45. schôdza

Pani poslankyňa Sárközy, ja úplne súhlasím, sledujeme rovnaký cieľ, ak prejde v pôvodnom znení váš návrh, tak to tam bude explicitne napísané, že tam to právo fyzických osôb a právnických osôb spievať štátnu hymnu iného štátu nie je dotknuté. Ak by prešiel môj pozmeňujúci návrh, tak nebola by tam žiadna úprava a v tom prípade by to bolo napísané priamo v ústave, čl. 2 ods. 3, každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Evidentne tam tie pochybnosti sú a netvrdím, že som zjedol všetku múdrosť sveta a možno sa mýlim, ale, ale teda mám dosť silné argumenty, prečo si myslím, že prinajmenšom k pokusu zakázať došlo tou novelou SNS a teda aj tým doplnením slova "iba".
No ale keď sa bavíme o jednoznačnosti zákonu, zákonov, tak napríklad v § 8 ods. 7 zákona o štátnych symboloch, ktorý upravuje spôsob používania štátnej vlajky, sa píše, že: "Ak ide o významnú udalosť Slovenskej republiky alebo významnú udalosť miestneho charakteru, používa sa vždy štátna vlajka. Popri nej sa používa štátna vlajka iného štátu vtedy, ak je prítomná oficiálna delegácia iného štátu. V takom prípade sa používa štátna vlajka na čestnejšom mieste vľavo z čelného pohľadu." Ja sa teda pýtam, je alebo nie je možné používať štátne vlajky iného štátu fyzickými a právnickými osobami na území Slovenskej republiky? Nemôže aj tu vzniknúť pochybnosť? Nemali by sme aj tu doplniť, že právo používať štátnu, právo fyzických osôb a právnických osôb používať štátnu vlajku iného štátu nie je predchádzajúcou vetou dotknuté? Lebo teoreticky... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážená pani predkladateľka, spravodajca, kolegyne, kolegovia, no v prvom rade dovoľte, aby som začal, ešte sa vrátil k tomu pôvodnému návrhu, ktorý vládna koalícia prijala a opakovane prijala prelomením veta pána prezidenta. V tom stanovisku, ktorý sa tu do nekonečna odvoláva na ministerstvo vnútra, sa píše, že odbor ministerstva, do ktorého pôsobnosti patrí problematika štátnych symbolov, nezaujal k návrhu negatívne pripomienky a skonštatoval, že navrhované zmeny nemajú zásadný vplyv na súčasnú prax.
Kolegyne, kolegovia z vládnej koalície, odbor ministerstva vnútra nie je inštitúcia, ktorá má právo čokoľvek vysvetľovať. Nemá vplyv na doterajšiu prax. Ten zákon vstúpi len zajtra do platnosti, takže žiadna prax tým nemohla byť ani dotknutá. To, že ten zákon bol zlý a zakazoval spievať, je faktom. Ako aj pre laika, ktorý ten zákon prečíta, muselo byť jednoznačné, že ten spev hymny iného štátu na území Slovenskej republiky zakázaný je. Ako pyšná princezná. Choďte si spievať za hranice! - takto vyzeral ten zákon.
Kvitujem a súhlasím s tým, že moji bývalí kolegovia z MOST-u – HÍD priniesli, presvedčili svojich koaličných partnerov, lebo prezidenta nedokázala presvedčiť, aby vrátil s pripomienkou, tak prišli s návrhom. Ja tento návrh podporím. Podporím ho preto, aby som im pomohol napraviť chybu, ktorú tu spravili. Ale musím povedať a trošku ma irituje, keď vládna koalícia neustále sa tu odvoláva na stanovisko ministerstva vnútra.
