Ďakujem pekne. Ja by som poprosila mikrofón trošku bližšie. Dobre. Ďakujem. To je zase ten nedostatok tých asistentov, ktorých tu ani ja nemám.
Milé kolegyne, milí kolegovia, milé pani predkladateľky, pán predsedajúci, dovoľte, aby som sa ja vyjadrila pár slovami k tomuto návrhu zákona a ja teda budem komentovať obidve tie časti, lebo obidve tie časti som nejakým spôsobom riešila a stále riešim. A možnože tiež pánovi poslancovi Hambálkovi budem vedieť dať dôkaz, o ktorom som aj presvedčená, že možnože ho aj v maili má sám osobne. Pretože jeden mladý muž sa na nás, si myslím, všetkých obracal s prosbou o riešenie jeho prípadu, ktorý má teda cystickú fibrózu a týka sa tej jednej časti.
Chcela by som poznamenať, keď začnem tou časťou o cystickej fibróze a ako tu už kolegyňa Nicholsonová hovorila, že naozaj tá novela zákona, kde ľudia trpiaci cystickou fibrózou sa do zákona dostali, trvá naozaj len veľmi krátko, len jeden a pol roka. A teda naozaj zarážajúce je, že, že odtiaľ vypadla bez akýchkoľvek ďalších súvislostí. Ja chápem, že niekedy tie rozhodnutia môžu byť ťažké a diskusie sú búrlivé a teraz sa rozhoduje o tom, že kto do tej, kto vlastne ten nárok na individuálnu prepravu má alebo nemá. A môže sa stať, môže sa to rozhodnutie zmeniť postupom času na základe rôznych argumentov, ale si myslím, že rozhodne by sa nemalo stávať to, čo sa stalo v tomto prípade, a to je to, že títo ľudia, ktorí reálne majú posudok na to, že sa im odporúča kompenzovať ich zdravotné postihnutie napríklad tou individuálnou prepravou, tak len preto, že nestihli to rozhodnutie dotiahnuť, dokonca v tom jedna a polročnom období o tento nárok prišli. Proste nezmenilo sa vôbec nič, ich zdravotný stav, pardon, je stále ten istý, prešlo veľmi krátke obdobie, nemalo sa kedy ani čo zmeniť. Proste ako aj jeden mladý muž vlastne nám posielal tento prípad. Mal vypracovaný komplexný posudok v apríli minulého roku, ale keďže úrad práce nestihol do konca júna vydať rozhodnutie o, o schválení a teda o príspevku na kúpu osobného motorového vozidla, tak jednoducho úrad práce dal pokyn, prosím pekne, to je jeho vyjadrenie, dal pokyn, že musia vypracovať nový posudok. Tak ako je toto možné? Toto my vysvetlite, že neexistujú žiadne prechodné ustanovenia k tomu, aby takýto človek, ktorý proste si úplne legitímne nárokoval tento príspevok, tak ten príspevok nedostal a jeho komplexný posudok bol zrazu kompletne zmenený a už nebol odkázaný zrazu na individuálnu prepravu. A teda naozaj otázka je, že čo sa zmenilo? Či už bol zrazu imúnnejší po tej novele zákona alebo, alebo jeho zdravotné postihnutie sa zmiernilo alebo čo sa stalo vlastne. No stalo sa jedine to, a ja som si vlastne žiadala ešte v septembri minulého roku vysvetlenie od ministerstva práce, ako je možné, že toto sa vôbec neriešilo, takéto prípady, a ministerstvo práce mi odpísalo, že teda uvádzanie konkrétnej diagnózy, ako bolo v prípade cystickej fibrózy sa ukázalo ako nesystémové, a preto ministerstvo práce navrhlo zmenu. Ale to je jediný dôvod, ktorý mi uviedli, že nie je tam, nie je tam uvedené vôbec nič o tom, že ako má vlastne človek so zdravotným postihnutím s takto závažným ochorením vnímať tento ich prístup. Proste mám pocit, že je to výsmech tým ľuďom, z ktorých si robia naozaj trhací kalendár, a tak ako sa im to hodí, tak im tie príspevky prisudzujú. A nie je to vôbec na základe zdravotného postihnutia, tak akoby to malo byť a ako to stále žiadame, ale je to len na základe svojvoľných rozhodnutí a svojvoľných proste zmien.
