40. schôdza

Pán poslanec Dostál.

Pán poslanec Beblavý, ďakujem za to ocenenie, ale teda myslím, že sme si len robili svoju prácu. A napokon však aj ty si bol aktívny v tej veci, a teda upozorňoval si na problémy a pýtal si sa, a, ale tak to je, tak to je normálne, alebo teda tak by to malo byť normálne.
Problém je, že to nie je normálne pre všetkých a aj vo výbore, keď sme o tej téme diskutovali, kládli sme otázky uchádzačom, aj v tejto rozprave ma zaráža ten nepomer, akým sa tejto témy zhostila opozícia a vládna koalícia. Na výbore nepomerne viac otázok kládli, kládli opoziční poslanci ako koaliční, ale v poriadku, tak to môže byť vecou nejakého, nejakého záujmu o tú tému, ale končí rozprava v tej časti, kde sú písomne prihlásení do rozpravy, a je to naozaj asi najdôležitejšia vec, o ktorej rozhodujeme v tomto parlamente v tomto volebnom období, i keď možno kolega Jurzyca by tam ešte nejaké ďalšie pridal, a vystúpilo tu dosiaľ dvanásť písomne prihlásených opozičných poslancov plus podpredsedníčka Národnej rady mimo poradia z opozičnej SaS.
Nikto v rozprave dosiaľ nevystúpil z vládnej koalície. Zaregistroval som jednu faktickú od pána spravodajcu. Neviem teda, či ich bolo viac, lebo nebol som tu celý čas, jednu od pána poslanca Blanára a niekoľko jedovatých slín od pána poslanca Tomáša vo faktických poznámkach. Ale táto téma nestojí vládnej koalícii za to, aby niekto vystúpil v rozprave a vysvetlil jej pohľad na celú túto tému?

S reakciou pán poslanec Beblavý, nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne, kolegovia. Môžem len sa stotožniť s tým, čo si povedal, pán poslanec Dostál, že tá kvalita je len vtedy, ak je diskusia obojstranná. A zatiaľ je naozaj v pléne jednostranná.
Ale chcel by som sa vrátiť k tomu, čo povedal pán poslanec Budaj. To riziko, že na, že tu bude naozaj zvolený, problematickí kandidáti do, na Ústavný súd, je naozaj veľké. A ja dokonca si myslím, že v súvislosti s Robertom Ficom je ešte väčšie a zvýšené, a to kvôli tomu, že ak, a my naozaj nevieme, ako ďaleko je ochotný Robert Fico zájsť preto, aby sa dostal na Ústavný súd, ak budú zvolení kandidáti len preto, aby boli ešte neprijateľnejší, ako je Robert Fico, aby bol prezident prinútený ho vymenovať, lebo inak bude musieť menovať ľudí, ako je pán Sopoliga alebo pani Jankovská, tak to bude ešte ďalší krok k tomu, že jednoducho sme ochotní obetovať Ústavný súd tomu, len aby pán Fico na ňom bol. Ja verím, že až tak ďaleko poslanci vládnej koalície nezájdu. Chcem na nich apelovať, aby, ak budú k tomu tlačení, aby s tým nesúhlasili, ale aby naozaj zvolili aj oni rovnako ako my na Ústavný súd tých, ktorých považujú za najlepších. Ak majú, samozrejme, inú predstavu o tom, kto sú najlepší, ja to rešpektujem, ale pochybujem, že v tomto pléne je 76 ľudí, ktorí si myslia, že napríklad pán Sopoliga je najlepší kandidát na ústavného sudcu, a preto, prosím, nerobme pomstu Ústavnému súdu, nerobme ani manipuláciu prezidenta, robme voľbu tých najlepších a hoci aj tam hrozí riziko, že nebudeme spokojní, pán Budaj, myslím, že to riziko je oveľa menšie, ako keď tu bude snaha ten Ústavný súd takto zmanipulovať a znásilniť.
Ďakujem.

Ďakujem. Pýtam sa, či sa chce do rozpravy prihlásiť niekto ústne. Štyria poslanci. Končím možnosť... Päť, poprosím, končím možnosť prihlásiť sa. Päť poslancov.
Ako prvý pán poslanec Osuský.

