40. schôdza

V rozprave by ma teraz vystúpiť pán poslanec Dostál, nenachádza sa v rokovacej sále, stráca poradie.
Pán poslanec Farkašovský.

Ďakujem pekne za slovo. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, po takmer 30 rokoch práce v rozhlase a televízii cítim takú osobnú morálnu aj profesionálnu zodpovednosť zapojiť sa do tejto diskusie. A dovoľte mi na úvod spomenúť princípy novinárskej práce, ktoré aj na základe vlastných skúseností považujem za najdôležitejšie. Tých princípov je, sú štyri – objektívnosť, nestrannosť, vyváženosť a nezávislosť.
Dávam teraz do pléna otázku: ruku na srdce, o ktorom médiu dnes môžete s pokojným svedomím povedať, že spĺňa uvedené kritériá a princípy? Ja si to veru povedať netrúfam. Jednoducho neviem označiť ani jediné slovenské médium. Keby to tak bolo, ako má byť, tak by sme pokojne mohli zrušiť Radu pre vysielanie a retransmisiu, lebo by nemala čo robiť. Verte mi, mám pritom veľkú úctu voči práci novinárov, veď ešte stále ich považujem za svojich kolegov. Rozumiem im, rozumiem veľmi dobre aj ich potrebám. A rozumiem a chápem aj ich ambície. Aj keď ma život zavial tak povediac na druhý breh, snažím sa komunikovať s novinármi bez ohľadu na sympatie alebo antipatie korektne.
Dnes som tu už spomenul zmeny, ktoré priniesla doba v mediálnom prostredí. Podpísali sa na nich nielen nové technológie, ale aj trhové prostredie, ktoré uvrhlo médiá do prudkého konkurenčného boja. To si nezakrývajme. Médiá musia zápasiť o svoje prežitie. V tomto zápase sa však začali používať metódy, ktoré sa vymykajú z rámca korektnosti a veľmi často aj z rámca elementárnej ľudskej slušnosti. Novinári sú tlačení do stále vyššej produktivity, vyrábať nie jeden, ale už tri šoty denne. Samozrejme sa pretekajú s časom, pracujú pod obrovským stresom a práve v takých situáciách najčastejšie dochádza k omylom a chybám.
Okrem redakčného tlaku je tu aj tlak vlastníkov médií. Nie je žiadnou tajnosťou, kto médiá vlastní, kto v nich má z tohto dôvodu hlavné slovo, kto ovplyvňuje základné smerovanie novín, rádií či televízií. Novinári plnia úlohy, ktoré im zadá vedenie redakcií, nemajú čas na podrobné štúdium témy, nikto sa nestará o ich profesionálne dozrievanie, napríklad o zlepšenie jazykovej kultúry a už vonkoncom nie o upevňovanie etických zásad v žurnalistickej tvorbe. Etické kódexy, ak ich vôbec médiá majú, tak sú v praxi úplne na okraji záujmu, lebo dôležitá je vysoká produktivita. Toto je jedna z vážnych príčin povrchnosti dnešných médií.
Nuž a po princípoch tvorby prichádzam k druhej podstatnej otázke, čo je prvotným a základným cieľom, zmyslom novinárskeho poslania. Ja to nazývam poslanie, nie práca. Minule som to vo verejnoprávnej televízii počul a dozvedel som sa o tom. Hodinu a pol moderátor so svojimi hosťami, medzi ktorými, čuduj sa svete, nebol ani jeden zástupca materskej televízie, presviedčal verejnosť, že hlavným cieľom práce novinára je kontrolovať štátnu moc. Toto, prosím, znelo hodinu a pol v RTVS. No ďakujem pekne za takúto demagógiu, za poplatky koncesionárskych poplatkov hodinu a pol ohlupovať slovenskú verejnosť čímsi, čo sa vymyká z akéhokoľvek demokratického chápania úlohy médií.
Základným zmyslom a cieľom novinárskej práce, aspoň vo vyspelom svete, je predsa informovať, informovať, informovať. Poskytovať informácie a divák, poslucháč, čitateľ si na ich na základe týchto informácií vytvorí svoj vlastný názor. Načo má plné právo. Potom nasledujú ďalšie práva novinárov – ako kontrolovať moc, odhaľovať spoločenské nešváry, poukazovať na problémy a prispievať k hľadaniu riešení na tieto problémy.
