9. schôdza

Na vystúpenie pána poslanca s faktickou pán poslanec Lukáč. Končím možnosť sa prihlásiť.
Pán poslanec, máte slovo.

Len toľko k tomu. Zákon je postavený práve na tom, pán kolega Kotleba, že zanecháva viac prostriedkov tým, ktorí pracujú, alebo daňový bonus, a vlastne tí, ktorí sú neprispôsobiví občania a väčšinou nepracujú, tak ich tento zákon nijako nedotkne pozitívne.
Ďakujem.

Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Heger.
Nech sa páči, máte slovo.

Pán predsedajúci, ďakujem. Kolegyne, kolegovia, ja trošku tiež naviažem vlastne na svoju faktickú poznámku. A čiže ako som hovoril aj tam, myslím si, že naozaj téma rodiny je veľmi dôležitá, pán, vlastne kolega Vašečka dal do takého protikladu práve taký ten individuálny luxus, ja by som ho dal do takého kontrastu práve s tým kolektívnym luxusom, pretože myslím si, že práve ten individuálny luxus – a za chvíľočku to viacej vysvetlím, čo tým myslím – je taká potreba momentálna alebo ani nie potreba, alebo skôr túžba a práve ten kolektívny luxus je otázka budúcnosti.
Myslím si, že my ako zákonodarci, ľudia v parlamente, je dôležité, aby sme na túto tému hovorili a ukazovali, že aj ako tomu my rozumieme, preto som aj vyzval k takej diskusii, aby aj ľudia mohli vidieť, že či majú oporu v zákonodarcoch alebo aj vo vláde v tom, že môžu do budúcna plánovať svoju rodinu. Pretože dieťa, keď chcete plánovať rodinu, tak to nie je na pár rokov, je to už na celý život, môžme povedať, ak už sa vám dieťa narodí, tak ak k tomu pristupujete zodpovedne, a verím, že ten ľudský pud k..., lásky k dieťaťu v nás v každom je, tak to chceme s tým dieťaťom myslieť vážne. A práve preto je veľmi dôležité, ako sa vyvíja politická situácia, a hlavne čím sa aké prísľuby alebo aké nádeje, keď tak poviem, komunikuje, či už vládna garnitúra, alebo vôbec aj zákonodarný zbor. A myslím si, že dnes práve ľudia tým, že nemajú tým, že sa na túto tému až tak nediskutuje a nemajú nejakú oporu a istotu, tak pozerajú na to tak krátkozrako a instantne a naozaj dávajú mnohokrát prednosť takému individuálnemu luxusu, to znamená, že dnes si dieťa dovoliť nemôžem, resp. ak by som si dieťa mohol dovoliť, nemôžem si dovoliť v tých bohatších kútoch Slovenska možno toľko dovolenky alebo takú dovolenku v tých chudobnejších, nemôžem si dovoliť možno lepšie auto alebo lepšie bývanie a naozaj táto rovina ide cez kalkul.
Čo je veľmi dôležité povedať, je, vidíme, ako sa to deje na západnej civilizácii alebo v západnom svete, mnohokrát sa spoliehajú tieto národy práve na príliv pracovnej sily z chudobnejších regiónov sveta. A otázka je, že čo to robí u nás, či toto je filozofia, ktorou sa chceme uberať aj my. Ale myslím si, že tu je dôležité, aby sme sa zamysleli aj nad takým historickým kontextom Slovenska, pretože my sme trošku v inej pozícii. Keď sa pozrieme na históriu našej krajiny, tak vidíme, že tu aj keď prichádzali, a by som povedal, iné národy na naše územie, tak to vždy dopadlo tak, že sme my na to doplatili, a myslím si, že toto je historicky dosť silno zakorenené v našich ľuďoch, a preto ak chceme hovoriť o pracovnej sile z chudobnejších regiónov, nech, nech sú akokoľvek chudobní, ak chceme hovoriť o imigrácii ako riešení vlastne budúceho nedostatku pracovnej sily a generovania ekonomického rastu, tak musíme byť citliví na to, čo to v našich ľuďoch vyvoláva, a myslím si, že celkom legitímne.
