26. schôdza

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, kolegovia, v súlade § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená predsedom výboru za spravodajkyňu k uvedenému návrhu zákona, a preto predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady a Výbor Národnej rady pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 12. marca 2018 a gestorský výbor do 13. marca 2018.
Ďakujem, skončila som, prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážená snemovňa, jazykové zákony a dramatické vnímanie je typické pre také zvratové momenty v dejinách národov. Treba povedať, že pamätné udalosti okolo vylamovania dvier starej Národnej rady na vtedy Októbrovom, dnes Župnom námestí boli spojené s hlásaním tézy „Po slovensky bez výnimky!“ matičného zákona. No, chvalabohu, búrka v pohári, ak nechcem povedať niečo o horšej nádobe, sa upokojila, prijali sa aké-také normy, aj keď existovali ministri, ktorí vytrhávali nadpisy, resp. oznamovacie tabule na začiatku obcí. Ale aj to sa postupne upokojilo, a zatiaľ čo v tých vypätých fázach sa diskutovalo o nehoráznosti vôbec titulkových filmov a všetko malo byť v ľubozvučnej slovenčine, nakoniec i z tohto sme sa vysomárili.
Ako hovorí Ondro Dostál, pôvodne to mal byť Lex Spejbl a je z toho Lex Hurvínek. No keď sa zamyslíme nad týmito dvoma postavami, tak on ten Spejbl, presne vzaté, je ten taký starý, ufrflaný, dogmatický a ten Hurvínek, niekedy máme celkom oprávnene pocit je celkom bystrý a podpichovačný, ktorý si zo svojho taťulda robí tak trochu srandu. Aj keď vyznieva sem-tam ako hlúpy, celkom jasne tušíme, že hlúpy nie je. A ak my predkladáme opakovane tento zákon, tak si myslíme, že hlúpymi by sme nemali ostať ani my.
Tá skutočnosť, že tu ešte stále máme pravidlo o tom, že, presne vzaté, by Spejbl, Hurvínek i Mánička mali byť dabovaní, je celkom reálne anachronizmom. Slávime sté výročie vzniku nášho spoločného štátu a celých tých sto rokov dalo Slovákom paradoxne istý náskok, ktorý sa, chvalabohu, i teraz nezhoršuje, neznižuje, a ak niekto môže ľutovať, tak sú tu naši bratia za riekou Moravou, že vzhľadom na rozsah a dosah českej kultúry a českého jazyka na nás je situácia chápania jazyka najbližšieho a najbratskejšieho z bratských národov pre Slovákov na lepšej úrovni ako vice versa. A je dobré, že je to tak v tom zmysle, že sa tým pre nás stále udržuje to, čomu hovoril Ján Amos Komenský janua linguarum aperta - brána jazykov otvorená. Nevidím vonkoncom nič zlého na tom, aby dieťa, ktoré, samozrejme, povedzme si otvorene, ak ho rodič nezaženie, dokáže čumieť hodiny do Cartoon Networks a do všeličoho iného, počulo okrem iných vecí napríklad i sem-tam český jazyk. Detská duša, ucho i myseľ je vnímavá a nie je preňho rozhodne, neviem si to predstaviť, že by to pre normálne, bystré dieťa mohol byť problém, že sem-tam počuje reč, ktorá je jeho rodnej reči, s ktorou hovorí s mamou, otcom, bratmi a setrami a deťmi na ulici akýmsi problémom.
