45. schôdza

Pán kolega Blaha, pán vedúci delegácie, zjavne nesledujete, čo sa v Rade Európy deje, pretože posledne odhlasovaná koksová správa ide v príkrom protiklade proti tomu, čo ste práve teraz povedali. V tej správe bol odsúhlasený nový sankčný mechanizmus, ktorý môže začať aj Parlamentné zhromaždenie Rady Európy, ktorý bude mať vopred danú časovú osnovu, v ktorej sa bude musieť Rada Európy rozhodnúť. A práve kvôli tomu, že, že Ruská federácia porušila základné pravidlá medzinárodného práva a anektovala časť cudzieho štátu, prišla o svoje hlasovacie práva. Veď oni im neboli odobraté len tak. Parlamentné zhromaždenie Rady Európy využilo jednu zo svojich základných kompetencií a odobralo hlasovacie práva tam, kde boli porušené základné dohody a medzinárodné právo.
A treba povedať v tejto veci ešte jednu vec, že keby ruská strana bola akýmkoľvek spôsobom ústretová a napríklad sa zaviazala k tomu, že bude výraznejším spôsobom napĺňať dohody z Minsku, tak by sa s ňou rokovalo oveľa jednoduchšie. Ale ruská strana je momentálne naozaj v polohe vydierača, ktorý nie je ochotný nijakým spôsobom ustúpiť a myslí si, že len z pozície sily, či už finančnej alebo politickej, má plné právo vrátiť sa tam, kde si myslí, že má byť.
Nie je pravda, že by Rada Európy nebola pre Rusko zaujímavá. Ak sa tak dobre orientujete, viete, že, že proti tomu, aby boli zaplatené peniaze v Rade Európy, je v prvom rade predseda Dumy, pán Lavrov zďaleka tak presvedčený nie je. Ten by veľmi rád bol, keby za stolom ostali, a ale práve to jednostranné pretláčanie ruských záujmov, ktoré vy páchate v Štrasburgu vždy, keď ste, škodí tomuto, vyriešeniu týchto problémov.

To je, samozrejme, čistý nezmysel. Pán Poliačik, pokiaľ je jednostranné presadzovanie ruských záujmov to, čo robím ja, tak potom to isté robí a je asi ruským agentom aj pán Jaglan, ktorý sa snaží o dohodu s Rusmi, ale aj ďalšie frakcie, vrátane frakcie konzervatívcov, vrátane frakcie socialistov, ktoré sa všetky snažia o dohodu s Rusmi. Jediný, kto sa nesnaží, ste vy v ALDE, lebo tá vaša fanatická nenávisť voči Rusku je do očí bijúca. Vy nechcete hľadať žiadne reálne riešenia. Len zaslepenosť.
Ale povedzme si, kam to potom vedie? Vedie to k tomu, že Rusko odíde z Rady Európy, vám skončí súd, lebo to nebude mať kto platiť, a skončili ste všetci. Inak, pokiaľ toto je vaším cieľom, tak nech sa páči, Rusi si môžu zatlieskať, že majú takýchto nepripravených oponentov, pretože sami si strieľate do vlastnej nohy.
A z hľadiska tej procedúry nemalo Parlamentné zhromaždenie, nemôže si len tak vylučovať ľudí a pokiaľ chce vylučovať delegácie, tak musí niesť následky. Prečo dneska Ruská federácia je ďalej v OBSE a ďalej sa tam diskutuje aj s Rusmi? Prečo je to tak v OSN a v ďalších orgánoch? Lebo všetci došli k záveru, že je lepšie sa rozprávať o týchto veciach ako umlčať niekoho. Len Parlamentné zhromaždenie Rady Európy sa rozhodlo umlčať. V ministerskej rade Ruská federácia a delegácia tam má ďalej svojho zástupcu. Ako je možné, že takéto niečo odopierame v parlamentnom orgáne najdemokratickejšej Rady Európy? Rada Európy tým strašne oslabila a cítime to všade. Čokoľvek dneska prichádza z Rady Európy, je predmetom diskusií, pretože ju ovládli ideologickí fanatici, ako ste vy, pán Poliačik. A dneska tie deklarácie, ktoré idú, a videli sme to pri Istanbulskom dohovore a vidíme to opäť a opäť, sú práve prejavom tejto ideológie, ktorú reprezentujete vy a s ktorou má ďaleko a stále väčší a väčší problém práve ľudia, ktorí majú iné predstavy o svete a iný svetonázor.
