3. schôdza

V krátkosti zareagujem na poznámky, ktoré boli povedané, takže 15 mil. je fiktívna suma, ktorá je určená organizáciám zodpovednosti výrobcov, ktoré, oni si vypočítali, že by mali dať obciam za, za ten vlastne výkup. Je, to bola cena, ktorá je vypočítaná na základe § 27, ktorý je, ten samotný, rozporný, čiže je to vec, ktorá je práve predmetom, pre ktorý by mal byť pre ten zákon odsunutý.
Zákon vôbec neohrozí fungovanie samospráv, pretože naďalej budú fungovať podľa platných zmlúv, neruší tie zmluvy, ktoré už sú podpísané, čiže neukladá, že sa, nebudú účinné tie zmluvy, ktoré už sú, ale ukladá možnosť tým, ktorí nie sú pripravení, odsunúť povinnosť mať niektoré plnenia.
Takže ešte ohľadom Recyklačného fondu. Recyklačný fond vlastne končí k 30. 6. a vlastne nebudú sa už platiť poplatky do Recyklačného fondu, ale tieto, tieto, suma z Recyklačného fondu bude prehodená na Environmentálny fond, takže čo sa týka Recyklačného fondu, tuná žiadne, myslím si, že sa to vôbec, ani môj návrh zákona, tieto paragrafy netýkajú. Je to o tom naozaj, aby sme sa nedostali do nezákonného stavu. To, čo niekto hovorí, že však vyskúšajme to, uvidíme, čo prinesie prax, poďme systémom pokus - omyl, tak to je vyslovene len príklad toho, ako si my tu vážime zákony. Veď no a čo, aj tak sa nedodržiavajú! No a čo, veď aj tak ich nemá kto kontrolovať! No a čo, tak aj tak nikto nikdy nevymáha takéto uložené povinnosti zo zákona!
Veď si aj povedzme pravdu, kto vôbec dokáže prečítať skoro tisíc strán rôznych vyhlášok a formulácií, ktoré keď som vám tu čítala, tak ste možno ani nevedeli, kde je sever, a priznám sa, ani ja, keď som to čítala, pretože je to tak zložito napísané, že ten celý zákon bude v praxi veľmi, veľmi ťažko vykonávateľný, a v podstate by sa mal celý prekopať. Ale poďme aspoň na to, čo, dnes už vieme, že je zlé, čo už dnes hovoria podnikatelia, hovoria samosprávy a čo vieme aj my, že bude robiť ťažkosti a privedie Slovensko po 1. júli vo viacerých okolnostiach, pre viaceré samosprávy a podnikateľov do nezákonného stavu. Zastavme to, resp. urobme ten priestor pre to, aby sme odbornou debatou sa dostali do zákonného stavu.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Tiež iba krátko.
Chcel by som poprosiť o podporu tohto zákona, myslím tej novely zákona. Myslím si, že bolo tu racionálne zdôvodnené prečo, a myslím, že je to pomocná ruka našim samosprávam, takže naprieč politickým spektrom vyzývam, aby bola podpora daná tomuto, tejto novele zákona.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Dámy a páni, nie je to nový, nový návrh, tí, ktorí ste tu z minulých volebných období, viete, že úsilie odstrániť túto krvavú škvrnu z demokratického príbehu Slovenska, ktoré tu predkladám, sa nepredkladá v Národnej rade po prvý raz. Možno ale napriek tomu pomôže pri vašom premýšľaní a rozhodovaní, ak zrekapitulujem, čoho sa týka tento návrh.
Únos prezidentovho syna Michala Kováča ml., ktorého vyšetrenie práve zastavili spomínané amnestie Vladimíra Mečiara, sa udial 31. augusta 1995. Bola to vskutku šokujúca udalosť. Mnohí si dodnes pamätáme, kde nás zastihla, kde sme sa to dozvedeli. V ten deň končili prázdniny. Poviem, že mňa zastihla v starej škodovke na ceste zo zahraničia z dovolenky aj deckami malými, a keď si na to spomínam, tak viem, že sme v tom aute vtedy cítili atmosféru, akú asi prežívali kedysi ľudia v roku ’68, keď sa v podobných škodovkách mali vrátiť do akéhosi štátu, ktorý ale práve prepadla cudzia veľmoc. Ten zážitok, kedy vaša vlasť sa z noci na ráno zvláštne zmenila a už nič nebude také, aké bolo predtým. Únos v tej, počas tretej vlády Vladimíra Mečiara naozaj mohol predznamenávať, že demokracia na Slovensku nielenže je ohrozená, ale bude zmetená.
