37. schôdza

Ctené pani poslankyne, vážení poslanci, vážený pán predsedajúci... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Nijak vás nepočuť, pán poslanec.

Sopko, Miroslav, poslanec NR SR
Ďakujem za upozornenie. Takže ešte raz. Vážený pán predsedajúci, ctené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážená pani predkladateľka, vážený pán spravodajca, milí hostia, v úvode mi dovoľte oceniť, že vôbec táto schôdza bola otvorená, pretože jej téma je mimoriadne dôležitá. Dôležitá najmä preto, že tieto veci už dlhodobo traumatizujú spoločnosť a veľmi sa dlho o tom hovorí a nikdy veci nepomohlo, ak sme problém neotvorili a nerozoberali ho zo všetkých strán.
Chcem tu dnes hovoriť v mene nášho poslaneckého klubu o dvoch podstatných veciach, ktoré tu dnes musia zaznieť.
Tou prvou je politická kultúra. Presnejšie stav politickej kultúry na Slovensku. Opravte ma, ak sa mýlim, ale načo tu už, podľa mojej osobnej skúsenosti, roky počúvame vznešené slová o tom, ako ju treba zvyšovať, keď sme svedkami skôr opaku? K čomu boli dobré úpravy rokovacieho poriadku? K čomu boli dobré všetky vyjadrenia, keď vidíme sami, ako slová, kde by sme mali, parafrázujem trošku vyjadrenia predsedu Národnej rady v jeho prvom príhovore, kde hovoril o tom, že slovo má byť našou hlavnou zbraňou, kde slová neprechádzajú ku konkrétnym činom?
Ak sa predseda Národnej rady Slovenskej republiky pýši tým, že je jedným z najvyšších ústavných činiteľov, najvyšším ústavným činiteľom v tomto štáte, v Slovenskej republike, tak by si mal on prvý uvedomiť, že k tejto funkcii patrí aj určitá zodpovednosť a že na neho sa nemôže spoločnosť pozerať ako na radového občana. V rámci svojich reprezentatívnych úloh je aj príkladom pre spoločnosť. Tým prvým, ktorý vedie tú Národnú radu, je príkladom či už pozitívnym, alebo negatívnym, jeho konanie, jeho správanie v dôraznej miere ovplyvňuje náš obraz, obraz celého zákonodarného zboru a obraz i na celú politiku v rámci Slovenska.
V tejto kauze je však tento príklad poškodzujúci a nerozoberajme teraz okolnosti, ktoré boli pred vyše osemnástimi rokmi, ale stav, čo vlastne nasledovalo a čo viedlo k tomu, čoho sme dnes svedkami. Pokiaľ by úplne jednoducho nedošlo k tomu, k čomu došlo, aby po zisťovaní otázok novinárov nekonal tak, ako konal, dnes sme tu vôbec nemuseli sedieť. Zas na druhej strane sme sa dozvedeli mnohé skutočnosti a hovorí sa konečne o skutočnostiach, o ktorých malo sa hovoriť už podstatne skôr.
Ak chceme u občanov budovať väčšiu dôveru v štát, v politiku ako takú, tak jeden z najvyšších ústavných činiteľov musí mať zákonite iný prístup, ako to vidíme my dnes. Nesmieme akceptovať, že akákoľvek kritika je posudzovaná ako útok. Nesmieme skĺzať do takejto, dá sa povedať, dnes už bežnej praxe nielen u nás, ale v civilizovanom svete. Pretože podstata politiky je veľmi, veľmi významná a má veľký vplyv na to, ako spoločnosť celá funguje.
Nie je ešte neskoro. Treba prijať jednoznačnú zodpovednosť. Toto nesmie byť otázka ďalšieho fungovania vládnej koalície. Toto má byť otázka o dodržiavaní princípov, ktoré majú platiť pre nás všetkých, pretože taký istý meter, aký platí pre predsedu Národnej rady, platí pre každého jedného z nás. My všetci tým, že sme šli do politiky a pôsobíme v nej, musíme jednoducho znášať vyššiu mieru kritickosti. Poznám to osobne a súhlasím s tým.
Ale teraz k tej druhej a podľa mňa podstatnejšej veci, o ktorej by mala byť táto schôdza. To, že sme tu dnes, je smutnou správou o našom školstve a hneď vysvetlím prečo. A aby som dodržal to, že ak z niečoho čerpáte, máte uviesť vždy aj zdroj.
Mňa osobne sa veľmi dotkol komentár, ktorý bol uverejnený na facebookovej stránke časopisu Dobrá škola. Najprv človeku, keď čítate niečo kritické, a je to asi prirodzené, dvihne žlč. Ale potom, keď sa zamyslíte, a toto je to podstatné, čo by sa malo stať, že jednoducho zamyslime sa nad konkrétnymi výhradami, nepozerajme na to, kto to hovorí, ale čo nám konkrétne hovorí, tak potom som musel s väčšinou vecí súhlasiť.
