35. schôdza

Jedna faktická poznámka na vaše vystúpenie, pán poslanec.
Končím možnosť prihlásiť sa. Pán poslanec Grendel.

Ďakujem pekne. Z vystúpenia pána Galka a z vystúpenia pána Krajniaka je zrejmé, že sa tu rysujú v podstate dve predstavy o tom, akým spôsobom by mal byť vybratý budúci policajný prezident. Zjednodušene, pán Galko navrhuje rozšírenie výberovej komisie a pán poslanec Krajniak navrhuje zrušenie výberovej komisie. Ja sa osobne prikláňam k riešeniu pána poslanca Krajniaka, pretože z môjho pohľadu sú kľúčové tri atribúty pri výbere budúceho Policajného prezidenta, verejná kontrola, deľba moci a politická zodpovednosť.
Čo sa týka verejnej kontroly, tá sa dá zabezpečiť verejným vypočutím kandidátov na policajného prezidenta na branno-bezpečnostnom výbore. S tým nemôže mať nikto problém, absolútne súhlasím, tá verejná kontrola, teda verejné vypočutie kandidátov sa osvedčilo aj pri výbere šéfa Úradu pre verejné obstarávanie, takže určite je to zmysluplný návrh. Čo sa týka deľby moci. Súhlasím s tým, aby policajného prezidenta na návrh ministra vnútra menovala vláda. To je rovnováha moci, to je úplne v poriadku a takto to funguje vo viacerých štátoch Európskej únie. Ale čo sa týka politickej zodpovednosti, ja naozaj nesúhlasím s tým, aby sme ktoréhokoľvek ministra vnútra zbavili politickej zodpovednosti za výber policajného prezidenta a preniesli túto kompetenciu na akúsi komisiu s tromi, štyrmi, piatimi, desiatimi, to je jedno koľkými členmi. To je proste neprijateľné. Keď bol ministrom vnútra Daniel Lipšic, bol zodpovedný za výber policajného prezidenta, ten bol zodpovedný za výber ďalších funkcionárov a práve z tohto dôvodu mohli byť opakovane predvolávaní napríklad na branno-bezpečnostný výbor. Príklad... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

S reakciou na faktickú poznámku pán poslanec Galko.

Ďakujem pekne. Áno, je to v podstate taká zaujímavá situácia, že sú tu dve filozofie a že my sa viac prikláňame k tej filozofii toho návrhu zákona tak, ako je predložený s tými pripomienkami, ktoré sme dali. Ja si myslím, že zákony a obzvlášť takýto zákon by mali byť robené do dobrého aj zlého počasia. To znamená, že my by sme mali robiť taký návrh zákona, aby ten návrh zákona, aby ten zákon fungoval aj v prípade, že sa dostane do funkcie podľa môjho názoru tak skompromitovaný človek, ako tam bol Robert Kaliňák. To znamená, že ja práve naopak pokladám tú výberovú komisiu za dobrú poistku na to, aby sa do toho užšieho výberu dostali len kvalitní kandidáti. Tá istota tam nebude nikdy, ale je tam o to väčší predpoklad, že oni tam jednoducho zlého kandidáta nepustia. Kdežto keď to necháte len na tom ministrovi vnútra, tak jednoducho ten minister vnútra si tam nanominuje druhého Gašpara. To si povedzme otvorene, pretože na tom branno-bezpečnostnom výbore mu to koalícia jednoducho odmáva. Čiže keď my zabezpečíme cez tú výberovú komisiu to, aby ten súbor tých kandidátov, ktorí do toho branno-bezpečnostného výboru pôjdu, bol čo najlepší, tak ani minister vnútra, ktorý nebude mať dobré úmysly, bude musieť jednoducho z dobrých kandidátov vybrať dobrého kandidáta. A tá politická zodpovednosť mu zostáva, lebo aj v zmysle návrhu tohto zákona to definitívne posledné slovo bude mať minister.
Ja si skorej myslím, naopak, že kľúčová je tá podmienka a na tej by sme mali trvať, aby bola nadpolovičná väčšina tak pri menovaní, ako aj pri odvolávaní. Keď sa na tomto budeme vedieť dohodnúť, tak nebude žiaden problém, žiaden problém, aby nová vláda jednoducho policajného prezidenta, ktorý si nebude plniť svoje povinnosti, dala preč.
Ďakujem pekne.