Takže nemôžme sa len uspokojiť možno s riešením alebo s tým, že tak ako to práve v tých západných kultúrach si na to už zvykli a robili to aj posledných 20-40 rokov, že privádzali alebo púšťali do svojich národov väčšie počty, mali otvorené brány práve pre imigráciu, aby takto kompenzovali nedostatok pracovnej sily, tak na Slovensku jednak tomu tak nebolo, je to nová vec a vieme, že ľudia všeobecne sú na zmenu veľmi citliví, a už o to viacej v našej krajine, pretože práve niekde v podvedomí historicky, ktokoľvek prišiel do našej krajiny, väčšinou ju okupoval. A tento prirodzený strach tu niekde stále je, a pokiaľ o ňom nebudeme hovoriť a nebudeme aj hovoriť o tom, sami si môžme zaspomínať na migračnú krízu, a pred voľbami ako to bolo používané aj na politický boj a ako bolo aj hovorené, že to vyvoláva v ľuďoch strach, a bolo to legitímne a naozaj to v ľuďoch strach vyvolávalo a bolo to práve preto, lebo sa nepovedalo "B" k tomu, povedalo sa, áno, je tu riziko, budú sem prichádzať migranti, ale "B" nebolo dostatočné, ako s nimi budeme jednať, preto tu máme aj, aj myslím, že niekedy, keď sa ťukne na túto tému, takú, by som povedal, vyostrenú diskusiu a toto je veľmi dôležitá rovina, ktorá by tu tiež mala byť zodpovedaná a ktorej by sme sa mali venovať, pretože naše rodiny a vôbec, myslím si, že ľudia na Slovensku sú ešte stále rodinne založení a rodinne aj takým štýlom, že sa chceme o tie deti dobre postarať a chceme, aby žili v bezpečnom prostredí, a chceme, to bezpečné prostredie považujeme v prvom rade, keď to zoberiem tak plošne, že teraz nemyslím mestá, lebo tých máme na Slovensku podstatne menej, bezpečné znamená, že deti sú vystavené určitým bezpečným rizikám, keď to tak nazvem, ktoré tu poznáme, a tým imigranti, žiaľ, pre nás nie sú, pretože sú pre nás veľká neznáma. A tí, ktorí nezakúsili život v zahraničí alebo majú s ním zlú skúsenosť, automaticky sa budú tomuto brániť.
A my nemôžme len tak plošne povedať, že viete čo, je nám jedno, čo si o tom myslíte, toto je jediná odpoveď, ktorá tu je, a my vám to zavedieme. Myslím si, že toto je nezodpovedné z hľadiska či už vlády, alebo aj parlamentu. Nie preto, že by to, že to možno bude smerovať, že to bude riešenie, ale z hľadiska tej komunikácie a prípravy aj verejnosti, ak by týmto smerom malo sa uberať. Ale tak ako povedal aj kolega Vašečka a vlastne ako o tom hovorili... aj Erika vo svojej jednej reči, myslím si, že z hľadiska dlhodobého stále potrebujeme pozerať na to, že chceme tú demografiu zvrátiť, nie naštartovať, myslím si, že je dobré, keď Slováci, slovenská tradícia, hrdosť, alebo ako by som to nazval, bude zotrvávať aj pre budúce generácie. A teraz nehovorím len o najbližších 20 rokov, kľudne môžme hovoriť najbližších 50, 70, 100, 120, lebo toto je veľká téma, a tým, že prišla nová doba, prišiel prevrat, tak sa naozaj veci pohli iným smerom a proste na toto sa nejakým spôsobom pozabudlo. 20 rokov vo vývoji národa neni až tak veľa, takže je proste čas teraz sa o tom začať baviť, aby sa výsledky časom dostavili. A my tu naozaj nehovoríme o výsledkoch, ktoré tu majú byť zjavné v roku 2020 a budeme nimi zachraňovať rozpočet, v žiadnom prípade, ale hovoríme tu o dlhodobom vývoji, ako môžme aj tú mladú generáciu ľudí povzbudiť, aby oni povzbudili ďalších a aby sa tu ten trend zvrátil.
