45. schôdza

Pani navrhovateľka, nemusíme asi rozprávať o myšlienke návrhu, lebo tam sa zhodneme všetci, aj všetci odborníci, či už, alebo analytici. Rozprávajme o tom spôsobe, ako tento zákon podávate, a ten je naozaj veľmi, veľmi neštandardný, pretože ste neumožnili ani diskusiu o takomto výraznom zásahu do celého systému, ktorý ovplyvní absolútne všetkých rodičov, deti, ako aj tých, ktorí budú musieť realizovať tento návrh zákona.
Vy sa môžete, vy môžete delegovať alebo môžete rozprávať to, že budeme medzi týmito dvomi čítaniami sa o tom rozprávať, ale viete veľmi dobre, že za mesiac nedokážete zozbierať všetky pripomienky všetkých aktérov, nedokážete ich vyhodnotiť, a keď áno, tak z tohto zákonu bude v druhom čítaní úplne nový zákon, ktorý, ešte ani nevieme, ako bude vyzerať.
Tá pripravenosť, ktorá je, je naozaj veľmi amatérska, veľmi neštandardná, pretože ja neviem, kde do jedného roka získate toľko miest. Neviem, kto to všetko zaplatí, pretože na to nie sú vyčlenené financie. A to, že vy budete rozprávať, že financie sú teraz niekde alokované alebo že sú podané nejaké žiadosti, neznamená, že tie žiadosti a tie financie prídu jednotlivým subjektom, a už vôbec to neznamená, že to budú vedieť zrealizovať a budú vedieť postaviť tie škôlky.
Pýtam sa, kde získame tie účinnosti? Tak nerozumiem, prečo to takýmto spôsobom tlačíte.

Ďakujem za slovo a poprosím potom aj technikov, aby mi dali k môjmu vystúpeniu správne meno. Ďakujem.
Hneď na úvod si dovolím povedať tri zásadné stanoviská, ktoré v príspevku ďalej rozviniem. Budem sa zaoberať naozaj filozofiou tohto návrhu zákona a aj jeho prípravou, tak ako už spomenul kolega Braník Gröhling vo faktickej. Nebudem hovoriť o detailoch, budem hovoriť naozaj o základnom rámci a o tom, čo všetko kritikom tohto návrhu zákona, a mne, samozrejme, tiež, na tomto návrhu prekáža.
Po prvé. Som toho názoru, že v modernej demokratickej spoločnosti, ktorá sa hlási k napĺňaniu Dohovoru o právach dieťaťa, by malo byť garantované dostupné a vysokokvalitné predprimárne vzdelávanie pre všetky deti od troch rokov. Ak má byť predprimárne vzdelávanie skutočne tým najlepším štartom do života, malo by mať k nemu prístup každé dieťa vo veku, pre ktorý je toto vzdelávanie určené, a úplne automaticky by do tohoto vzdelávania mali byť zahrnuté aj deti s rôznym znevýhodnením, či už sociálnym, alebo zdravotným. Teda garancia dostupnosti vo veku od troch rokov je cieľ.
Po druhé. Chcem podčiarknuť, že ak má mať predprimárne vzdelávanie zmysel, s garanciou dostupnosti musí ísť ruka v ruke aj garancia vysokého štandardu poskytovaného vzdelávania. Platí, že zabezpečenie dostupnosti predprimárneho vzdelávania bez zabezpečenia potrebnej kvality je iba polovičným naplnením cieľa. Ak niekto usiluje iba o to, dostať deti do škôlok, a nepustí sa pritom do uvažovania o tom, čo sa má s nimi v škôlkach diať, aby sa optimálne rozvinul ich potenciál, stúpa riziko, že deťom pobyt v škôlke veľmi nepomôže.
Po tretie. Upozorňujem zároveň na to, že ak predkladatelia tohto návrhu dôvodia, že v prvom kroku je dôležité zabezpečiť deťom prístup do materskej školy a že po prvom kroku má nasledovať krok druhý, v ktorom sa počas tzv. prechodného obdobia zabezpečí škôlkam okrem zvýšenia kapacít aj potrebný podporný servis v podobe dostatočného počtu dobre preškolených pedagógov, asistentov, ďalších špecialistov, ide o sľub postavený na vode.
Na Slovensku sme už tri volebné obdobia svedkami planých sľubov, že vláda naplní vzdelávacie potreby detí a že zlepší pracovné podmienky učiteľov. Tento poslanecký návrh nedáva žiadne záruky, že tentoraz to bude inak. Faktom teda ostáva, že koaliční poslanci idú zaviesť povinnú školskú dochádzku do materskej školy do absolútne nepripraveného prostredia, čo sa v konečnom dôsledku vypomstí nielen učiteľkám materských škôl, ale najmä deťom, o ktoré vraj predkladateľom ide. Tieto svoje úvodné tvrdenia si dovolím podložiť konkrétnymi argumentami.
Predkladaná novela školského zákona nezaručuje ani jednu zo základných podmienok dobrého štartu pre deti v ranom detstve. Negarantuje skutočnú dostupnosť predprimárneho vzdelávania ani jeho kvalitu. Povinná školská dochádzka pre deti vo veku päť rokov nezvýši dostupnosť dnes nedostupného predprimárneho vzdelávania v materských školách. Dokonca ju mladším deťom ešte viacej sťaží všade tam, kde sú obmedzené kapacity. Toto je nesporný fakt. Všetci veľmi dobre vieme, že dopyt po miestach v škôlkach je niekoľkonásobne väčší ako ponuka a počet rodín, ktoré sa s týmto problémom boria, odhadujú analytici na 10-tisíc. Podľa prepočtov iniciatívy to dá rozum. Zavedenie povinnej škôlky pre 5-ročné deti spôsobí, že sa do škôlky nedostane až štvrtina mladších detí.
Argument, že sa do roku 2020 kapacity škôlok rozšíria, nie je žiadna záruka. Ide o nedôveryhodné sľuby, ktoré smerácke vlády podsúvajú rodičom a učiteľom už roky, a výsledok vidíme každoročne v máji pri zápise detí do škôlok. Teraz je tiež máj. Na konci tohto mesiaca uvidíme, koľko detí sa opäť do škôlok nedostalo.
