31. schôdza

Ďakujem pekne. Predkladám na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky vládny návrh novely zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 207/2009 Z. z. o podmienkach vývozu a dovozu predmetu kultúrnej hodnoty a doplnení zákona č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 38/2014 Z. z. a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
V čl. I návrhu zákona sa precizuje predmet úpravy zákona č. 207/2009 Z. z. o podmienkach vývozu a dovozu predmetu kultúrnej hodnoty a o doplnení zákona č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 38/2014 Z. z. s cieľom jednoznačného rozlíšenia vývozu predmetov kultúrnej hodnoty upraveného zákonom č. 207/2009 Z. z. od vývozu predmetov kultúrnej hodnoty upraveného osobitným predpisom, ktorým je nariadenie Rady č. 116/2009 zo dňa 18. decembra 2008 o vývoze tovaru kultúrneho charakteru.
Podmienky vývozu predmetu kultúrnej hodnoty podľa návrhu zákona sa vzťahujú na vývoz predmetu kultúrnej hodnoty z územia Slovenskej republiky v rámci colného územia Európskej únie, ako aj z colného územia Európskej únie, ak sa na takýto vývoz nevzťahujú podmienky podľa osobitného predpisu.
V čl. I návrhu zákona sa tiež rozširuje okruh predmetov kultúrnej hodnoty, na ktoré sa podmienky vývozu z územia Slovenskej republiky upravené zákonom č. 207/2009 nevzťahujú, a to o predmety kultúrnej hodnoty, ktoré sú vo vlastníctve ich žijúceho autora vo všeobecnosti, teda nielen diela výtvarného umenia vo vlastníctve ich žijúceho autora a o predmety dovezené na územie Slovenskej republiky prepustené do colného režimu dočasné použitie podľa colného kódexu únie.
Obsahovo sa spresňuje zoznam kategórii predmetov kultúrnej hodnoty, ktorých vývoz z územia Slovenskej republiky podlieha podmienkam podľa tohto zákona vrátane zavedenia ďalších identifikačných znakov predmetov kultúrnej hodnoty, finančný prah a napríklad aj slovacikálnosť. Zavádza sa nové tlačivo povolenia na vývoz predmetu kultúrnej hodnoty z územia Slovenskej republiky, ktoré sa obsahovo zosúlaďuje s navrhovanými zmenami zákona a s medzinárodnými štandardmi pre tlačivo povolenia na vývoz predmetu kultúrnej hodnoty z územia krajiny vývozu.
Vychádzajúc z doterajšej aplikačnej praxe, a v záujme zefektívnenia celého procesu posudzovania žiadosti vlastníka predmetu kultúrnej hodnoty o povolenie vývozu, ako aj zabezpečenia adekvátneho odborného posúdenia predmetu kultúrnej hodnoty subjektmi relevantnými pre oblasť ochrany hnuteľného kultúrneho dedičstva sa v návrhu nanovo upravuje:
a) spôsob predkladania žiadosti vlastníkom predmetu kultúrnej hodnoty,
b) postup správneho orgánu pri posudzovaní žiadosti o povolenie na vývoz predmetu kultúrnej hodnoty z územia Slovenskej republiky do zahraničia a
c) spôsob posudzovania žiadosti o povolenie na vývoz predmetu kultúrnej hodnoty z územia Slovenskej republiky.
Ako podklad pre rozhodnutie o žiadosti sa zavádzajú odborné stanoviská relevantných inštitúcií v zriaďovateľskej pôsobnosti ministerstva kultúry. Navrhované zmeny sledujú zlepšenie podmienok ochrany hnuteľného kultúrneho dedičstva v súvislosti s jeho mobilitou, trvalým alebo dočasným vývozom jeho súčastí z územia Slovenskej republiky a zároveň zefektívnenie postupu pri vydávaní povolení na vývoz predmetov kultúrnej hodnoty a posudzovania vyvážaného predmetu z pohľadu ochrany kultúrneho dedičstva. Pri tvorbe navrhovaných úprav sa prihliadalo aj na rešpektovanie vlastníckeho práva k predmetom kultúrnej hodnoty tak, aby k jeho obmedzeniu dochádzalo len v najnevyhnutnejšom rozsahu, napríklad zásadné zúženie a jednoznačnejšie zadefinovanie kategórií predmetov kultúrnej hodnoty, na ktoré sa vzťahujú podmienky vývozu podľa tohto zákona.