Ale pozor! Toto právo neznamená, že novinári môžu vyšetrovať, hodnotiť a súdiť. V istom štádiu totiž prirodzene nastupuje polícia, prokuratúra a súdy. Novinár si nemôže svoju prácu a seba stotožňovať s políciou a prácou orgánov činných v trestnom konaní. To by bolo veľmi scestné. Mnohí ambiciózni adepti žurnalistiky si ale toto neuvedomujú. Alebo neuvedomujú si to dostatočne. Možno nie ani vlastnou chybou. Často pritom dochádza k prekročeniu hranice medzi novinárstvom a policajným vyšetrovaním či obvinením. Má na to veľký vplyv skutočnosť, že novinári si uvedomujú obrovskú mienkotvornú silu médií. To, že médiá sú siedmou veľmocou je pre mnohých žurnalistov veľmi šteklivá možnosť na presadenie sa. Veľmi šteklivá možnosť pre vlastné ambície. A nie je pritom až také dôležité, aké prostriedky pritom využijú alebo použijú. Lenže tu opäť treba povedať, že dobrý novinár sa dobrým novinárom nestane po jednom bulvárnom článku, v ktorom to niekomu „natrie“. Budovať si novinárske meno, to je otázka dlhých rokov. Je to skutočne beh na maratónsku trať. Tak ako dozrieva víno, dozrieva aj človek v profesiách lekár, právnik, novinár a v mnohých ďalších. Jednoducho profesionalitu a zrelosť nikde nekúpite, nedajú sa naočkovať. Dajú sa iba postupne dosiahnuť.
Vplyv médií na verejnú mienku som už spomenul. Rovnako aj zmenu mediálneho prostredia. Lenže tu nedochádza iba k zmene v mediálnom prostredí, ale aj k deformácii. Prečo?
Médiá neinformujú, ale médiá obviňujú, médiá súdia, médiá vyšetrujú, často hanobia a osočujú. Takto ovplyvňujú mienku verejnosti a ľudstvo, to, prosím, citujem túto myšlienku, nie je moja, uvádzam konkrétny zdroj konkrétneho človeka na rozdiel od podaktorých iných politikov, povedal Stephen Hawking, veľký to človek, pred tým, ako zomrel, "ľudstvo postupne hlúpne." Ľudia sú pohodlní hľadať, žiadať informácie, sme stále lenivejší tvoriť si vlastný názor na veci. Radšej kupujeme hotové, v úvodzovkách povedané, „ utkané“ názory z médií. Veď čo je v televízii, vraj musí byť pravda. No nielenže nemusí, ale veľmi často ani nie je. To je to najväčšie nebezpečenstvo, ktoré ľudstvu hrozí, aj zásluhou médií, často bohapustých možností písať čokoľvek o komkoľvek a dokonca akokoľvek
Preto je dôležité stanoviť popri právach aj povinnosti pre všetkých nás, vrátane politikov aj vrátane novinárov. A ako človek s novinárskou minulosťou a skúsenosťou v súčasnosti na druhom brehu, opakujem ešte raz. Plne chápem potreby novinárov, plne chápem ich ambície a som za naozaj vecný a korektný dialóg. Medzi novinárom a politikom to vždy bude iskriť. Jednoducho je to tak, lebo obidvaja sú na inom brehu rieky. Ale obidva tábory, aj novinár potrebuje politika, aj politik potrebuje novinára. A preto s kolegom Čížom sme nedávno boli na dvojhodinovej panelovej diskusií asi s 20 novinármi z rôznych médií na Slovensku. Ja som hneď na začiatku povedal, dámy a páni, neprišiel som sa sem hádať, ale prišiel som sa rozprávať. A toto je základ komunikácie. Prišiel som sa korektne rozprávať, vecne, pragmaticky. A uzavreli sme to tým, že dialóg môže existovať. Nemusí byť konfrontačný. Nie je zárodkom úspechu média to, do akej miery naštve svojich divákov. Keď tu bol včerajší incident, iste to naštvalo mnohých televíznych divákov v televíznych novinách. To je cieľ, pýtam sa? Čiže základom a myslím si, že cestou aj do budúcnosti, je medzi týmito dvoma tábormi nie nevraživosť, nie nepriateľstvo, ale korektná a slušná komunikácia.
Ďakujem pekne.

