34. schôdza

No ďakujem za slovo, no rovnaký súdok jak predtým. Nepochybne dejiny možno interpretovať rôznym spôsobom. Napriek všetkému treba zároveň všímať na, sa na a pozerať sa na účel a motiváciu. Vážení páni dvaja, ktorí poslední vystupovali, nerád hovorím, ale bolo to tak, že patrí k najzúrivejším odporcom vzniku Slovenskej republiky, už viac aktívnejšie sa asi byť proti tomu nedalo, teda podľa môjho názoru, vážení páni poslanci, a celé ich politické pôsobenie za 25 rokov smeruje v tomto, v tomto duchu.
Ten problém, ten závan, pán poslanec Osuský, o ktorom tu hovoríte, toho, toho práve toho čechoslovakizmu, ktorý bol príčinou toho, že ten, ten spoločný zväzok sa rozpadol. Ten závan je tam zásadný proste, vy vlastne neuznávate ako štátotvornosť Slovákov, pretože, zato, že Šrobár a podobne hľadáte tu legitimizačné znaky, neviem, aké sú legitimizačné znaky, nakoniec v Prahe v konečnom dôsledku, ako je to pri novoznikajúcich štátoch, však to sú očividné nezmysly. Účelové, ktorý chcete vtlačiť ten už dávno prežitý a odsúdený pohľad, pohľad na naše dejiny. Rešpektovať štátotvornosť Slovenska, jeden zo zásadných momentov rímskeho práva je tres sunt facionat - aspoň traja robia kolektív. (Pozn. red.: správne: „Tres faciunt collegium.“) Zrejme ten jeden, ktorý tam bol a tak ďalej, čo má obrovské konštitutívne účinky napríklad v mnohých ústavných inštitútoch. To, to proste nejde ide o ten, o ten, o ten ťažký a rešpektujem ho, veď máte právo na ten názor, ale že ako politik neviete vnímať, že Slovensko potrebuje dramatický typ iných úvah a že potrebuje aj tú toľko zosmiešňovanú integráciu, normálny pokoj, vecný tón diskusie, netárať furt o tom, že niekto iný je hlupák a nevie, čo robí, a robí paškvily a podobné veci.
Načo je to dobré? Čo to a toto v konečnom dôsledku prispeje slovensko-českému priateľstvu? Naopak, bude neustále vytvárať rozpory rôzneho typu... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Osuský.

Ďakujem pekne. No toto je také typické hodnotenie generálov po boji. My si nepripomíname oslavou vzniku toho štátu všetko to, čo potom nasledovalo ďalších 70 rokov. To znamená, my ten štát nemôžme a jeho vznik hodnotiť so všeckým každý zo svojej pozície, toto sa mi tam nepáčilo, toto. To je asi tak, ani keby sme odmietli Cyrila a Metoda, lebo s nimi prišla viera, ktorá potom upaľovala ľudí, takže to sú vlastne úplní trotli, čo to sem dovliekli, lebo potom sme pálili oponentov. Ako zobuďme sa! Nebuďme po boji generálmi a nevsúvajme statočným ľuďom z 28. októbra i z 30. októbra to, čo založili, lebo to bolo dobré v konečnom dôsledku pod aspektom všetkých možno vecí, čo sa nám na tom nepáčili. Takže asi tak ako s tým Cyrilom je to aj s tou republikou, a Metodom.
Viete, pán kolega marxistický historik Hrnko, ja nie som historik, to je pravda, v tom máte forhond, ale v histórii 20. storočia a Československa sa venujem pomerne dlho. Ináč keď sme už u toho vznikla Republika Československá, nie Československá republika, keď sme u toho, ten prvý názov bola Republika Československá. Možno trošku archaické ale tak sa to volalo, keď sme už pri poučovaniach. A keď sme u toho Jurigu, O. K., Juriga teda bol na mieste zo 115 alebo 20, ešte máte nejakého ďalšieho, lebo Hlinka na mieste nebol podľa tejto vašej teórie váženia závažnosti a reprezentatívnosti. Poslanec Uhorského parlamentu je zvolený. Hlinka nebol zvolený, odmietneme ho, len Juriga platil? To znamená, toto argumentovanie jedným, troma, piatimi zo 115 je úplne smiešne. Ani Masaryk nebol zvolený alebo bol... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Mala by nasledovať pani poslankyňa Milanová, ale asi bude to vystúpenie dlhšie a aj pre túto búrlivú debatu si myslím, že ak je všeobecný súhlas, tri minúty skôr si môžme dať obed a pokračujeme potom, aby mala plnohodnotný priestor pani poslankyňa.
Ďakujem, prajem dobrú chuť.

