33. schôdza

Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, v prvom rade sa ospravedlňujem prezidentovi Slovenskej republiky. Po krátkom prerušení pokračujeme v schôdzi Národnej rady, kde si vypočujeme správu o stave republiky.
Nech sa páči, pán prezident.

Ďakujem veľmi pekne. Takže druhý pokus. Nemáte to tu jednoduché.
Čiže vrátil by som sa stručne k tomu, čo som začal, a to je to, že tá najdôležitejšia správa o stave republiky v roku 2018 bola posledná reportáž Jána Kuciaka, ktorú jeho kolegovia publikovali nedokončenú týždeň po vražde.
Rád by som sa v tejto súvislosti vrátil o dve desaťročia späť. Do krajiny, ktorá bola zdesená únosom syna hlavy štátu a vraždou Róberta Remiáša podobne, ako je v súčasnosti zasiahnutá vraždou novinára a jeho snúbenice. Trúfam si povedať, že nebolo to iba zavlečenie a nebola to, v úvodzovkách, iba vražda, ale bola to reakcia mocných na tieto zločiny, ktorá trvale poznačila ďalší vývoj Slovenskej republiky. Vládcovia si udelili amnestiu, zásadne a trvalo naštrbili dôveru k právnemu štátu.
Dodnes sme sa s dôsledkami nedokázali vyrovnať, nedokázali sme potrestať vinníkov a pokúsiť sa tým zmierniť spôsobené krivdy a bolesť. Až minutý rok ste vy, poslanci Národnej rady, zrušením amnestií otvorili priestor pre nápravu. Trvalo dve desaťročia, kým zvolení zástupcovia ľudu priniesli nádej, že zločiny štátnej moci nebudú navždy chránené nehoráznym aktom, ktorý prežil pád mečiarizmu aj niekoľko politických generácií.
História okolo rušenia amnestií mi dovoľuje tu v rokovacej sále Národnej rady pripomenúť - najmä predstaviteľom štátnej moci a parlamentnej väčšiny: od vašich slov a činov závisí, aká hlboká bude rana, ktorá v spoločnosti po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej zostane aj po desiatich či dvadsiatich rokoch.
Zničiť vieru v spravodlivosť je ale možné aj bez zneužitia právomocí, akým vtedy bolo preventívne amnestovanie páchateľov závažných zločinov - a to nedostatkom citlivosti, zodpovednosti a odvahy konať v rozhodujúcich situáciách. Alebo, naopak, aroganciou, pocitom neobmedzenej moci a ilúziou, že politikom, ktorí vyhrali voľby, patrí štát. To, čomu Slovensko v roku 2018 čelí, nie je kríza dôvery v spravodlivosť a právny štát. Je to kríza viery, že politici sú ochotní a schopní vytvárať podmienky, aby sme o zlepšovaní vzťahu k štátu vôbec mohli začať hovoriť.
Táto nedôvera je generačným zlyhaním politiky na Slovensku. Nebuďme prekvapení, že ľudia neveria vyhláseniam o nezávislom vyšetrovaní, keď denne čítajú o pochybných obchodoch, o ľuďoch blízkych mafii vo vládnych kruhoch, o príbuzných politikov, ktorí v sebe náhle objavili podnikateľský talent a dostali sa k veľkým majetkom.
Gauneri prosperujúci z kontaktov na verejnú moc sú produktom sveta, ktorý vrcholní politici roky nechali rásť a rozťahovať sa po Slovensku. Sveta, z ktorého profitovali a opierali oň svoju vlastnú moc. Až sa vymkol spod kontroly a teraz ich drží v hrsti.
Vražda Jána a Martiny dala tomuto svetu tváre ľudských obetí. To bol dôvod, prečo desiatky tisíc ľudí išli do ulíc, aby vyjadrili nedôveru v schopnosť štátu vyrovnať sa so zločinom. Žiadne vymyslené sprisahania. Ale pochybnosť, či budú vražda a podozrenia, o ktorých Ján Kuciak písal, riadne vyšetrené. Hnev nad tým, že ani tvárou v tvár tomuto úpadku nechce vládnuca politická sila prijať zodpovednosť.
Ľudí do ulíc ale aj vyhnala aj viera, že Slovensko môže byť lepšie. Že Slovensko môže byť slušné.
Vážené dámy, vážení páni, dôvera vo vymožiteľnosť práva a spravodlivosť je pre štát, ktorý chce prežiť ako životaschopné spoločenstvo, nevyhnutnosť. Bez viery, že dodržiavať pravidlá sa oplatí, bez istoty, že naše práva bude štát chrániť bez ohľadu na to, kto do nich zasiahol, sa spoločnosť môže rozpadnúť na jednotlivcov neochotných hľadieť na iný ako vlastný záujem. Znechutenie, nedôvera v inštitúcie a strata nádeje v lepšiu budúcnosť sú signálmi, že nemusíme byť od toho ďaleko.
Je pravdou, že ľudia páchajú ohavné zločiny aj v slušných a mierumilovných komunitách. Politici zneužívajú moc aj v najlepšie spravovaných štátoch. Ani smrť človeka nie je vždy a nevyhnutne zlyhaním systému. Zločin pôsobí v každej krajine a občas prerazí všetky zábrany.
Lenže takúto traumu dokážeme prekonať iba vtedy, ak sa v kritických chvíľach môžeme oprieť o spoločné hodnoty, o princípy, o všeobecne a všetkými rešpektované pravidlá, o dôveryhodné inštitúcie.
Môžeme zvládnuť aj ťažkú ranu, ak ľudia majú istotu, že politickí reprezentanti vytvorili podmienky na razantný postup a poskytujú skutočne takú úprimnú, viditeľnú podporu potrebnú na dolapenie podozrivých, odsúdenie vinníkov a zadosťučinenie pre obete.
Aj v tragických okamihoch plných strachu je možné zomknúť sa a hľadať cestu z krízy. Ale iba ak ľudia veria, že štátna moc je pri vymáhaní spravodlivosti ich spojencom. Nie arogantnou prekážkou, ktorú musia zdolávať protestmi na námestiach.
