9. schôdza

Ďakujem pekne. No možno by som ani nemal sa vyjadriť k vám, pán poslanec, pretože to bol druhý normálny, tuším, príspevok vôbec, čo som tu počul pri tomto rokovaní. Slušný, zmysluplný, vecný. Povedali ste, o čom vám ide, povedali ste svoje stanoviská. Na čo chcem upozorniť len, predsa len, viete, jedného štandardu ste sa dopustili. Hovoríte, že už tu vedieme tretí deň zástupnú rozpravu. Veď doteraz ste nás vyzývali, že máme vystupovať. Vystúpili sme dvaja, pokiaľ viem, ja a predseda parlamentu. Kto vedie tú zástupnú rozpravu? Kto vedie tú nekvalitnú rozpravu? Tú rozpravu, ktorá k ničomu nevedie? To je taká zásadná otázka.
No a potom vzhľadom na ten úvod, no faktom je, že ten rokovací poriadok uvádza expressis verbis, že poslanec hovorí z pamäti spravidla, teda z pamäti s použitím pomôcok, takže neviem, ten úvod, ktorý ste spomínali, ale vôbec na tom netrvám, možno ste považovali za potrebné ten text povedať presne tak, jak ste ho povedali, je to v poriadku. Len naozaj s tou zástupnou rozpravou to nemôžme tak brať. Práve je, len to som chcel oceniť v svojom diskusnom príspevku, že si uvedomujete, že racionalita, zmysluplnosť rokovania je sledovanou hodnotou. Je sledovanou hodnotou a musím hľadať prostriedky, ako urobíme. Čiastočne tým, že sami budeme rozmýšľať ako vystupujeme, je ten problém aj sebaovládania, sebaregulácie ako dosť frekventovaný ako v odbornej literatúre na túto tému a samozrejme potom musíme vytvoriť aj niektoré inštitucionálne a možno aj právno-regulačné nástroje na to. A že o tom sa dá diskutovať normálne, pokojne, vecne. A nepochybne k tomu potrebujeme skúsenosti z iných parlamentov. Nepochybne potrebujeme zistiť, čo sa v daných veciach, ako vyzerajú regulatíva inde, tak aby sa o niečom mohlo povedať, že je, alebo nie je demokratické.
Ďakujem vám.

Pani poslankyňa Vaľová.

Ďakujem pekne. Ja sa opätovne budem opakovať. Rokovací poriadok sa robí pre všetkých poslancov. Vy ste povedal, že ideme nejako trestať alebo obmedzovať tých, ktorí ukazujú, že sa niečo porušuje alebo sa robí niečo zlé. Vy to všetko môžete robiť, ale normálnym spôsobom, slušným spôsobom. A keďže vám to nevychádza, tak potrebujete nejaké excesy, potrebujete nejakým spôsobom zaujať. A často tu je v sále, aj bolo povedané rovno, vy ste to nepovedali, že pôjdete do ulíc. No v Humennom ste išli do ulíc. A strana OĽANO, to som už spomínala, pretože ma stále vyzývajú k tomu poslanci, objednali ste si poslanecké auto, vošli ste na pešiu zónu a občania mi volali, že normálne chceli vyfackať, ale zistili, že tam sú 18-ročné dievčatá, nebol tam žiaden poslanec OĽANO, nikto tam nebol. Jednoducho ste tam prišli robiť demonštráciu a zbierať podpisy proti Kaliňákovi. Tak vidíte, zrejme sa vám to v tých uliciach nedarí, tých ľudí nútite a jednoducho neviete im odargumentovať svoje veci alebo svoje dôkazy.
Tak isto ma prekvapuje, že ja chápem, že opozícia má právo niečo predkladať, má právo chcieť nejaké požiadavky, ale opozícia musí aj rešpektovať, že tu boli voľby. A voľby percentuálne rozhodli, kto v tejto krajine má plniť svoj volebný program. Nie opozičný volebný program, ale program, ktorí si občania tohto štátu zvolili. Tak vás prosím, choďte do ulíc, robte to slušne a distingvovane, lebo keby som vedela, že idete robiť takýto cirkus do Humenného, tak tam dám mestských policajtov, aby nedošlo k bitke, lebo skoro došlo bitke. Vy sa aj medzi sebou sami fackáte, pretože ak nemáte niekoho, koho ste bili, tak sa bijete medzi sebou. A proste my to nechceme v mestách. Ale vy to chcete, chcete to nastoliť, aby tu bol neporiadok, anarchia, ale nemyslím si, že občania vám drukujú. A mala som telefonát, keď ste robili pred Bonaparte, že kto tam dal autobus Humenného. Zvážali ste ľudí na autobusoch. Čiže nie je to také spontánne. Tak, prosím vás pekne, občania chcú, aby bol poriadok aj v parlamente a aby boli regulérne pravidlá.
Ďakujem.