(Prerušenie rokovania o 11.58 hodine.)

(Pokračovanie rokovania o 14.00 hodine.)

==

1.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci pokračujeme v popoludňajšom rokovaní druhého dňa 34. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky v prerušenej rozprave v druhom čítaní o vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení zákon č. 241/93 Z. z. o štátnych sviatkoch (tlač 998).
Nech sa páči, pani ministerka, pán spravodajca.
Do rozpravy ešte je prihlásená poslankyňa Natália Milanová, ktorej odovzdávam slovo, nech sa páči.

(Pokračovanie rokovania o vládnom návrh zákona, ktorým sa mení zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov, tlač 998.)

Milanová, Natália, poslankyňa NR SR

2.
Ďakujem veľmi pekne. Tak ja ešte trošku ženského pohľadu k tejto problematike.
Ja uznávam, že táto vláda má na rozdávanie, a to nielen fantáziou, ale aj prostriedkami nás daňových poplatníkov pritom vôbec nešetrí. Dôkazom sú rôznorodé formy sociálnych balíčkov. Naposledy tu máme napríklad obedy zadarmo, ale takým bonbónikom je skutočne tento jednorazový štátny sviatok. Kým z tých obedov zadarmo sa hádam deti aspoň najedia, otázka je za koľko, ako kvalitne, tak z tohto jednorazového štátneho sviatku, pýtam sa, aký bude mať kto, čo tým v podstate získame, nikto sa z neho nenaje a málokto si uvedomí, že prečo tento jednorazový štátny sviatok vlastne máme. Ale to už sa nám tak stáva, že tá história je častokrát ohýbaná, niekedy je dokonca znásilňovaná a poslúži tomu, kto ju práve potrebuje. Nuž tak to bolo aj so sochou kráľa Svätopluka, ktorý doteraz stojí na nádvorí Bratislavského hradu, a tak je to aj s týmto sviatkom, teda Martinskou deklaráciou, ktorú si pripomenieme iba raz za 100 rokov, a to hneď tak zhurta štátnym sviatkom.
Ja absolútne nepochybujem o tom, že Martinská deklarácia je v našich dejinách významným dokumentom, ale napriek tomu budem hlasovať proti tomuto návrhu zákona a dodám k tomu zopár lebo. Lebo ak to táto vláda naozaj myslí s týmto sviatkom vážne a ctí si jeho význam a zmysel, tak urobiť z neho jednorazový štátny sviatok považujem za nedôstojné riešenie a taký, ja to nazvem, opäť raz príležitostný hybrid.
Ďalej. Pokiaľ ste si prečítali dôvodovú správu k tomuto návrhu zákona, je skutočne veľmi krátka a stačí mi pozrieť si možno na nejakú stránku, referaty.sk alebo nejakú podobnú študentskú, a také odôvodnenie Martinskej deklarácie a jej významu nájdem aj tam. Čakala by som trošku, že si dajú viac záležať na tom, ako tento deň, pokiaľ im na ňom skutočne záleží, odprezentujú aj v rámci takého dokumentu, akým je dôvodová správa. Ak obhajujeme teda tento významný deň slovami, že áno, skutočne je to významný deň, ktorý si musíme pripomínať, tak potom sa pýtam, pokiaľ máme štátne sviatky, máme ich aj na to, aby sme mali čas možno porozmýšľať nad tým, že prečo ich máme, a pripomenúť si udalosti, s ktorými sú spojené. V tomto prípade, myslím, že to, neviem to 100 % zagarantovať, ale na 99,9 % viem povedať, že len veľmi málo ľudí si tento štátny sviatok spojí s dokumentom, ktorý sa nazýva Martinská deklarácia alebo Deklarácia slovenského národa, ale skôr ocenia to, že ostanú doma, môžu sa venovať rodine, poprípade pôjdu nakúpiť do Rakúska, a vlastne že je štátny sviatok, zistia podľa toho, že sú zatvorené obchody, nie kvôli tomu, že by si mali pripomenúť význam Martinskej deklarácie.