Čiže, pán Poliačik, ja si myslím, že vy ženiete tú Radu Európy do záhuby, ale ja plakať nebudem.

Ďakujem veľmi pekne, pán podpredseda. Kolegyne, kolegovia, nedá sa nevyužiť príležitosť vystúpiť v tejto rozprave s nejakými reflexiami, keďže rokujeme o troch bodoch spoločne a teda tá debata by mohla dokumentovať ako Slovensko vníma celý komplex zahraničnej politiky, ako reflektuje vnútropolitickú diskusiu, ako reflektuje vnímanie reality našimi občanmi a do akej miery teda tú suverenitu ľudu aj pretláčame do našich videní. Akým spôsobom hľadáme onú zhodu potrebnú pre zahraničnú politiku, aká miera ústretovosti, konsenzuality je v prejavoch a čo by mohlo naznačiť, že vznikne väčšina, ktorá vníma, samozrejme v rozpornosti, naše základné životné a národné záujmy. A teda vytvoríme predpoklady pre zásadnú pomoc potom nášmu ministerstvu zahraničných vecí, ktoré vo svojej práci bude reflektovať túto diskusiu, bude ju vnímať a bude v praktických krokoch ju potom realizovať. Samozrejme, s prípadným svojím vstupom a poznaním, ktoré môže byť v istom zmysle kontroverzné s tým naším.
Tak toto, čo tu prezentujeme, mi skôr evokuje potrebu povedať: viete, mám už teda naozaj tých 65 rokov a od roku ´73, keď som prišiel na vysokú školu, až do roku ´90 som zažíval obdobie tej tzv. totality. Zažíval som to obdobie toho, tej "So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak!" Radšej sa budem tisíckrát mýliť so Sovietskym zväzom ako s tými jeho nepriateľmi, ktorí tam sú. A takýchto ľudí, ktorí sa vždycky za toho totáča vygenerovali a boli schopní k mysliacim ľuďom, ktorí žili, chápali geopolitickú realitu, chápali historické súvislosti, vnímali ale aj realitu od oslobodenia krajiny a tak ďalej, celý ten obrovský a zložitý komplex, v ktorom sa naozaj môžu vygenenerovať rôzne typy úplne protichodných emócií a záujmov a predstáv, no a tu si všímam ešte druhý moment, že spravidla ale tí ľudia nevynikali nejakým hlbším poznaním reality histórie, politických daností alebo niečím, ale jednoducho práve tou absolútnou razanciou, jednostrannosťou prezentovali a získavali politické pozície.
No, či chcete alebo nechcete, presne to isté vidím teraz. To isté presne tu vidím teraz. Ja som sa tešil, že práve po tom roku ´90 príde obdobie, kde, po prvé, pochopíme, že demokracia, jej základným znakom je rozpornosť v názoroch. Základným znakom demokracie. Dokonca rozpornosť názorov demonštruje existenciu demokracie v krajine. Toto, čo si tu všímam, tých novodobých boľševických – bírešov? – ktorí sú tu absolútne jednostranní, ktorí ako ani trošku nereflektujú, že jeden malý štát, ktorý funguje v stredoeurópskom priestore, kde všetci naši susedia sú radovo minimálne raz tak veľkí, to znamená, musí veľmi pozorne vnímať, akým spôsobom si chce zabezpečovať svoje národné, ale hlavne životné záujmy. A stačí sa pozrieť a vnímať realitu našej krajiny za posledných, povedzme, že 80 rokov? Boli sme svedkami, mali sme zmluvy medzinárodné, mníchovské, neviem aké, predtým zmluvy o ochrane, o všetkom možnom.
A čo sa stalo?