Navyše teraz nám tie sľuby podsúvajú nie členovia vlády, ministerka, ale poslanci a tí už nemajú vôbec žiadnu politickú silu zaviazať novú vládu k ich plneniu. Ak chce niekto tvrdiť, že veď práve preto je potrebné rýchlo prijať zákon o povinnej školskej dochádzke 5-ročných detí do školy, aby sa vytvoril tlak na plnenie ďalších opatrení, ktoré by mali tento prvý krok logicky sprevádzať, ja hovorím dôrazné nie. Odmietam podporiť takých návrh, ktorý robí z detí rukojemníkov. Ak všetky tieto plány koaličných poslancov zlyhajú, a ony zlyhajú ako doteraz väčšina koaličných plánov vo vzdelávaní, doplatia na to hlavne tie deti. Pre mňa je takýto chladný politický kalkul neprijateľný. Takto sa zodpovedná politika nerobí.
So zásadnými zmenami má prísť ministerstvo školstva na začiatku volebného obdobia, aby mohlo garantovať ich realizáciu alebo aspoň dobrý rozbeh. V tomto ministerstvo školstva, vedené nominantmi SNS, fatálne zlyháva a žiadne poslanecké návrhy to neprekryjú, ak je nebodaj aj toto vašou snahou, koaliční kolegovia.
Toto predstieranie zvýšenia dostupnosti predprimárneho vzdelávania je v návrhu navyše skomplikované ignorovaním potreby zvýšiť kvalitu predprimárneho vzdelávania.
Navrhovatelia chcú zaviesť povinnú školskú dochádzku do nedostatočne pripraveného prostredia, ale vôbec si pritom nekladú otázku, ako sa škôlky vyrovnajú s nárastom počtu detí vyžadujúcich špeciálny prístup. Lebo veď najmä o tie predkladateľom ide. Dnes totiž mnohé škôlky odmietajú prijímať deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, a teda v triedach ich buď nemajú vôbec, alebo len málo. Nie je to fér prístup voči deťom s rôznym znevýhodnením ani voči ich rodičom, nie je to v súlade s Dohovorom o právach dieťaťa ani v súlade s Dohovorom o právach osôb so zdravotným postihnutím, no napriek tomu sa to na Slovensku bežne deje. Rezortné právne predpisy takýto postup umožňujú. Ministerstvo školstva dokonca v aktuálnych pokynoch pre prijímanie detí do materskej školy riaditeľov materských škôl priamo nabáda, aby tieto deti radšej odmietli, ak pre ne nemajú vytvorené vhodné podmienky. Tieto rezortné pokyny sú diskriminačné a platia aj v tomto roku pri prijímaní detí do materských škôl, práve teraz tento mesiac, a to napriek tomu, že naposledy boli aktualizované v auguste minulého roka. Koaličnej vláde ani koaličným poslancom teda evidentne neprekáža status quo, ktoré selektuje deti na tzv. problémové a bezproblémové, a to napriek tomu, že o urýchlenú nápravu žiadala aj verejná ochrankyňa práv, aby zmenila tieto predpisy práve vláda a ministerstvo školstva. Ministerka prisľúbila, nič z toho neurobila. A traja koaliční poslanci, zástupcovia troch koaličných strán, dnes majú tú odvahu navrhovať v takomto zdeformovanom, namiesto zreformovanom, školskom prostredí povinnú školskú dochádzku do materskej školy.
Čo sa teda reálne stane, ak sa zrazu triedy v škôlkach zaplnia s deťmi, s ktorými si dnes škôlky nevedia poradiť? Podotýkam, že s nimi nedokážu pracovať najmä preto, že nielen táto vláda, ale aj tie dve predchádzajúce kontinuálne zametali ich problémy pod koberec namiesto riadneho zabezpečenia podmienok na predprimárne vzdelávanie. A nie, výhovorka, že v prípade materských škôl ide o originálne kompetencie obcí a miest a nie ministerstva, neobstojí, pretože garantom naplnenia medzinárodných ľudskoprávnych dohovorov a ústavných práv v oblasti vzdelávania je predsa štát. Na plecia centrálnej vlády padá zodpovednosť za nedostupnosť a nekvalitu v predprimárnom vzdelávaní, o ktorom vláda vie, že je pre vyrovnávanie rôznych hendikepov u detí doslova kľúčové.
Ako absurdne zrazu vyznieva vzletný argument predkladateľov, že chcú pomôcť najmä deťom zo sociálne znevýhodneného prostredia, ako falošne to znie na pozadí tejto skutočnej reality. V dôvodovej správe navrhovatelia uvádzajú, že k zavedeniu povinnej školskej dochádzky do škôlok ich vedie, citujem, "potreba riešiť čo najskoršie vzdelávanie detí zo sociálne znevýhodneného prostredia s dôrazom najmä na deti z marginalizovaných rómskych komunít", koniec citátu.
Dáma a páni, nedá mi neopýtať sa - a riešenia pre tieto deti, ako aj pre deti so zdravotným znevýhodnením, ktoré sme tu počas celého volebného obdobia viacerí predkladali, ste teda pravidelne odmietali prečo? Lebo vtedy podľa vás nešlo o deti? Alebo len preto, že sme nedržali v rukách tie správne politické žetóny?
Kolegovia navrhovatelia, vám predsa musí byť známe, že len pätina bežných škôlok je dnes reálne pripravená napĺňať špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby pre deti z marginalizovaných rómskych komunít či deti so zdravotným znevýhodnením. Vás táto situácia v škôlkach vôbec netrápi? Netrápila vás celé toto volebné obdobie?
Predkladaný návrh zákona neberie do úvahy všetky tieto okolnosti, preto neverím, že pomôže práve tým deťom, ktoré sa spomínajú v dôvodovej správe. Hoci, áno, súhlasím, že práve deti s rôznym znevýhodnením potrebujú v útlom detstve odborné vedenie a pomoc špecialistov úplne najviac. Predkladaný návrh však nie je pre ne riešením. Som si istá, bohužiaľ, že ani v roku 2020 nebudú na ne škôlky dostatočne pripravené. Na to by sme museli mať inú ministerku, nesmelo by sa zvolebnievať a hlavne by tento návrh nesmel byť poslaneckým návrhom, ktorý umožnil rezortu školstva vyhnúť sa nielen riadnemu pripomienkovému konaniu a verejnej diskusii, ale aj zodpovednosti za jeho realizáciu. Nerozumiem, prečo sa máme na pôde parlamentu púšťať do takejto zásadnej systémovej zmeny, keď si všetci v tejto sále musíme byť vedomí toho, že ministerka Lubyová nemá pripravené žiadne opatrenia na zabezpečenie potrebného servisu pre škôlky, aby mohli nápor nových detí s rôznymi ťažkosťami zvládnuť.