Ďalej som proti tomuto návrhu, pretože Slovensko týmto ďalším v podstate štátnym sviatkom, ktorý už bude v poradí 16., ostatné okolité krajiny ich majú cez rok tak 13-15, my ich budeme mať 16, bude lídrom v štátnych sviatkoch, ako keby nám nestačilo, že sme napríklad lídrami v miere korupcie alebo v iných formách. Povedala by som, že pripomínať si historické udalosti nepochybne treba, je len otázkou toho, že ako.
Ja oceňujem formu, akú napríklad zvolil Žilinský samosprávny kraj, ktorý o tom, aby sa o Martinskej deklarácii a jeho význame dozvedeli najmä študenti, ktorí sú naša budúcnosť, vyhlásil súťaž, do ktorej sa mohli prihlásiť projekty, aby vyrobili následne potom webovú stránku, urobili, už máme teraz aj výhercu. Keď si pozriete ten web, ktorý je z dielne študentov, tak je natoľko obsiahly a toľko informácii sa dozviete o ňom, o Martinskej deklarácii, že predpokladám, že splnil svoju úlohu o osvete ohľadom tejto deklarácie oveľa viacej, ako ju splní tento jednorazový štátny sviatok.
Navyše ja nemôžem súhlasiť skrátka s tým, ako narýchlo bol tento návrh zákona zbúchaný, predložený, alebo ako to inak nazvať, pretože keď si teraz zoberieme, že máme september, 30. október je tu v podstate o chvíľu. Ľudia si budú musieť celý svoj program teraz v tom celom danom týždni, keď si ho uvedomíme, ako bude prebiehať, utorok bude štátny sviatok, streda pôjde sa do práce alebo budú voľno, riaditelia budú musieť dať nejaké možno, ako sa to nazve, keď majú tie špeciálne dni, riaditeľské voľná, riaditeľské voľná, to znamená, toto si budú musieť pripraviť, lebo na to pripravení zrejme neboli, a potom idú zase Dušičky. Myslím si, že, lebo takto si povedzme, keď je niečo 100. výročie, tak nemusíme byť pytagorovia alebo nejakí matematickí odborníci, ale vieme, že kedy približne 100. výročie významnej udalosti bude. Toto sa dalo odhadnúť pomerne presne už pred rokom, pred dvoma, pred päťdesiatimi rokmi. Neviem, aký bol ten samotný proces, v koho hlave a kedy teda táto myšlienka skrsla, ale k nám sa dostala už veľmi, veľmi neskoro a myslím si, že pokiaľ by ten dôraz na nej bol taký silný, rokovali by sme zrejme o tomto návrhu zákona už v januári alebo možno už minulý rok a celý ten harmonogram štátnych sviatkov by sa podľa toho mohol upraviť a mohli by sa podľa neho zariadiť či už rodiny, alebo inštitúcie ako školy alebo zdravotnícke zariadenia.
Takže ja teraz nechcem byť na záver nejaká nasilu vtipná alebo nebodaj devalvovať Martinskú deklaráciu, to by som si nikdy nedovolila, ale pokiaľ chceme, aby naše deti, naše rodiny, obyvatelia vedeli o význame tohto dokumentu viac a ten zásah bol širokospektrálnejší, tak by bolo možno múdrejšie, keby tá vláda, alebo teda áno, vláda ustanovila taký návrh, aby každé dieťa, ktoré sa narodí 30. 10. nieslo meno Martin, poprípade Martina, lebo tam vieme zagarantovať, že aspoň tých 500 ľudí minimálne bude vedieť, čo je to Martinská deklarácia. To je všetko z mojej strany.
Ďakujem vám veľmi pekne.

Glváč, Martin, podpredseda NR SR

3.
Ďakujem. S faktickými poznámkami dvaja poslanci. Končím možnosť prihlásiť sa.
Pán poslanec Osuský.

