40. schôdza

Vážený pán predsedajúci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola predsedníčkou výboru určená za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 1257. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona. Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu zákona je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. V zmysle oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a... (Skrat v zvukovom prenose.)

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Poprosím vás, zapnite pani poslankyňu Shahzad.

Shahzad, Silvia, poslankyňa NR SR
Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 22. marca 2019 a v gestorskom výbore do 25. marca 2019.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu, do ktorej sa hlásim aj ja.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja budem veľmi stručná. Len v krátkosti pripomeniem jednu časť tohoto návrhu, ktorý nám predniesla už kolegyňa Lucia Nicholsonová. Ide o otvorenie možností, aby mohli asistenti, osobní asistenti pôsobiť aj na pôde základných a stredných škôl. Chcem sa venovať len tejto časti, aj to veľmi krátko, pretože ja už tento návrh zákona v tomto parlamente podávam opakovane, doteraz nebo schválený ani posunutý do druhého čítania, a chcela by som ešte raz zopakovať tie dôvody, prečo tak opakovane robím napriek tomu, že vidím zjavnú nevôľu riešiť túto situáciu. Robím tak preto, lebo sa na mňa skutočne obracajú rodičia detí so zdravotným znevýhodnením a veľmi intenzívne sa na mňa obracajú a žiadajú ma neustále o to, aby som neustávala v tomto boji za ich požiadavky, pretože ich deti skutočne v tých školách nemá kto takzvane opatriť. Nemajú tam nikoho v tých školách, kto by im pomohol ísť na toaletu, kto by mohol im pomáhať so sebaoslužnými činnosťami, je pre nich problém pohybovať sa po chodbách, je pre nich problém ísť do jedálne, alebo sa aj s kamarátmi niekde popoludní po vyučovaní zúčastniť krúžkov alebo mimoškolských aktivít, už nehovoriac o tom, že je problém ísť na výlet a podobne.
V našich školách osobní asistenti nie sú vítaní a tak ako hovorila Lucia, ani v špeciálnych školách, čo sa mi zdá skutočne veľmi absurdné a také ponižujúce, pretože my ako krajina sa tvárime, že naozaj robíme všetko pre to, aby sme integrovali ľudí so zdravotným znevýhodnením do spoločnosti, do vzdelávania, do pracovného procesu, ale pritom ako je tu tejto vláde úplne jedno, že tie deti nemôžu v podstate ísť do školy bez nejakej asistencie, jednoducho tam ten proces nezvládnu, a preto bývajú častokrát takzvane nútene na domácom vzdelávaní, čiže ich rodičia v podstate musia nechať doma.
Takisto rodičia, obvykle sú to matky, musia suplovať túto chýbajúcu asistenciu a keď už chcú mať to dieťa v škole, tak obvykle nejdú pracovať, ale sú s ním celý deň v tejto škole. To znamená, že aj tá krajina tratí dvakrát, pretože namiesto toho, aby sme tej rodine pomohli, tak nútime tých rodičov, aby nepracovali a aby ešte sa v podstate dostali aj do toho pásma chudoby práve kvôli tomu a len kvôli tomu, že majú dieťa so zdravotným znevýhodnením.
Prečo stále hovorím, že v školách chýba človek, ktorý im má pomáhať, keď všetci vieme, že existuje v školách inštitút takzvaného asistenta učiteľa? Tak ako už Lucia sa toho dotkla v dôvodovej správe, ešte raz pripomeniem, asistent učiteľa má úplne iné, kompetencie, má úplne inú kvalifikáciu a robí úplne iné činnosti. Asistent učiteľa je obvykle pedagóg, pretože musí mať vysokoškolské pedagogické vzdelanie, je to buď bývalý učiteľ, alebo je to špeciálny pedagóg alebo to môže byť aj učiteľka dôchodkyňa, ktorá už neučí, ale chce ešte byť činná a vykonávať túto asistenciu, ale je to asistencia pre učiteľa, nie pre dieťa. To znamená, že títo asistenti učiteľa naozaj pomáhajú pedagógovi zvládnuť to učivo v triede, kde sú rôzni integrovaní žiaci, pomáhajú mu ho naplánovať a pracujú s celou triedou. Ale každý riaditeľ školy vám povie, že tento asistent učiteľa predsa nemôže byť s jedným dieťaťom po celý deň. To jednoducho nie je možné. Čiže netreba si to pliesť. Osobná asistencia a asistenti učiteľa sú úplne iné odlišné veci.
Kde je teda problém, keď vieme, že treba tým deťom pomôcť v školách, je to jasné, žiadajú to rodičia, žiadajú to koniec koncov aj školy, kde je teda problém, prečo to nejde? Dotknem sa toho rezortizmu. Je to skutočne veľký problém aj v tejto vláde, aj v prechádzajúcich vládach. A je to, je to až úsmevné, ako si pohadzujú tento problém jednotlivé rezorty ako horúci zemiak. Keď bola vládna novela tohto zákona v medzirezortnom pripomienkovom konaní, tak ministerstvo školstva dalo zásadnú pripomienku k tejto novele so žiadosťou, aby boli vpustení osobní asistenti aj na pôdu školy. Ministerstvo práce a sociálnych vecí im vtedy zásadne túto zásadnú pripomienku odmietlo zrealizovať. Takže jedni hovoria, že chcú, aby na pôde školy to riešili asistenti učiteľa, druhý rezort práce, sociálnych vecí hovorí, teda hovorí toto a rezort školstva hovorí, naopak, no nie, veď to sú osobní asistenti, tak vpustite sem tých, ktorých vy máte vo svojom rezorte ako osobnú asistenciu.