Doterajšia skúsenosť s touto ministerkou a s celou vládou v tomto volebnom období je pre mňa dostatočným poučením, že sa celkom určite nenájdu peniaze na to, aby boli poli..., pedagogickí asistenti v materských, ale aj v základných školách nárokovateľným štandardom, že sa školy neotvoria osobným asistentom, o ktorých pravidelne žiadam nielen ja a ďalší kolegovia, ale aj komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím a aj komisárka pre deti, že sa škôlky ani základné školy nebudú masívne debarierizovať, že nebudú financie na zabezpečenie potrebného počtu špeciálnych, liečebných a sociálnych pedagógov, bez ktorých je pre učiteľov vzdelávanie detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami stále iba bojom kto z koho.
O to všetko som v tomto volebnom období žiadala pravidelne, a nič z toho ste, vážení koaliční kolegovia, nepodporili. Za celé štyri roky ste sa nijako nepričinili o to, aby sa na Slovensku reálne naplnili základné potreby detí vo vzdelávaní. Naplnené nie sú ani v základných školách, kde už povinná školská dochádzka dávno platí.
Na základe akých garancií nás teraz žiadate o podporu vášho návrhu zákona, keď ste tri roky zatvárali oči pred konkrétnymi návrhmi opozície na riešenia týchto problémov? Pritom skutočný problém našich škôlok je ešte hlbší a netýka sa iba detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Týka sa všetkých detí, ktoré predprimárne vzdelávanie v materských školách absolvujú. Predkladateľom návrhu si dovolím pripomenúť správu školskej inšpekcie, ktorú nedávno prerokúvali na školskom výbore. Ide o Súhrnnú správu o stave a úrovni vzdelávania v materských, základných a stredných školách za školský rok 2017/2018. Táto správa nás upozorňuje, že veľa škôlok zlyháva aj v práci s tzv. bežnými deťmi, teda aj s deťmi bez zdravotných ťažkostí, ktoré pochádzajú z prostredia, kde sa im pred spaním bežne čítajú rozprávky. V spomínanej správe sa na viacerých miestach konštatuje, že vzdelávanie detí v materských školách až príliš často prebieha spôsobom, ktorý je čo najjednoduchší pre pedagógov, no ktorý prehliada špecifické potreby konkrétnych detí. Nevyrovnáva ich zaostávanie a neumožňuje im optimálne napredovať. Každé dieťa je jedinečné a obzvlášť u malých detí platí, že všetky potrebujú pri rozvoji potenciálu pomocnú ruku, úplne všetky. Preto akosi automaticky predpokladáme, že práve v materských školách funguje individuálny prístup k deťom, diferencovaná výučba, rešpektujúca rôznorodé schopnosti, záujmy, vývinové tempo detí. To si všetci myslíme, že v škôlkach bežne funguje. Lenže inšpekcia nás upozorňuje na to, že nič z toho nie je v našich škôlkach samozrejmosťou, že to je skôr výnimka.
Dovolím si zacitovať zo správy pár úryvkov, aby bolo zrejmé, z čoho pramenia moje obavy. Ja som ich tu už počas tejto schôdze raz citovala, ale nikto z predkladateľov vtedy nebol v sále, preto si ich dovolím zopakovať. Citujem zo správy školskej inšpekcie: "Výchovno-vzdelávacie potreby detí, ich výkonové, rozvojové možnosti a momentálne dispozície boli učiteľmi v materských školách rešpektované iba v necelej polovici pozorovateľných činností. V riadených a aj spontánnych činnostiach deti často vyžadovali usmerňovanie a pomoc učiteľov, no nie vždy ju dostali. Učebný záujem, aktivitu, kooperovanie, samostatnosť, sebadôveru, spokojnosť a výkony detí učitelia negatívne ovplyvňovali preferovaním frontálnej formy výučby, v ktorej výrazne dominovali slovné, zväčša monologické metódy a trvanie na vlastných postupoch riešenia učebných problémov. Vzhľadom na jazykovú bariéru mali mnohé deti z marginalizovaných rómskych komunít problém reagovať na pokyny učiteľov v slovenčine. Pri výchove a vzdelávaní diagnostikovaných detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami učitelia nie vždy implementovali odporúčania poradenských zariadení, ktoré sa týkali konkrétnych oblastí ich rozvoja."
A mohla by som takto ďalej pokračovať. Tá správa má 200 strán. Nehovorím, že celá je o materských školách, ale celá je o príčinách problémov, prečo naše deti slabo prospievajú a ony slabo prospievajú už aj v materských škôlkach, ak majú nejaké ťažkosti.
Predkladatelia návrhu teda buď správu inšpekcie vôbec nečítali, alebo hlavnú inšpektorku na výbore nepočúvali, alebo pred ostatnými poslancami, médiami a verejnosťou zámerne zamlčiavajú problémy, o ktorých vedia, ale neberú ich vážne.
Aj preto som na túto schôdzu predložila návrh, aby bola správa inšpekcie o úrovni vzdelávania každoročne prerokúvaná v pléne Národnej rady a nie iba v školskom výbore, aby poslanci diskutovali a hlasovali o závažných zmenách v školstve na základe oboznámenia sa so skutočným stavom vzdelávania v našich školách a nie v domnení, že všetko je v zásade v poriadku. Otázka teda znie: nakoľko pomôže formálne zavedenie povinnosti chodiť do škôlky deťom hovoriacim rómskym nárečím alebo cudzím jazykom, keď nemajú a zrejme ani tak skoro nebudú mať poruke nikoho, kto by im rozumel a kto by ich naučil aktívne komunikovať s učiteľkou a ostatnými deťmi? Kto pomôže deťom z menej podnetného sociálneho prostredia dobehnúť rovesníkov, ktorí vyrastajú v dostatku, keď učiteľky nie sú zvyknuté pracovať s nimi diferencovane, ale už v škôlkach preferujú frontálnu výučbu a rovnaký prístup ku všetkým deťom?
My sa dnes nesporíme o to, či tieto deti predprimárne vzdelávanie potrebujú? Samozrejme, že potrebujú. Stokrát áno, hovorím áno, potrebujú. Mňa len zaráža, že predkladatelia povinnej školskej dochádzky do materských škôl zatvárajú oči pred informáciami, ktoré nás upozorňujú na to, že ak naše škôlky nedokážu deťom pomôcť dnes bez náležitej podpory, nebudú vedieť pomôcť ani zvýšenému počtu detí v budúcnosti.