Kolegyne, kolegovia, po Kuciakovej vražde, povedzte mi, akú vysokú dôveryhodnosť má táto inštitúcia? Celá táto vládna koalícia spochybnila celý právny systém tejto krajiny. Tak jednoznačne, kde parlament môže konať, je, že tie zákony nebudú prijímané v podobe, že sa dajú zdezinformovať. To, že ten zákon sledoval cieľ zakázať spievať hymnu, potvrdil aj jeden z predkladateľov. A je to fakt. A aj keby sa to dostalo na Ústavný súd, lebo ja som to nechal preskúmať. Keby to Ústavný súd začal prejednávať, tak bude sledovať alebo skúmať aj to, s akým cieľom ten zákon bol predložený. A ten cieľ váš kolega Tittel jednoznačne pomenoval. a to bol zákaz spievania hymny na futbalovom štadióne.
Ďakujem pekne, ale nechcem naťahovať čas, lebo ja si myslím, že sú tu oveľa dôležitejšie veci, ktoré trápia občanov tejto krajiny, ale jednoznačne je treba povedať, že budem rád, ak dneska poobede za tento zákon zahlasuje národná väčšina aspoň takou väčšinou, ako zahlasovala v prvom čítaní, aby sme napravili chybu, ktorú vládna koalícia tu vyprodukovala.
Ďakujem.

Tak začínam odzadu. Ja si myslím, že pre mňa osobne je to veľmi dôležitý zákon, Zsolty, možnože dôležitejší ako pre teba. A vieš, spochybňovať ministerstvo vnútra, do toho ešte zatiahnuť veľmi smutnú záležitosť, je to dosť nechutné. A ja viackrát som povedal, že samozrejme len Ústavný súd vie vyrieknuť, že ako vníma tento zákon, aký je výklad tohto zákona, ale samozrejme teraz ministerstvo vnútra, ktoré riadi okresné úrady metodicky, je dôležité, že aký má názor. A názor má úplne jednoznačný.
A práve preto sme tak jednoznačne, možnože aj trošku "detinsky", aby každý tomu porozumel, sme napísali tento zákon, aby aj ako ty ako politik alebo iní ľudia nemohli zavádzať ľudí a nemohli do toho vsunúť také veci, ktoré sú tam neni. Lebo, samozrejme, môj názor nie je smerodatný, ani tvoj, lebo ani ty, ani ja nie sme právnici, ale renomovaní právnici, viacerí, verejne tiež vnímali tento zákon inak, ako ty vnímaš a jednoznačne povedali, že tento zákon nezakazuje spievanie hymny cudzieho štátu. Ale my sme sľúbili, že napravíme a dáme to úplne jednoznačne, čo sme aj napísali.
A prekladatelia, áno, jeden predkladateľ to dosť nešťastne vysvetľoval, potom v kuloároch nám vysvetlil, čo a ako to myslel. Na druhej strane iní predkladatelia, napríklad aj pán Hrnko, predvčerom, alebo kedy sme v prvom čítaní rozprávali o tomto zákone, tiež jednoznačne nepovedal, že ako vníma tento zákon. A on nevnímal tento zákon tak, ako to vnímaš ty, ale samozrejme ešte raz beriem, lebo to politikárčenstvo je... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dovolím si uviesť dve spomienky. Jedna je z obdobia 1998 – 2002, keď sme porazili Mečiara, v ére ktorého sa vytrhávali dvojjazyčné tabule pred obcami. A stal sa moment, že som stál na trávniku v Sade Janka Kráľa vedľa britskej veľvyslankyne a predo mnou stál Royal Air Force Band, ktorý hral slovenskú a britskú hymnu. Áno, bol som dojatý a takmer mi tiekli slzy z momentov, že po tom, ako to vyzeralo pre budúcnosť nás beznádejne, i vzhľadom na komunistickú minulosť, stojím a počúvam Royal Air Force Band, ako hrá našu a britskú hymnu. Vtedy ešte nebol zákon o tom, že tam musí byť veľvyslankyňa. Áno, Judy McGregor tam bola a stála vedľa mňa, takže by spĺňala tú bývalú normu, ktorú chceme teraz meniť.
