26. schôdza

Ďakujem kolegovi Martinovi Poliačikovi. No, my si to myslíme dlhodobo, že školstvo jednoducho pre Slovenskú národnú stranu nie je prioritou. Poukazujeme na tom aj pri rozpočte. Pre všetky ostatné rezorty, napríklad pre rezort obrany, si dokáže Slovenská národná strana vyrokovať o 90 miliónov viac, ale pre školstvo si vyrokuje o 70 miliónov menej. To, ako rieši teraz tento problém, umelo vyvolanú krízu s osemročnými gymnáziami, kedy dva roky, odkedy Slovenská národná strana vedie rezort školstva, vie, že sú tu kvóty, vie, že ten problém treba riešiť, rieši to až na poslednú chvíľu, keď za mesiac si majú podávať rodičia a deti prihlášky, je jednoducho neospravedlniteľné. A keď sa pýtame pani ministerky, čo chce robiť, tak pani ministerka povie, že vlastne ona nemôže nič robiť, lebo nevie, ako to dopadne v parlamente. Čiže keď sa jedná o čokoľvek, tak vy v parlamente sa dokážete dohodnúť, hlasujete ako jeden muž, a keď sa jedná o deti, tak ministerka povie, ja neviem, ako to v parlamente dopadne. To snáď nie je pravda!

Úplne súhlasím, Veronika, len v jednom by som poopravil, že; ale, vitajte, pani ministerka, pekný deň! V jednom by som poopravil, že ono aj povedať, že rieši sa na poslednú chvíľu niečím, je prehnané, lebo ako ja nevidím nikde v texte tej novely zákona, že by sa tým niečo riešilo. A prílepkovými, pochybne vôbec zákonnými krokmi priliepať niečo na práve otvorený akýkoľvek zákon, tak horšie od toho už je len to, čo sme mali včera. To bol ten zákon o odmeňovaní ústavných činiteľov. Takže jedna vec je, že každý jeden, kto sa tým zaoberal, vedel, že tie kvóty raz vybuchnú.
Druhá vec je, že všade okrem Bratislavy sa nafukuje tá bublina do budúcnosti ešte viacej, pretože zrazu sme sa z 5 % dostali na 10 % a je iba otázka, ktorá samospráva sa toho o chvíľu chytí a otvorí viacej tried. A tam, kde ten problém je najhorúcejší, sa to nerieši ani päťkou, ani desinou a nebude sa to riešiť ani osemnástkou, ani sedemnástkou, ani žiadnym iným číslom, lebo tam, kde to hnisá a kde to je naozaj zlé, sú druhé stupne základných škôl. Je logické a správne, že každý rodič, ktorému ide o to najlepšie pre svoje dieťa, hľadá bajpas okolo toho chorého systému, ale riešenie toho chorého systému, o tom nám ešte nepovedal nikto nič.

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážená pani ministerka, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte, aby som vystúpil v rozprave k tomuto návrhu zákona a predložil aj pozmeňovací návrh.
Mohol by som v mnohom zopakovať to, čo povedal pred chvíľou kolega Poliačik o tom, že naozaj nielenže by sme dnes nemali riešiť zastavovanie nejakých problémov a ich odkladania, nielenže by sme dnes nemali riešiť ani tie čiastkové a dobré návrhy, ktoré v tom návrhu poslancov SNS sú, ale my by sme sa naozaj mali na konci druhého roka vlády zaoberať zásadnými opatreniami na zlepšenie stavu rezortu. Pretože zásadné opatrenia, ktoré neprebehnú v prvých dvoch rokoch, už neprebehnú, resp. ak prebehnú, tak budú robené presne spôsobom, že my ich schválime a nech si ich reálne rieši už niekto iný.
Reformy schvaľované na záver funkčného obdobia sú väčšinou tie, ktoré sú najmenej realistické, najmenej premyslené a najviac politické, pretože sú viac nástrojom predvolebného boja a zároveň vláda a minister nie sú nútení si to naozaj premyslieť, pretože už to bude niekoho iného problém. To sa napríklad stalo pri pánovi Mikolajovi, predchádzajúcom ministrovi za SNS, ktorý schválil veľkú školskú reformu spôsobom, ktorý dnes 99 % učiteľov považuje za katastrofu a to bez ohľadu na to, či sú konzervatívnejší alebo progresívnejší vo svojich názoroch na to, ako slovenské školstvo má vyzerať. A pán Mikolaj to urobil práve preto, že vedel, že do veľkej miery on už to nebude musieť realizovať, keďže už to realizovať bude musieť ďalší minister.