Čo sa udialo toho 31. augusta 1995? Neznáme osoby zavliekli syna vtedajšieho prezidenta – mimochodom, prvého demokraticky zvoleného prezidenta Slovenskej republiky – zo slovenského územia do Rakúska. K jeho zavlečeniu prišlo iba niekoľko dní predtým, ako mal tento mladý muž vypovedať na pôde veľvyslanectva Nemeckej republiky v súvislosti s kauzou Technopol, ktorá bola vtedy súčasťou diskreditačnej kampane vedenej HZDS proti hlave štátu, ktorá HZDS takpovediac nešla po ruke. Odmietol napríklad, bránil sa vymenovať Ivana Lexu do istých funkcií. Korunný svedok únosu mladého Kováča, bývalý príslušník SIS Oskar Fegyveres vypovedal už pár hodín po únose o účasti tajnej služby, Slovenskej tajnej služby na zavlečení prezidentovho syna. Očividne sa cítil ohrozený, jemu totiž nadriadení dali za úlohu, aby zamietol stopy. Bol priamym účastníkom únosu a tento mladý muž si zároveň uvedomoval, že aj jemu sa otriasol svet, ako ho dovtedy videl. Dovtedy zrejme bol presvedčený, že tajná služba naozaj vykonáva štátne úlohy, že vykonáva ochranu republiky, a teraz si uvedomil, že akcia, do ktorej ho jeho nadriadení poslali a ktorú má zamaskovať, išlo o mercedes, ktorý, ktorý mal ukryť, ktorý sa zúčastnil priamo zavlečenia, že táto akcia je vlastne zločinnou akciou a on sa stal aktérom zločinu. Jeho výpoveď bola potvrdená neskôr viacerými nezávislými výpoveďami svedkov, predvolávanými vyšetrovateľmi.
Vec vyšetroval major Šimunič. Ale potom, čo veľmi skoro vďaka prihlásenému svedkovi a ďalším svedectvám prišiel na stopy účasti SIS na únose, bol z vyšetrovania prípadu odvolaný.
Lenže rovnaké stopy a rovnaké nevyvrátiteľné dôkazy našiel aj druhý vyšetrovateľ major Vačok. Ten zhromaždil dôkazy o účasti SIS na tomto trestnom čine. V septembri, teda pár týždňov po únose, v roku 1995 aj pred ním vypovedal Oskar Fegyveres. Vzapätí bol aj major Peter Vačok zastrašovaný a nakoniec odvolaný z vyšetrovania podobne, a podobne ako jeho predchodca napokon aj vyštvaný z policajného zboru.
Na základe kauzy zavlečenia Michala Kováča ml. boli zo svojich funkcií vtedy odvolaní aj šéf sekcie vyšetrovania na ministerstve vnútra, čo je naozaj vysoko postavený predstaviteľ ministerstva vnútra, volal sa Vladimír Lamačka a rovnako aj riaditeľ Krajského úradu vyšetrovania v Bratislave pán Jozef Šátek.
S ohľadom na tento vývoj, na toto hromobitie sa naozaj nedá čudovať, že Oskar Fegyveres vzápätí po svojich niekoľkých výpovediach, treba povedať, že vypovedal na výzvu aj pred rakúskym krajinským súdom, k tomu sa ešte dostanem, ušiel zo Slovenska v strachu o život. Keďže vyšetrovateľom prezradil, ako sám SIS-kár účasť SIS-ky na únose, tajná služba začala mať silný záujem ho vypátrať a nejakým spôsobom dosiahnuť jeho mlčanie. On sa však ukryl vo Švajčiarsku a s domovom mal styk len cez jednu jedinú osobu, cez svoju spojku na domov, ktorej meno sa v tomto príbehu ešte zjaví a nebude vám neznáme. Je to Robert Remiáš.
Medzičasom sa ku veci museli nejako postaviť orgány Rakúskej republiky, tam bol totiž zavlečený Michal Kováč ml. do Hainburgu, kde ho tieto orgány aj našli. Bol nadrogovaný, naliaty alkoholom a so stopami mučenia elektrickým prúdom. Bol, samozrejme, v pomerne žalostnom stave, jednak zdravotne a ešte horšie psychicky. Stručne sa dá povedať, že tento mladý muž bol v priebehu toho únosu mučený.
