6. schôdza

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Pán poslanec Kresák, chcem sa aj k tomu pripojiť a poďakovať za konštruktívny príspevok, za odbornú analýzu. Myslím si, že by sa malo diskutovať o predkladaných zákonoch takto, a nie s krvavými očami s tým, že: „Keď ste neprišli rokovať, tak nepodporíme váš návrh zákona.“ Verím tomu, že dokážete presvedčiť aj svojich kolegov v koalícii, aby sa pridali na vašu stranu, a že tento zákon sa posunie do druhého čítania, kde bude možnosť vlastne všetky tie nedostatky, ktoré ste tam aj vy spomínal a ktoré určite sú a mohli by vylepšiť tento zákon, odstrániť a bude možnosť doplniť a vlastne urobiť takú normu, aby sme ozaj obciam a občanom vyšli v ústrety.
Škoda je už len jedna tá, že na tomto vašom vystúpení sa nezúčastnili vlastne všetci tí, ktorí doteraz kritizovali ten zákon a videli len tie nedostatky, a nie tie pozitíva. Nie je tu vlastne ani jeden z tých poslancov, ktorí takto reagovali.
Ďakujem.

Pán poslanec Žarnay.

Ďakujem. Ja sa tiež chcem poďakovať pánovi Kresákovi za jeho analýzu a právny pohľad na celú záležitosť a návrh nášho zákona. A tam ste veľmi dobre povedali niektoré fakty, ktoré by sa dali v tom návrhu zákona ošetriť, napríklad čo sa týka priestorov pri prerokovávaní vecí v komisiách, že by do miestnosti bolo vpustených len toľko ľudí, ako kapacita miestnosti umožňuje, prípadne ak občan chce vystúpiť na komisii, tak sa mu dá len určitý časový priestor, nie neobmedzený časový priestor.
A ešte k jednej veci, ktorú ste spomínali, že stala sa v Košiciach teraz na mestskom zastupiteľstve. Použili ste to ako príklad toho, že čo môže nastať, keď príde veľa občanov na nejakú akciu a miest je málo. No musím vám povedať, ja som tam bol osobne, nemám ten pocit, že kapacita miestnosti tam nepostačovala, naopak, spočiatku mestská polícia vôbec týchto občanov nechcela pustiť dovnútra. Neviem, na čí príkaz to bolo, ale občania sa dožadovali toho, aby mohli ísť dovnútra. Polícia ich nechcela pustiť. Z toho vznikla napätá atmosféra, došlo aj k vzájomným roztržkám, dokonca niektorí ľudia začali byť veľmi agresívni, hádzali po policajtoch nejaké veci. Ale podstatné je teda to, že nakoniec istá skupina ľudí bola pustená dovnútra, ostali voľné stoličky a primátor mesta naďalej trval na tom, že tu zvyšnú časť ľudí, ktorí čakali vonku, dovnútra nepustia, až na vykrikovanie ľudí, ktorí boli vo vnútri musel ustúpiť, a zvyšná časť ľudí sa dostala dovnútra. A medzitým mestská polícia odťahovala autá niektorých z tých, ktorí sa zúčastnili tohto stretnutia.
Toľko.

Pán poslanec Sloboda.

Ďakujem. Ja takisto sa chcem naozaj poďakovať za ten príspevok, lebo naozaj treba riešiť veci prakticky a konštruktívne. Presne toto sme, samozrejme, riešili aj v rokovacom poriadku, keď sme navrhovali účasť na komisiách aj pre verejnosť. V prvom rade sme vyriešili, samozrejme, naplnenie kapacity tej miestnosti. Tam tiež poslanci namietali to, že, dobre, ale keď príde do našej malej miestnosti pre komisiu, kde sa zmestí tak 25 ľudí, stovka, čo nám tomu bráni? Budeme mať predsa voľnú veľkú zasadačku, tak sa proste presunieme, tých 5 minút na to oželieme, aby sme sa presunuli do väčšej zasadačky. Nie je to žiadny problém, aj keď takáto situácia môže nastať naozaj tak raz päť rokov, hej, čo sa môže stať, maximálne pri parkovacej politike. To isté čakám, že v Bratislave tak isto bude toľko občanov v zasadačkách, keď sa bude naozaj reálne riešiť parkovacia politika. Zatiaľ sú to len také reči. A platí to isté, samozrejme, ale aj o tej druhej strane, nielen kapacita miestnosti, ale, samozrejme, aj pravidlá jasné pre účasť obyvateľov na zasadnutí a pre to, čo sa udeje v prípade, keď budú rušiť rokovanie. Bohužiaľ, samozrejme, tieto situácie nastanú, nie je to tak pravidlom, ale o to väčšia pravdepodobnosť je, že budú rušiť takéto rokovanie v prípade, že nastane situácia ako v tých Košiciach, že nebudú pripustení do sály. Samozrejme, potom budú tí obyvatelia vykrikovať a rušiť to rokovanie. Takže radšej treba byť konštruktívny a nemať problém s tým, že niekto a niekde sa zúčastní. Veď koniec koncov nikto nikoho neuhryzne na tom rokovaní.