Ale poďme od tejto všeobecnej situácie ku konkrétnemu problému, ktorý dneska máme. Ja budem musieť predniesť návrh vo vzťahu k osemročným gymnáziám, hoci úplne súhlasím so všetkými, ktorí hovoria, že to vôbec nie je ani prvý, ani piaty, dokonca ani pätnásty problém slovenského školstva, ktorý by sme tu mali riešiť. My dnes spoločne s ďalšími kolegami, pani Remišovou, pánom Sopkom, pani Zimenovou, skôr vykopávame z brány loptu, ktorá by inak mohla ublížiť niekoľko stovkám detí a niekoľkým veľmi kvalitným školám. To znamená, že využívame naše poslanecké mandáty na to, aby sme zastavili konkrétnu škodu, ktorá nemá zmysel v tejto chvíli, ale nie sme schopní z parlamentu z opozície riešiť to, čo slovenské školstvo naozaj potrebuje. Na to by sme museli byť na iných stoličkách. Takže v tomto zmysle aj, prosím, chápte všetko, čo teraz poviem.
Problém osemročných gymnázií je odborne komplikovaný. Všetci, kto vám povedia, že je jednoduchý a že je to jasné, že sú to dobré alebo zlé inštitúcie, vám nehovoria pravdu. A to hovorím ako niekto, kto o tom má nielen politické, ale najmä odborné a vedecké publikácie. Je problematický a komplikovaný z toho dôvodu, že na jednej strane medzinárodné merania hovoria, že ak školy sú schopné zachovať všetky deti v nejakej lokalite pospolu, ale zároveň im poskytovať vzdelávanie spôsobom, ktoré berie do úvahy ich individualitu, ich individuálne schopnosti, potreby a v dnešnej spoločnosti často aj rôzne znevýhodnenia, tak je to pre tie deti najlepšie za týchto podmienok.
Tie podmienky však na Slovensku nie sú splnené v tejto chvíli minimálne z dvoch nezávislých dôvodov. Jeden ten dôvod je ten, že my dnes na Slovensku nemáme školský systém, ktorý bol schopný brať, plne sa sústrediť na rôzne potreby a schopnosti detí. Každý, kto chodí po školách a rozpráva s učiteľmi, vie, že učitelia na Slovensku nie sú vybavení z hľadiska asistentov, z hľadiska vybavenia tried, z hľadiska svojho vlastného vzdelávania a investícií do toho, aby vedeli zvládnuť triedu, kde sa nachádza dieťa aj mimoriadne talentované, aj dieťa so zdravotným znevýhodnením, aj všetky deti medzi tým. Toho je schopný fínsky učiteľ a je toho schopný preto, že sa do toho desiatky rokov investovalo, aby to tak bolo. Tiež sa to nestalo ako nejaký dar z nebies alebo nie je to nejaká vlastnosť fínskej spoločnosti, ktorá to jednoducho umožňuje. My to dnes nemáme.
Zároveň, a to tiež väčšina tých spoločností nemá v tejto podobe, my máme slobodu rodiča pri vyberaní vzdelávania pre svoje deti. Slovenský rodič si môže vybrať, že za verejné peniaze dá svoje dieťa do bežnej základnej lokálnej školy, na to má dokonca právo, do spádovej školy ho dať, ale má takisto právo, ak ho tam dokáže dostať, dať to dieťa aj do cirkevnej školy kdekoľvek, súkromnej školy kdekoľvek, má ho právo dať do športovej školy, má ho právo dať do školy pre deti s mimoriadnym nadaním a do akejkoľvek inej školy, ktorá legálne existuje v tejto krajine a do ktorej sa to dieťa vie dostať. My môžme mať školy montessori, môžme mať školy waldorfské, môžme mať školy pre deti so športovým nadaním, prírodovedným nadaním, matematickým nadaním. Jednoducho náš systém je postavený na tom, že školy sa môžu a majú od seba líšiť a rodičia a deti si vyberajú, do ktorej z tých škôl chcú to dieťa dať. Samozrejme, inak sa to právo realizuje v okrese, kde najbližšia škola je niekoľko kilometrov a ďalšia je 20 kilometrov a v tom prípade, samozrejme, toto právo je buď reálne nevykonateľné, alebo je vykonateľné len pre ľudí napríklad s autami alebo s veľkou vôľou. A úplne iné je to v Bratislave, prípadne v Košiciach, kde reálne rodič má k dispozícii desiatky škôl, z ktorých si reálne môže vybrať a do ktorých dieťa naozaj reálne môže chodiť. Inými slovami, my máme systém postavený na výbere rodiča a súťaži.
