43. schôdza

Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, prítomní, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený výborom Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona, tlač 1389. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona v druhom čítaní výbory prerokovali do 3. mája 2019 a gestorský výbor do 7. mája 2019.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.

Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som dostal jednu písomnú prihlášku. Prihlásil sa pán poslanec Oto Žarnay, ale o slovo požiadal navrhovateľ. Nech sa páči.

Vážení kolegovia, dovoľte mi teda viac sa venovať predmetnému návrhu zákona v tejto časti, najmä preto, lebo rozpráva slúži k tomu, aby sme viedli dialóg, a budem veľmi vďačný za prípadné faktické poznámky, kde si môžeme určité veci vysvetliť.
Konkrétne tento návrh zákona na prvý pohľad možno v niektorých vzbudzuje oprávnené obavy, že čo to my vlastne chceme zakázať, ale popravde a úprimne, už dnes je v platnosti, vyše desať rokov v platnosti vyhláška o základných školách, kde je stanovený zákaz využívania mobilných telefónov počas vyučovania. Každopádne medzitým doba pokročila a celkovo rozsah zariadení sa tým pádom aj rozšíril, čiže z tohto pohľadu považujem za potrebné, aby ak sa chceme baviť o akejkoľvek téme, som zástancom jasného a presného určenia, čoho sa konkrétne zákazy alebo konkrétne pravidlá majú vždy týkať.
Preto v konkrétnom tomto návrhu hneď v prvej časti, tak ako je to aj uvedené v dôvodovej správe, je vyšpecifikované, o aké druhy elektronických zariadení ide. Vzhľadom k tomu, že podstatou tohto návrhu je aj zakázanie používania určitých zariadení, samotný pojem elektronického zariadenia je definovaný aj odkazom na príslušné ustanovenie zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronickej komunikácii v znení neskorších predpisov, ktoré túto problematiku komplexne rieši. Ide o to, že naozaj v súčasnej dobe máme rôzne druhy zariadení nielen mobilných telefónov, ale skôr smartfónov, čiže to sú tie chytré telefóny, potom jednotlivé druhy fabletov, tabletov a iných prenosných zariadení. Zároveň aj čoraz častejšie sú, čoraz častejšie sú smart watch a iné veci, ktoré naše deti nosia už so sebou do školy, a prakticky sa to realizuje práve v tom, že odvádzajú tú pozornosť.
O čo mi ide? Aby som jednoducho dal ten, ten jednoducho, tak určitý právny rámec. Možnože ste to zachytili, možno nie, ale minulý rok, koncom roka českými médiami prešla taká informácia o tom, že mnohé školy, tak ako je to aj u nás na Slovensku, majú určitú formu obmedzení zakotvenú v školských poriadkoch. Práve v Českej republike došlo k pomerne veľmi širokej diskusii, ktorá vyvrcholila na základe inšpekcií, českej inšpekcie k tomu, že tým, že nemajú konkrétne tento zákaz zadefinovaný v určitom legislatívnom rámci konkrétneho zákona, tak žiadali a dali to aj do opatrení konkrétnych škôl v rámci inšpekcie, že jednoducho odstrániť tento typ zákazu, čo ja považujem za zásah jednak aj do autonómie školy, ktorá sa má o tom celkovo mať právo vyjadriť, rozhodnúť a po dohode, čo je tiež podstatné, aby tá dohoda tu bola, aj zaviesť konkrétne pravidlá hry tak, ako by to malo aj byť.
Určite ste aj počuli, aj podstatne ešte skôr o tak často v médiách spomínanom zákaze, ktorý prešiel vo Francúzsku. Ja som si podrobne pozrel aj konkrétny francúzsky návrh zákona. V niektorých oblastiach nie je taký striktný tento náš návrh, ako ten francúzsky, a navyše, tak ako som uviedol aj v úvodnom slove, tento zákaz nemá platiť absolútne, čo so sebou, samozrejme, vyvoláva množstvo otázok.