Tu je jadro problému. Neochota postihnúť mocných, roky potvrdzované pocity krivdy a nespravodlivosti vysvetľujú hnev, ktorý mnohí cítia. Nedôvera vytvorila kontext, v ktorom si nemalá časť verejnosti myslí, že bez tlaku nebude štát schopný a ochotný pravdivo vyšetriť ani len popravu dvoch mladých ľudí.
Dodnes nevieme, kto zavraždil Jána a Martinu. Ich smrť však bola pravdepodobne tragickým zhmotnením dôsledkov tolerovania zločinného správania. Zločinov, o ktorých na vlastné riziko informovali len odvážni novinári. Zločinov, ktorým sa politické vedenie našej krajiny roky nečinne prizeralo.
Ak existuje úprimná vôľa hľadať spôsob, ako začať kriesiť dôveru verejnosti, je nevyhnutné vrátiť sa späť k vyšetrovaniu vražda (pozn. red.: správne "vraždy") Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Začiatkom marca tohto roku som povedal: "Verím, že tento prípad riešia najlepší vyšetrovatelia a vraždu dvoch mladých ľudí chcú vyriešiť." A ako prezident Slovenskej republiky som požiadal všetkých ľudí, aby sme im dôverovali. Na to, aby som rovnakú výzvu mohol zopakovať, potrebujeme spolu s verejnosťou signál, že zodpovední majú odvahu zmeniť sa. Očakávam, že sa ministerka vnútra, nedávno vymenovaný prezident Policajného zboru pridajú k snahe Generálnej prokuratúry zachrániť zvyšky dobrého mena orgánov činných v trestnom konaní, ktorému ich predchodcovia tak ublížili.
Vyzývam vedenie rezortu vnútra, aby urobilo a vo vhodnej forme zverejnilo hodnotenie priebehu vyšetrovania, ktoré odpovie na pochybnosti o postupe polície a jej vedenia. Pochybnosti, ktoré - pevne dúfam pre dobro Slovenskej republiky - sú prevažne nedorozumeniami, nie prejavmi zbabraného vyšetrovania zločinu, ktorý otriasol spoločnosťou a vyvolal vážnu politickú krízu.
Čakáme na pravdivé otázky na viaceré odpovede. (pozn. red.: správne "Čakáme na pravdivé odpovede na viaceré otázky.") Napríklad, prečo nebol privolaný na miesto činu znalec v oblasti súdneho lekárstva. Prečo bývalý policajný prezident takmer denne miatol verejnosť rôznymi verziami smeru vyšetrovania, v rozpore s embargom vyhláseným prokuratúrou. Prečo v rozhodujúcich týždňoch po vražde Slovensko váhalo s využitím medzinárodnej pomoci. Prečo bol na mieste činu bývalý riaditeľ protikorupčnej jednotky NAKA a prečo o tom bývalý policajný prezident klamal. Prečo mali prístup k prípadu ľudia, o ktorých Ján Kuciak písal a ktorí mali byť súčasťou vyšetrovacích verzií. Prečo sa polícia snažila získať informácie z telefónu českej spolupracovníčky zavraždeného novinára amatérskym postupom, ktorý vyvolal medzinárodnú hanbu. Prečo viac rešpektu dostal od polície človek, ktorý sa verejne vyhráža novinárom, než žurnalistka, ktorá dobrovoľne spolupracuje na vyšetrení vraždy.
Doterajšie odpovede sú nedostatočné. Odrážajú taký ten zásadný problém, ktorý stále cítime. Nedostatok citlivosti od tých, ktorých poslaním má byť služba verejnosti. Príliš dlho bola hlavným princípom komunikácie vedenia rezortu vnútra snaha zapierať. Prvý krokom na ceste k dôvere je preto začať odpovedať poctivo a priamo.
Potrebujeme, potrebujeme políciu, ktorá bude plniť svoju úlohu pomáhať a chrániť. To dokáže iba inštitúcia, ktorá dokáže prilákať ľudí so zmyslom pre spravodlivosť. Odvážnych ľudí. Nie polícia, ktorá na papieri a štatisticky robí veci dobre, ale vyše polovica obyvateľov jej neverí.
Policajti a prokurátori potrebujú priestor slobodne vyšetrovať trestné činy. Bez neprimeraných zásahov do ich práce, šikanovania, prepúšťania kvalitných vyšetrovateľov, ktoré rozkladá morálku a podporuje pasivitu a priemernosť. V dobrej polícii je odmeňovaná odvaha a poctivosť.
Je čas prestať odpútavať pozornosť nafúknutými hrozbami, akou sú napríklad migranti, a namiesto toho sa venovať organizovanému zločinu a extrémizmu. Nech elitné jednotky nenaháňajú bonboniéry a päťdesiateurovú korupciu, kým mnohomiliónovú kriminalitu bielych golierov často pozorujú iba z úctivej vzdialenosti.
Povinnosťou vedenia polície je vyvodiť dôsledky za pochybenia, aké sme videli pri zásahoch v Moldave nad Bodvou, v Medveďove alebo v Zborove. Krytie zlyhaní nie je prejavom rešpektu k policajnému povolaniu. Je to spôsob, ako pestovať neúctu k právam iných a podhubie na zneužívanie právomoci.
Dobre riadený a trénovaný policajt nemusí porušovať pravidlá, aby zaistil bezpečnosť a vyšetril zločin. A Slovensko nie je jediným štátom, kde polícia rieši problematické komunity. Ani jedinou krajinou, kde sa vyšetrujú únosy detí. Ak to inde dokážu v rámci pravidiel a bez násilia, s rešpektom k ľudským právam, určite to dokážeme aj my.