Ďakujem.

Ďakujem. Vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú.
O stanovisko požiadala navrhovateľka. Chce zaujať stanovisko. Nech sa páči, pani poslankyňa.

Ďakujem veľmi pekne. Ďakujem vám, milí kolegovia, za všetky vaše pripomienky. Veľmi dobre som si ich uložila do svojej pamäti.
Chcem povedať, že dnes tu stojím ako z pozície bývalej občianskej aktivistky, občianskej aktivistky, ktorá bola dlhé roky nevypočutá, či už vo svojom miestnom zastupiteľstve alebo v parlamente, alebo na ministerstvách. Čiže naozaj dnes stojím ako živým dôkazom toho, že človek dokáže sám sa dostať aj na toto miesto, čiže na tú druhú stranu, kde sa rieši legislatíva a práve aj tie návrhy tých občanov, o ktorých dnes toľko polemizujeme. A za to som veľmi vďačná, som veľmi vďačná za všetky reakcie.
Ja vlastne chcem povedať okrem toho, že pôvodne som nechcela povedať ani to, že pán Kaliňák by mal odstúpiť, dnes ako občanovi mi prišlo počas otázok a odpovedí, úprimne, nevoľno. Zamyslela som sa nad tým, že dnes som v úlohe legislatívca a cítim sa bezmocne, ako sa teda cítia bezmocní občania. Takže konečne súdim, pán minister by mal odstúpiť, možno by tak bolo lepšie ľudom v tejto krajine.
Ďalej sa teda vrátim k téme.
Zákon sme predkladali a ja sa chcem poďakovať špeciálne pánovi poslancovi Gálovi, pánovi poslancovi Kresákovi a, samozrejme, kolegom, Ondrovi Dostálovi, Jankovi Budajovi, Otovi Žarnayovi, pánovi Slobodovi a všetkým vlastne, ktorí podporujú tento zákon, ale ja naozaj ním chcem nadviazať na dialóg, dialóg, pretože vidím, že tam, kde je otvorené mesto, kde je otvorená samospráva, kde je otvorený vyšší územný celok, tam to začína fungovať.
A u nás v Bystrici to začalo fungovať. Ako občianska aktivistka a divadelná režisérka som mala obrovské šťastie , že som stretla Vlada Pirošíka, poslanca mestského zastupiteľstva, ktorý je okrem iného aj spoluautorom zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Veľa som sa od neho naučila. Naučila som sa od neho, že každý občan môže za svoje právo kľudnou cestou bojovať, ak vám niekto robí špatné čierne skládky pred domom, ak niekto nevytvorí pre vaše postihnuté dieťa bezbariérový prístup do školy, ak niekto nechce zaradiť vaše dieťa do školy s ostatnými. Čiže naozaj to je veľmi dôležitý signál. A ja si myslím, že ste šťastní, že tu máte aj takýto živý dôkaz ako ja a že to všetci oceňujete. A zase ja na druhej strane oceňujem takú živú a otvorenú samosprávu, ako je žilinská samospráva trebárs, pretože to sledujem, vnímam, som otvorená.