Každopádne k jednotlivým výnimkám, ktoré tam sú, poviem len to, že som zohľadňoval, a teda zohľadňovali sme pri tvorbe tohto konkrétneho návrhu zákona najmä prípady, keď je nevyhnutné použiť elektronické zariadenie na privolanie pomoci v prípade ohrozenia zdravia alebo života človeka. Potom sme brali do úvahy aj dieťa so zdravotným znevýhodnením alebo žiaka so zdravotným znevýhodnením, pokiaľ elektronické zariadenie nevyhnutne slúži na zabezpečenie špeciálno-výchovno-vzdelávacej potreby, a toto všetko sme robili práve na základe komunikácie aj s jednotlivými aj učiteľmi, aj rodičmi. Čiže nie je to niečo, čo vzniklo od zeleného stola.
Zákonu samotnému predchádzala komunikácia so všetkými týmito skupinami a samozrejme uznávam aj to, že majú na to rôzny názor. V konečnom dôsledku si ale musíme uvedomiť, že dnešná moderná doba so sebou priniesla tak výrazný, tak veľmi výrazný rozmach týchto zariadení a ich veľmi silný vplyv na najmä mladú generáciu, ale aj na nás dospelých, že si musíme o nich aj povedať pravdu, ako to v skutočnosti je a aké sú výsledky aj rôznych výskumov, kde už môžeme hovoriť o vedeckých štúdiách, ktoré nám vedia zadefinovať nomofóbiu alebo napríklad taký phubbing.
Najprv k tomu phubbingu. Možnože neviete, možnože viete, o čo ide. Phubbing je chovanie, kedy jednotlivec pri stretnutí prehliada iné osoby a radšej sa venuje svojmu elektronickému zariadeniu. Tento novotvar má ináč zaujímavú históriu. Vznikol počas jednej reklamnej kampane agentúry McCann v Melbourne v Austrálii, čiže išlo o taký zvláštny lexigrafický pojem, vychádzal zo slova phone, telefón a snubbing, urážavá nevšímavosť. Ináč snubbing je tiež jedna choroba modernej doby. Tá urážlivá nevšímavosť, myslím, že aj tu častokrát na ňu narážame. Takže konkrétne sa tejto téme potom venovali aj v Spojených štátoch amerických. Výskum, ktorý bol podľa profesora, teda na univerzite vo Swansea, Phila Reeda, uskutočnil výskum, ktorej 46,3 % respondentov tvrdilo, že partneri sa presne takto chovajú a 22, 6 % oslovených sa priznalo, že práve takáto forma komunikácie vyvoláva v ich vzťahoch vážne problémy. Samotný profesor Reed uvádza, že príznaky phubbingu majú mnohé styčné body až pomaly na hranici, teda správajú sa títo ľudia skôr ako narkomani, čiže bez tohto svojho mobilného zariadenia alebo elektronického zariadenia vykazujú abstinenčné príznaky. Čo je však ešte vážnejšie, je, že v dnešnej dobe už môžeme hovoriť, rôzne štúdie to potvrdzujú, o nomofóbii. To je zase skratka od "no-mobile-phone-phobia". Najviac sa tomu momentálne venoval profesor Baylorskej univerzity James A. Roberts, dal si dokonca tú námahu a vyčlenil príznaky závislosti, ktoré platia rovnako pri týchto elektronických zariadeniach, hlavne s dôrazom na mobilné telefóny a smartfóny a porovnával ich aj s inými zdrojmi závislosti.
Nechcem veľmi zdržiavať a zamestnávať vašu pozornosť, tieto veci sa dajú nájsť, zdokladovať, každému poskytnem ako tieto veci. Konkrétne on zadefinoval 6 znakov nomofóbie s tým, že prichádza aj s určitými spôsobmi ako sa pred týmito alebo touto, týmto druhom závislosti brániť. Rovnako v ďalšej štúdii Adam Alter, ktorý vyučuje na newyorskej univerzite Stern School of Business, ktorý odporúča konkrétnych 5 krokov, akými sa môžeme zbavovať alebo jednoducho dosiahnuť určitý digitálny detox. Ako tento pojem tiež začína byť dosť častý a často sa s tým stretávame.