Dámy a páni, všetci potrebujeme právny štát. Zrozumiteľné zákony, ktoré problémy bežného života pomáhajú riešiť a nevytvárajú nové. Úrady a políciu, ktoré pravidlá privádzajú do života spravodlivo a nezneužívajú ich na šikanovanie nepohodlných. Súdy, ktorých rozhodovanie je čestné a predvídateľné. Ústavný súd, ktorý je dôveryhodným ochrancom ústavných princípov a hodnôt.
Vyviesť Slovensko z krízy je nesmierne náročný proces. Vyžiada si veľké a odvážne zmeny, ale aj každodenné malé a poctivé kroky. Podporu verejnosti si v tejto snahe dokážeme získať iba otvorenou a citlivou komunikáciou. Nikto by nemal počítať s tým, že ľudia budú stále tolerovať polovičaté kroky a roky čakať na výsledky.
Vám, poslancom a členom vlády, občania zverili moc viesť našu krajinu. Ľudia, pre ktorých je vražda Jána a Martiny či nedávna brutálna smrť Henryho symbolom zanedbanej spravodlivosti a neschopnosti štátu chrániť životy, čakajú odpoveď, či to myslíte vážne. Čakajú na signál, že existuje politická vôľa vrátiť Slovenskú republiku späť na ceste vedúcu k zastaveniu úpadku právneho štátu.
Príležitosť sa naskytne čoskoro, keď budete rozhodovať o dôležitých zákonoch týkajúcich sa polície, ako aj Ústavného súdu. Niet dôvodu, aby sme sa uspokojili s podpriemernými riešeniami. Môžeme dosiahnuť zmeny, ktoré budú citlivé, poctivé aj odvážne a môžu zlepšiť systém zabezpečenia a vymáhania spravodlivosti.
Voľba je vo vašich rukách. Od vašich rozhodnutí závisí, ako si budeme rok 2018 pamätať. Či ako premárnenú príležitosť, ktorá ostane zdrojom konšpirácií, špekulácií, nevyšetrených podozrení a trvalým prameňom nedôvery k politike aj medzi ľuďmi navzájom. Alebo ako obdobie, v ktorom sme sa vzchopili a začali robiť všetko potrebné pre obnovenie dôvery ľudí v náš štát.
Vážené dámy, vážení páni, nie je hanbou si priznať nedostatky. Neexistuje krajina, v ktorej by sa v jedno ráno politici zobudili a mohli si povedať, že vyriešili všetko. Hanbou je ignorovať výzvy, ktorým čelíme. Nechať ich prerásť do chronických problémov, kvôli ktorým sa mnohým ľuďom na Slovensku nežije dobre a kvôli ktorým opúšťajú naše Slovensko. Hanbou je správať sa tak, akoby budúcnosť existovala len po ďalšie parlamentné voľby.
Je základnou úlohou politiky generovať riešenia, ktoré krajinu posúvajú vpred. Žiaľ, a to sa už opakujem tu na tejto pôde, strácame schopnosť viesť boj o skutočne naozaj dôležité témy. Politická súťaž sa rozpadá na sériu malicherných sporov, v ktorých sa témy dôležité pre lepší život ľudí objavia skôr náhodne. V diskusii často chýba poctivosť priznať si hĺbku problému, odvahu pustiť sa do riešení, ale aj citlivosť k tým, ktorých sa spory týkajú.
Ústava Slovenskej republiky a jej zmeny sú niekedy ponižované na nástroj straníckeho marketingu. Najviac diskutovanou politikou parlamentnej väčšiny nie je plnenie vládneho programu, to, čo ste sľúbili, ale pompézne výdavkové balíčky. Aj na dôchodkový systém si niektorí opäť spomenú až vtedy, keď sa zúfalo snažia predĺžiť si politickú kariéru.
Keď v marci nová vláda žiadala poslancov o dôveru, viacerí sa pozastavili nad tým, že prebrala programové vyhlásenie predchádzajúcej vlády. To, že nová vláda nemusela na dva roky starých záväzkoch nič meniť, bolo dosť zlou správou o stave republiky, o stave politiky, smutnou ukážkou neschopnosti predchádzajúcej vlády riešiť problémy a plniť svoje záväzky.
Pred mojím dnešným vystúpením tu pred vami v pléne Národnej rady so Správou o stave Slovenskej republiky som stál pred dilemou, či budem znova hovoriť o deťoch, ktorým neposkytujeme dobré vzdelanie, o pacientoch, ktorí nedostávajú rovnako kvalitnú a dostupnú zdravotnú starostlivosť, či o rómskych komunitách, v ktorých sa chudoba dedí z generácie na generáciu pre neschopnosť im pomôcť.
Trpkou pravdou je, že by som mohol skopírovať celé state z minulých správ o stave republiky a prečítať ich znova. Nechcem tým povedať, že nevidím za minulé obdobia pozitívne výsledky a užitočné opatrenia, aj teraz využijem príležitosť, aby som podporil návrh platiť obedy pre všetky deti v školách z verejných financií. Skúsenosti zo sveta potvrdzujú účelnosť takéhoto kroku. Ale dodávam, že na to, aby sme v dôležitých oblastiach dosiahli viditeľné výsledky, nestačí jedno dobré rozhodnutie za volebné obdobie. Potrebujeme ich aspoň desať za rok.
Dámy a páni, poctivá politika nerozlišuje medzi slovami a činmi. Ak o niečom hovoríme ako o priorite, malo by sa to stať prioritou pri plánovaní verejných výdavkov. V uplynulých rokoch sme mali aj vďaka eurofondom na investície dostatok peňazí. Nad očakávania rástli daňové výnosy, štát mal každoročne k dispozícii viac, než predpokladal.
Zodpovedali tomu aj verejné investície, ktoré ročne dosahovali štyri percentá HDP. Patríme medzi štáty s najvyšším podielom investícií v celej Európskej únii. Ale úspech sa nemeria množstvom minutých peňazí. Keď sa krajine ekonomicky darí, úlohou politikov je využiť zdroje rozumne a, pravdaže, s čo najväčším efektom. Dobré časy nebudú trvať večne.