Pamätám sa na jedného parlamentného kolegu, ktorý bol čistý Slovák, vyrastajúci v Komárne. A tak som sa ho spýtal, kde došiel vlastne k maďarčine, keď chodil do slovenskej triedy. On mi povedal, že „pri fodbale na ulici“. No, samozrejme, vtedy deti trávili veľa času v kolektíve na ulici a na dvore a podobne a vonkoncom to nepoznačilo jeho vyjadrovanie v slovenčine ani nič podobné, ale prirodzene ho obohatilo o ďalší jazyk, ktorý dostal do svojho jazykového portfólia. Chcem teda povedať, že odhliadnuc od – a teraz neviem, či smutného, alebo radostného faktu –, že sa bystrí slovenskí študenti masovo dostávajú na štúdiá na české vysoké školy, kde musia, aby sa tam dostali, poraziť tých domácich uchádzačov, ktorí stoja proti nim na prijímacích skúškach, a tieto tisíce bystrých Slovákov od Masarykovej univerzity v Brne cez olomouckú Palackého až po Karlovu alma mater našej Univerzity Komenského, sú, dá sa povedať, ako príjemnou, príjemným kúpeľom omývaný bežne, bežne českým jazykom. Teraz je situácia taká a to je tiež paradox, že po úprave zákonnej už dnes je možné prijímať rozprávky, detské vysielania alebo detské programy v českom jazyku, pokiaľ nie sú vysielané tým, čo kontrolujú príslušné štruktúry ako vysielanie. Teda dévedéčka, kazety, čokoľvek už, chvalabohu, nie sú reglementované nevyhnutnosťou dabovania. Ale ostal ostrovček časov minulých presne v tento oblasti. Pri tom, že čo všetko sa dneska dá nájsť na internete a tak ďalej a tak ďalej, sa, samozrejme, podiel televízie ako hlavného zdroja bude perspektívne zmenšovať. Napriek tomu je tento anachronizmus, keď tú istú rozprávku môže celkom v súlade so zákonom kúpiť rodič dieťaťu na nosiči alebo na akomkoľvek inom zdroji, a je to v poriadku, ale keď tú istú rozprávku by vysielala niektorá z televízií alebo prípadne rozhlasov, rozhlasových staníc, tak sa porušuje zákon, ak nie je dabovaná, iste uznáte, že je smiešna situácia. Takže vzhľadom na to, že sa domnievame, že je dobré, aby sme nevnímali alebo nedržali pri živote zákony, ktoré, o ktorých zdravý rozum si hovorí, že sú nezmyselné, tak sa domnievam, že novelu, ktorú prijímame a ktorá je veľmi jednoduchá, stručná, je v súlade s Ústavou, nebude stáť daňového poplatníka ani korunu a vráti vec do rozumnej polohy už i v tom poslednom úseku, kde ešte nejaký anachronizmus zostal, za niečo, čo je hodné podpory celým plénom, pretože opäť, sotva sa niekto môže domnievať, že to, že nebudeme, preboha, tak ako, chvalabohu, netlmočíme feldkuráta Katza v podaní Miloša Kopeckého pre dospelých do dabovanej slovenčiny z Haškovej češtiny, takže nebudeme Spejbla, Hurvínka a Máničku dabovať a pripraviť ich tak o čaro toho, čo robí tieto už desaťročia a desaťročia žijúce figúry jednoducho jedným zo symbolov toho, čo obohacuje svet našich detí tak ako mnohé iné, by som povedal, kultúrno-vzdelávacie položky, ktoré život prináša. Ja sa celkom čestne priznám, že som vyrástol na rozdiel od mnohých v mojej generácii na verneovkách. Ja som nebol veľký ctiteľ Karla Maya. Samozrejme, všetky filmy sme videli, ale žil som s verneovkami. A edícia Státního nakladatelství dětské literatury Podivuhodné cesty proste vychádzala v češtine. Tri štvrtiny mojej knižnice je českých kníh a nemyslím si, že by to bolo od samého počiatku od detského veku. Pamätám sa, ako mi strýko čítal ako päťročnému Staré povsti české Aloise Jiráska, že by ma to pripravilo o bohatosť slovnej zásoby alebo schopnosti sformulovať myšlienky či vety v rodnej reči, a preto som hlboko presvedčený, že dokonca i keď sme mali Kremienka a Chocholúšika, že Křemílek a Vochomůrka nebude znamenať ťažké poškodenie duševného vývoja mladej generácie.