A potom poviem skúsenosť z inej krajiny. Pred rokmi som prišiel do Brna na pozvanie svojich priateľov ako jednoduchý občan, ako kusovka na odhaľovanie pamätníka Tomáša Garryque Masaryka pred našou, pod, hovorím našou, t. j. Univerzity Komenského bratskou Masarykovou univerzitou. A primátor mesta Duchoň vtedy nariadil hudbe, aby na počesť mojej účasti, bol som tam ako občan, nie ako reprezentant, i keď som bol poslanec, zahrala slovenskú hymnu. Neviem, či Česká republika mala zákon o tom, komu sa smie hrať slovenská hymna, ale bol to pekný a silný moment, keď pod prezidentom Masarykom znela slovenská a potom česká hymna.
Myslím si, že je dobré, aby sme mali zákon, ktorý takéto veci umožňuje, i keby tam náhodou excelencia Judy McGregor nebola prítomná.

Ďakujem pekne. No, pán Zsolt, ja si nesmierne vážim, že našou krajinou zbytočne nelomcujú zasa národnostné problémy a že sme našli mechanizmus riešenia problémov, len tá diskusia tu opäť prechádza do nezmyselnej a pravdepodobne politickej roviny alebo niekam, čo nemá nič spoločné s bežným ľudským právom alebo právom na to, že všetci občania našej krajiny majú právo na istý typ emócií.
Bavíme sa o hymne ako o štátnom symbole, ako o symbole teritoriality, predsa hymny sa spievajú predovšetkým v domácej krajine a naznačuje sa tým, že tu som v Slovenskej republike. A keď príde k nám hosť na nejakej úrovni významný, tak mu zaspievame jeho hymnu ako znak teritoriality, že prišiel hosť a reprezentant istého štátu. V danom prípade nakladať týmto spôsobom s hymnou ako s obyčajnou piesňou znamená nepochopiť zmysel štátneho symbolu. Slovenská hymna je symbolom Slovenskej republiky, štátneho symbolu Slovenskej republiky, pán Zsolt Simon. Nie maďarskej. Mám hlboký rešpekt k tomu, keď si chcú naši maďarskí priatelia zaspievať hymnu pri nejakých príležitostiach. Ale veď to je otázka možnosti aj zneužitia, znevažovania hymny. Čokoľvek. Bude sa spievať krčmy, po krčmách sa budú spievať, pani kolegyňa, keď tam dáte, že môže každý spievať, kde chce hymnu. Je štátny symbol.
Ak dodržiavame vcelku bez veľkých predpisov istú úctu k hymnám ako takým, po tomto celom to bude naďalej tak? Nemá náhodou to spievanie tej hymny na tých štadiónoch aj politický význam, pán Zsolt Simon? Ktorý nie je celkom náležitý a trošičku je v rozpore s tým, čo tu demonštrujeme?
Takže ja nechcem nič viacej, len trošku viacej citu. Hovoríme o veľmi vážnych veciach, hovoríme o štátnom symbole, ktorý reprezentuje túto krajinu. A každý iný štátny symbol reprezentuje inú krajinu. A som hlboko za priateľské, za rozumné posudzovanie všetkých vzťahov medzi nami, ale v danom prípade aj od vás, páni kolegovia, z men... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Ja by som skôr tak zmierlivo. Neviem, či hovoríme o maďarskej hymne, tak čo nás spája Slovákov a Maďarov, že vlastne dnešná podoba maďarskej hymny je podobou, ktorú jej dal dirigent Ernő Dohnányi, je to bratislavský rodák. Túto podobu dostala v roku 1938. Takže ja len hľadám také nejaké spojivo a chcem povedať, že naozaj táto maďarská hymna, ktorá sa spieva aj v kostoloch, je súčasťou spevníka, je to modlitba. A v zásade tou hymnou sa stala už niekedy v 19. storočí a odvtedy, odvtedy sa nejakým spôsobom nemení.
Na rozdiel od predrečníkov si myslím, že na Slovensku žijú národnostné menšiny, ktoré spievaním hymny toho svojho kmeňového štátu cítia nejaké také bližšie puto a hlavne teda je emocionálne puto s nejakou krajinou, ku ktorej sa hlásia. Dám príklad. Máme, v Martine sa stretávajú Česi, ktorí sú ako národnostná menšina česká v Slovenskej republike, a keď si na konci nejakého svojho podujatia zaspievajú českú hymnu, môžu aj vyroniť slzu, tak prečo by sme im v tom mali brániť? Alebo keď si v obci Krahule, sa tety karpatské Nemky zídu a si zaspievajú a potom na konci si dajú nemeckú hymnu, tak tiež v tom nevidím žiadne ohrozenie.
