9. schôdza

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ďakujem pekne, kolegovia, za faktické poznámky a chcem len vo svojej odpovedi podčiarknuť to, o čom hovorila pani poslankyňa Laššáková a pán poslanec Farkašovský. Naozaj, plne sa stotožňujem s tým, o čom ste hovorili a myslím si, že táto debata v tomto parlamente určite nie je poslednou a určite sa k nej dostaneme a myslím si, že nebude to ani tak dlho trvať. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem, pán predsedajúci. Tak ako som avizoval v úvodnom slove, dovolím si už teraz v rámci rozpravy povedať viacej k úmyslu predkladaného návrhu zákona, možno dôležité čísla a už teraz vzhľadom na to, že vývoj debaty troška pokročil, možno aj odpovedať na niektoré problémy, ktoré moji predrečníci vo všeobecnej rozprave zhrnuli.
Čiže prvý aspekt, ktorý sa aj predrečníci, a ja to uvádzam vo svojej dôvodovej správe, aj nasledujúcom paragrafovom znení, je, že snažíme sa zmeniť prístup vo financovaní média verejnej služby a ak hovoríme o viaczdrojovom financovaní, a to chcem, aby zaznelo úplne a otvorene, zo štyroch pilieroch financovania pri viaczdrojovom ja navrhujem nateraz tri. Čiže viaczdrojovosť financovania aj po prijatí tohto návrhu zákona v rámci filozofie tohto návrhu zákona nekončí. Pretože myslím si, že vzhľadom na dvadsaťročný vývoj, kedy sme, áno, zaznamenali aj nástup duálneho systému, máme isté slovenské špecifiká, ktoré nás delia úplne od západnej Európy a dokonca nás oddeľujú aj od skúsenosti a vývoja médií verejnej služby od veľmi blízkeho suseda, niektorí im hovoria brat, a to je Česká republika. Máme svoj vlastný príbeh médií verejnej služby, máme svoje vlastné riešenia a môžme v súčasnom stave, kedy za vlády Ivety Radičovej prišlo k návrhu zákona, ktorý spojil dve médiá verejnej služby síce pod veľkou kritikou a šľahaním ohňovými bičmi, ako sa tento návrh zákona hneď vo výmene vládnej garnitúry rozcupuje, zruší. Zaznamenali sme pri prijatí tohto návrhu zákona jednu z mála situácií, kedy sa na ňom doteraz nemenila takmer ani čiarka.
Čiže máme málo návrhov zákonov, ktoré priniesli novú situáciu a zákon o RTVS v spojení rozhlasu a televízie je jedným z takých, ktorý sa novelizoval absolútne minimálne. Čiže akákoľvek kritika z hľadiska nastavenia RTVS-ky a média verejnej služby, ktorý mal dva piliere: prvé, spojiť médiá a druhé, zabezpečiť reálne nezávislé financovanie média verejnej služby, a to aj zrušením koncesionárskeho poplatku bol nastavený. Zmena nastala nie pri zákone o RTVS, ale zmene iba financovania a koncesionársky poplatok, resp. úhrada za službu verejnosti alebo daň za elektrinu alebo elektrickú zástrčku, akokoľvek to budeme volať, bola znovu zavedená.
Čiže ak sa pozrieme na parametre mnou navrhovanej novely, hovorím a zopakujem to ešte raz, aby pán kolega si mohol prípadne, ma neobviňoval z niečoho, čo nebolo, že či ja mám teda ako jeden jediný poslanec ambíciu meniť tak dôležitý zákon. Nad týmto sa zaoberalo vtedajšie ministerstvo financií, prebehol riadny medzirezortný proces a mali sme, a ja aj poviem prečo tá odpoveď, prečo nastala zmena vo financovaní, pretože to išlo v súbehu. My sme totižto do zákona o RTVS, aby sa nám nestali situácie, ako to nechali po sebe riaditelia, ako pán Hreha a pán Nižňanský, že médium verejnej služby Slovenská televízia bola natoľko zadlžená, že reálne hrozila privatizácia, tak sme do zákona RTVS dali zodpovednosť generálneho riaditeľa, že nemôže priniesť médium verejnej služby do straty. A je to zo zákona. Automaticky dôvod na jeho odvolanie.
Ale museli sme povedať aj B. A B znamenalo, že ak má reálny manažér zodpovedať za rozpočtové pravidlá média alebo inštitúcie RTVS, tak potrebuje mať predvídateľné parametre tvorby rozpočtu a rozpočet, ktorý sa bude tvoriť na základe konkrétneho percenta na HDP, sa predvídať dá. Ale ako sa dá predvídať rozpočet, keď zmluva so štátom sa de facto dohaduje ad hoc každý rok? Príde k rokovaniu, k dohadovaciemu konaniu medzi ministerstvom kultúry a, alebo financií a kultúry a RTVS, či to bude 28 miliónov eur, či to bude 30 miliónov eur. V tej diskusii aj pána predsedu výboru aj kolegu, ktorý pôsobí vo funkcii spravodajcu, zaznel podľa mňa ten jeden z najfalošnejších argumentov, a to je, ako keby médium verejnej služby dnes nebolo financované zo štátneho rozpočtu. A zopakujem to teda piatykrát, je a dokonca to tvorí tretinu. Hovoríme o štátnej telke už teraz alebo nehovoríme? Máme neštandardný mechanizmus? Máme. Prvý neštandardný mechanizmus je, že naša úhrada za služby verejnosti je daň, nie je to koncesionársky poplatok. Aký je rozdiel medzi daňou a koncesionárskym poplatkom? Koncesionársky poplatok tam, kde funguje, je daný za istý typ služby zavesený na nejaký typ prijímača, kde tú službu odoberám alebo neodoberám. Čiže mám televíziu, mám rozhlas, mám signál, platím licenciu, koncesiu za využívanie. My máme daň, pretože vyberáme od domácností a podnikateľov sumu, ktorá sa neviaže k službe sprostredkovávania obsahu RTVS ale k dodávaniu elektrickej energie. Ak to teda budeme volať poplatkom, nehovoríme správne. Terminologicky je to daň a jedna z najnesociálnejších a najnespravodlivejších, lebo nie je viazaná k príjmu rodiny alebo domácnosti, ale v absolútnej sume je stanovená v zákone.
Toto je, myslím, že tu spomínala kolegyňa Kiššová aj kolegyňa Kaščáková, je najnesociálnejší výber dane, aký existuje, lebo domácnosť s príjmom 400, 500 eur platí rovnakú absolútnu sumu, ako aj domácnosť s 3 000, 5 000 eurovým príjmom. Je to nespravodlivé, spôsobuje to to, že tento typ dane bol vyhlásený za najväčšiu, tretiu najväčšiu administratívnu hlúposť a v rámci toho ešte je nehorázna vec, že zdaňujeme podnikateľov od množstva zamestnancov, pretože majú peniaze. Ale filozofia tohto typu zdaňovania je jednoducho chorá. Pretože ak mám teda vychádzať z platby licencie za sprostredkovávanie obsahu, tak nemôžem zaväzovať podnikateľa, že čím on má viacej zamestnancov a každý ten zamestnanec inak býva už v domácnosti a už raz tú daň platí, tak ju bude platiť ešte aj podnikateľ. Ak to teda by sme chceli narovnať, tak na túto dobu si myslím, aby sme riaditeľa, generálneho riaditeľa RTVS nedržali v rámci rozpočtových pravidiel tak, ako je súčasné financovanie nastavené nad každoročnou možnou svojvôľou ministerstva financií a kultúry, že tretina jeho rozpočtu nie je nijakým spôsobom zákonne viazaná. Je to iba dohadovacie konanie medzi rezortom a RTVS. A odviazali mu ruky a reálne odpolitizovali a zbavili tohoto finančného príjmu, tak môžme urobiť jediný jeden krok, a to je určiť presnú sumu v závislosti na HDP, s akou môže generálny riaditeľ na ďalší rok, dva, tri počítať. Nie je to také zložité a môžeme rozprávať krížom-krážom nad rôznymi porovnaniami, toto je tá najväčšia podstata.