Zatiaľ čo šokovaná slovenská verejnosť a aj verejnosť medzinárodná sledovala statočné postoje utrápených rodičov mladého Kováča, Vyšší krajinský súd vo Viedni musel urobiť rozhodnutie, čo s ním. Kováč mal predsa vypovedať na, na veľvyslanectve u nás práve zato, že bol podozrivý z trestnej činnosti. Majú ho vydať na vyšetrovanie do Nemecka? Tá trestná činnosť sa mala odohrať totiž tam. Nebudem sa zapodievať tým, ako bola vykonštruovaná aj toto obvinenie. Zostávajme pri samotnom príbehu únosu. Aj na základe výpovede Oskara Fegyveresa rakúsky krajinský súd rozhodol, že je neprípustné vydať Michala Kováča ml. do Nemecka, pretože do Rakúska bol unesený proti svojej vôli.
Súd ďalej konštatoval a zverejnil, že prezidentovho syna pravdepodobne uniesol niekto, kto spolupracoval, alebo na jeho činnosti sa podieľali štátne orgány Slovenskej republiky. Mohol to vyriecť práve zato, že rakúska tajná služba vedela, že v deň únosu na tom známom prechode, kade mnohí chodíte do Rakúska, ohlásila slovenská tajná služba cvičenie. Cvičenie, kedy Rakúšania, uvedomte si, že vtedy ešte boli hranice, nebol žiaden Schengen, Rakúšania vozidlám slovenskej tajnej služby umožňovali chodiť hore-dolu bez kontroly, lebo rakúska strana vyšla v ústrety požiadavke SIS na cvičenie s nejakým zameraním proti páchaniu trestnej činnosti na našich spoločných hraniciach. Rakúšania teda veľmi presne vedeli, že tajná služba, ak priamo Michala Kováča nepreviezla, tak dozorovala a zabezpečila to, že jeho telo, ktoré bolo prakticky v bezvedomí a ktoré, ktoré by inak rakúski colníci, samozrejme, cez hranice nepustili, sa takto dostalo kdesi do uličky, do uličiek Hainburgu, kde ho neskôr v bezvedomí našla polícia.
Mečiar aj pán Lexa v týchto mesiacoch, pochopiteľne, čelili podozreniam, že majú záujem alebo mali záujem a že majú podiel na únose prezidentovho syna. Treba povedať, že na to reagovali arogantne, a naozaj to boli chvíle, kedy Slovensko zažívalo, čo to znamená, čo to znamená akýsi návrat k takému semidemokratickému, polodemokratickému režimu. Vladimír Mečiar napríklad arogantne hlásal tézu o samoúnose mladíka Kováča. Tá studená občianska vojna, lebo inak sa to vlastne nedá nazvať, ktorá sa u nás v tých rokoch viedla medzi mečiarovcami a stúpencami demokratickej politickej kultúry, smerovala aj cez tento, tento zločin, tento únos, smerovala do finále, ktorým sa onedlho stal, onedlho neskôr potom pokus o referendum, zmarenie referenda a napokon voľby v roku ’98. Podotýkam, že aj toto referendum, aj jeho zmarenie, čo bol trestný čin, bolo amnestované, ale nie o tom chcem na prvom mieste hovoriť. Ani o voľbách. Vrátim sa ku kauze.
Po odvolaní oboch vyšetrovateľov únosu, ktorí chceli pracovať ako riadni vyšetrovatelia a odhaliť páchateľov, sa na ministerstve vnútra, pochopiteľne, vytvorila veľmi dramatická situácia. Odvolaný bol Lamačka, odvolaný bol Šátek, celé vedenie vyšetrovačky bolo nahradené novými ľuďmi, ktorí, ktorí mali sa chovať tak, ako si želali páni Mečiar a Lexa.
Minister vnútra poveril namiesto Lamačku istého Jozefa Kosťova, ktorý alebo bol práve v tých týždňoch vyšetrovaný inšpekciou ministerstva vnútra pre podozrenie z korupcie. Napriek tomu sa stal sám šéfom sekcie vyšetrovania ministerstva vnútra.