Preto budem rád, keď tento návrh podporíte, a ak nie, bude to podobne ako s tým psom, ktorý nie je vec, len istý obraz toho, čo sme.

Pán kolega Osuský, my sme na klube sa veľmi rozprávali teda o tom, aký postoj zaujmeme k tomuto vášmu návrhu, lebo proti češtine ako takej, si myslím, že tí, čo sme nejakú tú českú knihu prečítali, nemôžme mať nejaký závažnejší alebo vážnejší problém. Ale boli sme zvedaví na to, ako to to vy prednesiete, aké argumenty použijete, akým spôsobom predložíte ten váš návrh, no a, žiaľ, musím povedať, že tí z nás, ktorí hovorili, že to budete spájať do toho federalistického, tatíčkovsko-masarovského, masarykovského, československo-idealistického pohľadu, takže jednoducho sa tomu nebudete vedieť ubrániť a dáte to tak, a naplnili ste tieto obavy. A možno je to škoda, teraz vám to hovorím úprimne bez nejakej konfrontácie, pretože keby ste to postavili do toho čisto jazykového nejakého pohľadu, tak si myslím, že by to bolo priechodnejšie.
Ale tým, že tam zase motáte ten váš obdiv k tej prvej Československej republike, ktorá zďaleka nebola taká ideálna, ako vy sa tu snažíte dlhodobo prezentovať, tak si myslím, že zbytočne, zbytočne strácate body v tomto návrhu. Žiaľ, je mi to ľúto.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pán poslanec, ak ste si všimli alebo možno nevšimli, nezmienil som sa o prvej Československej republike. Vonkoncom som tam nič neidealizoval. (Povedané so smiechom.)
To, čo som mal na mysli, je podstatne skôr napríklad legenda František Filipovský, majstrovsky dabujúci Louisa de Funes a dá sa povedať, nejde oňho, lebo jedná sa o vysielanie do 12 rokov, ale o to, že je predsa smiešne, aby sme ho teraz silou mocou nadabovávali do slovenčiny. O Masarykovi tam nepadlo ani slovo, ale všímam si, že za prvé platí staré slovenské, keď sa pes chce biť, palica sa nájde a potom § 2, ktorý ukazuje aj PISA-nská štúdia, síce u mladých, ale platí to plošne, že je očividne problém porozumieť hovorenému slovu či písanému textu, pretože ste v mojom vystúpení našli neuveriteľné položky, ktoré som jednoducho ani omylom nezmienil.

Vážená pani podpredsedníčka, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som sa na úvod svojho vystúpenia poďakoval môjmu predrečníkovi Pertovi Osuskému za jeho vystúpenie, pretože ja sa chcem vo svojom vystúpení venovať najmä tým právnym a jazykovým aspektom, a teda nejdem až tak riešiť nejaký historický alebo kultúrny kontext, ale som rád, že Peter Osuský svojím vystúpením vzbudil dojem, že ten náš návrh je taký československý a tatíčko-masarykovský, u pána Kotlebu, aby to nevyzeralo, že tým, čo teraz poviem, sa snažím presvedčiť poslancov Kotlebovej strany, aby nebodaj hlasovali za náš návrh. Tak to nie je myslené, aj keď budem sa, budem sa teda venovať skôr tým právnym aspektom vo svojom vystúpení, ktoré by vás možno mohli presvedčiť, ale zostaňte v tom, áno, máme radi Československo, hlásime sa k československej tradícií, hlásime sa k tatíčkovi Masarykovi. Nie je to určené primárne vám, alebo teda nie je to určené vám. Je to určené ako argument pre všetkých poslancov, ktorí chcú počúvať, ktorí rozumejú tomu, že dabovať české rozprávky do slovenčiny je niečo absurdné.
