou si situáciu zlepšia. Opak je však pravdou. Okrem iného veľmi často dochádza k prehodnocovaniu oprávnenosti už priznaných benefitov a neraz dokonca k ich odňatiu.
Presne v takomto duchu často prebieha aj priznávanie, resp. odnímanie parkovacích preukazov. Máme tu nespočetne veľa príkladov, kedy sa to stalo. Keď som požiadala, aby ľudia zareagovali na tento problém, tak som dostala hneď v priebehu niekoľkých hodín niekoľko odpovedí. Posledne známy medializovaný prípad pána s amputovanou nohou, ktorý rovnako využíval výhodu parkovacieho preukazu niekoľko rokov. Keď si podal žiadosť na príspevok na benzín, ľudovo povedané, tak mu nielenže tento príspevok nepriznali, ale mu odňali aj už spomínaný parkovací preukaz. Paradox je, že v minulosti už dostal príspevok na auto.
Potom som tu našla prípad dieťaťa, ktoré má kombinované postihnutie a prejde zväčša len pár metrov. Keď požiadali príspevok na auto, rovnako prišli o parkovací preukaz. Tento parkovací preukaz využívali sedem rokov. Obidva tieto prípady majú spoločné to, že oň prišli, keď požiadali o iný príspevok. Ak by oň nepožiadali, pravdepodobne doteraz by využívali výhody parkovacieho preukazu.
Rovnako sa často ľudia stretávajú s tým, že úrady rozhodujú rozdielne, a to znamená niekedy, niekedy, keď to preženiem, by bolo výhodné sťahovať sa nielen za prácou, ale aj podľa toho, kde vaše zdravotné postihnutie bude mať pochopenie. Teda v ktorej, na ktorom úrade. Jednoducho neplatí rovnaký meter na všetkých zdravotne postihnutých.
Rovnako sa na mňa obrátila pani, ktorá mala takýto príbeh: Je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, s mierou funkčnej poruchy 70 %, je po piatich operáciách bedrového kĺbu, z toho trikrát endoprotéza, používa francúzske barle, má aj ďalšie diagnózy, ako zhubný nádor krčka maternice, zúžený močovod a inkontinenciu tretieho stupňa. Jej zdravotný stav sa nezlepšil, práve naopak, zhoršil sa. V roku 2001 jej bol schválený príspevok na kúpu auta, ktoré využíva dodnes, nemá ho však čím označiť, nakoľko parkovací preukaz nemá. Na prelome rokov 2012/2013 totiž z vážnych rodinných dôvodov nestihla výmenu parkovacieho preukazu, ktorý jej bol vydaný bez časového obmedzenia. To znamená natrvalo. Novú žiadosť si podala, nakoľko mala nález od neurológa, kde sa píše, že je odkázaná na individuálnu dopravu, ale túto žiadosť jej už trikrát zamietli. Pred rokom 2013 bola 20 rokov držiteľkou parkovacieho preukazu a teraz jej ho nechcú vymeniť. Zrazu nemá naň nárok, lebo parkovací preukaz sa vydáva len pri úplnej slepote alebo pri strate dolných končatín. A tak mi v tom liste pani píše, že či si má dať vypichnúť oči, alebo odrezať nohy, aby už konečne vyhovela úradníkom.
Človek sa v takýchto situáciách cíti naozaj nedôstojne. Bavíme sa predovšetkým o tých, ktorí sa nápravy dožadujú oprávnene, pretože majú vážne zdravotné problémy, len podmienky sú nastavené buď veľmi konkrétne a oni sa do nich nezmestia, alebo sa bavíme o tých, pre ktorých sa podmienky priznávania napr. parkovacích preukazov zmenili medzičasom. Ľahko sa menia rozhodnutia na papieri, ťažšie však nachádzajú takíto ľudia pochopenie v spoločnosti, keď sa z dlhoročného, v úvodzovkách, invalida – pretože toto slovo naozaj nemám rada – stáva zrazu zdravý človek. K takýmto kontroverzným rozhodnutiam by nemalo dochádzať a úrady by automaticky mali tieto prípady zachytávať a riešiť samostatne. Nedeje sa tak, úradníci sú príliš často zviazaní predpismi a prestávajú alebo sú nútení prestať používať zdravý rozum, lebo nič iné by často nebolo treba.