Zaujímavo sa správa aj ministerstvo financií. Ministerstvo financií aj k mojim návrhom, keď som ich dávala, samostatne vždy napísalo, že ide o negatívny vplyv na verejné financie, hoci ja navrhujem v tomto návrhu zákona, spoločne s Luciou navrhujeme, aby sa nenavýšil balík financií na osobnú asistenciu, aby sa nenavýšili ani hodiny na osobnú asistenciu, aby, naopak, tie deti, ktorým bude priznaná osobná asistencia ako nárok, aby sa mohli ich rodičia rozhodnúť, či chcú, aby tí osobní asistenti s nimi išli, povedzme, na mimoškolskú aktivitu, alebo do kina, alebo či chcú, aby s nimi boli počas vyučovania v škole, aby mohli napríklad tí rodičia pracovať. Čiže ja nevidím žiadne zvýšenie balíka verejných financií v tomto, ministerstvo škol..., ministerstvo financií vidí. Vysvetľujem si to jedine tak, že ministerstvo financií a celá vláda vie, že ten balík je nedostatočný, že oni jednoducho vedia, že tých financií v tom balíku nie je dosť, aby každá oprávnená osoba, ktorá o tú asistenciu zažiada, aby naozaj tú službu mohla mať zaplatenú. A práve sa boja, že ak by to bolo tak, že deti, ktoré tú asistenciu potrebujú, budú ich rodičia žiadať o ten výkon asistencie v školách, že by sa mohlo prudko zvýšiť, by sa mohol zvýšiť počet týchto žiadostí o osobnú asistenciu. Mne sa to zdá strašne nefér a jednoducho táto takzvane sociálna vláda rozhadzuje na rôznych sociálnych balíčkoch, ale nie je schopná naplniť objemom financií veci, na ktoré sú už jasne dané nároky, a keď tu máme skupinu detí, ktorá to potrebuje, tak by aj mali byť ich potreby jednoducho finančne naplnené.
Posledná skupina ľudí, s ktorými polemizujem o tomto návrhu zákona a ktorí nie sú jednoznačne presvedčení, že ide o dobré systémové riešenie, sú takzvaní skeptici. Ja ich nazývam ako skeptici, to sú tí, ktorí z presvedčenia naozaj sa usilujú o dobré riešenia a z presvedčenia tvrdia, že nemali by byť vpustení tí osobní asistenti do prostredia škôl, ale predsa len by to mala riešiť tá inštitúcia, mali by to byť nejakí zamestnanci školy, mali by to teda ak už nie asistenti učiteľa, tak by to mali byť nejaké osoby, ktorých tá škola jednoducho zamestná a mali by to vykonávať pre viacero detí, a nemali by mať rodičia tú starosť hľadať si toho osobného asistenta a dohadovať sa so školou.
Ja tieto argumenty beriem, naozaj idú od skupiny ľudí, ktorí majú deti so zdravotným znevýhodnením, alebo sami sú s osobami so zdravotným znevýhodnením, ale chcem už dopredu povedať aj na takéto argumenty zase inú odpoveď, alebo takú, takú skôr nádej na to, že netreba sa zase báť vnášania nového nejakého prvku do inštitucionálneho prostredia školy, pretože toto je ten argument, že veď oni tam budú možno aj narúšať, tí cudzí asistenti, ten proces výučby a ako sa s tým tá škola zžije, ako sa s tým tí učitelia zžijú. No ja sa domnievam, že by sme sa nemali báť toho chcieť tam vpustiť osobných asistentov, pretože ja považujem osobnú asistenciu za vysoko individuálnu, až takú intímnu službu. A domnievam sa, že naozaj patrí, tá garancia za ten výkon tejto služby patrí rodine. To znamená, že ten asistent by mal byť istým spôsobom zžitý s tým dieťaťom, mali by si rozumieť, mali by si sadnúť. Tá rodina veľmi dobre vie, ktorý ten asistent si s tým dieťaťom rozumie, a kedy už to nefunguje a treba toho asistenta buď vymeniť alebo, alebo nejakým spôsobom zasiahnuť. Toto by sme im mali nechať v ich kompetencii. A preto som toho názoru, že mal by to byť osobný asistent, ktorého vyberie tá rodina a ktorý s tou rodinou spolupracuje a, samozrejme, potom bude spolupracovať aj s tou školou.
A posledný argument, ktorý spomeniem, ak teda chceme naozaj z tých škôl urobiť inkluzívne školy, ak tam chceme vytvoriť inkluzívne prostredie, také začleňujúce prostredie, tak by sme nemali uvažovať v takých intenciách, ako funguje škola dnes. Tá skostnatená škola, ktorá nie je schopná sa prispôsobiť deťom. Ale my by sme práve od tej školy mali chcieť, aby dokázala vyjsť v ústrety tým individuálnym potrebám detí, aby to bolo flexibilnejšie prostredie, aby sa posilnil ten individuálny prístup. A domnievam sa, že práve takýto nový inštitút, ktorý by na tej škole pôsobil, ale nebol by zamestnancom školy, tak by mohol byť dobrým znakom, že sme na dobrej ceste k tej inklúzii, a preto verím, že by to mohlo byť dobré a fungujúce riešenie. A prosím vás o podporu tohto návrhu zákona.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Zuzana, pani poslankyňa, naozaj, že keď vás človek počúva a tým zrozumiteľným spôsobom tu vlastne odkrývate, čo všetko sa skrýva pod nedokonalosťami zákona o kompenzáciách, tak fakt je človeku až tak smutno. Lebo, lebo aj to, o čom ste hovorili, odkrýva jeden naozaj že veľký a nespravodlivý neporiadok, ktorého obeťou sú ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím. A ono je to o to smutnejšie, že ide o školopovinné deti v tejto konkrétnej veci, o školopovinné deti, ktoré sú zdravotne postihnuté. A celé je to spôsobené takou absurdnosťou, ako je rezortizmus, že jednoducho jeden rezort povie, že a nie, naši, moji asistenti, to znamená, osobní asistenti sa zastavia pred bránami školy, a v škole môžu byť iba asistenti učiteľa, ktorí ale ani náhodou tam nie sú od toho, aby plnili funkciu osobného asistenta. A naozaj počúvať to a predstaviť si za tým tých dvoch spupných ministrov, ktorí proste majú pocit, že oni sú funkcia a funkcia sú oni, je absurdné a smutné. A teda veľmi sa prihováram za to, aby bola táto zmena podporená.

Ďakujem pekne. Takže ja poviem niečo o tej prvej časti, ktorú navrhujeme, o tom, o tej prvej zmene v tom našom návrhu novely zákony o kompenzáciách, v skratke povedané. A tým zámerom, teda tými nami navrhovanými zmenami je, aby aj občania s veľmi zákerným ochorením akým je cystická fibróza, ktorá je sprevádzaná so závažnými pľúcnymi a gastrointestinálnymi prejavmi, ale samozrejme aj onkologické ochorenia, aby všetci títo ľudia, a to je obrovská skupina ľudí, mohli byť posúdení ako odkázaní na individuálnu prepravu.