Osuský, Peter, poslanec NR SR

4.
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja môžem len podčiarknuť podobne ako kolegyňa predrečníčka, že nebudem hlasovať za návrh o jednorazovom štátnom sviatku, ktorý, a nech sa nikto nehnevá, mi pripomína tie opakovane prezentované fajky u premiéra Fica na nástenke, čo sme splnili.
Aj teda je to návrh zákona – ani neubránim sa tomu –, ktorý vyzerá, akože sme odfajkli 100. výročie. Tým to končí, tvá Máňa. Myslím si, že to je nedôstojné nakladanie a prejav neúcty k tomuto výročiu i k jeho signatárom, a ak by som mal takýmto neúctivým prejavom si pripomínať i vlastenectvo môjho pradeda, tak to radšej neurobím, pretože to nie je spôsob, ako si pripomínať veľké udalosti, a ak si niekto myslí, že história vlasti sa dá vybaviť jednorazovým odfajknutím, tak sa podľa mňa mýli a kolegyňa Milanová mala kus pravdy v tom, že ak to urobíme jednorazovo, tak si ani v ten deň ani o rok, ani o desať nikto na Martinskú deklaráciu nespomenie a to je smutný koniec projektu formálneho uctenia si vlastnej histórie.

Glváč, Martin, podpredseda NR SR

5.
Pán poslanec Dostál.

Dostál, Ondrej, poslanec NR SR

6.
Pani poslankyňa Milanová, súhlasím, je dôležité pripomínať si toto výročie a je dôležité, aby aj ľudia na Slovensku vrátane detí vedeli viac o tom, čo je Martinská deklarácia.
My, čo navrhujeme, aby sa 28. október stal trvalým štátnym sviatkom Slovenskej republiky, tým nespochybňujeme význam Martinskej deklarácie, ako sa nám tu niektorí pokúšajú pripísať. Dal by som do pozornosti, že existujú obce, ktoré vedú svoje deti k tomu, aby poznali svoju históriu, a ja som sa cez víkend zúčastnil otvorenia výstavy v Dunajskej Lužnej, kde deti kreslili Milana Rastislava Štefánika. Bolo to vďaka tomu, že v Dunajskej Lužnej pôsobí Spolok rodákov Milana Rastislava Štefánika z Košarísk, pobočka Dunajská Lužná, kde sa časť ľudí z Košarísk pôvodne presťahovala a aktívne, aktívne budujú historickú pamäť vrátane udalostí v obci a zorganizovali kreslenie Milana Rastislava Štefánika deťmi od 1. po 8. ročník základnej školy, deťmi zo základnej umeleckej školy a nebolo to len tak, že nakreslite niečo, oni sa o tom Štefánikovi rozprávali, pýtali sa naňho, rozmýšľali a bolo to vidieť aj na tých kresbách a maľbách, rôzne techniky, rôzny stupeň náročnosti, rôzne témy zo Štefánikovho života, takto treba postupovať, takto treba budovať pamäť národa, historické vedomie a povedomie aj u detí, nie tým, že formálne sa zle pripraveným návrhom predloží návrh na jednorazový štátny sviatok.

Glváč, Martin, podpredseda NR SR

7.
Ďakujem. Reakcia? Nie. Vyhlasujem rozpravu za skončenú. Pani navrhovateľka, chcete zaujať stanovisko? Nie. Spoločný spravodajca, žiadate upraviť termín hlasovania, na kedy navrhujete? O 17.00 hod. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
Pokračujeme prvým čítaním o vládnom návrhu zákona, ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/92 Zb. v znení neskorších predpisov.
Vládny návrh ústavného zákona je uverejnený ako tlač 1060, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výboru je v rozhodnutí č. 1114.
Prosím ministra spravodlivosti Gábora Gála, aby vládny návrh ústavného zákona uviedol.
Nech sa páči, pán minister.

(Rokovanie o vládnom návrhu ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, tlač 1060.)