Zopakujem ju ešte raz a naposledy. Súčasná RTVS je z tretiny svojho rozpočtu financovaná, zhruba z tretiny financovaná zo štátu. Ak budeme hovoriť, že nateraz, aby sme zabezpečili základnú bázu zhruba tých 100 až 117 miliónov eur zo štátneho rozpočtu, nerobíme nárast o tých 117 miliónov, pretože už v súčasnom stave tých 30 do RTVS ide. Jediné, čo spravíme, vyrovnáme a transparentne určíme, že s touto sumou musí štátny rozpočet z môjho pohľadu, aj som sa to snažil vsunúť, by musel naraz rezortné peniaze do ministerstva kultúry a odtiaľ by boli poukázané na financovanie RTVS.
Ak sa zvolí v druhom čítaní iný mechanizmus, som k tomu naklonený. Myslím si, že toto je z hľadiska transferu finančných prostriedkov detail.
Idea však ohľadom tohoto celkom detailom nie je. My máme ministra kultúry, ktorý opakovane pri prvom mandáte 2006 - 2010 alebo 2012 - 2016 hovoril, že jeho hlavnou ambíciou je získať viacej finančných zdrojov do rezortu kultúry. Veľmi sa mu to nepodarilo, na konci roku 2016, keď mal, keď sme sa stretli aj v televíznych reláciách a niekedy sám rozprával o tom, že táto ambícia sa mu veľmi nepodarila naplniť. Nezískal viac finančných prostriedkov. Možnože to bolo kvôli tomu, že boli iné priority, možnože rezort kultúry ako rezort, ktorý je najväčšia popoluška zo všetkých rezortov, nemal dostatočný výtlak spoločnosti na to, aby sa to podarilo, a možnože to bolo preto, že neexistoval reálne pomenovateľný zámer a jasný cieľ, na čo by tie finančné prostriedky mali byť použité.
Ale tu ho máme. Ak sa všetci zhodneme, až na výnimky, že médium verejnej služby je nenahraditeľný nástroj v slovenskej verejnosti a potrebujeme jeho spravodlivé, transparentné, dopredu predvídateľné financovanie bez toho, aby prichádzalo k dohadovacím konaniam každý rok medzi ministrom a RTVS-kou, tak si teda povedzme, že v rezorte kultúry by sa tento balík mal objaviť a mal by sa tam objaviť v závislosti od presne určeného percenta voči HDP. Opäť zopakujem, nie je to také zložité a vyššiu mieru transparentnosti z hľadiska financovania zo štátneho rozpočtu mať ani nemôžeme.
Preto ak teda hovoríme o idei návrhu zákona tak, ako hovoril predseda výboru Jarjabek, že hovoríme o A a je legitímne sa o tom baviť a povedzme teda aj B, ktoré končil slovami: "kto platí, rozhoduje", tak povedzme teda aj to C, pretože v súčasnom stave platí štát, platia zadávatelia reklamy, RTVS-ka prenajíma nejaké priestory a živí sa aj vlastnou činnosťou a platia ľudia poplatok za elektrickú energiu. Čiže ak dnes z tretiny rozhoduje o financovaní RTVS štát a keď platí to, čo hovoril pán poslanec Jarjabek: "kto platí, rozhoduje", máme si teda myslieť my, ako opoziční poslanci, že z tretiny o RTVS rozhodujú politici? Toto som si mal zobrať z toho, že chcem vlastným návrhom zákona, aby ľudia, ktorí odvádzajú dane do štátneho rozpočtu, cez štátny rozpočet financovali televíziu a či pán Marček alebo pán Jarjabek hovoril, že toto sú iný typ peňazí a preto nebude priama väzba na RTVS, lebo keď od nich vypýtame sólo daň, tak bude lepšia? Ja si myslím, že tí ľudia, čo odvádzajú dane a odvody do štátneho rozpočtu a rozpočtov verejných financií, majú k týmto peniazom rovnaký vzťah a keď budú vedieť, že z týchto peňazí je platená RTVS-ka, tak k nej budú mať vzťah úplne rovnaký, ako to, či teraz tých 4,6 eura platia alebo nie.
Alebo teda zmeníme uhol pohľadu a budeme hovoriť, že keďže štát dnes financuje z tretiny RTVS-ku a kto platí, rozhoduje, tak dnes teda z jednej tretiny pri publicistických reláciách, z jednej tretiny pri spravodajstve, z jednej tretiny pri akomkoľvek programe RTVS rozhoduje nejaký politik? Osobne si myslím, že za posledné obdobie tomu tak nie je. Tak sa tu neklamme navzájom, pretože ak si pozrieme vzrastanie miery dôveryhodnosti, pretože sme prijali dobrý zákon o RTVS, pretože, a my sme boli jedni z tých, náš klub OĽANO aj za minulého obdobia, kedy sme sa reálne zamýšľali, to obvinenie ohľadom protiústavnosti a voľby predsedu Miku, toho generálneho riaditeľa Miku, neboli celkom naše slová, i keď sme boli vtedy v opozícii, chceli sme vyššiu profesionalizáciu televízie, chceli sme reálne riadenie a chceli sme sa, áno, nebaviť donekonečna alebo nerozprávať donekonečna o tom, kto aký dlh v RTVS-ke alebo v STV-čke spôsobí a kto kedy to bude sanovať privatizáciou a môžme sa baviť o programe. Ale toto je vývoj spoločný.
To znamená, nemá to parametre ani ministra Krajcera, ani ministra Maďariča, dokázali sme sa dohodnúť a máme dnes možnosť sa baviť o programe. Preto mi tu jeden obrovský falošný tón - a ten som hovoril v úvodnom slove - znie, a to je, že niekto má ambíciu stranícky ovládnuť RTVS-ku. Počuli sme to viacerí v rádiu Expres a ja by som bol rád, keby niekto toto vysvetlil. Pretože návrat do doby stranícky ovládaného, nie štátom, strašia, že keď zavesíme alebo urobíme rozpočet na štátnych zdrojoch alebo zo zdrojov zo štátneho rozpočtu, tak odstránime nezávislosť média.