Ono možno na prvý pohľad by sa zdalo, že ide o nejakú neúčelnú zmenu, ale faktom je, že ak by to prešlo, ak by ste teda, neviem, či sa prihováram tým, ktorí za to asi zahlasujú, ale ak by to nejakým zázrakom prešlo, tak nami navrhovaná zmena bude mať priamy dopad na každodenný život týchto ľudí a na každodenný život ľudí okolo nich. To je, to je obrovská skupina ľudí, ktorým by sme len tým, že proste zmačknete ten správny gombík bez nejakého veľkého dopadu na štátny rozpočet umožnili, aby žili kvalitnejší život. Pretože, a to chcem zdôrazniť, neviem, či o tom viete, či si to niekto z vás pamätá, predpokladám, že pani spravodajkyňa určite, boli to práve rodičia detí s cystickou fibrózou, ktorí celé roky bojovali o to, aby sa dostali do toho zákona, aby bola normálne explicitne tam uznaná tá diagnóza. A ono sa to podarilo, bol to zákon č. 355/2016 Z. z., ale nie nadlho, lebo pán minister Richter a jeho úradníci si povedali v roku 2018, že to zmenia, že to jednoducho z tohto zákona vylúčia, čo je naozaj absurdné. Ako vy, čo viete trochu len o tom, že čo to je za ochorenie cystická fibróza, tak asi si neviete celkom presne predstaviť tie deti, ktoré trpia na toto ochorenie, že cestujú mestskou hromadnou dopravou za svojimi krúžkami, za tým, aby mohli byť v škole alebo aby mohli vôbec meniť nejaké prostredie, aby mohli z bodu A prejsť do bodu B. To je veľmi, veľmi závažná diagnóza a my to všetko ako keby nechávame tým, že to vyhodil pán minister Richter, my to všetko nechávame jednak na tých rodičov, ktorí si majú pomôcť sami, lebo však samozrejme, prečo nie, však žijú v sociálnom štáte. A jednak to nechávame na fantáziu niektorých príčetnejších úradníkov z úradov práce sociálnych vecí a rodiny, ktorí sa občas zmilujú a aj deťom alebo teda ľuďom postihnutým cystickou fibrózou priznajú nárok na prepravu, hej, alebo, alebo príspevok na auto alebo podobne.
No, takže oni v roku 2018 si na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny povedali, že cystickú fibrózu vyhodia odtiaľ explicitne zo zákona. A ja by som sa strašne chcela opýtať, že prečo, že, že keby mi to dokázali zdôvodniť, lebo na to podľa mňa nemôže existovať racionálny dôvod. Chcela by som vedieť, že komu konkrétne to vadilo, lebo neexistujú žiadne racionálne dôvody, aby títo ľudia neboli posúdení ako odkázaní na individuálnu prepravu. Možno jeden jediný dôvod, ktorý mi napadá pod tým, pri tom ako sledujem prácu úradníkov na úradoch práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorí majú jediné zadanie z ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, šetrite. Šetrite hlavne na kompenzáciách, lebo jasné, tu sa rozkrádajú stovky miliónov eur pri eurofondoch, pri výzvach, pri zmanipulovaných tendroch, ale poďme my šetriť tie verejné zdroje na tých chudákoch, na tých chudákoch s tou cystickou fibrózou, na tých chudákoch s tými ťažkými onkologickými ochoreniami a nepriznávajme im to, čo im inak v zákone garantujeme, nie?! Tí ľudia nepísali tie zákony, to sme napísali a odsúhlasili my v zákonodarnom zbore. Prišlo nám to od pána ministra, lebo však je nepretržite 10 rokov ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny. Prišlo nám to od neho, my sme to schválili. My im tvrdíme, že na toto máte nárok, ale keď o to požiadajú, tak jediné, k čomu sa dostanú, sú proste tie ponižujúce situácie, kedy sa musia biť za tú almužnu, ktorá im podľa zákona prináleží, a kedy ich tam lustrujú proste ľudia, ktorí sú dávno vyhoretými úradníkmi a snažia sa dokázať napríklad mladej žene s onkologickým ochorením po operácii hrubého čreva, ktorá má ťažkú inkontinenciu stolice, že ona je uspôsobená na to, aby chodila mestskou hromadnou dopravou. Ja by som chcela vidieť tú pani z toho úradu, aby si to vyskúšala, aké to je byť v mestskej hromadnej doprave po ťažkej operácii hrubého čreva kvôli rakovine, ako s inkontinenciou stolice ona proste si sadne do autobusu a povezie sa niekam z bodu A do bodu B.
Takže tá realita je veľmi smutná, na to by bolo dobré sa opýtať rodičov detí s cystickou fibrózou alebo napríklad s onkologickým ochorením, akými peripetiami prešli na úradoch práce vrátane odvolacích konaní a nakoniec im príde domov papier, ktorý im oznamuje, že im neboli priznané žiadne príspevky, ani len parkovací preukaz. A toto sa deje opakovane, o tomto sme tu aj opakovane hovorili, aj s pani poslankyňou Shahzad, že matka onkologicky chorého chlapca po tretej operácii nádoru mozgu požiada o, majú parkovací preukaz a požiadajú o príspevok na auto a výsledok je ten, že nielenže nedostanú príspevok na auto, ale ešte im pre istotu zoberú aj ten parkovací preukaz. A v odôvodnení sa píše, že ten chlapec je samostatný, že vyhliadky po tretej operácii mozgu kvôli nádoru sú veľmi dobré. Chlapec sa dostavil na ten úrad po svojich, a preto ona si myslí, tá pani na tom úrade, že ten chlapec nepotrebuje ten príspevok na to auto a vlastne nepotrebuje ani parkovací preukaz.
Chcete mi niečo povedať, pán kolega? Ja vám to doložím, ja vám to doložím menovite... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Poprosím vás, pán poslanec. Pán poslanec, nediskutujte!

