46. schôdza

Pani poslankyňa Dubačová.

Vážený pán predseda, vážené kolegyne, kolegovia, pán minister, v úlohe ministra životného prostredia ste už tretí rok. Za ten čas sa v našich najcennejších národných parkoch vyrúbali stromy, zničili sa vzácne biotopy a ešte viac sa ohrozili populácie vzácnych druhov, vrátane hlucháňa hôrneho. Za celú tú dobu sa vám nepodarilo zachrániť takmer nič. A to ste mali potrebné, na potrebné reformy silnejšiu podporu verejnosti, ako ktokoľvek pred vami, a najmä vďaka iniciatíve My sme les.
Aj keď sa niečo malé podarilo, bolo to skôr na súkromných, nie na štátnych pozemkoch. Tam na štátnom sa ešte aj v týchto dňoch rúbu posledné staré lesy v srdci Národného parku Nízkych Tatier. Vaša vláda tak ukázala svoju pravú tvár. Svojimi skutkami za uplynulé roky ukazujete, ako vám nezáleží na životnom prostredí a hlavne v chránených územiach. Po viac ako troch rokoch vládnutia to musia byť skutky, nie reči a sľuby, ktoré by sme mali hodnotiť.
Obávame sa, že nový zákon o ochrane prírody pokračuje v dávaní sľubov namiesto reálnych činov. Ciele na dosiahnutie 50 % jadrových zón už do šiestich rokov sú pekné, no v zákone chýba spôsob, ako by k tomu malo dôjsť. A samozrejme, ak tieto ciele nenaplníme, nik nebude potrestaný. Možno by ste do zákona mali napísať, že národný park, ktorý tento cieľ nesplní, stratí v roku 2026 status národného parku. Lenže ani na to nemáte odvahu. Viete, že tieto ciele by sa nenaplnili a naše národné parky by zanikli aj na papieri, keďže v realite ich devastujeme už dlho.
Experti aj zo strany SPOLU - občianska demokracia sa venujú ochrane prírody a pomenovávajú hlavné piliere, na ktorých majú byť postavené národné parky. Tu sú aspoň niektoré z nich.
Správa národného parku reálne spravuje územie. Nemôže to byť tak ako u nás, kde Štátna ochrana prírody prakticky nič nespravuje. Namiesto toho tam ťažia stromy Lesy Slovenskej republiky alebo súkromní vlastníci. Ochrana prírody je pre nich len drobnou nepríjemnosťou, nijako im však nedokáže zamedziť v ťažbe. Svedčia o tom obrovské rúbaniská v našich národných parkoch. Ako prvý krok by preto malo byť odovzdanie štátnych pozemkov v národných parkoch rezortu životného prostredia a správam národných parkov. Inak nevieme zabezpečiť ochranu ani na štátnych pozemkoch. Tento kľúčový bod reformy národných parkov zákon neobsahuje. Správy národných parkov by mali reálne rozhodovať o tom, čo sa v ich území robí. Musia byť teda orgánom štátnej správy, ktorý nebude dávať len stanoviská, ale bude reálne rozhodovať o tom, či v lese bude alebo nebude prebiehať ťažba dreva, poľovačky, výstavby hotelov či regulácie potokov. Dnes o tom nerozhodujú a aj preto sú naše parky tak zničené. Ani tento bod však zákon nerieši. A rozhodovacie kompetencie ponecháva naďalej rôznym iným úradom.
Po tretie. Hlavným zmyslom národných parkov je okrem ochrany prírody aj sprostredkovanie zážitku v divokej prírode a envirovýchova, čo by malo byť nadviazané na rozvoj regiónov. Národné parky by mali mať kompetencie a financie na budovanie potrebnej infraštruktúry a manažment rozvoja prírodného turizmu. V tomto sú dodnes príliš pasívne a nový zákon to nijako nezlepší.
Bod 4. Dodnes, tridsať rokov po Nežnej revolúcii, nemáme na väčšine území dohody so súkromnými vlastníkmi pozemkov, ktoré tvoria asi polovicu území národných parkov. Štát im nedokázal dať ponuku a dlhodobé garancie, ktoré by boli schopní akceptovať. V zákone sa síce nachádza inštitút majetkovej ujmy, tak ako to bolo doposiaľ, no je málo proaktívny a ambiciózny. Štát by sa mal snažiť o výkup, prenájom či výmenu všetkých pozemkov v národných parkoch a k tomu by mal mať alokované aj príslušné finančné prostriedky. Ak má byť hlavným zmyslom novely zákona lepšia ochrana národných parkov, ako to bolo prezentované v médiách, opäť raz nič nedosiahnete. Miernené zvýšenie kompetencií orgánov štátnej správy neznamená, že budú aktívne zakazovať činnosti na pozemkoch, ktoré sami nespravujú. Aj doteraz mali úrady možnosti konať, mohli na to využívať súčasné právomoci, no nevyužili ich.
Rovnako mohol rezort životného prostredia už schváliť ambiciózne zonácie národných parkov, veď by predsa stačila dohoda so Štátnymi lesmi. Dobré zonácie nemáme, pretože vláda ich v skutočnosti nechce. A ak sa prijme nový zákon, budú sa možno presadzovať ešte ťažšie, pretože návrh predpokladá vyplácanie majetkovej ujmy aj na štátnych pozemkoch, čo doteraz nebolo. Pridali sme tak ďalší dôvod na nerozširovanie bezzásahových zón. Oponenti budú hovoriť, že je to príliš drahé.
Tento zákon je teda len dymovou clonou, ktorá začne platiť tesne pred voľbami asi začiatkom roku 2020. Nik si už nemá všimnúť, že realita je rovnako zlá ako predtým. Pár kozmetických úprav na podstate zlého, nefungujúceho systému, ktorý drancuje naše národné parky, nič nezmení a v takejto podobe ho nemôžeme podporiť.
Ďakujem.