Namiesto vyšetrovateľa Petra Vačoka, ktorý jednoznačne konštatoval, že únos realizovala a zabezpečovala SIS, bol, prišlo k proroctvu, poviem to trochu ironicky, pána Mečiara na povestných mítingoch v športovej hale, kde pán Mečiar povedal, že títo bratislavskí vyšetrovatelia ho už naozaj nebavia a poctivejší vyšetrovatelia budú pravdepodobne onedlho nájdení a budú pochádzať zo stredného Slovenska. Odvtedy sa pojem Stredoslovák stal zaujímavým a veľavýznamným pojmom. Už to našťastie vyprchalo, lebo Stredoslováci za to naozaj nemôžu. Mohol za to zrejme pán premiér Mečiar, že namiesto pána Vačoka bol ustanovený major Číž. Vskutku bol Stredoslovákom, lenže po zverejnení zvukového záznamu telefonického rozhovoru medzi bývalým ministrom vnútra Ľudovítom Hudekom a bývalým riaditeľom SIS Ivanom Lexom vyšlo najavo, aké tam panujú nielen, nielen aká panuje kultúra, ale aj nakoľko je minister vnútra Hudek podriadený a ponížený Ivanom Lexom. Vyšlo najavo, že iba vykonával jeho príkazy a že tie príkazy mu tlmočil menom Vladimíra Mečiara, ktorý o týchto aktivitách všetko vedel. Tento telefonický rozhovor, mnohí si naňho pamätáte, lebo bol smiešny, ale bol aj hrozivý. Bol hrozivý zároveň. Vošiel do dejín tých našich divokých 90. rokov pod sloganom, že dám ti pusu na čelo. Hoci sa verejnosť na mafiánskom tóne týchto dvoch najvyšších ústavných bojovníkov za ochranu našej bezpečnosti, uvedomme si, že takto sa zhovárali, touto rétorikou mafiánov, nebudem oplzlé výjavy, samozrejme, tuná tlmočiť, ktoré sa v tom telefonáte vyskytovali, takto sa zhováral minister vnútra so šéfom tajnej služby a o tom, ako zmanipulujú výmenu, výmenu poctivého vyšetrovateľa, ktorý si konal svoju prácu. Hoci sa verejnosť teda na tomto tóne aj tak trochu zabávala, valec moci pokračoval. Stredoslovák Číž po niekoľkých mesiacoch vyšetrovania prípad uložil, pričom výpoveď korunného svedka Fegyveresa, ktorý už bol v zahraničí, označil za nedôveryhodnú. S tým súhlasil aj dozorujúci prokurátor Vlachovský.
V tomto období spoznal vyšetrovateľ Číž aj ďalšiu veľkú postavu nášho príbehu, muža, ktorý sa stal medzičasom symbolom celej udalosti a ktorého meno je spojené s amnestiami doslova krvou. Vtedy ho oslovil, pána Číža, neznámy chlapík menom Róbert Remiáš. Bol to najbližší kamarát ukrývajúceho sa svedka únosu a zveril sa pánovi Čížovi, že sa obáva o svoju bezpečnosť, pretože má dosť oprávnený pocit, že je sledovaný, a vyšetrovateľovi aj nahlásil čísla áut, ktoré ho sledovali. No vyšetrovateľ Číž to nezobral celkom vážne. Naznačil, že si je sám na vine a že keby uviedol, kde sa skrýva Fegyveres, mohol by mať pokoj. Róbert Remiáš teda pochopil, že tu sa ochrany nedočká. Dnes vieme, že Róbert Remiáš netrpel strachom zbytočne. Slovenská tajná služba ho vskutku sledovala a akcia dostala príšerné a príznačné krycie meno, pre budúce udalosti príšerné, volala sa Brojler.
Ale nesledovala ho iba SIS. Vypomáhali aj ľudia blízki SIS z podsvetia. Dnes keď sa na to pozeráte a keď budete počúvať teraz chvíľu pár minút, ako to prebiehalo, tak iste si aj vy položíte otázku, kto tam koho vlastne riadil, kto bol mafián a kto strážca zákona. To akoby v tých rokoch naozaj splývalo. Sledovanie Remiáša, teda ktorý mal SIS-ku doviesť k Fegyveresovi, dostal od SIS-ky zabezpečovať vtedajší bos bratislavského podsvetia, povestný Sýkora. Sledoval, dal ho sledovať svojimi ľuďmi, ale súčasne zisťoval z podsvetia, kto by bol túto zákazku ochotný prevziať zaňho, lebo Sýkora, inak študent z moskovských škôl, bol dosť inteligentný na to, aby cítil, že celá táto kauza smrdí politikou. Zrejme sa chcel venovať len poctivému mafiánstvu. Sýkora preto oslovil mafiánov, mafiánsku skupinu Ferusovcov z Nitry. Tí aj začali Remiáša, chudáka, sledovať, ale Remiáš si zapísal ich čísla áut a dal ich zverejniť. Ferusovci sa vzápätí z celej akcie stiahli. Sýkorovi sa za takýto darček poďakovali a problém zostal znovu na krku Sýkorovi. Potom Róberta Remiáša začali sledovať autá ďalšieho mafiána 90. rokov, istého Križanoviča. Ten neskôr dokonca vo veci aj vypovedal a potvrdil, že Remiáša žiadal sledovať Sýkora, aby takto našli Fegyveresa, ktorého zháňa SIS. Na konci celých udalostí veci naozaj riešili sýkorky takzvané a podľa obvinenia z roku 1999 to mala byť jedna, jeden z týchto mafiánov známy vrah Roháč, ten vraj umiestnil do Remiášovho auta tzv. nástražný systém.