Ide tu o to, že chceme naozaj poukazovať na to, že Slovensko nemá byť krajinou, ktorá podľa nejakých prognóz v roku 2070 už bude vymretá alebo bude tu úplne iná kultúra žiť a tak ďalej, čo viac-menej naháňa strach. Myslím si, že nemáme jednať zo strachu, máme jednať zo zodpovednosti a z múdrosti a práve preto je tento dialóg taký dôležitý. A práve aj tieto zákony, ktoré kolegyne prinášajú a za ktorými stojíme, viacerí poslanci z nášho klubu, svojou podporou, práve aj tým, čo hovorím, chceme vytvárať túto diskusiu na tému rodiny, chceme hovoriť o tom, že rodina je niečo, čo je veľmi dôležité, že rodina je to najlepšie miesto pre výchovu detí, pretože v konečnom dôsledku, či chceme, alebo nechceme, prirodzene, v rodine sa rodia deti, a myslím si, že nemôžme od tohto upustiť. Aj keď dneska vidíme v spoločnosti, že vznikajú aj iné cesty, ale nemôžme tým poprieť tú najzákladnejšiu, ktorá tu vždy bola, a k tomu my chceme práve hovoriť a vyzdvihovať túto rovinu a viesť tento, viesť tento dialóg.
Ja už len... (Povedané so smiechom.) Ešte k tej mnohopočetnosti, lebo myslím si, že toto je tiež dôležité. Ja tak subjektívne, trošku na pobavenie možno. Často som cestoval ako Bratislavčan na východ, je to veľmi nezvyčajné, väčšinou východniari cestujú do Bratislavy a bol som milo prekvapený, keď som zistil, že na východe je bežný štandard v tých menších obciach a dedinách, že tí rodičia napriek tomu, aj keď tie podmienky nie sú až také priaznivé, tie tri-štyri deti tam nejakým spôsobom majú, až si tam zo mňa robili srandu, keď som sa tešil ja z prvého dieťaťa, tak mi dokonca tak akože takým priateľským posmeškom hovorili, že to sa ani nechváľ, to keď budeš mať tretie, tak sa začneme na teba vôbec pozerať a dáme ti nejako za pravdu. Paradoxne v Bratislave, keď sme čakali tretie dieťa, tak moji susedia, známi mi hovorili, že mi musia kúpiť televízor, lebo zrejme niečo som nepochopil.
Tak to len na pobavenie trošku toho kontrastu medzi východom a západom a ja si naozaj myslím, že a bolo by fajn, keby sme do tejto diskusie vniesli možno aj to, tie odborné stanoviská psychologické a podobne a urobili z toho naozaj takú širšiu debatu, nemyslím počas tohto bodu alebo počas tejto schôdze, ale, ale možno počas tohto volebného obdobia, aby aj ľudia mohli počuť, lebo dneska, myslím si, že naozaj aj vďaka tomu, ako médiá sa snažia instantné správy prinášať, tak na také strategické alebo dlhodobé veci už neprenikajú k ľuďom a iba tí, ktorí chcú, tak sa zaujímajú aj možno o nejaké psychologického hľadiská toho, čo to robí s deťmi, keď vyrastajú medzi dvomi, tromi, štyrmi súrodencami verzus, keď niekto vyrastá sám, a sú to veľmi dôležité a obohacujúce informácie. A ja si myslím, že aj toto môže byť práve taká naša iniciatíva, že my budeme živiť práve tieto témy, budeme možno o nich hovoriť a ľudia môžu čo-to, čo-to z toho započuť a môžu sa nechať inšpirovať a môžu, keď tak poviem, prísť aj na iné myšlienky o poslancoch Národnej rady, o tých, ktorí sa snažia nastavovať určité trendy, nepozerajú možno len a nehovorím, že to nemá byť, áno, musíme myslieť aj z hľadiska toho politického na najbližšie voľby a podobne, ale myslím si, že to by nemala byť jediná agenda, že mali by sme hlavne myslieť na to, čo s touto krajinou chceme urobiť, a zasievať aj takéto, vysielať takéto signáli voči ľuďom a práve aj v oblasti rodiny.