To znamená, my si, bohužiaľ, spojencov nevyberáme. My vnímame geopolitickú realitu a hľadáme prostredie, v ktorom môžme fungovať, ktoré zabezpečí najlepším spôsobom to, čo naša krajina potrebuje. A to som rád, to si myslím, že naše ministerstvo zahraničných vecí robí a vníma to a samozrejme používa aj príslušný slovník, ktorý ani zďaleka nemusí byť totožný s verejnou diskusiou, ktorá tu prebieha, kde naši ľudia budú reflektovať svoje osobné pozície, pocity. Aj to, že sú napríklad Slovania, že žijú v tomto geopolitickom priestore, že inak vnímajú pôsobenie Ruska, oslobodenie Ruska, ako to vníma, povedzme, že nejaký Francúz alebo niekto iný. To predsa neznamená, že nie som lojálny člen Európskej únie. To sú proste úplne prirodzené pozície, v ktorých každý nastoľuje svoje reálne, svoje reálie, z ktorých žije, svoje vnímania. To, že opäť tu máme ľudí a aj múdrych ľudí, o ktorých som veľmi sklamaný, že sa to deje, ktorí tou absolútnou jednostrannosťou vytvárajú atmosféru to, ber všetko, jediná šanca je jednoducho absolútne hegemóna musím vnímať. A dokonca tu v tej najjednoduchšejšej a v tej najhoršej forme.
Veď predsa tí múdri ľudia musia vedieť, ako hrozne rozporná je vnútropolitická diskusia napríklad u súčasného hegemóna v Spojených štátoch. To znamená, že naozaj, ktorý z tých názorov, ktoré tu tak hrozne adorujete, ktoré počúvame, ktoré? Deep statu? Demokratov alebo, alebo konzervatívcov? A tých najhlupších konzervatívcov, Death Party a podobne. Ktorých?
Ak pozerám dneska svetové meanstreemové noviny, hovoria, že tak ťažko čitateľná politika, ako v súčasnosti majú Spojené štáty, kde sa každý týždeň menia priority, kde rovnako jeden týždeň hovorí prezident Spojených štátov, že treba rozpustiť NATO, do toho celého vyprávatetu kde čo, na druhý deň, nie, netreba ho rozpustiť.
Voči komu naozaj potrebujeme 2 až 4 percentá? Proti komu potrebuje Európa zbrojiť? Potrebujeme, vyrábame si pred našimi očami nepriateľa úplne nezmyselným spôsobom.
Ak vážne tvrdíme dneska a pozrieme sa, ako vyzerajú náklady na zbrojenie, na vytváranie zbrojných arzenálov v jednotlivých krajinách, veď tie pomery sú neuveriteľné. A práve tam vzniká to, čo, voči čomu najviac bojujeme, vzniká ten priestor pre tie hlasy, tie tzv. protestné, ktoré jednoducho nechcú vnímať, neveria, neveria meanstreemu, pretože ich bohapusto klame.
A ak naša krajina samozrejme musí robiť zahraničnú politiku, ktorá musí byť predovšetkým účelová, tak ale predsa návrh na diskusiu je tu a teraz predsa nemôže rezignovať na to, aby sme tu diskutovali o hodnotových, o hodnotových parametroch.
Viete, čo? Ja končím, nebudem dlho hovoriť, neviem ani, koľko mám času.
Jedna zásadná vec, ktorá mňa nesmierne znepokojuje. Nikdy za posledných 40 rokov nebol svet v takej atmosfére možnej vojny, ako je v súčasnosti. Ak niečo tento svet potrebuje, potrebuje, aby sa prebrali intelektuáli, aby tu nie touto adoráciou jednostranných, častokrát atakov, útočných vojen, jednostranných mocenských záujmov, jednostranných ekologických záujmov. Že hľadáme aj všeľudské hodnoty. Ešte raz, všeľudské hodnoty. Že hľadáme, že potrebujeme predovšetkým mier a nevytvárať atmosféru, ktorá môže zajtra prepuknúť do veľkej jadrovej katastrofy. V tom je môj zásadný problém.
Pamätám si predsa, že v čase, keď vznikla nová naša republika, teda po 89. roku, predsa absolútne dominovala tzv. idealistická politika. Pán minister mi možno dá za pravdu. Podstatou tej politiky bolo predovšetkým vytváranie atmosféry priateľstva medzi národmi, pozitívnej spolupráce, zákazu použitia silou.