Takže, takže toto sa mne zdá úplne nefér voči, voči akýmkoľvek ľuďom. A to hovorím aj, ako to už kolegyňa Lucia spomínala aj ten prípad, že keď požiadate o príspevok, ešte vám zoberú aj parkovací preukaz, presne toto sa deje veľmi často, že ako je možné, a tých prípadov poznám tak isto aj ja milión a to ešte, ešte o nich budem hovoriť aj v súvislosti s osobnou asistenciou, ktorá za chvíľku, že jednoducho aj keď sa zmení zákon, tí ľudia, ktorí sú raz odkázaní na tú pomoc, tak nemôže štát jednoducho povedať, že tak od zajtra už vy do tejto skupiny nepatríte, to sa proste nedá. Ten človek, keď tam raz bol, už tam, už by tam byť mal. To, že, že možno noví ľudia sa budú posudzovať inak, okej, ja stále hovorím, je to na zváženie. Ale argumentovať tým a napísať iba odôvodnenie, že lebo sme mali diskusiu s komisárkou alebo sme mali pracovnú skupinu, sa mi zdá ako, ako strašne slabý argument.
Ja som sa touto témou určite chcela zaoberať tiež, pretože som sa s ňou zaoberala dlho a určite by som ju chcela dotiahnuť. Čiže ak by sa to nepodarilo v tomto prípade, tak ja verím, že, že s kolegyňami sa spojíme a určite, určite vyvinieme väčšiu snahu, aby sme, aby sme aj tie prechodné ustanovenia do tých zákonov, aspoň tie prechodné ustanovenia pri takýchto závažných zmenách dostali a aby proste to malo nejaké dôsledky aj pre ministerstvo práce. Pretože naozaj v tomto prípade je ministerstvo práce zodpovedné za tento výsledok.
A ešte by som chcela upozorniť v tomto prípade aj na aplikačnú prax práve s tým schvaľovaním zákonov. Tento zákon bol, ako som to už x-krát povedala, schválený na poslednú chvíľu. Bol schválený v júni na, na júnovej schôdzi, platný od 1. júla. Samozrejme, že úrady práce sa nevedeli tomuto stavu sa prispôsobiť. A aj vďaka tomu vzniká, aj vlastne, aj to bola moja otázka jedna z tých otázok, ktoré som v tom čase kládla, že ako je možné alebo teda koľko takýchto posudkov oni vydali za obdobia, povedzme, tuto máme, bol apríl, čiže od apríla možno do konca júna, ktoré nestihli vôbec, ani niektoré nestihli byť ani dovŕšené, ako mi napísali, ale, ale proste jednoducho nenadobudli žiadnu právoplatnosť, resp. boli nahradené aj možnože, právoplatnosť aj nadobudli, aj boli doručené, ale boli nahradené úplne iným komplexným posudkom. Čiže samozrejme, že, že úrad práce, ústredie práce mi odpovedalo, že takúto evidenciu nevedú a toto je proste nad rámec ich činnosti. Ale stačí si pozrieť, koľko úkonov majú evidovaných v štatistikách, podľa mňa tam majú úplne neefektívne možno, áno, a nezmyselné, nezmyselné činnosti, ktoré vykonávali práve v tomto období práve pri takýchto zákonoch, ktoré kedy prehodnocujú donekonečna napríklad posudky. Proste čo mi príde akože úplne choré, že, že naozaj si tie zákony schvaľujú na poslednú chvíľu a ani tie úrady nevedia zareagovať. Dokonca už sme mali informáciu, že keby to boli možno riaditelia úradov práce vedeli, tak by tým zamestnancom na jún dali dovolenku, lebo proste načo budú vydávať nové posudky predsa, ktoré už aj tak v júli neplatili.