Hovoril som pri uvádzaní návrhu zákona, že sme uvažovali nad názvom Lex Spejbl, a teda priklonili sme sa k názvu Lex Hurvínek, čo sa nám zdalo také absurdnejšie. No zaujímavé na týchto, uvažovanom aj, aj teda zvolenom názve, je to, že, že impulz, ktorý nás k tomu viedol, bol v podstate omyl, ktorý sa objavil v médiách. Minulý rok sa v médiách objavila informácia, že v slovenských kinách bude, bude vysielaný film Spejbl a Hurvínek a bude nadabovaný do slovenčiny, lebo to, lebo to prikazuje zákon, čo teda sa nám zdalo absurdné, aby zákon prikazoval dabovanie Spejbla a Hurvínka do slovenčiny, tak sme sa do toho zákona pozreli a zistili sme, že to tak nie je, že napriek tomu, že to médiá písali, slovenský zákon neprikazuje distribútorom ani kinám, aby českú rozprávku, pôvodnú českú rozprávku dabovali do slovenského jazyka. Prikazuje to iba televízia. Zákon o štátnom jazyku upravuje používanie jazyka v médiách, a teda v televíznom a rozhlasovom vysielaní v § 5 a v odseku 1 § 5 je stanovená všeobecná povinnosť vysielať v štátnom jazyku, ale zároveň sú tam stanovené aj niektoré výnimky z tejto povinnosti. Povinnosť vysielať v štátnom jazyku sa netýka, napríklad situácia, keď ide o inojazyčný televízny program s titulkami v štátnom jazyku alebo inojazyčný rozhlasový program určený pre príslušníkov národnostných menšín, alebo ide o vysielanie do zahraničia, jazykové kurzy, hudobné diela s pôvodnými textami a podobne. Čo by teda bolo, bolo absurdné, aby keď, keď by televízia vysielala taliansku operu, že by tá musela byť nadabovaná do slovenčiny. Takže tie výnimky tam už boli. A jedna z výnimiek sa týka audiovizuálnych diel alebo zvukových záznamov umeleckých výkonov šírených vysielaním v pôvodnej jazykovej úprave spĺňajúcej požiadavku základnej zrozumiteľnosti z hľadiska štátneho jazyka. Pod touto definíciou sa skrýva český jazyk, ktorý je na Slovensku všeobecne zrozumiteľný. Je zrozumiteľný dospelým, ktorí zažili Československo a žili časť alebo veľkú časť svojho života alebo aspoň detstvo vo federálnom štáte, a teda s češtinou sa stretávali úplne bežne, ale je zrozumiteľná aj mladším ľuďom, ktorí sa narodili po vzniku samostatnej Slovenskej republiky, a dokonca aj malým deťom je čeština zrozumiteľná, lebo sa s ňou môžu stretnúť vo vysielaní televíznych staníc, ktoré nepodliehajú regulácii slovenského zákona, môžu sa s ním stretnúť na internete, na dévedéčkach, v knihách a podobne.
Preto je v tom § 5 ods. 1 zákona o štátnom jazyku stanovená výnimka, že pôvodné české programy sa môžu v slovenských televíziách vysielať aj bez toho, aby boli dabované alebo titulkované do slovenského jazyka, aj keď myslím, že raz nejaká televízia vysielala myslím, že to bol nejaký český film, ktorý bol so slovenskými, so slovenskými titulkami, teda v pôvodnom znení v češtine so slovenskými titulkami, ale, ale to bol asi iba pokus o žart a recesiu.