V súvislosti s právnou úpravou návrhu zákona bolo treba upraviť aj niektoré ustanovenia ďalších zákonov, najmä v záujme zosúladenia maximálnej dĺžky dočasného vývozu jednotlivých súčastí kultúrneho dedičstva.
V čl. II sa novelizuje zákon č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov doplnením kompetencie Pamiatkového úradu Slovenskej republiky o novú kompetenciu, vydávanie odborných stanovísk o pamiatkovej hodnote predmetu kultúrnej hodnoty na účely vývozu predmetu kultúrnej hodnoty z územia Slovenskej republiky a zavedením možnosti pamiatkového úradu zriadiť si právnickú osobu na spracovanie odborných úloh a výkon odborných prác súvisiacich s ochranou o obnovou pamiatkového fondu, napr. na zabezpečenie budovania študijných, vývojových, reštaurátorských a analyticko-technologických pracovísk a laboratórií, reštaurátorských prác a vykonávania výchovnej a propagačnej činnosti.
V čl. III sa novelizuje zákon č. 206/2009 Z. z. o múzeách a galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov doplnením osobitnej úpravy dočasného vývozu zbierkových predmetov na prezentačný účel v zastupiteľských úradoch Slovenskej republiky v zahraničí a rozšírením povinností vlastníka predmetu kultúrnej hodnoty v súvislosti s aktualizáciou údajov v evidencii predmetov kultúrnej hodnoty.
V čl. IV sa novelizuje zákon č. 126/2015 Z. z. o knižniciach a o zmene a doplnení zákona č. 206/2009 Z. z. o múzeách a o galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 38/2014 Z. z. a upravujú sa podmienky dočasného vývozu historického knižničného dokumentu a historického knižničného fondu z územia Slovenskej republiky.
Vládny návrh zákona bol prerokovaný v prvom čítaní na 28. schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky 13. marca 2018. Zákon prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor pre kultúru a médiá Národnej rady Slovenskej republiky. Uvedené výbory na svojich rokovaniach odporučili vládny návrh zákona schváliť s pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi.
Ako predkladateľ sa stotožňujem so spoločnou správou výborov Národnej rady Slovenskej republiky a so schválením pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov tak, ako ich navrhne pán spoločný spravodajca.
Ďakujem.

Ďakujem.
Dávam slovo spoločnému spravodajcovi z výboru pre kultúru a média poslancovi Senkovi, aby informoval Národnú radu o výsledku rokovania výborov, aby odôvodnil návrh a stanovisko gestorského výboru.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážená pani ministerka, kolegyne, kolegovia, v súlade s § 79 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku predkladám spoločnú správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 207/2009 Z. z. o podmienkach vývozu a dovozu predmetu kultúrnej hodnoty a o doplnení zákona č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 38/2014 Z. z. a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, v druhom čítaní. Návrh zákona máme pod tlačou 839.
Národná rada Slovenskej republiky svojím uznesením pridelila vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa predmetný návrh zákona, Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Uvedené výbory prerokovali predmetný návrh zákona v stanovenom termíne. Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, ktorí nie sú členmi výborov, ktorým bol návrh zákona pridelený, neoznámili v určenej lehote gestorskému výboru žiadne stanovisko k predmetnému návrhu zákona.
Predmetný vládny návrh zákona výbory prerokovali a odporučili schváliť, a to Ústavnoprávny výbor Národnej rady svojím uznesením č. 353 z 2. mája 2018 s pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá uznesením č. 91 z 3. mája 2018 s pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi. Výbory Národnej rady, ktoré predmetný návrh zákona prerokovali, prijali pozmeňujúce a doplňujúce návrhy, ktoré sú súčasťou spoločnej správy v jej časti IV.
Gestorský výbor na základe stanovísk výborov vyjadrených v ich uzneseniach odporúča Národnej rade Slovenskej republiky uvedený vládny návrh v znení schválených pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov schváliť.
O pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhoch uvedených, ako som hovoril, v časti IV tejto spoločnej správy gestorský výbor odporúča hlasovať spoločne o bodoch 1 až 8 a 10 až 13 s odporúčaním schváliť a samostatne o bode 9 s odporúčaním neschváliť.