Gál, Gábor, minister spravodlivosti SR

8.
Ďakujem pekne, pán podpredseda. Vážené dámy, vážení páni predkladám vládny návrh zákona zmeny ústavy, ústavného zákona, ktorým chceme dosiahnuť jednu zásadnú vec, a tým je, zmeniť spôsob voľby kandidátov na sudcov Ústavného súdu.
Zmeniť, to znamená, zmeniť v ponímaní aj mojej, aj mojich kolegov k lepšiemu. Robíme to na základe programového vyhlásenia vlády, ale toto programové vyhlásenie vlády a tento bod programu sa tam dostal na základe nášho návrhu, na základe návrhu mojej predchodkyne pani Lucie Žitňanskej a veľmi sme dbali o to, aby ten návrh prišiel do Národnej rady, prišiel akurát tak, že stíhame, ale ledva. Návrh, ktorý si myslíme, že je krokom dopredu, niektorí, predovšetkým musím podotknúť, že z politických dôvodov, ale výslovne z politických dôvodov, hovoria, že návrh nie je dosť ambiciózny alebo je podpriemerný. O. K., môžeme sa tomu politicky pobaviť, ale výsledný efekt je ten, že keď vezmeme, že na základe akých právnych predpisov, akých ustanovení volíme kandidátov na sudcov Ústavného súdu a na základe akých máme možnosť voliť, si myslím, že to je diametrálne odlišný stav veci a celý proces.
Tu sa nehráme o to, že kto aký teoretický návrh vie predložiť. Je veľmi ľahké napísať nejaký teoretický traktát alebo hoci aj diplomovú prácu, dizertačnú prácu na túto vec, ale dôležité je to, na čom sa vie zhodnúť táto Národná rada, toto plénum. Základ musíte hľadať vždy vo väčšine a väčšina v Národnej rade, väčšinu vždy tvorí koaličná väčšina, že je logické, že najprv hľadáte podporu tam. Základné tézy, ako by sa mohla zmeniť voľba kandidátov na sudcov Ústavného súdu, nie je nová. Zaoberali sme sa s tou v predchádzajúcich národných radách aj teraz vo vláde, vo vládnej koalícii, vo vládnej väčšine s tým, že základné také črty, už verzie, konkrétne verzie boli navrhnuté v januári tohto roku terajšou pani ministerkou Luciou Žitňanskou. Až po vymenovaní novej vlády a ustaní tých turbulencií sme vedeli dospieť takému záveru, že na čom sa vie zhodnúť vládna koalícia. Keď sme to dali na papier, dali sme to na stôl, vyvolal som rokovanie aj s opozíciou, aj s odborníkmi, ktorí mali potrebu sa k tomu vyjadriť, prijal som každého. Výsledným efektom je to, že ešte do medzirezortného pripomienkového konania zákon ako návrh ústavného zákona išiel v dvoch verziách. Po absolútnej zhode, či na legislatívnej rade vlády, alebo pri stretnutí s najvyššími predstaviteľkami slovenskej justície, predsedkyňou Ústavného súdu, predsedkyňou Najvyššieho súdu, predsedkyňou Súdnej rady, každý preferoval tú alternatívu 1, ktorú teraz vy máte v laviciach. Ale, keď niekto hovorí, že toto je podpriemerný návrh, tak asi je ten priemerný, ktorý máme teraz v rokovacom poriadku a v ústave.
Keď niekto nevidí ten pozitívny krok, nechce vidieť potom nič. Tak tomu radím, že fakt potom nech zostane tento terajší stav, kde teoreticky môžme zvoliť kandidátov na sudcov Ústavného súdu 39 hlasmi. Debaty o tom, že by to malo byť až 90 hlasov, čiže ústavná väčšina poslancov Národnej rady, ktorí by, ktoré skôr by bolo potrebné na voľbu kandidáta, ako vyzerá veľmi dobre, a jej realita, prax je úplne iná. Nežijeme v nejakom sterilnom prostredí, ale keď si vezmem, že nehľadiac na tom, že tu bola nejaká jednoliata vládna väčšina, ale ani počas druhej Dzurindovej vlády sme sa nevedeli zhodnúť na kandidátov do tej miery, že tá druhá Dzurindova vláda už sa vzdala len tej možnosti, že by navrhla, tá väčšina by navrhla a zvolila sudcov Ústavného súdu, kandidátov na sudcov Ústavného súdu. Čiže nie je ľahké nájsť tých kandidátov. Boli návrhy, aby tá voľba bola neverejná alebo, ospravedlňujem sa, aby voľba bola verejná. Ale ja si myslím, keďže som dlhé roky pôsobil v Národnej rade, že práve tá voľba v tej zadnej miestnosti, tá tajnosť