Tento fakt sa u nás stretáva s tým, že špeciálne v Bratislave naše školstvo dlhodobo nie je žiadnym spôsobom konkurencieschopné vo vzťahu k trhu práce. Ono nie je konkurencieschopné vo vzťahu k trhu práce na celom Slovensku, teda my neplatíme našich učiteľov tak, aby sme vedeli získať fakt špičkových ľudí na celom Slovensku. A tá disproporcia je najväčšia vo veľkej Bratislave, veľkou Bratislavou myslím Bratislavu a jej okolie. Ak nájdete inzeráty a bilbordy, ktoré hovoria o sľubovanej mzde za to, že niekto rozváža potraviny v dodávke, za to, že niekto je pokladníkom, za to, že niekto ide robiť do McDonaldu, a tie mzdy prevyšujú priemernú mzdu mladého učiteľa, povedzme do 35 rokov, ktorú v tomto meste dostáva, tak vám musí byť jasné, že dlhodobým dôsledkom takéhoto stavu musí byť problém. Pretože áno, zostane v školstve, samozrejme, je určitá časť ľudí, ktorí si to môžu dovoliť, zostane tam určitá časť fanatikov, ktorí popritom – a takých som stretol – sú poobede v tej Bille, aby si dovyrobili k tomu platu, ktorý dostávajú, čo teda okrem toho, že je to nedôstojné, značne znižuje kvalitu, ktorú vedia deťom poskytnúť, lebo namiesto toho, aby si pripravil hodiny, si musia ísť ešte živiť svoju rodinu v druhom zamestnaní. Znamená to, že školstvo je problém, v Bratislave veľký problém.
Výsledkom toho, keďže v Bratislave je zároveň aj veľa peňazí na rozdiel od zvyšky tejto krajiny je, že všetci rodičia, ktorí to vedia riešiť, majú ten finančný alebo kultúrny a sociálny kapitál, to riešia tým, že svoje deti umiestňujú tam, kde vedia, do najkvalitnejších škôl.
Inými slovami, Bratislava je dneska najnerovnejšie miesto vo vzdelávaní, a to sa môžte pozrieť na dáta z NÚCEM-u, to nie je moje tvrdenie. Bratislava má najväčší rozptyl výsledkov na jednom území, aký je na Slovensku, a je to práve dôsledok toho, že sme tu systematicky zdevastovali školstvo štátnou politikou. A teraz v rámci toho systému rodičia to riešia naozaj tým, že ak môžu, dajú dieťa na osemročné gymnázium, ak nemôžu, dajú ich niekam na cirkevnú, súkromnú, inú základnú školu alebo do iného typu, proste snažia sa nájsť to najlepšie pre svoje dieťa. A ak im to zakážeme, čo tým vyriešime? Vyriešime tým niečo? Nevyriešime tým vôbec nič. Pretože tým nezvýšime kvalitu škôl, pretože problém bratislavských škôl nie je v tom, že sú super zafinancované, super kvalitné, so super pripravenými učiteľmi a nevystáti rodičia z nich vyťahujú svoje deti, lebo chcú ešte niečo dvakrát non plus ultra.
Problém bratislavských škôl, tých štátnych, tých, o ktoré sa nikto poriadne nestará, je to, že sú zdevastované dlhodobou štátnou politikou. A na to sa musíme sústrediť. Ak ich zmeníme, o 5, 10, 15 rokov môžme očakávať, že fenomén toho, že rodičia hromadne vyberajú deti z bežných škôl, sa tu otupí a naozaj zostane len tam, kde sú rodičia, ktorí naozaj chcú dieťa nejak špeciálne rozvíjať športovo, talentovo, jazykovo.