Ďuriš Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
... ja vám to doložím, ja mám tie mená spísané, ja mám tie mená, o kom tu hovorím, spísané. A to sú stovky prípadov, to nie sú len tieto jednotlivé prípady, o ktorých hovorím. Takto postihnutí ľudia majú tak závažné ťažké zdravotné postihnutie, že im neumožňuje sa prepravovať hromadnými dopravnými prostriedkami. To sa týka aj teda cystickej fibrózy. Preto potrebujú pomoc a potrebujú podporu formou kompenzácie, aby mohli vykonávať svoje každodenné aktivity, napríklad návštevu školy alebo voľnočasové aktivity, a nezhoršovali tak svoj zdravotný stav, pričom poskytnutá pomoc im môže minimalizovať progresiu tohto závažného ochorenia. A o to by nám malo ísť pri každom takomto ochorení, aby tí ľudia dostali to, čo im podľa zákona prináleží, aby sme sa im snažili skvalitniť ten život.
Pretože z môjho pohľadu, keď si to zoberiem, tak tu je veľká skupina ľudí, ktorí sú naozaj diskriminovaní. Sú to občania, ktorí majú napríklad ťažkú poruchu mobility, duševné poruchy s prejavmi agresivity alebo ťažkú poruchu zvieračov, automaticky považujeme ich za odkázaných na individuálnu prepravu. Samozrejme, toto tejto skupine ľudí prajeme a považujeme to za správne. Ale o čo menej problémov majú deti s cystickou fibrózou alebo deti s onkologickými ochoreniami počas akútnej onkologickej liečby? Tam je naozaj nemysliteľné, aby napríklad dieťa s leukémiou, a môže byť tá správa akákoľvek aj od posudkového lekára, chodilo bežne mestskou hromadnou dopravou. Ono nemôže byť vystavované tomu všetkému, s čím sa v mestskej hromadnej doprave alebo na akomkoľvek mieste s koncentráciou ľudí môže stretnúť. Chcem len zdôrazniť, že čím viac sa rodičia o takéto deti starajú, tým viac zvyšujú kvalitu ich života a mnohokrát predlžujú aj ich život. Na nich je najväčšie bremeno a my by sme sa im mali poďakovať a mali by sme robiť všetko pre to, aby to pre nich bolo čo najľahšie. A namiesto toho sa deje pravý opak. A ten opak, ja vás pozývam potom, kolega, do mojej kancelárie, ja vám ukážem, teraz si pripravujem odpočet mojej poslaneckej práce, takže ja vám z troch rokov dokážem dať konkrétne príklady ľudí, ktorým bolo takýmto spôsobom, akým som hovorila, ukrivdené z pohľadu úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a neboli im priznané kompenzácie ich ťažkého zdravotného postihnutia.
A práve kvôli tomuto, o čom som hovorila, ja si myslím, že my to nemôžme nechávať na nejakú svojvôľu alebo na individuálne rozhodovanie individuálnych ľudí na úradoch práce. Jednoducho nehovorím, že na všetkých úradoch práce je rovnaká situácia, ale ja sa teda stretávam naozaj iba s tými extrémnymi prípadmi. Potom sa im snažíme písať odvolania a je to boj s veternými mlynmi a je to strašne ponižujúce a únavné pre tých ľudí. A ja si myslím, že výsledkom toho by malo byť naozaj to, že si priznáme, že v aplikačnej praxi to v mnohých prípadoch jednoducho nefunguje, a preto by sme mali pristúpiť k novelizácii toho zákona. Na tom nie je nič zlé. Malo to byť podľa mňa už urobené dávno a podľa mňa to mal byť vládny návrh zákona a mali by tam byť tie diagnózy, o ktorých vieme, že tam je tá situácia najhoršia, a to je cystická fibróza a to sú onkologické ochorenia. Mali by sme to tam asi napísať explicitne a nenechať to proste len na fantáziu jednotlivcov.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predsedajúci. Pani kolegyňa, ja presne viem, o čom hovoríte a vôbec som nemal v úmysle spochybňovať závery vašich zistení. Ja chcem len poukázať na to, že podklady pre rozhodnutie, ktoré vydáva daný príslušný úrad, dáva posudkový lekár na základe lekárskych správ od ošetrujúceho lekára. Takže žiadna pani si svojvoľne nemôže dovoliť nepriznať alebo zrušiť, hej. Je to vec lekárov. To som len chcel povedať. Ďakujem.

Ďakujem pekne za dovysvetlenie. Ja vás presvedčím o opaku, že my v týchto prípadoch naozaj si vždy vyžiadame tie správy od posudkového lekára, kde napríklad je to explicitne napísané. Sú tam ťažké nejaké psychiatrické stavy, je tam tá inkontinencia, sú tam všetky tieto veci pomenované. Napriek tomu je rozhodnutie úradu negatívne. Tá kompenzačná dávka nie je priznaná. Vo veľmi málo prípadoch, keď sme sa do toho naozaj že zahryzli a písali sme odvolania, sme boli úspešní v tom správnom konaní. Vo väčšine prípadov sme boli neúspešní. A keby ste čítali tie odôvodnenia, tak sa chytáte za hlavu. Naozaj, to, to by ste nevymysleli, ale hovorím ja mám konkrétne prípady úplne spísané aj s menami, takže môžme si to prejsť a naozaj to je presne o tom, čo hovorím. Tu by sme to mali pomenovať, že to jednoducho zlyháva, napísať to tam explicitne a nedať veľmi priestor na to manévrovanie.

Ďakujem pekne. Ja by som poprosila mikrofón trošku bližšie. Dobre. Ďakujem. To je zase ten nedostatok tých asistentov, ktorých tu ani ja nemám.
Milé kolegyne, milí kolegovia, milé pani predkladateľky, pán predsedajúci, dovoľte, aby som sa ja vyjadrila pár slovami k tomuto návrhu zákona a ja teda budem komentovať obidve tie časti, lebo obidve tie časti som nejakým spôsobom riešila a stále riešim. A možnože tiež pánovi poslancovi Hambálkovi budem vedieť dať dôkaz, o ktorom som aj presvedčená, že možnože ho aj v maili má sám osobne. Pretože jeden mladý muž sa na nás, si myslím, všetkých obracal s prosbou o riešenie jeho prípadu, ktorý má teda cystickú fibrózu a týka sa tej jednej časti.