Tak isto na výbore aj kolega Madej a tak isto zo slov kolegu Číža naozaj cítim, že v tej hymne je nejaké ohrozenie, a voči tomu sa chcem ostro vymedziť, lebo národnostné menšiny majú právo slobodne sa hlásiť aj prostredníctvom hymny k svojej materskej krajine, lebo Maďari tu žijú od nepamäti a hranica sa naťahovala ponad ich hlavu. Čiže oni sú tu doma a nikto im nemôže uprieť právo spievať si svoju vlastnú, vlastnú hymnu. A tým nie sú o nič... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne kolegom. Ospravedlňujem sa za, ostatným, ale skôr sa zameriam na kolegu Číža. Tak vehementne sa podujal brániť slovenskú hymnu. Ja vám to kvitujem. Bodaj by bolo viac takých vlastencov, ako ste vy. Ale mne neprekáža, keď niekto je hrdý Slovák, tak ako ja som hrdý Maďar. Mne prekáža, keď niekto štve človeka proti človeku a vymýšľa nezmysly. Zakázať spev hymny ktorejkoľvek krajiny je nezmysel. Snáď, pán kolega Číz, vy by ste si nepriali, aby recipročne takýto istý zákon prijali v Maďarsku alebo v Českej republike a slovenskej menšine tam zakázali si zaspievať slovenskú hymnu. Prepáčte mi, ale toto je len sprostosť, ktorá sa dostala do tohto zákona. Toto z človeka, ktorý má normálny úsudok, nemohlo vzísť. Jednoducho zakázať spievať? Komu čo do toho, čo ja chcem spievať, či je to hymna alebo nie je?
Naviac, tá maďarská hymna je aj liturgická pieseň. Preto je to pre nás také citlivejšie, o to viac. Ale vy chcete povedať, že keď niekto bude spievať žalmu v kostole a bude dnuka, tak bude spievať žalmu. Keď sa nezmestí do toho kostola, bude stáť pred tým, tak to je už spievanie hymny a za to ho chcete potrestať? Ako nehnevajte sa na mňa, toto vaše zmýšľanie je choré.
A práve preto je treba zmeniť tento zákon, lebo sú ľudia, ktorí to vykladajú presne tak, ako ste tu vy vo faktickej reakcii začali vysvetľovať.
Ďakujem.

Ja len úplne na záver ďakujem za každú jednu reakciu. A ja by som chcela ukončiť, pretože už poslednýkrát mám možnosť na túto tému vystúpiť, aby som vás poprosila, aby sme začali používať alebo používali zdravý rozum. A posudzujme aj tento zákon zdravým rozumom, lebo keď chodíme po Slovensku, tak vidíme, že mnohí kandidáti majú na svojich bilbordoch a vždy apelujú na zdravý rozum. Ja vás chcem poprosiť a bola by som rada, keby sme o tento zdravý rozum dokázali oprieť aj doma, aj pri hlasovaní o tomto zákone. Ďakujem pekne.

Vážený pán predsedajúci, vážená snemovňa a vážený pán minister, vypočul som si informáciu, ktorú ste nám dali, a parafrázujúc s miernou obmenou nebohého Jara Filipa, konštatujem, že ste hovorili múdro, súvislo a ani mi to nebolo divnô, pretože už sa stáva tradíciou, že na doskách parlamentu či parlamentných výborov vášho rezortu ste paradoxne veľmi často viac podporovaný opozíciou ako rodnou koalíciou. To nehovorím preto, aby som znižoval vašu perspektívu ako reprezentanta nejakej politickej strany, ale hovorím to preto, lebo to tak cítim a vnímam a myslím si, že to videli a zažili i iní účastníci takýchto posedení.