Pán poslanec Simon, faktická, alebo ste prihlásený do rozpravy? Dve faktické poznámky. Pán poslanec Antal, Martinák. Uzatváram možnosť prihlásenia.
Pán poslanec Antal.

Pani kolegyňa, musím, musím do toho vstúpiť a má to súvis aj s tým poslaneckým prieskumom, ktorý sme absolvovali s kolegami v nedávnej dobe, lebo takto to vyzerá, ako keby za všetko zlé, čo sa deje aj v našich národných parkoch, mohol štát. Práve lokalita, kde sme boli, prvá lokalita v Národnom parku Nízke Tatry Čertovica, ktorá sa často ukazuje aj na tých fotografiách, je práve príkladom toho, ako zanedbaním starostlivosti o vlastné lesy dokáže si zničiť, vlastne dokážu sa ničiť národné parky a nechcem to tu rozvíjať. Z 30-hektárovej vetrovej kalamity, ktorú nechali tak, lebo, a nechcem povedať, čo bolo, tak sa stala 500-hektárová kalamita lykožrúta, a to je tá holina, ktorú dnes ukazuje, ukazujeme, alebo ukazujú viacerí, že toto spôsobuje štát, lebo tam rúbe, lebo tam ťaží, lebo neviem čo, ale tá pravda je niekde ako keby aj inde a treba to aj to B za tým povedať, že prečo to, prečo to je, že to neni preto, lebo tam niekto chcel z tých lesov hospodársky úžitok, práve už, už zachraňovali to, čo už ani nebolo možné pomaly zachrániť, ale len, ale len prístupom tých vlastníkov lesov. Čiže aj to B treba vravieť ako keby.

Poslanec Martinák.