Ktorý z vás si ešte spomína na to, ako vyzerajú dodnes platné predpisy pre to, za akých podmienok možno použiť v medzinárodnom prostredí silu?
Prečo prestali existovať zmysluplne také organizácie ako ESN? Prečo zaniklo UNESCO?
Prečo prestáva platiť medzinárodné právo? Prečo iba pre jedného, pre hegemóna neplatí, pre ostatných platí?
Prečo dneska sa dostávajú do takého štádia tie medzinárodné súdy, ktoré mali odsudzovať vojnu, ktoré v konečnom dôsledku dneska už viditeľne porušujú elementárne zásady spravodlivosti a sú podrobené veľkej kritike aj v západných mainstreamových médiách?
Nemáme právo a povinnosti našej verejnosti o týchto veciach rozprávať vo vnútri?
Za aké hodnoty budeme chcieť, aby sme ako členovia NATO, ako členovia iných organizácií a Európskej únie, ktoré hodnoty budeme presadzovať a ktoré si najviac ctí naše obyvateľstvo? Vtedy mám pocit, že robíme zmysluplnú politiku. Na druhej strane, že musíme robiť aj realistickú politiku. Ani na sekundu nemám pocit, že by sme mali rezignovať na túto povinnosť. Musí byť, ale musí byť taká, že musí byť aj jasné, že Slovensko je za pozitívne hodnoty. Je proti útočným vojnám, je proti používaniu sily v medzinárodnom prostredí. To sú zásadné ľudské vlastnosti, na ktoré keby Slovensko rezignovalo, tak jednoducho nemôže hovoriť, že je slušná krajina. Ja som hrdý, že naši obyvatelia naň nerezignujú. Je veľmi dôležité, aby nám nerezignovala aj naša politická reprezentácia.
Veľmi pekne vám ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo. Ja by som rád reagoval na niektoré výroky, ak dovolíte, pán poslanec. Spomínali ste vo vašom vystúpení, že my si spojencov nevyberáme. No, ja osobne som celkom odlišného názoru. Práveže spojencov si musíme vyberať a musíme si vyberať veľmi dôsledne a som presvedčený o tom, že sme tak urobili už v roku 2004, keď sme vstúpili do Severoatlantickej aliancie, Európskej únie a tým sme sa istým spôsobom zaviazali aj plniť určité záväzky. Okrem iného napríklad aj v súvislosti s tým, že budeme spoločne prispievať na kolektívnu obranu.
Čiže nie celkom som porozumel tomu, čo ste spomínali, že proti komu potrebuje Európa zbrojiť. No, ono je to aj o tom, že ak tu máme nejaké dohodnuté pravidlá a sami ich nedodržiavame, tak sme potom len čierni pasažieri. A takýto čierny pasažier, bohužiaľ, Slovenská republika dlhodobo práve v Severoatlantickej aliancii je. A toto je práve vec, o ktorej by sa malo ďaleko otvorenejšie hovoriť. Podstatne viac ako o tom, že za každých okolností sa tu musí niekomu naliepať nálepka na čelo, že tu obhajuje zahraničnú politiku Spojených štátoch amerických, ale toto je jeden hlboký omyl, ktorý zo strany SMER-u – sociálnej demokracie z poslaneckých lavíc počúvam pomerne pravidelne. My neobhajujeme zahraničnú politiku Spojených štátov amerických. My obhajujeme zahraničnú politiku Slovenskej republiky. A tu sa vraciam oblúkom k tomu, čo som povedal na začiatku. Zaviazali sme k tomu, že budeme spojencami v Severoatlantickej aliancii a v Európskej únii. O tom to celé je.
A keď ste spomínali tých Slovanov, ja by som sa rád opýtal: Ukrajinci nie sú Slovania? V Donecku a Luhansku nežili Slovania? Čo tých viac ako 10-tisíc mŕtvych od tej doby, odkedy Ruská federácia tam posiela dovolenkovať svojich vojakov. Nie sú Slovania Srbi a Chorváti, keď už sa teda rozprávame o slovanskej vzájomnosti a všeslovanských princípoch. Takže aj toto si treba uvedomiť, keď hodnotíme zahraničnú politiku z určitého uhla pohľadu.

