40. schôdza

Ďakujem za slovo. Ja som teda teraz v tejto chvíli stratila reč, pretože, pán poslanec, vy porovnávate psy s deťmi? Vy dokážete na jednu úroveň dať psy a deti, správanie detí a správanie psov? To vy ste čo za človeka?

Keďže nemôžem reagovať na otázky, ktoré položil pán poslanec Fecko vo faktickej, tak sa k tomu vyjadrím neskôr, ešte sa prihlásim do rozpravy ako posledný, ako, ako predkladateľ, využijem tú možnosť ešte v rámci rozpravy, aby bola možnosť reagovať.
Ale teda k tomu, čo hovoril pán poslanec Peter Osuský, áno, to núkanie, teda to, to porovnanie s tým, že či v kaviarniach, reštauráciách sa môže fajčiť, alebo nie, sa, sa priam núka, ale, ale teda myslím si, že psy sú v porovnaní s fajčením alebo s možnosťou fajčenia v takýchto zariadeniach, taká ešte soft verzia, oveľa menej problémová, pretože ak, ak teda naozaj odmyslíme si nejaké extrémne prípady, že, že doga behá po polke podniku, tak ak, ak pri nejakom susednom stole alebo o dva stoly sedí, sedí partia ľudí, z ktorých jeden má pri nohách psa, tak na mňa to oveľa menší dopad, ako keď pri tom susednom stole alebo o dva stoly ďalej sedí partia ľudí, ktorí intenzívne fajčia jednu, jednu od druhej, to teda má na mňa dopad, napriek tomu je možnosť zatiaľ, teda aby sa, aby sa aj fajčilo v zariadeniach, a má si, samozrejme, každý možnosť vybrať, či sa mi viac páči zariadenie, kde, kde sa fajčí, alebo tá časť zariadenia, kde sa fajčí, alebo mi to prekáža a idem potom do druhej, do druhej časti a rovnaká možnosť výberu ostane aj v prípade, v prípade vstupu psov v sprievode, samozrejme, ich majiteľov.

Ďakujem. Ja len využijem príležitosť a pri príležitosti toho, že Peter Osuský povedal vo svojom príhovore, že nie je v konflikte záujmov, nakoľko sám psa nevlastní, tak chcem len pripomenúť, že, alebo vyjadriť teda nádej, že v mojom, v mojej predchádzajúcej faktickej pripomienke som dostatočne zreteľne povedala, že teda ja psíčkarkou som, takže by som sa v konflikte záujmov javiť mohla, a dávam to na pravú mieru preto, lebo podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov je verejný funkcionár, ktorý sa zúčastňuje na rokovaní orgánov o veci, na ktorej má osobný záujem, povinný oznámiť svoj osobný záujem o vec, takže to týmto dávam na pravú mieru. Ale aj tak neviem, či práve ja budem teda tou pravou realizátorkou tohto, tohto povolenia, ak by psy mali povolený vstup do reštaurácií, pretože s mojím psom by som sa tam asi uplatnila veľmi ťažko (povedané so smiechom) vzhľadom na jeho živosť, ale napriek tomu som to chcela uviesť na pravú mieru.
Takže ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predseda. No, kolega Fecko, ako ste si všimli, my sme nepísali o iných zvieratách, teda kedysis operertný spevák bratislavský bol známy tým, že chová kajmany, predstava, že by sme to mali tak, ako to vy dramatizujete, teda vymyslíte problém a potom s ním hrdinsky bojujete, že niekto príde s aligátorom do kaviarne, prípadne s kravou, asi s nášho návrhu zákona nevyplýva. A ešte raz hovorím, počet dohryzených a atakovaných a vydesených na uliciach Prešova alebo kdekoľvek inde, je zrejme ťažko porovnávateľný so zariadeniami, kde tie zvieratá v západnej Európe sú bežnými hosťami.
No pokiaľ ide o pani Nehézovú, samozrejme, takto demagogicky vytrhnuté z toho, je len potvrdením toho, čo hovorím, že poznám nejedného človeka, ktorý mi vzdialenejší ako štandardný pes. A... Napríklad náckovia.