Takže, takže aj toto prináša táto prax ministerstva práce, ktoré si schvaľuje zákony na poslednú chvíľu a robí to opakovane, donekonečna pri všetkých týchto dôležitých zákonoch. A vieme veľmi dobre, ako to dopadlo potom aj s tými, s tým prehodnocovaním príspevkov na osobnú asistenciu, že potom sa v septembri tvárili, že museli prepočítavať 50-tisíc príspevkov na opatrovanie. Toto je presne ten istý prípad, lebo to vedeli už v júni. Takže, takže toľko.
A ešte posledná poznámka, čo tu mám, aby som teda reagovala aj na, na kolegyne. Posledná poznámka k tej cystickej fibróze a k tým úradníkom. Naozaj sa deje to, že, že hoci už tie diagnózy tam nie sú momentálne zadefinované, často úradník rozhoduje o tom, ako pristupuje, ako posúdi, ako zhodnotí vlastne, aký záver urobí v tom posudku a teda na základe akých dôvodov rozhodnutie prizná alebo neprizná na, povedzme, kúpu osobného motorového vozidla. A kolegyňa hovorila, že kiež by sme mali viac takých príčetnejších úradníkov. My ich tu často aj máme, ale naozaj oni majú často zviazané ruky práve takýmito zákonmi, kedy nemajú jednoducho možnosť z toho vykľučkovať. A, bohužiaľ, aj tá prax s tou hromadnou dopravou je taká, že často sa chytajú za slovíčka a čakajú len, kedy poviete, že ste náhodu boli jedenkrát MHD. Ja sa ospravedlňujem, ale potrebovala by som trošku vody. A naozaj to neznamená, že to, že jedenkrát niekto ide MHD, takže tou MHD dokáže chodiť na rovnakom základe po celý čas.
Bohužiaľ, a nesúvisí to len s tou mobilitou, súvisí to aj s bariérami, súvisí to so všetkými vecami, čiže vôbec takto sa k tomu pristupovať nedá. Ale naozaj prax je taká, že keď sa vás úradník pri vstupe do miestnosti spýta, ako ste prišli a vy poviete, že MHD, tak už ste si zarobili na problém. Takže toto je, toto je k tej cystickej fibróze.
A ešte, aby som sa vyjadrila k osobným asistentom a, a teda ako to je, ako to ja vnímam, ako vnímam osobných asistentov na školách. A teda bavíme sa skôr o tých teda základných a stredných, keďže na vysokých školách ich máme. Treba hneď povedať, že osobná asistencia je možno jedna z najlepších foriem alebo z najlepších nástrojov, ktoré tu naozaj máme a za ktorú sme my, ktorí osobnú asistenciu využívame, naozaj vďační, lebo je to fakt flexibilný nástroj. Dá sa s tým žiť, myslím si, celkom slušný život, pokiaľ človek nenatrafí na problémy s úradmi.
Ako tu bolo spomenuté, áno, ja súhlasím s tým, že aj deti v tých školách potrebujú určite nejakú pomoc, ktorú nedostávajú. To prostredie školy je také, aké je, naozaj ešte aj teraz v septembri ja som tiež dostávala podnety o tom, koľko je tam bariér a ako mamička musí s dieťaťom sedieť v škole len preto, aby ho vždy každú prestávku presunula z jedného poschodia na iné, pretože, pretože nie je ten systém školy ani nastavený tak, aby boli celé, celý deň na, v jednej triede a proste presúvajú sa, sú to stredoškoláci, tam ten pohyb je oveľa väčší a tým, tým pádom aj tá pomoc je, je taká naliehavejšia.
