31. schôdza

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, žijeme zaujímavý rok, rok 2018, v ktorom si pripomíname viaceré dôležité historické výročia, okrúhle a historické výročia, udalosti, ktoré poznamenali históriu našej vlasti v 20. storočí.
V októbri, 28. októbra si pripomenieme sté výročie vzniku Československa, vzniku demokratickej Československej republiky, ktorá založila demokratickú a humanistickú tradíciu, na ktorú nadväzuje alebo prinajmenšom by sa mala snažiť nadviazať aj Slovenská republika, ktorá sa hlási k demokracii, hlási k myšlienkam slobody a právneho štátu.
Pripomenieme si alebo pripomíname si však aj, aj ďalšie okrúhle výročia, ktoré už nie sú také potešujúce. Napríklad rok 1938, keď prvá Československá republika skončila. Skončila pod tlakom zvonku, prišla v dôsledku Mníchovskej dohody o Sudety a skončilo, skončilo aj jej dovtedajšie demokratické usporiadanie, čo rok nato, alebo teda polroka nato viedlo k jej úplnému zániku, k okupácii českých krajín a k vzniku Protektorátu Čiech a Moravy a vzniku fašistického slovenského štátu, ktorý sme tu mali v rokoch 1939 až 1945.
Toto obdobie našich dejín bolo neblahé, bolo to obdobie totality, bolo to obdobie, keď štát vyviezol desaťtisíce vlastných občanov na smrť. A nemá zmysel polemizovať o tom, či všetci, alebo niektorí vedeli alebo nevedeli, čo sa s našimi židovskými spoluobčanmi a v koncentračných vyhladzovacích táboroch bude ďalej diať, bol to nesporne zločin, za ktorý nesú zodpovednosť predstavitelia vojnového slovenského štátu.
Ale ten štát bol zlý, režim toho štátu bol zlý aj v iných ohľadoch, bol spojencom nacistického Nemecka, viedol vojnu proti spojencom a bol to štát nedemokratický, bol to štát, v ktorom neboli rešpektované základné práva a slobody.
Žiaľ, v 20. storočí to nebolo jediné temné obdobie našich dejín. V ’45. síce fašistický slovenský štát skončil, ale tým sa obdobie totalít na Slovensku, a teda v Československu neskončilo. Demokracia, ktorá bola obnovená, bola iba taká čiastočná demokracia na spôsob národného frontu, ale áno, ešte to bola snaha o demokraciu, ale už o tri roky, v roku 1948 a 70. výročie februárového komunistického puču už máme tento rok za sebou, to je jedno z tých výročí, ktoré sme už absolvovali, prišla nová totalita. Prišla totalita komunistická, ktorá zdanlivo bola čímsi iným, pretože komunisti v 2. svetovej vojne po tom, čo Sovietsky zväz sa najprv spojil s nacistickým Nemeckom a spoločne napadli Poľsko a rozdelili si Európu, tak potom sa stali nepriateľmi a aj Sovietsky zväz bol na strane víťazných mocností a spoločne so západnými, so západnými demokraciami porazili nacistické Nemecko, ale to oslobodenie nebolo tak úplne oslobodenie, lebo znamenalo vystriedanie jednej totality druhou.
V roku ’48 sa komunisti zmocnili moci a opäť sme tu mali likvidáciu demokracie, mali sme tu systém, ktorý bol totalitný, založený na diktatúre jednej politickej strany, ktorá bola neskôr dokonca uzákonená v ústave, mali sme tu systém, ktorý potláčal základné práva a slobody, absentovali politické a občianske slobody, absentovala sloboda prejavu, ľudia boli za prejavenie svojho názoru prenasledovaní, väznení a v tých prvých rokoch aj popravovaní. A za celú dobu svojej existencie napriek pokusu o čiastočnú demokratizáciu a ktorý, ktorý nastal v roku ’68, ale bol to, bol to naivný pokus, ktorý nemal šance na vyhliadky, a bol veľmi rýchlo udusený intervenciou sovietskych tankov, tak napriek tomuto pokusu komunistický režim ostal totalitný a zločineckým režimom od začiatku až do konca. Aj komunistický režim v 80. rokoch napriek tomu, že nemal také brutálne prejavy, ako povedzme v rokoch 50., bol totalitným režimom, nebol, nebol demokratickým systémom, nebol systémom založeným na slobode.
