9. schôdza

Ja by som sa chcel pána Pčolinského spýtať, spomínal, že takýchto prípadov exekuovaných sú tisíce, že či to má nejak kvantifikované, či už počtom ľudí, počtom exekúcií alebo teda objemom finančných prostriedkov, alebo teda len vychádza z nejakej všeobecnej intuície, že všetci vieme, že to takto je.
Ďakujem.

Ďakujem.
Pani poslankyňa Anna Zemanová.

Ďakujem pekne za slovo.
No, tie prípady, ktoré tu hovoríte, sú ľudskými tragédiami častokrát a východisko z nich je veľmi ťažké. Avšak tento zákon, mám pocit, že sanuje zase len nefunkčný štát, nefunkčný systém. Keby fungoval inštitút osobného bankrotu, tak aspoň pri tých väčších pohľadávkach by sa dalo týmto ľuďom pomôcť. Asi v prvom rade by sa mali využiť existujúce právne nástroje na to, aby sa ľudia dostali do normálneho funkčného stavu, aby sa mohli zamestnať, aby mohli splácať svoje dlhy. Asi nie je úplné riešenie odpustenie, nejaké paušálne odpustenie dlžôb, ale skôr by mala byť nejaká právna pomoc, resp. tieto inštitúty osobných bankrotov by mali byť možno lacnejšie, pružnejšie, rýchlejšie, aby vlastne dlh, ktorý človek má, nenarastal, ale aby mal nejaký splátkový kalendár, aby sa mohol slušne zamestnať a aby ho neprenasledoval exekútor pri akejkoľvek situácii, kedy sa človek zamestná. Pretože je pravdou, že je to len narastanie potom čiernej práce, narastanie ľudských tragédií a rodinných osudov.

Ďakujem.
Poprosím ešte raz o kľud v sále.
S reakciou na faktické poznámky pán poslanec Peter Pčolinský.

Ďakujem pekne.
A, pán kolega Baránik odišiel, ale musím povedať, že absolútne nerozumiem, o čom hovoril, vôbec mi nedávalo logiku to jeho vystúpenie.
Pán kolega Uhrík, ako som spomínal, tie štatistiky sú zhruba také, že k 31. 12. 2014, myslím, to je údaj, bolo živých viac ako, to znamená neukončených, 3 milióny 100-tisíc exekučných konaní voči fyzickým osobám, z toho je necelý 1 milión ľudí, čiže fyzických osôb. Čo sa týka tohto nášho návrhu zákona, bavíme sa o zhruba 56 % celkového počtu týchto exekúcií, čo som spomínal. To sú exekúcie vo verejnom záujme, čiže zhruba 56 % z tých troch miliónov exekučných konaní sú exekúcie sociálna, zdravotná a daňový úrad.
Pani kolegyňa Zemanová, prepáčte, ale podľa mňa ste veľmi nepočúvali a nie som si istý, či ste dobre prečítali ten návrh zákona, pretože my nehovoríme o odpustení dlžôb. Každú svoju dlžobu si človek zaplatiť musí, exekučná amnestia je o tom, že istinu človek zaplatiť musí bezpodmienečne. Ak ju zaplatí, tak sú mu odpustené trovy, odpustené trovy, poplatky a tak ďalej.
A ešte k tomu, čo ste hovorili, viete, no bohužiaľ, na Slovensku žijeme v krajine, kde je problém sa zamestnať, kde je problém vymožiteľnosť práva, kde častokrát úradníci stoja nad zákonom, stoja nad človekom. A to, čo vy hovoríte, je síce pekné, ale, bohužiaľ, na Slovensku to takto nefunguje. Realita je trošku iná.
Ďakujem.

Ďakujem.
Pýtam sa, či sa niekto chce prihlásiť do rozpravy ústne. Uzatváram možnosť prihlásenia do rozpravy ústne. Prihlásili sa traja poslanci vrátane pána poslanca Krajniaka, ktorý sa tak isto prihlásil do rozpravy.
Poprosím teda o vystúpenie pána poslanca Krajniaka, pripraví sa pán poslanec Boris Kollár.
Ešte raz, prihlásení sú traja, dobre?