Ďakujem pekne. Pán poslanec, ďakujem ti za tie silné slová proti zbrojeniu, proti militarizmu a proti totalitárnym tendenciám liberalizmu, ktoré si krásne vysvetlil na tej spomienke za bývalým režimom, kedy ten intelektuálny život ovládali rôzni zväzáčikovia, aparátčikovia, náruživí, aj keď hlúpi.
Jedného zacitujem, volá sa Ondrej Dostál, nie je tu náhodou medzi nami, asi niekam odbehol, ktorý v roku 1988 pre Nové slovo, týždenník komunistickej strany, napísal: "Pioniermi sa stávajú deti plné nadšenia. Ale aký zväzák bude z pioniera, ktorý je zvyknutý, že ho vedú za ruku? Význam Socialistického zväzu mládeže je nepopierateľný." Krásne, že? Toto hovoril pán Dostál, náruživý aparátčik bývalého režimu a dnes náruživý aparátčik tohto režimu.
A to je tá tragédia, že takíto ľudia majú v každom režime miesto, slúžia veľmi poctivo každému veľkému bratovi, ktorý sa nanominuje. Predtým to bol Sovietsky zväz, dneska sú to Spojené štáty americké. A preto hovorím o totalitárnej logike, pretože pre týchto ľudí neexistuje iný názor, ktorý by dokázali akceptovať. Pre nich je svet, a to je definíciou totality, rozdelený na my a oni. My máme jedinú pravdu, jedinú ideológiu, v dnešnom prípade je to liberalizmus a všetci tí ostatní, to sú extrémisti, každý, kto nie je liberál, je extrémista, fašista, komunista, kadečo si navymýšľajú, všetko iné je extrém. A treba len poctivo slúžiť tomu veľkému bratovi, ktorý je aktuálny. Verte tomu, že keby o päť rokov došla Čína a obsadila tento priestor, tak si budú títo ľudia písať do životopisu, že milovali celý život ryžu. Takíto ako pán Dostál a bude vypisovať články do nejakých maoistických týždenníkov. Toto je, žiaľ, podľa môjho názoru morálne bezcharakterné a zrúdne a takýto svet si ja nepredstavujem. My dneska bojujeme za slobodnú diskusiu a ja som veľmi rád, že Miro Číž do nej takto prispel.
Ďakujem pekne.

Tak ja neviem, pán Číž bol členom Komunistickej strany od roku ´72 do roku ´90. Ak máme rozprávať o aparatčíkoch, tak v tom prípade toto vystúpenie chápem ako sebareflexiu. A zároveň dúfam, že si z jeho vystúpenia zobral najviac práve pán poslanec Blaha, pretože neexistuje výraznejšieho jednostranného človeka, ktorý podriadi všetko polarizácii spoločnosti ako práve on. Si stačí pozrieť jeden status za druhým, tam neexistuje žiadne pátranie po pravde, tam neexistuje nič, tam existuje jediné – snaha zaujať a vytrieskať z toho čo najviac bodov pre seba. A je úplne jedno, že úplne popriem, čo som hovoril pred rokmi, že úplne otočím z mestského liberála na, na, na polofašistu. Lebo dneska pod hociktorý, hociktorý status, ktorý pán Blaha dá von, sa pozrite, kto mu to drukuje. Voliči Harabina, voliči Kotlebu a antisystémové sily. A, chvalabohu, toto budú tiež ľudia, ktorí ho nakoniec nebudú voliť, pretože oni SMER-u svoj hlas, dúfam, nedajú.
Takže zatiaľ čo, zatiaľ čo títo ľudia sú práveže nastavení na jednu stranu, demokrat nemá problém kritizovať zároveň Trumpa a zároveň Putina. Pretože aj na jednej, aj na druhej strane teraz vidíme sklony k totalitarizmu, vidíme k tomu, vidíme sklony k tomu, že je ohrozená liberálna demokracia, a to je niečo, čo by sme mali brániť. Ale to je práve ľuďom, ako je pán Blaha a zrejme aj pán Číž, cudzie, a preto sme teraz nie v spore medzi ruskými a americkými záujmami, tu je spor o civilizačný profil tejto krajiny. A zatiaľ čo títo páni ho ťahajú skôr k totalite, my demokrati ho ťaháme tam, kde patrí, do liberálnej demokracie.