Zároveň opatrenie, ktoré by v Bratislave osekalo osemročné gymnáziá, nebude mať v skutočnosti vôbec ten efekt, ktorý si sľubujú ani na stránke selekcie. Pretože rodičia, ktorí dnes to dieťa chcú dať do takejto školy, ho dajú nie do osemročného gymnázia, dajú ho do školy pre mimoriadne nadané deti, základnej školy, ktorá sa tak bude volať, dajú ho do iných škôl, ktoré sa budú volať základné školy, ale budú rovnako selektívne ako osemročné gymnáziá, dajú, vymyslia sa nové typy škôl, ak to bude treba, ak nie, tak sa nafúknu tie existujúce, máme s tým už bohatú skúsenosť. Inými slovami, toto opatrenie by dokonca nepomohlo v dnešnom stave ani rovnosti žiadnym spôsobom v bratislavskom školstve. Rovnosti pomôžeme vtedy, keď začneme investovať do verejnej siete škôl, ktorá bude kvalitná a prijateľná a inkluzívna, a vtedy sa môže niečo zmeniť.
Ako z tohto von? To naozaj nie je niečo, čo by sme tu vedeli dneska rozhodnúť, a ani to nie je niečo, čo by opozícia a dokonca parlament vedeli riešiť, pretože školstvo je tak komplexná vec, že sa naozaj podľa mňa dá riešiť návrhovo len z vlády. My tu môžme opravovať, okresávať, odmietať, ale my tu nevieme tvoriť veľké veci. Preto som aj rád, že aj pani ministerka došla osobne, si to chcem oceniť.
A zároveň teda dovoľte mi povedať, že chcem v mene poslancov, mojej osoby, pani Remišovej, pána Sopka, pani Zimenovej predniesť návrh, aby sme to odložili o rok, toto rozhodovanie, aby ministerstvo naozaj mohlo prísť s premysleným návrhom, ktorý bude súčasť dlhodobej stratégie, čo so základnými školami na Slovensku všeobecne a, keďže tento problém je najviac v Bratislave, v Bratislave osobitne. Zároveň chcem zdôrazniť, že takto sa to už raz urobilo v roku 2011, to znamená, že neexistuje ani legislatívny argument, prečo nemôžme zasiahnuť už do rozbehnutého procesu, bude to väčšia istota a pokoj aj pre školy, aj pre žiakov, aj pre deti, vyhneme sa zbytočnému stresu a vyhneme sa tomu, aby sme zlikvidovali možno niektoré školy, ako je povedzme Evanjelické lýceum alebo Teplická.
Teraz na záver si teda dovolím prečítať ten návrh. Ďakujem pekne.
Pozmeňujúci návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Miroslava Beblavého, Veroniky Remišovej, Miroslava Sopka a Zuzany Zimenovej k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Evy Smolíkovej, Andreja Danka, Tibora Bernaťáka a Tibora Jančulu na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
K čl. I
Čl. I sa dopĺňa bodmi 11 a 12, ktoré znejú:
"11. V § 161 ods. 2 sa slová "roku 2018/2019" nahrádzajú slovami "roku 2019/2020".
12. Za § 161g sa vkladá § 161h, ktorý vrátane nadpisu znie:
"§ 161h
Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 15. marca 2018.
Zriaďovateľ gymnázia s osemročným štúdiom môže požiadať orgán miestnej štátnej správy v školstve o úpravu počtu tried a počtu žiakov prvého ročníka gymnázia s osemročným štúdiom na školský rok 2018/2019 najneskôr do 31. marca 2018."."
Tento článok nadobúda účinnosť 15. marca 2018, čo sa premietne do ustanovení o účinnosti.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem, Miro. Ja ten pozmeňovák, samozrejme, podporím, ale to je že nová náplasť na hnisajúcej rane. Jednu vec si, súhlasím s tým, čo si povedal aj o vzťahu medzi školami a základnými a osemročnými gymnáziami, len jedna vec je tam ešte navyše, že vlastne teraz okresávať osemročné gymnáziá zároveň zasahuje do kvality výučby na tých gymnáziách štvorročných alebo päťročných, ktoré tam sú. Lebo v momente, keď akýkoľvek riaditeľ sa pozrie na to, že aha, ja nemôžem otvoriť jednu alebo dve triedy osemročného gymnázia, tak mu to rozhádže úväzky pre celú školu. A v momente, keď mal dvoch dobrých fyzikárov alebo fyzikára, chemikára, ktorí mu dokázali cez úväzky na osemročnom alebo aj štvorročnom a päťročnom gymnáziu dokopy si spraviť úväzok, ktorý on dokázal uplatiť, tak v momente, keď mu vypadnú tie malé osemročné decká odtiaľ, tak rovnako mu sa znižuje kvalita výučby na tom druhom stupni, lebo tie úväzky jednoducho nevyskladá tak, aby mu to sedelo. A preto naozaj jediné, čo vieme teraz urobiť, je, posunúť to ďalej a sústrediť sa tam, kde sa doteraz žiadny minister školstva reálne nesústredil, a to sú základné školy a na základných školách na druhý stupeň hasiť a na prvý stupeň podporovať vnútornú motiváciu.