Chcem teda povedať, že s radosťou vezmem na vedomie predložené informácie a že napriek mojej pozícii opozičného poslanca, musím povedať, že bodaj by všetky ministerstvá Slovenskej republiky fungovali v zmysle dodržiavania rozumnej línie tak, ako to robí vaše ministerstvo.
Na predchádzajúcom stretnutí som zrejme vyčerpal jeden bod týkajúci sa takej možno drobnosti, ako je akceptovanie či neakceptovanie vôle reprezentantov Kosova a Srbska sadnúť si za rokovací stôl. I tam som použil ako prímer môjho milovaného Kukučína a jeho Rysavú jalovicu v zastúpení susedov Trnku a Krta. I tí boli v hneve a i tí nakoniec po všetkých peripetiách Rysavej jalovice mernô pili i v strede, i na konci. A preto som si dovolil položiť vám tú otázku o tom, či by Európa, ktorá chce lepší západný Balkán, nemala podporovať čo i len iskričku vôle kosovských a srbských reprezentantov sedieť za jedným stolom kvôli takmer čomukoľvek, vrátane výmeny území či lazov. Lebo, ako sa vraví, u nás na Liptove, pri suchom i mokrô zhorí, ak by sa nedajbože od toho stolu nestalo, nebúchalo stoličkami a trieskalo dvermi, tak to môže byť prvý krôčik k rokovaniu o ďalších a ďalších veciach, ktoré by stabilizácii, o ktorej ste správne hovorili, na západnom Balkáne, mohli prospieť.
Ale prosím, názor Macrona a pani kancelárky Melkerovej je iný, ja sa nedomnievam, že by dohoda medzi dvoma smrteľnými nepriateľmi mohla otriasť stabilitou Európy, ani Balkánu. Mám takú inú skúsenosť z krajiny, kde je už päťdesiat rokov zakopaná situácia. Bol som totižto s istým riadením osudu dvakrát na severnom Cypre. Stretol som sa s ministrom zahraničných vecí i s prezidentom, Mustafa Akinci, architekt, vzdelaný, inteligentný človek, i minister zahraničia mi vyjasnili potrebu a v tomto zmysle opäť sa vraciam k tomu, čo ste zdôraznili, že slovenská reprezentácia a vyslanecká na Cypre, rozumie sa tým grécky Cyprus, je presne tou, ktorá buduje mosty medzi týmito dvoma už takmer polstoročie oddelenými komunitami a krajinami.
Minister zahraničných vecí, ktorý sa mi čestne priznal, že nie je vždy v línii svojej koaličnej vlády, mi povedal, že budúcnosť dohody severného a neseverného Cypru je len možnosť dohody medzi dvoma nezávislými krajinami. Ale aj tak si myslím, že je oveľa lepšie, aby sa dve nezávislé krajiny dohodli, ako aby fikcia jednotného Cypru sa nedohodla nikdy. A preto si myslím, že sedieť za spoločným stolom, tobôž keď sa jedná o takých historických nepriateľov, je dobrým vkladom. Ale nechajme túto úvahu. Zhodou okolností som ju predostrel ako domácu úlohu v jednom bloku na tradičnom sympóziu OBSE pred týždňom v Leinsweileri v Nemecku, kde som teda predsedal sekcii venovanej západnému Balkánu, a dal som im za domácu úlohu, či nie je lepšie, aby sa rozhnevaní a nenávidiaci sa susedia stretli za stolom a pokúsili sa rokovať, a či je na mieste, aby farár a notár z tej dediny, kde tí dvaja v nenávisti roky žili, im do toho zasahoval a hovoril im, že nemáte sedieť za jedným stolom. Ale prosím, to je vec názoru.