V Banskej Bystrici zafungoval tento zákon, ktorý dneska teda predkladám, a máme komisie verejné. Čo to v praxi znamená? Poďme si to predstaviť, opäť sa vrátim. Podľa mňa je naším problémom na Slovensku, že sa nevzdelávame ani k tomu, že dokážeme si to predstaviť. To je trošku taký aj vtip alebo taká anekdota. Miloš Forman, režisér, spomína ju vo svojej knihe Co já vím. Tak išiel básnik pred sto rokmi po Prahe so svojím priateľom a ten priateľ mu vraví: „Mistře, letí vzducholoď.“ A básnik bez toho, aby zdvihol hlavu, povedal: „Dovedu si to představit.“ A teraz ja na vás všetkých mojich, kolegovia apelujem, dokážme si predstaviť spoločnosť otvorenú , občiansky otvorenú, ľudsky ústretovú. A myslím, že potom nám všetkým tu aj v tejto sále bude lepšie, klesne nám cholesterol a všetci sa budeme cítiť určite ďaleko lepšie.
Takže ja si myslím, že naozaj voči tým nedostatkom, ktoré ste spomenuli, sme ústretoví, čo sa týka povinností zverejňovať materiály mestskej časti, výborov, áno, je o čom diskutovať, je na čom pracovať. A možno práve na tom druhom čítaní budeme otvorení práve takýmto otázkam, či už vo výboroch, budeme môcť doplniť tieto doplňujúce návrhy. Musím povedať, že sme s takýmto rozšírením aj počítali, ale nakoľko pôsobnosť zákona sa dosial výborov mestských častí netýkala a župy rieši iný zákon, tak sme to nezahrnuli do tohto programu, ale ja budem veľmi rada, ak spoločne vybudujeme takéto rozšírenie.
Ďalej by som sa chcela ešte trošku dotknúť reakcií kolegov, ktorí nie veľmi súhlasili s týmto zákonom. Dnes som si uvedomila, viete, otvorenú občiansku spoločnosť, poďme si ju predstaviť. Včera bol pán minister školstva tuto a v sále sme sedeli ticho, pán minister rozprával a naraz z vedľa sa ozvalo: „Blaháháhá, gól.“ Potom som tak na chvíľu zastala, že, super, tak úžasná reakcia, emócia, to je krásne, potešila ma emócia akákoľvek. Ja som veľmi empatický človek. Poďme si predstaviť cez futbalové ihrisko občiansku otvorenú spoločnosť a skostnatelú, uzavretú otvorenú spoločnosť: Dnes príde tréner mladý a trénuje mužstvo, povedzme, sú rok 1989, 1990, 1998, dokonca tie prelomové, a vraví, „takto ideme na to, sme jedenástka, poďte,“ a vonku sú diváci čiže občania, prídu sa pozrieť, platia, zaplatia si lístok zo svojich daní, zaplatia aj futbalistov zo svojich daní a teraz tí futbalisti majú trénera a trénujú a behajú, ale, viete, o rok príde nový Maradona alebo nejaký nový futbalista Zidane a povie, „a teraz som sa naučil takéto hlavičky a takéto kľučky,“ a títo futbalisti si povedia, „my sa to nebudeme učiť, diváci sa budú pozerať zo svojich daní na toto, my budeme takto hrať futbal,“ a o tri roky už niektorých aj bolia kríže a už ledva čapcú po tom ihrisku. A zase sa nebudeme učiť. Máme taký zákon, my sme sa to takto naučili a tí diváci sa zase pozerajú a vravia, ale ja chcem od teba, aby si aj ty bol taký otvorený a reagoval na mňa. A to je aj to naše poslanie ako poslanie poslancov naozaj platených z daní občanov, aby sme krok za krokom každým dňom kráčali k tej otvorenosti, aby sme ich počúvali.
A teraz tá konkrétna skúsenosť z Banskej Bystrice, kde to schválili poslanci naprieč politickým spektrom, že komisie budú verejné. Tak ja vám poviem veľmi krásny príklad z komisie pre kultúru. Proste mali sme veľké priestranstvo, amfiteáter v Banskej Bystrici, nádherný lukratívny pozemok, mňam pre developera. Skupina mladých ľudí v Banskej Bystrici vo veku 16 – 17 rokov povedala: „Zachráňme amfiteáter.“ Začala prichádzať, oslovili nás na komisiu pre kultúru. Ja vravím: „Zahláste sa, napíšem vás, super, prídite s nejakými argumentami, s nápadom.“ Vypočuli sme si ich. Vypočuli sme mladých ľudí, argumenty úžasné. Prišli s veľmi dobrým materiálom. A toto sa postupne dostalo aj na zasadnutie, zasadnutie mestskej rady a amfiteáter je zachránený, to je úžasné. To je úžasné, keď počúvame občanov, keď počúvame mladých ľudí.