Určite si videl štúdiu, ktorá vyšla, myslím, pred dvoma týždňami, článok o nej na čiernej labuti, sedem percent slovenských detí má vnútornú motiváciu sa učiť a na tom prvom stupni základnej školy je to ešte v poriadku, lebo tam sú kamaráti s rodičmi aj s učiteľmi, ale v momente, keď prídu do puberty a vnútornú motiváciu, teda vonkajšiu motiváciu robiť to pre učiteľa alebo rodiča stratia, tak tam nám nastupujú reálne problémy. A toto sú reálne veci, o ktorých sme sa dnes mali rozprávať.

Myslím si, že všetci súhlasíme s tým, ako by sa mal riešiť tento problém, ale nikto ho nerieši, pretože my by sme mohli jednotlivé pozmeňováky, ktoré budú podané, naozaj iba odsúvajú ten problém, ktorý v súčasnosti máme. Ale stále sme nepočuli ani zo strany ministerstva, že ako to bude ďalej, my iba ten problém posúvame jeden rok dopredu. Mohli by sme argumentovať na to vyjadrenie alebo na ten príspevok, že či máme toho žiaka osemročného gymnázia poslať naspäť na základnú školu, kde sa v podstate nejako nudil alebo nedostával dobré vzdelanie len preto, aby ostatných žiakov ťahal, čo určite nie. My by sme sa mali v prvom rade pýtať, že ako vytvoriť systém, kde aj nadpriemerní, aj priemerní žiaci sa spolu učia a všetci spolu napredujú, a to je ten hlavný problém, ktorý by sme mali vyriešiť. Takže tak, ako tu bolo spomínané od kolegov, mali by sme riešiť v prvom rade kvalitu základných škôl.
A možno by sme sa mohli pozrieť aj na ostatné krajiny, že kde majú veľmi dobré školstvo a zároveň nemajú ani osemročné gymnáziá, ako je Fínsko, ktoré tak veľmi často sa spomína a pani ministerka tam aj bola. Alebo Estónsko, kde si všimneme, že na jednotlivých školách sa ponúka veľké množstvo krúžkov, voliteľných predmetov, tým žiakom, ktorým nejde matematika, si budú môcť v štvrtom alebo piatom ročníku vybrať špeciálne kurzy, alebo žiakom, ktorí zasa napredujú alebo nenapredujú, tak im poskytujeme ďalšie a ďalšie možnosti. Možno aj v Singapure, nech je akýkoľvek ten Singapur, tak tam sa môžme tiež inšpirovať.
Ja si myslím, že toto malo byť to, čo, pani ministerka, ste mali vysloviť, aby ste ukľudnili celkovo situáciu, že prinesme nejaký návrh či už cez tie pozmeňovacie návrhy; a ten spôsob, aký je, to už asi nekomentujme; a mali ste reálne vysloviť, že čo sa bude diať nasledujúce obdobie. Nie nejaké všeobecné plány, ale konkrétne opatrenia na to, ako zvýšite kvalitu základných škôl.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Ja by som si dovolil citovať prehlásenie Združenia základných škôl, o ktorých sa v tejto veci takmer vôbec nehovorí. Združenie základných škôl Slovenska zásadne nesúhlasí s uvedenou zmenou. Zriaďovatelia osemročných gymnázií mali 10 rokov, aby sa danej zmene prispôsobili, podľa informácií tak spravili všetky kraje okrem bratislavského. Nezdá sa nám korektné kvôli jednému kraju upravovať zákon celému Slovensku. Dlhodobo sa proklamuje, že výsledky žiakov osemročných gymnázií nie sú výrazne lepšie ako ostatných žiakov, že výsledky maturitných skúšok žiakov z osemročných a v porovnaní zo štvorročných gymnázií nie sú lepšie, že gymnáziá prijímajú i žiakov, ktorí nedosahujú ani na základných školách výborné výsledky, že nemáme zamestnancov v závodoch a firmách a snažíme sa propagovať duálne vzdelávanie, že je nízky počet žiakov na odborných školách, zatiaľ čo v gymnáziách študujú aj tí, ktorí nemajú na to predpoklady, a že základné školy majú po odchode lepších žiakov na gymnáziá problém s motiváciou žiakov k vzdelávaniu, trápi ich, prirodzene, strácajú prirodzených lídrov v triedach.