Spoločná správa bola schválená uznesením Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá č. 104 z 9. mája 2018. Gestorský výbor ma určil, aby som predniesol spoločnú správu o výsledku prerokovania predmetného návrhu zákona.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím rozpravu.

Ďakujem otváram všeobecnú rozpravu, do rozpravy som nedostal žiadnu písomnú prihlášku. Á, pardon, dostal som dve, áno. A za klub SaS pani poslankyňa Kaščáková, a potom pani poslankyňa Natália Milanová.
Nech sa páči, pani poslankyňa.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, dovolím si zopár poznámok, ktoré mám aj k tomuto návrhu zákona, po konzultácii s niekoľkými odborníkmi, ktorí v danej oblasti pôsobia a upozornili ma na niektoré sporné aspekty.
Dalo by sa možno očakávať, že akákoľvek snaha v oblasti ochrany kultúrneho dedičstva bude ocenená pochvalou, a nie však v tomto prípade, kedy predložený návrh zákona môže po schválení spôsobiť viac škody než úžitku. Účel v tomto prípade nesvätí prostriedky. Autori návrhu si ako prostriedky ochrany totiž zvolili zvýšenú byrokraciu a náklady, zníženú právnu istotu a obmedzovanie vlastníckych práv bez kompenzácií. V prvom rade sa totiž výrazne rozširuje rozsah chránených predmetov, teda kategórie predmetov kultúrnej hodnoty. Tieto kategórie sú v navrhovanej prílohe č. 1 zákona uvedené tak všeobecne, až by sa dalo nadnesene povedať, že takých cenných predmetov hodných zvýšenej ochrany máme plné stodoly, pretože napríklad etnografické predmety nie sú v návrhu ohraničené hodnotou v eurách, ale iba vekom, a to je len jeden príklad z mnohých nevhodne špecifikovaných kategórií. Pri rukopisoch sťahujúcich sa k významným osobnostiam, napríklad čo rozhoduje o tom, či je osoba významná, osobnosť významná, alebo nie. Vlastníci predmetov spadajúcich pod zákon nemajú nijako kompenzované obmedzenie vlastníckych práv v dôsledku toho, že musia podstupovať proces povoľovania vývozu alebo zamietnutia žiadosti o povolenie. Navyše sú na týchto vlastníkov prenesené aj náklady na konanie vo veci, a to nielen na znalecký posudok, ktorý má byť súčasťou žiadosti, ale aj na iné zákonom bližšie nešpecifikované, citujem: „ďalšie podklady na vydanie povolenia“.
Toto nie sú ojedinelé príklady právnej neistoty pre občana a, naopak, príliš voľných rúk pre úradníka. Vzhľadom na veľmi nejasnú a problematickú definíciu k pojmu pamiatková hodnota ňou podľa predkladaného návrhu môže byť vlastne čokoľvek, o čom pár pamiatkarov povie, že to má isté hodnoty, a prakticky nebude možné toto rozhodnutie zvrátiť, keďže pôjde o odborné stanovisko. Bude to nepreskúmateľné, lebo návrh zákona vlastne ani nenavrhuje, nestanovuje žiadne opravné prostriedky. Takže je tu obava, ako sa budú ustanovovať komisie odborníkov, čo je to dôvodný predpoklad, to sú všetko nejasnosti ktoré návrh, tento návrh zákona nerieši.
Za ďalšie. Návrh zjednocuje trvalý a dočasný vývoz predmetov kultúrnej hodnoty pod jeden paragraf, pričom následne vyníma pre dočasný vývoz sťahovanie určitých vybraných odsekov, napríklad aj toho, ktorý určuje dôvody na zamietnutie žiadosti o povolenie na vývoz. Inými slovami, z toho teda vyplýva, že vývoz, dočasný vývoz by mal byť vždy povolený, žiadosť nikdy nie je zamietnutá a celý ten byrokratický proces je vlastne úplne zbytočný? Je to zmätočné.