S reakciami na faktické poznámky pán poslanec Laurenčík.

Ďakujem za slovo. Pani Vaľová, nepochopil som celkom tú vašu faktickú poznámku, lebo rozprávala ste, alebo asi to máte pripravené na iného poslanca, na iný prior. Ja som o ničom takom nerozprával, ani o tom, že sme boli v Humennom, ani som tam nebol, ani o týchto akciách. Takže neviem, neviem vám na to nejako zareagovať, že čo by som vám na to povedal, pretože s tým som ani nevystúpil a ani nejak nemám k tomu takýto názor.
Pán Číž, ja som, ak ste dobre počúvali, ja som práve vyzval poslancov nie koalície, ale opozície, a chcel som to urobiť v piatok, keď som bol prihlásený do rozpravy, len mi prepadlo poradie, že aby sme ďalej nerozprávali o tomto návrhu zákona, lebo naozaj je to zástupná téma. A myslím si, že by sme mali riešiť iné veci, o ktorých som teraz aj v tom príspevku hovoril. Určite nie som taký dobrý rétor ako vy a nedokázal by som rozprávať pol hodinu bez toho papiera, ktorý som si pripravil, a preto neviem, či to je v rokovacom poriadku naozaj tak napísané, že sa to musíme učiť naspamäť a že to máme odrecitovať. Ak áno, tak ja si to pozriem. Nakoniec sa to dokážem naučiť, aj tie dve strany, ktoré som si tu ako napísal, ako nabudúce sa polepším a celé svoje vystúpenie určite poviem bez papiera. Budú tam, možno viacej náhodných slov a niektoré vety nedajú ten význam, aký som im chcel dať, ale keď to tak má byť, tak to tak urobím.
Ďakujem.