V rozprave teraz vystúpi pani poslankyňa Remišová.

Vážené dámy, vážení páni, v roku 2016 vláda vo svojom programovom vyhlásení deklarovala posilnenie parlamentnej kontroly menovania prezidenta Policajného zboru a posilnenie nezávislosti kontroly činnosti ozbrojených zborov. Vtedy nikto z nás nepredpokladal takmer dvojročné naťahovanie sa medzi ministerstvom spravodlivosti a ministerstvom vnútra, ktoré pod vedením vtedajšieho ministra Kaliňáka odmietalo navrhované zmeny prijať. Medzitým sa ukázalo, že slovenská polícia sa v rebríčku dôveryhodnosti v očiach verejnosti prepadla na posledné miesto spomedzi všetkých členských krajín Európskej únie. Na povrch takisto vyplávali podozrivé väzby ľudí v obrovských kauzách, ako napríklad Babindol, na ľudí blízkych vedeniu polície a ľudí zároveň blízkych strane SMER. Boj proti korupcii deklaroval bývalý policajný prezident Tibor Gašpar väčšinou tlačovkami o úplatkoch vo forme klobás, darčekových tašiek či úplatkoch za niekoľko stovák eur. Žiadna veľká kauza, ktorá by siahala k politickým špičkám, nebola vyšetrená a neboli odsúdení ľudia.
Po vražde nevinných mladých ľudí sa ukázali ďalšie vážne veci, ktoré polícia dlhodobo nezvláda. Stačí si spomenúť na pána Krajmera a obchodovanie jeho manželky, alebo na stále nedoriešené prípady zneužívania moci a policajnej pasivity, ak nie priamo napomáhaniu zločinu v kauzách farmárov na východe.
Spoločenský tlak nakoniec prinútil vládu pripraviť zákon, ktorý mal aspoň čiastočne zabrániť najhoršiemu a obnoviť dôveru verejnosti v políciu. Návrh zákona v podobe, v akej ho predkladá teraz vládna koalícia a v akej ho vláda aj schválila, považujem však iba za dymovú clonu na zalepenie očí verejnosti. Dnes vláda hovorí o zlepšení transparentnosti, o objektívnosti pri obsadzovaní vrcholových funkcií v Policajnom zbore prostredníctvom výberového konania a o verejnom vypočutí vo Výbore Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť. Prvým zásadným problémom, ktorý už spomínali aj kolegovia, je však zloženie komisie. Sedemčlenná komisia má byť zložená z nominantov ministra vnútra a po jednom nominantovi policajného prezidenta, riaditeľa úradu inšpekčnej služby a najväčšieho odborového zväzu policajtov. Takže v sedemčlennej komisii máme v súčasných podmienkach piatich členov, ktorí spadajú pod ministerku vnútra. Súčasná garnitúra na ministerstve vnútra zloženie komisie teda môže pohodlne kontrolovať.
Druhým problémom, zásadným problémom je mechanizmus odvolania policajného prezidenta, keďže tak môže urobiť len minister vnútra po odporučení troma pätinami hlasov všetkých členov výboru pre obranu a bezpečnosť. Súčasná vláda si tým zabezpečila, že ňou vybratý policajný prezident bude neodvolateľný, a to aj v prípade, že sa zmení vláda a že súčasné strany sa ocitnú v koalícii. Aj potom bude môcť táto vládna koalícia vo výbore blokovať odvolanie policajného prezidenta v prípade, ak by to bol problémový človek alebo že by ho chcela budúca vláda odvolať v prípade zlých výsledkov. Funkčné obdobie štyroch rokov je nový prvok v policajnom systéme a my ho vnímame len ako ďalší pokus o zabetónovanie ich človeka v tejto funkcii.
Ďalšou otázkou, ktorú chce riešiť tento zákon, je postavenie policajnej inšpekcie. Aktuálny návrh minimálne v záujme právnej istoty sa dá pokladať za nejaké riešenie, podľa navrhovaného mechanizmu má byť inšpekcia naďalej vyčlenená spod riadiacej pôsobnosti policajného prezidenta. Riaditeľ úradu sa má za svoju činnosť zodpovedať vláde, čo samozrejme prispieva k väčšej nezávislosti. Otázka je, či dostatočne. Okrem toho nikto sa nezaoberal otázkou personálnej skladby inšpekcie. Ak na inšpekcii roky pracujú ľudia blízki policajným funkcionárom vládnej strany, ak tam budú ľudia naučení poslúchať príkazy rôznych oligarchov alebo politické špičky, potom ani v novej podobe nemôžeme od policajnej inšpekcie očakávať reálne výsledky.
K tejto téme sme si dali vypracovať aj komparatívnu analýzu systémov, ktoré fungujú v ďalších európskych štátoch. Ak hovoríme napríklad o Českej republike, tam došlo k úplnému vyňatiu inšpekcie spod ministerstva vnútra. Samozrejme, ani tento model nefunguje stopercentne, avšak tu je možnosť poučiť sa z nedostatkov v Českej republike a do budúcna nastaviť aj náš celý systém lepšie. Hlavné problémy v Českej republike sa týkali najmä nevhodného personálneho obsadenia, keďže bez dôkladnej kontroly prevzali takmer všetkých ľudí z bývalej policajnej inšpekcie, čiže to boli bývalí kolegovia tých, ktorých mali v zásade stíhať.