Sedem faktických poznámok na vaše vystúpenie. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou. Pán poslanec Osuský.

Ďakujem pekne. Pán kolega, ono to bolo kazateľsky veľmi pekné. Také po srsti, ako zamat. Dialóg môže byť. No dialóg ťažko môže byť, keď sa neodpovedá na otázky, keď sa očividne klame, keď sa osočujú novinári, lebo to všetko je súčasťou toho, o čom hovorí kolega Číž ako zmene atmosféry. Osočovali sa Mečiarom a osočovali sa aj medzitým, aj teraz.
Takže pokiaľ napríklad hovoríte o tom, že úlohou novinárov je informovať. No existujú aj komentátori, ktorí vychádzajú z informácií a komentujú ich. Vonkoncom novinár nie je informátor na vrátnici. A pokiaľ ten novinár má informovať, tak asi chápete, že implicitne tým aj im kontroluje štátnu moc. Lebo ak informuje o chybách, prehreškoch a zlodejinách, tak len informuje vlastne vo vašom duchu a nie je to vôbec v nijakom protiklade.
A teraz, keď hovoríme o tom, že dnešní novinári vyšetrujú, aj súdia, nedajbože, aj popravujú. Nebohý Kuciak nič nevyšetroval a nikoho nesúdil. Zbieral informácie. Robil presne to, po čom voláte, a očividne i toto niekomu vadilo. Takže tie vaše, také miestami floskule o tom, že novinári plnia zadania vlastníkov novín. Ale zároveň hovoríte, ale ambiciózne sa ženú za vlastnou slávou. Tak koho plnia príkazy? Vlastnej túžby alebo tých vlastníkov? Musím povedať, že bolo tam viacero protirečení... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Mazurek.

Pán Farkašovský, dovoľte mi oceniť váš naozaj konštruktívny prístup k tejto téme. Ja by som bol veľmi rád, kedy ste aj takto konštruktívne pracovali. To znamená, keby ste si zobrali príklad, napríklad od nás, že keď napríklad Slovenská národná strana príde s nápadom, ako je tento, to znamená, s návrhom zákona o tom, aby mali politici právo na odpoveď, keď naozaj súčasné novinárske hyeny, lebo nazvať ich inak ani nemôžem, kydajú, klamú, predstierajú a vymýšľajú si nezmysly na ľudí, ako sa im len zachce, budú mať títo politici právo na odpoveď, tak my ako Ľudová strana Naše Slovensko nemáme problém tento návrh zákona podporiť, pretože je dobrý. A bolo by dobré tak, ako konštruktívne vystupujete, aj konštruktívne pracovať. To znamená, činy sú viac než len slová.
Čo sa týka samotného návrhu zákona a toho práva na odpoveď, ja som si plne vedomý toho, prečo napríklad taká SaS, OĽANO budú vehementne obhajovať to, aby sa takýto návrh zákona neprijal, pretože oni sami sú doslova na piedestále pre tieto slovenské, tzv. slovenské médiá. Neustále, keď ich vidíte vonku robiť tlačovky, čokoľvek, stačí, že ktokoľvek z OĽANO alebo SaS-ky zdvihne telefón, okamžite má okolo seba celé stádo novinárov, ktorí im dávajú príjemné otázky, zverejňujú príjemné reportáže, ku všetkým sa im dovolia vyjadriť. Neraz som zažil, keď som odchádzal z výboru, keď novinári čakali a čakali na tých správnych politikov, ktorí sa môžu vyjadriť k tej téme. A tí správni sú vždy zo SaS-ky alebo OĽANO. A keď sa im tu podarí dostať aj Progresívne Slovensko a podobné strany, tak potom budú mať ešte viac tých správnych politikov, aby mohli práve im dávať otázky a práve ich velebiť v médiách. A kto to nevidí, je jednoducho slepý.
A ja to poviem z mojej vlastnej skúsenosti. Opakovane tri roky intenzívne na mňa médiá kydajú, že som vraj hádzal nejaké kamene. Opakovanie xy-krát som do kamier, do mailov, kdekoľvek sa ma na to pýtali, túto informáciu vyvrátil. A ani raz to neodvysielali. To znamená právo na odpoveď je pri súčasnom stave médií na Slovensku nutnosťou.