No, ale vo vzťahu k vysielaniu pre deti do 12 rokov je špeciálna úprava obsiahnutá v § 5 ods. 2 zákona o štátnom jazyku a tá je v porovnaní s tou všeobecnou úpravou striktnejšia, nepozná toľko výnimiek. Hovorí iba o tom, že inojazyčné audiovizuálne dielo určené maloletým do 12 rokov, šírené vysielaním musí byť povinne dabované do štátneho jazyka a jedinou výnimkou je vysielanie audiovizuálnych diel určených maloletým do 12 rokov v jazykoch národnostným menšín v rámci inojazyčných televíznych programov alebo iných zložiek televíznej programovej služby. Čiže iba výnimka pre vysielanie deťom, ktoré patria k národnostným menšinám a pôvodne dokonca ani, ani táto výnimka v zákone nebola, teda ani pre národnostné menšiny a tá povinnosť, že audiovizuálne dielo určené maloletým do 12 rokov bola širšie definovaná, bola, bola definovaná nielen pre, pre vysielanie v televíziách, ale všeobecne týkala sa aj kín, videopožičovní a podobne. Toto sa zmenilo v roku 2009 a výnimka pre národnostné menšiny sa dostala, zúženie tej povinnosti pre programy šírené vysielaním sa dostali do zákona o štátnom jazyku novelou v roku 2009 za prvej vlády Vladimíra..., Roberta Fica, pardon, Vladimír Mečiar bol koaličný partner a Ján Slota bol druhý koaličný partner, za ministrovania súčasného ministra Mareka Maďariča, ktorý bol ministrom aj v prvej vláde Roberta Fica, a tieto výnimky, teda že národnostné vysielanie, národnostné menšinové vysielanie pre deti nemusí byť v štátnom jazyku. Teda tá sa dostala do štátneho jazyka aj sa to zúžilo na úpravu, úpravu vo vzťahu k vysielaniu nie vo vzťahu k iným, k inému šérovaniu audiovizuálnych diel, ktorá je upravená v audiovizuálnom zákone. To zdôrazňujem, len preto, že to nebolo povedzme jedna z tých zmien, ktoré boli neskôr presadené za Radičovej vlády, keď sa upravoval zákon o štátnom jazyku a vypúšťali sa z neho programy, toto urobila vláda Roberta Fica č. 1. Dôsledkom existujúcej právnej úpravy je zákaz vysielania českých rozprávok a ďalších pôvodných audiovizuálnych diel určených deťom do 12 rokov. Kým české filmy pre dospelých je možné aj v slovenských televíziách vysielať v češtine, české rozprávky pre deti do 12 rokov musia byť dabované do slovenčiny alebo musia byť prezentované ako diela určené pre divákov nad 12 rokov. Lebo je fakt, že tie české rozprávky sa do slovenčiny veľmi nedabujú a televízie obchádzajú zákon tým, že povedia, že to dielo nie je určené pre deti do 12 rokov. Ale načo je taký zákon, ktorý, všetci si uvedomujeme, že nie je dobrý, že, že je až absurdný, a dokonca všetci vieme, že ten zákon sa obchádza a ani kompetentné orgány s tým nič nerobia, ale máme to v zákone, lebo rozprávky musia byť v slovenskom jazyku. A tu teraz zdôrazňujem, že nehovorím o amerických rozprávkach s českým dabingom, hovorím o pôvodných českých rozprávkach. Ja si viem predstaviť aj liberálnejšiu úpravu, kde by, kde by sa rozprávky mohli vysielať aj v angličtine alebo kde by, kde by sa mohol používať český dabing, ale to naším návrhom zákona neriešime. Naším návrhom zákona riešime iba pôvodné české rozprávky.