Až prišiel november ’89, ktorého okrúhle výročie si nepripomenieme tento rok, ale až budúci rok, ktorý s obdobím totalitných režimov na Slovensku alebo teda v tom čase v Československu dokázal skoncovať, a odvtedy tu máme systém, ktorý je demokratický, a napriek všetkým problémom s mečiarizmom, napriek všetkým tým turbulenciám, ktoré zažívame aj dnes, na Slovensku odvtedy máme demokratický systém. Máme to napísané dokonca aj v ústave, dokonca v čl. I ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa konštatuje, že Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát, a premieta sa to aj v iných ustanoveniach legislatívy, že Slovenská republika nestavia na kontinuite s fašistickou ani s komunistickou totalitou, ani so slovenským štátom, ktorý sme tu mali v období rokov 1939 až ’45, ani s komunistickým režimom z rokov ’48 až ’89. Máme viaceré zákony, ktoré o tom hovoria. V symbolickej rovine si to pripomíname štátnymi sviatkami. Štátnym sviatkom je 29. august, výročie vzniku, výročie vypuknutia Slovenského národného povstania, ktoré bolo vzopätím občanov Slovenska proti fašistickému režimu a proti jeho spojenectvu s nacistickým Nemeckom.
A ďalším štátnym sviatkom je 17. november, ktorý vzdialene síce pripomína aj, aj Deň študentstva a, a to, čo sa dialo v Prahe v novembrových dňoch roku 1939, ale predovšetkým pripomína novembrové udalosti z roku 1989, keď občania komunistického Československa vyšli do ulíc a zvrhli komunistický režim. Odvtedy už ubehlo takmer 29 rokov a obe tieto udalosti sú štátnymi sviatkami, existuje viacero ďalších zákonov, ktoré, ktoré konštatujú zločinnosť ako komunistického, tak fašistického režimu a deklarujú Slovenskú republiku ako demokratický a právny štát. A napriek tomu sa ešte stále deje nielen to, že máme tu, máme tu pomníky, ktoré sú rezíduami komunistického režimu, ktoré tu prežívajú z čias, z čias komunizmu a neboli, neboli odstránené alebo umiestnené do nejakých, do nejakých múzeí, ale sú nanovo inštalované pomníky, pamätníky, pamätné tabule pohlavárom, či už fašistického, alebo komunistického režimu, máme tu ulice a námestia pomenované po, po potentátoch týchto dvoch zločineckých režimov a nič sa s tým nedeje, a preto sme aj s kolegami prišli s návrhom zákona, ktorého účelom je zakázať umiestňovanie pamätníkov, pomníkov a pamätných tabúľ oslavujúcich komunistický, fašistický alebo nacistický režim a zároveň zakázať pomenovávanie ulíc a verejných priestranstiev po predstaviteľoch týchto zločineckých režimov. Nie smerom dozadu, tú ambíciu možno niekedy v budúcnosti by sme mohli mať, v tejto chvíli prichádzame s tým, aby sme to upravili smerom dopredu, aby sa takéto veci už nediali.
Rád by som povedal aj čosi bližšie o tom, akou formou to chceme spraviť, ale keďže je už 19.00 hod., tak... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
To dopoviete v piatok.

Dostál, Ondrej, poslanec NR SR
... schôdza končí a dopoviem to, keď budeme pokračovať. (Povedané so smiechom.)

Kolegyne, kolegovia, účelom nášho návrhu zákona, ktorým sa novelizuje viacero zákonov, je zakázať umiestňovanie pamätníkov, pomníkov a pamätných tabúľ oslavujúcich komunistický, fašistický alebo nacistický režim a zároveň zakázať pomenovávanie ulíc a verejných priestranstiev po predstaviteľoch týchto zločineckých režimov.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je Slovenská republika zvrchovaný demokratický a právny štát. Dni výročí Slovenského národného povstania z roku 1944, teda 29. august, a začiatku demokratickej revolúcie proti komunistickému režimu v novembri 1989, teda 17. november, sú štátnymi sviatkami Slovenskej republiky. Slovensko sa nimi hlási k antifašistickej a k antikomunistickej tradícii.
Máme tu aj zákony, ktoré špeciálne reagujú na obdobie neslobody, obdobie fašistického a komunistického režimu. Ide predovšetkým o zákon č. 553/2002 Z. z. o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu z rokov 1939 až 1989 a o založení Ústavu pamäti národa. Tento zákon označuje obdobie fašistickej a komunistickej totality medzi rokmi 1939 až 1989 za obdobie neslobody. Na hodnotenie, skúmanie a zverejňovanie informácií o zločinoch fašistického a komunistického režimu bol týmto zákonom zriadený Ústav pamäti národa. Zákon Národnej rady Slovenskej republiky o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému ešte z roku 1996 označuje v § 1 ods. 1 komunistický režim za odsúdeniahodný.