Téma parkovacích preukazov sa často objavuje aj na stole komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím. Zo 144 doručených podnetov v oblasti kompenzácií za rok 2016, a to už citujem z jej správy, za rok 2016 sa 19 podnetov týkalo parkovacieho preukazu, čo je asi 13 % zo všetkých podnetov, ktoré dostala. Nie je to malé číslo, si myslím. Keďže ani komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím nemala čas dôstojne odprezentovať celú svoju prácu na tejto pôde, dovoľte, aby som pár vecí z tejto správy citovala, teda, samozrejme, tých, ktoré sa týkajú parkovacích preukazov. S podnetmi sa na ňu obrátili osoby so zdravotným postihnutím, ktorí namietajú postup a rozhodovanie správnych orgánov vo veci nepriznania alebo odňatia parkovacích preukazov pre fyzické osoby s ťažkým zdravotným postihnutím.
Pri napĺňaní základných ľudských práv je mobilita nevyhnutnou podmienkou integrácie osôb so zdravotným postihnutím do spoločnosti. Zaručuje, aby ľudia so zdravotným postihnutím mali prístup k fyzickému a sociálnemu prostrediu v rámci všetkých oblastí života spoločnosti. Zabezpečenie osobnej mobility s najväčšou možnou nezávislosťou pre osoby so zdravotným postihnutím je pre osoby so zdravotným postihnutím jedným z ich základných ľudských práv a vyplýva aj z ustanovení čl. 9 Prístupnosť a čl. 20 Osobná mobilita Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím.
Parkovací preukaz podľa § 17 zákona o peňažných príspevkoch uľahčuje osobám so zdravotným postihnutím prístupnosť k budovám, zariadeniam, školám, pracoviskám, obchodom a rôznym iným zariadeniam, ku ktorým má na rovnakom základe ako zdravý človek právo prístupu aj osoba so zdravotným postihnutím. Navyše, ak osoba so zdravotným postihnutím je držiteľom parkovacieho preukazu, je mobilnejšia a stáva sa nezávislejšou od pomoci druhej osoby (napr. má možnosť zaparkovať v blízkosti budov, do ktorých sa potrebuje dostať). Pri rozhodovaní o priznaní, resp. nepriznaní a odňatí parkovacieho preukazu je pre správne orgány kľúčovou otázkou odkázanosť osoby na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom.
Od začiatku výkonu funkcie komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím eviduje komisárka na základe doručených podnetov rozdiel v posudzovaní odkázanosti osôb na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom podľa skôr platného zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci a toho času platného a účinného zákona o peňažných príspevkoch. Podávatelia podnetov namietajú odňatie parkovacieho preukazu napriek tomu, že zdravotný stav sa u podávateľov podnetov nezmenil, resp. sa ich zdravotný stav zhoršil, no príslušné úrady práce, sociálnych vecí a rodiny konštatujú opačné závery. Ďalej v súvislosti s parkovacím preukazom namietajú fakt, že posudkoví lekári neberú do úvahy skutočný zdravotný stav a tým opakovane zamietajú žiadosť o vyhotovenie parkovacieho preukazu napriek odporúčaniam odborných lekárov. Aj pri tomto type správnych rozhodnutí sa stretáva s absenciou odôvodnenia záverov. Často sa objavuje strohé konštatovanie, že osoba so zdravotným postihnutím iba nie je odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, bez vysporiadania sa s lekárskymi nálezmi, ktoré odôvodňujú danú odkázanosť. Špecifickými podnetmi v tejto oblasti sú namietané rozhodnutia správnych orgánov o odňatí parkovacích preukazov, ktoré boli podľa predchádzajúcich zákonov priznané natrvalo, teda bez časového obmedzenia.
Ďalším problémom, ku ktorému dochádza v konaniach vo veci odkázanosti na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, je konštatovanie správnych orgánov, že osoba v oblasti mobility odkázaná na sprievodcu nie je odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je toto konštatovanie sporné. V rozsudku z roku 2014 súd vyslovil, že ak osoba s ťažkým zdravotným postihnutím nie je schopná v oblasti mobility zvládnuť úkony bez pomoci inej fyzickej osoby, nemožno považovať vykonanie uvedených úkonov na rovnakom základe s ostatnými fyzickými osobami, ktoré pomoc inej osoby nepotrebujú. Toľko zo správy komisárky.