Ak budem voľne parafrázovať, zaznelo tam jednoznačne, že spochybnenie rigoróznej práce sa bytostne dotýka školstva a učiteľov. Veľmi im škodí, opakujem, veľmi im celá táto kauza škodí. Vychádzajú v ňom totiž v tom lepšom prípade ako bezmocné figúrky, s ktorými si môžu mocní robiť, čo chcú. A v horšom prípade aj radšej pomlčím.
Ak ste dobre, pozorne počúvali vyjadrenie dekana Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela na jeho tlačovej konferencii, kde nedokázal, bohužiaľ, zaujať k veci jasný postoj, tak ste si museli uvedomiť, že počujete len výhovorky, právny alibizmus, chytanie za slovíčka, no ani náznak dojmu o tom, že chce obhajovať akési etické, akademické štandardy. To, čo má byť pre človeka v takej vysokej funkcií tiež to najdôležitejšie. Tie štandardy predsa nejaké existujú a musia sa dodržiavať, a pritom pán dekan je učiteľ.
Ak si nájdete čas a skúsite využiť internetový vyhľadávač, nájdete množstvo webov s ponukou, no, poviem to priamo, ako vám urobiť prácu. A môžete sa opýtať absolventov slovenských vysokých škôl, oni ich poznajú veľmi dobre. Či ide o seminárne, bakalárske, rigorózne alebo habilitačné práce, poviem to tak jednoduchšie, je tu jednoducho dopyt, tak existuje ponuka. Pritom už dávno tu mal byť rozpútaný boj proti tomu, ako takto okato zobchodovateľne sa podvádza. Keď vedel štát zatočiť s nelegálnymi pôžičkármi, prečo to neurobí aj s týmito profesionálnymi plagiátormi? Aj k tomu je dobré, že dnes tu sme a že hovoríme o týchto problémoch a že to bude rezonovať ďalej a že sa konečne v tejto veci začnú veci hýbať!
Mňa osobne veľmi sklamal postoj ministerstva školstva, ktoré to berie celé ako vec, osobnú vec medzi pánom predsedom a fakultou. Som rád, že tu zaznelo, že sa zriaďuje nejaká skupina či komisia. Ale koľko komisií a skupín bolo založených a koľko sa urobilo? Ako tí, ktorí sme z praxe a sledujeme tieto veci už dlhšiu dobu, nemôže sa na nás nikto hnevať, že skepsa prevažuje nad tým všetkým ostatným. A pritom je to podobné, ako keby pani ministerka Matečná sa tvárila, že pri podvodoch s pôdou na východnom Slovensku ide len o jednotlivé spory roľníkov s mafiou.
Máme tu systémový problém. A k tomuto systémovému problému sa treba postaviť priamo. Či návrhom legislatívnej zmeny, otvorenou komunikáciou, kampaňou a jednoducho o plagiátorstve, o tom, čo sa tu už roky funguje pred našimi očami, musíme hovoriť a musíme aj konať.
Ak tu zazneli príklady, že čo konkrétne sa v legislatíve dá zlepšovať, uvediem dva.
Napríklad pri udeľovaní akademických titulov podľa § 2 ods. 6 zákona 131 o vysokých školách, v zákone sa píše, že "záverečná práca nesmie porušovať práva duševného vlastníctva tretej osoby", to je § 62a ods. 1. Ale zákon neupravuje situáciu, keď práca porušuje práva duševného vlastníctva tretej osoby.
Druhý príklad. Uvádzanie úradných dokladov. Žijeme v prostredí, ktoré vychádza z rakúsko-uhorskej nejakej tradície a naozaj u nás je cítiť ten vplyv mať ten titul pred menom. Čo si to budeme zakrývať? Takže uvádzanie úradných dokladov, napríklad zákon č. 224/2006 o občianskych preukazoch uvádza v § 3 ods. 1, odsek, pardon, 3 písm. c), "umožňuje v osobitných záznamoch uviesť skratku akademického titulu". Avšak § 14 toho istého zákona uvádza "zoznam priestupkov, za ktoré je možné udeliť pokutu vo výške od 16 až 331 eur". Medzi uvedenými priestupkami nie je žiadne neoprávnené používanie akademického titulu. A tých príkladov určite aj vy poznáte množstvo.
Takže keď to zhrniem, dnes sme tu na pôde Národnej rady Slovenskej republiky, aby sme nielen vyžadovali prijatie politickej zodpovednosti, ale zároveň aj otvorili diskusiu o tom, ako konkrétny problém, ktorý je tu už dlhú, veľmi dlhú dobu, sa konečne začal riešiť, a aby konečne sa nemuseli tí študenti a tí učitelia, ktorí poctivo, naozaj poctivo pristupujú pri vypracovaní svojich prác, pri ich vedení týchto prác, oponentúrach, aby tí poctiví sa nemuseli hanbiť za to, čo sa tu v tomto štáte deje.
Rozhodnutie je na vás, vážení poslanci, konajte tak, keď bude to záverečné hlasovanie, ako vám bude diktovať vaše svedomie. Pretože bude to mimoriadne dôležité hlasovanie, ktoré bude hovoriť o tom, kam sa má posunúť politická kultúra na Slovensku.
Ďakujem.