Ďakujem pekne. No chcel som k pánovi Klusovi.
No len pán, hm, Poliačik, buď ste bezočivý klamár, alebo človek, ktorý... No, bezočivý klamár. V roku 1972 som bol v druhej triede gymnázia. Čiže bol som aparátčik je... Neviem, čo to tu tárate o nejakej komunistickej strane. Ja na rozdiel od vás som sa už dva roky pred rokom ´89 veľmi intenzívne zaoberal situáciou, ktorá tu vznikne po roku ´90, a aj bezprostredne som sa zúčastnil všetkých procesov, ktoré sa odohrávali. Kým vy, neviem, čo ste robili. Čiže ste obyčajný bezočivý klamár a že, že aspoň trošku svedomia. Ale to je jedno.
Pán Klus, máte pravdu, myslel som na vás, myslel som na vás. Lebo za toho "totáča", o ktorom hovoríme, bola ešte tiež tá jedna skupina ľudí, o ktorých hovorí pán Poliačik teraz, ktorí boli presvedčení, že sú nositeľmi absolútnej pravdy a že už jedinou ich úlohou je tú pravdu zvestovať tým ostatným. Bola to pod tým článkom 4 vedúca úloha komunistickej strany. A práve som si myslel, že sloboda po roku ´89, že každý z nás bude prispievať svojimi názormi, ale len poctivo, pre tie názory vo verejnosti, podporu.
Takže toto, čo vy tu hovoríte, a nielenže americkú, ale hlavne u vás britskú, britské záujmy sú vám nesmierne blízke a vynakladáte hrozne veľa úsilia na ich obranu. A čo, samozrejme, nič proti tomu nemám, len predsa sa mi len zdáte, keďže ste poslancom slovenského parlamentu, že primeranú časť aj slovenským záujmom. Alebo keby aspoň ste nám teda hlbšie vysvetľovali, v čom spočíva tá obrovská potreba a význam pre Slovensko, tak hlboko si všímať cudzie záujmy a tak málo pracovať s vlastnými domácimi.

Dobrý deň. Pán predsedajúci, pán minister, kolegovia, kolegyne, taká prestrelka tu bola, že až som duševne nie v pohode (vyslovené s pobavením).
Ak chceme naozaj hovoriť o zahraničnej politike, mali by sme naozaj každý vyjadriť svoj názor, ale možno hľadať veci, na ktorých sa vieme zhodnúť a na ktoré, na ktorých sa nedokážeme zhodnúť, nemali by sme prenášať ako nástroj boja politického. Lebo myslím si, že ani tie, na ktorých by sme sa mohli zhodnúť, v konečnom dôsledku sa nezhodneme.
Moje vystúpenie teda k hodnoteniu priorít zahraničnej a európskej politiky bude venovaný skôr otázkam ľudskoprávneho charakteru a ich dopadom na migráciu v Európe. Teda ako moje dve kolegyne predo mnou, tiež sa budem zaoberať prenasledovaným kresťanom. Stúpajúci trend prenasledovania kresťanov, ale aj iných menšinových náboženských skupín pre ich vierovyznanie začína byť obrovský problém a teda má to obrovský vplyv na presídľovanie ľudí z Blízkeho východu do krajín Európskej únie. Tento fakt spôsobuje v Európe nemalý nárast politických subjektov, a nielen v Európe, ale aj teda na Slovensku, ktoré, v úvodzovkách, bojujú za národné záujmy iba spôsobom, že odmietajú prijímať týchto prenasledovaných kresťanov v ich domovských krajinách. Avšak ak sa jednotlivé krajiny v Európe nebudú ozývať v otázkach slobody vierovyznania, masívna migrácia ľudí nebude zastavená.