Chcela by som poznamenať, keď začnem tou časťou o cystickej fibróze a ako tu už kolegyňa Nicholsonová hovorila, že naozaj tá novela zákona, kde ľudia trpiaci cystickou fibrózou sa do zákona dostali, trvá naozaj len veľmi krátko, len jeden a pol roka. A teda naozaj zarážajúce je, že, že odtiaľ vypadla bez akýchkoľvek ďalších súvislostí. Ja chápem, že niekedy tie rozhodnutia môžu byť ťažké a diskusie sú búrlivé a teraz sa rozhoduje o tom, že kto do tej, kto vlastne ten nárok na individuálnu prepravu má alebo nemá. A môže sa stať, môže sa to rozhodnutie zmeniť postupom času na základe rôznych argumentov, ale si myslím, že rozhodne by sa nemalo stávať to, čo sa stalo v tomto prípade, a to je to, že títo ľudia, ktorí reálne majú posudok na to, že sa im odporúča kompenzovať ich zdravotné postihnutie napríklad tou individuálnou prepravou, tak len preto, že nestihli to rozhodnutie dotiahnuť, dokonca v tom jedna a polročnom období o tento nárok prišli. Proste nezmenilo sa vôbec nič, ich zdravotný stav, pardon, je stále ten istý, prešlo veľmi krátke obdobie, nemalo sa kedy ani čo zmeniť. Proste ako aj jeden mladý muž vlastne nám posielal tento prípad. Mal vypracovaný komplexný posudok v apríli minulého roku, ale keďže úrad práce nestihol do konca júna vydať rozhodnutie o, o schválení a teda o príspevku na kúpu osobného motorového vozidla, tak jednoducho úrad práce dal pokyn, prosím pekne, to je jeho vyjadrenie, dal pokyn, že musia vypracovať nový posudok. Tak ako je toto možné? Toto my vysvetlite, že neexistujú žiadne prechodné ustanovenia k tomu, aby takýto človek, ktorý proste si úplne legitímne nárokoval tento príspevok, tak ten príspevok nedostal a jeho komplexný posudok bol zrazu kompletne zmenený a už nebol odkázaný zrazu na individuálnu prepravu. A teda naozaj otázka je, že čo sa zmenilo? Či už bol zrazu imúnnejší po tej novele zákona alebo, alebo jeho zdravotné postihnutie sa zmiernilo alebo čo sa stalo vlastne. No stalo sa jedine to, a ja som si vlastne žiadala ešte v septembri minulého roku vysvetlenie od ministerstva práce, ako je možné, že toto sa vôbec neriešilo, takéto prípady, a ministerstvo práce mi odpísalo, že teda uvádzanie konkrétnej diagnózy, ako bolo v prípade cystickej fibrózy sa ukázalo ako nesystémové, a preto ministerstvo práce navrhlo zmenu. Ale to je jediný dôvod, ktorý mi uviedli, že nie je tam, nie je tam uvedené vôbec nič o tom, že ako má vlastne človek so zdravotným postihnutím s takto závažným ochorením vnímať tento ich prístup. Proste mám pocit, že je to výsmech tým ľuďom, z ktorých si robia naozaj trhací kalendár, a tak ako sa im to hodí, tak im tie príspevky prisudzujú. A nie je to vôbec na základe zdravotného postihnutia, tak akoby to malo byť a ako to stále žiadame, ale je to len na základe svojvoľných rozhodnutí a svojvoľných proste zmien.
Takže, takže toto sa mne zdá úplne nefér voči, voči akýmkoľvek ľuďom. A to hovorím aj, ako to už kolegyňa Lucia spomínala aj ten prípad, že keď požiadate o príspevok, ešte vám zoberú aj parkovací preukaz, presne toto sa deje veľmi často, že ako je možné, a tých prípadov poznám tak isto aj ja milión a to ešte, ešte o nich budem hovoriť aj v súvislosti s osobnou asistenciou, ktorá za chvíľku, že jednoducho aj keď sa zmení zákon, tí ľudia, ktorí sú raz odkázaní na tú pomoc, tak nemôže štát jednoducho povedať, že tak od zajtra už vy do tejto skupiny nepatríte, to sa proste nedá. Ten človek, keď tam raz bol, už tam, už by tam byť mal. To, že, že možno noví ľudia sa budú posudzovať inak, okej, ja stále hovorím, je to na zváženie. Ale argumentovať tým a napísať iba odôvodnenie, že lebo sme mali diskusiu s komisárkou alebo sme mali pracovnú skupinu, sa mi zdá ako, ako strašne slabý argument.
Ja som sa touto témou určite chcela zaoberať tiež, pretože som sa s ňou zaoberala dlho a určite by som ju chcela dotiahnuť. Čiže ak by sa to nepodarilo v tomto prípade, tak ja verím, že, že s kolegyňami sa spojíme a určite, určite vyvinieme väčšiu snahu, aby sme, aby sme aj tie prechodné ustanovenia do tých zákonov, aspoň tie prechodné ustanovenia pri takýchto závažných zmenách dostali a aby proste to malo nejaké dôsledky aj pre ministerstvo práce. Pretože naozaj v tomto prípade je ministerstvo práce zodpovedné za tento výsledok.