Na tomto mieste si dovolím ešte jednu malú osobnú poznámku. Je o mne známe, že som spoluautorkou základných téz v Učiacom sa Slovensku. Téza o neoddeliteľnosti dostupnosti a kvality vzdelávania je chrbtovou kosťou tejto reformnej koncepcie. Je základným reformným pravidlom, ktoré nemožno obísť, ak má modernizácia školstva priniesť očakávané ovocie. Preto tak horlivo upozorňujem na to, že predkladatelia toto základné pravidlo ignorujú.
Je taktiež známe, že v Učiacom sa Slovensku sme navrhovali zaviesť povinné vzdelávanie už pre päťročné deti. Áno. Ministerka Martina Lubyová však zavádza, keď v propagačnom videu k povinnej škôlke tvrdí, že išlo o návrh na zavedenie povinnej školskej dochádzky do materských škôl. Zavádza alebo nerozumie. Ja u nej fakt niekedy neviem.
Fakty sú ale iné. V Učiacom sa Slovensku totiž nájdeme úplne iné filozoficky aj obsahovo úplne odlišné návrhy ako v tomto návrhu zákona.
1. Navrhovali sme zaviesť garanciu dostupnosti predprimárneho vzdelávania pre všetky deti od troch rokov, pričom, áno, vzdelávanie päťročných detí malo byť povinné.
2. Tradičnú povinnú školskú dochádzku sme však chceli zmeniť na povinné vzdelávanie. Dodnes som presvedčená, že kľúčom k dobrému štartu je absolvovanie kvalitného vzdelávacieho programu pre predškolákov, nie povinnosť dostaviť sa do materskej školy.
3. Ďalej sme navrhovali, aby príslušný vzdelávací program mohli ponúkať viacerí poskytovatelia, nie iba klasické materské škôlky v sieti škôl, ale aj napríklad detské lesné kluby, detské skupiny rodinného typu, komunitné centrá práve pri marginalizovaných osadách a dokonca aj základné školy. Tým by sa vytvorila možnosť preklenúť chýbajúce kapacity škôlok a zároveň by sa rešpektovali aj preferencie rôznych rodín, ktoré žiaducu kvalitu nachádzajú v alternatívnych riešeniach.
A po 4., čo je najdôležitejšie, v materských a základných školách sme žiadali zabezpečiť úzko spolupracujúce pedagogicko-odborné tímy, ktoré by boli schopné zvládať náročnú prácu s rôznorodým kolektívom detí, v ktorých sa celkom, celkom isto ocitnú aj deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, pretože ich počet v populácii predškolákov a školákov každoročne narastá. Bez vytvorenia týchto pedagogicko-odborných tímov a bez ich finančnej a metodickej podpory sú všetky ostatné návrhy nereálne.
Nič z toho ministerstvo školstva nevzdalo do úvahy, na nič z toho ministerstvo financií nevyčlenilo peniaze, nič z toho nie je prioritou tejto koaličnej vlády.
Preto navrhujem nepokračovať ďalej v rokovaní o tomto návrhu zákona a počkať na systémové riešenia novej vlády, ktorá, verím, bude viac naklonená riešeniam, ktoré reálne naplnia základné práva detí v oblasti vzdelávania.
Ďakujem za pozornosť.

Kolegyňa Zimenová, ďakujem veľmi pekne za tvoj príspevok. Ja zhrniem zopár vecí do niekoľkých viet.
Jedno je, že my už teraz nemáme dostatočný počet miest pre deti, my už teraz nevieme zabezpečiť dostatočný počet učiteliek do škôlok, už teraz neviete garantovať financovanie celého tohto návrhu zákona, ale presne viete, že tie, tí rodičia, ktoré deti nedajú do škôlok, budete pokutovať.
Tak sa pýtam, že kde je nedostatok škôlok, kde bude presne tento problém, a ten problém bude presne v tých oblastiach sociálne znevýhodnených - a týmto chcete, týchto chcete pokutovať? V tejto oblasti týchto rodičov, ktorí sú sociálne znevýhodnení, chcete pokutovať za to, že nebudeme vedieť vybaviť škôlky a nebudeme zabezpečiť, vedieť zabezpečiť miesta, ktoré sú tam? Vy už teraz zákonom ukladáte reálne povinnosti bez toho, aby ste ich financovali.
A argument, že je lepší výber financií, nie je preto, aby ste pridávali kompetencie ďalej, ale tie financie sa majú využívať na to, aby reálne tá obec sa nejako pozviechala a prispôsobila a urobila všetky tie opatrenia, ktoré má urobiť. Nie preto je lepší výber financií, aby ste vy pridali ďalšie kompetencie, ktoré oni musia zabezpečovať.
A dovoľte mi ešte jednu myšlienku, lebo aj ja si myslím, že táto povinná školská, predškolská dochádzka je protiústavná, ak ju nebudete v plnej výške financovať ako štát. Pretože štát nemôže obciam a mestám nariadiť, aby prijali každého jedného žiaka bez toho, aby ste to plne financovali, to znamená, nie príspevkom, ale normatívnym financovaním a o tomto podľa mňa bude ešte veľká diskusia v rámci druhého čítania.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi, aby som na tomto mieste v rámci prvého čítania k predmetnému návrhu zákona vystúpila značne stručne v tom zmysle, že vystupujem jednak za náš klub SME RODINA, ale v prvom rade chcem prezentovať svoj vlastný názor ako matka, ale zároveň človek, ktorý viedol na túto tému diskusie s mnohými ľuďmi z môjho okolia, či už cudzími, rodinnými príslušníkmi, známymi, pretože tento zákon okrem toho, že sa týka detí, je zásadný aj v tom a podľa mňa rozprúdi ešte len veľkú diskusiu v rámci spoločnosti, lebo sa týka v podstate každej rodiny. V každej rodine sú deti, a keď tá rodina nevychováva konkrétne už dieťa pod jednou strechou, tak sú tu starí rodičia a tento zákon či už priamo, alebo nepriamo ovplyvňuje fungovanie rodiny v mnohých ohľadoch a ovplyvňuje dieťa v mnohých ohľadoch.