Vážený pán predsedajúci, vážení pozostalí, téma, ktorej sa budem venovať, tu včas zaznieva a nebude to personálna téma, i keď na úvod poviem, že sa budem snažiť za tých pár minút vysporiadať s neustále opakovanou mantrou, ktorej predkladateľom, a dá sa povedať, takým hlavným vlajkonosičom je ríšsky minister propagandy, ak teda Ficovo impérium môžem považovať za ríšu, teda Erik Tomáš.
Erik Tomáš nás tu kŕmi v pevnom presvedčení, že nepoznáme históriu, že tajná voľba je výdobytok demokracie. Ja sa histórii 20. storočia venujem a môžem vám povedať, že takou ukážkou tajnovolebného podujatia bol legendárny zjazd VKSB, teda Všeľudskej komunistickej strany boľševikov, ktorý vošiel do dejín pod názvom zjazd víťazov.
Začiatkom 30. rokov sa na ňom konali voľby a, čuduje sa svete, v tajných voľbách, podčiarkujem, v stalinských tajných voľbách získal Sergej Mironovič Kirov privysoký počet hlasov na to, aby tým nepopudil Stalina. Získal viac hlasov ako Josif Vissarionovič. Stalo sa mu to osudným. V duchu najlepšej boľševickej vyvražďovacej tradície bolo zinscenované jeho zabitie a potom so zle hlasujúcimi tajnými hlasujúcimi na zjazde Stalin zatočil. Na ďalšom zjazde strany bola väčšina účastníkov toho zjazdu víťazov mŕtva.
Chcem teda povedať, že i v tomto režime boli tajné voľby. A hádam ani Erik Tomáš, ktorý je schopný všetkého, nebude tvrdiť, že to bol demokratický režim.
Potom po dlhých historických skokoch sa dostávam ku posledným voľbám v totalite, ktoré som ako občan absolvoval. Na konci Heydukovej v susednom dome, kde býva priateľ František Mikloško, bol volebný okrsok. Volilo sa do desiatej večer. Prišiel som asi za desať minút desať, zamieril som k stolu, kde sedela komisia, a vypýtal som si od jej predsedu pero. Mierne udivený mi ho dal. A ja som zašiel za plentu a škrtal som niekoľkých kandidátov. Bol som teda účastníkom tajnej voľby v totalite. Takže bludy o tom, ako je tajná voľba výdobytok demokracie, môže rozprávať Erik Tomáš len sprostejším, ako je on.
A tak k tomu, aký je úbohý argument, že však občania volia tajne, len toľko, samozrejme, že občan má právo voliť tajne, čo mu, samozrejme, vôbec nemusí brániť zverejniť svoju voľbu. Ja tiež zverejním svoju voľbu ústavných sudcov, keď na to príde, i keď bude tajná. Ale rozhodne občan má na tajnú voľbu právo.
Na rozdiel od občana vo volebnej miestnosti my sme volení zástupcovia občanov, ktorí nám dali dôveru, aby sme ich zastupovali. A preto moji voliči, i tí, čo mi dali tých 23-tisíc preferenčných hlasov, majú právo vedieť, koho som im vybral na Ústavný súd v ich zastúpení.
Žiaden argument, to je len ukážka, ako dokážu ľudia typu Erika Tomáša uvažovať, že predsa ten sudca bude vedieť, že si mu nedal svoj hlas, a keď príde tvoja kauza pred Ústavný súd, tak ako to tak bude? To je ten spôsob myslenia.
Veľmi dobre povedala pani poslankyňa Žitňanská, že čo si myslíme teda o tých, ktorých volíme na ten Ústavný súd, že je to taký ľudský odpad, že nebude súdiť podľa spravodlivosti, ale bude súdiť podľa toho, ako ste vy pred 12 rokmi o ňom hlasovali? To koho tam volíte?! To čo je za zverinec?! Predsa slušný sudca sa drží zákonov a spravodlivosti. Takže tento argument uvádzaný ako papierový drak je trápny vo svojej podstate.
A keď sme tak u toho, sa divím, že Erik Tomáš nenavrhuje tajné hlasovanie o zákonoch. Veď predsa, povedzme si otvorene, nejeden zákon síce nejakých občanov poteší, ale iných, naopak, nepoteší. Prečo u toho neuvažuje Erik Tomáš o tom, že by občania nemali vedieť, ako hlasujeme o zákonoch? O dôchodkoch, o rozpočte, o školských zákonoch. Prečo sa nehanbíme za to, ako hlasujeme ako zástupcovia? Prečo niekto neprišiel na obludný nápad, že by som mohol prípadne byť konfrontovaný s občanom, ktorý nesúhlasí s tým, ako som hlasoval o zákone? To by bolo dovedenie tej myšlienky tej dôvernosti až na vrchol.
Na tomto môžem teda ľahko ukázať, aké vratké a trápne je argumentovanie tajnou voľbou ako vrcholným výdobytkom demokracie.
V civilizovaných krajinách, keď ide napríklad o osobné nominácie, tak tak, ako prebiehalo prvýkrát, a vďaka Bohu za to, vypočutie kandidátov na Ústavný súd, prebiehajú bežne vypočúvania uchádzačov o najrôznejšie význačnejšie funkcie napríklad reprezentantov v zahraničí. Americký veľvyslanec, ktorý ide do sveta v mene svojej krajiny, je, samozrejme, grilovaný výborom senátnym a sú mu kladené všelijaké otázky a senátori celkom jasne dávajú najavo, či ho podporia, alebo nikdy nepodporia. A nie je na tom nič zlé. Ich voliči majú právo vedieť, ako rozhodujú v ich zastúpení.
Verejnosť zaujatá a možno aj menej zaujatá aspoň okrajovo mohla vnímať híringy v starej Národnej rade. Videla teda a mohla vidieť, ako vyzerali tí či oní kandidáti. Tí sa dostali možnosť predviesť a urobili tak iste v najlepšom úmysle zaujať a získať podporu. Neviem si predstaviť, prečo by tá istá verejnosť nemohla vidieť, kto volil ktorého kandidáta, a skonfrontovať si to s tým, ako ten kandidát vyzeral. Tie vystúpenia sú iste nájditeľné a prehrateľné. A tak sa bude dať veľmi ľahko vidieť, za koho kto hlasoval.
Samozrejme, ak je tu úmysel a dosť sa tu o tom hovorilo, aký je lajtmotív tejto voľby a čo je krovie okolo tej voľby. Zapleveliť na 12 rokov Ústavný súd nehodnými kandidátmi, tak samozrejme, že je oveľa výhodnejšie robiť to tajnou voľbou. Zároveň ale, a to si povedzme otvorene, sotva si niekto bude o mne myslieť, že volím tu zmieneného kandidáta Sopoligu. Môj hlas teda iste napríklad tento kandidát mať nebude, ale ak by sa do košickej budovy Ústavného súdu ako jeho člen dostal, bude zrejmé, z ktorého brehu ho tam zafúkal vietor. Ale nič to nemení na tom, že otvorená verejná voľba, ktorou i my nesieme svoju kožu na trh, je to najdemokratickejšie a najférovejšie.
Ja som tu bojoval za Ondreja Krajňáka. Človeka so skúsenosťami a vzhľadom. Prehral včera svoju voľbu, ale ja sa nehanbím, že som zaňho bojoval a že som mu dal svoj hlas. Súčasná koalícia nebojuje za kandidátov, ktorých bude voliť. A to tiež o niečom vypovedá.
Ďakujem za pozornosť.