A tu je politik, ktorý v priamom prenose v komerčnom rádiu povie, že ak bude patriť televízia, Slovenská televízia a rozhlas do pôsobnosti strany SNS, tak vtedy on ponúkne nejaké riešenie. Ako z môjho pohľadu je to obrovský zdvihnutý prst a možnože pán predseda Danko v tomto prípade povedal viac, ako chcel, ale majme toto na mysli a majme sa napozore, pretože stranícke ovládanie médií verejnej služby je problém. Nieže ľudia, ktorí odvádzajú peniaze do rozpočtu, vyžadujú, aby sme zabezpečili my to, aby toto médium mohlo byť z tohto rozpočtu financované a budú mať rovnaký vzťah k tej telke, budú očakávať rovnaké výkony, rovnakú slobodu, rovnaký prístup k spravodajstvu, vôbec tých 4,6 eura z môjho pohľadu nebuduje iný vzťah k tej telke, pretože si myslím, že je to neoprávnená daň a skôr to vyvoláva otázky v ľuďoch, ktorí ani nemajú televízor, ktorí dokonca nechytia signál z terestriálu, neplatia si žiadny iný typ káblovej služby alebo satelitnej, napriek tomu platia 4,6 eura, pretože majú doma elektrinu. Toto neobhájime nikde. Toto je proste z môjho pohľadu hlúposť, alebo ten byrokratický nezmysel, ktorý verejnosť cíti.
Bolo tu spomínané referendum, v tom referende sa milión občanov, ktorí môžu voliť, čiže nad 18 rokov, rozhodlo, že - a to nie je malá sila, milión ľudí volí máloktorý stranícky subjekt, ktorý je tu - pri tejto konkrétnej otázke vyslovili jednoznačný názor v roku 2011, že chcú tento typ poplatku zrušiť a my, a na nás politikoch je zabezpečiť, aby médium verejnej služby malo reálne financovanie a nezavádzajme sa tak troška falošnými argumentami, ako keby sme iným typom viaczdrojového financovania vytvárali z média verejnej služby médium štátne, tak to nie je.
Ja som si pre potreby pléna pripravil, niečo málo som zapracoval do dôvodovej správy a pán spravodajca veľmi účelovo vytrhol, dokonca sa venoval Amerike. V Amerike, tam, pán poslanec, slúži na to, že tam nie sú takmer médiá verejnej služby, preto tam je uvádzané, že síce existujú verejné výdavky na tento typ služby, ale tvoria per capita iba štyri doláre na hlavu. U nás na Slovensku tvoria 20 dolárov, je tam, keďže je to celosvetový, celosvetové porovnanie, používam menu dolár.
No vy ste spomínali, pán poslanec Marček, niektoré ďalšie štáty a keďže ja obhajujem financovanie média verejnej služby z finančných zdrojov, tak som si dovolil vo vlastnej dôvodovke hovoriť o tom, koľko platia štáty ako Nemecko, Británia, Francúzsko z verejných zdrojov, Česká republika. Česká republika má viaczdrojové financovanie. Ja si tú debatu veľmi dobre pamätám, keď chceli zaviesť, zvýšiť koncesionársky poplatok, zaviesť valorizačný mechanizmus, ale zároveň Česká republika platí per capita z 10 miliónového štátu z verejných zdrojov podľa dostupného zdroja 39 eur zo štátneho rozpočtu na hlavu. Čiže je ich raz toľko ako nás a z verejných zdrojov, nie z koncesionárskych poplatkov, platia dvakrát toľko, čo my.
Argumentácia, že my vieme ustáť financovanie média verejnej služby, ak sa dostaneme na úroveň Českej republiky a môžeme rovno zrušiť celý nezmyselný zástrčkový zákon, je tá argumentácia, ktorú ja hovorím. Dobehnime per capita, stále to bude polovica. Čiže na jednu hlavu dobehnime Čechy a dokážeme médium verejnej služby financovať zo štátneho rozpočtu. A potom, keď prídeme s reálnymi dobrými programami dvoch full formátových kanálov a keďže ste si dali do programového vyhlásenia vlády, že príde tretí, ja vás prosím, nech to nie je full formátový, ohlasuje to generálny riaditeľ, ale povedzte mi z EBU, ktorý štát si dokáže zobrať tento typ záväzku pri násobne väčších rozpočtoch, že bude ponúkať tri full formátové programy. Ak, tak poďme do monotypu, ja som hovoril aj na výbore, aj ďalej, som veľký obhajca monotypového programu, takzvaného volám ho detský program, ktorý by obnovil detskú tvorbu a keďže platíme z dôvodu podľa mňa nekompetencie bývalých manažmentov na základe tajnej zmluvy s Tarkonom štyri kanály. Tak sa môžeme baviť aj o nejakom type prebratého europrogramu, ktorý by mohol stáť relatívne málo finančných prostriedkov a mali by sme dva monotypy.
Áno, veľmi rád by som sa s pánom predsedom výboru rozprával o programe a tak, ako, ak to zacitujem, že 24-krát spomína, že už sa debata dostala nie o zotrvaní médií verejnej služby, nie o tom, kto a kedy sprivatizuje a v akom dlhu televízia je. Áno, ja si pamätám tie debaty na výbore, keď toto bol obsah, pretože sme mali 50 a viacmiliónové dlhy STV-čky a reálne hrozil jej zánik. Toho sme sa zbavili a podľa mňa v kontinuite a v dohode jednej a druhej vlády a máme možnosť sa baviť o programe, len keďže už to spomíname 24-krát, už sa o tom bavíme príliš dlho.
To, že nemáme reálne publicistické žánre, to že, zachytil som aj debatu o tom, akým spôsobom je stavané spravodajstvo, že slečna, ktorú tu aj stretávame, ktorá pôsobí v médiách ôsmy rok, je už de facto seniorsky žurnalista a je tam teda málo skúseností a podobne, sú z môjho pohľadu tie pozitívne signály, že existuje reálny záujem mladých ľudí, spravodajstvo sa zlepšuje, ale, a už príliš dlho hovoríme o tom, že kedy vzniknú relácie, ktoré môžeme volať publicistické a veľmi radi sa na ne dívame, napríklad na rakúskych ORF, kde majú takisto telerozhlas alebo českých, alebo iných typoch programov. Lebo tu bola dlho debata o jednom formáte, vznikol druhý, čiže hovorím o Lampe a Večere s Havranom, ale myslím si, že tento typ programu by mal byť zastúpený omnoho širšie, nielen tieto dva, ale publicistické relácie. Od média verejnej služby občania jednoducho čakajú, kde akýkoľvek typ svetonázoru, akýkoľvek typ pohľadu na veci verejné, kde by sa mohol akademický svet vyjadriť, kde by naozaj reálne prišlo k stretu nejakých názorových a hľadali sa riešenia, toto jednoducho nikdy komerčný svet neprinesie, prinesie to médium verejnej služby, ale u nás to absentuje.
Čiže ak vystávame skutočne dobré financovanie a predvídateľné, vypracujeme typ programu, ktorý vieme pred verejnosťou obhájiť a dnes teda zrušíme koncesionársky poplatok, tak v nejakom horizonte by sme mohli otvoriť znova debatu o jeho znovuzavedení. Ale dnes je tá situácia taká, že jednoznačne veľká časť verejnosti odmieta koncesionársky poplatok, má výhradu k programu, má výhradu k politickému zasahovaniu a podobne. Druhá, druhý argument je, že cez zmluvu so štátom existuje reálne predpolie ovplyvňovať televíziu cez agresívny finančný nástroj a z môjho pohľadu aj diabolskú zmluvu so štátom, a preto si myslím, že to, čo navrhujem, je riešením situácie. Riešením situácie na nasledujúce, možno dekádu na to, aby sme pred verejnosťou médium verejnej služby obhájili a jeho pôsobenie takisto.