Ďakujem za slovo. Vážená pani kolegyňa poslankyňa Dubačová, z tohto vášho vystúpenia ja skutočne môžem usúdiť len vaše čiernobiele videnie danej problematiky. Nadviažem opäť na poslanecký prieskum, ale z inej strany, ako to povedal vedúci, vedúci výboru, predseda. Ja nadväzujem na to, kde sa konštatovalo, že práve spracovaním drevnej hmoty a práve jej skorým vyťažením sa zabránilo rozmnoženiu lykožrúta smrekového, ktorý sa dokáže aj v súčasných podmienkach zmenou klímy rozmnožovať až po tretiu generáciu. Tým pádom sa poukazuje aj na to, že okolité pôvodné lesy na strednom Slovensku v danej lokalite, ihličnaté vysokohorské porasty boli tým pádom zachránené, a to nadväzujem práve na problematiku hlucháňa, že včasné spracovanie drevnej hmoty posilní populáciu tohto vzácneho druhu živočícha, hlucháňa. Často počuť z úst mnohých ľudí, ako aj z vás, že teda lesníci rúbu a tak ďalej. Ja si dovolím upozorniť, že prvým takým známym ochranárom bol práve lesník Jozef Dekret-Matejovie, ktorý presadzoval uskutočňovanie pôvodnej proveniencii sadbového materiálu a zachovanie pôvodných druhov drevín. Takže takéto videnie, kde sa rúbe, je zlé, a všetko len nerúbať a ostať tak, musíme nájsť skutočne zlatú strednú cestu v oboch prípadoch. Ďakujem.

S reakciou pani poslankyňa Dubačová.

Ďakujem. Ja iba, pán kolega Antal, áno, ja som bola pozrieť tú lokalitu, myslím si, že ten problém je širší a to hľadanie riešení je aj pomenovávané. Ak naozaj správa národného parku alebo prosto začneme sa rozprávať s tými ľuďmi, ktorí to budú mať aj v kompetencii, budú dokázať riešiť tú situáciu a budú mať aj právomoci. Zatiaľ, ak sa rozprávame, odpoviem aj pánovi Martinákovi rovno, že mám taký pocit, že z toho lykožrúta, mohli by ste si ho dať do erbu, ako teraz sa tak všetko skrýva za nejakého lykožrúta a to je ako keby jediný argument proti naozaj drancovaniu a ťažbe, ktorá je, je masívna, to je nepopierateľné. Nakoniec, ak si zoberieme kampaň My sme les, bola to jedna z najväčších kampaní, do ktorej sa zapojilo také množstvo ľudí, ktorí už v tejto súčasnej situácii vnímajú, že slovenské lesy, národné parky treba chrániť. To nie je tu nejaká politická debata medzi nami dvomi, tromi a o tom, či, a debata o hlucháňovi. Vravím, lykožrúta dajte si do erbu, super, ale poďme zachraňovať to, čo sa drancuje, na čo naozaj kompetentní ľudia majú dosah a ešte raz opakujem, tento zákon to nerieši. Je to iba dymová clona, snažíte sa zase jemne zahmliť a urobiť niečo, ako prekryť to, aby sa mohlo pokračovať v diele skazy. A opäť opakujem, ľudia o tom vedia. Tak široká verejnosť, ako sa zapojila do tejto kampane, je pre, by mala byť pre vás dostačujúcim argumentom a dôkazom. A ešte raz, ja som pomenovala aj tie riešenia, čiže áno, ak chcete, poďme to riešiť, poďme sa rozprávať o konkrétnych riešeniach, ja som za, ale poďme sa rozprávať o veľmi konkrétnych riešeniach a poďme hľadať teda naozaj to, ako zachrániť, čo sa zachrániť dá.

Pýtam sa, či sa chce prihlásiť niekto do rozpravy ústne. Dvaja poslanci. Uzatváram možnosť prihlásenia.
Pán poslanec Simon.