tých volieb nie raz zabezpečil to, aby každý poslanec Národnej rady si vedel zachovať tú svoju integritu, povzniesť sa nad nejakými straníckymi dohodami, dohodami v rámci koalície a absolútne slobodne odovzdať alebo neodovzdať svoj hlas tomu ktorému kandidátovi. Ale keď sa pozriete len na to, ako volíte svojich straníckych kolegov v stranách, prečo tam nemáte verejnú voľbu. No nemáte ju tam. Tú osobnú integritu predsa len musíte zachovať aj v tých sférach a ja mám pre to pochopenie. Preto som povedal, že pre mňa verejná voľba nie je dobrým riešením a taký návrh by som sem nedal.
Ďalšie takou métou je cyklická voľba sudcov Ústavného súdu. Jednak, že ten návrh už prišiel, nebolo po dvanástej už návrh zákona... (nezrozumiteľne vyslovené), tam to meniť, to už bolo nereálne a vôbec uvažovať nad touto zmenou a na druhej strane my sme mali cyklické voľby, ale zas život nás dobehol v tom, že neviete zvoliť tých kandidátov, kandidáti neskončia všetci. Však mali sme aj precedens, že predseda Ústavného súdu sa vzdal svojho mandátu a nedokončil svoje volebné obdobie, čiže ani tie volebné obdobia nikdy nie sú vyplnené tak, že by sa skončilo tak, ako s tým niekto predtým v minulosti rátal.
Pre mňa takým bodom, ktorý ideme meniť, je to, že aby sme zmenili, aby sme zmenili vekový cenzus zo 40 na 45 rokov. Ja poviem, že sú argumenty pre aj proti. Ja som sa nejedného potom opýtal oponenta tejto zmeny, že povedzte mi potom mená, o koho vám ide. Argument, že vylúčime porevolučných právnikov alebo študentov práv, ktorí študovali práva po revolúcii. Ja budem mať 44, čiže povedzme o rok by som to už spĺňal, takže a ja som nezačal hneď pred revolúciou, čiže všetci moji kolegovci, ktorí skončili predo mnou, tak už môžu tento vekový cenzus spĺňať.
Ďalšia vec, o ktorej sme sa bavili, je bezúhonnosť. Tá integrita toho človeka, čo sa týka jeho morálnych kvalít, to tam máme. Máme tam aj možnosť disciplinárneho stíhania a zbavenia sa tých možno budúcich sudcov Ústavného súdu, ktorí túto integritu nebudú spĺňať po ujatí sa funkcie. Je tam vysoké cenzus, je tam vysoké kvórum, čiže takéto jednoduché zas to nebude, ale ja si myslím, že ten návrh vo všetkom základnom, čo by sme si mohli priať, ide smerom dopredu. Nevyhovieme nikdy každému, ale musíme nájsť riešenie, ktoré je prijateľné pre väčšinu v tejto sále, čiže pre 90 poslancov, a to sa hľadá veľmi ťažko.
Ešte sa musím zmieniť o jednej zmene, ktorú navrhujeme v ústave, a to je odchod sudcov do sudcovského dôchodku. Samozrejme, každý sudca môže ísť na základe svojho zváženia do predčasného dôchodku, do starobného dôchodku, ústava teraz hovorí o tom, že keď dovŕšia 65 rokov, tak Súdna rada navrhne pánovi prezidentovi, aby sudcu odvolal, keď to Súdna rada nenavrhne, tak sudca zostáva na svojom mieste, alebo keď navrhne a pán prezident sa rozhodne, že toho sudcu neodvolá zo svojej funkcie, tak ten sudca naďalej zostáva byť sudcom. Pôvodný návrh bol, nech to je 68 rokov, to je taký priemer v krajinách Európskej únie, ale aj po konzultácii s odborníkmi zo Slovenska aj zo zahraničia sme dospeli k návrhu, že vieme pristúpiť aj na zvýšenie toho vekového cenzu povinného odchodu. Čiže sudca je menovaný doživotne, ale túto funkciu bude vykonávať len do 70 rokov. To nám umožní plánovať rozhodné sudcovské miesta a toto nám bude nápomocné vtedy, keď budeme dopĺňať sudcovské stavy, že vieme, že tento sudca v 70 určite pôjde do dôchodku, a nebude na tom, že či skončí v 65, či ho Súdna rada navrhne, alebo prezident dá odvolať, alebo nedá, a potom ten sudca má udelený nápad aj nemá udelený nápad, každý čaká, že kto ako rozhodne. Takto to bude na absolútne objektívnych kritériách. Každý sudca aj každý predseda súdu bude môcť plánovať odchody svojich sudcov do dôchodku, nie do starobného, ale tzv. funkčného dôchodku.