Máme tu zákon o protifašistickom odboji, postavení a pôsobnosti Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov z roku 2013, ktorý v § 1 konštatuje, že protifašistický odboj má nezastupiteľné miesto v histórii Slovenskej republiky. Používanie symboliky a oslavovanie či obhajovanie komunistického, fašistického a nacistického režimu a ideológie je postihnuté, postihnuteľné aj prostriedkami trestného práva. Texty, vyhlásenia, zástavy, odznaky, heslá a symboly skupín, hnutí, skupín a hnutí, ktoré smerujú alebo v minulosti smerovali k potláčaniu základných ľudských práv a slobôd, sú podľa Trestného zákona extrémistickým materiálom a trestnými činmi sú výroba extrémistických materiálov, rozširovanie extrémistických materiálov, aj prechovávanie extrémistických materiálov. Ďalším trestným činom je prejav sympatie k hnutiu smerujúcemu k potláčaniu základných práv a slobôd či popieranie a schvaľovanie holokaustu, zločinov politických režimov a zločinov proti ľudskosti.
Napriek tomu všetkému, čo už dnes máme v zákonoch, na území demokratickej Slovenskej republiky, ktorá sa hlási k antifašistickej a k antikomunistickej tradícii, existujú ulice a iné verejné priestranstvá pomenované po predstaviteľoch komunistického režimu alebo po dôležitých udalostiach spojených s komunistickým hnutím. Ešte z čias komunistického režimu pretrvávajú pamätníky, pomníky, pamätné tabule a sochy pripomínajúce predstaviteľov komunistického režimu, dôležité udalosti tohto režimu, či také, ktoré obsahujú komunistickú symboliku. A dokonca aj v období demokratického vývoja demokratického politického systému po páde komunistického režimu dochádza k inštalovaniu rôznych pamätníkov a pamätných tabúľ venovaných predstaviteľom komunistického režimu z Československa z obdobia rokov 1948 až 1989, alebo na druhej strane predstaviteľom fašistického režimu vojnového Slovenského štátu z obdobia rokov 1939 až 1945.
Orgány činné v trestnom konaní však takéto konanie nepovažujú za naplnenie skutkovej podstaty niektorého z pred chvíľou spomínaných trestných činov a ani žiadny zákon, žiadny iný zákon nebráni tomu, aby v demokratickej Slovenskej republike boli inštalované takéto pamätníky a pamätné tabule de facto oslavujúce totalitné režimy a ich predstaviteľov.
Preto aj s kolegami navrhujeme ustanoviť zákaz inštalácie takýchto pamätníkov, pomníkov, pamätných tabúľ, búst a podobne a navrhujeme to prostredníctvom novely zákona o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému, ktorá je obsiahnutá v čl. 1 nášho návrhu, a prostredníctvom, teda vo vzťahu k tým fašistickým predstaviteľom prostredníctvom novely zákona o protifašistickom odboji, ktorá sa nachádza v čl. 2.
Náš návrh aj, obsahuje aj novelu zákona o obecnom zriadení v čl. 3, ktorou sa zakazuje určovať nové názvy ulíc a verejných priestranstiev pomenované po predstaviteľoch totalitných režimov, či už komunistického alebo fašistického.
Chcem zdôrazniť, že žiadny z týchto zákazov sa nevzťahuje na už existujúce pamätníky, pomníky, tabule, názvy ulíc či verejných priestranstiev. Zákon teda nevyžaduje, aby sa premenovali už existujúce názvy ulíc či verejných priestranstiev alebo odstraňovali už existujúce inštalované pomníky, pamätníky či pamätné tabule. Smerom do budúcnosti však tento zákaz má platiť.
Pri príprave návrhu zákona sme diskutovali aj o tom, či by sa to nemalo vzťahovať do minulosti, pretože aj tento návrh zákona je reakciou na udalosti typu inštalovania busty Vasiľovi Biľakovi v Krajnej Bystrej, alebo pamätných tabúľ a pamätníkov prezidenta fašistického Slovenského štátu Jozefa Tisa, čo je problém, s ktorým tiež treba niečo robiť, ale nenašli sme legislatívne vhodné riešenie, akým spôsobom zabezpečiť odstránenie takýchto pamätníkov, pamätných tabúľ oslavujúcich predstaviteľov totalitného režimu. Preto sme zákon naformulovali tak, že by mal platiť iba do budúcnosti a zakazovať podobné veci smerom do budúcnosti.
A otázkou je, samozrejme, vždycky v takýchto prípadoch vymožiteľnosť zákona, lebo máme tu novelu, máme tu Trestný zákon, ktorý by mal postihovať niektoré extrémistické prejavy, a veľmi často sú extrémistické prejavy vrátane podpory totalitných režimov, verejne prezentovanej podpory totalitných režimov a sympatií k takýmto režimom tolerované, prehliadané a orgány činné v trestnom konaní nemajú vôľu reálne napĺňať tieto ustanovenia a postihovať a trestne stíhať páchateľov, ktorí sa toho dopúšťajú.