Ak televízie porušia túto povinnosť, tak im hrozí pokuta od 99 do 1 659 eur. To je zaujímavé to, že väčšina pokút bola pri novelizácii zákona o štátnom jazyku v roku 2011 vypustená zo zákona o štátnom jazyku za vlády Ivety Radičovej, a teda aj Peter Osuský, aj ja sme vtedy boli poslanci a hlasovali sme za tú novelizáciu, ale pokuty vo vzťahu k televíziám nie sú riešené v zákone o štátnom jazyku, ale sú riešené zákonom o vysielaní a retransmisii, kde je tiež povinnosť, aby, aby televízie, alebo teda vysielatelia dodržiavali iné zákony vrátane zákona o štátnom jazyku, ktorý im tieto povinnosti stanovuje a ich porušenie umožňuje trestať pokutami od 99 do 1 659 eur, a teda už sa aj stalo, že, že televízie boli sankcionované pokutou za vysielanie diela v češtine. Ďalšou zaujímavosťou je, že inou úpravou, akože aj Peter Osuský spomínal, ako som aj ja spomínal, sú, je upravené audiovizuálne diela, ktoré sú šírené napríklad vysielaním v kinách alebo premietaním v kinách, alebo, alebo v..., požičiavaním na DVD alebo, alebo videokazetách. Tu neplatí všeobecná úprava o zákone o štátnom jazyku, ale špeciálna úprava v zákone o audiovízii, ktorá hovorí o tom v § 15 ods. 2, že distribútor audiovizuálneho diela, ktorý verejne rozširuje audiovizuálne dielo, ktoré je podľa jednotného systému označovania klasifikované ako vhodné pre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov v pôvodnej jazykovej úprave inej ako v slovenskej jazykovej úprave – teraz to príde –, ak toto audiovizuálne dielo nie je v pôvodnej jazykovej úprave spĺňajúcej požiadavku základnej zrozumiteľnosti z hľadiska štátneho jazyka, je povinný zabezpečiť pre toto audiovizuálne dielo slovenskú jazykovú úpravu s dabingom v slovenskom jazyku.
Za touto pomerne komplikovanou formuláciou sa skrýva obsah spočívajúci v tom, že šíriť audiovizuálne diela inak ako vysielaním, aj keď sú určené deťom do 12 rokov a sú v češtine, aj a ak ide o pôvodné dielo, tak ich nie je potrebné dabovať a obdobná úprava sa potom nachádza aj vo vzťahu k audiovizuálnych, k uvádzaniu audiovizuálnych diel na verejnosti prevádzkovateľom audiovizuálneho technického zariadenia. Dabovanie inojazyčných audiovizuálnych diel pre maloletých do 12 rokov je teda povinné iba pre vysielateľov. Ani dévedéčka, ani požičovne, videopožičovne, ani kiná nemusia nevyhnutne dabovať z češtiny do slovenčiny, a aj keď by sme schválili ten návrh, ktorý vám teraz predkladáme, tak namali, nezaviedli by sme tú povinnosť, ale ani, ani by nič nebránilo tomu, aby, ak sa nejaké, nejaká firma, ktorá distribuuje filmy do, do kín rozhodne, že bude dabovať Spejbla a Hurvínka do slovenčiny, bude to môcť urobiť, my neprikazujeme, že to musí byť všetko v češtine.
Tu by som rád upozornil aj na ďalšiu vec, že ten predchádzajúci audiovizuálny zákon, ktorý platil od roku 2007, nariaďoval povinné dabovanie diel určených pre maloletých do 12 rokov do slovenského jazyka aj pre pôvodné české rozprávky a zmena nastala až schválením nového zákona o audiovízii v roku 2015, teda za druhej vlády Roberta Fica a opäť za ministrovania pána Mareka Maďariča.
Predkladatelia považujú stav, keď pod hrozbou pokuty sa zakazuje v slovenských televíziách vysielať české rozprávky, za nesprávny a vecne neodôvodnený žiadnym verejným záujmom. Pritom navrhujeme upraviť zákon o štátnom jazyku podobný spôsobom, ako boli v roku 2015 na návrh ministerstva kultúry vedeného Marekom Maďaričom upravené podmienky pre vysielanie, alebo teda pre šírenie českých rozprávok v rámci audiovizuálneho alebo zákona o audiovízii, a teda navrhujeme, aby české rozprávky mohli byť vysielané v českom jazyku.