Chcem teda povedať, že zahraničná politika a línia, ktorú dodržiava ministerstvo zahraničných vecí, je niečo, čo stojí za obhajobu, hádam povinnú, koaličnej strane parlamentu, ale ktorá si tým, čo robí, vydobyla i, dá sa povedať, podporu opozície. Viete, opozícia má byť v opozícii, ale i dnešné hlasovania o jedenástej ukázali, a záznam by to doložil, za koľko podľa nás rozumných návrhov vládnych, dokonca i koaličných poslancov, strana SaS hlasovala. Na rozdiel od toho, náš absolútne nepolitický zákon o pohrebníctve, ktorý sme tretíkrát predložili s tým, aby sme občanom Slovenska, ktorí majú to šťastie či nešťastie, že majú pozemky blízko existujúcich cintorínov, umožnili postaviť si tam domy, ako stoja tisíce domov okolo historických cintorínov, z času, keď tie pravidlá neexistovali, tak ste ten návrh v duchu absolútne tupej koaličnej tradície potopili ako mača. Ako robíte vždy. To je ten rozdiel medzi nami a vami.
Ale nerobím si ilúzie, nerobím si ilúzie, že v dobe tejto koalície prejde rozumná pozícia, ktorá vychádza tiež z ministerstva a z koaličnej dohody o bezpečnostnej a obrannej stratégii, prejde. Ako som povedal vo faktickej, je treba odvaliť existujúce balvany, ktoré stoja na tejto ceste, a to sa stane, dá Boh, v budúcich parlamentných voľbách. Nepochybne si i v tej chvíli budeme pamätať, akú pozíciu zastávalo ministerstvo zahraničných vecí, jeho štatutár a jeho tím.
Teraz úplne na koniec môjho vystúpenia, by som rád pohovoril o jednej veci, ktorá je nepochybne vecou zahraničnopolitickou, ale ktorá nemá veľmi nádej zaznieť na týchto doskách, a keďže je vzácnou príležitosťou hovoriť s ministrom zahraničných vecí, ktorý je otvorený názorom, i keď ich nemusí akceptovať, o tom, čo teraz poviem. Ale hovorím to nielen z pozície prezidenta poloilegálnej parlamentnej spoločnosti priateľstva s Taiwanom. Hovorím to ako občan Slovenskej republiky, ako nezaujatý v tomto zmysle človek voči realite, ktorá jednoznačne hovorí, že na rozdiel od komunistickej Číny je Taiwan krajinou, ktorá sa dopracovala k demokracii. Je krajinou, ktorá nemá na svojom území koncentračné tábory pre odporcov. Je krajinou, ktorá žije presne tak demokraticky, ako žijeme my. Je krajinou, ktorá má takmer 23 miliónov obyvateľov, ktorým sa upierajú elementárne práva pre to, a uznám, pán minister môže namietnuť, že je to európska i svetová línia, dokonca i línia americká, napriek súčasnému zápasu Trumpa s krajinou, ktorá desaťročie kradla know-how, ktorá desaťročie pretavovala do svojich ziskov zlodejinu ukradnutia inými vytvorených poznatkov, ktorá absolútne šliapala po elementárnych právach autorských a iných, napriek tomu i Trump a Spojené štáty uznávajú teóriu jednej Číny. Tá teória má najrôznejšie dopady.
Pred desiatimi dňami, som posielal na svetovú zdravotnícku organizáciu, jej generálnemu sekretárovi, žiadosť, aby zástupca Taiwanu bol v tejto, nepochybne vysoko odbornej a nie dominantne politickej ani straníckej, zdravotníckej organizácii, bol pripustený, hoc aj bez hlasovacieho práva, do zadných lavíc rokovacej sály, aby sa mohol zúčastniť rokovania. Tak ako som ten takýto list posielal pred rokom a rok predtým, tak to samozrejme nenašlo odozvu a uvidím, ako to bude teraz. Pretože svet sa kloní pred diktatúrou, pred štátom, ktorý masakroval študentov na Námestí Tiananmen a považuje to za štandard, pred krajinou, ktorá má lágre pre kdekoho, a pred krajinou, ktorá dodáva na svetový trh orgánov tisíce sŕdc nad normu tých, ktorých popravujú. Lebo i keby som prijal pravdivosť teórie, že každý popravený je tak zdravý a tak schopný, že je vhodný na transplantáciu, tak počet sŕdc a obličiek, ktoré Čína dodáva za peniaze imperialistom okolo seba, je oveľa väčší, ako je počet takýchto zdrojov.