Názvy ulíc a verejných priestranstiev určuje obec prostredníctvom všeobecne záväzného nariadenia a aj všeobecne záväzné nariadenia musia byť v súlade s zákonmi. Ak by teda obec prijala nariadenie, ktorým by určila názov ulice či iného verejného priestranstva v rozpore so zákazom, ktorý je formulovaný v tomto zákone, bolo by to dôvodom na napadnutie takéhoto všeobecne záväzného nariadenia prostredníctvom protestu prokurátora a v prípade neakceptovania protestu by to bolo dôvodom na zrušenie takéhoto nariadenia súdom.
Vo vzťahu k zákazom týkajúcim sa inštalovania komunistických, fašistických a nacistických pamätníkov navrhujeme vymožiteľnosť tohto zákazu zabezpečiť zavedením nových priestupkov a správnych deliktov spočívajúcich v porušení týchto zákazov, a to prostredníctvom novely stavebného zákona, ktorá je obsiahnutá v čl. 4.
Návrh sme predložili ešte, ešte vo februári. Bolo to v predvečer 70. výročia komunistického prevratu, teda 25. februára 1948, a symboliku sme zakomponovali aj do posledného článku návrhu zákona, ktorým sa má stanoviť účinnosť. A teda navrhujeme, aby tento zákon nadobudol účinnosť symbolicky 29. augusta, teda na výročie protifašistického povstania z roku 1944, a vzhľadom na to, že vo vzťahu k tomu čl. 4, k tej novele stavebného zákona, si myslíme, že by mala byť dlhšia legisvakančná doba, tak tam navrhujeme odložiť účinnosť a odložiť ju až na 17. novembra, teda zase na výročie, ktoré pripomína demokratickú revolúciu proti komunistickému režimu v novembri 1989.
Ďakujem za pozornosť.

Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, kolegovia, návrh zakázať umiestňovanie pamätníkov, pomníkov, pamätných tabúľ oslavujúcich komunistický, fašistický či nacistický režim a zakázať pomenovanie ulíc a verejných priestranstiev po predstaviteľoch týchto zločineckých režimov je návrhom, ktorý má prispieť s vyrovnaním sa s našou minulosťou. Má prispieť k tomu, aby sme večne, aby sme sa večne nezbavovali zodpovednosti, aby sme večne neprehliadali neprehliadnuteľné, aby sme nespochybňovali nespochybniteľné, aby sme nezabúdali a aby sme urobili aspoň symbolickú bodku za minulosťou, ktorou už nemôžeme takýmto spôsobom práve prenášaním týchto symbolov ďalej trápiť naše deti a budúce generácie.
Tento návrh sa v istých kruhoch stretol aj s diskusiou, obrátilo sa na mňa zopár starších ľudí, čítajúcich konšpiračné médiá a rozličné facebookové stránky šíriace nepravdivé informácie, neoverené správy. Obrátili sa na mňa, prečo sa chceme hrať na cenzorov a či nám to stojí za to, premenovávanie ulíc. Nič také však v tomto našom zákone nie je. O ničom takom sa nehovorí. Čo bolo, bolo, áno, malo to svoje príčiny, ale dnes sme ďalej. Dnes vieme, aké zločiny napáchal režim fašistov, nacistov, komunistov, dnes to už nemôžeme prehliadať a popierať. Nemôžeme sa prizerať na to, ako predstaviteľom týchto zločineckých režimov stavajú pamätníky. A nech je to už z iniciatívy kohokoľvek. Kým budeme stavať pamätníky a pomníky ľuďom, ktorí boli súčasťou diktatúry, kde sa potierali ľudské práva, slobody, stále nás to bude ťahať do minulosti a nikdy sa nepohneme, neodrazíme ďalej.
Je to dôležité pre Slovensko. Dôležité preto, aby sa Slovensko nielen fyzicky, ale aj mentálne oslobodilo od týchto režimov. Musíme sa vysporiadať aj so symbolmi, pretože symboly nás nepustia. Aj kvôli nim stále cítime, že, ako sa hovorí, stále sú tu staré štruktúry práve kvôli tomu večnému spochybňovaniu zla. Musíme sa s tým vysporiadať, aby sme sa mohli pohnúť ďalej. Aj takéto vysporiadanie sa s našou minulosťou, jasné pomenovanie zla, ktoré nemá byť oslavované, môže byť naším prispením, naším príspevkom pre slušné a lepšie Slovensko.