Často opakovanými prioritami Slovenska sú zdravie ľudí, vzdelávanie detí, veda a výskum. Ale reálne investície z verejných zdrojov tomu nezodpovedajú. Do zdravotníctva a jeho často ošarpaných nemocníc smerovali len štyri z každých sto investovaných eur. V rozvinutých európskych krajinách to bolo 12 percent.
Na školu, vedu a výskum Slovensko použilo necelú desatinu verejných investícií, v zahraničí to bolo dvojnásobne viac. Informácie o využívaní eurofondov na vzdelávanie a výskum pritom aj vzbudzujú pochybnosti, čo je (pozn. red.: správne "či aj") to málo peňazí vytvorilo pozitívnu hodnotu.
Polovica verejných investícií na Slovensku smerovala do dopravy. To by absolútne nemuselo byť predmetom kritiky, keby ale dlhodobo u nás nevíťazila taký, megalománia nad zdravým rozumom. Chýba autorita, ktorá by prísne dohliadala na plánovanie a financovanie výstavby. Príkladom je napríklad diaľnica okolo Ružomberka. Mnohí cez Ružomberok chodíte. Stavba bola dlho plánovaná a jej dokončenie sa očakávalo vlani v lete. Nestihlo sa to. A je jasné, že diaľnica sa nedokončí ani v tomto, ani v budúcom, ani v roku 2020 a cez mesto a okolité obce bude stále denne prechádzať 20-tisíc áut a 3-tisíc kamiónov.
Namiesto stavania diaľnic tam, kde to dopravné zaťaženie vyžaduje, niekedy sa opájame veľkolepými plánmi, ktoré nesplníme možno ani za sto rokov. Podľahli sme ilúzii, že len diaľnice prinesú do regiónov blahobyt a zatiaľ sa po celej krajine rozpadajú cesty nižších tried. Viac než 40 percent ciest I., II. a III. triedy je v havarijnom alebo v nevyhovujúcom stave. A po týchto cestách sa pritom ročne prepraví trikrát viac osôb než po diaľniciach a rýchlostných cestách.
Vážené dámy, vážení páni, niet dôležitejšej výzvy, ktorej ako spoločnosť budeme čeliť, než starnutie populácie. Priemerná dĺžka života sa od pádu komunizmu zvýšila o sedem rokov. V nadchádzajúcej dekáde budeme treťou najrýchlejšie stárnucou (správne "starnúcou") krajinou v Európskej únii. Preto je debata o penzijnom systéme namieste. Žiaľ, preteky, kto ponúkne nižší vek odchodu do dôchodku, sú príkladom sporu, ktorému presne chýba taká tá citlivosť, poctivosť, ale aj odvaha.
Existujúce viazanie odchodu do dôchodku na priemernú dĺžku dožitia je rozumným a spravodlivým riešením a garantuje približne rovnaký čas prežitý na dôchodku naprieč generáciami, ktorý dokážeme zvládnuť aj finančne. Ak niektorí chcete dokonca v ústave obmedziť vek odchodu do dôchodku, treba nabrať odvahu a povedzte ľuďom, aká bude cena. A povedzte to aj našim deťom, aby vedeli, aký balvan im priviažete k nohe. Buď budú dôchodky nižšie, alebo dane vyššie.
A pritom tou dôležitou témou, tou najcitlivejšou pre našich dôchodcov nie je vek odchodu do dôchodku. Skutočnou výzvou je im zaistiť dôstojný život. Nemáme dostatok opatrovateliek ani kapacít na starostlivosť o dlhodobo chorých. Existuje množstvo bariér, ktoré dôchodcov obmedzujú.
Pýtam sa, ako chce Slovensko zlepšovať kvalitu života seniorov, keď nebude mať na to peniaze? A skutočne si nemyslím, že je dobrý nápad ústavou zviazať ruky každému, kto bude problémy zanedbané súčasnou generáciou politikov neskôr riešiť.
Vážené dámy, vážení páni, predtým než sa dostanem na záver, pristavím sa pri pomeroch v poľnohospodárstve a na vidieku. Venovala sa im podstatná časť posledného článku Jána Kuciaka a nasledovali dôležité zistenia od jeho kolegov. Farmári v nich opísali divoké eldorádo pri podnikaní a poberaní dotácií.
Roky zanedbávania problémov spôsobili, že štátne orgány zatvárajú oči pred vydieračskými praktikami v regiónoch, tolerujú vyhrážky a fyzické útoky alebo sa dokonca stavajú na stranu agresorov. Tieto zlyhania štátu majú konkrétne obete. Sú nimi podvedení, zbití farmári, ktorí sa nedovolali svojich práv.
Neblahé dôsledky vidíme my všetci naprieč regiónmi. Hoci je Slovensko prevažne vidiecka krajina, má veľmi nízku zamestnanosť v poľnohospodárstve. Farmy majú v európskom porovnaní veľké rozlohy, ale nízku produktivitu. Napriek pol miliarde eur, ktorá každý rok do poľnohospodárstva natečie, nie je Slovensko sebestačné pri výrobe potravín a čo je najsmutnejšie, vidiek nie je ani atraktívnym, ani perspektívnym miestom pre život.
Situácia v Poľnohospodárskej platobnej agentúre a Slovenskom pozemkovom fonde je taká závažná, že aj generálny prokurátor konštatoval, že štát pri vynucovaní práv zlyháva. K podobným záverom došiel aj Najvyšší kontrolný úrad. Preto ma prekvapuje, že ani presvedčivé odhalenia nedokázali zmeniť status quo v týchto dvoch inštitúciách. Neviem, či je to ľahostajnosť, alebo je to úmysel.
Je predsa úlohou štátu obnoviť poriadok, vládu zákona a pomôcť ľuďom vysporiadať majetkové práva. Na Slovensku je priveľa ľudí, ktorí sa ani po 30 rokoch od zmeny režimu nedostali k vlastným pozemkom. Verejná ochrankyňa práv skonštatovala, že pri súčasnom tempe nebudú reštitučné konania v mnohých okresoch ukončené ani o desať rokov. Pritom riešenia existujú a manažéri pozemkového fondu majú priestor, aby ľuďom pri vysporiadavaní pôdy pomohli.