Čiže na jednej strane hovoríme o inklúzii pre deti, ktoré si to zaslúžia, postihnuté zdravotne a mentálne, a na druhej strane tú inklúziu nezabezpečujeme pre tých najlepších žiakov v rámci základnej školy. Nuž tak sa pýtam otvorene, či táto cesta je cesta do pekla alebo iná, k lepšiemu, kvalitnému základnému školstvu, o ktorom sa tu často opakuje, na základných školách druhého stupňa v Slovenskej republike.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne. No, musím povedať, že som veľmi sklamaný reakciou pána poslanca Čaploviča. To ani nie z hľadiska toho, čo obsahovo hovorí, ale z hľadiska toho, že vôbec žiadnym spôsobom nevstúpil do dialógu. Lebo tu by to malo byť o dialógu. Ja som sa snažil vysvetliť naozaj úplne mimo politiky, že prečo tento problém treba naozaj riešiť trošku inak, ako ho riešite.
A, pán poslanec, a teraz to poviem aj vašim poslancom, aj vašim koaličným partnerom, ktorí zodpovedali za školstvo najviac v histórii Slovenska, Slovenskej národnej strane, že nie je správne maskovať to, že najmä pod vedením vašich strán slovenské školstvo pomaly, postupne, ale neodvratne upadá do tretieho sveta tým, že budete presadzovať jedno opatrenie, ktoré nič nevyrieši, nič nevyrieši, práve preto som sa pokúšal vysvetliť, prečo nič nevyrieši, ale maskuje tento neustály, v tejto chvíli za vašeho vedenia aj neodvratný úpadok slovenského vzdelávania, ktoré, musím sa priznať, ja považujem za absolútnu národnú katastrofu a ako vlastenec tejto krajiny vám to, aj vám, dávam na čelo. A to, že ste to nielen neboli schopní zmeniť, ale že to maskujete namiesto toho, aby ste v čestnom dialógu teraz hľadali ako ďalej, to ja považujem aj za etické a morálne zlyhanie vás ako osoby, aj vašich strán.
A na záver si dovolím povedať ešte inú vec. Toto naozaj – a povedal som to viackrát – nie je to, čo slovenské školstvo najviac trápi, ale ak bez toho, aby ste vyriešili čokoľvek, čo slovenské školstvo naozaj trápi, teraz ešte zavriete aj Evanjelické lýceum, zavriete Teplickú, zavriete ďalšie školy, ktoré sú jedny z mála, ktoré v tomto marazme, za ktorý ste spoluzodpovední, dokážu ešte niečo dobré robiť, tak to je naozaj pre mňa nevysvetliteľné ľudsky aj politicky. A o tom je dneska ten návrh, aby sa nezavrelo Evanjelické lýceum, nezavrela sa Teplická a podobné školy, aby sme do roka prišli či vy, či spoločne na to, ako to naozaj posunúť vpred.
Ďakujem.

Vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, spoločne s pánom Beblavým sme predložili pozmeňujúci návrh, aby sme získali čas jeden rok. Kolega Beblavý už tento návrh odôvodnil a ja k tomu dodám len toľko: počas toho jedného roka môžeme začať pokojnú a spravodlivú diskusiu o tom, na základe akých kritérií by sme mali postupovať v prípade osemročných gymnázií.