Veľa by sa dalo diskutovať aj o výbore príslušníkov takéhoto útvaru. Zaujímavý model majú napríklad v Estónsku, kde podliehajú špeciálnym pravidlám výberu, ktoré sa líšia od klasických policajtov. Ak chceme hovoriť o naozajstnej kontrole, tak vo Fínsku napríklad sú právomoci prokurátora rozšírené pri trestnej činnosti policajtov tak, že prokurátor prevezme právomoci vrchného vyšetrovateľa v záujme vyriešenia závažnej situácie. V Grécku zas majú policajti špeciálnej divízie presne stanovenú dobu tri roky, kedy slúžia na útvare, potom sa menia, teda dochádza k nejakej prirodzenej rotácii na inšpekcii a ťažšie sa budujú nejaké korupčné väzby. Zaujímavý model je aj v Slovinsku, kde pod úradom špeciálnej prokuratúry je sekcia pre vyšetrovanie osôb so špeciálnym postavením, do pôsobnosti ktorej spadá aj vyšetrovanie trestných činov spáchaných policajtmi. Sekcia je zložená z prokurátorov, policajných dôstojníkov, ktorí nespadajú pod jurisdikciu polície.
Táto vládna koalícia však nemá záujem o ambiciózne návrhy, ktoré by situáciu zmenili a zabezpečili riadny výkon inšpekcie. Týmto návrhom vládna koalícia urobila len minimum, pretože súčasná právna situácia je neudržateľná. Vieme všetci veľmi dobre, že senát Najvyššieho súdu viackrát oslobodil policajtov, naposledy policajtov odsúdených za korupciu a ako dôvod označili nezákonnosť policajnej inšpekcie. Expolicajti tak teraz môžu žiadať od štátu odškodnenie, čo je absolútne škandalózny stav a poukazuje na obrovské diery v našej legislatíve. V tejto súvislosti je neprijateľné, že táto vládna koalícia túto situáciu neriešila už oveľa skôr.
Keď hovoríme o katastrofálnej štatistike dôvery v políciu v európskom meradle, tak pri tomto zákone by sme sa mali pýtať, ako sa venovala táto vláda hlbšiemu problému, ktorým je personálna situácia v polícii. V akom stave sú naše policajné útvary? V zahraničí sa do elitných policajných zložiek hlásia špičkové vyšetrovateľské a právnické kapacity, u nás sa z Národnej kriminálnej agentúry stal symbol spolitizovanej polície slúžiacej vládnemu SMER-u a oligarchom napojeným na SMER. To hovorím s rešpektom ku všetkým čestným policajtom z NAKA, ktorí musia v takejto atmosfére pracovať.
Ministerka Saková pred časom priznala, že nám chýbajú policajti a problém vidí v peniazoch. Samozrejme, že policajtov treba aj adekvátne zaplatiť, ale to je len časť problému. Signály, ktoré dostávame z Policajného zboru, sú skôr o demotivácii, o strachu, za čo je priamo zodpovedná vláda, minister a vedenie Policajného zboru. Ako môže čestný policajt nezávisle a motivovane pracovať, keď vidí, ako v polícii fungujú napríklad páni Krajmer a Gašpar? Po dvojnásobnej vražde namiesto efektívneho vyšetrovania došlo k chybám, k zatĺkaniu, k držaniu sa stoličky za každú cenu a nakoniec pán Gašpar aj pán Krajmer dostali teplé miesto ako odmenu na ministerstve vnútra.
Takisto tu máme aj vyšetrovateľov v kauze Kočner. Títo vyšetrovatelia dlho a podivným spôsobom rozhodovali v prospech Kočnera a zdá sa, že nikomu z nadriadených to neprišlo zvláštne. Ak na Slovensku mohol vyrásť fenomén Kočner, ktorý sa drzo a beztrestne vyhrážal slušným ľuďom, medziiným aj Jánovi Kuciakovi, za to je zodpovedné vedenie Policajného zboru a vedenie ministerstva vnútra. Aj v súvislosti s posledným udalosťami sa títo vyšetrovatelia údajne rozhodli ísť do civilu. Tu sa však treba spýtať, či to stačí, či v tejto veci koná inšpekcia, či sa niekto dôsledne zaoberal postupmi týchto policajtov tak, aby bola vyvodená aj skutočná zodpovednosť.
Podobne ak vysoký dôstojník Naky mal pózovať na fotografii s človekom s údajnými väzbami na nitrianske podsvetie, je legitímne sa pýtať, je legitímne sa pýtať, či by nemala byť vyvodzovaná minimálne disciplinárna zodpovednosť. Keď som sa na to pýtala pani ministerky, odpovedala mi v interpelácii, že na základe fotky v médiách nemožno korektne vyvodzovať záver o porušeniach akýchkoľvek povinností, ktoré vyplývajú pre policajta zo zákona. Zákon pritom zaväzuje policajta, citujem pre pani ministerku, "v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor". Naozaj neviem, či vážnosť Policajného zboru a dôveru občanov môže niečo narušiť viac ako pózovanie na fotografii s ľuďmi, ktorí sú odsúdení za vydieranie, ktorí majú údajné väzby na nitrianske podsvetie.