Neprenášajme toto bremeno v podobe všetkých tých symbolov na ďalšie generácie, neživme ďalej v spoločnosti nehodnú úctu k minulosti, ktorú ani zďaleka nemožno oslavovať a ktorá zabrzdila vývoj v našej krajine na dlhé desaťročia. Preto to nevyriešené jarmo minulosti, ktoré stále posúvame ďalej, valíme si ho pred sebou, aby sme, bez toho, aby sme si jasne ako štát, ako republika povedali, čo bolo skutočné zlo v našej minulosti, vytvárame z neho akési perpetuum mobile. A to sa dotýka stále ďalších a ďalších generácií.
Toto plénum sa už s odborníkmi neraz zhodlo na tom, ako sa postaviť voči našej minulosti. Dnes je obhajovanie komunistického, fašistického či nacistického režimu a ideológie postihnuteľné aj prostriedkami trestného práva. Platný zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému označuje správne komunistický režim za odsúdeniahodný. Lenže symboly pretrvali. Napriek tomu dodnes vidíme inštalovanie rôznych pamätníkov, pamätných tabúľ, venované predstaviteľom komunistického režimu či dokonca predstaviteľom fašistického režimu z obdobia vojnového Slovenského štátu. Štát aj pri spomínanej legislatíve voči tomu zakročiť nemôže napriek tomu, že takéto pamätníky sú akoby priamou oslavou týchto režimov.
Takže na záver ešte raz jasne a pre všetkých. Symboly nepustia, Slovensko sa musí posunúť ďalej. Preto navrhujeme zákon stanoviť zákaz akejkoľvek novej inštalácie takýchto pamätníkov, pomníkov, pamätných tabúľ a tiež určovať názvy obcí, verejných priestranstiev po predstaviteľoch totalitných režimov. Náš návrh nevyžaduje, aby sa premenovali existujúce názvy ulíc. Ako som už povedala, čo bolo, bolo a malo to svoje príčiny. Je to naša minulosť. Dnes sme ďalej. Dnes už máme všetky informácie pre to, aby sme vedeli rozlíšiť, čo a kto v našej minulosti môže byť právom oslavovaný a kto a čo má, naopak, byť len výstrahou z učebníc.
Ďakujem.

Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som ako poverený predkladateľ uviedol návrh zákona, ktorým sa mení Zákonník práce v znení neskorších predpisov.
Účelom predkladaného návrhu zákona je umožniť uzatváranie dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru na činnosti, ktoré sú predmetom ochrany podľa autorského zákona. Návrh zákona predkladajú poslanci Národnej rady Slovenskej republiky z poslaneckého klubu SaS Ondrej Dostál, Peter Osuský, Jana Kiššová, Alojz Baránik, Eugen Jurzyca a Jozef Rajtár.
Ide o veľmi stručný a jednoduchý návrh zákona, ktorý v čl. 1 obsahuje iba 1 bod spočívajúci vo vypustení jedného odseku zo Zákonníka práce, konkrétne ten bod znie: V § 223 sa vypúšťa ods. 4 a v čl. 2 sa navrhuje stanoviť účinnosť zákona, pochopiteľne.
Návrh zákona nebude mať priamy dopad na verejné rozpočty, neprináša nárok na pracovné sily a nemá vplyv na zamestnanosť a tvorbu pracovných miest, ani na životné prostredie. Jediný vplyv má na podnikateľské prostredie a to pozitívny vplyv.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, jej zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. A trochu bližšie o obsahu návrhu zákona a dôvodoch, prečo sme s ním prišli, by som rád povedal v rozprave, do ktorej sa týmto hlásim ako prvý.

Vážená pani predsedajúca, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola predsedníčkou výboru určená za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 970.
Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona. Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.
V zmysle oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 1020 z 24. apríla 2018 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní.
Prosím, pani predsedajúca, otvorte všeobecnú rozpravu.

Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, kolegyne, kolegovia, ako som už spomenul v úvodnom slove, účelom nami predkladaného návrhu zákona je umožniť uzatváranie dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru na činnosti, ktoré sú predmetom ochrany podľa autorského zákona.
Dohodami o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru sú dohoda o vykonaní práce, dohoda o pracovnej činnosti a dohoda o brigádnickej práci študentov, pravdepodobne sa veľmi veľká časť ľudí s niektorou z týchto dohôd aj vo svojom živote a vo svojej pracovnej činnosti už niekedy stretla, či už, či už sama alebo, alebo sprostredkovane cez niekoho zo svojich blízkych alebo známych.