S faktickou poznámkou nikto. Končím možnosť prihlásiť sa.
Ďalší v rozprave je pán poslanec Budaj.

Dámy a páni, stojíme pred doslova historickou voľbou a chcel by som niekoľkými vetami presvedčiť aj verejnosť a aj vás, aby ste ju brali s takouto vážnosťou. Historickou je predovšetkým kvôli situácii, ktorá sa vytvorila na Ústavnom súde.
Ústavný súd v našich podmienkach bol celé roky, a tak bol aj založený, postraníčtený a zákonodarci, ktorí vytvorili takýto model voľby ústavných sudcov, predpokladali, že sa nezvrhne na úplne orgán nejakej politickej strany cez dva také mechanizmy:
Za prvé rátali s tým, že sudcovia pri tom 12-ročnom mandáte, vybral sa veľmi dlhý mandát, pocítia lákanie tej slobody svedomia a vedomia a odpútajú sa od politických strán, ktoré ich do funkcií poslali. No spravidla, samozrejme, títo ústavní sudcovia neboli nejakí funkcionári politickej strany, a tak takáto šanca tam, aspoň sme tomu všetci verili, bola a v mnohých prípadoch sa aj potvrdila. Pokiaľ sa na Ústavný súd dostal človek, ktorý mal pevnú odbornú a morálnu integritu, tak napriek tomu, že bol zvolený politickou stranou, a mohol by som tu viaceré také príklady menovať, snažil sa súdiť, tak sa nám zdalo, podľa svojho vedomia a svedomia. V tomto nedokonalom modeli, ktorý tu máme, sme aj tomu boli veľmi radi.
Druhá zábezpeka proti tejto jednofarebnosti Ústavného súdu tkvela v tom, že zákonodarca predpokladal, že po nejakom čase, keď sa na Ústavnom súde uvoľnia miesta, budú dovolené inou skvadrou politikov, a tak sa nebude môcť nikdy vytvoriť úplne jednofarebný Ústavný súd.
Tieto obidva mechanizmy majú byť teraz vlastne, má sa ukázať ich Achillova päta. Ten prvý mechanizmus má byť potretý tým, že nielenže v minulej voľbe presadila táto koalícia priamo predsedkyňu poslaneckého klubu, čiže politika par excellence, ale teraz má byť presadený vlastne predseda strany a najmocnejší politik súčasného Slovenska a má, máme predstierať, že neprichádza k postraníčteneniu Ústavného súdu.
Už v minulosti k nemu prišlo, a to tou súhrou okolností, že v dobe vlády Mikuláša Dzurindu alebo jeho garnitúry Mikuláša Dzurindu neboli obsadené uvoľnené miesta, Dzurindova garnitúra ich vlastne prenechala Ficovej. A tá teraz teda koná, najprv obsadila v minulej voľbe už spomínaných dvoch ústavných sudcov a teraz symbolom toho postraníčtenia sa stáva osoba samotného predsedu strany a nedávneho premiéra Roberta Fica.
Nechcem sa vôbec zaoberať jeho osobou, hoci sa viacerí moji predrečníci sústredili aj na túto tému a isteže nachádzali argumenty. Chcem povedať, že nesúhlasím s takýmto výberom preto, prečo by som rovnako nesúhlasil, keby sa bol na sklonku svojej kariéry na Ústavný súd chcel preniesť povedzme Mikuláš Dzurinda. Politickí lídri takýchto, takýchto garnitúr nedávajú garanciu, že jeden nevytvára červený a druhý modrý Ústavný súd. Najmä v situácii, keď teraz je Ústavný súd naozaj menovaný už dlhodobo, už viac než dekádu iba garnitúrami Roberta Fica.