Neexistuje tu ani odôvodnenie, aby príslušné úrady a organizácie boli aspoň informované a evidovali existenciu hodnotných predmetov, nakoľko v prípade dočasného vývozu ministerstvo kultúry vydávajúce povolenia na vývoz nekontaktuje Pamiatkový úrad, národnú knižnicu, galérie či múzeá, ako je to pri trvalom vývoze, a tak tie žiadosti a povolenia zostanú vlastne navždy založené iba niekde na ministerstve. Takže ako mi potvrdili viacerí odborníci, s ktorými som sa rozprávala, tak tento zákon ak by sa dôsledne napĺňal, tak vo veľkom poškodí aj vedcov, alebo zberateľov, ktorí chodia s predmetmi na konzultácie, konferencie alebo výstavy, napríklad do zahraničia, no a po novom by mali byť teda šikanovaní znásobenou byrokraciou. Podľa doterajšieho zákona majú iba oznamovaciu povinnosť a už aj to je pre nich záťaž, nieto ešte čakať na nejaké povolenia, pritom ide o soby, ktoré sa výrazne podieľajú na výskume a ochrane kultúrneho dedičstva. A takým ide štát hádzať polená pod nohy? Nerozumieme tomu. Participovať na tom majú pamiatkový úrad, Národná knižnica, galéria a múzeá, ktoré budú vydávať odborné stanoviská pre ministerstvo, takže sa pýtam, že či sa už naozaj v týchto inštitúciách na 100 % postarali o všetky štátne pamiatky, dokumenty, fondy a zbierky a majú málo práce, že im treba starať sa ešte aj do tých súkromných zbierok. Návrh nepočíta s navýšením rozpočtu pre uvedené organizácie, takže tieto nové povinnosti budú robiť, keď, tak jedine na úkor starostlivosti o vlastné predmety. Myslím si, že sa zhodneme na tom, že nikdy nebudeme mať rozpočet, ktorý by umožnil záchranu všetkého hodnotného, čo sme zdedili na našom území. Očakávala by som preto, skôr že vláda vypracuje nejakú stratégiu, podľa ktorej sa bude venovať hlavným prioritám a nebude sa venovať doslova každým hodinkám po dedovi alebo brošňou po babke, ktoré si bude niekto chcieť dať na seba pri ceste do zahraničia, čo sa okrem iného nebude dať nikdy skontrolovať.
Tento návrh zákona prináša tiež nový formulár povolenia na vývoz a s tým súvisí, samozrejme, aj nutnosť úpravy existujúcich elektronických služieb, ktoré sa v povoľovacom procese v súčasnosti používajú. Ono oproti tej miliarde, čo do informatizácie išla celkovo, je to naozaj len kvapka v mori, ale aj 40 800 eur, ktoré majú ísť z rozpočtu na úpravu 7 elektronických formulárov, je tiež priveľa a je to dôkaz toho, že IT firmy prisaté na štátne vemeno stále nemajú dosť. (Povedané so smiechom.)
A ešte jedna dôležitá pripomienka. V roku 2015 si vládny SMER schválil prílepkom k zákonu o navrátení nezákonne vyvezených kultúrnych predmetov to, že Pamiatkový úrad môže robiť reštaurátorskú činnosť, celá opozícia bola vtedy oproti, prezident bol proti, a od roku 2016 je to na Ústavnom súde, lebo štátny orgán by nemal podnikať a robiť nekalú zvýhodnenú konkurenciu na trhu, toľko hovoria výhrady. A súčasťou tohto návrhu zákona o podmienkach vývozu a dovozu predmetov kultúrnej hodnoty je opäť prílepok, ktorým Pamiatkový úrad bude môcť zriaďovať právnické osoby. ktoré by okrem iného mohli realizovať aj inkriminované reštaurátorské činnosti. Komora reštaurátorov v pripomienkovom konaní navrhla, aby sa takéto zmeny ustanovení, ktoré sú napadnuté na Ústavnom súde, neuskutočňovali dovtedy, kým Ústavný súd o nich nerozhodne, ale, bohužiaľ, to ministerstvo neakceptovalo a tieto ustanovenia do zákona dalo.
Za klub SaS teda uvádzam, že navrhovaný zákon má podľa nás viac nedostatkov ako pozitív, úprimne ani nechápem motiváciu na napísanie takéhoto zákona, ktorý naozaj priťažuje z tej celej situácii, takže ho ako celok, bohužiaľ, nemôžeme do druhého čítania podporiť.
Ďakujem za pozornosť.