V prvom rade by som rada povedala to, že keď sa prijímajú zákony, tak zákony sa prijímajú pre celú spoločnosť. Čiže podľa mňa je chybné, keď vychádzame z tej premisy, že predkladáme konkrétny návrh zákona preto, aby sme pomohli, ja neviem, marginalizovaným skupinám obyvateľstva, znevýhodneným, problémovým deťom zo sociálne slabšej vrstvy a podobne. Táto téma, keď už je ambíciou tohto zákona riešiť aj toto, by mala podľa mňa byť zastrešená niekde inde. To je prvá vec.
Druhá vec. Tento návrh zákona po jeho prečítaní v podstate hovorí o tom, že ruší sa inštitút odkladu nástupu na povinnú školskú dochádzku. Čiže znamená to, že ak to dieťa, v úvodzovkách, prepadne v rámci tej povinnej predškolskej prípravy, tak sa to v podstate s ním bude ťahať celý život.
Ďalšia vec. Máme tu zave..., alebo chce sa tu zaviesť niečo ako celodenná a poldenná predškolská príprava. Veď v podstate, keď je raz niečo povinné pre všetkých, čo v rámci povinnej školskej dochádzky je povinné pre tieto deti, keď dovŕšia piaty rok veku, tak v podstate by to malo byť konštantné a rovnaké čo do kvality aj kvantity pre všetkých ľudí. To znamená, že nemal by tam byť rozdiel či, á, v tom, že jedno dieťa bude absolvovať štvorhodinovú a niekto zase osemhodinovú prípravu. Pretože to sa nejakým spôsobom odzrkadlí na tých osnovách.
Ďalšia vec, ktorá sa uvádza alebo ktorou sa argumentuje, keď som to čítala, ten zákon a diskusie k tomu, že sa argumentuje Dohovorom o právach dieťaťa, veď predsa všetci vieme, že ten dohovor je tu preto, aby zabezpečil to povinné alebo možnosť vzdelávania najmä v oblastiach, ktoré sú, kde je toto vzdelanie, kde je problém s dostupnosťou tohto vzdelania. A vieme, že Slovenská republika nie je toho príkladom. Čiže my si zamieňame právo na vzdelanie a chceme tu zaviesť alebo uvaliť povinnosť vzdelávať deti predškolského veku v našich podmienkach.
A teraz za mňa, aby som teda len nebola kritická, alebo teda neprezentovala také nejaké momenty, ktoré mňa osobne v tomto zákone vyrušujú okrem iného. Určite chápem iniciatívu tohto zákona a chápem dobrý úmysel za ním a do značnej miery sa viem stotožniť s tým motívom, ktorý tam je. Ale vieme, že v súčasnosti máme desaťročnú povinnú školskú dochádzku, čo ja by som možno navrhla v tomto štádiu, i keď nás, samozrejme, ešte čakajú rokovania za okrúhlym stolom a bude ešte určite bohatá diskusia k tejto téme, ja by som navrhla to, aby sme ponechali šesťročnú dochádzku v rámci materskej školy, aby tie deti navštevovali materskú školu s tým, že na dobrovoľnej báze, to znamená, že keď rodič chce, nech ho dá, ja neviem, do jaslí alebo nech ho dá od troch rokov, ako to zvyčajne je, alebo nech ho dá na ten posledný rok, polrok, alebo nech ho nedá vôbec. A potom po ukončení alebo po návšteve tejto materskej školy v šiestich rokoch deti, ktoré budú pripravené nastúpiť do školy, nech nastúpia do 1. ročníka základnej školy, a tie deti, ktoré potrebujú odklad povinnej školskej dochádzky, nech je teda zriaďovateľom podľa dopytu a potreby konkrétnej spádovej oblasti zabezpečený nultý ročník na dobrovoľnej báze, ale nech je táto predškolská príprava realizovaná pod hlavičkou základnej školy. Tým pádom by sa ponechala doposiaľ desaťročná povinná školská prechá..., á, dochádzka a taktiež si myslím, že tie deti by boli pripravenejšie.
Pretože čo sa deje dneska? V podstate ide o to, že častokrát vám tí rodičia a nielen rodičia - najprv to poviem z pohľadu rodiča. Rodič povie, že to dieťa nech si predĺži detstvo, čo ja som absolútny zástanca toho, nech to dieťa je zrelšie, predsa keď mu dám odklad, dneska sa mnoho rodičov rozhoduje na základe toho, že keď mu dám odklad, tak to dieťa bude lepšie v tom prvom ročníku, bystrejšie, ľahšie mu pôjdu tie povinnosti, nebude sa až tak trápiť a tak ďalej. A to povedia nielen rodičia, ale to vám povie aj školský psychológ pri posudzovaní zrelosti dieťaťa, že môžte mu nechať odklad, nič tým nepokazíte v zásade, hej. Okrem toho, že je to komfortné pre celkový chod rodiny, pretože dieťa nemusí ráno vstávať, rodičia môžu cestovať, tak je to v podstate vhodné aj z hľadiska jeho vývinu.
A keď už hovorím o tom chode rodiny, možnože niekto by povedal, že toto je taká skôr komfortná záležitosť, že prečo to sem miešame, ale keď vyriešime tú problematiku toho, že čo je najvhodnejšie pre dieťa, ktorý ten vek je optimálny alebo vhodný, tak potom je tu ešte aj to B v podstate, a keďže je to zákon, ktorý sa týka fungovania alebo chodu rodiny, tak ja vám garantujem, že mnoho rodičov to uvíta, keď bude mať skôr tú možnosť predĺžiť to detstvo dieťaťu, vyčkať na jeho zrelosť, ak to teda potrebuje, než uvaliť tú povinnosť, že od piatich rokov začneme vzdelávať.
Dneska niektorí moji známi dávajú deti do súkromných škôl, základných škôl, pričom vieme, že tam začína povinná školská dochádza, alebo teda predškolská povinná dochádzka od toho piateho roku života. A môžem vám povedať, i napriek tomu, že je to prestížna škola, že má dobré renomé, že sa tam kladú požiadavky na to dieťa, hej, že to dieťa už žije v tom, v tom prostredí súťaživosti a pripravuje sa na ten život a na reálny život oveľa skôr, tak môžem vám povedať, že tí rodičia vám zároveň jedným dychom povedia, na štyri oči alebo možno aj otvorene, že to dieťa je unavené, že ho oberáme o detstvo, že to je proste zásadný zásah do rodiny, hej. V tom nie vždycky pravom slova, v dobrom slova zmysle. Áno, sú tam isté benefity, ale koľko detí z populácie je tých ozaj nadaných a chceme ich a podľa mňa nie je vhodné a správne si zamieňať nadanosť s tým, či to dieťa chceme vytrhnúť z toho detského bezstarostného prostredia, z toho rodinného a uňho hneď uvaliť tú potrebu predškolského vzdelávania.