Zákonník práce bez akéhokoľvek vecného opodstatnenia zakazuje uzatvárať takéto dohody na činnosti, ktoré sú predmetom ochrany podľa autorského zákona. Tieto dohody o brigádnickej činnosti študentov, o pracovnej činnosti a o vykonaní práce sú upravené v § 223 Zákonníka práce, nazývajú sa dohodami o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. A v ods. 4 v § 223 sa stanovuje, že tieto dohody nemožno uzatvárať na činnosti, ktoré sú predmetom ochrany podľa Autorského zákona. My navrhujeme práve tento odsek 4 našou novelou vypustiť.
O aké činnosti ide? Teda činnosti, ktoré sú vykonávané podľa, teda chránené predmetom ochrany podľa autorského zákona. Môže ísť o prácu s textom, čiže písanie textov článkov, grafické, dizajnérske, návrhárske práce, fotografovanie, programovanie a podobne. Tieto činnosti a práce môže ich autor vykonávať na základe nejakého externého vzťahu, napríklad vo forme zmluvy o dielo, ale môže ich vykonávať aj na základe zamestnaneckého pomeru, teda na základe klasickej pracovnej zmluvy ako svoju hlavnú pracovnú náplň.
Autorský zákon nijako nebráni tomu, aby takéto činnosti boli vykonávané aj na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Dokonca by sa dalo povedať, že to nepriamo predpokladá, keď v § 90 ustanovuje, že zamestnanecké dielo je „dielo vytvorené autorom na splnenie povinností vyplývajúcich mu z pracovnoprávneho vzťahu alebo z obdobného pracovného vzťahu“. Pričom obdobným pracovným vzťahom sa zvyčajne pri takomto použití myslia dohody, práve tieto dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru.
Zákonník práce to však už v spomínanom ustanovení vyslovene zakazuje.
Tento zákaz nemá podľa názoru predkladateľov vôbec žiadnu logiku. Neexistuje žiadny dôvod, prečo autori môžu vykonávať svoju činnosť ako zamestnanci na základe pracovnej zmluvy u zamestnávateľa, aj ako dodávatelia na základe zmluvy o dielo, ale nemôžu tú istú činnosť realizovať na základe dohôd o vykonaní práce, o pracovnej činnosti alebo o brigádnickej práci študentov, ktoré sú akousi trochu voľnejšou obdobou zamestnaneckého pracovného vzťahu.
Nemá to logiku preto, lebo tie isté činnosti je možné vykonávať na základe tesnejšieho vzťahu alebo prísnejšieho a regulovanejšieho vzťahu, teda pracovnej zmluvy, zamestnaneckého pomeru, aj na základe voľnejšieho, voľnejšieho vzťahu, teda nejaké externé dodávateľské vzťahy alebo, alebo teda zmluva o dielo, ale tá forma, alebo tie formy, ktoré sú niečím medzi tou tesnejšou a voľnejšou formou, tá je zakázaná z neznámeho dôvodu. Nemá to, nemá to absolútne žiadnu logiku a pritom mnohokrát tieto práce majú práve taký charakter, ktorým viac ako napríklad pracovná zmluva môže zodpovedať dohoda o vykonaní práce, lebo môže ísť o veci na konkrétnom diele, a pokiaľ teda to nie je riešené externým vzťahom, tak tá dohoda o vykonaní práce by mohla najviac zodpovedať charakteru tejto činnosti.
Trochu z histórie. Tento zákaz je súčasťou Zákonníka práce už od toho pôvodného znenia Zákonníka práce, ktorý teda platil od roku ´65 a tento zákon, zákaz sa tam dostal počas novelizácie v roku 1988. V dôvodovej správe bolo iba všeobecne vysvetlené, že "vedie k tomu snaha zabrániť, aby nedochádzalo naďalej v praxi k nejasnostiam o súbehu pracovnoprávnych a autorskoprávnych vzťahov". Čo tým autori mysleli, sa mi dopátrať nepodarilo. To bol rok 1988. Potom prišiel november 1989, miesto totality tu máme slobodu a demokraciu vrátane autorskej a umeleckej slobody či slobody podnikania. Plánovaná a štátom plne ovládaná ekonomika bola nahradená trhovým hospodárstvom s podstatne väčšou slobodou a variabilitou hospodárskych vzťahov i tvorivých činností. No toto ustanovenie, ktoré zakazuje vykonávať autorské činnosti podľa, na základe dohôd, nebolo zo starého zákonníka vypustené a dokonca bolo v roku 2001, zrejme čisto mechanicky, prebraté aj do nového Zákonníka práce.