Zoberte si stavebné komisie, proste zoberte si komisie, kde sa riešia odpredaje. A tam naozaj sedí ten človek, ktorý je dotknutý, a kľudnou slušnou formou vám to vysvetľuje. A zároveň vedľa je odborník, lebo nie každý v komisii je odborník. Proste, viete, veď zvolíte 30 poslancov do mestského zastupiteľstva a teraz máte komisiu pre kultúru a z tých tridsiatich nie je nikto odborník na kultúru a vy tam niekoho musíte dať. No tak tam dáte človeka, ale on nie je odborník na kultúru. Ruku na srdce, keby som išla aj do Humenného, pani kolegyňa je z Humenného primátorka, alebo do vašich dedín, a ja tam prídem a to sľubujem, a pýtala sa vo vašich komisiách, koľko máte odborníkov na danú problematiku, učiteľov v školskej komisii. Nie, proste jednoducho sú obce, kde trebárs nie je učiteľ v mestskom alebo v miestnom, alebo v obecnom zastupiteľstve. Je nevyhnutné počuť aj hlas odborníka, ako inak chce meniť prístup? Čiže ono naozaj ja to vnímam v tak pozitívnom svetle a z pohľadu toho občianskeho aktivistu, ktorý tam roky nebol pripustený. A to som sa venovala téme divadiel, mentálne postihnutým ľuďom, integrácii, trhu práce, rovnakých príležitostí. No proste neuveriteľné témy sme za tie roky otvárali a ja som sa nedostala k žiadnemu odborníkovi. Ja som klopala u pána vedúceho kultúry. Ja som sa tam nedostala, na komisiu som sa nedostala. Ja som proste dostala pocit, že keď si prečítam Kafku, tak budem múdrejšia, ako keď vstúpim do mesta Banská Bystrica na úrad. Takže pre mňa to bola obrovská škola. A ja naozaj za tie zauchá zo strany poslancov ďakujem. Ja som im veľmi vďačná za to, pretože dnes tu stojím vďaka nim. Teda nepozerám teraz momentálne do očí pani Antošovej.
A teda naozaj už, to som aj chcela povedať, že tretie volebné obdobie som nezávislá poslankyňa, ale otvorená. Som človek, ktorý vie, čo je to otvorená občianska spoločnosť. Učím sa každým dňom. Počúvam mladých ľudí, starých, pretože tá otvorená občianska spoločnosť je ešte u nás iba v plienkach. Ja som si prežila svoj socializmus. Ja viem, čo je to vláda jednej strany, čo je to diktát jednej strany, čo je to súdruh predseda, súdruh riaditeľ, ktorý má vždy pravdu. Samozrejme, na VŠMU ma, našťastie, potom naučili, že aj divadelný režisér má pravdu. Ale to bolo až ďaleko neskôr.
Chcem povedať, že otvorenosť, dialóg, komunikácia, počúvanie, počúvanie nás naučia a priblížia k občanom, a, samozrejme, teraz nespomínam podkladanie sa, ale načúvanie a rovnocenný otvorený dialóg s odborníkmi. To je ako na divadle, keď by som vystupovala s inscenáciou a išla na medzinárodný festival a išla by som s inscenáciou a tvrdohlavo by som presadzovala nejaké formy. No vysmiali by sa mi tam. Nakoniec by som tam ani nešla, nakoniec by som sa vrátila asi domov a hanbila by som sa, zrejme by som vrátila to cestovné, ktoré by som od daňových poplatníkov získala. Takže toto je pre mňa veľmi, veľmi dôležitá vec.
A tie pozitívne príklady. Ľudia dnes na Slovensku potrebujú pozitívne príklady a čo je dôležité pre mňa, je, my máme pre nich riešenie. My máme pre nich riešenie. Naozaj ďakujem za všetky pripomienky. Je to zákon, je to malý krok pre zákonodarcu, ale veľký krok pre Slovensko, ak mu budeme rozumieť. Takže to sú také podnety aj pozitívny signál pre občanov, lebo bližšie k občanovi znamená dotýkať sa ho a počúvať ho.