Výrazným nedostatkom zákona teda je prepojenie príspevku na kúpu motorového vozidla a priznávanie parkovacieho preukazu. Obidve možnosti kompenzácie sa priznávajú na základe odkázanosti na individuálnu prepravu, ako už bolo spomenuté, a to je veľký problém. Akonáhle úrad prizná, že osoba je odkázaná na individuálnu prepravu, je možné toto kompenzovať aj parkovacím preukazom, aj príspevkom na kúpu osobného motorového vozidla. A pravdepodobne niekde tu je strach, že by museli prispievať na viac motorových vozidiel, ako by chceli, keďže ľuďom by vznikol nárok aj na príspevok na kúpu motorového vozidla. A tak sa radšej odkázanosť na individuálnu prepravu prisudzuje veľmi opatrne, aj keď všetkým nám je jasné, že na kúpu osobného motorového vozidla treba splniť aj ďalšie podmienky, ako je zamestnanie, dochádzanie do školy alebo iného zariadenia. Bolo by lepšie tieto dve kompenzácie však aj tak od seba oddeliť.
Priznanie parkovacieho preukazu úrad nič nestojí. Tým nechcem povedať, že ich majú vydávať hlava-nehlava. Môžu však jednoduchým a pomerne účinným spôsobom pomôcť tým, ktorí to potrebujú. Skôr by sa v tomto prípade mali zamerať na to, ako zamedziť zneužívaniu používania parkovacieho preukazu, resp. falšovania parkovacieho preukazu. Lebo povedzme si úprimne, ešte stále tu máme ďalšie skupinky ľudí. Druhá je tá, ktorá sa k parkovaciemu preukazu dopracuje veľmi ľahko a rýchlo aj napriek tomu, že ho v podstate nepotrebuje, a tretia skupinka sú práve falšovatelia.
Je jasné, že úplne všetky situácie zákon riešiť nemôže. No cez sito sociálneho systému prepadáva veľmi veľa ľudí, ktorí pomoc skutočne potrebujú a nikto ich osud nerieši, tak ako by si zaslúžili. Aj preto podávame tento návrh zákona aj napriek tomu, že sa domnievam, že konkrétne táto časť by sa dala riešiť aj mimo legislatívy, musela by však byť na toto vôľa. Žiaľ, prax ukazuje, že úradníci majú zviazané ruky a vedia sa opierať len o paragrafy. Aj z tohto dôvodu sa snažíme tieto nelogické postupy úradov odstrániť legislatívne.
Cieľom návrhu zákona je zamedziť nárast prípadov, keď lekársky posudok vyhotovený za účelom vyhodnotenia žiadosti o poskytnutie kompenzácií má za následok odobratie parkovacieho preukazu napriek tomu, že dotknutá osoba má trvalé poškodenie zdravia. V prechodných ustanoveniach sa zakotvuje povinnosť novonavrhnuté postupy aplikovať už v začatých, avšak v právoplatne neskončených konaniach vo veciach kompenzácií, opatrovania preukazov alebo parkovacích preukazov. Ide o takzvanú nepravú retroaktivitu. Prechodné ustanovenia zároveň zavádzajú možnosť opakovaného posúdenia správnosti odňatia parkovacieho preukazu, čo znamená pre tých, ktorých som napríklad spomínala, opätovné posúdenie sa vykoná len na žiadosť osoby, ktorej bol odňatý parkovací preukaz, a to spôsobom a v lehotách vzťahujúcich sa na konanie o parkovacom preukaze.
Ešte na záver by som spomenula opačný problém. Zneužívanie parkovacích preukazov alebo neoprávnené používanie. Aj o tom sa už v médiách písalo dosť a neustále sa táto téma rozoberá. Zhodou okolností naposledy minulý týždeň. Ťažko sa zisťuje pravosť parkovacích preukazov, a teda aj policajti majú zviazané ruky. Preto by bolo treba riešiť aj túto časť. V ruke s tým však ide aj nepovolené parkovanie na vyhradených miestach pre osoby so zdravotným postihnutím, lebo už je v podstate jedno, že či parkujete na parkovacom mieste s falošným preukazom alebo neoprávnene, vždy ide o nejaký priestupok.
Minister Kaliňák, žiaľ, ani v tomto prípade nepoprel svoju schopnosť veci zľahčovať. Keď som sa ho na hodine otázok na, pýtala konkrétne na parkovacie miesta, nakoľko sa zneužívajú a či máme štatistiky, keď toto za problém už nepovažuje, a teda odpovedal mi v zmysle, však pred desiatimi rokmi to bolo veľmi veľa neoprávnených parkovaní, pred piatimi často a myslím, že teraz je to už stále, stále len občas vidieť. Takéto konštatovania, verte, nám nepomáhajú a skôr naznačujú, že si tu môže robiť kto chce, čo chce. A tak by sme privítali, keby sa skôr stanovili jasné pravidlá, tak aby nebolo výhodné porušovať ich, napríklad dostatočne vysoké pokuty.
