26. schôdza

Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady a vážení kolegovia..., vážené kolegyne a kolegovia, dovoľte, aby som v prvom čítaní uviedol návrh zákona, ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (tlač 837). Návrh predkladajú so mnou poslanci Peter Osuský, Zuzana Zimenová a Viera Dubačová.
Účelom predkladaného návrhu zákona je umožniť vysielanie českých rozprávok a ďalších pôvodných audiovizuálnych diel určených deťom do 12 rokov aj v českom jazyku. Návrh zákona nebude mať priamy dopad na verejné rozpočty, neprináša nárok na pracovné sily a nemá vplyv na zamestnanosť a tvorbu pracovných miest, na životné prostredie ani na podnikateľské prostredie. Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, jej zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Pôvodne sme pre tento používali pracovný názov Lex Spejbl, ale neskôr sme sa priklonili k názvu Lex Hurvínek, pretože Hurvínek lepšie vystihuje absurdnosť situácie, keď sa pôvodné české rozprávky musia na Slovensku dabovať do slovenského jazyka. Alebo teda dabovať by sa mali, a keď sa nedabujú, čo sa tiež stáva, tak ide o obchádzanie zákona o štátnom jazyku prostredníctvom toho, že rozprávky, teda diela určené deťom do 12 rokov sa vydávajú za programy nevhodné pre deti do 12 rokov.
Viac o obsahu návrhu zákona by som rád povedal v rozprave, do ktorej sa hlásim ako druhý po Petrovi Osuskom, ktorý je písomne prihlásený za klub.

Teraz poprosím spravodajkyňu, ktorú určil navrhnutý gestorský výbor pre kultúru a médiá, pani poslankyňu Simonu Petrík, aby nám predniesla spravodajskú informáciu, nech sa páči.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, kolegovia, v súlade § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená predsedom výboru za spravodajkyňu k uvedenému návrhu zákona, a preto predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady a Výbor Národnej rady pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 12. marca 2018 a gestorský výbor do 13. marca 2018.
Ďakujem, skončila som, prosím, otvorte rozpravu.