Dve faktické poznámky.
Nech sa páči, pán poslanec Gröhling.

Táto kauza okrem toho, že je o pánovi magistrovi Dankovi, je aj o úplne niečom inom, o niečom dôležitejšom, a to je, že čo hovoríme študentom o našom školstve, že aký obraz o našom školstve sa vytára. A sú tam tri veci:
- Vytvára to obraz školstva, kde nie je dôležité niečo vedieť, ale mať konexie.
- Kde sa netreba snažiť, ale poznať tých správnych ľudí.
- A kde sa úspech nemeria podľa zásluh, ale podľa toho, kto čo vybaví.
A je úplne smutné, že práve táto strana má na starosti rezort školstva. A je úplne smutné, že ministerka Lubyová, nominantka SNS, dokáže potlačiť všetku svoju akademickú hrdosť a obhajovať túto kauzu.

Pán poslanec Marosz.

Ďakujem pekne. Pán kolega Sopko, naozaj oceňujem, že vo svojom príhovore si túto kauzu dal do širšieho kontextu, aký má vplyv na naše deti, na študentov vysokých škôl, na celú spoločnosť. A naozaj z tohto pohľadu doslova traumatizujeme týchto mladých ľudí, ktorí dennodenne čítajú noviny, sledujú internet a vidia, že najvyšší ústavný činiteľ kopíroval svoju prácu, urobil kompilát, plagioval, nečestným spôsobom sa dostal k svojmu titulu, podobne ako nečestným spôsobom sa dostal ku kapitánskej hodnosti. A takýto zlý príklad, zlý signál vysielame vo vzťahu k našim deťom, študentom, žiakom na základných školách. Aký majú potom oni obraz o tejto krajine, obraz o budúcnosti? Že nepoctivosťou, podvodmi, konexiami, klamstvom si môžem zabezpečiť tituly pred menom, úspech, kariéru.
Čiže ten etický rozmer svojho príhovoru veľmi chcem podčiarknuť, vyzdvihnúť a len si želať, aby naozaj pán Danko pozbieral nejaké zvyšky svedomia, aby odstúpil z politiky a takýmto spôsobom nepochoval aké-také zvyšky úcty mladých ľudí vo vzťahu k svojmu štátu.

Pán poslanec Sopko - reakcia.