Inšpirovali sme sa právnou úpravou navrhnutou pánom ministrom Maďaričom, neviem, či to bude mať nejaký vplyv na rozhodovanie poslancov strany SMER - SD a vládnej koalície, ale rád by som veril tomu, že zdravý rozum nakoniec zvíťazí nielen vo vzťahu k premietaniu českých rozprávok v kinách a ich šíreniu na dévedéčkách a videokazetách, ale aj vo vzťahu k ich vysielaniu v televíziách, ak to nebude zajtra, tak snáď niekedy nabudúce.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Pán poslanec Dostál, vám prekáža, že české rozprávky musia povinne dabovať do slovenčiny, no naozaj my nemáme nič proti češtine, ale táto vaša iniciatíva je skutočne zaujímavá v situácii, keď v Česku absolútne všetko vrátane z pôvodnej tvorby dabujú do češtiny, čo je len dôkazom toho, že vám asi nejaká medzinárodná reciprocita absolútne nič nehovorí. Preto sa vás chcem spýtať, koho záujmy tu vy vlastne zastupujete a obhajujete. Ja viem, že vy máte dlhodobo krízu identity, krízu národnej identity, nakoľko oficiálne ste Róm, poslanecký sľub ste skladali so židovskou hviezdou, teraz tu v podstate presadzujete čechoslovakistickú politiku, ale, pán poslanec, tento váš problém treba riešiť u lekára, nie tu v parlamente.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. No, povedal by som to tak, počuli ste dobré slovo Slovákom i Neslovákom súcim na slovo, koaličným i opozičným, tak prehovoril Ondro Dostál.
Samozrejme, tým, ktorí sú nesúci na slovo, ani keby anjelskými trúbami trúbil, aj tak to do tých lebení nevôjde. Ale každopádne Ondro tu minucióznym prístupom, ktorý je mu vlastný a ktorý ukazuje rozdiel medzi púhym absolventom práva a človekom, ktorý to vie i nám neprávnikom vysvetliť tak, že len tupec nepochopí, tak nám tuná obnažil paradox, že sa vysielateľ zrejme musí tváriť, že šarmantný princ v podobe nebohého Vladimíra Ráža alebo bohého Jozefa Zímu vlastne vystupuje v poloerotickom príbehu o pyšnej princeznej či princeznej so zlatou hviezdou na čele, a tým pádom to bude deklarovať ako niečo, čo je pre deti nad 12 rokov. Je skutočne výborná perspektíva, že kráľ Kazisvět VI., hlava pomazaná, bude predávaný proti duchu tohto hrozného a smiešneho paragrafu ako príbeh pre deti nad 12 rokov. A dvojica Ján Werich a Vlasta Burian v slávnom detskom filme Byl jednou jeden král bude očividne tiež deklarovaná ako niečo, čo deti do 12 rokov nesmú zhliadnuť.

Pán kolega Dostál, no ja musím len dať za pravdu znova tým svojim kolegom, ktorí hovorili, že to nie je celkom taká nevinná, táto vaša novela alebo tento váš návrh, aj keď ja osobne naozaj proti tej češtine ani v televízii, ani v rozhlase, nemám s tým nejaký problém. Myslím, že moji rovesníci a všetci tí, ktorí vyrastali teda v Československej socialistickej republike, tak tú češtinu vnímajú úplne prirodzene, ale neviem, pán poslanec Dostál, či vy ste aj počúvali, keď ste rozprávali, a reagujem teraz na tú vašu zmienku, že vy ste povedali, že vy vlastne nemáte problém, keby tie detské rozprávky boli aj v angličtine alebo v akomkoľvek nejakom inom jazyku, a naozaj vlastne tým ste povedali to, že toto je len tá vaša nejaká maskovaná snaha o ten váš svetoobčiansky globalistický prístup, aby teda naše deti sa učili, počúvali, pozerali rozprávky v angličtine. Myslím, že týmto ste to už naozaj prepískli, lebo ak na jednej strane hovoríte o materinskom jazyku, potom hovoríte o bratských jazykoch ako o českom jazyku, a nakoniec do toho zapletiete možno nie nejakou neopatrnosťou to, že vlastne má to byť v podstate príprava na to, aby v ďalšom kroku sa už nemuseli dabovať ani neslovenské jazyky, tak to je z môjho pohľadu naozaj veľké pozor na túto, túto vašu snahu, lebo čeština je fajn, ale rozprávať o tom, že deti si majú na úrovni svojho materinského jazyka púšťať nejakú anglickú alebo inú neslovanskú rozprávku, tak to už je za čiarou.