Očividne bola vopred starostlivo vybratá nie iba výbušnina, ale aj scéna tejto drámy. Stala ňou cesta pri Riviére nad Karloveskou lodenicou. Na toto miesto ktosi zvolal na osudnú noc 29. apríla 1996 viacero bosov mafiánskych skupín. Ako by chcel zahustiť okolie vraždy stopami, ktoré budú viesť k mafiánom. Neboli tu, no boli tu, ako vieme dnes, aj vozidlá s príslušníkmi SIS. Celé - bolo 22.00 hod. v noci - a to okolie bolo obsadené akoby vo zvláštnom divadelnom predstavení, že jeho hlavným hrdinom sa má stať Róbert Remiáš. Ten, samozrejme, netušil vtedy, keď o 22.00 hod. odbočoval so svojím autom ku Riviére, scéna bola dokonale pripravená. V neďalekom aute v temnej noci čakal, sám nevedel zrejme na čo, napríklad taký vysoko postavený bos ako Tibor Pápay, ktorý ovládal, ako si možno niektorí pamätáte, dunajskostredské podsvetie. Ale obďaleč tam bol iný bos z celkom inej skupiny, Deák, ktorý dokonca po tom, jak nastal výbuch, sa tak zľakol, že do čoho ho to ktosi natiahol, kto ho tam pozval, že to bol on z jeho auta, kto prvý nahlásil výbuch polícii. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Pán poslanec, prepáčte, prosím, ja vás nejakým spôsobom nechcem obmedzovať v tom, čo hovoríte, lebo hovoríte veľmi zaujímavo a ste mimo rozpravy. Už viacerí páni kolegovia a kolegyne chceli na vás zareagovať faktickou, čo ale nie je možné. Takže neberte to v zlom, to je len upozornenie, že vlastne toto malo byť odôvodnenie návrhu zákona a nemôžu reagovať kolegovia na vás.
Tak len, aby ste si toho boli vedomý.

Budaj, Ján, poslanec NR SR
No to mi je škoda, ale, no to mi je ľúto, ale, ale prekáža vám, že to takto rekapitulujem... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Nie, nikomu to neprekáža, ja som vás len chcela...

Budaj, Ján, poslanec NR SR
Povedzte úprimne, ja nechcem obťažovať.

Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Nie, neberte to, ja som vás nechcela zahrieknuť, ja vás chcem len upozorniť na toto, že potom nie je možné na vás reagovať. Dobre.
Tak nech sa páči.

Budaj, Ján, poslanec NR SR
Jasné. Ja nie som taký ľakavý, ďakujem, pani podpredsedníčka. Áno, uvedomujem si, ale ja myslím, že, kolegovia, už sa, už sa naša tragédia blíži ku koncu, a vrátim sa znovu k amnestii.
Odpustite, že to tak hovorím, ja 20 rokov chodím v tento deň, ktorého výročie bude zajtra, na miesto tej tragédie, 20 rokov sa dívam do tváre matky Róberta Remiáša, jeho brata, jeho príbuzných. Odpustite mi, ak vám chvíľu beriem čas, ale ide o dve dekády ľudských životov.
Remiáš bol výbuchom bomby umiestnenej pod prednou časťou auta zranený. Utrpel mnohé zranenia, ale žil. No v ďalších minútach uhorel vo svojom vozidle zaživa.