Otváram všeobecnú rozpravu, písomne je prihlásený za klub SaS pán Peter Osuský a ako jednotlivci pani poslankyňa Natália Grausová, pán poslanec Peter Marček, pani poslankyňa Viera Dubačová.
Najskôr vystúpi pán poslanec Peter Osuský a ako druhý v poradí pán predkladateľ.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážená snemovňa, jazykové zákony a dramatické vnímanie je typické pre také zvratové momenty v dejinách národov. Treba povedať, že pamätné udalosti okolo vylamovania dvier starej Národnej rady na vtedy Októbrovom, dnes Župnom námestí boli spojené s hlásaním tézy „Po slovensky bez výnimky!“ matičného zákona. No, chvalabohu, búrka v pohári, ak nechcem povedať niečo o horšej nádobe, sa upokojila, prijali sa aké-také normy, aj keď existovali ministri, ktorí vytrhávali nadpisy, resp. oznamovacie tabule na začiatku obcí. Ale aj to sa postupne upokojilo, a zatiaľ čo v tých vypätých fázach sa diskutovalo o nehoráznosti vôbec titulkových filmov a všetko malo byť v ľubozvučnej slovenčine, nakoniec i z tohto sme sa vysomárili.
Ako hovorí Ondro Dostál, pôvodne to mal byť Lex Spejbl a je z toho Lex Hurvínek. No keď sa zamyslíme nad týmito dvoma postavami, tak on ten Spejbl, presne vzaté, je ten taký starý, ufrflaný, dogmatický a ten Hurvínek, niekedy máme celkom oprávnene pocit je celkom bystrý a podpichovačný, ktorý si zo svojho taťulda robí tak trochu srandu. Aj keď vyznieva sem-tam ako hlúpy, celkom jasne tušíme, že hlúpy nie je. A ak my predkladáme opakovane tento zákon, tak si myslíme, že hlúpymi by sme nemali ostať ani my.
Tá skutočnosť, že tu ešte stále máme pravidlo o tom, že, presne vzaté, by Spejbl, Hurvínek i Mánička mali byť dabovaní, je celkom reálne anachronizmom. Slávime sté výročie vzniku nášho spoločného štátu a celých tých sto rokov dalo Slovákom paradoxne istý náskok, ktorý sa, chvalabohu, i teraz nezhoršuje, neznižuje, a ak niekto môže ľutovať, tak sú tu naši bratia za riekou Moravou, že vzhľadom na rozsah a dosah českej kultúry a českého jazyka na nás je situácia chápania jazyka najbližšieho a najbratskejšieho z bratských národov pre Slovákov na lepšej úrovni ako vice versa. A je dobré, že je to tak v tom zmysle, že sa tým pre nás stále udržuje to, čomu hovoril Ján Amos Komenský janua linguarum aperta - brána jazykov otvorená. Nevidím vonkoncom nič zlého na tom, aby dieťa, ktoré, samozrejme, povedzme si otvorene, ak ho rodič nezaženie, dokáže čumieť hodiny do Cartoon Networks a do všeličoho iného, počulo okrem iných vecí napríklad i sem-tam český jazyk. Detská duša, ucho i myseľ je vnímavá a nie je preňho rozhodne, neviem si to predstaviť, že by to pre normálne, bystré dieťa mohol byť problém, že sem-tam počuje reč, ktorá je jeho rodnej reči, s ktorou hovorí s mamou, otcom, bratmi a setrami a deťmi na ulici akýmsi problémom.
Pamätám sa na jedného parlamentného kolegu, ktorý bol čistý Slovák, vyrastajúci v Komárne. A tak som sa ho spýtal, kde došiel vlastne k maďarčine, keď chodil do slovenskej triedy. On mi povedal, že „pri fodbale na ulici“. No, samozrejme, vtedy deti trávili veľa času v kolektíve na ulici a na dvore a podobne a vonkoncom to nepoznačilo jeho vyjadrovanie v slovenčine ani nič podobné, ale prirodzene ho obohatilo o ďalší jazyk, ktorý dostal do svojho jazykového portfólia. Chcem teda povedať, že odhliadnuc od – a teraz neviem, či smutného, alebo radostného faktu –, že sa bystrí slovenskí študenti masovo dostávajú na štúdiá na české vysoké školy, kde musia, aby sa tam dostali, poraziť tých domácich uchádzačov, ktorí stoja proti nim na prijímacích skúškach, a tieto tisíce bystrých Slovákov od Masarykovej univerzity v Brne cez olomouckú Palackého až po Karlovu alma mater našej Univerzity Komenského, sú, dá sa povedať, ako príjemnou, príjemným kúpeľom omývaný bežne, bežne českým jazykom. Teraz je situácia taká a to je tiež paradox, že po úprave zákonnej už dnes je možné prijímať rozprávky, detské vysielania alebo detské programy v českom jazyku, pokiaľ nie sú vysielané tým, čo kontrolujú príslušné štruktúry ako vysielanie. Teda dévedéčka, kazety, čokoľvek už, chvalabohu, nie sú reglementované nevyhnutnosťou dabovania. Ale ostal ostrovček časov minulých presne v tento oblasti. Pri tom, že čo všetko sa dneska dá nájsť na internete a tak ďalej a tak ďalej, sa, samozrejme, podiel televízie ako hlavného zdroja bude perspektívne zmenšovať. Napriek tomu je tento anachronizmus, keď tú istú rozprávku môže celkom v súlade so zákonom kúpiť rodič dieťaťu na nosiči alebo na akomkoľvek inom zdroji, a je to v poriadku, ale keď tú istú rozprávku by vysielala niektorá z televízií alebo prípadne rozhlasov, rozhlasových staníc, tak sa porušuje zákon, ak nie je dabovaná, iste uznáte, že je smiešna situácia. Takže vzhľadom na to, že sa domnievame, že je dobré, aby sme nevnímali alebo nedržali pri živote zákony, ktoré, o ktorých zdravý rozum si hovorí, že sú nezmyselné, tak sa domnievam, že novelu, ktorú prijímame a ktorá je veľmi jednoduchá, stručná, je v súlade s Ústavou, nebude stáť daňového poplatníka ani korunu a vráti vec do rozumnej polohy už i v tom poslednom úseku, kde ešte nejaký anachronizmus zostal, za niečo, čo je hodné podpory celým plénom, pretože opäť, sotva sa niekto môže domnievať, že to, že nebudeme, preboha, tak ako, chvalabohu, netlmočíme feldkuráta Katza v podaní Miloša Kopeckého pre dospelých do dabovanej slovenčiny z Haškovej češtiny, takže nebudeme Spejbla, Hurvínka a Máničku dabovať a pripraviť ich tak o čaro toho, čo robí tieto už desaťročia a desaťročia žijúce figúry jednoducho jedným zo symbolov toho, čo obohacuje svet našich detí tak ako mnohé iné, by som povedal, kultúrno-vzdelávacie položky, ktoré život prináša. Ja sa celkom čestne priznám, že som vyrástol na rozdiel od mnohých v mojej generácii na verneovkách. Ja som nebol veľký ctiteľ Karla Maya. Samozrejme, všetky filmy sme videli, ale žil som s verneovkami. A edícia Státního nakladatelství dětské literatury Podivuhodné cesty proste vychádzala v češtine. Tri štvrtiny mojej knižnice je českých kníh a nemyslím si, že by to bolo od samého počiatku od detského veku. Pamätám sa, ako mi strýko čítal ako päťročnému Staré povsti české Aloise Jiráska, že by ma to pripravilo o bohatosť slovnej zásoby alebo schopnosti sformulovať myšlienky či vety v rodnej reči, a preto som hlboko presvedčený, že dokonca i keď sme mali Kremienka a Chocholúšika, že Křemílek a Vochomůrka nebude znamenať ťažké poškodenie duševného vývoja mladej generácie.
Preto budem rád, keď tento návrh podporíte, a ak nie, bude to podobne ako s tým psom, ktorý nie je vec, len istý obraz toho, čo sme.