Chcel som, aj ako som avizoval, zareagovať na niektoré, niektoré som zahrnul v tomto vstupe, na niektoré podľa mňa trošička, pán poslanec, pán spravodajca, nehnevajte sa, trošička ste sa viac venovali mne ako predkladateľovi a nie, nemusí vás trápiť miera populizmu, ja s tým neprichádzam, nemusí, neprichádzam kvôli tomu, že sa, a ďaleko skôr som to predložil, než sa začal pán Danko hádať s pánom Maďaričom, ak mi toto chcete vyčítať. Toto totižto do môjho typu rozpráv, ja si ad homine útoky nikdy nedovolím a nech vás netrápi to, či ja prichádzam alebo neprichádzam s populistickým, nie nerobím to. A nemyslím si, že akákoľvek kultúrna téma nejakým veľkým spôsobom zrušuje verejnú mienku do tej miery, že by ste ma z toho mohli kedykoľvek obviniť.
Ale napriek tomu, že chcel by som sa vyjadriť možno k dvom veciam, ktoré sa mi zdali ako-tak odborné a jedna vec, ak ste spomínali to Fínsko, tak skúste teda na plné ústa povedať slovenskej verejnosti, že vy ste za zvýšenie koncesionárskeho poplatku, dokonca ste spomínali, že vy by ste si vedeli predstaviť na príklade Fínska novú daň. To tu ešte teda v rámci tejto debaty nebolo a skúste to teda obhájiť pred verejnosťou, či by ste na to získali mandát, pretože ja som získal mandát na základe toho, čo som mal vo volebnom programe a vo volebnom programe sme zrušenie koncesionárskych poplatkov jednoducho mali a je nás tu viac. Čiže vy, ak ste mali zavedenie po príklade Fínska novej dane, tak hľadajte na to podporu, neutekajte z vlastného poslaneckého klubu a potom, ak získate 76 poslancov, tak rozprávajte, kto je a kto nie je populista a čo robil v septembri minulého roka.
Áno, a tým sa priznávam, ja chcem iný typ financovania kultúry, chcem viac zdrojov do kultúry, chcem transparentné prerozdeľovanie zdrojov do kultúry a chcem viaczdrojové. Hovorím opakovane o zjednotení napríklad kultúrnych fondov, tu vidím pána poslanca Mihála, keď sme o tomto rozprávali, že manažmenty troch kultúrnych fondov míňajú takmer toľko isto, ako prerozdeľujú do kultúrnej obce. Toto je a keď vy sa tešíte, že toto neprešlo, tak si to obhajujte pred verejnosťou. Ja si svoj postoj obhájim, že chcem zmenu financovania kultúry, aby viac peňazí skončilo u tvorivých ľudí a nie v manažmentoch jednotlivých kultúrnych fondov, ktorých z môjho pohľadu máme veľa. Ak vás teší, že niekomu neprechádzajú návrhy zákonov, ktoré prichádzajú z opozície, mne je to iba ľudsky ľúto.
Pretože myslím si, tak ako avizoval pán poslanec Jarjabek, že táto téma sa naozaj veľmi skoro do parlamentu vráti, myslím si, že tak ako som sa venoval či paragrafovanému zneniu alebo dôvodom, bude to veľmi blízka kópia a mne sa to, pán poslanec Marček, nestalo prvýkrát. Čiže áno, máme niekoľko návrhov zákonov, ktoré nemohli prejsť iba kvôli tomu, že som ich predkladal ja a potom ich vládna moc chytila, skopírovala a predložila ich sem znova. Toto je moja skúsenosť a nikdy ma to netešilo. Mne totižto, ak je tu reálne predpolie a reálna argumentačná sila, vždy vadí, že niekto sa díva na akúkoľvek poslankyňu, akéhokoľvek poslanca viac, odkiaľ je, a nie na to, čo reálne predkladá.
Čiže ak by ste sa, ak máte v programe napísané, že chcete kvôli médiám verejnej služby zaviesť novú daň, kľudne vás budem počúvať a budem proti tomu vystupovať. Ak to tam nemáte, tak ste si v rámci toho, čo teraz čítate, dovolili slovenskej verejnosti oznámiť, že áno, podľa fínskeho modelu zavedieme nový typ dane. Ja som proti tomuto a chcem túto daň, ktorá je podľa mňa nesociálna, vyberaná v absolútnej sume, postihuje rodiny a domácnosti s malými príjmami rovnako, ako tých s väčšími, jednoducho zrušiť a ponúkol som reálny model.
Ponúkol som niekoľko čísel, ja ich teraz pri závere svojho vystúpenia možno zopakujem, aby pre plasticitu, bol by som rád, keby som to vedel premietnuť, lebo zasa je to tabuľka. Čiže budem hovoriť o verejných výdavkoch na obyvateľa v USA na financovanie médií verejnej služby, ako podporný argument, že nerobíme nič, keďže v momentálnom stave dávame 20 dolárov na hlavu, nerobíme nič extra. A nebudem hovoriť o USA, kde funguje, v roku 2009 to, myslím, bolo, boli 4 doláre, lebo v európskych krajinách sú to napríklad Belgicko 75 dolárov, Veľká Británia 91 dolárov, Fínsko 99, Dánsko 131, Nemecko 131, Nórsko 134, čiže v priemere v rámci Európy sa z verejných zdrojov financujú médiá verejnej služby sumou 65 dolárov na hlavu, my sme 20. Ak by sme zaviedli tento typ financovania, ktorý navrhujeme, dostaneme sa zhruba do 56 až 59, zostaneme pod priemerom, ale môžeme zrušiť koncesionársky poplatok, ako ho dnes poznáme. Neboli by sme neštandardní, boli by sme z hľadiska financovania médií verejnej služby úplne takpovediac tesne podpriemerní a mohli by sme otvoriť debatu, že čo od média verejnej služby očakávame nanovo a či po zrušení koncesionárskeho poplatku bude niekedy vôľa vo verejnosti, ak niekto si to dá do volebného programu, zavedenie tohto typu financovania médií verejnej služby.
Kým toto nenastane, tak ideme v rozpore s našimi volebnými programami, alebo idete, ja som to teda nenašiel, ale nemusím nájsť úplne všetko, tak ak to tam máte za stranu, ktorú ste kandidovali, tak sa nechám poučiť. Ja spolu so stranou SaS sme mali zrušenie koncesionárskeho poplatku a ja som tento legislatívny zámer ohlasoval dávno predtým, než vystúpil pán Hrnko a následne pán Danko proti ministrovi kultúry Maďaričovi.