A pokiaľ teda ide o konflikt záujmov, v ňom ozaj nie som, ale domnievam sa, že ak tento návrh, túto novelu prijmeme, tak rozhodne neohrozíme zdravie ľudu a nemyslím si, že stojí za to len z princípu, že to navrhla opozícia, to potlačiť.

Ďakujem pekne za slovo. Neplánovala som ani vystúpiť, ale tá debata ma nejak strhla urobiť si poznámky a povedať pár slov, pretože naozaj si myslím, že tento zákon, tento návrh zákona je výborný. A chcem povedať, že nemyslím si, že je o psíčkaroch, ale je o slobode, nakoľko dnes už sú podmienky také, že ľudia, ktorým prekážajú psy, ktorým vadia psy, ktorí sú neradi v ich blízkosti, tí ľudia majú kam ísť, majú všetky reštaurácie, kaviarne k dispozícii, ale ľudia, ktorí majú radi zvieratá, majú radi psov, dokonca často sú členmi ich rodiny, tí dnes majú veľký problém so svojím členom rodiny ísť do takejto reštaurácie alebo do kaviarne. A tiež ľudia, ktorí radi v takomto kolektíve trávia čas, čas, dnes nemajú kam ísť. Čiže jedna strana spoločnosti a jedna názorová strana má slobodu, druhá, druhej tá opačná strana vnucuje svoj názor a tá slobodu nemá. Takže z môjho hľadiska je to jasná, jasná voľba.
Myslím si, že zákon, ktorý hovo..., ktorý, ktorý dáva možnosť, ktorý dáva možnosť, nie prikazuje, ale dáva možnosť niektorým kaviarňam, aby sa rozhodli, že do ich kaviarní môže vstúpiť pes, ja si myslím, že takýto návrh zákona je výborný, nikomu nič neprikazuje, ale dovoľuje. Ako teda tu zaznelo, aj ja musím povedať, že som veľký psíčkar odjakživa. Mám to nejako asi v génoch, lebo úplne od detstva milujem zvieratá, a naozaj nie je v mojom živote ani jeden deň bez, bez psíka, bez člena rodiny.
A chcela by som vám teda povedať osobnú skúsenosť. Kedysi som mala psíka, srnčieho ratlíka, mal päť kíl, volal sa Riki. A Riki bol podľa mňa najmúdrejší pes, akého som kedy v živote poznala, lebo teda ovládal perfektne všetky príkazy, ktoré si len viete predstaviť, typické: sadni, ľahni, zostaň, popros. A najlepšie ovládal trhaj, lebo bývali sme teda v časti, kde bolo kopec detí, väčšinou teda rómskych detí, ktoré mali v obľube robiť zvieratám a psom zle a môjho Rikiho často naháňali, a Riki so svojimi 5 kilami teda vydržal všetko, čakal na povel, všetko si nechal, ale v momente, keď už bolo moc sa, povedalo: „Riki, trhaj!“ a päťkilový Riki na povel urobil taký bordel a cirkus, nekúsal, ale narobil taký štekot ten malý pes, že všetky deti vyliezli na preliezky a báli sa teda položiť nohu na zem práve preto, lebo teda Riki si vedel takého poriadky narobiť. Hovorím to preto, lebo ten pes zniesol úplne všetko, kým nedostal príkaz. On sedel, poslúchal na slovo, ja som, ovládal napríklad aj taký príkaz, že „Riki, domov!“ Boli sme vonku a niekto mu povedal: „Riki domov!“, tak Riki sa otočil a cez celú, cez celé sídlisko odpochodoval a prišiel dole, si zaškrabal pri bráne, susedia ho pustili a prišiel teda až domov. Takže nie je pes ako pes a hovorím to, a teda poslúchal na príkaz a naozaj za celých 13 rokov sa nestala jediná situácia, keby, kedy ten pes urobil niečo, čo, čo sme my mu nedovolili. Vyslovene čakal na príkazy.