Ďalej v rozprave vystúpi pani poslankyňa Milanová.

Vážený pán predsedajúci, pani ministerka, vážené panie poslankyne a páni poslanci, dovoľte mi predniesť pozmeňujúci návrh k tomuto vládnemu návrhu zákona, ktorý tak najprv zoširšia odôvodním, a začnem aj problematikou samotných kultúrnych pamiatok a postoji štátu k nim.
Tento vtip určite nepoznáte. V roku 2012, teda dva roky po dokončení diaľnice do Košíc príde premiér Robert Fico na tlačovku a vyhlási: „Rusovecký kaštieľ potrebujeme pre predsedníctvo v Európskej únii a bude opravený do roku 2016.“ V roku 2015 príde premiér na tlačovku a vyhlási: „Rusovecký kaštieľ opraviť nestíhame, ale zostáva to naším cieľom do roku 2017.“ V roku 2018 príde premiér na tlačovku a radšej už nepovie nič. Nie je to veľmi vtipné však? No ani nemá byť prečo, lebo, žiaľ, taká je realita, a realita je ešte horšia. Všetci dobre vieme, že rusovecký kaštieľ je v dezolátnom stave a o jeho interiéry sa starajú ľudia, ktorí s odbornými reštaurátorskými prácami nemajú čo do činenia, keď interiéry drevené oškrabávajú lopatami. To je iba najokatejší prípad toho, ako sa štát pod vedením SMER-u nevie postarať o naše kultúrne pamiatke. Neviem si predstaviť, že Francúzi by si nechali spráchnivieť svoj Versailles. Je mu to totiž úplne jedno.
Ľudovít Štúr, to je ten pán, ktorý spolu s Jozefom Miloslavom Hurbanom založili spolu prvú Slovenskú národnú radu povedal: „Človek bez svedomia je koža biedna, daromná, národ bez vedomostí historických o sebe a predkoch svojich je hromádka koží otrockých.“ Nie, toto nie je nedeľná chvíľka poézie, spomínam to preto, že s prvou časťou bezvýhradne súhlasím, a tá druhá časť sa okrem toho, že s ňou bezvýhradne súhlasím, dotýka tiež predkladaného návrhu zákona.
Historická vedomosť sa nadobúda aj prostredníctvom kultúrnych pamiatok. A ak nechceme byť hromádka koží otrockých, čo určite nechceme, mali by sme k tejto forme kultúrneho dedičstva pristupovať s úctou, rešpektom a vážnosťou, starať sa o ňu najlepšie, ako vieme, aby podávala svedectvo aj budúcim generáciám.
Ale u nás je to presne naopak. Jedna tretina našich pamiatok je v dezolátnom stave a najhoršie sú na tom tie vo vlastníctve štátu. Na jednej strane sa teším, že prichádza novela, ktorá by mala predchádzať tomu, aby zo Slovenska bol odvezený ďalší Bernini, poprípade možno dosiaľ neodhadnutý Michelangelo.
Na druhej strane nemožno prehliadnuť závažný fakt, že súčasťou tejto novely je čl. II a bod 6, ktorý má s vývozom a dovozom predmetov kultúrnej hodnoty spoločné asi toľko ako novorodenec s algoritmami. Tento článok rieši zabezpečenie reštaurátorských prác pri obnove pamiatok. Možno by si niekto povedal, že je to vynikajúci nápad. Až na toto, že tento článok to rieši diletantským, ak nie až hulvátskym spôsobom, ktorý je na hrane ústavy.
Dovoľte mi exkurz do roku 2015, keď parlament novelu zákona o ochrane pamiatkového fondu č. 376/2015 schválil. Mimochodom, až po tom, čo ju prezident svojím vetom vrátil do parlamentu. Touto novelou a konkrétne ustanovením § 33 ods. 7 písm. a) sa zásadným spôsobom zasiahlo do právneho postavenia reštaurátorov tým, že od 1. 1. 2016 reštaurovanie národných kultúrnych pamiatok a zbierkových predmetov popri reštaurátoroch môžu vykonávať aj ďalšie subjekty. Jedným zo subjektov sa stal aj pamiatkový úrad, a to prostredníctvom svojich zamestnancov, ktorí spĺňajú kvalifikačné predpoklady. Teda buď majú vysokú školu aspoň II. stupňa v študijnom programe reštaurovanie, alebo stačí bakalár v odbore reštaurovanie a k tomu tri roky praxe, alebo stačí iba maturita z odboru konzervátorstva a reštaurátorstva a najmenej päť rokov odbornej praxe.