Peniaze na rozvoj poľnohospodárstva majú smerovať k tým, ktorí chcú produkovať - veľkým farmám aj drobným farmárom, nie k špekulantom. Existuje mnoho nástrojov, ako špekulantov odhaliť, len ich musíme začať využívať. Je načase peniaze použiť správne a zastaviť zväčšujúci sa rozdiel medzi viacerými dynamicky rozvíjajúcimi sa mestami a prevažne stagnujúcim zvyškom krajiny.
Vážené dámy, vážení páni, v roku 1918 sme sa spolu s českým národom prihlásili o vlastnú existenciu postavenú na najmodernejších hodnotách demokratického právneho štátu. V štyridsiatom štvrtom sme sa Slovenským národným povstaním vzopreli fašizmu. A v roku 1989 sme s kľúčmi v rukách vyprevádzali totalitu a vítali demokraciu a slobodu.
Na jar tohto roku, 25 rokov od vzniku nášho štátu, sa mnohí prihlásili k hodnote, pre ktorú sme dlho hľadali vhodné slovo. Desiatky tisíc ľudí na Slovensku povedalo, že okrem samostatného a demokratického Slovenska si želajú Slovensko, ktoré bude slušné.
Teraz je na nás politikoch, aby sme urobili rovnakú voľbu. Aby sme zabránili rozkladu spoločnosti v dôsledku nedôvery v štát a schopnosť politikov riešiť problémy. Znamená to okrem iného vrátiť do verejného priestoru poctivú a citlivú diskusiu. Mať odvahu korektne a slušne hovoriť aj o ťažkých témach - o Istanbulskom dohovore, právach menšín, interrupciách, situácii Rómov. Musíme opäť obsadiť priestor, v ktorom sa vďaka pasivite a nevšímavosti politických lídrov rozťahujú fanatici a extrémisti.
Je to absencia odvahy, poctivej a citlivej diskusie, ktorá spôsobuje, že predstavy rôznych častí spoločnosti o hodnotách, na ktorých by mala Slovenská republika stáť, sa nezbližujú. Naopak, dramaticky sa vzďaľujú. Ale bez budovania spoločnej identity rezignujeme na spoločný záujem. Bez súdržnosti a solidarity budeme hľadieť iba na krátkodobé ciele, ktoré neprekvapia, nenadchnú ani našu krajinu neposunú. A krajina, ktorá sa nevie pohnúť z miesta, je odsúdená na neúspech.
Slovensko je hladné po niečom, na čo môže byť hrdé. Nie falošné národovectvo, nie agresívne vymedzovanie sa voči ľuďom inej farby pleti, viery či sexuálnej orientácie. Ak má vzťah ľudí k Slovensku definovať láska a hrdosť, musíme im ponúknuť viac ako peknú prírodu a úspešných športovcov. Potrebujeme spojivo, vďaka ktorému sa príbehy úspešných jednotlivcov stanú príbehom úspešnej krajiny.
Opakovane ukazujeme, že spoločným úsilím vieme korigovať chybné rozhodnutia. Proti režimu vojnového slovenského štátu sme zorganizovali povstanie. Porazili sme mečiarizmus, ktorý nás odklonil od cesty na Západ do Európskej únie. Vlani sme vyhnali fašistov z banskobystrickej župy. Niekedy to trvá, ale Slovensko a jeho občania majú dar, ktorý je výsadou demokracie – vôľu a schopnosť naprávať omyly minulosti.
Úlohou lídrov je viesť a riešiť problémy. Inšpirovať ľudí a pripraviť krajinu na budúcnosť. Reprezentovať hodnoty, na ktorých štát stojí. Pomáhať tvoriť a udržiavať spoločnú identitu, ktorá môže byť zdrojom hrdosti na Slovenskú republiku.
Ak každý z nás bude dnes lepší, ako bol včera, vlasť naša bude veľká a slávna. O tom bol presvedčený muž, ktorý stál pred sto rokmi na čele zápasu o slobodu Slovenska v Československu. Milan Rastislav Štefánik. Vedel, že „kto si myslí, že mu slobodu druhí vybojujú, ten jej nie je hoden“. To je, dámy a páni, odkaz najuznávanejšej osobnosti našich slovenských dejín.
To je aj najväčšia výzva, pred ktorou stojíme. My všetci sa máme pokúsiť byť lepší ako včera. Postaviť zdravšie základy Slovenskej republiky ako tie, ktoré sme po 25 rokoch nechali zhrdzavieť. Aby sme mohli byť štátom, ktorého sebavedomie pevne stojí na spoločných úspechoch.
Ďakujem za vašu pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem vám, pán prezident, za vaše vystúpenie. Súčasne prerušujem rokovanie Národnej rady do 15.00 hod. Ďakujem ešte raz.

(Odchod prezidenta SR Andreja Kisku z rokovacej sály v sprievode predsedu NR SR Andreja Danka za zvukov fanfár.)

(Prestávka.)

(Po prestávke.)

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, pokračujeme v popoludňajšom rokovaní druhého dňa 33. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky v prerušenej rozprave v druhom čítaní o vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti (tlač 952).
Poprosím pani ministerku zdravotníctva Andreu Kalavskú, aby zaujala svoje miesto, pán spravodajca už je tu. Poprosíme poslankyňu Editu Pfundtner, aby zaujala tiež svoje miesto, a keď sa chce baviť, išla sa baviť inde. Prajem vám pekné popoludnie.
Nech sa páči, pán poslanec.

(Pokračovanie rokovania o vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia niektoré zákony, tlač 952.)

Ďakujem pekne za slovo, vážený predsedajúci. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, nemohol som reagovať na faktické poznámke na pani kolegyňu Červeňákovú, preto som vystúpil, aby som vysvetlil niektoré súvislosti a veci, o ktorých hovorila aj pani kolegyňa.