A na druhej strane mám napríklad dnes Ivy, ktorá je teda nemecká doga, má 55 kíl a rovnako ju vychovávam, rovnako jej venujem čas, rovnako je to člen rodiny, ktorého ľúbime všetci, no ale, bohužiaľ, Ivy so svojimi 55 kilami nemá toľko rozumu, čo mal Riki, a teda ona je vždy nadšená, keď vidí človeka, a tak jak je veľká, tak sa na každého vyrúti a strašne si myslí, že každý je nadšený, že ju vidí a teší sa, čo vlastne spôsobuje, že naša Ivy musí mať vždy košík a vodítko, pretože, samozrejme, nie každý je nadšený, a keďže si to my ako majitelia uvedomujeme, to som pri Rikino, pri Rikim nemusela, lebo ten pes poslúchal. Pri Ivy, samozrejme, to musím, lebo, lebo si uvedomujem ako majiteľ toho psa, že mám zaňho ja zodpovednosť, že nie ten pes je vinný, ale ja som vinná, pokiaľ on niečo spraví, a teda je vždycky, nikdy nemôže ísť bez košíka, bez vodítka, vždy ju niekto stráži napriek tomu, že ona by nikdy nikomu neublížila, ale je to jednoducho veľký pes, ktorý môže vyplašiť.
Zdôrazňujem to preto, lebo toto je o majiteľoch, a už dnes máme zákony a normy, ktoré hovoria, že za svojho psa je zodpovedný majiteľ. Čiže keď mám takéhoto psa, resp. aj keď je iný, tak jednoducho musí mať vodítko, musí mať košík, takisto musí mať známku, musí mať známku o tom, že je očkovaný, že nie je chorý, inak nemôže vôbec do spoločnosti. Som zodpovedná za jeho správanie, či vonku, alebo kamkoľvek s ním idem. Takže nemyslím si, že argumenty typu, že ten pes niečo urobí, sú v tomto prípade namieste, pretože si zaňho zodpovedá každý majiteľ sám.
Myslím si, že tento návrh zákona je v súlade s trendami, pretože naozaj aj vo svete takýmto spôsobom, sa situácia vyvíja takým spôsobom, že členovia rodiny môžu ísť teda do kaviarne so svojím, so svojím miláčikom. Spomínam to preto, lebo snažila som sa pozrieť na situáciu, keďže sa venujem zdravotníctvu, zo zdravotného hľadiska. A prišla som na to, že napríklad susedné Rakúsko, ktoré má naozaj veľmi prísne hygienické normy, nemá s týmto problém. Oni majú povolené pet friendly reštaurácie, kaviarne, hotely úplne bez problémov. Nevšimla som si, že by sme mali my, teda že by mali Rakúšania vďaka tomuto, tomuto liberálnejšiemu poňatiu zákona by mali väčší výskyt nejakej psinky alebo besnoty, alebo parazitov. Jednoducho neni tam nejaký, nejaký dôsledok tohto opatrenia, že by ohrozoval viac ľudí, a to práve preto, lebo tam takisto ako u nás musí byť pes očkovaný, tam takisto ako u nás si za svojho psa zodpovedá človek, a teda uvedomuje, uvedomujúc si následky, sa následne aj teda správa. Takže nemyslím si, že je tu naozaj relevantný zdravotný dôvod, aby, aby takéto obmedzenie existovalo, a dôkazom toho, že aj samotná Hygiena teda momentálne sa vyjadruje za to, aby existovali takéto pet friendly kaviarne.