Predtým než sa toto ustanovenie stalo platným, mohli reštaurátorskú činnosť na národných kultúrnych pamiatkach vykonávať výlučne certifikovaní reštaurátori. Tí musia byť živnostníci a členmi. Členom sa však nestane len tak hocikto. Človek musí mať vysokú školu v odbore umelecké reštaurovanie, po skončení vysokej školy musí absolvovať povinnú trojročnú reštaurátorskú prax a úspešne prejsť skúškami pred skúšobným senátom Komory reštaurátorov. Zjednodušene sa to dá prirovnať k advokátom, čo je asi nám všetkým bližšie. Aj advokáti musia mať právnické vzdelanie, niekoľkoročnú koncipientsku prax a Slovenská advokátska komora ich pred prijatím poriadne preskúša a až potom môže pôsobiť ako samostatní advokáti pred súdom.
Od začiatku roka 2016 však reštaurovať môžu zamestnanci pamiatkového úradu. Na prvý pohľad dobre. Pardon. A... Keďže zames... Počkajte, počkajte... Hm, hm, áno. (Povedané so smiechom.) Áno. Od roku 2016 môžu reštaurovať, áno, aj zamestnanci pamiatkového..., to už som povedala. Áno. (Reakcia z pléna.) Nie, nie, žiadne „iní napíšu“. Týmto zamestnancom stačí aj stredoškolské vzdelanie bez akýchkoľvek skúšok. To je, teda ako keby absolvent obchodnej akadémie, ktorý pracuje na nejakej sekcii na ministerstve spravodlivosti, mohol začať chodiť na súdy ako advokát, alebo aby 23-ročný nejaký zdravotnícky laborant s päťročnou praxou operoval srdce vašeho blízkeho. Boli by ste pokojní? No ja nie. A to nie je všetko. Samotné ministerstvo kultúry vo svojej stratégii na obnovu pamiatok pre roky 2017 - 2020, a to pani ministerka určite vie, vie, že pamiatkové úrady majú problém udržať si kvalitných ľudí aspoň so základným odborným vzdelaním, lebo priamo v tom materiáli, dovoľte mi zacitovať, sa píše: „Náročnosť vykonávanej práce, špecifikum odbornej teoretickej a praktickej prípravy a uplatňovanie pri ochrane pamiatkového fondu nie je dostatočne finančne ohodnotená práca. Tieto sa niektoré ďalšie nedostatky zapríčiňujú zvýšenú fluktuáciu na odborných úsekoch pamiatkového úradu a jednotlivých krajských pamiatkových úradov, ktorá pri pomerne nízkom počte odborných zamestnancov a špecializácii odboru vytvára ťažkosti pri komplexnom zabezpečovaní úloh v oblasti ochrany pamiatkového fondu.“
V princípe ministerstvo kultúry priznáva, že je vlastne zázrak, že na pamiatkových úradoch vôbec nejakí odborníci pracujú. Ak vôbec. A teraz do tejto personálnej mizérie príde návrh, aby tí istí ľudia, o ktorých nemajú valnú mienku ani na ministerstve, mohli bez kontroly reštaurovať národné kultúrne pamiatky. Aký má teda zmysel, aby pamiatkový úrad, ktorý má zrejme problémy s odbornými pracovníkmi, zabezpečoval aj reštaurátorské služby, teda vysoko odborné služby. Ako sa správne pýta otec Šebek vo filme Pelíšky: „Komu tím prospějete? Druhé straně.“
Druhým závažným, ba až ústavným problémom je fakt, že reštaurátori, to znamená regulovaní podnikatelia, musia mať najvyššie vzdelávanie, roky praxe, odborné skúšky, podstupujú riziká spojené s prácou na vlastnú zodpovednosť, míňajú vlastné prostriedky, platia si odvody, musia platiť aj za využívanie archívu pamiatkového úradu. Tak títo reštaurátori po novom zápasia na trhu so zamestnancami štátnej inštitúcie, teda pamiatkového úradu.