Dúfam, že z hľadiska poznámok som spomenul všetko a uvidím, akým spôsobom sa tohoto uchopí plénum, pretože veľmi, a týmto aj chcem inak poďakovať pánovi predsedovi, ktorý tu už nie je, podobne ako pani poslankyňa Laššáková, že vystúpil k tomuto legislatívnemu zámeru, nebýva to často, ale nepočul som stanoviská iných koaličných strán a keďže sa môžme baviť o číslach alebo nejakej reálnej politickej sile, z môjho pohľadu, ak by strana SNS zahlasovala s opozíciou, koncesionárske poplatky vie zrušiť. Čiže ak bude pán predseda parlamentu hovoriť o jeho sne zrušenia koncesionárskych poplatkov a idei, ktorú teraz v prvom čítaní robíme a chce na to hľadať politickú silu, súčasné plénum parlamentu disponuje touto politickou silou na to, aby sme koncesionárske poplatky jednoducho zrušili a nepotrebuje k tomu ani poslanecký klub SMER-u.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Ja by som chcel zdôrazniť jednu vec, že každý riaditeľ, ktorý sa uchádza o kreslo generálneho riaditeľa danej inštitúcie, predkladá projekt. Súčasťou toho projektu je programová aj ekonomická vízia a stratégia a v tej ekonomickej musí rátať aj so spôsobom financovania a tak ju postaviť na celé svoje volebné obdobie. Takže nepovažujem za najdôležitejšie množstvo financií alebo nielen teda množstvo financií, ale za veľmi dôležitý považujem aj spôsob hospodárenia s týmito financiami. Tento spôsob hospodárenia musí mať jasné pravidlá.
Na rozdiel od mnohých z vás možno ja som dlho pôsobil v komerčnej televízii a ešte viac rokov vo verejnoprávnom rozhlase a poviem taký veľmi stručný osobný príbeh, keď sme na Rádiu Slovensko ušetrili koncom, ku koncu roka 600-tisíc korún. Vtedy ešte boli koruny. A keď som, samozrejme, povedal riaditeľovi, že cieľom bolo nielen ušetriť, ale odmeniť našich pracovníkov za dobrú prácu, tak som dostal odpoveď od ekonomickej riaditeľky, že to sú peniaze celého rozhlasu. A ja som sa na programovej rade pýtal kolegyni z Rádia Devín, Gabi, koľko ste ušetrili vy? Odpoveď bola: nič. Pýtal som sa šéfredaktora Rádia FM, Rock FM, koľko si ušetril? Nič. A dodal s úsmevom: "keď ušetríš, o toľko menej na budúci rok ti dajú". Takže takéto bolo kedysi hospodárenie a nebolo to dávno, takže preto zdôrazňujem, že dôležité je aj nájsť optimálny spôsob a efektívny spôsob, ako s tými prostriedkami narábať.
Ďakujem.

Ja budem reagovať na pána Viskupiča. V prvom rade by som chcel povedať, že nemám záujem robiť ataky na vašu osobu. Vy máte predkladať zákon, ja mám právo sa k nemu vyjadriť a vy stále hovoríte, je to populistické zrušiť poplatky koncesionárske, hej? Pre mňa je to stále populizmus. Pretože kde urobí sa diera v štátnom rozpočte a odkiaľ zobrať tie peniaze? Zoberiete ho zo školstva, zo zdravotníctva?
Čo sa týka mojej zodpovednosti pred voličmi, tak to vám jednoznačne môžem povedať, že ja si zodpoviem pred svojimi voličmi svoj názor. To, či som ja odišiel zo strany Sme rodina alebo som bol vylúčený, to ste možno sledovali, ak nie sledovali, ak ste to nesledovali, tak som bol vylúčený. Ale aby sa vám čoskoro nestalo, že z vašeho OĽANO zostane polovica. To, čo sa u vás deje. Takže to vám, to vám len prajem, aby, aby ste niečo také zažili.
No a čo sa týka fínskeho modela, aj k tomu môžem povedať. To bol ako príklad, rozumiete, že ako to riešia v iných krajinách. No a rušenie tých koncesionárskych poplatkov, dobre, ale potom môžme tiež povedať a navrhnúť, aby štát zaplatil aj celú výšku zdravotných odvodov. Dokonca aby ľudia nemuseli platiť ani DPH. Možno ani dane. Možno by štát mal vyplatiť všetkým ľuďom mesačne takzvaný nepodmienečný príjem a občania si môžu tiež povedať, zrušme parlament, zrušme poslancov. K čomu asi bude vývoj smerovať? Minimálne cez inštitúty priamej demokracie.
Ďakujem.

Ďakujem za faktické poznámky. Myslím si, že to, čo ste hovorili k rozhlasu a spôsobu financovania, my sme totižto z vášho uhla pohľadu úplne na tej istej lodi a pretože, áno, ja hovorím, zrušme koncesionárske poplatky, nastavme rozpočtové pravidlá v rámci RTVS-ky tak, aby to nefungovalo, ako ste opísali, ale nech si to znáša štát a nie občan platením 4,6 eura za zástrčku. To, že to funguje doteraz veľmi podobne, sa asi nebudeme my dvaja dlho sporiť. To isté, že sa dá ušetriť pri externom zadávaní programov, dokonca je vaša výhrada voči súčasnému fungovaniu RTVS-ky a teda aj kvôli tomu nechcete zvyšovať koncesionárske poplatky a myslím si teda, že mali by ste zahlasovať za zrušenie koncesionárskeho poplatku, pretože občan si jednoducho nezaslúži, aby tento spôsob míňania finančných prostriedkov financoval ešte sólo daňou. Zaveďme priame financovanie zo štátneho rozpočtu, vyčistime tieto boliestky a potom sa môžme baviť o inom type financovania. Dovtedy vyťahujeme od ľudí finančné prostriedky a učíme sa, či rozpočtové kategórie jedného typu programovej služby v Slovenskom rozhlase vie ušetriť a v druhom nie, ako ste uvádzali príklad.
Pán Marček, iba stručná reakcia. Ja nikdy nikomu neprajem nič zlé a skúste sa postarať o to, že ste nezávislým poslancom. Ja nemám nejaké ambície vám tu hovoriť o tom, čo sa deje v našom poslaneckom klube, a tým, že ste sa absolútne demaskovali, že nám prajete, aby sme si zažili polovicu klubu, no tak to ja vám neprajem.

Pán predsedajúci, panie kolegyne poslankyne, páni poslanci, na začiatku by som rada dve poznámky.
Po prvé. Je naozaj absurdné, že poplatky sú viazané na elektrickú zástrčku, to je unikum asi v celom svete. Myslím, neviem, či sa to ešte niekde na svete takto praktizuje. To je jedna vec. Takisto aj to, že podnikatelia sú viazaní a platia podľa počtu zamestnancov. Tak to je, to je jeden, jedna absurdná vec.
Ďalšia vec, druhá poznámka, prosila by som, aby sa otvorila otázka vrátenia názvu Slovenská televízia a Slovenský rozhlas. To len na margo.
A teraz dovoľte, aby som pristúpila k môjmu príspevku. Denne sme svedkami, ako médiá v Slovenskej republike nielenže popierajú naše vlastné dejiny, ale i to, s akou bezohľadnosťou až nenávisťou pristupujú k nášmu národu. Niet v tom ani štipky úcty a vlastenectva, ktoré u iných národov sú vecou samozrejmou a bez ktorého by žiaden národ neprežil. Takzvané vysporiadavanie sa s minulosťou zneužívajú na to, aby náš národ pokorili a obrali o budúcnosť. Nepriatelia slovenského národa vedeli a dobre vedia aj dnes, že pre národ nie je nič horšie a zhubnejšie ako politická a historická negramotnosť. Z nej vyplývajú aj ostatné nebezpečné neduhy, ako ľahostajnosť, poníženosť, neodôvodnený pocit menejcennosti, neopodstatnená strata hrdosti a sebavedomia, neúcta k sebe a k svojeti. Výsledkom toho je, že mocnejší, prefíkanejší a podlejší môžu si takýto národ ľahko podmaniť, zotročiť a využiť na svoje ciele.