Chcem teda povedať, že Taiwan je päťkrát väčšia krajina, alebo štyrikrát, ako Slovensko. Taiwan, možno to neviete, vážení priatelia, má na území Slovenskej republiky podstatne viacej investícií ako veľká Čína. Robí pre zamestnanosť na Slovensku podstatne viac ako veľká Čína. Napriek tomu, paradoxne, a teraz to nie je výtka na adresu ministra zahraničia, ktorý je len v línii ostatných krajín sveta, stojíme v predklone pred despociou a ako prašivého psa vynechávame demokratickú republiku Čína –Taiwan z možnosti zúčastniť sa v sále, oni ani nechcú hlasovacie právo, tak sú, by som povedal, utiahnutí a uskromnení, ale aspoň tam sedieť na rokovaní pléna Svetovej zdravotníckej organizácie. Krajina, ktorá poskytuje vrcholové medicínske vzdelanie, ktorá pomáha medicínsky v prípade katastrof, ako je Ďaleký východ, v podobe cunami, zemetrasení, tornád, nezriedka postihujú, mnohým okolitým krajinách.
Táto krajina nesmie dokonca byť ani účastná na rokovaniach Červeného kríža. Pred dvoma mesiacmi som tu prijal delegáciu Červeného kríža, ktorá mi prišla poreferovať, asi som bol jediný, ktorý mal vôľu sa s nimi stretnúť, o tom, čo robia na Ukrajine. Keďže viem, a to slúži opäť ku cti ministra zahraničných vecí, ako toho času reprezentanta predsedajúcej krajiny OBSE, čo sa snaží robiť on v tejto ťažko skúšanej oblasti. Keď som sa ich spýtal, prečo, keď tak zdôraznil v úvodom expozé vedúci delegácie, akí sú neutrálni a nestranní a nad vecou, prečo nesmú ani v Červenom kríži zasadať zástupcovia Čínskej republiky – Taiwan. Skúsme si predstaviť, že by akýmsi spôsobom po Trianone prehlásila maďarská krajina, to samozrejme je hlúposť, ale teoreticky, že nejakým odpadlíkom z tisícročného Uhorska nemá byť dovolené mať svoje zastupiteľstvá, mať svoje zástavy a mať svoje zastúpenie kdekoľvek. No asi by sme sa bránili, asi by sa nám to zdalo krivdou. Ale 23 miliónov Taiwancov môže byť ako prašivý pes v koterci za mrežou. Tých tam kľudne necháva takzvaný demokratický a civilizovaný svet, ktorému Taiwan nič neurobil, len má tú drzosť existovať. Má drzosť existovať ako Čína, ktorá je alternatívou červenej despocii. A to je smrteľný hriech, pred ktorým sa korí takzvaný demokratický svet.
Ja, samozrejme, neočakávam od pána ministra ani od ministerstva zahraničných vecí, že vyjde prvé na barikádu. Ale možno, že nezabudnutie na túto tému a pre začiatok možno sondáž, aký by bol postoj krajín, ktoré sa hrdo hlásia k demokracii a ktoré kádrujú iné krajiny z hľadiska demokracie. A teraz nehovorím o tom, že či si to Orbán zaslúži alebo nezaslúži. Ale ak si to Orbán nezaslúži alebo zaslúži, tak si to červená Čína zaslúži minimálne násobne viac. Len Čína je GDP. Ale musím povedať, že GDP bolo v roku 1936 i Hitlerovo Nemecko. I jemu dal olympijský výbor, síce pred jeho nástupom, ale potom udržal tento názor, olympijské hry v Berlíne, kde bol problém, že ako hovoril Hitler, ten neger vyhral všetky zlaté v atletike a nepodal mu ruku. Jesse Owens bol ten neger. Tak tejto krajine zverili hry so zdôvodnením, že to prospeje demokratizácii. Nuž po roku ´36 prišlo deväť rokov, ktoré ukázali, ako toto veľkorysé gesto demokracii prospelo demokratizácii Nemecka.