A ešte by som chcela upozorniť v tomto prípade aj na aplikačnú prax práve s tým schvaľovaním zákonov. Tento zákon bol, ako som to už x-krát povedala, schválený na poslednú chvíľu. Bol schválený v júni na, na júnovej schôdzi, platný od 1. júla. Samozrejme, že úrady práce sa nevedeli tomuto stavu sa prispôsobiť. A aj vďaka tomu vzniká, aj vlastne, aj to bola moja otázka jedna z tých otázok, ktoré som v tom čase kládla, že ako je možné alebo teda koľko takýchto posudkov oni vydali za obdobia, povedzme, tuto máme, bol apríl, čiže od apríla možno do konca júna, ktoré nestihli vôbec, ani niektoré nestihli byť ani dovŕšené, ako mi napísali, ale, ale proste jednoducho nenadobudli žiadnu právoplatnosť, resp. boli nahradené aj možnože, právoplatnosť aj nadobudli, aj boli doručené, ale boli nahradené úplne iným komplexným posudkom. Čiže samozrejme, že, že úrad práce, ústredie práce mi odpovedalo, že takúto evidenciu nevedú a toto je proste nad rámec ich činnosti. Ale stačí si pozrieť, koľko úkonov majú evidovaných v štatistikách, podľa mňa tam majú úplne neefektívne možno, áno, a nezmyselné, nezmyselné činnosti, ktoré vykonávali práve v tomto období práve pri takýchto zákonoch, ktoré kedy prehodnocujú donekonečna napríklad posudky. Proste čo mi príde akože úplne choré, že, že naozaj si tie zákony schvaľujú na poslednú chvíľu a ani tie úrady nevedia zareagovať. Dokonca už sme mali informáciu, že keby to boli možno riaditelia úradov práce vedeli, tak by tým zamestnancom na jún dali dovolenku, lebo proste načo budú vydávať nové posudky predsa, ktoré už aj tak v júli neplatili.
Takže, takže aj toto prináša táto prax ministerstva práce, ktoré si schvaľuje zákony na poslednú chvíľu a robí to opakovane, donekonečna pri všetkých týchto dôležitých zákonoch. A vieme veľmi dobre, ako to dopadlo potom aj s tými, s tým prehodnocovaním príspevkov na osobnú asistenciu, že potom sa v septembri tvárili, že museli prepočítavať 50-tisíc príspevkov na opatrovanie. Toto je presne ten istý prípad, lebo to vedeli už v júni. Takže, takže toľko.
A ešte posledná poznámka, čo tu mám, aby som teda reagovala aj na, na kolegyne. Posledná poznámka k tej cystickej fibróze a k tým úradníkom. Naozaj sa deje to, že, že hoci už tie diagnózy tam nie sú momentálne zadefinované, často úradník rozhoduje o tom, ako pristupuje, ako posúdi, ako zhodnotí vlastne, aký záver urobí v tom posudku a teda na základe akých dôvodov rozhodnutie prizná alebo neprizná na, povedzme, kúpu osobného motorového vozidla. A kolegyňa hovorila, že kiež by sme mali viac takých príčetnejších úradníkov. My ich tu často aj máme, ale naozaj oni majú často zviazané ruky práve takýmito zákonmi, kedy nemajú jednoducho možnosť z toho vykľučkovať. A, bohužiaľ, aj tá prax s tou hromadnou dopravou je taká, že často sa chytajú za slovíčka a čakajú len, kedy poviete, že ste náhodu boli jedenkrát MHD. Ja sa ospravedlňujem, ale potrebovala by som trošku vody. A naozaj to neznamená, že to, že jedenkrát niekto ide MHD, takže tou MHD dokáže chodiť na rovnakom základe po celý čas.
Bohužiaľ, a nesúvisí to len s tou mobilitou, súvisí to aj s bariérami, súvisí to so všetkými vecami, čiže vôbec takto sa k tomu pristupovať nedá. Ale naozaj prax je taká, že keď sa vás úradník pri vstupe do miestnosti spýta, ako ste prišli a vy poviete, že MHD, tak už ste si zarobili na problém. Takže toto je, toto je k tej cystickej fibróze.
A ešte, aby som sa vyjadrila k osobným asistentom a, a teda ako to je, ako to ja vnímam, ako vnímam osobných asistentov na školách. A teda bavíme sa skôr o tých teda základných a stredných, keďže na vysokých školách ich máme. Treba hneď povedať, že osobná asistencia je možno jedna z najlepších foriem alebo z najlepších nástrojov, ktoré tu naozaj máme a za ktorú sme my, ktorí osobnú asistenciu využívame, naozaj vďační, lebo je to fakt flexibilný nástroj. Dá sa s tým žiť, myslím si, celkom slušný život, pokiaľ človek nenatrafí na problémy s úradmi.
Ako tu bolo spomenuté, áno, ja súhlasím s tým, že aj deti v tých školách potrebujú určite nejakú pomoc, ktorú nedostávajú. To prostredie školy je také, aké je, naozaj ešte aj teraz v septembri ja som tiež dostávala podnety o tom, koľko je tam bariér a ako mamička musí s dieťaťom sedieť v škole len preto, aby ho vždy každú prestávku presunula z jedného poschodia na iné, pretože, pretože nie je ten systém školy ani nastavený tak, aby boli celé, celý deň na, v jednej triede a proste presúvajú sa, sú to stredoškoláci, tam ten pohyb je oveľa väčší a tým, tým pádom aj tá pomoc je, je taká naliehavejšia.
Na jednej strane samozrejme chápem, že, že tá... A ešte ďalšia vec, ktorú by som chcela povedať, je, že bolo by naozaj veľmi dobré, keby sa, keby sa tie deti učili odmalička fungovať s osobnou asistenciou, pretože v budúcnosti im ten život určite uľahčí. Keď sú už odmalička, či rodina, či deti so zdravotným postihnutím naučení fungovať aj za pomoci ďalších osôb, lebo veľmi to odbremeňuje určite aj tú rodinu, učí to tej spoločenskej komunikácii, spoločenskému životu aj to dieťa a nie je tak naviazané, lebo naozaj pri tých, pri tých deťoch asi je väčší predpoklad, že sú stále v kontakte s tými istými ľuďmi a potrebujú proste aj nové podnety a nové kontakty. A, a môžu si ich ťažšie získavať a vďaka tým osobným asistentom je to určite jednoduchšie. To, to spomínala aj kolegyňa Zimenová. Problém u nás však je, že naozaj v tejto chvíli trošku patrím asi do tej skupiny skeptikov, ktorých tu spomínala, že zatiaľ sme nastavení v tom školstve tak, že naozaj tie školy sú strašne skostnatelé, aj keď, aj keď možno máme pokrokových učiteľov, ale tá inštitúcia ako taká proste im tiež nedáva veľký priestor. A naozaj tí osobní asistenti potom, jednak ak si musia rodičia zháňať len tých, rodičia zháňať osobných asistentov, tak je to ich ďalšie bremeno, ktoré, ktoré majú, ktoré si nesú, a obávam sa, že, že tak ako sme my nastavení, tak veľmi rýchlo sa tým rodičom hodí na plecia, že tak zháňajte si, to nie je naša starosť, bohužiaľ. Čiže v tomto prípade bolo by úplne férové, keby, keby sme mali možnosť, že, že kto chce, si zháňa osobných asistentov, kto potrebuje pomoc, tak škola mu vie pomôcť, to by bol úplne ideálny stav. Verím, že s k nemu raz dopracujeme a potom by sa možno aj ukázalo, že vlastne kedy a akým spôsobom nastaviť aj, aj tú pomoc pri tých samoobslužných a pri tých iných činnostiach, ktoré nesúvisia so školou. Lebo akože chápem zase, že asistent učiteľa má úplne inú náplň práce ako, ako, ako pomáhať dieťaťu s jedlom alebo proste pri hygiene alebo pri podobných záležitostiach. A že, že na toto by mali byť úplne iné osoby.