Polícia začala, ako si mnohí pamätáte, s tézou o nehode vozidla. O pár dní prišla s tézou o výbuchu plynu. Vtedajšia opozícia sa dožadovala nezávislej expertízy zvyškov karosérie. Aj to trvalo veľmi, veľmi dlho. Vraj sa nič nevie nájsť. Nevie sa zanalyzovať. Len pomaly a neochotne ministerstvo vnútra pripustilo, čo bolo očividné, že vo vozidle svedka únosu vybuchol nástražný systém. Pátraniu po vrahovi Róberta Remiáša začali amnestie Vladimíra Mečiara prekážať 3. marca nasledujúceho roku, hneď v prvý deň, keď prevzal právomoci práve od prezidenta Michala Kováča, otca unesenej obete. Toto bol jeho prvý štátnický akt vo funkcii zastupujúceho prezidenta.
Okrem amnestií, zdá sa, že poriadok chceli urobiť aj akési upratovacie čaty. Len pre vašu pamäť, hlavná postava príbehu spomedzi podsvetia, bos Miroslav Sýkora bol do pol roka zavraždený pred hotelom Holiday Inn, a to napriek tomu, že na mieste činu boli preukázateľne počas streľby aj príslušnosti SIS. O dva mesiace neskôr bol zavraždený ďalší bos, ktorého meno figurovalo v tom príbehu, ktorý som vám hovoril. Bol to bos Križanovič. Do dvoch rokov boli po smrti aj Pápay a Deák. Všetci, ktorí boli na mieste atentátu. Zavraždený bol aj falošný svedok Buderník. To bol muž, ktorý sa vynoril v roku 1997 a vypovedal o údajných drogových aktivitách Remiáša, hoci na takéto tvrdenie nemal nič, čím by ho doložil. Zaznelo to v médiách a tým, ktorí chceli z Remiáša urobiť, urobiť gaunera, tých to veľmi potešilo. Aj tohto falošného svedka Buderníka zabil nástražný systém. O 6 rokov neskôr v roku 2003 boli nájdení traja pravdepodobní vrahovia Buderníka, ale jeden po druhom boli zabití.
Tak sa nemôžme čudovať, že po páde Mečiarovej moci v roku 1998 sa svedok Oskar Fegyveres nejak zvlášť nenáhlil do Slovenskej republiky. Tu sa naďalej zabíjali svedkovia, a to aj celkom okrajoví, tejto politickej vraždy. Svoju výpoveď urobil Oskar Fegyveres v tejto veci až v roku 2003, a to na utajenom mieste v zahraničí. Medzičasom tá výpoveď obviňovala tajnú službu a prenášala zodpovednosť najmä na jej vtedajšieho riaditeľa Ivana Lexu, medzičasom ale Ivan Lexa sa stal jedným z nás, stal sa poslancom, a to tak, že mu Vladimír Mečiar prepustil svoj mandát a získal vtedy ešte veľmi rozsiahlu imunitu.
V roku 2002 bol však Ivan Lexa obvinený a jeho obhajcovia dostali v roku 2003 tú istú možnosť podrobiť svedka Fegyveresa výsluchu, akú mali vyšetrovatelia zločinu. No už v tej dobe, v roku 2003, si trúfam povedať, že badať náznaky, že táto kauza musí byť stoj čo stoj zametená pod koberec. Hádam už vtedy sa vytvorili v tej sále akési skryté vzťahy, ktoré bránili vyšetriť, vyšetriť kauzu spojenú s vtedy s porazenou politickou skupinou mečiarovcov. Akoby sa pre mňa opakovala scéna intríg, ktoré som zažil po páde moci komunistickej strany v rokoch ’89 - ’90.
Ale vráťme sa, vráťme sa do vtedajších chvíľ. Navonok sa vražda síce vyšetrovala, ale vždy sa narazilo na to, sú tu Mečiarove amnestie. Nik nepochyboval, že premiér Mečiar počas zastupovania prezidenta využil inštitút amnestie v rozpore so spravodlivosťou, s právom, s poslaním tohto inštitútu amnestií, ktorý nemá kryť, preboha, politikov, ktorí amnestie udeľujú. Ale predsa ostávali Mečiarove amnestie akoby nedotknuteľnými. Vyšetrovatelia sa stále snažili, veď na sekciu vyšetrovania na ministerstvo vnútra sa vrátil po rokoch Jozef Šátek. Vtedy kauzu únosu dozoroval prokurátor Serbin. No veci predsa len neprebiehali celkom ľahko - a zdá sa - aj dozorujúci prokurátor sa ocital pod takými tlakmi, že napokon sa psychicky zrútil. Dozor nad kauzou sa vrátil do tých istých rúk, ktoré ho vykonávali za Mečiara, do rúk toho prokurátora, ktorý kázal kauzu uložiť. To už boli roky, ktorých sa, a ja som si, a ja som sa vtedy už tiež toho obával, rozplývala nielen nádej na objasnenie pravdy o vražde a únose, ale aj éra a étos protimečiarovskej garnitúry stvorenej rokom 1998.