Ďakujem.
Dávam slovo spravodajcovi, ktoré určil navrhnutý gestorský ústavnoprávny výbor poslancovi Jozefovi Ježíkovi, nech sa páči.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte, aby som vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému vládnemu návrhu ústavného zákona.
Vládny návrh ústavného zákona spĺňa z formálnoprávnej stránke náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov.
Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby vládny návrh ústavného zákona prerokoval ústavnoprávny výbor, ktorý navrhol aj ako gestorský výbor s tým, aby gestorský výbor prerokoval vládny návrh ústavného zákona do 32 dní od jeho prerokovania v Národnej rade v prvom čítaní.
Zo znenia vládneho návrhu ústavného zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že vládny návrh ústavného zákona prerokuje v druhom čítaní.
Odporúčam zároveň vládny návrh ústavného zákona prideliť ústavnoprávnemu výboru vrátane jeho určenia ako gestorského výboru a lehoty na prerokovanie vládneho návrhu ústavného zákona v gestorskom výbore v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pán predsedajúci, skončil som.

Ďakujem. Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som dostal dve písomné prihlášky. Za klub SaS pán poslanec Alojz Baránik a potom Ondrej Dostál.
Nech sa páči.

Dobrý deň prajem. Pán minister, ďakujem za predstavenie zákona, ktorý sme tu už dlhšiu dobu očakávali. Vychádzam z toho, že na tento veľmi dôležitý zákon, že o tomto veľmi dôležitom zákone, že teraz len začína ozajstná diskusia. A tak mi dovoľte, aby som uviedol zopár slov.
Správne ste povedali, pán minister, že, že toto je len prvé čítanie, a verím, že do druhého čítania sa možnože ešte všeličo zmení. (Krátka pauza.) Veľmi mi záleží na tom, aby pán minister počul, čo hovorím, tak ja kľudne počkám. Rozumiem tomu, že koalícia má privilégiá, a tak si môže dovoliť všetko, tak to tu funguje.
Chcel by som hovoriť o tom, že čo návrh má a čo nemá. Veľa sa hovorí, hovorilo o tom a bude ešte hovoriť o tom, čo všetko ten návrh nemá, teda v tom zmysle, že čo by mohol mať, v tom zmysle sa vyjadril aj pán prezident. Ja by som bol úplne úprimne viacej zhovievavý. Je treba povedať úplne na férovku, že tento návrh zákona má určité elementy, ktoré sú veľmi cenné, že či je to dosť za daných okolností, o tom pochybujem.
Navyše sú tam niektoré veci, ktoré naozaj sú dosť podivné, alebo teda minimálne jedno ustanovenie, ktoré je veľmi podivné, a to je ustanovenie o tom, že sa zvyšuje minimálny vek kandidátov na ústavných sudcov. Nikdy to nebolo nijako vysvetlené, nikdy, pokiaľ ja viem, v histórii sudcov Ústavného súdu nevznikol problém, že by sa o túto funkciu uchádzal nejaký sudca alebo nejaký uchádzač, ktorý by bol vo vekovom rozpätí 40 až 45 rokov, a prípadne dokonca že by sa preukázal, že kvôli svojej mladosti, že robil nejaké nesprávnosti. Čiže tu by som dával za pravdu tým, ktorí hovoria, že, že za tým cítia nejaký podružný úmysel, a teda nejaký úmysel nesprávny. Ale je, je pravdou, že toto tiež nepovažujem ja osobne za až tak dôležitý bod, lebo síce povedali viacerí mladí, teda, že vidia takých, ktorí by sa tam mohli dostať už ako 40-ročný alebo 44-ročný, prosím, ale tam ešte nie sme. Tak je pravda, že mohli nejakých povedať, u ktorých by to prichádzalo k úvahu.