Na jednej strane poznáme prípady účelového šikanovania radových policajtov s množstvom disciplinárnych konaní, keď vyjadrili svoj názor, a na druhej strane je ministerka vnútra na pôde Národnej rady schopná ignorovať jasné ustanovenie zákona, ktoré by v tomto prípade malo zakladať minimálne disciplinárnu zodpovednosť. Ak sa má mladý a schopný človek inšpirovať práve takýmito príkladmi stavu polície, nemôžeme sa čudovať, že schopní ľudia do polície jednoducho ísť nechcú. Aj preto treba otvoriť aj tieto ťažšie témy, celoplošne si ujasniť objektívny kariérny postup policajtov, otvoriť dvere mladým a schopným adeptom predovšetkým na vyšetrovateľov, a hlavne ich nechať pracovať nezávisle a podľa zákona. A samozrejme, aj ich adekvátne zaplatiť.
Zdá sa, že dnes je polícia rozložená na záujmové skupiny až na úroveň okresov. Videli sme to aj v kauze farmárov na východe a videli sme, aká je polícia nefunkčná v prípade, keď príde politický tlak. A výsledkom je, že dnes sa čestní policajti boja pracovať a gauneri v polícii majú dvere otvorené. Nakoniec toto kritizuje aj generálny prokurátor, ktorý nielen v správe o stave prokuratúry, ale aj na tlačových besedách viackrát otvorene hovoril o hrubých zlyhaniach na úrovni polície.
Ak chceme dosiahnuť reálnu zmenu, bude treba na všetkých úrovniach a detailne otvoriť tému výberových konaní v polícii, kvality policajného vzdelávania a výcviku, keďže aj v správach prokuratúry opakovane zaznieva silná kritika práce predovšetkým policajných vyšetrovateľov po stránke odbornej. Napríklad pri úkladných vraždách správa Generálnej prokuratúry kritizuje neskoré vyhodnocovanie prvotných informácií, neskoré vyžiadanie kamerových záznamov.
Prokuratúra tiež priniesla tému úvah o skúške spoľahlivosti, ktorou sa má overovať náchylnosť policajtov k páchaniu trestnej činnosti, pričom takéto osoby by zbor museli opustiť. Samozrejme, tento návrh prináša viacero rizík, o ktorých by bolo potrebná rozsiahla odborná diskusia, ale v každom prípade po vyjasnení postavenia policajnej inšpekcie stojí za to tento návrh minimálne otvoriť v odbornej diskusii.
Treba zdôrazniť, že ak na jednej strane políciu kritizujeme, musíme zároveň hovoriť aj o pozitívach, ktorými sú čestní policajti v Policajnom zbore. Na prokuratúre sme videli statočnosť prokurátora Vasiľa Špirka, ktorý navzdory ťažkým podmienkam dokázal otvorene vyšetrovať aj citlivé kauzy. Podobne je to aj v polícii, v polícii pracuje veľa čestných ľudí, ktorých sa treba zastať. Nemajú ľahkú situáciu, hlavne keď chcú nezávisle pomáhať a chrániť všetkých občanov. A na to je ministerstvo vnútra a policajné prezídium, aby umožňovalo dobrým policajtom robiť si slobodne svoju prácu a za to aj adekvátne kariérne rásť. Situáciu v Policajnom zbore nevyrieši jeden účelovo postavený zákon, ale dôsledná a hlboká reforma s dostatočne razantnou personálnou obmenou. Nasvedčujú tomu aj prípady, kedy sa policajti sťažujú na silný vplyv politických nominácií na prezídiu a elitných útvaroch, v okresoch sú potom nie zriedka policajti napojení na miestnych podnikateľov, čo sme mali možnosť vidieť aj v prípade farmárov na východe.
Ďalším problémom sú podľa niektorých policajtov podozrenia z falšovania policajných štatistík a tiež aj pomerne malá ochota práve policajnej inšpekcie pri stíhaní rozsiahlej korupcie. Ak vláda nezačne primárne riešiť tieto problémy, ťažko dosiahneme účelovým politickým divadlom ktoré dnes ponúka predkladaný zákon, obnovu dôvery v Policajný zbor. V takejto podobe sa totiž nedá veriť výberovej komisii pod kontrolou ministerstva vnútra, ani výboru, kde má vládna koalícia väčšinu. Zdá sa, že neochota polície stíhať najväčšie zločiny v tejto krajine tu zostane aj po tomto zákone, podobne ako prepojenie na oligarchov a dokonca na organizovaný zločin.
Tento návrh preto pokladáme len za ďalší návrh vládnej koalície v záujme ochrany našich ľudí. A tento návrh škodí právnemu štátu a výkonu spravodlivosti na Slovensku.
Ďakujem.