Máme tu niekoľko súkromných televízií, ktoré majú programy také, akí sú ich zahraniční majitelia. A potom tu máme takzvanú verejnoprávnu televíziu, ktorá sa tak iba tvári, ale má od verejnoprávnosti poriadne ďaleko. Je taká, ako je jej riaditeľ, ktorý je zjavne presvedčený, že je aj jej majiteľom. Evidentne nechápe zmysel slova verejnoprávnosť. Nebudem dlho rozoberať prehrešky tejto televízie, aby som vás dlho neunavovala. Najzreteľnejším previnením takzvanej verejnoprávnej televízie je, že podáva skreslené, nepravdivé správy a mnohé dôležité správy úmyselne zamlčuje, ak jej to nezapadá do obrazu, ktorý maľuje svojim divákom, ak je to podľa vedenia politicky nekorektné. V ničom si v tom nezadá so súkromnými televíziami. Ako my Slováci hovoríme, ako by ich jedna mater mala.
Do takzvanej verejnoprávnej televízie sa dostanú tak, ako do súkromných televízií, v podstate iba tí istí ľudia a takzvaní politológovia a komentátori udalostí, ako sú napríklad Mesežnikov, Samson, Radovan Geist, Miroslav Kusý a ďalší svojho druhu, ako keby tu iní ani nežili. Ako verejnoprávna televízia by však rozhodne mala dať rovnaký priestor celému spektru názorov a ľudí, aby diváci mohli posúdiť jednotlivé pohľady a názory aj ľudí, ktorí vidia veci a udalosti inak, ako je všeobecné vnucovanie iba jediného pohľadu na udalosti. Diváci by si tak sami mali utvoriť svoj vlastný názor.
Teraz idem k jednej poslednej udalosti, ktorá sa nedávno stala. Naši predkovia v európskej histórii mnohokrát odrazili nebezpečné invázie moslimov a iných nájazdníkov, ktorí vyvražďovali náš národ a robili z neho otrokov. V súčasnosti je trend prekrúcať históriu v prospech islamizácie pod zámienkou akejsi bezhraničnej tolerancie a akejsi bezhraničnej ústretovosti. To znamená, že my sa nielenže nemáme brániť, ale máme prehodnotiť hrdinské boje našich predkov na prejavy rasizmu a xenofóbie. 11. a 12. septembra 1683 sa konala, odohrala víťazná bitka proti Turkom pri Viedni, ktorej 333. výročie sme si pripomínali v tomto roku a predpokladali sme, že taliansky film Bitka pri Viedni by bol vhodným prostriedkom, aby sme si túto udalosť priblížili. Absurdnosťou je, že riaditeľ RTVS, teda verejnoprávneho média aj so svojím ansámblom, že si dovolí posudzovať, či film, ktorý si diváci žiadali odvysielať, je xenofóbny, rasistický alebo inak onálepkovaný, ako sa to stalo na 333. výročie bitky proti Turkom pri Viedni kedysi. Diváci si žiadali odvysielať film Bitka pri Viedni od talianskeho režiséra Renziho Martinelliho.
Václav Mika, generálny riaditeľ, odpovedal divákom, citujem: "Najväčším problémom scenára, ale aj celého filmu, je nielen podľa nás manipulatívny pohľad na historické udalosti s neskrývaným xenofóbnym a šovinistickým podtónom." No tak toto už je neslýchané. Aká to bohorovnosť? Kam sme sa to už zase dostali? Je to už ako déja vu. Takto to predsa chodilo za československej totality, čo sa nám vtedy nepáčilo a nepáči sa nám to ani teraz. Riaditeľ RTVS odmietol odvysielať taký hodnotný film, ale nemal žiaden problém odvysielať komplet komunistickú takzvanú povstaleckú históriu, ktorú už za manipuláciu histórie zrejme nepovažuje. Dokonca nepremeškal oblažiť národ informáciou, že mu homosexuálny pár dvoch mužov si pod Tatrami povedal svoje áno. Považuje to zrejme za tak dôležitú správu, bez ktorej by občania Slovenskej republiky asi boli duchovne ochudobnení a utrpeli by ťažkú ujmu. V tomto duchu, v duchu manipulácie a bezočivého vnucovania, čo si máme o tom či onom myslieť, by som mohla ešte veľmi dlho pokračovať.
Na záver už iba toľko, ak sa súdruh Václav Mika cíti okrem riaditeľa aj majiteľom RTVS, tak nech nežiada od ľudí nijaké poplatky, nieto ešte zvýšené proti doterajším, ale nech si ju láskavo platí zo svojich vlastných súkromných peňazí.
Ďakujem.

Ďakujem pán predsedajúci. Kolegyne, kolegovia, chcel by som poďakovať či už za vystúpenie v rozprave alebo s faktickými poznámkami. Mám totiž pocit, že niektoré témy nie je márne otvárať a keďže máme v rokovacom poriadku jednu zásadnú chybu, budem ju volať chyba všeobecnej rozpravy, že poslanec parlamentu nevie nijakým spôsobom odomknúť toto plénum bez toho, aby sem priniesol nejakú legislatívnu zmenu a tým pádom sa nevie baviť o aktuálnych spoločenských otázkach okrem toho, že sa bavíme o návrhoch zákona a nad týmto by sme sa mohli zamyslieť, keďže tu sme zabili štyri a pol dňa rozprávaním o rokovacom poriadku, tak som pripravil legislatívny návrh, ktorý má určiť ideu, ideu spravodlivého, transparentného a nezávislého financovania média verejnej služby. Určil som, že médium verejnej služby v našej spoločnosti jednoznačne potrebujeme, ak voľne sparafrázujem súčasného ministra kultúry, hlavne na to, aby sme zabránili idiotizácii slovenskej spoločnosti a predkladám a predložil som podľa mňa reálne odpočítateľný, krátko, stredno aj dlhodobo akceptovateľný finančný model financovania média verejnej služby.
Chcem zrušiť diabolskú zmluvu so štátom, chcem zrušiť koncesionársky poplatok a chcem zaviesť nateraz viaczdrojové financovanie RTVS, a to je štátny rozpočet, predaj, reklamy a teleshopping a výnosy z vlastného majetku a z vlastnej činnosti. Nateraz by tento typ financovania priblížil financovanie RTVS z verejných zdrojov európskemu priemeru, ktorý je 65, zhruba 65 dolárov na hlavu. Ak by sme médium verejnej služby financovali sumou 0,15 % z HDP, tak by sme sa dostali zhruba na úroveň 56 až 59 dolárov na hlavu a mali by sme vyriešené, celý rozpočet RTVS nateraz pri dvoch full formátových kanálových službách Slovenskej televízie 1, Slovenskej televízie 2 a šiestich službách Slovenského rozhlasu. Nič neštandardné by sme nerobili. Dokázali by sme spraviť to, aby sa dalo manažérsky počítať s istým obnosom finančných prostriedkov, dokázali by sme, keďže je reálne asi o 9 až 12 miliónov vyšší, sa popasovať s odstraňovaním technologického deficitu, možno rozvysielanie regionálnych redakcií po celom Slovensku, možno iný typ programových služieb, ktoré by raz a na vždy odpovedal na otázku slovenských mladých rodín a detí, že nemáme poriadny kanál, ktorý rozpráva k našim deťom po slovensky. Toto by mali byť priority otázok pri financovaní média verejnej služby a ak tu nebudeme politikárčiť a obviňovať sa navzájom z populizmu, tak by sme sa mohli dopracovať k nejakému typu riešenia.