Ďalší v rozprave vystúpi pán poslanec Farkašovský.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci. Nebolo to tak dávno, čo presne v tejto rokovacej sále zaznelo slovíčko sľubujem. Zaznelo zo 150-tich úst, zaznelo 150-krát. Možno pre parlamentných matadorov celkom obyčajný alebo štandardný úkon alebo rituál na začiatku volebného obdobia pri prvej schôdzi parlamentu, ale, priznám sa, na mňa ako na parlamentného nováčika táto chvíľa zapôsobila veľmi hlboko a veľmi intenzívne. Pokúsim sa vysvetliť prečo.
Keď sme tu všetci stáli a skladali sľub na, podotýkam, nie vizuál, ale na ústavný symbol, na ústavu tohto štát, jednoducho mi preblesklo pred očami to množstvo ľudí, desaťtisíce ľudí, ktorí sa vo volebný deň rozhodli, že pôjdu k volebným urnám, vyjadria svoj názor a presne nás stopäťdesiatich vlastne delegujú do tohto zákonodarného zboru. Dali nám to najcennejšie, čo mohli. Dali nám niečo, čo sa nedá kúpiť a čo sa nedá zaplatiť. Dali nám svoju dôveru. A dali nám ju v dobrej viere, že ju nesklameme a že presne pre týchto ľudí budeme v parlamente pracovať.
Ja tento sľub, za seba hovorím, chcem naplniť, lebo preto tu sedím a preto pôsobím v parlamente. Nadviažem na tento veľký sľub, ak dovolíte, takým menším sľubom, obyčajným chlapským a poslaneckým. Pred svojimi ctenými kolegyňami a váženými kolegami teraz verejne sľubujem, že počas celého volebného obdobia moje vystúpenia v rozprave nebudú dlhšie ako 10 minút. Dávam tento sľub dobrovoľne a dávam ho s vedomím, že by mohol byť aj takou výzvou pre ďalších. Ak nie dnes, možno zajtra, možno o týždeň, možno o mesiac alebo o polroka, ale budem rád, keď sa pridajú aj ďalší z vás.
Možno vám teraz napadne otázka, celkom legitímna, čo ma inšpiruje k takému, možno v úvodzovkách, sebevražednému sľubu? Povedal som ho dobrovoľne a poviem vám aj čo ma inšpirovalo. Odpoveď je veľmi jednoduchá. Inšpirovala ma úcta k slovu. Po takmer tridsiatich rokoch práce v rozhlase, v televízií a v oblasti komunikácie môžem povedať, že slovo si naozaj veľmi úprimne a hlboko vážim. Bol jeden známy americký dramatik, volal sa G. B. Shaw, George Bernard Shaw, ktorý svojho času povedal, že (reakcia z pléna), americký – pardon? – americký, ktorý svojho času povedal, že "slovo je najsilnejšia zbraň na svete". Slovo je silnejšie ako atómová bomba. A mal pravdu. Slovo vie potešiť, slovo vie pobaviť, vie pohladiť, slovo vie dokonca liečiť, ale vie aj raniť, slovo vie aj deštruovať a slovo vie aj zabiť. A práve pre túto obrovskú silu, ktorú každé slovo v sebe má, si myslím, že by sme si ho všetci mali vážiť a narábať s ním s príslušnou vážnosťou a úctou.
Ja som tu parlamentný nováčik a musím priznať, že mnohé procesy a postupy sa ešte stále učím, ale nehanbím sa za to, lebo učenie považujem za taký prirodzený spôsob osobného a osobnostného napredovania. Každému to nejaký čas trvá a ten čas adaptability je v podstate v každej firme minimálne 3 mesiace, keď sa máte právo pýtať, aj dostávať odpovede. Ja vnímam parlament ako živý organizmus, ktorý funguje na báze názorovej rozmanitosti, rôznorodosti a možno aj rozdielnosti. Napriek tomu všetkému ale som presvedčený a myslím si to, že máme veľa spoločných menovateľov, pokiaľ ide o našu parlamentnú prácu. Bez ohľadu na to, či sme z tábora koalície alebo z tábora opozície, a bez ohľadu na to, aký dres alebo aké stranícke tričko nosíme.
Prvým spoločným menovateľom je vedomie, že do parlamentu nás dostali ľudia. Oni nestoja o to, aby sme im ďakovali, oni chcú od nás vidieť skutky a činy. To sme im dlžní, nie poďakovanie. Rozhodli sa dobrovoľne, tak ako sa rozhodli. Ďalším spoločným menovateľom je vedomie, že parlament funguje alebo mal by fungovať v prospech ľudí. A teraz to poviem, aj keď to vyznie s pátosom, ale poviem to bez pátosu, aspoň takto rozmýšľam, najväčším cieľom a mottom našej práce v parlamente by malo byť blaho občana. Ďalším spoločným menovateľom, ktorý nás v parlamente spája, je komunikácia. Komunikácia je pre mnohých ľudí vec asi taká, akože tomu rozumieme všetci. Na Slovensku rozumieme všetci ženám a futbalu a poprípade ešte aj komunikácii. Veď čo že to je?! Postavím sa, poviem, čo si myslím, a sadnem si. Nie je to celkom tak. Komunikácia, a to hovorím veľmi zodpovedne ako človek, ktorý sa jej venuje desiatky rokov, má svoje pravidlá a má ich strašne veľa. Poviem len zopár najdôležitejších. Prvé pravidlo dobrej komunikácie je vecnosť, druhé stručnosť, tretie jasnosť a štvrté zrozumiteľnosť. Ak len tieto štyri princípy dodržiavame v rámci komunikácie, má šancu byť komunikácia efektívna.