Nuž treba asi veci uviesť na pravú mieru a povedať, ako to naozaj je. Nesúhlasím s tým, čo hovorí, že premenovanie zdravotníckeho asistenta bolo len preto, aby sme si nejako vylepšovali štatistiky, pretože podľa OECD chýba toľko a toľko zdravotných sestier. To je absolútne nepochopenie toho, čo sme predložili. Predsa premenovaním zdravotníckeho asistenta na praktickú sestru sme nijakým spôsobom nehovorili o tom, že meníme regulované povolenie zdravotná sestra. Teda vylepšovať štatistiky praktickou sestrou za zdravotnú sestru neprichádza predsa do úvahy.
Vrátim sa naspäť k smernici Európskej únii, ktorá hovorí o tom, lebo má to súvis aj s nedostatkom zdravotných sestier, za ktoré si dovolím povedať, má priamu a veľkú zodpovednosť práve vrcholné predstaviteľky Komory zdravotných sestier, pretože stále presviedčali spoločnosť, dokonca dokázali presvedčiť aj ministerstvo zdravotníctva, že zdravotná sestra musí mať len vysokú školu. A znova prečítam smernicu Európskej únie. Odborná príprava, to je smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/36 čl. 31 ods. 1 až 3, príloha v bode 5.2.1 a tak ďalej. Čl. 31 Odborná príprava sestier zodpovedných za všeobecnú starostlivosť.
"1. Pripustenie sestier zodpovedných za všeobecnú starostlivosť v odbornej príprave je podmienené ukončením 10-ročného všeobecného vzdelania a potvrdením, diplomom, osvedčením alebo iným dokladom, ktoré vydali príslušné orgány v členskom štáte, alebo osvedčením potvrdzujúcim úspešné zloženie prijímacej skúšky do školy ošetrovateliek na rovnocennej úrovni."
To znamená, panie poslankyne a páni poslanci, keby dneska sme, v prvom ročníku ktorejkoľvek strednej zdravotnej školy môžme vydať diplom, že ukončil tento dotyčný všeobecné vzdelanie. Dobre, my máme iný systém, že základná škola a potom pokračuje stredná škola, kde získavajú všeobecné vzdelanie. Ale podľa práva a zákona Európskej únie po 10 rokoch každý absolvent, ktorý chodil 10 rokov do školy, môže získať takýto diplom. Tak keby sme ho dali, tak po prvom ročníku môže nastúpiť teda ten absolvent strednej zdravotnej školy už v súlade so smernicou Európskej únie. Čiže ten diplom nevieme dať, pretože ten školský systém máme taký, aký máme, to je problém technický a právny.
"2. Odborná príprava sestier zodpovedných za všeobecnú starostlivosť predstavuje najmenej 3 roky štúdia alebo 4 600 hodín teoretickej a klinickej odbornej prípravy, z čoho teoretická odborná príprava predstavuje najmenej jednu tretinu a klinická odborná príprava najmenej jednu polovicu odbornej prípravy." A teraz poprosím o pozornosť. "Členské štáty môžu udeliť čiastočné výnimky osobám, ktoré získali časť odbornej prípravy v kurzoch."
Keď sme boli na stretnutí v parlamente s poslancami Národnej rady Českej republiky so zdravotným výborom, tak nám povedali kolegovia: "Od nás odišli zdravotnícke asistentky do Nemecka, za 6 týždňov si urobili kurz a sú právoplatné zdravotné sestry."
Ja by som si dovolil vám prečítať dva listy, ktoré som dostal, ktoré korešpondujú s tým, čo, čo hovorím. Píše mi prakti..., teda zdravotnícka asistentka, ktorá pracuje ale v Rakúsku, a píše: "Všetky zdravotné sestry, teraz bakalárky a magistry, na postoch v komore sestier vyštudovali práve strednú zdravotnú školu a mali by byť vďačné a nie protestovať proti stredným zdravotným školám. Zdravím vás v zdravotnom výbore a držím palce, nech zákon schvália v parlamente, konečne je to nutné upratať v zdravotníctve ako takom aj vo vzdelávaní. Pomaly sestra aby študovala viac rokov ako lekár alebo právnik a podobne, je to smiešne."
A píše svoju skúsenosť, že: "V Rakúsku je jednoduchší systém vzdelávania, prispôsobený študentovi aj pracujúcemu študentovi, keď vo Viedni mali nedostatok sestier, zjednotili štúdium, skrátili pre sestry z troch rokov na jeden a pol roka. Keď sú možné takéto výrazné zmeny v štúdiu v Rakúsku, prečo nie aj na Slovensku, len treba sestry magisterky, ktoré veľa vyskakujú a nepoznajú hranice, skorigovať, stopnúť, takéto nadpovýšenecké správanie nemajú nikde žiadne sestry, len na Slovensku, akoby boli bohyne. Ja ako asistentka už dávno čakám na tento nový zákon, aby som mala normálne postavenie v zdravotnom systéme praktická sestra, a nielen nejaký poskok zdravotnej sestry."
Prečítam vám druhý list. "Dobrý deň, pán poslanec, nedá mi, aby som nezareagovala na situáciu okolo vzdelávania zdravotných sestier. Moja dcéra chcela byť odjakživa sestričkou, bohužiaľ, nedopadlo to. V roku 2006 skončila strednú zdravotnú školu s čistými jednotkami ako zdravotnícky asistent. Počas štúdia v rámci praxe sa učila pichať injekcie, prosto všetko, čo bolo treba, navyše musela ovládať angličtinu, základy administratívy a strojopis. Zamestnala sa v nemocnici Fraňa Kráľa Bratislava, plat 8 600 korún, a okrem umývania pacientov a pomocných prác ju nepustili k ničomu. Vydržala to asi rok a pol a odišla. Povedala mi, že keď má študovať ďalšie štyri roky, aby bola zdravotná sestra, tak môže ísť rovno na vysokú, ale úplne inam. Tak je z nej programátorka a je mi to veľmi ľúto, pretože ju to veľmi bavilo a bola by z nej úžasná sestrička. Škoda."