Ešte by som chcela povedať, možno trošku ma prekvapilo, že sa bavíme iba o psoch. Ja dokonca napriek tomu, že je to teda návrh z klubu SaS - a špeciálne pre pána Hrnka - aj od OKS (povedané so smiechom), tak ja napríklad viem, že existujú na Slovensku tzv. mačacie kaviarne. Tie mačacie kaviarne, to máte rodinný dom, kde teda proste je, milión mačiek tam pobehuje, lebo existujú medzi nami ľudia, ktorí zbožňujú mačky, a je to jednoducho pre mnohých ľudí veľmi príjemné miesto, ktorí si tam radi, radi prídu vypiť kávu, pomojkať tie mačky, sú šťastné mačky, sú šťastní ľudia, majitelia ani nehovoriac, pretože tieto inštitúcie, keďže u nás je takého niečo zakázané, nemôžu fungovať oficiálne, ale majú tam teda nejakú krabičku na dobrovoľný príspevok za kávu alebo za čaj, pretože oni by to radi robili oficiálne, radi by oficiálne odvádzali dane aj všetko, lenže, bohužiaľ, dnešný zákon im to nedovoľuje. Čiže na dobrovoľnej báze takéto veci fungujú len preto, lebo teda mačka sa považuje za niečo nebezpečné.
A viem, o čom hovorím, lebo ako mnohí viete, tak ja teda som vybudovala pred 10 rokmi sieť škôlok a jaslí a takisto sme toto riešili v súvislosti s malými deťmi, ktoré teda milujú zvieratá, a sú pre nich často prospešné. A, bohužiaľ, takisto zákon nejakým spôsobom obmedzuje to, aby tie deti mali prístup k tým zvieratám napriek tomu, že pre ich psychický vývoj je to, vývoj je to výborné. Tiež to bolo obmedzenie, ktoré som považovala za škodlivé, lebo jednoducho keď mám ustrážené, ustrážený očkovací kalendár, keď mám súhlasy rodičov, keď, keď majitelia tej-ktorej inštitúcie sú s tým O. K., nemá mi to čo zákon zakazovať. A keď teda nie sú, samozrejme, na to nejaké zdravotné, zdravotné dôvody, čo v tomto prípade nie sú.
Ja by som ešte si dovolila v rýchlosti na pána Fecka reagovať, resp. nie na vás, ale na to, čo povedal, lebo týka sa to tohoto zákona. A to teda konkrétne na to, že niekedy niekoho kusol pes alebo dokonca zabil pes niekde na ulici, lebo podľa tejto logiky mi to vychádza tak, že treba teda zakázať autá, aj lietadlá by bolo treba zakázať, lebo naozaj už zabili ľudí. Aj nemocnice by bolo treba zakázať, lebo aj tam zabili ľudí už. A nemyslím si ale, že toto je riešenie, že, že keď sa niekedy niečo takéto stalo, tak teraz všetkým ostatným to pre istotu zakážme a poďme ich teda takýmto spôsobom chrániť.
Riešenie je, aby majitelia psov mali zodpovednosť za konanie svojich zvierat. To určite riešenie je. Riešenie je, aby majitelia reštaurácii, kaviarní mali zodpovednosť sami za svoju prevádzku. A riešením tiež je, aby sa ľudia mohli rozhodnúť, či chcú ísť do prevádzky, kde môžu ísť so psom, alebo do takej, kde nechcú, nemôžu ísť psy, pretože nechcú o nich ani počuť, ani ich stretnúť. Ale pre mňa je kľúčom to, aby všetky časti spoločnosti mali možnosť jednoducho vyhovieť sami svojim, svojim, svojim požiadavkám, a dnes to tak nie je. Dnes je vyhovené iba tým, ktorí, ktorí jednoducho sa nechcú stretnúť so psami a s mačkami, a resp. so zvieratami, ale jednoducho nie je vyhovené tým, ktorí by, ktorí by toto chceli urobiť inak.
Takže ja toľko za mňa, ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne. No, Janka aj v podstate ostatní predrečníci, tu vidíme, že, že prečo vlastne pri takýchto malých zmenách zákonov je potrebné naozaj sa vrátiť naspäť ku dátam, lebo každá zmena zákona musí byť nejakým spôsobom podložená buď štatistikou, alebo výskumom, alebo reálnou potrebou, ktorá by mala byť dokladovaná v momente, keď sa tá zmena deje, zo strany, kto ju presadzuje.