No a ešte by som chcela povedať aj na margo toho košického. Viete, ono častokrát keby sme viac počúvali občanov, ani nemusíme možno rozširovať tie sály, tam budú chodiť protestní občania, ak im budeme v procese tvorby malého zákona alebo v procese tvorby nejakého pozmeňujúceho návrhu, novely alebo čohokoľvek, VZN-ka, načúvať, a nie báť sa ich, nie im rozkazovať, diktovať, ale proste načúvať im. Ja som nikdy nikde v rodine nemala postihnutého človeka. S prvým som sa stretla tak blízko až v Divadle z pasáže. A vtedy sa môj život zmenil. Takže toto sú veci, ktoré, si myslím, sú veľmi dôležité.
A úplne na záver by som len povedala, nech nie sú pre nás posledným riešením hordy slovenských brancov. To nie sú občianski aktivisti, to nie sú slobodní ľudia, ktorí tu behajú po lesoch, ani strašiaci na poliach a vo vlakoch, ani to nie sú občania slobodní, ktorí bránia demokraciu a naše hodnoty. Aktívni občania a naozaj aktívni občania sú tí, ktorí svojím odborným pohľadom, angažovaným postojom a solidárnym prístupom dokážu konečne túto krajinu oslobodiť od všetkých morov extrémizmu, rozkrádačiek, klamstiev, podvodov a nezodpovedného zaobchádzania s majetkom obce, mesta, štátu.
Ďakujem vám za pozornosť a prosím vás teda o podporu tohto zákona.
Ďakujem (potlesk).

Chce sa vyjadriť k rozprave spravodajca? (Reakcia spravodajcu.) Nie.
Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
Ďalším bodom programu je prvé čítanie o

návrhu poslankýň Národnej rady Slovenskej republiky Eriky Jurinovej, Sone Gaborčákovej, Silvie Petruchovej a Anny Verešovej na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.

Návrh zákona je uvedený ako tlač 138, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 132.
Dávam slovo pani poslankyni Erike Jurinovej, aby návrh zákona uviedla.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi predstaviť návrh, ktorý predkladám v parlamente nie prvýkrát, resp. predkladám ho prvýkrát v tomto parlamente.
A v úvode mi dovoľte povedať a pripomenúť, že by bolo vhodné, keby sa rozhodol pán podpredseda vlády a minister vnútra Kaliňák odstúpiť zo svojej funkcie, pretože som presvedčená o tom, že robí zlý vzduch aj vláde, aj v parlamente.
Rozhodli sme sa s kolegyňami Soňou Gaborčákovou, Silviou Petruchovou a Ankou Verešovou predložiť návrh zákona o sociálnom poistení.
Ak by som veľmi jednoducho chcela povedať, tak poviem, že všetci vieme, že zákon o sociálnom poistení, ktorý platí od začiatku roka 2004, je veľký a od začiatku sa tam nachádzalo veľmi veľa pochybení, nespravodlivosti, ktoré sa riešia dodnes. A my týmto svojím zákonom alebo touto novelou sa snažíme riešiť ďalšiu z diskriminovaných skupín, ktorá sa naozaj z pohľadu na dnešných dôchodcov musí cítiť diskriminovaná. Ide o skupinu ľudí, ktorí zväčša v krátkom období pred rokom 2004 mali povinnosť platiť dôchodkové poistenie, to znamená odvádzať odvody, a ktorí boli súčasne poberateľmi dôchodku. Ešte raz, pre zjednodušenie, to znamená, dostávali dôchodok, rozhodli sa, že budú popri tom pracovať, mali povinnosť platiť odvody, ale to, že platili odvody, sa im nikde nepremietlo. To znamená, nedošlo k žiadnemu navýšeniu ich dôchodku. Dnešní dôchodcovia alebo tí, ktorí mali takúto povinnosť po roku 2004, toto nepoznajú. Je faktom, že aj v nedávnom období, neviem, či rok, dva roky dozadu sa upravoval spôsob prepočtu takýchto dôchodkov, teda dôchodkov pre tých, ktorí zároveň pracujú, tak, aby sa im automaticky navyšoval, aby nemuseli žiadať, aby sa im s pravidelnosťou, teraz neviem, či polročnou alebo ročnou, samovoľne prepočítavala výška dôchodku. A dôchodcovia, ktorí boli posudzovaní ešte za starej éry alebo za éry predchádzajúceho zákona o sociálnom zabezpečení, takúto možnosť nemali. To znamená podľa mňa aj podľa kolegýň sa právom cítia diskriminovaní takýmto zákonom. Našou snahou bolo teda odstrániť diskrimináciu a zabezpečiť, aby aj oni tak ako každý jeden povinný platiteľ do Sociálnej poisťovne mali zohľadnenú túto povinnosť platby vo svojom dôchodku.