Samotné opatrenie obmedzovať tieto elektronické zariadenia sa uskutočňuje nielen podľa toho celého francúzskeho zákazu, ktorý tiež má v sebe, to sa nie vždy v médiách písalo, má aj tiež svoje výnimky. Napríklad tam je tiež umožnená, použitie elektronického zariadenia v prípade, ak ide o ohrozenie zdravia, ale nerieši konkrétne prípady žiakov, ktorí sú zdravotne znevýhodnení, alebo sú, skrátka, majú svoje špeciálne vzdelávacie potreby a pre nich toto zariadenie slúži aj ako veľmi užitočná pomôcka.
Kvázi k tomu ale poviem ešte jednu takú vec z praxe. Je na diskusiu a ja som veľmi vďačný z tohto miesta aj napríklad časopisu Dobrá škola, ktorý o tomto probléme, respektíve o tomto návrhu zákona dal aj status, kde dal konkrétne znenie, kde sa k tomu mohli ostatní ľudia vyjadriť. Bolo to rozdelené, celá tá diskusia do dvoch skupín a paradoxom bolo, že buď si ten zákon úplne neprečítali ľudia, čo sa bežne stáva, alebo najviac výhrad mali práve riaditelia škôl alebo učitelia, kde majú ošetrené práve tieto pravidlá hry ako tieto zariadenia užívať. Menej sa už vyjadrovali tí, o ktorých ale vieme, že sú, ktorí tieto pravidlá nemajú, respektíve v minulosti ich mali, ale postupne aj pod tlakom rodičov, ktorí sú dostatočne právne zdatní, pomaličky aj ustupovali, až ustúpili. Je to totiž vec, ktorá naráža, tak ako je to aj v dôvodovej správe uvedené, konkrétne na ústavné právo, vlastníctvo určitej veci, a preto sme sa snažili ošetriť to tým spôsobom, aby sme jednak uľahčili školám, ktoré si zakomponujú potom presnejšie pravidlá v svojich školských poriadkoch, akým spôsobom sa pred takýmito tlakmi brániť.
Pretože úprimne, prečo by mali jednotlivé školy si nechávať vypracovať právne analýzy a ísť až tak do hĺbky a byť stále pripravení na argumentáciu pred rôznymi formami, keď je tu možnosť dať právny rámec? A toto je hlavným cieľom prečo s týmto návrhom zákona prichádzame. Ten zákon je právny rámec a zároveň umožniť presnejšie veci nastaviť samotnej škole. De facto takto to bolo aj v samotnom Francúzsku, kde tiež len otočili ako keby o 180 stupňov pôvodné nastavenie zákona, kde najprv bola táto možnosť len v rovinách školy. Teraz zo zákona je to ten zákaz, ale sú tam jednak výnimky a jednak možnosti ako vyprecizovaním pravidiel v školskom poriadku stanoviť pravidlá hry. A podľa mňa tým by sme mali začať. Mladí ľudia v školách by sa mali naučiť, že tieto zariadenia sa dajú používať, mali by sa vedieť učiť s nimi narábať efektívne, ale vždy by sa malo pozerať aj na to, k čomu vedie ich prílišné používanie, aké negatívne dôsledky to môže spôsobiť a predovšetkým aby vedeli, že stanovením pravidiel hry tak to jednoducho potom funguje aj v ďalšom živote. Veď vieme, že v mnohých firmách, v mnohých zariadeniach sú tieto veci obmedzené.
Samozrejme, tiež viem, že je to opozičný návrh a prichádzam s ním práve preto, lebo chcem rozprúdiť diskusiu o tomto konkrétnom opatrení, ako aj o tom, že máme tu už niekoľko rokov dielo významného psychológa a zároveň aj výskumníka Manfreda Spitzera, ktorý sa venoval digitálnej demencii a kyberchorobám, kde uvádzal v týchto knihách množstvo a množstvo konkrétnych dát a výskumov, že je tu jednoducho problém, ktorým reagujem, podľa mňa legislatíva má reagovať na zmeny doby a má aj zároveň vždy prichádzať s riešeniami, ktoré sú k prospechu nejakého verejného záujmu. A podľa mňa je verejným záujmom, aby sme chránili najmä tých najmladších, pretože je jasné, že v čím mladšom veku dochádza k nadmernému používaniu čohokoľvek, tak vytvárajú sa tým pádom aj závislosti. Práve ten mozog, ktorý je vo vývoji, a jednoducho celá tá nervová sústava pri zasiahnutí toho, že skrátka prestávajú mať nad tým kontrolu, ale ich to úplne ovládne. A buďme úprimní, ako sa to dotýka aj nás, používanie týchto elektronických zariadení, či sme natoľko pevní a silní, že si vieme povedať dosť, že si vieme tieto veci udržať v určitej zdravej kontrole, práve preto, že to dopadá práve na tieto deti, by sme mali vždy dávať také pravidlá hry, ktoré budú v ich prospech. Ale samozrejme nepopieram, že musí to byť vždy spojené aj s prevenciou, musí to byť spojené aj s didaktickým pôsobením, s potrebou metodikou a s tým, že jednoducho tieto konkrétne elektronické zariadenia sa majú používať vždy s rozumom. Takže preto je tu tento návrh zákona a ja verím, že možnože sa ešte tá diskusia rozprúdi. Ďakujem za pozornosť.