Chcem poprosiť v záverečnom slove o podporu tohto zámeru, aby sme sa mohli venovať možno už konkrétnym paragrafovým zneniam v druhom čítaní. Čiže, pani poslankyne a páni poslanci, kto má na mysli dlhodobú udržateľnosť a dobrý vývoj a dobré financovanie médií verejnej služby, kto chce, aby politici mali menší vplyv na programovú štruktúru média verejnej služby, kto by chcel lepšie spravodajské pokrytie a lepšiu publicistiku, kto chce lepší program, viac poézie, viac žánrov, viac predstavení vo vysielaní RTVS, jednoznačne tento návrh zákona musí podporiť.
Preto dúfam, že debata o nehospodárnom míňaní finančných prostriedkov pri príprave jednotlivých relácií v rámci RTVS, plytvanie finančnými prostriedkami, v tomto prípade úhradcom za elektrinu, ako naznačoval pán poslanec Farkašovský, sa dá riešiť aj tak, že štát dokáže absolútne európsky štandardne médium verejnej služby odfinancovať, urobiť poriadok, ponúknuť kvalitný program a následne možno otvoriť iný typ debaty, a to je, ak tento návrh zákona prejde, možno o nejakom inom pilieri, inom type financovania. Nateraz vás teda prosím o zrušenie koncesionárskeho poplatku a diabolskej zmluvy so štátom a zavedenie percentuálneho financovania média verejnej služby.
Ďakujem za pozornosť.

Ja už iba krátko. Budem citovať pána Rezníka, šéfa TASR. Zrušiť koncesionárske poplatky znamená vlastne zoštátniť verejnoprávne médiá, teda vystaviť ich dennému priamemu mocenskému vplyvu aktuálnej vládnej moci. Ďalej reagoval tak na zdôvodnenie programovej tézy koalície, SDKÚ, DS, SaS, KDH a MOST - HÍD, kde sa hovorilo aj o pláne Radičovej vlády, ktorou súčasťou boli aj štyria Matovičovci, vrátane pána Viskupiča, predkladateľa, zrušiť koncesionárske poplatky. Namiesto nich chcel vtedajší kabinet verejnoprávne média financovať na základe fixného zákonom garantovaného percenta z výdavkov štátneho rozpočtu.
Tak toto už tu bolo. Došlo k reforme STV a Slovenského rozhlasu a ich zlúčením na RTVS, ale nedošlo k zmene financovania, a to opakujem, sedeli na strane vládnej koalície aj štyria Obyčajní ľudia.
A ešte jeden citát, pán Rezník: "Akokoľvek dobre mienená snaha o zrušenie koncesionárskych poplatkov a ich nahradenie pevným percentom z HDP bude viesť najprv k rozkolísaniu existujúceho systému financovania verejnoprávnych médií a následne k jeho kolapsu, z čoho vyplynie automaticky postupný zánik verejnoprávnych médií.". To je k tomu.
Čiže ja osobne hovorím, nezvýšiť, neznížiť, nech ostanú tak, ako je. A čo sa týka, ešte si neodpustím poznámku, ja neprajem, aby sa OĽANO rozpadlo. Ja prajem, aby tu neboli také strany, ktoré sú o moci štyroch poslancov. To je všetko.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi, aby som predstavil tento zákon. Je to opäť taký zákon, ktorý s dotýka, poviem, tých maličkých, alebo tých malých. Úprimne, trošku ma prekvapilo dnes pri hlasovaní, keď sme hlasovali o zákonoch kolegýň, ktoré sa týkali rodiny, že teda neprešli ani jeden z nich, hoci si myslím, že boli to dobré návrhy, čo trošku mi tak berie nádej z toho, že by takýto zákon, ktorý tiež sa stavia na stranu tých slabších, mohol prejsť, ale napriek tomu sa budem snažiť vám ho predstaviť a hovoriť k vám tak, aby ste sa nad tým zamysleli a dali tomu šancu.
Čiže o čo ide pri tomto zákone? Možno tak na úvod formálne, teda toto je návrh zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. Teda hlavným účelom tohto predloženého návrhu je zaviesť do zákona, do tohto zákona, novú skutkovú podstatu trestného činu nevyplatenia faktúry.
Situácia, poďme si trošku možno priblížiť situáciu, v akej sa nachádzame. Živnostníci sú podnikatelia, ktorí dnes sú, myslím si, že ťažko skúšaní, musia naozaj rozmýšľať nad tým, ako tú živnosť udržať a vôbec fungovať v nej, pretože by som povedal, tie polienka pod nohy im za posledné obdobie boli prikladané. Ich podmienky sa zhoršujú. Dôležité je povedať, že toto je skupina podnikateľov, ktorá ručí s celým svojím majetkom. A práve to, že keď sa dostanú do situácie, že nedostanú vyplatené svoje peniaze, nemá dopad len na ich podnikanie, ale má dopad aj na celú ich rodinu. Ale zase môžeme si povedať, že dobre, tak prečo tí živnostníci ostávajú živnostníkmi?
No povedzme si, kto sú živnostníci. Primárne sú to ľudia, ktorí v skutočnosti nechcú byť odborníkmi na podnikanie, oni nechcú časom, dobre, sú ľudia, ktorí začnú ako živnostníci a časom prejdú na eseročku a možno na akciovú spoločnosť, lebo sú to talenty na budovanie veľkých firiem. Ale mnohí živnostníci nemajú ani tú túžbu a možno aj nemajú ten talent na to, aby vybudovali veľké firmy, proste chcú robiť svoje remeslo, chcú ho robiť dobre a nechcú sa trápiť tým, čo všetko musia, musia spĺňať a chcú mať za to zaplatené. Čiže je to len taká, by som povedal, priepustka na to, aby mohli robiť svoje remeslo a mohli byť zaňho zaplatení.
A práve tu, toto je tiež podľa mňa veľmi dôležitý aspekt tohto zákona, prečo je dôležité, aby títo ľudia boli chránení. Pretože to nie sú nejakí špekulanti, to nie sú ľudia, ktorí si chcú teraz najímať právnikov na to, aby im vymáhali ich pohľadávky. To sú naozaj ľudia, ktorí sa primárne chcú venovať svojmu podnikaniu a chcú byť zaňho zaplatení. Lenže, žiaľ, dnešná doba, vidíme, či už veľkí hráči, keď to tak nazvem slušne, veľké firmy vedia mnohokrát zneužiť práve to, že toto sú podnikatelia a nie sú nijako chránení a práve preto prichádza aj tento zákon, aby sme poskytli práve týmto najzraniteľnejším túto ochranu, pretože je tu ešte ďalší rozmer, a to je to, že mnohí ľudia sa stávajú takzvanými nútenými živnostníkmi. Sú to ľudia, ktorí, by som povedal, že mohli by byť zamestnancami a vieme, že toto svojho času riešil aj pán premiér, ktorý hovoril, že máme tu mnoho takých živnostníkov, ktorí sú v skutočnosti zamestnancami, ale nepožívajú ochranu zamestnancov. A práve to im bráni v tom, aby s nimi nebolo zametané, keď tak poviem.