Ďakujem. Pán predseda Národnej rady, vážený pán minister, kde začať? Snáď v takej krátkej reakcii na moju predrečníčku. Pokiaľ je naším spoločným záujmom ochrana prírody, tak nemôže byť táto ochrana prírody postavená z môjho uhla do pohľadu a do pozície, kto vlastní tú pôdu, kto spravuje tú pôdu.
Na Slovensku máme mnoho takých príkladov, kde správa majetku a zároveň spojená s kontrolou, priniesla mnoho zlých výsledkov. Nechoďme ďalej, pozrime sa na políciu, ktorá kontroluje samu seba. Keď dnes lesníci hospodária na tej pôde a životné prostredie kontroluje, to je, je treba zvýšiť jeho právomoci na kontrolu tohto územia. Keď spojíme, alebo životné prostredie by nebodaj začalo spravovať tieto územia, napriek tomu bude ťažiť, bude vykonávať zásahy, bude mať z toho ekonomický príjem. Dostaneme sa k tomu, že ten systém bude nekontrolovateľný. Na Šumave, kde to urobili, dnes lesníci ťažia a predávajú drevo. Nebol by som rád, keby Slovenská republika sa vybrala touto cestou, ale to je o ochrane prírody a o štátnych orgánoch, ako zasahujú.
V tejto súvislosti by som mohol položiť rad otázok, prečo v národných parkoch, v chránených územiach dnes sa stavajú hotely, stavajú sa lyžiarske strediská? Kto vydal pre nich súhlasy? Pričom museli sa vyjadrovať aj tí, ktorí spravujú pozemok, aj správa ochrany prírody. Keď to bude v jednej ruke, bude to ešte jednoduchšie. A preto by som nabádal kolegov, aby sme sa nevybrali touto cestou.
Ale úprimne musím povedať, že tento zákon, ktorý tu je, je zlý. Okrem toho, čo povedali kolegovia, je aj protiústavný. Pokiaľ by prvá vláda Roberta Fica, tesne pred vládou nemal problém a nechcel sa riešiť a pasovať s nálezom Ústavného súdu, že zákon o ochrane prírody a krajiny je protiústavný, tak vtedy generálny prokurátor vzal svoj návrh z Ústavného súdu späť. Teda 10. júna Ústavný súd rozhodol o tom, že zastavuje konanie o súlade zákona o ochrane prírody a krajiny s Ústavou Slovenskej republiky. Dovolím si vám z toho zacitovať. Najskôr ale poviem citáciu z ústavy čl. 20 ods. 4: "Vyhlasovanie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona za primeranú náhradu." Generálny prokurátor vo svojom podaní na Ústavný súd v roku 2006 namietal, že obmedzenie vlastníckych práv dochádza vyhlásením vyhlášky ministerstva, respektíve nariadenia vlády, čo nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, silou zákona.
Dnes tento zákon, teda pán minister nám doniesol návrh, v ktorom kompetencie v zmysle bodu 57 tejto novely, § 20a prenáša kompetencie vyhlasovania chránených území v II., III., IV. a V. stupni ochrany z nariadenia vlády na okresný úrad v sídle kraja. Teda akýsi úradníček v sídle kraja môže rozhodnúť o tom, že kohokoľvek vlastníctvo bude obmedzené. Neni rozhodnuté o náhrade škody. Generálny prokurátor to namietal a citujem z jeho podania: "Zákon priniesol so sebou rad zákazov a príkazov obmedzujúcich dovtedajšie nerušené užívanie vlastníckych práv na strane ich vlastníkov, fyzických osôb či právnických. Týmito normatívnymi aktmi teda v dotknutých územiach došlo k nútenému obmedzeniu vlastníckych práv vlastníkov pozemkov." S týmto názorom sa v plnej miere stotožňujem. Problém je, že keď generálny prokurátor namietal, že sa vyhlasuje na základe nariadenia vlády, dnes to bude okresný úrad. Minister financií sa môže roztrhať, ale vyrovnaný rozpočet mať nebude. Pretože okresné úrady budú vyhlasovať chránené územia, ktoré so sebou nesú nárok na náhradu škody? V stovkách miliónov eur, ktoré nedokáže odkontrolovať. Preto nabádam, aby zákon pán minister zobral späť, aby ho prerobil, aby bol v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.