Pán poslanec Pčolinský.

Ďakujem pekne. Vypočul som si vaše vystúpenie, pán kolega, len vadila mi v ňom taká jedna vec, že novinári by nemali vyšetrovať, nahrádzať Policajný zbor a tak ďalej. S týmto si dovolím trošku nesúhlasiť. Lebo tak máme tu nejakú investigatívu a povedzme si rovno, už to kolega spomínal, Jano Kuciak to, čo písal, on mi príde ako dobrý príklad, lebo prečítal som veľa jeho článkov. On v tých článkoch písal holé fakty. Čerpal z databáz, čerpal z informácií na základe infozákona, a tak ďalej. Ani v jednom článku nesúdil, ani v jednom článku nesúdil, ale informoval. To mi príde úplne v poriadku, ak novinári pátrajú po niečom, spájajú si jedno, druhé, tretie, štvrté, tú nejakú mozaiku. Ja v tomto vôbec nevidím problém. Myslím si, že mali by to robiť, pretože povedzme si rovno, Kuciak napríklad písal o veciach, ktoré naše orgány činné v trestnom konaní vôbec neriešili. Čiže častokrát a, bohužiaľ, tí novinári musia nahrádzať ten Policajný zbor.
Tiež som chcel povedať, že súhlasím s tým, že nemajú súdiť. Novinári by nemali súdiť. S tým úplne súhlasím. Mne sa tiež častokrát nepáčia rôzne, nazvem to, súdne výroky niektorých novinárov. Nie je to v poriadku. Mali by informovať. Ale naozaj nevidím problém v tom, ak novinári občas aj pátrajú a vyšetrujú, ale len nech je to v tej informačnej rovine, viď Jano Kuciak.
Ďakujem.

Pán poslanec Marosz.

Ďakujem pekne. Najskôr k tomu, pán kolega, že ste hovorili o tom, že úlohou médií nie je kontrolovať štátnu moc, a o chvíľu ste hovorili, že majú aj úlohu kontrolovať štátnu moc. Že ako keby tam bol nejaký rozpor v tej logickosti toho, čo ste hovorili. K tomu by som možno očakával nejaké bližšie vysvetlenie.
A keď som vás počúval, tak som mal pocit, ako keby ste žili v nejakom inom štáte. Niekde možno vo Fínsku, Švédsku. Alebo ako keby ste robili nejakú prednášku pre univerzitu. Lebo tá realita na Slovensku je skutočne iná, a tak ako aj kolegovia naozaj počas toho, ako ste rozprávali, som musel, žiaľ, myslieť na Jána Kuciaka v tom zmysle, ako bolo povedané, že on len zhromažďoval holé fakty a v zásade on nahrádzal úlohu rôznych nefunkčných orgánov činných v trestnom konaní.
Vy ste hovorili, že sme pohodlní hľadať informácie. A ako keby taká istá lenivosť. Ale ja v našom štáte si myslím, že pohodlní, leniví nie sú novinári, kritickí novinári, tí novinári, proti ktorým možno teraz aj týmto zákonom bojujete. Ale tá pohodlnosť, lenivosť, liknavosť, neochota šetriť kauzy, pozerať sa na realitu takú, aká je, je skôr na strane orgánov štátu a nie na strane novinárov. A ja naozaj po týchto udalostiach, ktoré sa na Slovensku dejú, by som očakával, že budete s akousi úctou vo vzťahu k novinárom pristupovať aj k ich práci, vážiť si ju a nie im hádzať polená pod nohy a priťažovať. Takže z tohto pohľadu pokladám tento váš príhovor za prejav cynizmu.