Problém však pri tejto osobnej asistencii ja vidím napríklad v tom a možnože toto je, aj takto to vníma aj to ministerstvo financií, ktoré sa tvári, že je tam, že teda rozpočet, teda dopad na rozpočet bude, bude pozitívny, je, že osobná alebo teda činností, ktoré, ktoré sa schvaľujú na osobnú asistenciu, možno sú, sú také krátke, hej. Pomoc s jedlom možno pol hodinu, záleží od prípadu k prípadu, samozrejme. Ale to dieťa bude jesť jedenkrát, ale, ale potrebuje ešte možno dva-trikrát na toaletu, ale s tým dieťaťom tam ten asistent musí byť, ostať celý deň a možno dostane jeden a pol hodiny asistencie ako keby úmerne k tým činnostiam, ktoré potrebuje, ale v skutočnosti tam strávi štyri-päť hodín ten osobný asistent. A, a tieto hodiny mu ako keby zožerú veľkú časť tej asistencie. A zrazu bude nedostatok hodín, čomu, ako verím, že v praxi takáto, takýto problém nastať môže veľmi rýchlo. Aj preto ja som, som tak trošku zástanca, aby, aby sa zefektívnilo, lebo naozaj keď, keď je tam ten osobný asistent nevyužitý, tak bolo by fajn, keby mohol osobný asistent pomôcť, ak takých žiakov tam majú, samozrejme, a ak sa to dá pomôcť dvom – trom žiakom, kedy, kedy proste sa, sa tie činnosti kumulujú a vlastne aj ten osobný asistent je využitý a aj proste tie prostriedky nejakým spôsobom šetríme. Len ako prax často môže byť úplne iná. Čiže naozaj treba k tomu pristupovať asi veľmi citlivo a prvoradým cieľom by malo byť to, aby tá rodina tú pomoc mala, aby to dieťa malo to zabezpečené, všetky tie činnosti, všetky tie úkony, aby to vzdelávanie bolo naozaj plnohodnotné, aby nemuseli riešiť to, že či budú chodiť len na polovicu vyučovania alebo na celé vyučovanie, aby proste sa naozaj mohli rozhodovať tak ako všetci ostatní.
No a keď sa bavíme, už asi viac-menej len posledná poznámka, čo sa týka toho rozsahu. Alebo ešte tam boli vlastne tie vstupy tých osobných asistentov a problém školy, že sú to naozaj cudzí ľudia. Ako priznám sa, že tento problém riešim dennodenne tak isto, lebo to, netýka sa to naozaj len dieťaťa. To dieťa samo ten problém proste nevyrieši, ono nepotrebuje rozmýšľať nad tým, prečo ten osobný asistent, v akom je vzťahu so školou. Aj preto ja trošku, trošku toto beriem ako za otázne, že akým spôsobom toto vyriešiť, ale samozrejme určite sa to vyriešiť nejakým spôsobom dá. Ale, ale v praxi sa nám stáva aj, aj, aj tým, ktorí tomu rozumieme a ktorí vieme, prečo toho asistenta potrebujeme, že jednoducho sme nepochopení, že mnoho ľudí naozaj má zamestnanie, nemôže využívať na zamestnanie osobného asistenta tak isto, hoci na činnosti, ktoré možno nie sú priamo pomenované, v zamestnaní ich využívať môže, čiže otázka je teraz, že ako sa to posudzuje, hej. A aj v tom zamestnaní je ten osobný asistent vždy cudzí človek. A napríklad keď porovnám školu, ktorá nemá inú možnosť momentálne, čiže preto možno potrebuje osobných asistentov, lebo tam tá iná alternatíva zatiaľ neexistuje, pri zamestnaní máme napríklad pracovného asistenta, ale vy nemôžete zase donútiť zamestnávateľa, aby vybavil človeku so zdravotným postihnutím asistenta. Čiže, čiže tam tak isto potrebuje mať človek na výber, potrebuje mať buď osobného asistenta, ktorého potrebuje súkromník, ktorého potrebuje na viac hodín, alebo zamestnávateľ vie, že si vie vybaviť pracovného asistenta, že sa mu to oplatí, lebo ho má pre troch. Čiže tam, tam toto je také porovnanie možno, ako to funguje v zamestnaní a ako to funguje, ako by to malo fungovať v školách. Čiže možnože tieto alternatívy by mali byť v obidvoch prípadoch. Čiže, čiže ani tu to nemáme, ani v tomto prípade nie je možnosť zvoliť si osobného asistenta na činnosti spojené so zamestnaním.