K historickým momentom tejto voľby prirátavam aj už spomínanú zmenu, ktorá najprv vyzerala bezvýznamne, a to je zmena spôsobu vypočutia alebo prijímania prihlášok, lebo teraz sa k tomu prijímaniu prihlášok na ústavných sudcov pridalo verejné vypočutie. Ako hovorím, mala to byť taká cena útechy, opozícia bojovala za to, aby sa dosiahol, dosiahol stav, kde by opozícia aktívne mohla vstúpiť do výberu, výberu ústavných sudcov, nie iba platonickými diskusiami, tak ako to tu robíme, koalícia nám to nedopriala, resp. núkala 90-ku výmenou za to, že bude vyradený prezident.
Ostala teda cena útechy, a to je verejné vypočutie kandidátov. Treba povedať, že sprvu sa mi to zdalo tiež veľmi málo, pretože ak sme ako opozícia a demokratická verejnosť takisto spolu s nami a takisto aj Benátska komisia upozorňovali, že tvorba Ústavného súdu na Slovensku už je naozaj za hranicou a že hrozí postraníčtenie Ústavného súdu a z toho všetkého má zostať iba verejné vypočutie, tak to mi pripadalo málo. A predsa sa ukazuje, že v momente, keď sa do vecí môže zapojiť verejnosť a priebeh politických procesov majú pod kontrolou aj slobodné médiá, tak tento recept vždy prinesie pozitívny výsledok a aj v tomto prípade len vďaka tomu tu máme pozornosť verejnosti aj médií na túto voľbu, inak by všetko bolo zbehlo podľa mňa oveľa, oveľa rýchlejšie a bolo by to ale oveľa horšie.
Na záver, keďže nám nezostáva, nám poslancom, ktorí sme sa takto prihlásili, už veľa minút, chcem povedať, že historickou je táto voľba ešte z dvoch príčin a tie majú korene v spoločenskej situácii.
Jedna príčina je hrozivá, pretože tu narastá tichá, nedemokratická, tiché a nedemokratické tendencie, ktoré spochybňujú ľudské práva, spochybňujú liberálnodemokratické základy celej republiky a najradšej by sa vydali cestou k nejakej aliberálnej demokracii ruského typu.
Druhá historická okolnosť, ktorá súvisí so spoločenskou situáciou, je, naopak, síce tiež hrozivá, ale oveľa pozitívnejšia. A to je hrozivá nespokojnosť verejnosti s nespravodlivosťou, s odkladaním, že vlastne muselo prísť až k vražde dvoch mladých nevinných ľudí, aby sa zastavili aspoň, oni sa ešte nezastavili, ale aby sa aspoň začalo hovoriť o kolesách mafie, ktorá možno mohla rozdrtiť aj bývalého poslanca Lipšica a ďalších a ďalších, ktorí by bránili spravodlivosť. Z tejto strany spoločenský zápas o to, aby Ústavný súd nebol už stranícky, ale aby dával garanciu nadstraníckeho posudzovania vecí, ktoré mu budú predložené, je veľmi silné a s ním bude určite súvisieť aj nadchádzajúca demonštrácia, ktorú chystajú mladí ľudia.
Pamätajme teda, kolegovia, na celý tento historický príbeh. Ako sa nám stalo, že Ústavný súd máme príliš stranícky, ako sa stalo, že niekto plánuje, aby tomu už dal klinec do rakvy samotný predseda tej strany, ktorá za tento stav zodpovedá v poslednej dekáde, a ako nám verejnosť drží palce a žiada každého jedného z nás, aby tento proces nebol dovŕšený, aby ten klinec do rakvy nebol zatlčený, aby Ústavný súd nebol na 12 rokov zablokovaný jednou politickou garnitúrou, čím by prestal dávať nádej, že spravodlivosť a ústavnosť bude mať nadstraníckeho garanta. Má to byť naozaj olymp práva a tam nemá čo robiť stranícka predpojatosť.
Ďakujem.