Veľa sa na druhej strane operovalo zo strany ministerstva s tým, že je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých členov Národnej rady. No ja neviem, ja teda za moju krátku existenciu v tomto parlamente si ani nepamätám, že by bol nejaký návrh prijatý, nejaký koaličný návrh prijatý inou ako absolútnou väčšinou tohto parlamentu. Boli určite ako, výnimky boli, ktoré potvrdzovali toto pravidlo. Pravda je, že pri takto dôležitom zákone, že sa nedá predpokladať, že by bolo to hlasovanie stanovené niekedy na piatok o 17.00 hod. a že kvôli tomu by všetci cezpoľní tu neboli a kvôli tomu že by sa hlasovalo len nadpolovičnou väčšinou prítomných. Čiže toto sa mi tiež zdá ako niečo, čo je úplne nedôležité, a je to len zásterka toho, že je tam potrebné dať niečo, čím sa vykážeme, že je to zlepšenie. V reále to zlepšenie nie je.
A chcel by som teraz pár slov povedať aj o tom, že čo mohlo byť a čo my ako opozícia požadujeme, že prípadne aké by malo mať dôsledky to, že k prijatiu toho nedôjde. Rozumiem pánovi ministrovi v tom, keď hovorí, že dobre, zostaňme pri tom, pri čom sme. Avšak to neznamená, že takých okolností naozaj dôjde k vymenovaniu tých ústavných sudcov. To, všeličo sa môže stať. A som presvedčený o tom, že v tom, ako veci dnes stoja, tak si ani tí, ktorí sa snažia v súlade s doterajšou tradíciou politickou na Slovensku ovládnuť Ústavný súd, že ani tí si nemôžu byť istí, že by to vypálilo tak, ako si to oni želajú.
Čiže ja toto vnímam, tento návrh, ako niečo, čo si tí, ktorí veria v tom, že Ústavný súd bude niečo, kde budú môcť naďalej vykonávať kontrolu tak, ako je tomu doteraz, a všetci vieme, že to tak funguje, môžme povedať úprimne a vieme presne, ktoré sú to tie senáty a ktoré sú to tí, tí sudcovia ústavných súdov, ktorí tú kontrolu reálne tam vykonávajú alebo ktorí, ktorí konajú tak, ako si to niekto želá. Tak si myslím, že to nemusí takto fungovať napriek tomu, že sa to vydáva za niečo, čo by bola nejaká katastrofa, že by sa, že by sa kandidáti na ústavných sudcov zvolili podľa doterajšieho systému. Myslím si, že by to vyvolalo takú vlnu nevôle, že by si všelikto rozmyslel, že ako by mal v takejto situácii postupovať.
Vnímam teda tento návrh ako to, z hľadiska koalície ako to absolútne minimum, ktoré sú schopní predložiť za súčasnej situácie. Všetci vieme, že ako vznikla táto koalícia, že vznikla vďaka zrade politickej strany MOST - HÍD a iných aj s tým, že išli s touto korupčnou, korupčnou koalíciou a že toto je niečo, čím by sa zdanlivo aspoň mali, mali očistiť. Ja, ja to beriem akože politicky, že to je, že to je určitá daň a že je to určitý, určitý odpustok, ktorý oni sú pripravení nám, nám poskytnúť, a ja ho prijímam tak. Viete, za danej situácie nemáme príliš na výber.
Ale dúfam a prosím, že vyvolajme diskusiu a vyvolajme diskusiu natoľko silnú, že možnože aj tí, ktorí majú ambície pokračovať v ovládaní Ústavného súdu z politického spektra, že si uvedomia, že toto je tak závažná téma, že tu proste neprerazia. Takže o to, o tom by som vás chcel poprosiť, pán minister.
V závere oceňujem to, že, že ste naozaj, a potvrdzujem to, že ste hovorili s viacerými ľuďmi aj teda vrátane mňa, bez toho, že by to bolo nejako významne dôležité, ale... Čiže si myslím, že ten prístup k tomu bol veľmi, veľmi civilný, a ale my teraz by sme potrebovali aj nejaký výsledok, lebo realita je, že napriek tej veľmi prijateľnej forme tá, tá podstata sa vlastne skoro vôbec nezmenila. Čiže bude treba niečo viac na to, aby sme mohli povedať, že naozaj toto je niečo, čo vyjadruje aspoň kompromisne to, čo viac ako len koalícia chce.
Zatiaľ toľko a potom možnože viac neskôr.
Ďakujem.