Teraz by som vás mohol obťažovať chronológiou doterajších pokusov o zrušenie týchto nemravných amnestií, ale, ale nechcem vám kradnúť ten čas, tú chronológiu niektorí aj poznáte a niektorí si ju viete veľmi ľahko zistiť. Dovolím si povedať niekoľko hodnotiacich viet a ukončiť tento, tento úvod problému.
Mečiarova amnestia je výsmechom právneho štátu a je flagrantným zneužitím moci. Bola dokonca udelená v rozpore s nielen s účelom tohto inštitútu, ale dokonca v rozpore s deklaráciou OSN, ktorú ktorá nás zaväzuje, podpísaná 18. 12. 1992, že osoby, ktoré sa dopustili násilného zavlečenia do cudziny, nesmú používať dobrodenie amnestie. Táto norma by mala zaväzovať aj naše zákony a mala by zaväzovať aj našich ústavných činiteľov. Ešte raz zdôrazňujem, podpísaná v roku 1992. Bola to síce ešte Československá federatívna republika, Česká a Slovenská Federatívna republika, ale ako viete, sukcesívne tieto zväzky prešli na Slovenskú republiku a zaväzujú aj nás.
Dámy a páni, trpiaca matka márne čaká už 20 rokov na spravodlivosť a rovnako rodičia uneseného syna. Ale najmä na spravodlivosť čaká slovenská verejnosť. Ako chceme, kolegyne a kolegovia, hovoriť o obnovení dôvery voči politikov, ak nebudeme stáť v kauze nespravodlivej amnestie na strane spravodlivosti, ale na strane politika podozrivého z krytia zločinu? Áno, je to politik, ktorý bol jedným z nás, patril k slovenskej politickej, politickému establišmentu, ba on patril naozaj k slovenskej politickej elite. Ale na čej strane sme my poslanci Národnej strany v tomto volebnom období?
Dámy a páni, slovenská ústava je veľmi významný dokument, ale ešte významnejšie je to, čo má zastrešovať, spravodlivý štát, nie zločin. Za uplynulých 20 rokov bola naša ústava viackrát dopĺňaná a menená. Nie raz, nie dvakrát. A to aj z oveľa malichernejších príčin, než je odstránenie krvavej škvrny na historickom príbehu demokratického Slovenska. Zajtra uplynie 20 rokov od vraždy Róberta Remiáša, a ako mnohí viete, prednedávnom nastala v kauze prekvapivý, prekvapivá zmena, prekvapivý zvrat. Objavili sa závažné svedectvá potvrdzujúce... (Ruch v sále a prerušenie vystúpenia predsedujúcou.)

Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Poprosím vás, páni poslanci, panie poslankyne, ďakujem pekne.

Budaj, Ján, poslanec NR SR
Ďakujem vám, pani predsedajúca. Objavili sa závažné svedectvá potvrdzujúce politické pozadie vraždy a únosu, ako aj účasť podsvetia. Zostáva otázka, či vyšetrovanie opäť, ktoré sa začalo, či ho opäť nezmaria Mečiarove amnestie.
Vážené dámy, vážení páni, 20 rokov u nás rástla pochybnosť o vymožiteľnosti práva a pochybnosť, či vôbec žijeme konečne v právnom štáte. Dnes musíme, žiaľ, povedať, že táto otázka už takmer ani nemá zmysel, nežijeme v právnom štáte, pokiaľ amnestie môžu zakrývať zločin. Verejne to vyjadrili nie iba mnohí novinári a intelektuáli, ale aj vrcholoví politici, hoci práve tí by mali garantovať nápravu. Napríklad takto kriticky sa vyjadril o charaktere nášho štátu aj súčasný premiér Robert Fico.