Ďalším spoločným menovateľom poslaneckej práce je rešpekt voči inému názoru. Môj názor, mať názor iný, než majú ostatní, nie je hriech. A rovnako ako ten, kto má iný názor nemôže byť podceňovaný, dehonestovaný inými. Kedysi som robil interview s tibetským dalajlámom. A tento človek, inak veľmi jednoduchý, ale zaujímavý, mi povedal jednu zaujímavú a peknú vetu: "Múdry človek počúva a zvažuje." Jednoduché. Nevidí v každom susedovi nepriateľa a vo všetkom nebezpečenstvo, ktoré ohrozuje demokraciu.
Skúšam teda pozrieť sa takýmito očami, takouto optikou aj na tú základnú otázku, na čo vlastne rokujeme o rokovacom poriadku a prečo práve teraz. Odpoveď je, kedy nie, keď práve teraz nie? Asi na konci volebného obdobia by to veľký význam nemalo. A prečo o tom rokujeme? Určite nie preto, aby sme bojkotovali dobré myšlienky, to je jedno z ktorej strany. Určite nie preto, aby sme umlčiavali opozíciu. Veď všetci vieme, výsledok volieb je jasný a nikto nespochybňuje legitimitu existencie opozície. A určite nie pre modré, alebo teda neviem, aké oči má predseda parlamentu, ale skrátka pre jeho oči. Dôvodov je tu viac a sú v podstate vážnejšie. Ja vidím jasný dôvod v súčasnej úrovni alebo v súčasnom stave parlamentnej komunikácie a parlamentnej kultúry v tomto zákonodarnom zbore. V stave, v ktorom emócie často prevalcujú vecnú argumentáciu. V stave, v ktorom sa stráca korektnosť, v stave, ktorý dovoľuje sebaprezentáciu poslancov, niekedy na, ale veľmi často za hranicou slušnosti. V stave, v ktorom sa bežne objavujú dehonestujúce výrazy. Ja ich nebudem citovať, ale za posledné dni a hodiny ich tu bolo neúrekom a, žiaľ, za veľkého záujmu a podpory médií.
My všetci sme sem prišli pre to, nie aby sme sa hádali a aby sme sa hašterili, aby sme jeden druhého urážali a jeden nad druhým víťazili. To je úplne scestné. My sme tu preto, aby sme spolu komunikovali spravodlivo, férovo, pragmaticky, vecne a konštruktívne, sledujúc nie svoj vlastný prospech a svoje vlastné politické body, ale sledujúc presne to, čo som už povedal, blaho občana. Preňho by sme mali vytvárať podmienky na lepší, spokojnejší možno jednoduchší, ale každopádne šťastnejší život.
Nemali by sme občanov traumatizovať hádkami a úrovňou, ktorá je nehodná tohto zákonodarného zboru. Mali by sme skladať permanentne skúšku z najväčšieho parlamentného umenia, a to je umenie komunikácie, a umenia dohodnúť sa. Parlament, a tým už končím, parlament je o názorovej rôznorodosti, je aj o názorovej rozdielnosti, ale nie o nevraživosti.
Takže o čom rokujeme? Rokujeme o efektívnom fungovaní Národnej rady Slovenskej republiky.
Trošku som to prešvihol, o minútu. Ospravedlňujem sa. (Potlesk.)

Končím možnosť nahlásiť sa s faktickými poznámkami. Na vystúpenie pána poslanca 8 faktických poznámok.
Nech sa páči, pán poslanec Pčolinský. Nie je tu.
Pán poslanec Galek.

Pán poslanec, ďakujem veľmi pekne za toto vystúpenie, ale hneď na úvod teda nedopustím si tých 10 minút, ktoré ste povedali, ste prešvihli. Ja vám to nemám vôbec za zlé, pretože my sme tu zvolení ľuďmi a nemali by sme sa nezmyselne takýmto spôsobom obmedzovať. To je, ako keby vám upratovačka povedala, že umyje iba toľko chodby, koľko stihne za 10 minút. No za toto jej asi vďačný nebudete. Vy ste teda sám videli, že ste to, bohužiaľ, za tých 10 minút nestihli. Keď budete predkladať nejaký zákon, no tak isto sa môže stať, že v tej rozprave budete vystupovať dlhšie. Ale ja by som chcel hlavne zareagovať na niečo iné. Vy ste povedali, že máte úctu k slovu, ale vy ste za tých 10, resp. 11 minút nepovedali nič, ale vôbec nič k zákonu, ku ktorému vedieme rozpravu.

Pani poslankyňa Kiššová.