Pôvodne existoval rozdiel, čo sa týka pracovných zmlúv a tých dohôd o iných činnostiach vykonávaných mimo pracovného pomeru, a aspoň teda vo vzťahu k nejakej miere prísnosti regulácie, ale aj vo vzťahu k odvodom. Kým teda pracovný vzťah bol zaťažený sociálnymi a zdravotnými odvodmi, dohodári boli mimo režimu sociálnych a zdravotných odvodov. Ja som síce presvedčený, že tí, ktorí túto možnosť využívali, a teda mali uzavreté dohody, ktoré neboli zaťažené odvodmi, tak to robili dobrovoľne a mysleli si, že je to pre nich výhodné, preto sa tak rozhodli, ale dobre, tak mohla tam byť logika, že potrebujeme chrániť autorov, aby autori neboli vyňatí z režimu sociálnych a zdravotných odvodov, a potom v budúcnosti budú dostávať nižšie dôchodky.
Ale to sa zmenilo. Dnes sú už dohody zaťažené odvodmi rovnako ako pracovné zmluvy, takže ten rozdiel, ktorý existoval v minulosti, dnes už neexistuje a na tento zákaz, teda okrem brigádnickej práce študentov, ale tie ostatné, ostatné nie. Takže na ten zákaz podľa nášho názoru neexistuje žiadny vecný, reálny dôvod.
Upozorňujeme aj na to, že v Českej republike bol tento zákaz tiež súčasťou Zákonníka práce, lebo pôvodný Zákonník práce bol československý, a teda platil pre obe krajiny, ale v Českej republike zákaz vypustili zo Zákonníka práce, a to isté teraz navrhujeme naším návrhom urobiť aj my, pretože ten zákaz nepovažujeme za legitímny.
Rád by som ešte pripomenul, že tento zákaz sa umiestnil na treťom mieste v súťaži "Byrokratický nezmysel roka 2017", čo je každoročná anketa o anticenu pre legislatívne alebo nelegislatívne opatrenia, ktoré komplikujú život podnikateľov na Slovensku. Túto anketu organizuje združenie mladých podnikateľov Slovenska v spolupráci s ďalšími inštitúciami, ako Združenie podnikateľov Slovenska, Slovak Business Agency, Republiková únia zamestnávateľov a podnikajte.sk.
V ankete bývajú posudzované, vyhodnocované a oceňované rôzne opatrenia. Niektoré sú veľmi zložité a komplexné a ich náprava by si vyžadovala zásadné zmeny a zásahy do legislatívy a niekedy nielen do legislatívy, pri iných oceňovaných alebo antioceňovaných opatreniach však nápravu možno dosiahnuť veľmi jednoduchým spôsobom, napr. vypustením jedného jediného odseku zo zákona. A presne tak je to aj v tomto prípade, a preto ten návrh predkladáme. A verím, že si získa podporu ako tradične, ak už nie teraz, keď ho predložila opozícia, tak sa dostane do hry aspoň, aspoň v nejakých širších úvahách a pri nejakej inej najbližšej príležitosti, keď sa bude novelizovať Zákonník práce, tak sa aj parlamentná väčšina zamyslí nad tým, či toto ustanovenie je nevyhnutné, aby Zákonník práce obsahoval.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Vzhľadom na vek som v ochrannom limite, 15 sekúnd, zrejme už nestihol som to a nešlo mi stlačiť zariadenie, ale zato budem hovoriť len krátko.
Ja som rozumel jeden čas motívom, pre ktoré štát zakazoval alebo obmedzoval tieto práce, hoci som s nimi nesúhlasil. Tie motívy boli naozaj daňovo-odvodové, režim z odvodovania dlhu bol iný než v prípade pracovných zmlúv. Bol taký voľnejší, ale v zásade by malo platiť, že spoločnosti ide o to, aby sa maximalizovala produkcia tovarov, služieb, atď., atď, a malo by byť jedno, či to zabezpečenie vykonáva zamestnanec, živnostník, človek na dohodu alebo eseročka. Kľúčové je, aby sa dosiahol ten cieľ, ktorým je zvyšovanie životnej úrovne, pokiaľ hovoríme o ekonomike.
Lenže toto skončilo a ja si veru neviem predstaviť, aká kontraargumentácia môže nastúpiť teraz. Prečo by to nemohlo byť, prečo by tento návrh nemohol prejsť?
Ešte dodám možno k tomu, čo hovoril Ondrej Dostál, že ono to bolo tak, že nešlo len o ochranu toho pracujúceho, o sociálnu ochranu, ale aj o zabezpečenie príjmov daňových, pretože tie odvody, ony, bohužiaľ, neboli ani nie sú rozdelené na daňovú časť a na tú zásluhovú časť. My to voláme poistné a ono to nie je poistné. To je mišung, popletená daň s normálnym poistným. A inak, mimochodom, za ostatné roky sa toto poistné stáva čoraz viac daňou. Na každej druhej schôdzi prijmeme nejaké opatrenie, kde sa to poistné mení na daň, a teda spôsobí to ešte podľa môjho názoru v budúcnosti problémy, pretože ten systém prestáva byť zásluhový. Ale to je troška na inú diskusiu.