Jedna faktická poznámka, pani poslankyňa... (pozn. red.: nepočuť vyslovenie mena predsedajúcim), pán poslanec Budaj. Pani poslankyňa Milanová.

Ďakujem veľmi pekne. Ja si pamätám, že keď sme o tomto návrhu spoločne na klube v počiatkoch diskutovali, tak som bola prvá, ktorá hovorila, že takýto zákon nie je potrebný. Aj to, čo urobili vo Francúzsku, sa mi zdalo byť prisilné a argumentovala som tým, že deti už predsa vedia, čo robia a nebudeme im predsa siahať na ich slobody, ale veľmi skoro som to potom prehodnotila. A skutočne si treba uvedomiť, že tie deti už, v podstate už toho škôlkarského veku, ten francúzsky zákon sa týka inak už detí od materských škôl, náš zasahuje už až od základných škôl, tak sú na tých mobiloch do veľkej miery závislí. Keď sa s nimi rozprávam, tak už vo veku 10 rokov, my s Facebookom sme zastaralí matuzalemovia, oni už fičia na nejakých TikTokoch a neviem akých rôznych, ani neviem, ako to pomenovať, a venujú tomu veľmi veľa času. Vystavujú tam svoj osobný život, s čím sú spojené nesmierne riziká, ktoré si oni ani neuvedomujú, a nehovoriac o tom, že v samotnom tom školskom procese sú naozaj odkláňaní od toho, čomu sa majú v škole venovať. Takže chcem povedať, že návrh som prehodnotila a som veľmi rada, že si tak rebelsky sa odvážil ho podať a že všetci za tebou stojíme, a verím, že tá diskusia naozaj sa začne o tejto téme. Ďakujem.

Reakcia na faktickú poznámku, pán poslanec Sopko.

Pán Budaj, nie? (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Neskoro sa prihlásil pán Budaj.

Sopko, Miroslav, poslanec NR SR
Škoda. (Reakcia z pléna, prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Nie, pán poslanec, povedal som, prehrajte si to zo záznamu, povedal som jedna faktická poznámka a pán poslanec Sopko si už sadal, keď ste sa prihlásili vy. Tak ma netočte.