Ja som od ministerstva školstva doteraz nepočula žiadny návrh, na základe akých kritérií by sa mali osemročné gymnáziá zatvárať alebo povoľovať. Doteraz sme boli len svedkom obrovského chaosu a zmätku, ktorý spôsobilo nekompetentné vedenie Slovenskej národnej strany v rezorte školstva. A ja ešte raz opakujem za nás, že vzdelávanie pokladáme za kľúčový národný záujem Slovenska. Dva roky sme sa zaoberali reformou Učiaceho sa Slovenska, ktoré pani ministerka potom povedala, že je nerealizovateľné, čo v preklade znamená nepoužiteľné, dva roky sme o tom diskutovali, dva roky sme dávali k tomu pripomienky len preto, aby sme nakoniec videli, že z toho nič nebude. Namiesto toho sa zaoberáme pseudoproblémami, ako je rušenie osemročných gymnázií. Ešte raz. To, čo sa stalo, je umelo vyvolaný problém, ktorý je len dôsledkom chaosu a zmätku na ministerstve školstva.
Pozmeňujúci návrh predložili aj kolegovia z koalície, ktorý hovorí o tom, že desať, že by sa mala povoliť 10-percentná kvóta, ale len pre Bratislavu. Ja hovorím za seba, že tento návrh, aby sa povolila 10-percentná kvóta len pre Bratislavu, považujem za diskriminačný a pýtam sa, prečo len pre Bratislavu, prečo nie pre ostatné regióny, aký to má zmysel teraz povedať, že všade 5 %, ale v Bratislave 10 %. Príde mi to úplne nezmyselné. Ešte raz. Vyzývam kolegov, aby sme odložili účinnosť akýchkoľvek kvót, aby sme sa v pokoji rozprávali o tom, či chceme osemročné gymnáziá, koľko ich chceme, ako ich chceme, aké nastavíme kritériá. Pretože my teraz si môžeme schváliť 10 %, ak si to teda koalícia schváli a dokáže jednotne zahlasovať, lebo pani ministerka nevie, ako sa bude parlament správať.
Takže môžeme si odhlasovať 10 %, ale my zase na budúci rok budeme riešiť ten istý problém, kedy okresné úrady zase budú svojvoľne rozhodovať na základe neznámych kritérií, či povolia Teplickú, či zavrú evanjelické gymnázium alebo zlikvidujú šesť zo sied; päť zo šiestich cirkevných gymnázií napríklad. Tento istý problém sa bude opakovať zase v septembri. Čiže my týmto nič nevyriešime. A od pani ministerky ja som doteraz nepočula teda návrh kritérií.
Čím by sme sa mali zaoberať, sú kompetencie rezortu školstva. Je nezmysel, aby boli kompetencie rozdelené pod rezort vnútra a rezort školstva. Mali by sme sa zaoberať zmenou školského zákona a mali by sme sa zaoberať kľúčovými problémami nášho školstva, nie tým, či dáme teraz 10 % Bratislave, 5 % inde, ale sa handrkovať o takéto kvóty.
Čo sa týka inklúzie, ktorú spomínali kolegovia, ktorú spomína aj pani ministerka. Je veľmi pekné hovoriť o fínskom modeli a povedať si, že však vo Fínsku nie sú osemročné gymnáziá, pozrite sa, ako Fínsko prosperuje, lebo tam nemajú osemročné gymnáziá. Je to veľké zjednodušenie, takáto kauzalita neplatí, že Fínsko prosperuje zato, že tam nie sú osemročné gymnáziá. Zároveň zabudneme povedať na to, že fínsky učiteľ je druhým najlepšie plateným človekom vo Fínsku. Takže keď povieme a, povedzme aj b. V Nemecku napríklad osemročné gymnáziá majú, po štvrtom ročníku majú veľkú flexibilitu, Nemecko má tak isto veľmi dobré výsledky. Čiže určite sa netreba vyhovárať na osemročné gymnáziá a hovoriť, že za to, že tu máme osemročné gymnáziá, tak sa znižuje kvalita na základných školách. Jednoducho my sa musíme snažiť, aby naše základné školy boli výborné, aby každý jeden človek, každé jedno dieťa malo v dostupnej vzdialenosti kvalitnú ponuku vzdelávania, a nie rušiť gymnáziá, osemročné gymnáziá pre najlepších.