Ďakujem kolegom za slovo, ďakujem za faktické poznámky. Musím k tomu dodať len toľko, že čakal som viac faktických poznámok, pretože chcem, aby tu zaznelo ešte raz, že táto diskusia tu otvorená byť musí, pokiaľ, samozrejme, je ochotná alebo je vôľa na druhej strane. Samotný priebeh zrejme ukáže, že či je tu ochota o tomto probléme diskutovať, alebo budeme to robiť ako vždy, že vyhraníme sa do dvoch strán koalícia - opozícia a každý si bude hovoriť to svoje. Ale tento prístup nikdy nikam nevedie, pretože ten problém tu jednoznačne je.
A musíme myslieť na to, veď preto sme v tej politike, musíme myslieť na to, aké následky našich činov majú konkrétne dopady na život celej spoločnosti. A toto je zodpovednosť každého jedného z nás a obzvlášť predsedu Národnej rady.
Ďakujem.

Pán poslanec Kollár.

Vážený pán predsedajúci, ďakujem za slovo. Priatelia, ja som prišiel na dnešnú schôdzu a pozerám, ako ten Andrej pekne začal hovoriť, lebo to mal napísané, čítal to a bolo to také kľudné, nebolo to útočné, ten, kto mu to napísal, skutočne myslím, že to veľmi dobre trafil, dokonca ešte aj mňa uspal tam hore a hovorím si, no keď takto bude pokračovať, tak ani nevystúpim. A skutočne vám hovorím pravdu, ruku na srdce, nechcel som ani po tomto vystúpiť. Čítal jednu stranu, čítal druhú, fakt mu to dobre napísali. Škoda, že ten, ktorý to písal, nesedí v jeho hlave, lebo vtedy by to bolo v poriadku a možno by sme mali dobrého predsedu Národnej rady.
No ale keď dočítal, a zrazu ho niektoré vnemy vyrušili, Sulík na balkóne, tuná pani Blahová, hentam ho vyrušil Poliačik, tak proste nastal skrat v tej hlave a začal do toho dávať vlastnú invenciu. Konečne došla tá vlastná myšlienka, ona sa zrodila a vybehla von! A už sme to tuná počúvali, jedna blbosť za druhou. A celý čas ten prejav, jak mal napísaný, bol krásny, ako hovoril neútočme, buďme ústretoví, nechoďme osobnými a jak do toho dal seba, konečne sa pustil a, Kollár, ty to a, Sulík, ty hentamto a, Blahová, ty to a ty, bradatý Poliačik, ty si niekde na špagáte a všetci ste oligarchovia! Konečne sa prejavil gašpar, konečne sa prejavil. Skutočne, jak do toho dá vlastný rozum, tak to fakt naberá obrovské gule.
Ja som sa, Andrej, nechcel k tebe vyjadrovať, lebo to bolo pekne napísané a držal by som ústa, ale, bohužiaľ, si si to vypýtal. Tak som tu a teraz sa pôjdem pozrieť na niektoré veci, však tebe treba určite povedať, lebo, lebo si si to tak nejak vypýtal.
Aký je rozdiel medzi nami? Lebo si ma osobne uviedol tunák. No ja som všetko vysvetlil. Keď niečo bolo, postavil som sa a odkomunikoval som pred všetkými, kto sa pýtal, som tam stál a odpovedal som na každú jednu otázku, aj keď nepríjemnú, ale odpovedal som až do úplného konca, neutekal som, nič som neskovával, lebo nemám čo tajiť. Veľakrát sú to nepríjemné otázky a ja tam stojím a odpovedám, lebo sa nemusím skrývať ako ty, nemusím nič utajovať ako ty.
Kedysi, keď sme boli malé deti na pieskovisku, no tak keď som niečo urobil, rozkopal som nejaký taký ten koláčik, no tak som sa priznal, povedal som, dobre, tak som to spravil. Ale už tam sme sa to učili, na tom pieskovisku. A ty si čo robil? Utiekol si, skoval si, utajil si sa, nebol si to ty? Takých sme bili tými kýblikami po hlave. (Rečník to názorne predviedol. Smiech v sále.) Presne takýchto. Presne takýchto. A ty si to nesieš celý život. Až kým si sa dopracoval nejakou divnou zhodou okolností sem do tohto parlamentu a vedieš tento parlament. Kýblikami sme bili takýchto po hlave.