Tak toto je len taký, taký úvodný príspevok z hľadiska prvého zákonu, ktorý prichádza. Myslím si, že daňový bonus je taký veľmi hmatateľný nástroj, ktorý, ktorému ľudia rozumejú, tak jako aj povedal kolega Lukáč, ale vlastne Erika to predniesla, pani Jurinová, v tej, tej úvodnej reči, je to niečo, čo ľudia vedia pocítiť, a týka sa to hlavne tých, ktorí teda zarábajú a majú príjem taký, že platia dane.
Pretože povedzme si na rovinu, ak máte príjem taký, že daň neplatíte, tak daňový bonus neviete využiť. Čiže je to svojim spôsobom trošku aj taký motivačný faktor pre tých nižšie zarábajúcich, že keď zarobím viac, tak zbohatnem nielen tým, že som zarobil viac, ale ešte aj štát mi k tomu pridá ten môj daňový bonus, čo, myslím si, že percentuálne nemám to teraz tu vypočítané, ale percentuálne neni malá skupina ľudí, ktorá by mohla byť týmto motivačne podporená, a dalo by sa tu hovoriť o mnohých rovinách, ktoré by sa na to dali pripnúť, aj ako motivačný faktor pre pracujúcu skupinu ľudí, takže preto si myslím, že tento, tento nástroj je veľmi dobrý a treba mu venovať pozornosť. A opäť ja sa snažím pozerať na veci s dlhodobého hľadiska, lebo myslím si, že to je to, čo tu na Slovensku chýba, že pozerať na reformy z hľadiska 4 rokov je limitované. Sú reformy, ktoré sa dajú, a sú reformy, proste ktoré sa za 4 roky nebudú dať, a ja chápem, že politicky je to nepopulárne, a naozaj nájsť odvahu na to, robiť niečo nepopulárne je, je veľmi ťažké, lebo nieže si tým nepoškodíte, ale respektíve na tom môžete stratiť politické body, ale myslím si, že, že sme, aj v tomto je naša zodpovednosť a sme povinní aj takto nejakým spôsobom prinášať aj takúto agendu, a preto aj z hľadiska rozpočtu, a myslím si, že to je aj výzva pre pána ministra financií nepozerať len na to, ako sa vždy zmestím do tých kritérií, áno, poďme sa zmestiť do tých kritérií, ale tie kritéria nemôžu byť naším pánom, ale majú byť naším sluhom, pretože aj tie kritéria vznikli preto, aby nás naučili nejakým spôsobom zdravo hospodáriť, ale keď my zabudneme na tento úmysel zdravého hospodárenia, a budeme snažiť len napĺňať nejaké kritériá, tak môžeme minúť ten cieľ, a preto si myslím, že je veľmi dôležité robiť pravidelne a naozaj robiť revíziu práve vo výdavkovej časti rozpočtu, aby sme hľadali výdavky, ktoré už neslúžia budúcim účelom. Sú výdavky, ktoré sú nevyhnutné pre bežný chod. Áno, sú a vždy budú a tie tam musia mať, ale my musíme počítať aj s výdavkami na dlhšie obdobie ako na 4 roky, ktoré by mali mať priestor v rozpočte, a práve tu je umenie ministrov financií, nech je to z akejkoľvek strany, alebo proste ide o šikovnosť ministra, ktorý dokáže v tom rozpočte nájsť aj na toto priestor, ktorý sa zároveň dokáže zmestiť do všetkých kritérií, ktoré máme spĺňať, a je to veľká výzva, preto je minister financií tak dôležitá a zodpovedná funkcia. A tak náročná.