A bavíme sa zároveň aj o rozpočte, ako ho teda napĺňať. Keďže návrh zákona nemá vplyv na rozpočet, tento môj návrh zákona, verím, že vám nebude robiť problém podporiť návrh zákona, ktorý si dáva za cieľ citlivo pristupovať k osobám so zdravotným postihnutím vo vzťahu k parkovacím preukazom.
Ďakujem pekne.

Na vystúpenie pani poslankyne s faktickou ako jediná pani poslankyňa Gaborčáková. Nech sa páči.

Ďakujem za slovo.
Pani kolegyňa, chcem ti poďakovať za to, že otváraš tieto témy, ktoré trápia ľudí so zdravotným znevýhodnením. Ale príčiny aj parkovacích preukazov sú také rôzne a kľúčové je vlastne posudkový systém, ktorý je zle nastavený vo vzťahu ku kompenzáciám ťažkého zdravotného postihnutia. Ak by bol nastavený ináč, tak aj tých problémov by sme mali vo vzťahu napr. ku konkrétnemu problému, ktorý si ty vravela, oveľa menej alebo len zriedka.
A druhá, druhá taká príčina tých parkovacích preukazov je, že posudzovanie odkázanosti na individuálnu prepravu nemá jasnú metodiku a z toho vlastne vychádza aj množstvo subjektívnych názorov práve na posudzovanie toho, či človek má alebo nemá nárok na parkovací preukaz a či opätovne keď predkladá posudzovanie alebo žiada o nejakú kompenzáciu, tak sa mu priznáva alebo nepriznáva. Čiže je to komplex, ktorý je potrebné riešiť systémovo. Ale som rada, že práve túto problematiku sa snažíš riešiť aspoň z pozície opozičnej poslankyne a bojuješ za tých, ktorí to potrebujú.
Ďakujem.

Ďalej v rozprave vystúpi pani poslankyňa Bašistová, nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, cieľom návrhu skupiny poslancov je, aby nedochádzalo k opätovnému posudzovaniu zdravotného stavu u osôb, ktorých zdravotný stav je chronický s trvalým poškodením, miera funkčnej poruchy je definitívna a od ďalšej liečby nemožno očakávať zlepšenie, a to najmä vo vzťahu k parkovacím preukazom, ale aby sa v ich prípade povinne zohľadňoval lekársky nález starší ako šesť mesiacov s prihliadnutím na platné výnimky (napr. novšia zdravotná dokumentácia nezohľadnená v staršom lekárskom náleze).
Navrhované zmeny sa týkajú ustanovenia § 11 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu, ktoré upravuje lekársku posudkovú činnosť. Nejde však o úpravu lekárskej posudkovej činnosti na účely konania o parkovacom preukaze pre fyzickú osobu so zdravotným postihnutím, ale na účely celého zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu. Zastávam názor, že platná právna úprava dostatočne upravuje postup pri jednotlivých situáciách, napr. ak dôjde k zmene zdravotného stavu alebo naopak, ak ide o chronický stav s trvalým poškodením a definitívnou mierou funkčnej poruchy.
Lekársku posudkovú činnosť vykonávajú lekári, ktorí musia spĺňať kvalifikačné predpoklady v oblasti posudkového lekárstva, a teda odbornosť vo svojej práci. Tu nadviažem na kolegyňu Soňu Gaborčákovú. Súhlasím s tým, pokiaľ ide o posudkovú činnosť a to, v akom stave momentálne sa nachádzajú posudkoví lekári čo do veku a tak ďalej, tak je to problematika, ktorú je nevyhnutné riešiť a momentálne podľa našich informácií je loptička na strane ministerstva zdravotníctva a tá téma musí byť veľmi diskutovaná medzi ministerstvom zdravotníctva a ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny.
Nemožno úplne súhlasiť s názorom, že parkovací preukaz pre fyzickú osobu so zdravotným postihnutím sa vo väčšine prípadov vyhotovuje osobám s chronickým zdravotným stavom, a to najmä z dôvodu postihnutia zraku. Držiteľmi tohto preukazu sú častokrát osoby, u ktorých je predpoklad zmeny v zdravotnom stave, a je opodstatnené určiť termín opätovného posúdenia zdravotného stavu a vykonať opätovné posúdenie.
