34. schôdza

Ďakujem. A, pán, pán poslanec, ja len teda by som pár slov povedal k tomu, že, že aká je vlastne motivácia pre toto vystúpenie. To horí len, aby horelo alebo o čo ide?
Veď ako nepochybne rozumiem situácii, predsa všetci vieme, že je veľký vejár a diapazón názorov na tie, na tieto veci. Nepochodne, nepochybne pre mňa osobne súžitie Čechov a Slovákov je vážnou hodnotou a má obrovský význam pre Slovákov, všetko je v poriadku, ale v danom prípade, keďže predsa len ide o veci, ktoré by mali byť skôr sústom historikov, a vláda práve týmto, týmto, týmto legislatívnym návrhom sa snaží vyjsť v ústrety čo najväčšiemu počtu ľudí ako názorov a potrieb, ktoré v tej krajine sú, a smeruje k tomu, aby, naopak, tá spoločnosť sa integrovala, aby bola schopná vecne diskutovať o veciach hodnotových, ktoré sú zásadné.
A nepochybne možno diskutovať o tom, či bola prvá republika demokratická povedzme že vo väzbe na iné štáty a aký bol zástoj Slovákov. Ale to predsa tu nie, nie je dôležité. Ide o to, aký to malo význam štátoprávny, to naše spolužitie konečne pre samostatnosť v súčasnosti a tak ďalej a tak ďalej. Tých pohľadov je veľa.
Pán kolega, nemohli by ste už zobrať do úvahy, že jednoducho sme, nedávno sme 25. výročie toho Slovenska, zmieriť sa s existenciou Slovenska, ste jeho plnoprávny občan takisto ako ja a skúste neprovokovať, či neni je rozumnejšie a inteligentnejšie hľadať integračné veci, a nie neustále tú spoločnosť dezintegrovať.
Predsa k ničomu to nevedie a podľa môjho názoru to musíte cítiť.

Pán poslanec Dostál, s reakciou.

Ďakujem. Začnem od stredu.
Pán poslanec Mizík tu hovorí, že Československá republika nebola demokratická - no toto je zvlášť bizarné tvrdenie od obhajcu fašistického Slovenského štátu na čele s Jozefom Tisom.
Pán poslanec Hrnko tvrdí, že demokracia počas prvej Československej republiky tu bola iba pre Čechov, nie pre Slovákov a pre národnostné menšiny a že tento štát sa počas tých rokov dva razy dostal do kríz v dôsledku ktorých sa rozpadol. No ja som myslel, že v rokoch ’38-’39 sa Československo nerozpadlo preto, že Slováci sa chceli osamostatniť, ale preto, že Hitler tlačil na Československo a vynútil si cez Mníchov oklieštenie jeho územia a potom jeho rozpad. To snáď nebola vôľa Slovákov, to bola vôľa Adolfa Hitlera!
Hovoríte, že mali by sme tu oslavovať sviatok, keď sme my sami rozhodli o sebe, a nie o nás bez nás. Máme medzištátnymi sviatkami podobný prípad, 17. november je štátnym sviatkom Slovenskej republiky, a pritom 17. novembra sa na Slovensku nič nestalo, stalo sa to v Prahe, 16. novembra boli študenti na demonštrácii v roku ’89 v Bratislave, ale napriek tomu tým symbolom je 17. november a my si pripomíname 17. november, nie 16. november.
A, pán poslanec Číž... (Reakcia z pléna.) Pán poslanec Hrnko, nevykrikujte, prosím, je to nedôstojné! Pán poslanec Číž, priznám sa, že nerozumel som väčšine toho, o čom ste hovorili, vôbec ste nereagovali na moje výhrady k babráctvu toho návrhu zákona, ako bol zle pripravený. Slovné spojenia typu, že „zmieriť sa s existenciou samostatného Slovenska, „skúste neprovokovať a nedezintegrovať spoločnosť“, tak to je závan mečiarizmu.

Dobre, poprosím kľud v rokovacej sále za jedna...
Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Traja, uzatváram možnosť prihlásenia.
Pán poslanec Osuský.