Ale nesmieme teda poľaviť nad touto výzvou len preto, že no máme tu nejaké kritéria a musíme ich splniť, tak nebudeme, neni priestor nad tým, aby sme rozmýšľali strategicky. Myslím si, že to sme dlžní našim ľuďom, sme dlžní našej histórii nášho národa, sme to dlžní a zároveň aj našim deťom a budúcim generáciám, ako sa to tu často hovorí.
Ja vám ďakujem za pozornosť a odovzdávam slovo ďalšiemu bodu zrejme. (Povedané so smiechom.)

Na vystúpenie pána poslanca s faktickou poznámkou pán poslanec Vašečka, končím možnosť sa prihlásiť.
Nech sa páči, pán poslanec.

Ďakujem za slovo. Citujem z jedného materiálu: "Demografický scenár OSN predpovedá, že v roku 2100 má byť vrátane imigrantov na Slovensku 3,7 mil. obyvateľov. Samozrejme, predpoveď počasia sa dá robiť tak reálne na dva, na tri dni a aj prognózy do roku 2100 sú veľmi otázne, ale fakt je taký, že ten pokles, ten trend tu je. A čo sa týka imigrantov, spomínam to preto, lebo pán poslanec Heger o tom hovoril, a ja osobne si myslím, že utečencom treba pomáhať, pretože tú pomoc potrebujú, a v takej, v takom rozsahu, aké máme možnosti, a nemalo by to byť utiekanie sa, že to bude riešenie našej krízy. Stále si myslím, že je normálnejšie a prirodzenejšie podporovať naše slovenské rodiny, ktoré majú deti. Ja veľmi rád budem pomáhať ľuďom, ktorí sú aj z iných krajín, my máme napríklad okrem vlastných štyroch detí ešte adoptované štyri deti v Afrike a pokladám to za normálnu vec, nie čím sa by človek mohol chváliť. Ale na prvom mieste som poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, sľuboval som na ústavu, že budem plniť svoje poslanie v prospech jej občanov, nie v prospech Európskej únie, nie v prospech občanov celého sveta, čím, samozrejme, zas nechcem upadnúť do opačného extrému, že za hranicami Slovenska ma nič nezaujíma.
Takže podporujme Slovensko, podporujme slovenské rodiny a v rámci svojich možností buďme ľudskí, buďme ústretoví aj voči tým, ktorí to potrebujú, sú prípadne z iných krajín, buďme otvorení prijať ich v miere, ktorá je rozumná, ktorá je znesiteľná, ale dajme tú prioritu na našich ľudí, na našich občanov, na naše rodiny s deťmi.
Ďakujem.

Nech sa páči, pán poslanec Heger, môžte reagovať na faktickú poznámku.

Ďakujem, ja už len doplním, chcel by som, teda jak som tu vyzvedával, tak obzvlášť otvoriť možno aj tú otázku tej, toho liberalizmu, ak to tak poviem, že máme tu naozaj liberálnych kolegov, a nemyslím tým len kolegov zo strany Sloboda a Solidarita, ale môžu byť aj v širšom spektre. A myslím si, že toto je oblasť, kde sa možno práve rozchádzame, pretože rodina je ako keby spájaná s takým tým konzervatívnym myslením, ale nemyslím si, že to tak nevyhnutne musí byť, a určite by som rád počul, keby vystúpili aj kolegovia s liberálnejším zmýšľaním - a my tu budeme riešiť ďalšie zákony - a na túto tému s nami diskutovali aj tak verejnejšie, pretože myslím si, že práve niekde tak na pozadí tá diskusia medzi liberálmi a konzervatívcami na túto tému prebieha, myslím si, že niekedy aj tak tendenčne, poviem to, a je to škoda. A práve my tu môžeme do toho vniesť naozaj také rôzne zdravé pohľady.
Takže to len pre kolegov, že budeme tu mať ešte ďalšie dva zákony, ktoré sa týkajú rodinných otázok, a myslím si, že sa to dá v tej rozprave s tým spojiť, takže budem rád, keď vystúpia aj liberálnejšie ladení ľudia k tejto téme, aby sme mohli počuť, ako sa oni na to pozerajú.
Ďakujem.