Obmedzenie žiakov na osemročných gymnáziách presadila Slovenská národná strana, samozrejme, účinnosť tých kvót pán minister Mikolaj nechal až po voľbách, však nech sa s tým trápi niekto iný. Teraz mala Slovenská národná strana rezort už dva roky, dva roky vie, že je problém, dva roky tento problém nerieši a riešime ho teraz na poslednú chvíľu chaoticky, nekoncepčne. A hovorím, tak ako navrhujete vyriešiť, 10 % pre Bratislavský kraj, 5 % pre ostatných, prinesie do celého systému ešte väčší zmätok. Prosíme teda kolegov, aby podporili náš pozmeňujúci návrh a aby sme počas toho roka, ktorý získame, aby sme diskutovali o kritériách a systémových zmenách, ktoré potrebujeme priniesť.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Ja si dovolím moju poslaneckú kolegyňu pani Remišovú doplniť v tom zmysle, že my sme sa dostali do situácie, že práve tento problém otvoril diskusiu, čo s osemročnými gymnáziami, a naozaj by sme si túto otázku mali zodpovedne zodpovedať. Najjednoduchšia odpoveď je, nie, nepotrebujeme ich, zrušme ich. Ale to sa nedá urobiť naraz, treba to robiť postupne. Ale ak ich chceme zachovať v systéme, potom by sa diskusia mala viesť hlavne v intenciách, aby sme nastavili podmienky pre prácu s deťmi s rôznym druhom nadaní, najmä matematickým alebo jazykovým. Je podľa mňa potrebné navrhnúť premyslený systém, ktorý poskytne šancu školám v určitom pevnom stanovenom prechodnom období vypracovať si svoj systém práce na podporu takto talentovaných detí. Tento svoj vzdelávací program by museli dôveryhodne preukázať, ale pokiaľ by prestali spĺňať svoje vlastné kritériá, ktoré si nastavili, tak by im bola odobratá možnosť poskytovať takýto druh štúdia. Takže budeme môcť ostať, budú môcť ostať v systéme, len ak preukážu, že vedia pracovať s takýmito deťmi, potom môžeme uvažovať aj o populačnej nejakej kvóte, ale do budúcna by sme mali začať uvažovať úplne inak. Prestať rozmýšľať v intenciách školy a začať diskutovať o poskytovaní vzdelávania podľa určitého vzdelávacieho programu. Preto tiež chcem požiadať o to, aby sme si dali čas, otvorili túto diskusiu a naozaj sa rozhodli v čo najlepší prospech pre nadané deti.
Ďakujem.

Ďakujem kolegyni Remišovej, že vyslovila aj Fínsko a že tú diskusiu stále ťaháme ku kvalite základných škôl, pretože to by malo byť v súčasnosti aj najdôležitejšie. Je faktom, že tie osemročné gymnáziá nám naozaj odoberajú základným školám najlepších žiakov a s týmto stavom nie sú spokojní, stačí si urobiť ten prieskum, pán kolega Čaplovič to aj spomínal, že združenie základných škôl ako definuje, a potom tento odliv nám v podstate ovplyvňuje celé základné školstvo, nie iba jednotlivé triedy alebo školy. Toto nám dokazujú aj jednotlivé výskumy, ktoré sa dajú nájsť, či už Hanushek, Wossmann, čo definovali aj v učiacom Slovensku alebo citovali v učiacom Slovensku, aj štúdia od Daniela Horna, 2013, alebo Poliaci, Macieja Jakubowského, dokonca v Poľsku v 2019. budú rušiť ako keby obdobu osemročných gymnázií, aby začleňovali týchto žiakov.
Ale znova budem hovoriť, že tlačme tú diskusiu ku kvalite základných škôl a pýtajme sa, že či si základné školy budú môcť vytvárať predmety nad rámec štátneho vzdelávacieho programu, že či si budú môcť zavádzať väčšie množstvo voliteľných predmetov, alebo im to stále budeme odoberať cez nejaký dejepis alebo možné predmety, ktoré ešte prídu, ako branná výchova a tak ďalej. Že či budú môcť, ja neviem, 30 – 40 % jednotlivých predmetov si dotvárať sami, aby naozaj uspokojovali tie potreby žiakov, ktoré tam budú. Či budú mať učebnice, alebo voľný trh učebníc, toto sú otázky, ktoré by sme mali najbližšie riešiť. A ja takto budem tlačiť na pani ministerku, aby prišla naozaj s konkrétnymi opatreniami, nie s niečím všeobecným, čo potom skončí, čo vysloví a potom skončí v nerealizovateľnom móde.
Ďakujem.