V druhej, ďalšia vec. Vyhlasovanie chránených území dotknutia vlastníckych práv. Okresné úrady majú povinnosť s vlastníkmi prerokovať vyhlasovanie chráneného územia, pričom vlastník v tom momente, keď si s nimi sadnú a on bude namietať, že s tým nesúhlasí, neurobil nič, len splnil literu zákona, že majú spolu rokovať a okresný úrad rozhodne tak, ako chce. V tej chvíli, keď okresný úrad takto rozhodne, tak vlastník bude musieť čakať niekoľko rokov na to, aby dostal, aby mohol si uplatniť nárok, možno nárok na náhradu škody, lebo ten výpočet, ktorý tu je, nie je, negarantuje, že ten, tú náhradu v skutočnosti aj dostane. Nehovoriac o tom, že plány starostlivosti o chránené územia na Slovensku dnes máme cez tisíc takýchto území a plán starostlivosti o územia je vydané, ak som sa dobre, ak som to dobre počítal, zhruba v 70 prípadoch.
Teda sú vymenované činnosti, ktoré tam vlastník nemôže robiť, ale nie sú všetky a nie sú definitívne. Ktorýkoľvek úradník tam príde a urobí kontrolu, môže povedať, že ale porušuješ, lebo mal by si robiť ešte toto. Plán starostlivosti toto neumožňuje a keď je vypracovaný plán starostlivosti, musíme povedať, že koľko, koľko to bude stáť a vtedy to bude môcť žiadať. Keď dneska máme tisíc takýchto území a plány máme na 70, tak si kladiem otázku, dokedy ešte vlastníci toto budú musieť strpieť?
A áno, je ochrana prírody prioritná, ale musíme povedať, koľko je ochotná na to táto spoločnosť vyčleniť a zaplatiť. Nehovoriac o tom, že tento zákon bude mať dopad aj na ZMOS, bude mať na rozpočet obcí. Keď si zoberiem § 31 súkromné chránené územia a jeho ochranné pásma, keď niekto má les, vyťaží ho, príde na okresný úrad a povie, že ja tam chcem mať, ako súkromný vlastník chcem mať chránené územie, tak mu ho okresný úrad môže vyhlásiť. Ale akonáhle vyhlásite chránené územie, je to les osobitného určenia a automaticky za to mestá a obce nedostanú žiadnu daň, lebo sú oslobodené z dane. Na severe Slovenska, ale aj na juhu v niektorých miestach obce a mestá prídu o značnú časť svojich príjmov. Rozhodnutia úradu a rozhodnutia niektorého vlastníka, lebo na to takýmto zákonom vytvárame priestor.
Takže musím jednoznačne, jednoznačne musím povedať, že ja tomuto zákonu okrem toho, čo sleduje za cieľ, ešte vyčítam jednu vec. Mnohí tu povedali, že niektoré predmety ochrany zanikli, ale Slovensko sa tvári, že všetky chránené územia, ktoré boli vyhlásené, nech už boli napadnuté lykožrútom, nech už to bolo likvidované tým, že buriny alebo nežiaduce rastliny tam zahubili predmet ochrany, ktorý tam bol, nevykonal sa a nevykonáva sa žiadna kontrola chránených území, či naozaj predmet ochrany, ktorým účelom sa chránené územie vyhlásilo, či tam ešte je, alebo trvá. Lebo takýmto spôsobom by Slovenská republika mohla naozaj pristúpiť k tomu, že prehodnotíme rozsah chránených území, lebo my musíme povedať, že máme šafranovú lúku, ktorú chránime ako šafranovú lúku, ale šafran tam nie je. To znamená, že nielen vyhlasovať chránené územia, ale aj v pláne starostlivosti prísť aj s kontrolou, či ten predmet tam zostal zachovaný, lebo keď predmet tam nezostal zachovaný, tak jednoducho to v ochrane prírody tam nemá čo robiť.
A práve preto ja by som navrhol, aby pán minister tento návrh zobral späť. Ja viem, že to v prvom čítaní sa nehodí, takže len apelujem na jeho názor a na to, aby upravil zákon do podoby v súlade s ústavou. Ak nie, tak tento návrh skončí podľa mňa na ústave z titulu toho, že porušuje vlastnícke, teda ústavu článok 20 ods. 4, že obmedzí vlastníctvo nie na základe zákona, ale na základe rozhodnutia okresného úradu nejakého úradníka a z toho vzniká aj náhrada škody, ktorá v zákone v tej chvíli za to garantovaná nie je. Na prirovnanie vám poviem, že zákonom prikazujeme alebo vytvárame možnosť vyvlastnenia, ale keď sa vyvlastní a vydá sa rozhodnutie o vyvlastnení, tak vlastník dostane automaticky náhradu. Tu obmedzíte jeho vlastníctvo a náhradu nedostane.
Ďakujem pekne.