Sopko, Miroslav, poslanec NR SR
No tak ako v poriadku. Ďakujem, Natália, za tvoju pripomienku a teda faktickú poznámku. Nuž veľa vecí sa by dalo ešte o tom povedať. Ako pre mňa osobne, možnože si to pamätáte, bolo dosť šokujúce, keď sme videli a bolo to aj medializované, čo sa dialo v Košiciach, ako určité partie mladých ľudí vytvorili normálne ring dievčat, nech sa medzi sebou pobijú. Ešte predtým som videl rôzne takéto podobné akože videá, ktoré deti potom púšťajú na sociálne siete. Zároveň buďme k sebe úprimní, mám množstvo podnetov aj od učiteľov, ktorí to zažili. Jednoducho boli nahratnutí počas toho vyučovania bez ich vedomia, až neskôr sa o tom dozvedeli. Takže sú to veci, ktoré sa veľmi ľahko dajú zneužiť. Preto si stále myslím, že jednak samotný zákonný rámec je dôležitý, ale plus k tomu je zároveň dôležité o tej prevencii nielen hovoriť, ale aj prakticky vykonávať. Ja veľmi oceňujem z tohto miesta činnosť občianskeho združenia Preventista, ktorá sa venuje tejto problematike. Máme aj Asociáciu pre kybernetickú bezpečnosť, ktorá spolupracuje s týmto občianskym združením. Tiež som bol s nimi v komunikácii pri tvorbe tohto návrhu zákona a mnohé ich podnety som doňho aplikoval. Čiže je dôležité s týmto prísť a začať o tejto... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Žarnay.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, žijeme v dobe elektronickej. Naše životy sa stali závislé od elektronických zariadení, ktoré sú skvelými pomocníkmi, a rýchlo sme si privykli na ich používanie, pretože nám v mnohom uľahčujú život. No rovnako ako oheň sú dobrými pomocníkmi, ale zlými pánmi. Ak ich nemáme pod kontrolou, tak dokážu veľmi skomplikovať život. Dokonca vznikajú nové druhy závislostí od mobilných telefónov ako takých, sociálnych sietí, prístupu k dátam a podobne a postihujú všetky vekové kategórie bez výnimky. Nehovoriac o zmene spoločenských konvencií, spôsobe, ako narúšame súkromie či aktivity iných ľudí. Častokrát nevieme správne používať tieto elektronické zariadenia a aj napriek upozorneniam narušujeme priestor iných ľudí, pretože máme pocit, že práve to, čo sa deje nám, je najdôležitejšie. Napríklad keď počas operného predstavenia pani telefonuje, počas konferencie riešime nutné pracovné telefonáty, počas vyučovania četujeme, počas testu podvádzame, telefón slúži ako ťahák, počas pracovného času sa venujeme sociálnym sieťam alebo elektronickým aukciám a pracovnú činnosť imitujeme. Tých príkladov by sa našlo mnoho.
Najohrozenejšou skupinou v spojitosti s elektronickými zariadeniami sú deti. Sú prirodzenou a neoddeliteľnou súčasťou ich života, rýchlo sa učia a ich používanie je pre nich samozrejmosťou, nie však novinkou.
Ľahšie však prepadnú aj závislosti na nich, ak ako dospelí ich nenaučíme ich správne a optimálne používať. Rovnako i rodičia by si mali uvedomiť, že nemusia mať deti 24 hodín pod kontrolou a k dispozícii a naopak. Pokiaľ dieťa odovzdajú do školského zariadenia, jeho pracovníci preberajú plnú zodpovednosť za dieťa a nie je potrebné každú chvíľu vykonávať telefonickú kontrolu, čo ruší obe strany. Dokonca už deti v materských školách mávajú mobilné telefóny. Škola, v ktorej trávia najviac času zo svojho dňa, sa tiež musí podieľať na vytvorení pozitívneho zdravého vzťahu k používaniu elektronických zariadení. Už dnes okrem školských poriadkov, ktorými je možné používanie elektronických zariadení na pôde školy upraviť, vyhláška ministerstva školstva č. 320/2008 Z. z. o základných školách v § 20 ods. 7 hovorí, citujem: "Počas vyučovania žiak nesmie používať mobilný telefón. Použiť ho môže iba v odôvodnených prípadoch so súhlasom vyučujúceho triedneho učiteľa alebo riaditeľa alebo jeho povereného zástupcu." Koniec citácie. Vyhláška ministerstva školstva č. 65/2015 Z. z. o stredných školách žiadne ani obdobné ustanovenie neobsahuje, čiže chýba proporcionalita v právnej úprave.
V radoch pedagógov tiež nepanuje jednotnosť v názore na používanie elektronických zariadení počas výchovno-vzdelávacieho procesu. Jedným neprekážajú a vo veľkej miere ich využívajú priamo počas vyučovania, iným spôsobujú vážnu prekážku vo vzdelávaní. No aj tí často uznávajú, že rozptýlená pozornosť dieťaťa počas vyučovacieho procesu nie je pozitívom, keďže proces učenia sa týmto spomaľuje. A čím je dieťa mladšie, udržateľnosť jeho pozornosti je tým nižšia, nehovoriac o rušení detí sa navzájom. Čiže celý výsledný efekt snahy pedagóga o odovzdanie vedomostí a zručností môže vyjsť navnivoč. Nehovoriac o bezpečnostných rizikách používania elektronických zariadení, napr. počas exkurzií, náučných vychádzok v teréne, počas odbornej výučby či praxe.