Na jednej strane samozrejme chápem, že, že tá... A ešte ďalšia vec, ktorú by som chcela povedať, je, že bolo by naozaj veľmi dobré, keby sa, keby sa tie deti učili odmalička fungovať s osobnou asistenciou, pretože v budúcnosti im ten život určite uľahčí. Keď sú už odmalička, či rodina, či deti so zdravotným postihnutím naučení fungovať aj za pomoci ďalších osôb, lebo veľmi to odbremeňuje určite aj tú rodinu, učí to tej spoločenskej komunikácii, spoločenskému životu aj to dieťa a nie je tak naviazané, lebo naozaj pri tých, pri tých deťoch asi je väčší predpoklad, že sú stále v kontakte s tými istými ľuďmi a potrebujú proste aj nové podnety a nové kontakty. A, a môžu si ich ťažšie získavať a vďaka tým osobným asistentom je to určite jednoduchšie. To, to spomínala aj kolegyňa Zimenová. Problém u nás však je, že naozaj v tejto chvíli trošku patrím asi do tej skupiny skeptikov, ktorých tu spomínala, že zatiaľ sme nastavení v tom školstve tak, že naozaj tie školy sú strašne skostnatelé, aj keď, aj keď možno máme pokrokových učiteľov, ale tá inštitúcia ako taká proste im tiež nedáva veľký priestor. A naozaj tí osobní asistenti potom, jednak ak si musia rodičia zháňať len tých, rodičia zháňať osobných asistentov, tak je to ich ďalšie bremeno, ktoré, ktoré majú, ktoré si nesú, a obávam sa, že, že tak ako sme my nastavení, tak veľmi rýchlo sa tým rodičom hodí na plecia, že tak zháňajte si, to nie je naša starosť, bohužiaľ. Čiže v tomto prípade bolo by úplne férové, keby, keby sme mali možnosť, že, že kto chce, si zháňa osobných asistentov, kto potrebuje pomoc, tak škola mu vie pomôcť, to by bol úplne ideálny stav. Verím, že s k nemu raz dopracujeme a potom by sa možno aj ukázalo, že vlastne kedy a akým spôsobom nastaviť aj, aj tú pomoc pri tých samoobslužných a pri tých iných činnostiach, ktoré nesúvisia so školou. Lebo akože chápem zase, že asistent učiteľa má úplne inú náplň práce ako, ako, ako pomáhať dieťaťu s jedlom alebo proste pri hygiene alebo pri podobných záležitostiach. A že, že na toto by mali byť úplne iné osoby.
Problém však pri tejto osobnej asistencii ja vidím napríklad v tom a možnože toto je, aj takto to vníma aj to ministerstvo financií, ktoré sa tvári, že je tam, že teda rozpočet, teda dopad na rozpočet bude, bude pozitívny, je, že osobná alebo teda činností, ktoré, ktoré sa schvaľujú na osobnú asistenciu, možno sú, sú také krátke, hej. Pomoc s jedlom možno pol hodinu, záleží od prípadu k prípadu, samozrejme. Ale to dieťa bude jesť jedenkrát, ale, ale potrebuje ešte možno dva-trikrát na toaletu, ale s tým dieťaťom tam ten asistent musí byť, ostať celý deň a možno dostane jeden a pol hodiny asistencie ako keby úmerne k tým činnostiam, ktoré potrebuje, ale v skutočnosti tam strávi štyri-päť hodín ten osobný asistent. A, a tieto hodiny mu ako keby zožerú veľkú časť tej asistencie. A zrazu bude nedostatok hodín, čomu, ako verím, že v praxi takáto, takýto problém nastať môže veľmi rýchlo. Aj preto ja som, som tak trošku zástanca, aby, aby sa zefektívnilo, lebo naozaj keď, keď je tam ten osobný asistent nevyužitý, tak bolo by fajn, keby mohol osobný asistent pomôcť, ak takých žiakov tam majú, samozrejme, a ak sa to dá pomôcť dvom – trom žiakom, kedy, kedy proste sa, sa tie činnosti kumulujú a vlastne aj ten osobný asistent je využitý a aj proste tie prostriedky nejakým spôsobom šetríme. Len ako prax často môže byť úplne iná. Čiže naozaj treba k tomu pristupovať asi veľmi citlivo a prvoradým cieľom by malo byť to, aby tá rodina tú pomoc mala, aby to dieťa malo to zabezpečené, všetky tie činnosti, všetky tie úkony, aby to vzdelávanie bolo naozaj plnohodnotné, aby nemuseli riešiť to, že či budú chodiť len na polovicu vyučovania alebo na celé vyučovanie, aby proste sa naozaj mohli rozhodovať tak ako všetci ostatní.