Vážený pán predseda, vážená snemovňa, téma, s ktorou prichádzame, nie je nepochybne na doskách tejto snemovni ničím novým.
Hneď z úvodu môžem odmietnuť tvrdenie, že uznanie historického momentu v dejinách slovenského národa nie je dezintegrujúcim faktorom v spoločnosti. Všetko to, čo tu zaznievalo doteraz z úst vládnucej koalície od, počínajúc nedemokratičnosťou Československej republiky pre ostatných okrem Čechov, a o všetkých tých dôvodoch, pre ktoré nemá byť 28. október štátnym sviatkom, k tomu teda asi toľko.
Teraz tu máme na stole nedôstojný návrh dokonca nedôstojný i z hľadiska toho 30. októbra, urobiť ho jednorazovým štátnym sviatkom. Myslím, že jednorazový štátny sviatok je unikát, nenapadá ma nijaká civilizovaná krajina, ktorá by mala jednorazový štátny sviatok.
No, k tomu samotnému Martinu. Obvyklá námietka proti 28. októbru je tá, že 30. októbra sa zástupcovia slovenského národa rozhodli, že sa budú v budúcnosti hľadieť, spolu s Čechmi podieľať na budovaní spoločného štátu. Aby sa mohol vôbec niekto rozhodnúť, že sa na niečom bude podieľať a budovať to, musí to najprv existovať. A to, že Československá republika nevznikla 30. októbra, ale 28. októbra je proste danosť. Ak sa teda k niečomu chceme prihlásiť, nemôžme sa prihlásiť k niečomu neexistentnému, a ak to existuje, tak sa prihlasujeme k tomu, čo existuje, čo sa v Martine, nevediacom o 28. októbri v Prahe, aj stalo.
Obľúbeným argumentom v prospech dominancie Martinskej deklarácie je to, že v Prahe neboli Slováci. Samozrejme, opomína sa Dr. Vavro Šrobár, ktorý bol veľmi významným predstaviteľom slovenskej, by som povedal, politickej scény tých časov, rádovo významnejší ako drvivá väčšina účastníkov Martinskej deklarácie, ale napriek tomu odmietam váženie hodnoty účastníkov. V Martine boli statoční slovenskí vlastenci, ktorí, ale to musím podčiarknuť, ak niekto tvrdí, že Šrobár v Prahe nereprezentoval Slovákov, tak musím povedať, že nikto v Martine nereprezentoval Slovákov. Nikto z účastníkov Martinskej deklarácie vrátane môjho pradeda Jána Krivoša nebol nikým zvolený, nikým poverený, proste tam išiel. Išli tam tí, ktorí boli spádovo, a to poviem celkom férovo, železnične blízky k Vrútkam. To znamená, že keď sa pozriete na trvalé bydlisko účastníkov Martinskej deklarácie, je vám zrejmé, že tam boli tí ľudia, ktorí sa o veci dozvedeli a ktorí boli v stave sadnúť na akýsi dopravný prostriedok (vlak), ČSAD ani SAD neexistovalo a doviesť sa do Vrútok a do Martina. To bolo hlavné kritérium výberu. Takže reči o zástupcoch Slovákov sú nonsens. Môj pradedo zastupoval svoju ženu a svojich osem detí iba ak, ale neviem, či mal od nich poverenie. To znamená, že nikto tam nikoho nezastupoval, ale boli to slušní slovenskí patrioti a to bola vzácnosť v tých časoch, pretože slovenských uvedomelých patriotov bolo toľko, že by si ich na pár rebrinákov naložil. Prišli a ukázali naplnenie svojho dovtedy stále v nich žijúceho postoja. Takže toľko k reprezentatívnosti martinského zhromaždenia v dvorane Tatra banky a toľko k tomu, kto tam koho zastupoval.