Ďalším vážnym faktorom, nad ktorým by sme sa mali zamyslieť, je psychohygiena, ktorá je pre zdravý vývin detí mimoriadne dôležitá. Preto po záťaži na vyučovacej hodine je dobré, ak sa dieťa hýbe, nadväzuje sociálne interakcie s ostatnými deťmi, ich mozog si aspoň na chvíľu oddýchne.
Nie som odporca používania elektronických zariadení v škole. Prinášajú množstvo aplikácií priamo a efektívne využiteľných vo výchovno-vzdelávacom procese. Umožňujú čítanie kníh, rozvoj analytického myslenia a podporu vzdelávacích aktivít a cibria aj schopnosť vyhľadávať informácie, selektovať ich a pracovať s nimi. No na druhej strane jedným dychom dodávam, že je potrebné nájsť optimálne riešenie na ich využitie bez toho, aby rušili užívateľa i ostatných v jeho okolí v zamýšľanej činnosti.
Myslím, že tento zákon to flexibilne prináša, okrem legálnej definície slovného spojenia "elektronické zariadenie" zjednocuje pravidlá pre všetky deti nachádzajúce sa v škole či školskom zariadení a vysporiadal sa aj s problematikou dočasného obmedzenia vlastníckych práv. A priori nezakazuje vnášanie elektronických zariadení na pôdu školy a ani striktne nezamieta ich cielené využívanie počas výchovno-vzdelávacieho procesu ako vo Francúzsku, iba rámcovo jednoznačne a so zachovaním rovnosti upravuje podmienky na ich používanie, čo ako pedagóg vítam.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, elektronický ošiaľ je globálna záležitosť a nie sme osamotení v snahe vysporiadať sa s ním, predovšetkým v školskom prostredí. Našou úlohou je flexibilne reagovať na potreby spoločnosti a napomáhať jej v progrese, i keď na prvý pohľad sa môže zdať, že regulácia správania je skôr jeho brzdou. Problém je v tom, že čím je vyspelejšia spoločnosť, tým menej oficiálnych regulácií potrebuje, pretože systém prirodzenej autoregulácie je plne funkčný, a pokiaľ sa do tohto štádia nedopracujeme, sú potrebné zákonné riešenia.
Elektronické zariadenia sú neodmysliteľnou súčasťou nášho života a v prvom rade by sme mali sa naučiť naše deti správne ich používať tak, aby nedochádzalo k zbytočným záťažiam a závislostiam, ktoré budú v budúcnosti brzdou progresu v spoločnosti. Dôležitosť osobnej komunikácie a zdravej psychohygieny pre vývin dieťaťa je zrejmá a obzvlášť v školách ako v inštitucionálnych vzdelávacích zariadeniach musíme na tieto skutočnosti myslieť.
Na záver by som rád citoval riaditeľku strednej školy McKinnon Secondary College v austrálskom Melbourne, kde išli nad rámec všeobecného zákazu používania elektronických zariadení v Austrálii a na pôde školy vydali striktný zákaz používania týchto zariadení, a stručne zhodnotila dôvod i vedľajší efekt tohto rozhodnutia. Citujem: "Okrem stagnácie rozvoja vzťahov medzi spolužiakmi boli mobily problém aj počas vyučovacích hodín. Mali negatívny dopad na učenie študentov. Nemyslím si, že využívali každú hodinu tak efektívne, ako mohli, pretože boli konštantne rušení. Problémom nie sú samotné zariadenia, ale to, ako ich študenti používajú. Škola začala byť po zavedení zákazu počas obedu a prestávok omnoho viac hlučnejšia. Naozaj som neočakávala až takýto level hluku. Je tu smiech a ľudia sa skutočne bavia a socializujú. A to je viac než dobre."
Ďakujem za pozornosť.

Končím možnosť nahlásiť sa s faktickými poznámkami, dve faktické poznámky.
Nech sa páči, pán poslanec Budaj.