No a, a keď sme sa bavili o tom rozsahu tých hodín, a keby sme sa bavili o tom, ako tie úrady posudzujú, tak som hovorila, že, že tuto spomeniem tiež tú ďalšiu vec, a to sú tie hodiny, že naozaj mám pocit, že už teraz sa snažia úradníci a napriek tomu, že premiér Pellegrini tuto avizoval niečo iné, tak máme úplne iné skúsenosti s tým, ako to v praxi funguje. Od júla sa zvýšili príspevky, teda zvýšil sa príspevok na osobnú asistenciu, odmena osobného asistenta stúpla. A čo sa deje? Krátia sa hodiny osobnej asistencie a rozsah, suma, ktorú má ten človek priznanú, je stále tá istá. Úrady si nájdu dôvod, akým spôsobom ich budú krátiť, a to už buď tým, že niekto si požiada o nejakú zmenu, alebo sa robia kontroly. A začali sa robiť kontroly a úrady práce kontrolujú a prehodnocujú, či ten človek naozaj tú asistenciu potrebuje alebo nie. Čiže sme tam, kde sme aj boli, ak sa to naozaj takto bude diaľ, tak si myslím, že za chvíľku tu bude pred Národnou radou naozaj veľký počet ľudí, ktorí, ktorí potrebujú, budú odkázaní na pomoc a nikdy ju nedostanú.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Naozaj ti ďakujem veľmi pekne, Silvia, to sa tak hovorí pri tých faktických poznámkach. Ale mňa, mne vždy veľmi dobre padne a ja niekedy až tak, že s napätím očakávam, že ako zareaguješ, lebo, lebo keď ja predkladám tie návrhy zákonov z tej sociálnej oblasti, tak tam samozrejme mnohí majú rôzne pochybnosti, že či tomu dostatočne rozumiem a tá aplikačná prax a aká je a či je naozaj taká, ako hovorí tá Nicholsonová, a potom mi tak dobre padne, lebo ty si proste uveriteľná a nespochybniteľná v tom, že sa tomu roky venuješ, proste prechádzaš tým a vieš, vieš presne, o čom hovoríš a, a proste pre mňa to má veľkú váhu, to tvoje slovo. Takže chcem sa ti veľmi pekne poďakovať.
Ono možno v druhom, v druhom čítaní by sme sa naozaj, čo sa týka tej osobnej asistencie, mohli nejako dať dokopy. Veď ja veľmi hodnotím a pozitívne vnímam aj tú tvoju iniciatívu, o ktorej asi viacerí vedia, že sa snažíš teda zosieťovať tých poslancov, ktorí sa primárne venujú proste sociálnej oblasti a oblasti ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím, aby sme sa proste na nejakom fóre spojili a aby keď budeme predkladať takéto veci, aby sme do toho išli spolu, lebo, lebo naozaj si myslím, že to jediné asi môže mať úspech minimálne ešte teda v tomto volebnom období pri komunikácii s ministerstvom, ktorá je nastavená tak, ako je nastavená, a pri tých zmenách, ktoré naozaj mám pocit, že robia proste od stola bez akejkoľvek empatie, bez akéhokoľvek naozaj pochopenia toho, že ako funguje to, čo tí úradníci do toho zákona napíšu a čo nám sem pán minister prinesie, pretože za tým všetkým sa, sa skrývajú proste konkrétne ľudské osudy a nežije sa tým ľuďom v tejto krajine dobre, naozaj nie. Takže vítam aj tú tvoju iniciatívu a som veľmi rada, že to spravodajcuješ.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne aj ja za, za tvoj príspevok, Silvia. To, čo som aj ja spomenula v úvode v tej debate, tak vyplynulo vlastne z našich rozhovorov. Tak to môžem aj povedať, že my sme naozaj hovorili o tomto veľmi intenzívne a viackrát. A ja akceptujem aj tie pripomienky, ktoré si ty vzniesla aj tu verejne a ktoré sme si aj my v tých dlhých rozhovoroch vlastne hovorili. A mňa ale veľmi teší, že o tom diskutujeme a že hľadáme to najlepšie riešenie. A myslím si, že tak ako tu teraz všetky tri sedíme my, ženy-matky, ktoré majú srdce aj pre tie deti s tým zdravotným znevýhodnením, aj pre tých ľudí, ktorí naozaj potrebujú našu pomoc, tak myslím, že sme uveriteľné v tom, že sa vieme spojiť a že vieme spolu diskutovať a hľadať tie najlepšie riešenia. Mňa veľmi trápi, že práve od predstaviteľov vlády, ani od koaličných poslancov ja túto snahu nevidím. A práve táto debata v parlamente o tomto bode návrhu zákona a aj o iných, ktorý naozaj opozícia predkladá, je dôkazom toho, že my by sme dokázali tie riešenia nájsť tak, že naozaj počúvame aj tie problémy ľudí, ktorí sa na nás obracajú, ale vieme aj riešiť tie veci v praxi, pretože jednoducho máme skúsenosť, tak ako ju máš ty, Silvia, máme, máme aj naozaj nejakú vôľu a snahu riešiť tieto veci v prospech ľudí, ktorí, ktorí tieto zmeny potrebujú. A dúfam, že sa to tak raz aj naplní, že naozaj budeme môcť byť my tí, ktorí budú dávať tie vládne návrhy zákona veľmi rýchlo a veľmi rýchlo to vyriešime.
Ďakujem.

Ďakujem. Ja vás môžem obidve ubezpečiť, že ja myslím, že ste uveriteľné rovnako, možnože aj viacej pre mnohých ako ja a že, a že tie problémy, ktoré, ktoré pomáhate riešiť, určite, určite to robíte dobre. A určite ja som to, ja som myslím, že už aj spomínala, lebo keď v jednej diskusii, Lucia, že pri, pri tých, pri tej poslednej novele o kompenzáciách, kedy, kedy sa pán Tomáš zapájal tak veľmi do tých diskusií, že som privítala, že, že konečne aj on sa do toho trošku ponoril v tej chvíli, teda privítam, keď sa bude zapájať aj naďalej, ale že predsa len Lucia je v tom doma oveľa viacej. A to ešte pán Tomáš bude musieť asi oveľa viac zapracovať ako, ako len počas tej, tej novely. Takže pevne verím, že aj on sa zapojí do tej, do toho, do tej iniciatívy, aby vznikla tá skupina, ktorá bude presadzovať možno, nechcem to ani nazvať, že požiadavky, ale, ale naozaj približovať tie problémy ľudí so zdravotným postihnutím, lebo to je naozaj vec, ktorá sa môže týkať každého jedného, nie len z nás, ale teda aj z vás, a treba na to myslieť dopredu a treba na to myslieť teraz, keď sa to dá niekde zmeniť. Takže my tú možnosť máme, tak verím tomu, že, že, že aj takouto formou sa dá prispieť k zlepšeniu podmienok a potom sa vlastne dopracujeme k tomu, že, že tie podmienky budú naozaj dobré pre všetkých.
Ďakujem.