Čiže toľko z mojej strany na úvod, sme pri prvom čítaní, takže ešte bude s kolegyňou Smolíkovou určite priestor aj s pánom predsedom školského výboru sa o tom pobaviť. Ja budem veľmi rada, ale nateraz v tomto štádiu je to nielenže môj súkromný názor, ako by sa to dalo riešiť alebo ako by sa to dalo zmeniť, ale je to aj názor mnohých nielen odbornej verejnosti, ktorí majú čo do toho povedať, ale aj rodičov. A v prvom rade sa tu bavíme o rodičoch, a teda ešte v prvom rade pred nimi sa tu bavíme o deťoch. Takže toľko z mojej strany v tomto štádiu.
Ďakujem.

Kolegyňa Pčolinská, ďakujem veľmi pekne, aj ty si na začiatku začala rozprávať o filozofii zákona. Ja si myslím, že o tom už nerozprávajme vôbec, poďme rozprávať o reálnych faktoch, ktoré nás čakajú, pretože máme nejaké 3-4 týždne na to, aby sa upravil tento návrh zákona, aby sme vychytali všetky tie legislatívne zmeny, ktoré, alebo chyby, ktoré sú tam, pretože je ich tam dostatočne.
Ale ty si sa tiež pýtala jednu otázku, ktorú ja zopakujem: Že prečo na to tak tlačíte a prečo to podávate teraz? Mali ste tri roky na to, aby ste podali takýto návrh zákona. Mali ste dostatočný čas na to, aby ministerstvo normálnym spôsobom pristúpilo k tejto problematike, urobilo diskusiu, urobilo medzirezortné pripomienkové konanie, oslovilo všetky relevantné subjekty, ktorých sa to bude týkať, vyhodnotilo tieto pripomienky a potom to v kľude mohlo prísť do Národnej rady a tá diskusia by bola úplne iná a bola by veľmi konštruktívna. Tak sa pýtam, že prečo to robíte? Prečo takýmto spôsobom? Sú za tým eurofondové peniaze? Sú za tým peniaze, ktoré chcete ešte vyčerpať, len nemáte ukotvenie v zákone a potrebujete niečoho sa zachytiť, tak veľmi rýchlo to prinášate, aby tieto peniaze sa mohli nejakým spôsobom vyčerpať?

Ďakujem, pani poslankyňa Pčolinská, za váš príspevok. Ja by som len vás chcela trochu poopraviť. Vy ste povedali, že veď Dohovor o právach dieťaťa hovorí o tom, že má byť vzdelávanie dostupné a my na Slovensku s dostupnosťou nemáme problém. Ja som polovicu svojho príspevku venovala tomu, že problém s dostupnosťou tu máme. A dovoľte, aby som vám citovala, že Európska únia si dala za záväzok, že do roku 2020 by mala byť v každej členskej krajine Únie dosiahnutá dostupnosť najmenej 95 % v predškolskom vzdelávaní. Na Slovensku je podľa štatistických údajov Eurostatu podiel detí na predškolskom vzdelávaní pod hranicou 80 % a z európskej 28-čky je na tom horšie už len Chorvátsko. Priemer je 95 %. A problémom nie je ani tak to, že tie rodiny nechcú dávať deti do škôl, problémom je, že ony jednoducho nie sú prijímané, lebo tých škôlok je málo, tá dostupnosť tu naozaj nie je. A konkrétne čísla, mladších detí ako 5 rokov, tak v jednotlivých krajoch na Slovensku je tá dostupnosť niekde iba 50 % a dokonca na východe 44 %. Takže ja tu naozaj vidím veľký problém.

Ďakujem pekne. V prvom rade vďaka pánu kolegovi Gröhlingovi za postreh.
K pani kolegyni Zimenovej ja len toľko, že tak ako ja chápem ten Dohovor o právach dieťaťa, keď som sa teda o tom tu vyjadrovala, je to, že dostupnosť a dostupnosť sa dá chápať rôzne, hej. Keď ja bývam v Ružinove a vyhovuje mi nejaká škôlka a chcem ju mať, ja neviem, chcem, aby moje dieťa ju navštevovalo, ale nepatrím pod ten obvod, tak si vybavujem a snažím sa ho umiestniť tam. Ale myslím si, že k dnešnému dňu neexistuje situácia, ak sa bavíme o dostupnosti vzdelávania, povinného vzdelávania, že dieťa nemôže nastúpiť na povinnú základnú, pre plnenie povinnej základnej školy.
Dostupnosť ja chápem, že niekde v Afrike proste nie sú školy, nie sú zriadenia, čiže to sú podľa mňa dve odlišné veci a v zásade nemožno povedať, že na Slovensku sú negramotní ľudia, lebo nemáme školy. To je prvá vec.
Druhá vec. Dostupnosť vo vzťahu k tomu predškolskému vzdelávaniu ja som myslela to, že poďme sa baviť o tom, aby sme tú predškolskú prípravu, v prípade, že je potrebná, dali pod strechu základnej školy, ale teraz som neriešila to v zásade v mojom príspevku, či tá, ja neviem, predškolská príprava bude na materskej škole, kde ten rodič chce, v mieste bydliska, kde patrí, alebo to dá niekde inde, lebo mu to vyhovuje z xy dôvodov.
Čiže toľkoto z moje strany, neviem, či sme sa správne pochopili, ale keď sme hovorili alebo keď som sa ja vyjadrovala o tej dostupnosti, tak som uvažovala v úplne v iných intenciách zjavne ako vy.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, vážený pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, v zásade začíname preberať mediálne veľmi sledovaný návrh zákona a myslím si, že aj spoločensky veľmi sledovaný.
Asi je potrebné na začiatok môjho vystúpenia vyvrátiť pár poloprávd a neprávd, ktoré zaznievajú v tejto diskusii.
Prvá vec, nepripravenosť tohto procesu. Veď o tom, akým spôsobom sa má realizovať predškolská výchova, diskutujeme na Slovensku možno desaťročie, intenzívne diskutujeme o tomto probléme od čias, kedy sa začalo pripravovať Učiace sa Slovensko. Prebehli významné celospoločenské diskusie. Ja osobne si myslím, že tých diskusií už bolo dosť a je potrebné pristúpiť aj k nejakým krokom realizačným.