Ani generál Štefánik, ktorého bol vznik republiky korunováciou jeho životného diela, o Martine nevedel a celkom spokojne bol aj bez toho. Ani Štefan Osuský, ktorého zásluha o vznik Československa je najmenej taká ako drvivej väčšiny martinských deklarantov, o Martine nevedel. Československá republika proste nevznikla Martinskou deklaráciou. Márne to budeme rôznym spôsobom bógnovať okolo tejto záležitosti. Boli to statoční ľudia a patrí im česť. Aj rozhodne Martinská deklarácia ako pamätný deň je absolútne na mieste dejín Slovenskej republiky.
Zvláštne je tiež také to, tá úvaha o tom, že to sme my vtedy tam. Viete, poviem trošku iný príklad. Nacizmus bol porazený v Deň víťazstva, vo Victory Day, keď padol Berlín a 2. svetová vojna v Európe skončila. Svätia to všetci v deň víťazstva. Nesvätia to vtedy, keď bolo oslobodené ich rodné mesto alebo ich dedina, alebo ich hlavné mesto, alebo posledná dedina v ich štáte, keď už tam neboli nacisti. Európa prijala Victory Day, my tiež hádam nebudeme svätiť Deň víťazstva nad fašizmom, keď bola oslobodená prvá obec v oblasti Dukly a len keď bola oslobodená posledná obec za Kútmi. Tak hádam sme sa zjednotili na nejakom dni, keď sa to stalo, a takisto je absolútne iluzórne nezjednotiť sa na dni, keď vznikla Československá republika. A hádky o tom, koho zastupoval Šrobár, koho Hlinka, koho ten alebo onen, sú smiešne, lebo odpoveď je nikto nikoho, len seba a svoju slušnú vlasteneckú vôľu.
Takže keď už odhliadnem od nápadu nedôstojne svätiť vznik štátu, a teraz môžme dojsť do diskusie o tom, pre koho bol demokratický, ako hovorí kolega Hrnko, pre menšiny nebol. V tom prípade asi by sme mali pochopiť Konrada Henleina, pretože nepochybne chceli Sudetskí Nemci z našej nedemokracie Heim ins Reich do demokracie nacistického Nemecka. Nepochybne v tom prípade musíme uznať oprávnenosť viedenskej arbitráže, pretože jednoducho Maďari v Košiciach, Nitre, Fiľakove, Rimavskej Sobote chceli naspäť do Uhorska. Zrejme sme boli málo demokratickí a Mníchov i Viedenská arbitráž boli vlastne bojom za demokraciu, pretože sme sa nedemokraticky chovali. Ja si nemyslím, že Československá republika sa dá len v jednom riadku spomenúť s demokratičnosťou hitlerovského Nemecka, a pripusťme, i hortyovského Maďarska.
Takže ak hovorí historik o nedemokratičnosti Československej republiky, tak to bolo 20 rokov, keď tu smeli existovať politické strany, keď sa sformovala slovenská inteligencia, keď tých inteligentov, ktorí boli slovenskí patrioti, už nebolo za tri rebrináky, ale bolo ich podstatne viac. Keď vstali karvaši a iní, ktorí v ’918. na každom rohu nestáli. To znamená, že tá nedemokratická republika umožnila to, a to treba povedať, že odhliadnuť od tútorstva Adolfa Hitlera slovenský štát ukázal okrem hanebností, ktorých sa dopustil, i to, že tam vyrástla vrstva vzdelancov, ekonómov a ľudí schopných riadiť krajinu. Proste chcem hovoriť o Karvašovi, Zaťkovi, o vysokoškolských profesoroch na mojej alma mater. Tí všetci vyrástli v tej nedemokratickej republike, ktorá skončila tak, že profesorov, ktorí tú univerzitu zakladali, sme vyhnali pod sloganom Česi peši do Prahy. No, tak to je taký smutný historický nevďak. Ale nič to nemení na tom, že už vtedy tu bol vychovaný profesor Čársky, významný nástupca profesora Kostlivého, že tu bol profesor Vršanský, ktorý ešte mňa učil biológii, a že všecko toto vzniklo v tej nedemokracii, ktorá vznikla 28. októbra. Samozrejme... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Danko, Andrej, predseda NR SR
Pán poslanec, musím vás upozorniť...