Ak sa prenasledovaných pre vieru zastaneme ako civilizované krajiny Európy, dáme im šancu, aby mohli ostať žiť v krajine, kde sa narodili oni a ich predkovia, nebudú mať dôvody odchádzať iba preto, že sú koptskí kresťania, že sa v dôsledku toho na nich pácha smrteľné násilie. Jasné, že tak odchádzajú do Európy na čas, pokiaľ pominú dôvody prenasledovania. Avšak dôvody prenasledovania nepominú. Ak sa ich nezastaneme, nepominie ani masívna migrácia, ktorá naozaj vyľudňuje kresťanov z Blízkeho východu.
Niečo o koptských kresťanoch. Mali sme tu teda aj pána biskupa, ktorého prijal aj môj biskup, teda ja som vierovyznaním gréckokatolíčka, a teda naozaj myslím si, že povedal jednu vec: "My nepotrebujeme ľutovanie, my potrebujeme, aby ste nám pomohli, aby sme mohli žiť v krajine, kde sme sa narodili. My nechceme žiť u vás, my chceme žiť v krajine, kde sme sa narodili. A my sme šikovní a my tam chceme ostať žiť, len potrebujeme dobudovať to, čo potrebujeme, nemocnice, školy a podobne."
Ja som si vybrala Egypt, keďže je destináciou Slovákov, kde častokrát trávime dovolenky, ale možnože málo z nás vie, že práve Egypt je jednou z mnohých krajín, kde sú kresťania náboženskou menšinou a kde čelia prenasledovaniu. Je ich tam len 10 % z 99-miliónovej populácie Egypta, ktorá je prevažne sunnitsko-moslimská.
Egyptskí kresťania sú často obeťami sociálneho vylúčenia a čelia neustále diskriminácii v oblastiach spravodlivosti, vzdelávania a základných sociálnych služieb, tomu sa venujem teda ja. Po vidieckych oblastiach sú častokrát kresťanské dievčatá, a to naozaj vo veku aj 6 rokov, ale spravidla je to 9 až 11 rokov, unášané a teda nútené na konverciu a teda aj na manželstvo. Mnohé tieto prípady nechcú zverejňovať aj konkrétna, konkrétny Egypt a teda naozaj malé dievčatá v ponímaní možno našich dcér alebo vašich vnučiek sú unášané aj tri mesiace mučené, aby teda konvertovali, alebo teda ak majú 11 rokov a do tých 13, aby si teda zobrali manželov, až tak následne sa izolovali od svojej kresťanskej rodiny. Toto sa deje v krajine, kde, kde my chodievame a kde robíme teda aj príjmy danej krajiny.
Tisíce cirkví stále čakajú na oficiálne uznanie a počas reportovacieho obdobia word-watch v roku 2019 tam boli desiatky útokov na kostoly. A napriek tomu aj napriek hroznému násiliu kresťania v Egypte ukázali neuveriteľnú milosť a odpustenie. Koptskí kresťania boli dokonca nominovaní na Nobelovu cenu za mier za rok 2018, za odmietnutie kolektívnej pomsty za smrtiace násilie. Toto je cesta.
Ako by mohlo pomôcť Slovensko? Domnievam sa, že najdôležitejšie pre trpiacich ľudí je zmieriť ich utrpenie a pomôcť im prežiť v ich domovine. Slovensko má na čele zahraničných vecí vás, pán minister, ktorý pomáhal zmierňovať utrpenie ľudí na Balkáne, keď sa tam vraždili a následne bolo potrebné Balkán postaviť na nohy. To isté potrebuje Východ. To znamená, angažovať sa v tom, aby sme sa zastali prenasledovaných kresťanov pre vieru, ktorých vytláčajú z ich domoviny, vytláčajú z ich pôdy práve do Európy, kde ich my nechceme prijímať. Po druhé, je veľmi dôležité dobre koordinovať distribúciu humanitárnej pomoci. Konkrétna pomoc solidarity s utrpením ľudí cez humanitárnu pomoc by mala smerovať na podporu prenasledovaných kresťanov a iných náboženských menšín. Určitá časť percenta humanitárnej pomoci by sa zamerala práve na pomoc prenasledovaných pre ich vieru. Najlepšou alternatívou by bolo koordinovať túto pomoc V4 a dosiahlo by sa viac peňazí na adresnú pomoc práve pre tých, ktorí to potrebujú. Išlo by o výstavbu nemocníc, škôl, čím by sme mohli ľuďom umožniť to, aby prežili vo svojich domovinách, aby si vytvorili infraštruktúru, aby dokázali vzdelávať svoje deti, ktoré sú mimo vzdelávacieho procesu, a aby mohli ošetriť zranených práve v ich nemocniciach.