Z tých ďalších vecí, ktoré je potrebné uviesť na pravú mieru. Nepristupujeme k tomu tak, ako pristupujú k tomu opoziční poslanci, ktorí povedia, pani kolegyňa Petrík, pani kolegyňa Zimenová a ďalší, že okamžite vytvoríme priestor pre povinnosť štátu zabezpečiť miesta v škôlkach pre deti od tretieho roku života bez ohľadu na to, aké sú kapacity, ale pristupujeme na to, po zrelej úvahe vyčlenených finančných kapacít na budovanie miest v materských školách. Zhruba dva roky dozadu uvoľnila vláda Slovenskej republiky z rozpočtu Slovenskej republiky 15 mil. eur na budovanie miestnych materských školách, aby sa ten veľký deficit, ktorý bol v tom období, významne zmenšil. Odvtedy boli vyhlásené projektové výzvy z IROP-u a z ďalších operačných programov v celkovej výške 140 mil. eur, dohromady 155 mil. eur. K 1. máju 2019 sme mali zazmluvnených z operačných programov zhruba 10-tisíc miest v materských školách, zazmluvnených, čo je vytvorenie 10-tisíc nových miest v materských školách, ktoré sú dnes v stave, že sú zmluvy podpísané, že prebiehajú verejné obstarávania a časť týchto kapacít sa už dnes reálne stavia s predpokladom dohotovenia v roku 2020.
Ak hovorím o týchto kapacitách, tak to je zhruba deficit, ktorý, ktorý potrebujeme na to, aby sme tento projekt spustili do reálneho života.
Ak hovoríme o marginalizovaných rómskych komunitách a sociálne znevýhodnenom prostredí, tak musím povedať ďalšie číslo, a to číslo hovorí, že pán splnomocnenec vlády Ravasz má k dispozícii približne ďalších 15 mil. nevyčerpaných a nezazmluvnených finančných prostriedkov na budovanie takýchto kapacít s prísľubom, že v prípade potreby sme pripravení alokovať ďalšie finančné prostriedky na to, aby sme pokryli všetky potreby, ktoré vzniknú.
Ale treba povedať úplne jednoznačne a nahlas, že je potrebné prestať rozprávať, diskutovať o týchto problémoch a treba povedať úplne jednoznačne aj samospráve, že aj vzhľadom na to, že tieto prostriedky, o ne nebolo žiadané, že nie je záujem niektorých obcí budovať ďalšie kapacity, lebo chcú žiť svojím pohodlným životom, je treba povedať úplne jasne z pozície štátu termín, do ktorého má byť ukončená výstavba kapacít materských škôl, aby sme sa pohli zásadne ďalej.
Hovorím, finančné prostriedky pre tých, ktorí na to v tejto chvíli nemajú, predovšetkým sociálne znevýhodneného prostredia rómskych komunít, máme pripravené, len treba, aby príslušní verejní funkcionári prestali nečinne sedieť na svojich stoličkách a začali sa zaujímať o reálne potreby svojich obyvateľov a reálne potreby spoločnosti.
Pokiaľ ide o to, či to má byť povinná predškolská výchova, alebo nemá byť povinná predškolská výchova, zo všetkých štúdií, ktoré som ja mal k dispozícii, vychádza doteraz to, že najväčší predpoklad úspechu je, ak sa začneme zaoberať malými deťmi, to znamená vo veku 5 rokov a skôr.
A tie argumenty, ktoré tu zaznievali, že potrebujeme predĺžiť deťom detstvo, aby sa mohli nejakým hravým spôsobom ďalej rozvíjať a byť dostatočne zrelé a pripravené na vstup do toho výchovno-vzdelávacieho procesu v školských zariadeniach, s touto tézou ja sa stotožňujem.
Ale povedzme si opäť čísla. Požiadavky 5-ročných detí v materských školách a zaškolenosť je niekde na úrovni 90 %. To znamená, 9 z 10 detí má záujem v predškolskom veku, teda tesne pred vstupom do školy, zúčastňovať sa predškolskej výchovy v materských školách. Z tých skupín obyvateľov, kde by to bolo najviac prínosné a potrebné, hovorím opäť o rómskom etniku, sa to hýbe niekde na úrovni 40 až 50 %. Ak chceme práve tieto deti dostať do predškolských zariadení a dnes ponuka ani žiadne iné nástroje nepomáhajú tomu, aby do predškolských zariadení išli, tak pravdepodobne tou cestou je zavedenie povinnej predškolskej výchovy od piateho roku veku dieťaťa.
Dôvody. Dôvody nie sú plne samoúčelné a my sme prerokovávali na výbore pre vzdelávanie zhruba mesiac dozadu Správu Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie, z ktorej plne jasne vyplynulo, a pani riaditeľka to povedala úplne jasne z výskumov, ktoré prevádzajú, rómske etnikum, ktoré vstupuje do základných škôl, nie je jazykovo pripravené. Rómsky jazyk, ktorým hovoria vo svojich komunitách, prídu do materskej školy a nie sú schopné sa dorozumieť v štátnom jazyku a vzdelávanie v rómskom jazyku v týchto lokalitách nie je zabezpečené. Prvý problém.
Druhý problém. Nekompatibilita jazyka, ako sme počuli z úst odborníkov, v rómskom jazyku nie sú pomenované všetky farby, to znamená, hovoriť o tom, aby toto dieťa bolo schopné vnímať na úrovni toho, čo sa učí v bežnej výuke v základnej škole, im môže spôsobovať reálne problémy.
Ďalšie motorické návyky, ktoré znamenajú aj jemné pohyby rukou, písanie a ďalšie veci, opätovne tieto deti v tom prostredí, v ktorom sa nachádzajú, nie sú pripravené na tento štýl ďalšieho života a je potrebné s nimi dostatočne pracovať. A dostatočne dlhú dobu, lebo niekedy ani rok takejto práce s týmito deťmi nestačí, aby boli dostatočne pripravené na vstup do reálneho výchovno-vzdelávacieho procesu.
Toto sú všetko fakty, ktoré nemôžeme opomínať a nemôžeme povedať, že cestou je vôľa rodičov, lebo tí najlepšie vedia, ako sa majú deti rozvíjať. Žiaľ, táto skupina obyvateľov nemá dostatok informácií o tom, aká je najvhodnejšia cesta pre rozvoj ich dieťaťa.