Čiže tento zákon chce priniesť práve, keď tak poviem, pohľadom zvýšiť kredit živnostníkov a povedať im: "už s nimi nemôžete viacej zametať". Proste toto sú ľudia, ktorí tiež budú mať vymožiteľnosť svojho práva a ak s nimi budete zametať, tak nielenže to bude nejaký priestupok, ale bude to trestný čin. A to je, myslím, veľmi dôležité, aby sme si uvedomili pri podstate tohto zákona, že chceme im dať krytie, ktoré im prináleží, ktoré majú mať práve z toho dôvodu, že sú malí, že sú mnohokrát neskúsení aj v legislatívnom procese a vo vymáhaní svojho práva a práve preto tí, ktorí to o nich vedia, zneužívajú túto ich nevedomosť, zneužívajú túto ich bezbrannosť a dostávajú ich mnohokrát do veľmi životných náročných situácií.
História ukázala, a práve aj to je dôvod, prečo tento zákon prichádza alebo prišiel, je, že história nám na Slovensku ukazuje, ako je s týmito ľuďmi zametané. Veľké firmy, a keby som len spomenul asi takú, najvypuklejšie bola kauza Váhostavu, kedy živnostníci naozaj boli veľmi poškodení a mali veľmi malú vyjednávaciu pozíciu, až si vyjednali nakoniec nejakých 50 %. Tak to je úplne, až poviem smiešne, ako môžeme, to je veľká skupina ľudí. My nehovoríme o tom, že by to bolo pár ľudí. To je veľká skupina ľudí. Len problém je to, že sú to malí ľudia a tým pádom nemajú taký vplyv, nie sú tak zosieťovaní, nemajú takú moc a nevedia sa brániť.
A my ako zákonodarný zbor potrebujeme aj takýmto ľuďom ukázať, že aj vy ste pre nás dôležití, je vás mnoho, chceme, aby ste tu podnikali, chceme, aby ste sa venovali svojmu remeslu a chceme vám dať pocit toho, že štát sa o vás zaujíma a bude vás chrániť pred tým, aby ste mohli byť zneužívaní, aby ste mohli byť zneužívaní ľuďmi, ktorí proste pristupujú k podnikaniu veľmi ľahkovážne a povedia si: "A čo tam, tých už nemusím vyplatiť, tí mi nemajú ako ublížiť.". Čiže toto je filozofia, ktorá tu dneska na trhu, žiaľ, vládne. Je prítomná, že sú tu podnikatelia, sú tu veľké firmy, ktoré si takýmto spôsobom dokážu povedať, že tí, ktorí mi nemôžu ublížiť, tak tí sú mi ľahostajní a viac-menej môžem sa, môžem sa na nich vykašľať.
Takže preto aj dôvod, prečo tento zákon prichádza, prečo ho predkladáme do Národnej rady, aby sme ochránili jednak živnostníkov, ktorí sú malí podnikatelia, ktorí sa chcú venovať svojmu remeslu a právom im patrí mzda za odvedenú prácu, pretože oni tú prácu vykonajú a patrí im tá mzda. Ale, žiaľ, nevedia sa k nej proste mnohokrát domôcť. A ľudia, ktorí sa rozhodnú im tú prácu nevyplatiť, by mali vedieť, že im to len tak ľahko neprejde, aleže spáchajú trestný čin. A toto sú kroky, ku ktorým pristupujú aj iné zákony alebo videli sme to, keď sa aj znižovala sadzba na trestný čin neplatenia daní. Tak presne taký istý tam bol zámer toho, aby jasne bolo ukázané, že takéto skutky sa proste v spoločnosti tolerovať nebudú. A tento zákon má pôsobiť ozdravne na povedomie alebo na podnikateľské správanie aj v prospech malých živnostníkov, ktorí sú mnohokrát tak potrební, pretože urobia tú drobnú robotu. Urobia tú drobnú robotu a tie veľké firmy si naozaj najímajú týchto drobných podnikateľov na to, aby tú drobnú robotu urobili, ale potom sa rozhodnú, že im tú drobnú robotu nezaplatia, lebo však sú len drobní. Ale ako som hovoril, ručia celým svojím majetkom a takéto nevyplatenie faktúr je pre nich veľmi, dokáže byť až smrteľné.
Takže tá podstata toho zákona je o tom, že ak podnikateľ, ktorý si dal vykonať prácu takýmto živnostníkom a nezaplatí mu faktúru, má tam, samozrejme, nejakú splatnosť a 30 dní po splatnosti nezaplatí napriek tomu, že mu to zaplatiť môže, sa, by som povedal, vedome, vedome vykonáva trestný čin, ktorý by po novom už toto bol trestný čin a tým pádom tá vymožiteľnosť je omnoho vyššia.
Takže chceme a pre tú skupinu, ktorí sú "tí nútení živnostníci", vyrovnávame, ale nielen pre nich, ale aj pre tú prvú skupinu, vôbec, živnostníkom ukazujeme, ste pre nás dôležití a kladieme vás na úroveň, kde si aj vy zaslúžite ochranu, lebo takisto ako zamestnancov je mnoho, tak aj živnostníkov je mnoho, zaslúžite si aj vy patričnú ochranu a vyrovnávame vlastne tento nepomer trestnoprávnej ochrany, ktorý bol medzi zamestnancami a živnostníkmi.
Takže preto my očakávame, že tento návrh a verím, že po tom aj, čo som povedal, to dáva zmysel aj vám, že toto môže priniesť a prinesie zlepšenie podnikateľského prostredia a zlepšenie správania veľkých podnikateľov, ktorí, áno, sú na trhu veľkí podnikatelia, ktorí sú čestní a úprimní a myslia to dobre a chcú sú plniť svoje záväzky, ale vieme, že na trhu sú aj firmy, ktoré svoje záväzky si plniť nechcú, hoci by mohli a takýchto práve to má postihnúť a ukázať im, že nemôžete si tu robiť, čo chcete, pretože to nie je zdravé prostredie pre fungovanie trhu.
Myslím, že to je v stručnosti všetko. Bude teraz za chvíľočku otvorená rozprava, takže určite privítame aj vaše postrehy, ak by ste k tomu ešte chceli niečo povedať. Ja, však ešte bude záverečné slovo.
Tak zatiaľ ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci. K návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Igora Matoviča, Eduarda Hegera, Jozefa Viskupiča, Mareka Krajčího a Eriky Jurinovej na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.
Vážený pán predsedajúci, dovoľte, aby som v zmysle § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu zákona. Návrh zákona spĺňa po formálno-právnej stránke náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov.
Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh zákona prerokoval ústavnoprávny výbor, ktorý navrhol aj ako gestorský výbor s tým, aby gestorský výbor prerokoval návrh zákona v druhom čítaní do 32 dní od jeho prerokovania v Národnej rade v prvom čítaní. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť výboru vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výbore v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.