Čiže keď hovoríme o tom, prečo nie sú zdravotné sestry, ja si dovolím povedať, že veľký podiel viny na tom majú práve tie vrcholné predstaviteľky z komory zdravotných sestier, ktoré presviedčali celú spoločnosť, že sestra musí mať vysokú školu. Ale viete si predstaviť, že tá sestrička, ktorá, poviem, býva v Trstenej alebo v Námestove, veď ona keď si chcela urobiť vysokú školu, musela ísť na internátne štúdium, nemala na to ani podmienky, ani peniaze a nemala ani chuť to študovať. Preto sme urobili... (Reakcia z pléna.)
Nemala chuť, pretože povedala si, že mám ísť študovať po strednej škole ďalších päť rokov, tak idem študovať niečo úplne iné. Z 10-tisíc zdravotníckych asistentov zostalo v našom systéme 2 300. Aj tí váhajú, či zostať.
A preto vo výbore sme prijali jedno, nech pokračujú na vysokých školách práve tie, ktoré skončili na strednej zdravotnej škole. To je to najlepšie. Aký je problém? No komora zdravotných sestier s tým, teda niektoré vrcholné predstaviteľky s tým zásadne nesúhlasia. Ale na to, že teda prečo to robia, to je pre mňa nepochopiteľné. Ja vám zase prečítam, keď minulý rok ministerstvo zdravotníctva veľmi správne práve iba kvôli tomu, že ten zdravotnícky asistent bol tak dobre dovzdelávaný a jeho kompetencie boli tak nízke, pristúpil k rozšíreniu kompetencií. A zase to bola obrovská búrka len od niektorých predstaviteliek komory sestier. A poviem vám, že o aké kompetencie sa jednalo. Aby mohla pracovať s informačným systémom zdravotníckeho zariadenia.
Tak povedzte mi, prosím vás pekne, pri všetkej úcte, jeden stredoškolák nemohol pred tým ako zdravotnícky asistent pracovať s informačným systémom, nemohol zaznamenávať do zdravotnej dokumentácie uskutočnené zdravotné výkony, nemohol odoberať kapilárnu krv, dokonca nemohol ani podávať Fraxiparine alebo inzulín. Prosím vás, dneska pacient príde na operáciu, odchádza domov a bežne si pichá Fraxiparine a nemá žiadne vzdelanie. Pán kolega hovorí, že tiež si to pichal. Sestry sa, niektoré predstaviteľky komory sestier sa na to hnevali a hovorili a burcovali celú spoločnosť, aké to bude ohrozenie poskytovania zdravotnej starostlivosti, keď zdravotnícky asistent túto kompetenciu dostane. Len chcem dokresliť na to, že celá tá aféra o tom, ako nie sú zdravotné sestry, a popritom chceli sme tým zdravotným sestrám, keď hovoria, že sú unavené, čo je pravda, majú toho veľa, aby sme ich odľahčili. Nie, v žiadnom prípade.
A dokonca, a to už ja považujem za naozaj zvrátenosť, keď predstaviteľky komory sestier, teda v tom vrcholnom manažmente, aby som nehovoril o všetkých, hovoria, že tu nezáleží na tom, aké máte vzdelanie, ale keď máte bakalárku, bakaláriat, to je tá správna sestra. Čiže tá sestra, ktorá skončí gymnázium alebo napríklad poľnohospodársku školu a urobí si za tri roky bakaláriat, to je tá správna zdravotná sestra. No a my hovoríme v zdravotnom výbore, tak to teda nie. To je správna sestra, ktorá, tá najlepšia zdravotná sestra, aká môže byť, ktorá skončí strednú zdravotnú školu a nech si potom dorobí diplomovanú, bakalára, magisterka, to budú tie sestry, ktoré to majú v srdci aj v hlave.
Čiže aj keď je nedostatok sestier, naozaj hlavný problém je vo vrcholných predstaviteľkách komory zdravotných sestier, ktoré majú plnú zodpovednosť a je to ich maslo na hlave, že dneska nám chýbajú zdravotné sestry.
Hovoriť o tom, viete, že čo nie je napísané, to neni urobené. Ja som nezažil počas 38 rokov praxe toľko dekubitov, toľko nozokomiálnych infekcií, ako je to teraz, hoci máme teda akože vysoko vzdelané a erudované zdravotné ošetrovateľky, sestry, magisterky, ktorá síce napíše, ale pacient nepotrebuje, že to je zapísané, pacient potrebuje k tomu, aby niekto prišiel, ste smädný, netreba vám podložiť hlavu? Len to povedia pani magisterky, prepáčte, to nie je naša robota. A kto sa o to má starať?
Takže tu treba asi zísť z toho rebríka dole a na prvom mieste musí byť v prvom rade pacient.
A keď hovoríme o platoch, ja som neni absolútne proti tomu, aby sa zvyšovali platy v zdravotníctve, ale tu nemôžeme donekonečna hovoriť iba o tom, že platy lekára a platy zdravotnej sestry. A kde sú tí ostatní zdravotnícki pracovníci? Kde je ten sanitár, kde je ten ošetrovateľ, kde je tá upratovačka, prepánaboha? Tí si nezaslúžia väčší plat? Kde je ten šofér na tej sanitke? Viete si predstaviť, že zajtra dajú všetci výpoveď na sanitkách a čo budeme robiť s tými zdravotnými sestrami?
Čiže hovoriť neustále iba o tom, že tu je len nejaká kategória, keď im dáme, keby sme dneska dali sestrám 5-tisíc euro plat, to si myslíte, že naozaj by ich tu bolo viac? Nie, my sme zanedbali výchovu, my sme zanedbali v štúdium, my sme zanedbali vzťah, že v prvom rade tu nie sú peniaze, tu je pacient a chcem to robiť, pretože mám to v srdci, mám to v hlave. To je ten základný problém.