Ďakujem veľmi pekne. Ondro, ďakujem, Ondro Dostál, ďakujem za to, ako zrozumiteľne si vysvetlil naozaj tú novelu aj pre tých, ktorí by jej nechtiac, lebo vôbec nechceli rozumieť.
Ja teda niečo aj k tej reciprocite, možno si len mohol ešte spomenúť, že skutočne sa nový predseda Dolnej komory Parlamentu Českej republiky práve Radek Vondráček vyjadril pri návšteve v Bratislave, že musia slovenčinu viac približovať českým deťom a mala by sa pravidelne objavovať vo vysielaní, toľko k reciprocite.
A keď sme už pri tej reciprocite ja by som práve k Spejblovi a Hurvínkovi chcela len povedať, že možno je naozaj dôležité aj cez takéto osobnosti ozrejmovať deťom históriu, pretože zhodou okolností sa tento autor geniálny objavil vo väzení v Drážďanoch počas vojny, za Protektorátu, pretože počúval cudzie rádio, si to dovolil počas Protektorátu, a preto bol poslaný na 5 rokov do väzenia do Drážďan, kde zabával v tomto väzení práve Spejblom a Hurvínkom svojich spoluväzňov, poslalo ho tam, samozrejme, gestapo, čiže recipročne si myslím, že áno, kolegovia, viem, prečo sa hlásite a prečo tu teraz kričíte.
Chcela by som len povedať, alebo teda vyjadriť ešte, naozaj že vyhrá v tomto, v tejto novele zdravý rozum, ľudské srdce a že tí, čo ľúbia Slovensko a Slovensko mocné a silné, tak podporí tento zákon, pretože naozaj je o zbližovaní.
Ďakujem.

Ďakujem kolegom spolupredkladateľom za reakcie, ale teda dovolím si zareagovať na kritikov alebo kritiku zo strany poslancov Kotlebovej strany.
Pán poslanec Schlosár, začali ste, že nemáte nič proti češtine, ale čo hneď som si spomenul, že nie som rasista, ale... A presne tak ste aj pokračovali v duchu tejto slávnej formulky a poukázali ste na to, že, že v Česku všetko dabujú do slovenčiny, teda do češtiny. No ale však aká medzinárodná reciprocita v dabovaní, preboha, no tak to, že naše deti rozumejú po česky dobre a české deti nerozumejú po slovensky dobre, je predsa výhoda našich detí a nevýhoda českých detí, keď, keď české deti budú mať obmedzený priestor na Česko a na Slovensku, Slovensko budú vnímať ako, ako cudzí jazyk, jazyk, ktorým sa hovorí na Slovensku, tak, tak to ochudobní ich. Slovenské dieťa sa môže, môže prejsť, prejsť, prejsť po Prahe a dokonca dokáže rozprávať po česky, nielenže rozumie, rozumie po česky. Takže toho, toho, to je úplne absurdné hovoriť o nejakej reciprocite.
Koho záujmy zastupujem? No zastupujem záujmy tých občanov a občaniek Slovenskej republiky, ktorí mi dali svoj hlas bez ohľadu na ich národnosť a náboženské presvedčenie a tak ďalej.
A pán poslanec Kotleba, som rád, že teda dávate za pravdu, za pravdu tým kolegom, ktorí vás upozorňujú je to, že to, že to nemajú, nemáte podporiť a že sme to prepískli a že je to maskovaná snaha o svetoobčiansky prístup, keby sa náhodou rozprávky nevysielali nadabované do slovenčiny, lebo napríklad v takom v krajinách Beneluxu alebo Škandinávie sa vysielajú v angličtine s titulkami a potom tie deti vedia oveľa lepšie po anglicky ako naše.