No a keď sa bavíme, už asi viac-menej len posledná poznámka, čo sa týka toho rozsahu. Alebo ešte tam boli vlastne tie vstupy tých osobných asistentov a problém školy, že sú to naozaj cudzí ľudia. Ako priznám sa, že tento problém riešim dennodenne tak isto, lebo to, netýka sa to naozaj len dieťaťa. To dieťa samo ten problém proste nevyrieši, ono nepotrebuje rozmýšľať nad tým, prečo ten osobný asistent, v akom je vzťahu so školou. Aj preto ja trošku, trošku toto beriem ako za otázne, že akým spôsobom toto vyriešiť, ale samozrejme určite sa to vyriešiť nejakým spôsobom dá. Ale, ale v praxi sa nám stáva aj, aj, aj tým, ktorí tomu rozumieme a ktorí vieme, prečo toho asistenta potrebujeme, že jednoducho sme nepochopení, že mnoho ľudí naozaj má zamestnanie, nemôže využívať na zamestnanie osobného asistenta tak isto, hoci na činnosti, ktoré možno nie sú priamo pomenované, v zamestnaní ich využívať môže, čiže otázka je teraz, že ako sa to posudzuje, hej. A aj v tom zamestnaní je ten osobný asistent vždy cudzí človek. A napríklad keď porovnám školu, ktorá nemá inú možnosť momentálne, čiže preto možno potrebuje osobných asistentov, lebo tam tá iná alternatíva zatiaľ neexistuje, pri zamestnaní máme napríklad pracovného asistenta, ale vy nemôžete zase donútiť zamestnávateľa, aby vybavil človeku so zdravotným postihnutím asistenta. Čiže, čiže tam tak isto potrebuje mať človek na výber, potrebuje mať buď osobného asistenta, ktorého potrebuje súkromník, ktorého potrebuje na viac hodín, alebo zamestnávateľ vie, že si vie vybaviť pracovného asistenta, že sa mu to oplatí, lebo ho má pre troch. Čiže tam, tam toto je také porovnanie možno, ako to funguje v zamestnaní a ako to funguje, ako by to malo fungovať v školách. Čiže možnože tieto alternatívy by mali byť v obidvoch prípadoch. Čiže, čiže ani tu to nemáme, ani v tomto prípade nie je možnosť zvoliť si osobného asistenta na činnosti spojené so zamestnaním.
No a, a keď sme sa bavili o tom rozsahu tých hodín, a keby sme sa bavili o tom, ako tie úrady posudzujú, tak som hovorila, že, že tuto spomeniem tiež tú ďalšiu vec, a to sú tie hodiny, že naozaj mám pocit, že už teraz sa snažia úradníci a napriek tomu, že premiér Pellegrini tuto avizoval niečo iné, tak máme úplne iné skúsenosti s tým, ako to v praxi funguje. Od júla sa zvýšili príspevky, teda zvýšil sa príspevok na osobnú asistenciu, odmena osobného asistenta stúpla. A čo sa deje? Krátia sa hodiny osobnej asistencie a rozsah, suma, ktorú má ten človek priznanú, je stále tá istá. Úrady si nájdu dôvod, akým spôsobom ich budú krátiť, a to už buď tým, že niekto si požiada o nejakú zmenu, alebo sa robia kontroly. A začali sa robiť kontroly a úrady práce kontrolujú a prehodnocujú, či ten človek naozaj tú asistenciu potrebuje alebo nie. Čiže sme tam, kde sme aj boli, ak sa to naozaj takto bude diaľ, tak si myslím, že za chvíľku tu bude pred Národnou radou naozaj veľký počet ľudí, ktorí, ktorí potrebujú, budú odkázaní na pomoc a nikdy ju nedostanú.
Ďakujem pekne.