Netreba veľa, celkom stačí sedliacky rozum a prímes zmyslu pre spravodlivosť, vyjde nám, že je to skrátka hlúposť. Prečo by mali národné kultúrne pamiatky reštaurovať zamestnanci orgánu štátnej správy, ktorí na rozdiel od reštaurátorov podnikateľov nemusia byť ani poriadne odborne spôsobilí, nenesú na sebe bremeno zodpovednosti a navyše za prostriedky štátneho rozpočtu? A povedzme si na rovinu, nie je tu priestor na to, aby pamiatkový úrad na reštaurátorské práce využíval aj osoby, ktoré nemajú vyštudovanú ani strednú odbornú školu v odbore konzervátorstvo alebo reštaurátorstvo, alebo ju vyštudovanú ani mať nemôžu ako v prípade reštaurovania maliarskych či sochárskych diel. Veď kto to skontroluje? Samotný pamiatkový úrad? Kde máme záruku, že pamiatkový úrad vyberá naozaj odborníkov? No, minimálne v zákone nikde.
Tretím najzávažnejším nedostatkom je to, že pamiatkový úrad dostal na základe tejto novely právo podnikať v reštaurátorstve, a tým sa uskutočnil celosvetovo unikátny jav, keď Slovenská republika bude jediným členským štátom EÚ, ktorý v štáte s trhovo riadeným hospodárstvom zavedie bez legitímneho dôvodu hospodársku súťaž nie medzi podnikateľmi, ale medzi podnikateľmi a orgánom štátnej správy. Dokonca na tomto trhu pôsobí nie hocijaký orgán štátnej správy, ale taký, čo na tomto trhu vykonáva štátnu správu.
Pamiatkový úrad je totiž správnym orgánom, ktorý v druhom stupni rozhoduje vo všetkých správnych konaniach na úseku ochrany pamiatkového fondu a vydáva rozhodnutia o všetkých stupňoch reštaurovania národnej kultúrnej pamiatky a ktorý vykonáva štátny dohľad a udeľuje pokuty.
Alebo inak. Jeden zamestnanec toho pamiatkového úradu vytvorí návrh na reštaurovanie, druhý v správnom konaní ten návrh schváli, povolí ho, tretí zamestnanec vykoná reštaurovanie, štvrtý ho vyúčtuje a piaty v rámci štátneho dohľadu ten stav národnej kultúrnej pamiatky odobrí. A teraz opäť jedna otázka za milión na stole úradu vlády. Tak, ak pamiatkový úrad pokazí nejakú opravu pamiatky, tak si vyrubí pokutu sám sebe? No, zdá sa mi to byť tak trošku konflikt záujmov.
Pamiatkový úrad v rámci rozhodovacej právomoc rozhoduje o dovolaniach proti rozhodnutiam krajských pamiatkových úradov, ako aj preskúmava ich právoplatné rozhodnutia mimo odvolacieho konania. V kontexte reštaurovania má táto rozhodovacia právomoc mimoriadny význam pre podnikateľskú činnosť reštaurátorov. Vlastník môže národnú kultúru pamiatku reštaurovať až na základe právoplatného rozhodnutia a schválení návrhu na reštaurovanie. Návrh na reštaurovanie vypracúva reštaurátor. V tomto správnom konaní sa rozhoduje, či návrh na reštaurovanie vypracovaný reštaurátorom sa schváli a podľa neho reštaurátor následne zrealizuje to svoje reštaurovanie, alebo sa jeho návrh zamietne.
V rámci kontrolnej právomoci kontroluje výkon štátneho pamiatkového dohľadu na stavom kultúrnej pamiatky realizovaným krajskými pamiatkovými úradmi, a to aj počas realizácie reštaurovania zo strany reštaurátora. V rámci neho je oprávnený ukladať príkazy nielen vlastníkovi národnej kultúrnej pamiatky, ale aj reštaurátorovi. Potom je tu ešte rozhodovacia právomoc. Tá spôsobuje, že pamiatkový úrad má aj sankčnú právomoc. Môže teda sankcionovať reštaurátora.