Čiže naozaj nás čaká hrozná vec a hrozná, teda hrozná robota, aby sme sa v prvom rade v rámci zdravotníctva, aby sme stali naozaj tou rodinou tých zdravotníkov. A nehnevajte sa na mňa, kto vykopáva tú sekeru a stále tú nenávisť a nevraživosť? To je práve, sú predstaviteľky, vrcholné predstaviteľky komory zdravotných sestier. Ktoré akosi zabudli, že v tom poskytovaní zdravotnej starostlivosti sme tu jedna rodina, ktorá sa má o toho pacienta starať a v mene toho pacienta by sme mali urobiť všetko. Nie, tu sa robí jedna brána, my, my ošetrovateľstvo. Keď mi povie vaša pani predstaviteľka, že, prepáčte, ja sa nevyznám do toho, neviem ošetriť kolostómiu? Tak si predstavte, že ako chirurg urobím to vyústenie čreva pre brušnú stenu. Ja to urobím, ona povie, vy na to nemáte vzdelanie? Vy to neviete urobiť, vy sa do toho nestarajte.
Neni dôležité, učím aj medikov na fakulte a vždycky hovorím, otázka predoperačná príprava, otázka operácie, ten pobyt, ale aj pooperačná starostlivosť sú si rovnako dôležité. Ak nemám pacienta dobre pripraveného pred operáciou, operatér môže dobre urobiť, ak nemá dobrú pooperačnú zdravotnú starostlivosť. My si to uvedomujeme ako lekári. Len toto si neuvedomujú nie zdravotné sestry, tie sú fantastické, ja smekám pred nimi klobúk, pretože to sú naozaj jedny obetavé pracovníčky, len niektoré z komory toto stále proste vnášajú akúsi dýku medzi poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, je to zlé, toto je cesta do pekla. My sme povinní v mene pacienta urobiť všetko pre neho. A keď treba, tak pôjdem toho pacienta aj oholiť, keď treba toho pacienta, ja ako lekár som neraz išiel s pacientom na röntgen a nerobilo mi to žiaden problém. V mene pacienta a nie v mene toho, či som lekár, alebo nie som lekár.
Tak poprosím, treba, aby predstaviteľky komory sestier láskavo z toho rebríka zliezli, a ak to majú v srdci a v hlavách, môžme sa venovať pacientovi. To je na prvom mieste.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. Pýtam sa, či sa chce, pardon, s faktickými poznámkami ôsmi poslanci. Pán poslanec Jurzyca posledný, končím možnosť prihlásiť sa.
Nech sa páči, pán poslanec Krajčí.

Ďakujem pekne. Ja som na jednej strane veľmi rád, že sme tu otvorili problematiku sestier. Sestry sú naozaj nesmierne dôležité v zdravotníctve, kvôli tomu nám v podstate teraz naozaj začínajú kolabovať niektoré oddelenia, lebo ich tam nemáme dostatok.
Tento pozmeňovací návrh podľa mňa nevykopával žiadnu vojnovú sekeru, ja by som bol fakt veľmi rád, keby sa nám podarilo možno aj teraz tu na pôde parlamentu nájsť zmierlivú reč. V podstate tu sa absolútne nespochybňuje a dokonca ani ten termín praktická sestra. Tu sa len zavádza pojem registrovaná sestra a je to len následkom odporúčania Európskej federácie sestier, ktorá definuje štyri skupiny zdravotných profesionálov v ošetrovateľskej praxi. A potom v podstate, áno, riešime tu problém s odmeňovaním sestier.
Ja si myslím, že ja sa trošku snažím vcítiť do ich situácie, lekári si zvýšili tie platy a potom ony, keď tiež chceli zvýšiť platy, a podľa mňa úplne oprávnene, ony teraz odchádzajú naozaj do zahraničia a my ich máme nedostatok, tak, skrátka, lekári si zatiahli cez Ústavný súd ručnú brzdu a zvýšenie platov ich, skrátka, zakázali.
Tak máme tu naozaj potom problém v tom, že sa niekto cíti veľmi nepríjemne a bojuje za svoje práva a fakt by som bol rád, keby sme boli v tomto zmysle múdri a snažili sa riešiť podstatu problému a neobviňovali sa tu. Aj ja som mal s nimi rokovanie a ja musím povedať, že to rokovanie bolo veľmi ústretové a že treba naozaj obnoviť kvalitné rokovanie aj s komorou sestier, hľadať najlepšie pre pacienta. A preto verím, že bavme sa ďalej o ohodnocovaní sestier, to je naozaj nízke, my sme tu preto takto... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pani poslankyňa Červeňáková.

Ako už povedal Marek, my nie sme proti praktickým sestrám, absolútne v tomto doplňujúcom návrhu. Praktická sestra nadobudne platnosť 1. septembra. V poriadku. Nám ide len o to, aby bola zavedená, aby bol rozdiel medzi sestrou, lebo sestra je regulované povolanie a praktická sestra nie je regulované povolanie, aby nebol zmätok v praxi, o to nám len ide po prvé.
Po druhé súhlasím s tebou, pán predseda, že sestra by mala mať v prvom rade ľudskosť, srdce pre toho pacienta a vedela veľmi rýchle rozmýšľať, keď je sama, nemá po ruke lekára absolútne, ja hovorím teraz na intenzívkach a rodiskách, ale to nielen tam, všade, pri príjme. V prvom rade, v prvom kontakte prichádza, do prvého kontaktu prichádza sestra s pacientom, ja nechcem vyvolávať hystérie alebo rozdiel, alebo niečo, alebo že proste ideme proti lekárom alebo proti iným zdravotníckym pracovníkom, absolútne nie. Ale keď my teraz nepomôžeme sestrám a pôrodným asistentkám, teraz, lebo teraz ich nieto, tak už bude, možnože o tri, o štyri o päť mesiacov už bude neskoro. Mne ide len o to.
Ďakujem.

Pán poslanec Suchánek.