Takže ja som všetko vysvetlil a všetko viem, na všetko viem odpovedať, kdežto ty všetko skovávaš, zatajuješ, lebo nemôžeš prísť a povedať: "My sme vás okradli, my sme vás zase podviedli, občania, my sme vás zase teraz dostali na niečom." To nemôžeš povedať, preto musíš klamať, kradnúť, podvádzať, zatajovať. Toto je proste tvoj život. A teraz už tento politický je len odrazom tvojho osobného života. Rovnakým spôsobom vedieš tento svoj osobný život. Tiež všetko utajuješ.
Počuli sme, že si bol mladý chalan dedinský. No keď si mal dvadsať rokov, takže nech neskáčeme do tej tvojej rigoróznej práce. Ja sa tejto práci ani nebudem, tvojej, venovať, to si zodpovedaj sám pred sebou. Ale mám pocit, že v ´98., keď si rozkradol Lesostav, tak to si bol aký? To si bol decko dedinské, vtedy v ´98.? Myslím si, že keď si vedel v ´98. privatizovať a nezaplatiť za tento podnik všetkým občanom Slovenskej republiky a okradnúť ich, tak asi si nebol dedinským chlapcom, že? Tomu sa hovorí v normálnej krajine podvodník, zlodej sa tomu hovorí. Kľudne - dedinský zlodej (zasmiatie sa v sále), ak tak silno potrebuješ tú dedinu vypichnúť.
Ale môžeme ísť ďalej. Rozkradnete podnik a o dva roky bez problémov si vypýtate ďalší podnik, tak ste dostali ďalší podnik. A to neni len tak. To je preto, lebo ste boli celý život nasosnutí na Slovenskej národnej strane.
Psou povinnosťou politikov je pomáhať a budovať si dôveru tým, že pomáhame ľuďom. A povedzme si, čo robí SNS pod vedením Andreja Danka. Dostala sa do parlamentu a prvé, čo začala, okamžite, okamžite ministerstvo školstva, veda, výskum, 600 miliónov. Už ste nám chceli ukradnúť budúcnosť. To bolo prvé na štarte, čo ste spravili pod vaším vedením. A sám Andrej Danko sa hrdil, že ja vediem ten rezort. Veľakrát to povedal.
Môžme prejsť ďalej. Ministerstvo pôdohospodárstva pod vedením Slovenskej národnej strany "hrdo, odborne, slušne", riadi ho mafia. Granty, Vadalovci. Jeden škandál za druhým. Teraz čítam, že skládka, skládka odpadu, ktorá mala byť na chov oviec vaším nominantom, a tam máme nelegálnu skládku.
Takže keď takto si Slovenská národná hrdo, odborná diskusia, čo stále z jeho úst vypúšťa, odborné diskusie, tak toto je odborné, chov oviec a máme tam dneska nelegálnu skládku. A nikto s tým nič nerobí. To je to hrdo, odborne, slušne.
A môžeme ísť ďalej na obranu. Všetko je utajené. Áno, toto slovo je taký dobrý synonymum k Andrejovi Dankovi, utajiť, všetko utajiť, každý nákup utajiť, rigoróznu prácu utajiť, všetko utajiť. Takto sa budovať dôvera nedá.
Ja som fakt nechcel vystúpiť, ale akonáhle Andrej Danko do toho dá svoju myšlienku, okamžite potrebuje byť osobný, potrebuje útočiť, potrebuje všetkých zablatiť. A tak pekne začal. A ešte si hovorím, jak ten Andrej to dobre dneska ráno dal.
Nechám si prepadnúť poradie, vôbec sa k nemu nevyjadrím.
A končí tým, že každého osobne tunák ide urážať, napádať, kriminalizovať. Toto je Andrej Danko, hovorí o slušnosti a je najneslušnejší v tomto parlamente.
Na záver by som chcel povedať len jednu vec. Vždycky sme počuli od pána Danka, že jak konečne vyčistil tú Národnú radu. Jak konečne očistil, skutočne, jak konečne očistil tú Slovenskú národnú stranu od takých ľudí, ako je Slota, Štefanec, Jančušek (pozn. red.: správne "Janušek"). Hh, musím povedať, po týchto veciach pánovi predsedovi Dankovi sa to dno podarilo preraziť ešte ďaleko hlbšie.
A na záver treba len povedať jednu vec, že zakladatelia Slovenskej národnej strany v roku 1871, ako napríklad taký Viliam Pauliny-Tóth sa dneska musí v hrobe obracať, keď vidí, čo za kreatúry ukradli tento názov.
Ďakujem. (Potlesk.)

Šesť faktických poznámok.
Nech sa páči, pán poslanec Pčolinský.