Áno, Slovensko má množstvo aj iných praktických problémov, ale v ponovembrových dejinách má tento štát len jednu krvavú škvrnu a tou je únos a vražda, ktorých vyšetreniu bránia amnestie Vladimíra Mečiara. Zbavme sa tejto škvrny, aby sme nevyzerali ako komplici politika, ktorý amnestiou chránil únoscov a vrahov. O pár týždňov budeme po prvý raz predsedať Európskej únii, je to opäť po čase jeden veľký míľnik v príbehu Slovenska, je to opäť chvíľa uvedomiť si svoju demokratickú cestu, vstúpme do tohto obdobia s čistým stolom, ukážme verejnosti, že v slovenskom parlamente nesedí nejaká skupina komplicov, ktorí si navzájom kryjú zločiny.
Osobitne sa obraciam na pána premiéra, na pána predsedu parlamentu a na pána prezidenta, dajte svojím jasným postojom ku týmto amnestiám z 90. rokov slovenskej verejnosti jasný signál, že nad našou dnešnou politikou už sily minulosti nemajú moc. Verejnosť na únos a vraždu, ako sami viete, nezabudla, hoci prešlo 20 rokov. Dnes sa díva na nás.
Prosím, dajte najavo, že pojem spravodlivosť pre vás nie je iba prázdne slovo, dajme spravodlivosti jej šancu. (Potlesk.)

Teraz môžeme pristúpiť k hlasovaniu o dvoch pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhoch pána poslanca Poliačika, o ktorých odporúčam hlasovať osobitne.

Ďakujem. Pán predsedajúci, žiadam, aby sme zopakovali hlasovanie, nakoľko vzhľadom k tomu, že som všetko tuná mal, kartičku zasunutú, eviduje ma ako neprítomného.

Ďakujem pekne. Iba mi dovoľte pripomenúť kolegom z európskeho výboru, že o jednej máme rokovanie o Rade JHA v miestnosti č. 149 ako obvykle. Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci. Chcel by som upozorniť na jeden fakt, keďže sme tu všetci závislí od zlyhávajúcej techniky, aby sme sa čím skôr zamerali, keďže tieto zariadenia prijímajú zákony pre túto krajinu a dnes sa stala už aj vec, že sme museli opakovať celé hlasovanie, aby sa vedenie Národnej rady týmto problémom začalo bazálne zaoberať, pretože aj keď pozerám ostatné hlasovania, nielen to, čo sme opakovali, tak napríklad pri zákone, ktorý som predkladal, o centrálnych zdrojoch tepla ma podporil pán poslanec Číž, za čo mu ďakujem, ale myslím si, a nech ma opraví, či to naozaj tak myslel, čiže deje sa to takmer pri každom hlasovaní a tieto staré zariadenia jednoducho zlyhávajú.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci. Prosím členov výboru pre obranu a bezpečnosť, aby o 12.05 hod. sa dostavili na rokovanie výboru. Podotýkam, že je to vyhradené rokovanie, a aby si svoje inštrumenty ako telefóny a nahrávacie zariadenia nechali v skrinkách pred vchodom do výboru.
Ďakujem.

Len jedinú vetu, dámy a páni, hovoril som k veci dostatočne dlho.
Končím definitívne vetou, že právny akt, ktorý vykonajú politici vedome s cieľom zamedziť priechod právu a chrániť zločin, takýto právny akt si nezaslúži, aby sme ho ponechali, si nezaslúži, aby existoval v našom právnom systéme. Sme povinní zoči-voči nielen imperatívu spravodlivosti, ale aj zoči voči-občanom Slovenska konať. Inak budú konať tí, čo prídu po nás, a buďte si istí, že ak sa pretrhajú nitky s minulosťou, amnestie Vladimíra Mečiara budú zrušené. Otázka stojí len tak, či sme my už tí, medzi ktorými sa nájde 90 poslancov, ktorí nie sú ani vydierateľní, ani zastrašiteľní a ani nemajú žiadne nitky k mečiarovským zločinom.
Ja som aj verejne, aj v médiách vyjadril presvedčenie, že tu nieto ani jediného poslanca, ktorý by nemal záujem na vyšetrení únosu a vraždy, a verím, že sa to potvrdí.
Ďakujem pekne, pán predsedajúci, nebudem ďalej zdržovať, prosím, aby ste...

Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, páni poslanci, dovoľte, aby som v zmysle § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu ústavného zákona.
Návrh ústavného zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov.
Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby uvedený návrh ústavného zákona prerokoval ústavnoprávny výbor a výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny. Za gestorský výbor navrhol ústavnoprávny výbor s tým, aby výbory prerokovali návrh ústavného zákona v druhom čítaní do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od jeho prerokovania v prvom čítaní.
Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť výborom vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výboroch v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.