Jedna faktická poznámka na vaše vystúpenie. Končím možnosť prihlásiť sa.
Pán poslanec Dostál.

Pán poslanec Budaj, povedali ste, že by ste nesúhlasili, keby sa chcel na záver svojej politickej kariéry odpratať, alebo teda neviem, aké slovo ste použili, napríklad aj Mikuláš Dzurinda. No tak to ani nie je možné, keďže nemá právnické vzdelanie, čiže to nehrozí, nehrozí ani teoreticky.
Ale vrátim sa k tej téme, že či majú ísť politici a bývalí politici na Ústavný súd, alebo teda môžu, alebo nemôžu, a opäť by som teda podobne, ako keď som reagoval, myslím, na kolegu Hegera, nabádal na to, že nevylučujme a priori politikov z toho, aby, aby sa uchádzali o post, o post ústavných sudcov. Máme to aj z našej krátkej histórie, sú také príklady aj z iných demokratických krajín, samé osebe to, že politik sa uchádza o post ústavného sudcu, nie je žiadna tragédia, nie je to zásadná prekážka.
To, prečo možno mať výhrady voči, voči napríklad Robertovi Ficovi, súvisí, súvisí s ich pôsobením, s tým, ako pôsobili a ako možno mať oprávnené pochybnosti, ach, pochybnosti, práveže nemožno mať ani pochybnosti, ako by pôsobili v pozícii Ústavného súdu. Čiže politici, ktorí, u ktorých je predpoklad, že by vo svojej straníckej politike pokračovali aj na Ústavnom súde, samozrejme, že na Ústavný súd nepatria.
Politici, ktorí nespĺňajú morálne kritériá na to, aby sa stali ústavnými sudcami, samozrejme, že na Ústavný súd nepatria. A politici, ktorí nespĺňajú ani ústavou dané podmienky, o nich by sa ani hlasovať nemalo.