Každopádne chcem povedať to, že neviem si predstaviť, aký argument by mohol byť použitý proti tomuto návrhu, okrem toho, čo občas etatisti hovoria, že predsa to zaregulovať treba, predsa nie je možné, aby si každý robil čo chce. A toto sú ideologické argumenty. Rozumný argument je, že takýto návrh pomôže odbúrať veľkú časť byrokracie a umožní ľuďom robiť v režime, ktorý si sami vyberú.
Ďakujem.

Ďakujem kolegovi Jurzycovi za vystúpenie. Ja si tiež veľmi neviem predstaviť nejaký vecný dôvod, prečo neschváliť tento návrh. Ako som aj spomínal, tak keď je možné autorské činnosti robiť na základe pracovnej zmluvy aj na základe externého vzťahu, tak aký je ten dôvod, prečo by napr. dohodou o vykonaní práce alebo dohodou o pracovnej činnosti to nebolo možné, nebolo možné robiť. Čiže keď je možné byť niekde úplne vľavo alebo úplne vpravo, prečo nie je možné byť v strede, ak to mám úplne mechanicky vyjadriť. Len, žiaľ, obávam sa, že aj keby niekto mal voči tomu vecný argument, tak sa ho nedozvieme, lebo nikto z prípadných oponentov a predpokladám, že z veľkého množstva poslancov, ktorí budú hlasovať proti tomuto návrhu alebo ho prinajmenšom nepodporia, tu v tejto chvíli nie je, aby nám povedal, prečo je nejaký problém s týmto návrhom. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Strašia ma kolegovia, že nemôžem zareagovať. Chcel by som zdôrazniť pri tomto návrhu vec, ktorú treba, zdá sa, zdôrazňovať častejšie. My hovoríme každý týždeň o nejakom vážnom návrhu zo strany vlády, ktorý vyzerá ako ľudsky. Sľúbi sa, že ľudia budú zarábať veľa peňazí, že pôjdu skôr do dôchodku a podobné návrhy, tie sociálne balíčky. A my keď sa troška bránime, tak sme obvinení z toho, že sme neľudskí. Neľudskí sú tí, čo nenechajú prejsť tento zákon, lebo toto je zákon, ktorý znižuje byrokraciu, a zníženie byrokracie je ozaj zdroj rastu bohatstva a kvality života ľudí. Odtiaľto sa dajú zobrať peniaze na to, aby mohli mať dôchodcovia viac, aby mohli mať ženy s deťmi viac, aby mladé rodiny mohli mať viac a aby ľudia neodchádzali za štúdiom do zahraničia, aby školstvo malo viac. Odtiaľto sa berú tie peniaze, z pracovnej zdravotnej služby, z gastrolístkov a z takýchto regulácií, ktoré zaťažujú ekonomiku. Čiže keď chceme hovoriť o ľudskosti, tak hovorme pri týchto príležitostiach, kde sa tvorí bohatstvo, hovorme o ľudskosti, kto to myslí s ľuďmi ľudsky a humánne a kto len kecá a sľubuje prázdne veci.

Ďakujem. Ja by som naozaj len v krátkosti, nedalo mi nezareagovať na túto tému, pretože som sa s ňou rovnako stretávala vo svojej praxi v neziskovom sektore. Je to naozaj veľmi podstatná zmena, možno aj práve pre túto časť nášho, našich proste akýchkoľvek vzťahov. Pretože vždy spôsobovalo obrovské problémy, čím nahradiť tú dohodu alebo dohody akékoľvek, ktoré, do ktorých zasahoval práve autorský zákon, napr. v združeniach. A podľa mňa to spôsobuje aj takú neprehľadnosť, pretože predsa len tie dohody o vykonaní práce alebo iné typy dohôd sú už praxou tak zautomatizované, že sa jednoduchšie uzatvárajú, ľudia sa v nich orientujú. Takže ja súhlasím s tým, že tento návrh zákona je v tomto ľudský, že proste pristupuje k tomu, čo ľudia už vedia. To je jedna vec.
A druhá vec je, že aj tie iné typy zmlúv, ktoré sa teraz vlastne uzatvárať musia, tie sa skôr možno v tejto ekonomike dokážu stratiť. Preto si myslím, že je tento návrh naozaj dobrý a určite by som bola rada, keby ho podporila aj koalícia.
Ďakujem pekne.