Ja osobne si myslím, že sú to fakty, ktoré sa nedajú prehliadnuť a nemali by sme ich v žiadnom prípade prehliadať. To, čo dnes začína byť, začína byť problémom, je opätovne problém toho, že ozývajú sa predovšetkým poskytovatelia predškolskej výchovy rôznych alternatívnych smerov. My v návrhu zákona hovoríme, že povinnú predškolskú výchovu, vzhľadom na to, že je povinná, by mali poskytovať iba prevádzkovatelia zariadení, ktorí sú zaradené do siete. Čo znamená zaradenie do siete? Zaradenie do siete znamená priestorové predpoklady, materiálno-technické vybavenie a kvalifikovaná, kvalifikovaní ľudia, ktorí sa s tými deťmi v období, kedy sú veľmi zraniteľné, sú schopní sa s nimi zaoberať tak, aby boli na ich prospech a nie v ich neprospech. Toto sú tri kritériá pre zaradenie zariadení do siete.
Ak existuje na Slovensku rad alternatívnych poskytovateľov predškolskej výchovy, ja nemám absolútne žiaden problém s tým, že môžme hovoriť o tom, že sa dá poskytovať predškolská výchova aj inými programami, aké sú spracované na úrovni štátnych vzdelávacích programov. Nemám s tým problémy. Ale mám vážne problémy s tým, aby sme tieto tri základné kritériá, ktoré som pomenoval, nekvalifikovaný personál, zlé priestorové vybavenie a zlé materiálno-technické vybavenie, aby sme povedali, že toto povyšujeme nad všetko ostatné, lebo toto je právo dieťaťa a právo rodiča si vybrať. Rodič nemá právo devastovať toto malé dieťa, rodič má povinnosť zabezpečiť jeho rozvoj tak, aby to bolo čo najviac v jeho prospech.
Toto je podstata tohto návrhu a poprosím vás, aby ste, aby ste neotáčali celý význam a stratégiu tak, ako sme tento návrh postavili.
Otázka, otázka fungovania rodiny. Dnes stojíme pred fenoménom významného zvyšovania podielu domáceho vzdelávania aj v predškolskej výchove, ale aj na základných školách. Znovu ideme mnohými, ja by som sa snáď ani nebál povedať, až pokútnymi cestami, ktoré nie v každom prípade znamenajú efektivitu a úspech. Domáceho vzdelávania a niektorých špičkových zariadení na Slovensku boli tí, ktorým by sa zvažovalo, či je vhodné, nevhodné, opodstatnené alebo neopodstatnené zveriť ďalšiu výchovu a vzdelávanie detí do rúk, by sme povedali, že áno. Podstata problému je, že to nemáme nastavené a zmapované tak, aby sme mohli povedať, že plošne kvalita domáceho vzdelávania je dobrá, že plošne kvalita domáceho vzdelávania znamená prospech pre túto krajinu. V niektorých prípadoch je to to, čo sa pomenováva, že vytvárame priestor deťom pre predĺženie mladosti a rôznymi hravými formami ich posúvame ďalej do života. V niektorých prípadoch, žiaľ, musím povedať to, čo som povedal už aj verejne, že nie je problémom, nie sú problémom iba deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, ale aj deti z bohatých rodín, že mnohí rodičia lepšie finančne zabezpečení, je pod ich úroveň, aby ich deti chodili do bežných základných škôl. Inými slovami, začíname tu pestovať určitú formu papalášizmu, ktorú ja z tohto pohľadu odmietam. Neodmietam systém ako celok, ale odmietam jeho patologické prejavy. A dajme si ružové okuliare dolu. Určité patologické prejavy v tomto systéme existujú.
Dalo by sa o týchto veciach, samozrejme, rozprávať omnoho, omnoho dlhšie. Za chvíľočku pristúpime, pristúpime k hlasovaniu. Ja osobne som presvedčený, že sme schopní dospieť k záverom pri prerokovaní tohto návrhu zákona, ktoré bude ochotná a schopná akceptovať väčšina tejto poslaneckej snemovne.
Sme pripravení v rámci obdobia medzi prvým a druhým čítaní stretnúť sa so všetkými relevantnými organizáciami, ktoré o to požiadajú, vypočuť si ich požiadavky a diskutovať o tom, čo je akceptovateľné, čo je realizovateľné a čo realizovateľné nie je z nášho pohľadu. Čiže v zásade iný štýl medzirezortného pripomienkového konania.
Deklarovali sme ako predkladatelia verejne na výbore, že sme pripravení viesť aj neformálne rokovania so všetkými predstaviteľmi či už koaličných, alebo opozičných strán o tom, aby sme tento náš návrh zákona v maximálnej možnej miere vylepšili, a nie ho potopili. Ak sa v procese týchto diskusií ukáže, že existujú predovšetkým kapacitné problémy v niektorých regiónoch, lebo čísla, o ktorých som hovoril, sú makročísla za Slovenskú republiku, čo neznamená, že v niektorom regióne môže nastať problém, ak sa ukáže, že v niektorom regióne vzniká problém so zabezpečením kapacít, verejne deklarujeme, že sme pripravení posunúť účinnosť tohto návrhu zákona o rok.
Toto sú všetko veci, ktoré sú na prospech toho, aby sme si sadli ako rozumní ľudia za rokovací stôl, odložili svoje parciálne politické záujmy, prestali politikárčiť a konečne sa začali stavať za to, aby sme slovenský školský systém posunuli výrazne dopredu, aby sme vytvorili predpoklady pre výrazné napredovanie vzdelávania našich detí, aby sme sa opätovne nemuseli vracať k tomu, že ďalšie hodnotenie PISA, TIMSS, PIRLS alebo Testovanie 5 alebo 9 bude znamenať iba ďalší pokles kvality vzdelávania na Slovensku. Lebo začiatok kvality vzdelávania detí je v ich predškolskom a ranom školskom veku. Ako nastavíme latku, tak tá latka sa bude s nimi ťahať celý život.
Preto vás prosím o konštruktívnu debatu a podporu tohto návrhu zákona.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Pán predseda, na základe včerajšej informácie sme sa mali o jedenástej nejako dohodnúť, že ako ďalej bude pokračovať rokovanie. Tak by som poprosil o nejakú informáciu.

Pán predsedajúci, dávam procedurálny návrh, aby sme ešte raz zvážili, či predsa len nebudeme termínovať tie správy na pondelok, tak ako bolo pôvodne dohodnuté, alebo či ideme do rizika, že sa začne rokovanie o niektorej zo správ a zbytočne sa preruší.