A teda najprv sme mali začať tým, že by sme vedeli, na základe čoho niekto vstup psov do zariadení zakázal, a potom by sme mali pomeriavať, že či je, či je takáto vec dostatočne dôležitá na to, aby to bolo opodstatnené. A bolo to, bolo to uvedené na začiatku v Ondrejovej reči, postupne sme sa ale od toho dostali k anekdotálnym, k anekdotálnym storkám buď o tom, že, že niekde niekoho pes zabil, čo je nešťastné, ja sám som bol psom napadnutý na mieste, kde by som to čakal najmenej, uprostred Štrasburgu v modernom hoteli vo výťahu som bol napadnutý nemeckým vlčiakom. No čakáš to? Nečakáš. By si čakala, že, že majiteľ takého psa jednoducho ho dokáže zvládnuť. Pár chvíľ nedával pozor, stalo sa, čo ale neznamená, že budeme teraz zakazovať psy vo výťahu alebo v hoteloch.
Čo oceňujem na tom na tom návrhu, je, že, že tú slobodu necháva, a v zásade toto je riadenie sa zdravým rozumom, lebo keď si pozrieme na históriu reštauračných zariadení, tak v drvivej väčšine prípadov sa v nich psy pohybovali bez problémov. A ak nejaký problém bol, tak bol riešený na základe nie zákona, ale na základe toho, že sa ľudia k sebe vedia správať, a tak to má ostať.

Ďakujem pekne. Ja chcem hneď v úvode povedať, že tiež som psíčkarka, takže budem hlasovať ako dotknutá osoba.
A chcem povedať, že každý má slobodnú, bude, po prijatí tohto zákona bude mať slobodnú voľbu. Tam to bude označené, že je to reštaurant, zariadenie psíčkarsko priaznivé, čiže keď nemám rada psy, tak tam jednoducho nepôjdem, tak ako nejdem do fajčiarskej reštaurácie alebo baru, lebo mi to veľmi vadí. A je to o tej voľbe. Je horšie, keď napríklad idem tuto do poslaneckého salónika, kde teda je v celej Národnej rade zákaz fajčenia, a idem tam a som tam ovalená pachom z cigariet, a preto tam ani už pomaly nechodím.
Takže je to aj o dodržiavaní zákona a o prijatí a akceptovaní aj toho druhého.

Drahá kolegyňka Cigániková, ja som myslel, že zle počujem, keď som počúval vašu reč. Normálne ste ma vydesili. Ja sa teraz o vás bojím. Vy ste normálne povedali, že ste bývali niekde, kde boli cigánske deti, ktoré robili vášmu psíkovi zle. Ja tomu nechápem teraz, že či sa niečo stalo, alebo ako sa s tým doteraz vysporiadať, lebo takýto odporný rasizmus na pôde Národnej rady. No povedzte mi, čo mám teraz robiť, lebo či volať NAKU, volať pána Danka, niekoho z knesetu, aby zasadali rýchlo, aby to riešili, lebo toto je strašné. Toto, toto tu ešte nebolo.
Naozaj neviem, ako sa s tým teraz vysporiadať, a asi vás musím vyzvať, aby ste sa všetkým cigánskym deťom ospravedlnili, lebo takéto škaredé ohováranie, takéto škaredé zosobňovanie zlých vlastností na jedno etnikum, no, no, hanba strašná.

!!!Vymazať rámček!!!

Ďakujem za slovo. Pani Cigániková, ako starého chovateľa psov, mačiek a statku a ochrancu zvierat, to znamená mňa, ma tento absurdný návrh, ktorého absurdita je zodpovedajúca veľkosti galaxie, úplne šokovalo. Ešte raz zopakujem, úplne, úplnejšie a najúplnejšie ma šokoval.
A teraz vám dám jednu otázku, pretože z logiky a myslenia a činnosti vašej strany, ako chcete argumentovať, apelovať niektorých majiteľov reštaurácií, napr. reštaurácií Sindibád alebo iných arabských reštaurácií, aby prijali tento váš láskyplný zvierací zákon.
Ďakujem za slovo.