Na vystúpenie pani poslankyne jediná faktická poznámka. Pán poslanec Grendel.

Ďakujem za slovo. Ja len, jedna krátka poznámka k tej policajnej inšpekcii, či je alebo nie je legálna. Ona legálna je a nie je pravda, že nemôže vyšetrovať policajtov. Tvrdil to len Štefan Harabin, respektíve dnes už jeho neexistujúci senát na Najvyššom súde, ale keďže na Najvyššom súde existoval aj opačný názor, predsedníčka Najvyššieho súdu zvolala mimoriadne zasadnutie trestného kolégia, kde trestní sudcovia prijali stanovisko k inšpekcii ministerstva vnútra. A teraz budem citovať z tohto stanoviska: "Ide o orgán s legálnou pôsobnosťou, ktorý je súčasťou Policajného zboru a teda je oprávnený vykonávať pôsobnosť Policajného zboru pri vyhľadávaní a vyšetrovaní trestných činov." Koniec citátov. Ono to totiž vždy bude tak, že policajti budú vyšetrovať trestné činy policajtov, jednoducho v zmysle trestných kódexov právomoc viesť trestné konanie má polícia, takže to sa nezmení bez ohľadu na to, kto bude zriaďovateľom inšpekcie ministerstva vnútra. A na to, aby to vyšetrovanie policajtov bolo nezávislé, na to je tu prokuratúra. V každej kauze, ktorá je kritizovaná v súvislosti so súčasným modelom inšpekcie ministerstva vnútra, každú kauzu dozoroval nejaký prokurátor, či to bol kritizovaný zásah v Moldave nad Bodvou alebo akýkoľvek iný prípad, ktorý vyšetrovala inšpekcia ministerstva vnútra, na to je prokuratúra, aby dohliadala na to, či to vyšetrovanie je alebo nie je v poriadku. Takže tam je tá nezávislosť podľa mňa už dnes zabezpečená.

Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Beblavý. Nech sa páči.