Jasné, že kvapka v mori je Slovensko, ale ak by sme spojili v rámci V4, verím, že teda by sa nám to spoločne podarilo. Máme na to aj legitímny nárok určiť si nejaké percento, pretože mám za to, že ak máme, máme bojovať s nejakou neregulovanou migráciou, my chceme riešiť príčiny tejto migrácie, a to je práve pomáhať v krajinách, kde našu pomoc potrebujú, aby tam mohli ostať žiť.
Svoj prejav skončím tým, že teda, ako som hovorila, som vierovyznaním gréckokatolíčka a v päťdesiatych rokoch chceli túto cirkev zlikvidovať. Možno je mi blízke práve to prenasledovanie kresťanov aj preto, lebo napríklad slovo gréckokatolík bolo vymazané zo slovníka slovenského jazyka v roku 1953. Likvidovali nás, naše staré mamy, kňazov a biskupov zatvárali. Toto nesmieme dopustiť, ani keď sa to deje vo svete.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Pani Gaborčáková, máte pravdu, prenasledovaným kresťanom treba pomáhať.
=====
Hovorili ste práve o prenasledovaných kresťanoch a hneď ste to spojili s migráciou a to masívnou. No, žiaľ, vám musím pripomenúť jednu skutočnosť:
vy spájate spojiteľné s nespojiteľným, preto vám to pripomínam. Absolútne drvivá väčšina migrantov z Afriky či Blízkeho východu je moslimského, t. j. sunitsko, sunitsko alebo šiitského vierovyznania.
A že my ich nechceme prijímať. My nechceme prijímať tých, čo vytvorili "no-go zóny", čo premenili celé obrovské štvrte miest na zóny šaríe. A aby som ešte pripomenul. Kto spôsobil tento rozvrat v Afrike? Začalo to slávnou arabskou jarou, zničením Iraku, zničením Líbye. A kto to spôsobil? No krajiny Európskej únie a krajiny NATO.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážená pani poslankyňa, no máte pravdu. Naozaj Slovenská republika v rámci svojich možností by mala pomáhať, humanitárne pomáhať najmä v Sýrii a proste v tých oblastiach Blízkeho východu, kde je ten život naozaj veľmi ťažký. A povedal by som vám takú moju skúsenosť z pomoci aj Slovenskej republiky voči tomuto regiónu.
Viete, asi v januári prišiel niekto z ministerstva zahraničných vecí s takým, s takou myšlienkou, že poďme ochrániť a pomôcť sýrskym sirotám a 50 si ich zoberme na Slovensko, aby sme ich tu sa o nich postarali. Tak som sa zarazil, pretože v tom času už boli pomerne stabilné pomery v Sýrii a pán prezident, miestny, ktorý sa udržal, tak pozýval a žiadal pomoc pre svoju krajinu a domáhal sa, povedal by som to, na verejné, aby medzinárodné spoločenstvo pomohlo jeho krajine. Tak som príslušnému pracovníkovi rezortu zahraničia na Hlbokej povedal, že však nevozme tie deti na Slovensko, skúsme pomôcť Sýrii vybudovať si sirotinec alebo zariadenie pre týchto, pre tieto malé deti. No ale odpoveď bola taká, že nie, že v podstate takáto cesta nevedie, že buď si ich dovezieme sem a tu sa o nich postaráme, ale že nie je záujem Európskej únie ani Slovenskej republiky pomáhať ľuďom v Sýrii obnoviť ich normálny život.
Takže naozaj ja vám rozumiem a myslím, že je potrebné ísť touto cestou, len nie som si istý, či je to v súlade s projektom pani Mogherini a projektom politického vedenia Európskej únie, ktoré sa snažilo zvrhnúť Asadov režim, a teraz ho chce nechať vykúpať sa v biede jeho obyvateľstva a ani za žiadnu cenu nepomôcť tejto krajine. Tam je problém.