A tak isto boli hry v Pekingu, ktoré tiež mali prospieť demokracii, aspoň takto ako také nejaké zdôvodnenie som si parciálne vypočul, prečo tak rozhodol Medzinárodný olympijský výbor. Musím teda povedať, že demokracie by mali byť konzekventné. A mali by jedna druhú podporovať. A teraz nevolám proti niečomu paličskému voči veľkej meilen China. Ja len volám, aby sme päťkrát väčší alebo štyrikrát väčší počet ľudí, ako je Slovákov, Maďarov a Rusínov a iných u nás, aby mali aspoň približne také práva, ako máme my, malá krajina v strede Európy, ktorá tiež vznikla oddelením sa od niečoho tisícročného, čo tu tisíc rokov bolo. A nedali by sme sa nikdy vrátiť k tým tisícim rokom. Dovoľme to isté i tejto, z pohľadu meilen China malej krajine, aby nemusela, ako prašivý pes stáť pred dvermi svetových organizácií, či už ide o Červený kríž, či už ide o Svetovú zdravotnícku organizáciu, alebo ide o Medzinárodnú organizáciu civilného letectva. Lebo aj tam nesmú byť prítomní v sále, hoci majú dve veľké letecké spoločnosti, lietajú po celom svete, ale nemôžu.
Volám teda ako hádam presvedčený demokrat o tom, aby sme podporili i tých, ktorí sú v postavení, v akom by sme my nikdy nechceli byť. Ale oni v ňom sú a nezaslúžia si to. A preto viem, že, a vonkoncom to si netrúfam úkolovať pána ministra, pán minister má množstvo iných vážnych úloh, do ktorých plnenia mu želám všetko dobré, pevné nervy a vytrvalosť, ale toto minimálne stojí za šírenie ako taká podprahová vec, pretože dlhodobo tento stav, a on už je dlhodobý, vnímam ako hanbu demokracií. A úlohou zahraničnej politiky demokratických krajín je iné demokratické krajiny podporovať.
Ďakujem pekne.

Pán poslanec Osuský, zjavne nemáte potrebu kopať iba do Ruskej federácii, aj do Čínskej ľudovej republiky a mne to je veľmi ľúto. Tá vaša červená Čína si zaslúži úctu za to, že zobrala, dostala stovky miliónov ľudí z chudoby.
A keď hovoríte o Taiwane a o jeho práve na secesiu z tej meilen Chine. Viete čo? To je, keby ste toto isté hovorili o Kryme? Zamyslite sa nad tým, že aké je to strašné protirečenie. Vy vlastne hovoríte, že krajiny má možnosť odísť z druhej krajiny bez súhlasu centra. Si to zoberte z pohľadu Ruska a Krymu, je to to isté. Taiwanci nie sú iný národ ako Čína. To sú, to je čínsky národ. A to, že bol odobratý Číne kedysi, to bolo kvôli japonskej okupácii, pretože tam Japonci vládli dlhšie. To absolútne nijakým spôsobom nedáva právo Taiwancom, aby sa osamostatnili od Číny.
A viete, Slovenská republika vždy rešpektovala doktrínu jednej Číny a ja som veľmi rád, že to tak robí, pretože je to aj v záujme našich národných záujmov. Nemôžeme odsúhlasiť žiadnu secesiu a žiadnej skupine, aby sa odtrhávala územne od krajiny bez súhlasu centra.
Ja len taká poznámka. Viete, kto to bol Čankajšek? Čankajšek bol ten, ktorý vytvoril moderný Taiwan. Bol to fašista z tridsiatych rokov, ktorý, no to asi nespochybníte, že spolupracoval s fašistami v tridsiatych rokoch, ktorý zaviedol diktátorskú vládu na Taiwane, a takéhoto človeka vy dneska obhajujete. Taiwan patrí Číne. A ja verím tomu a som o tom presvedčený, že skôr či neskôr získa Čína plnú kontrolu nad týmto ostrovom. A tak je to správne a tak je to v súlade s medzinárodným právom. A to, čo ste práve teraz povedali, tým ste vlastne nahrali každému, kto obhajuje odtrhnutie Krymu od Ukrajiny. Pretože analogicky platí to isté pre Krym.