Sami uznáte, keďže som povedala, že ide naozaj zväčša o krátke obdobie, to obdobie od roku 2003 do roku 2013, nie som si celkom istá, či od marca do decembra, ale ak si to dobre pamätám, tak deväť mesiacov táto povinnosť bola novelou zákona uložená alebo zákonom uložená. Predtým boli iné obdobia, kedy mohli pracovať, nemuseli platiť zároveň s poberaním dôchodku. Potom bolo obdobie, kedy nemohli pracovať, a teda ani neplatili pri poberaní dôchodku. Ale, skrátka, to ich obdobie, kedy museli aj platiť dôchodkové poistenie a mohli zároveň poberať dôchodok, sa im nijakým spôsobom nepremieta do súčasnej výšky dôchodku. Preto navrhujeme, aby táto nespravodlivosť bola odstránená tým, že sa ich dôchodok navýši presne v podobnom meradla alebo podobným prepočtom, ako sa to prepočítava v dnešných časoch.
Samozrejme, nežiadame o to, aby boli vyplácané sumy do minulosti. Jedná sa, skrátka o to, ak by došlo k preposúdeniu, k určeniu výšky doplatku, tak automaticky by sa im od toho dňa, akoby Sociálna poisťovňa rozhodla, vyplácal dôchodok v zmenenej výške.
Včera, keď som hovorila k účtovnej závierke Sociálnej poisťovne, spomenula som oblasť starodôchodcov. Všetci viete, že problém starodôchodcov a novodôchodcov vznikol práve na prelome alebo práve v období, keď sa menil zákon o sociálnom poistení, platnosť jeho končila a nastupoval nový zákon o sociálnom poistení. Vtedy vznikli dve skupiny, z ktorých tá prvá sa cíti často dotknutá spôsobom výpočtu svojho dôchodku, pretože došlo k tomu, že zrazu, aj keď boli ľudia, ktorí robili oproti sebe za stolom, pričom z nich išiel do dôchodku jeden v decembri 2003 a druhý v januári 2004, mali rovnaké zaradenie, mali rovnaké platy, stalo sa, že ten jeden len preto, lebo bol posudzovaný ešte za platnosti starého zákona, prišiel aj o niekoľko sto eur svojho dôchodku oproti tomu, ktorý bol posudzovaný už podľa nového zákona. Samozrejme, keby to boli tušili, veľmi by sa starali o to, aby mohli pracovať dlhšie ako len do konca roka 2003.
Ale teda aby sme sa vrátili k meritu veci, žiadam o podporu túto snemovňu v tom, aby sme odstránili ďalšiu z diskriminovaných skupín, ktoré sme tu mali po zavedení zákona o sociálnom poistení.
Posledná vec, ktorú poviem. Samozrejme, to legislatívne spracovanie je náročné a uvedomujem si, že ak jeden je posudzovaný podľa zákona o sociálnom zabezpečení a chceme pokračovať, chceme ten doplatok aby išiel podľa nového zákona, stretla som sa aj s názorom, že to nie je možné, chcela by som ubezpečiť, že verím, že keď sa chce, cesta sa nájde, pretože my nežiadame preposúdiť celý dôchodok podľa nového systému, ale len ten doplatok, to znamená oblasť, za ktorú platil dôchodca povinné dôchodkové poistenie, keď už poberal dôchodok.
Preto vás žiadam o podporu tohto zákona.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. Dávam slovo pánovi spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor, pre sociálne veci, pánovi poslancovi Mihálovi.