V krátkosti som zhrnula nedostatky, ktoré so sebou novela priniesla. Ale skúsme si predstaviť teraz modelovú situáciu. Možno pre niektorých aj takú situáciu bežných dní. Predstavte si, že vlastníte malú kúriu. Ste pri peniazoch, rozhodli ste sa ju teda zrekonštruovať, lebo ste osvietení. Spomedzi reštaurátorov si vyberiete člena Komory reštaurátorov Jozefa H. dajme tomu. Ten vám vypracuje návrh na reštaurovanie. Radostne ho teda doručíte na pamiatkový úrad a čakáte, kedy vám ho schvália. Problém je, že pamiatkový úrad návrh neschváli. Niečo sa mu skrátka na ňom nepozdáva. A tak ho nevydá rok, dva. Kúria chátra, lebo trváte na svojom reštaurátorovi a chcete špičku, a nie teda niekoho cudzieho, zatiaľ čo váš kamarát Rudo, ktorý zadal zákazku priamo pamiatkovému úradu vrátane návrhu na reštaurovanie svojej kúrie, veselo napreduje a z pôvodnej kúrie sa pomaly, ale iste stáva minidisneyland. Povedzme si pravdu, v prípade hradu Vígľaš sa podaril celkom aj maxidisneyland. Len veľmi ťažko bude úradník pamiatkového úradu rozhodovať o záujme svojho zamestnávateľa negatívne. A keby aj svedomie mal a návrh by zamietol, pamiatkový úrad má vždy priestor, aby si nejako poradil. Takýto postup našim pamiatkam určite nepomáha rásť do krásy.
Nečudujem sa, že 2. 11. 2016 poslanci Národnej rady podali na Ústavný súd Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade niektorých ustanovení zákona č. 376/2015 Z. z. s ústavou, pričom jedno z ustanovení, ktoré napadli, je práve ustanovenie § 33 ods. 7 písm. a). Napadli ho pre rozpor s čl. 35 Ústavy Slovenskej republiky, čo je právo podnikať, a s čl. 55 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Konanie ešte nie je ukončené, tak ako povedala moja kolegynka Renáta Kasčáková. Ak súd tomuto návrhu poslancov Národnej rady vyhovie a pozastaví účinnosť § 33 ods. 7 písm. a) zákona o ochrane pamiatkového fondu, pamiatkový úrad už nebude mať oprávnenie vykonávať podnikateľskú činnosť v oblasti reštaurovania národných kultúrnych pamiatok. V dôsledku toho a na základe ustanovenia § 21 ods. 3 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov si pamiatkový úrad nebude môcť zriadiť rozpočtovú alebo príspevkovú organizáciu na výkon podnikateľskej činnosti v oblasti reštaurovania pamiatok.
Fakt, že v novele, ktorú máme teraz na pretrase, je čl. 2 ods. 6 v preformulovanej podobe, znamená, že vláde sa nechce čakať na verdikt Ústavného súdu, ktorý by mohol pozastaviť účinnosť novely zákona č. 376/2015. Chce sa preto stoj čo stoj poistiť a zabezpečiť pre pamiatkový úrad možnosť vykonávať reštaurátorské služby. Prečo? Asi na záver len zopakujem otázku: „Komu tím prospějete?“
Preto mi dovoľte teraz prečítať pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslankyne Národnej rady... Asi poprosím o zastavenie času, idem čítať pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky Natálie Milanovej k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 207/2009 Z. z. o podmienkach vývozu a dovozu predmetu kultúrnej hodnoty a o doplnení zákona č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 38/2014 Z. z. a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 207/2009 Z. z. o podmienkach vývozu a dovozu predmetu kultúrnej hodnoty a o doplnení zákona č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 38/2014 Z. z. a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony sa mení a dopĺňa takto:
1. V čl. II doterajší bod 2 znie: „§ 10 sa dopĺňa odsekom 3, ktorý znie:
(3) Pamiatkový úrad môže zriadiť právnickú osobu podľa osobitného predpisu na vykonávanie činností podľa ods. 2 písm. j) až l) okrem budovania reštaurátorských pracovísk a zabezpečovania reštaurátorských prác.“
Poznámka pod čiarou k odkazu 8 znie:
„§ 21 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.“
2. V čl. II sa vypúšťa doterajší bod 6.
Doterajšie body sa primerane prečíslujú.
Ďakujem vám veľmi pekne, to je všetko z mojej strany.

Vymazať rámček!!!