Osuský, Peter, poslanec NR SR
Áno, ďakujem. Je zrejmé, aký bude osud tohto pozmeňovacieho návrhu, ale čokoľvek na jeho adresu poviete, nebude to proste pravda.
Ďakujem.

Ďakujem. S faktickými prihlásení 4 poslanci. Uzatváram možnosť prihlásenia.
Pán poslanec Hrnko.

Pán poslanec Osuský, určite by ste boli urobil lepšie, keby ste sa venovali niektorému niektorému zdravotníckemu zákonu, lebo tam sa asi do tých vecí rozumiete, ale hovoriť do histórie je skutočne, je smiešne, najmä takým spôsobom, ako ste vy predstavovali históriu.
Tak predovšetkým legitímnosť. Šrobár, keď išiel do Prahy, vedel, že nemá legitimitu prijať žiadne rozhodnutie, pretože to tak dostal od tých, ktorí reprezentovali Slovákov. Ak si myslíte, že tí ľudia, ktorí boli v Martine, nemali žiadnu legitimitu, tak ste absolútne mimo, pretože tam bol napríklad poslanec Juriga, ktorý nebol z Martina, on bol z Vajnor, on z Vajnor prišiel do tohto, takže rozprávať o tom, bol poslanec, mal legitimitu od ľudu, hej, od svojich voličov, to je jedna vec.
Druhá vec je tá, že tú legitimitu odobrila aj Maďarská národná rada, ktorá ich uznala za reprezentantov slovenského národa a ešte im aj pozdravný telegram poslala, že veria, že príjmu rozumné rozhodnutie, hej. Takže tá legitímnosť bola celkom jednoznačná.
Vy v podstate neviete ani to, že rok, 28. októbra nevznikla Československá republika, 28. októbra bol vyhlásený československý štát. Československá republika vznikla až neskoršie, keď sa rozhodlo, že bude republika, pretože sa nevedelo, či bude ruský cár, či bude Masaryk kráľom, alebo ako bude vec existovať. Takže nehovorte tu nezmysly.
A som veľmi rád, som veľmi rád, že ste povedali, o čo vám ide. Lebo vy ste povedali, že tu je strašne veľa vecí a na poslednom rade je až... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Budaj.

Ďakujem pekne. Ja si predovšetkým myslím, že si treba oceniť vznik Československej republiky ako jedného z míľnikov vývoja slobodného a demokratického Slovenska. A pre budúcnosť štátnym sviatkom vždy to budem podporovať.
Na druhej strane priznanie sa ku dvojdňovému odstupu, to znamená k 30. novembru, októbri 1918, je poctivé a je aj historické a predovšetkým signalizuje niečo veľmi významné, že tento štát sa síce tvoril v exile, ale nemohol vzniknúť bez súhlasu zástupcov politickej komunity. Upieranie významu alebo znižovanie významu martinského, Martinskej deklarácie a martinského stretnutia spravidla v minulosti smerovali k starej demagógii, že Slováci nemali politickú vôľu, lebo nemali politický národ, nemali žiadnu stopu politickej vôle. Samozrejme, že táto ideológia bola kontraproduktívna, zamotávala aj dejiny prvej republiky, ktoré sa nevedeli vysporiadať s existenciou viacerých štátotvorných rozhodnutí vrátane tých, ktoré sa urobili ešte v exile a ktoré definovali Českú - pomlčka - slovenskú republiku a ktoré definovali národné orgány pre Slovákov. Čiže v tejto diskusii sa obnažujú aj rezíduá rôznych starých zvyškov, zvyškov ideologickej propagandy, ktorá už, samozrejme, nemá zmysel. Čo má zmysel, je, uctiť si vznik Československej republiky a pre mňa dôležitý míľnik zrelosti slovenských reprezentantov, ktorí sa k nej prihlásili, teda k štátu, ako spresnil... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pán poslanec.
Pán poslanec Číž.