Skutočnosť, že priamo vo vyhotovenom parkovacom preukaze sa neuvádza dátum jeho platnosti, neznamená, že je všetkým osobám vyhotovený natrvalo. Nárok na parkovací preukaz pre fyzickú osobu so zdravotným postihnutím vzniká a zaniká na základe právoplatného rozhodnutia. V tých prípadoch, kedy je predpoklad, že dôjde k zmene určenej miery funkčnej poruchy, lekár stanoví termín opätovného posúdenia zdravotného stavu a následne vykoná nové posúdenie. Ak sa na základe záverov z nového posúdenia zistí, že posudzovaná osoba už nespĺňa podmienky pre parkovací preukaz pre fyzickú osobu so zdravotným postihnutím, napríklad už nie je odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom alebo prišlo k zlepšeniu zdravotného stavu v takej miere, že nespĺňa podmienku ťažkého zdravotného postihnutia, príslušný úrad odníme parkovací preukaz pre fyzickú osobu so zdravotným postihnutím rozhodnutím a uloží osobe povinnosť vrátiť tento preukaz úradu.
Z predloženého návrhu vyplýva, že vychádza z predpokladu, že v praxi dochádza k nesprávnemu postupu pri posudzovaní spĺňania podmienok pre držiteľstvo parkovacieho preukazu pre fyzickú osobu so zdravotným postihnutím. Ak by prišlo k pochybeniu v individuálnych prípadoch, táto skutočnosť by podľa môjho názoru nemala viesť k zásadným legislatívnym zmenám. Správnosť postupu úradu pri rozhodovaní o odňatí parkovacieho preukazu pre fyzickú osobu so zdravotným postihnutím je možné preskúmať na základe podaných oprávnených prostriedkov.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem.
Na vystúpenie pani poslankyne dve pani poslankyne.
Takže pani poslankyňa Shahzad, procedurá; teda faktická.

Ja by som len chcela pripomenúť, že napríklad opätovné posudzovanie zdravotného stavu sa vykonáva u osôb, alebo teda tie komplexné posudky sa robia aj u osôb, u ktorých je hneď na začiatku jasné, že ten stav je trvalý. Ja súhlasím s tým, že pokiaľ má niekto zdravotné postihnutie novo priznané alebo proste je čerstvé, keď to tak nazvem, tak ho preposudzovať možno treba. Ale ak niekto naozaj má tie zdravotné následky také, kde je úplne jednoznačné, že k zmene nedôjde, zdá sa mi veľmi necitlivé, ak sa toto robí.
Čo sa týka tých individuálnych pochybení, práve preto, že je tu podľa mňa strašne veľa takých prípadov individuálnych pochybení, treba hľadať príčinu. A práve preto my prichádzame s touto zmenou a s týmto návrhom zákona, lebo máme pocit, že úrady sa často, alebo nielen úrady, aj ústredia, ministerstvo práce sa často vyhovárajú len na individuálne pochybenia a hádžu to na plecia jednotlivých úradníkov, ale tí v podstate konajú len v medziach zákona a tie podmienky sú nastavené často tak prísne, tak jednoznačne, že ani oni nemajú veľmi na výber. Tak práve preto si myslíme, že tento návrh zákona je oprávnený.

Pani poslankyňa Gaborčáková.

Ďakujem za slovo. Ja môžem len potvrdiť, že problémy, ktoré riešime, samozrejme, riešime v rámci legislatívy, ktorá je. Dnes chýba vlastne sociálno-zdravotný jednotný posudkový systém, ktorý by zadefinoval, kto je chronický pacient. Z toho vyplývajúce vlastne problémy s tým, že ak ide o chronického, chronicky chorého človeka, aby mal teda neodnímateľný parkovací preukaz. Ak by to bolo nastavené takýmto spôsobom, vôbec by sme nemuseli riešiť v systéme, ktorý existuje na Slovensku, práve tieto náležitosti.
Čo sa týka kvalifikačných predpokladov, ktoré spomínala pani Bašistová, tak musím povedať, že veľmi málo lekárov spĺňa kvalifikáciu ako atestácia v odbore posudkového lekárstva. To znamená, že je problém aj nielen so starnutím tých lekárov, ale aj s tou atestáciou. Mnohokrát to vykonávajú lekári s inou atestáciou ako v odbore posudkového lekárstva. Určite vnímam, že na Slovensku chýba efektívny systém testovania zbytkových schopností a tomu by sme sa do budúcnosti určite mali venovať a tak by sme predišli vlastne nejakým nekalým praktikám, keď si niekto vyberá preukazy a podobne.
Ďakujem.

Pani poslankyňa Bašistová, môžte reagovať na faktické.