Jedna faktická poznámka na vaše vystúpenie, pán poslanec. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Pán poslanec Kotleba.

Pán kolega Osuský, my sme na klube sa veľmi rozprávali teda o tom, aký postoj zaujmeme k tomuto vášmu návrhu, lebo proti češtine ako takej, si myslím, že tí, čo sme nejakú tú českú knihu prečítali, nemôžme mať nejaký závažnejší alebo vážnejší problém. Ale boli sme zvedaví na to, ako to to vy prednesiete, aké argumenty použijete, akým spôsobom predložíte ten váš návrh, no a, žiaľ, musím povedať, že tí z nás, ktorí hovorili, že to budete spájať do toho federalistického, tatíčkovsko-masarovského, masarykovského, československo-idealistického pohľadu, takže jednoducho sa tomu nebudete vedieť ubrániť a dáte to tak, a naplnili ste tieto obavy. A možno je to škoda, teraz vám to hovorím úprimne bez nejakej konfrontácie, pretože keby ste to postavili do toho čisto jazykového nejakého pohľadu, tak si myslím, že by to bolo priechodnejšie.
Ale tým, že tam zase motáte ten váš obdiv k tej prvej Československej republike, ktorá zďaleka nebola taká ideálna, ako vy sa tu snažíte dlhodobo prezentovať, tak si myslím, že zbytočne, zbytočne strácate body v tomto návrhu. Žiaľ, je mi to ľúto.

S reakciou, pán poslanec Osuský.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pán poslanec, ak ste si všimli alebo možno nevšimli, nezmienil som sa o prvej Československej republike. Vonkoncom som tam nič neidealizoval. (Povedané so smiechom.)
To, čo som mal na mysli, je podstatne skôr napríklad legenda František Filipovský, majstrovsky dabujúci Louisa de Funes a dá sa povedať, nejde oňho, lebo jedná sa o vysielanie do 12 rokov, ale o to, že je predsa smiešne, aby sme ho teraz silou mocou nadabovávali do slovenčiny. O Masarykovi tam nepadlo ani slovo, ale všímam si, že za prvé platí staré slovenské, keď sa pes chce biť, palica sa nájde a potom § 2, ktorý ukazuje aj PISA-nská štúdia, síce u mladých, ale platí to plošne, že je očividne problém porozumieť hovorenému slovu či písanému textu, pretože ste v mojom vystúpení našli neuveriteľné položky, ktoré som jednoducho ani omylom nezmienil.

V rozprave teraz vystúpi pán predkladateľ.
Pán poslanec Dostál, nech sa páči.