Vážený pán predseda, vážené dámy a páni, u niekoho by možno mohol vzniknúť dojem, že pri exekučnej amnestii ide o nejakú podporu ľudí, ktorí nezodpovedne konali, ľudí nezodpovedných, ktorí vlastným pričinením a vlastnou vinou sa dostali do problémov, a preto štát by ich nejakým spôsobom mal vychovať, aby jednoducho sa poučili a neopakovali nejaké chyby, ktoré urobili. Lenže my tu máme veľkú skupinu ľudí a ja vám uvediem štyri príklady skupín ľudí, ktorí sa dostali do tejto situácie nie vlastnou vinou, nie vlastnou vinou.
Prvá skupina ľudí je, ktorí sa do tohto stavu dostali z dôvodu choroby, to znamená, človek sa nesprával nezodpovedne, ale jednoducho ochorel, nebol schopný splácať ďalej niektoré záväzky, ktoré jednoducho mal. Za normálnych okolností by ich bol schopný splácať, mal tú vôľu, ale mohlo dôjsť k tragickej nehode v rodine proste, kde sa druhorodený príslušník musel starať o deti a dostal sa, my to voláme čertove koleso, z ktorého sa neviete sami dostať. Chcete splatiť svoje záväzky, ale nemáte tú možnosť, lebo jednoducho vám to narastá takým spôsobom, že to neviete splatiť. Pýtam sa, že aký zmysel má týchto ľudí, ako v čom ich ešte chceme vychovať alebo poučiť. Oni chcú pracovať a chcú splatiť svoje záväzky, ale proste už to nie je matematicky možné. Kolegovia možno ešte o tom budú hovoriť.
My tu máme dôchodcu, ktorému v roku 1999 vymerala Sociálna poisťovňa z tohto roku nedoplatok, došiel mu ale až o veľa rokov neskôr. On sa medzičasom stal penzistom a spláca 53 euro mesačne do roku 2090, oficiálne vyrubené. Tak prosím vás, aký to má zmysel? A ten človek, chudák, on to naozaj platí poctivo tých 53 euro, ale aký to má zmysel? Dokedy on bude splácať niečo; on by to bol splatil, len až po rokoch, keď to nabehlo, dostal vôbec informáciu, že tam má nejaký nedoplatok.
Mimochodom, Sociálna poisťovňa vám nepovie, lepšie povedané takto, keď sa aj vy informujete, nemám u vás náhodou nejaký nedoplatok, oni vám povedia, nemáte. Ale keď na druhý deň zistia, že máte, že sa pomýlili, tak vám ho vyrubia a vy nemáte žiadnu istotu, že aj keď chcete konať akokoľvek zodpovedne voči štátu, že proste sa tam neudiala nejaká chyba. Čiže prvá skupina je choroba.
Druhá skupina, to si veľmi jednoducho viete predstaviť, je strata zamestnania. To znamená, človek si zodpovedne nastavil svoju finančnú matematiku a svoj rodinný rozpočet, ale jednoducho z dôvodu toho, že proste sa presťahoval zamestnávateľ, aj nejaký veľký, presťahoval výrobu inam, ten človek napriek tomu, že má vôľu, jednoducho znovu sa dostane do toho čertovho kolesa, z ktorého nevie sám vystúpiť.
Tretia skupina sú preddavky. Vám sa môže stať, že pokiaľ legálne, keď robíte načierno, tak sa vám to nestane, ale pokiaľ niekto legálne si otvorí živnosť a v jednom roku dosiahne vysoký príjem, podarí sa mu proste zamestnať alebo urobiť nejaký obchod, alebo proste sa mu zadarí, ale druhý rok už nie, tak mu budú vyrubené také preddavky, že v prípade, ak nemá rovnako vysoký príjem ten ďalší rok, tak ich nemá z čoho splatiť. Zákon je tak blbo nastavený, že pri všetkej ochote, dokonca aj úradníkov, nie je možné tie preddavky vyrubiť inak. A čo s takýmito ľuďmi urobíme? Oni neurobili žiadnu chybu, oni sa správali zodpovedne, dokonca ešte si vybavili živnosť, aby legálne priznali, zdanili svoj príjem a odviedli všetky odvody. Čo s nimi, čo im chceme vyčítať, čo tento človek urobil zle? A napriek tomu je znovu v tom čertovom kolese a nevie sa z neho dostať.
Štvrtý príklad vám poviem, štvrtá veľká skupina ľudí. Rozvod. Chlap sa rozvedie, častokrát nie z vlastnej viny, to znamená, že dôvodom na rozvod je manželka, ale keďže majú deti, súd im priklepne, súd mu priklepne platenie nejakého výživného. Viem vám povedať konkrétne príklady, kde jednoducho o rozvod požiadala manželka, pretože si našla iného partnera. Súd priklepol natoľko veľké výživné, že ten chlap nedokáže ho proste, nedokázal ho splácať. Dostal sa do začarovaného kruhu, zobrali mu postupne všetko, on chce robiť a je mu to figu platné, nedokáže sa z toho dostať. Niekoľkokrát žiadal súd, prišiel som o prácu, proste nie som schopný utiahnuť takéto výživné, súdu je to jedno. Čo má ten človek robiť, kde on urobil chybu? Platil všetky svoje záväzky, kým vládal, kým stíhal, kým jednoducho mal taký príjem, že to bol schopný robiť. Kde urobil chybu?
Toto sú štyri skupiny ľudí, kde si myslíme, a sú to veľké skupiny ľudí, ktorí majú vôľu, chceli by patriť do systému, chceli by patriť do normálneho prostredia, kde platia dane, odvody, chcú pracovať. Umožnime im to! Veď my by sme mali umožniť, aby čo najviac ľudí platilo dane, platilo odvody, boli legálne zamestnaní. Poviem vám príklad, Jaguar vraj nevie nájsť dostatok ľudí, musí ich zháňať v Rumunsku, kde-tade. Ja si myslím, že možno by vedel minimálne nejakú časť jednoducho nájsť, keby tí ľudia, ktorí sú aj kvalifikovaní, nemuseli byť mimo systém. Proste im nestojí za, nemá to pre nich žiadny zmysel sa prihlásiť, pretože aj tak ten exekútor by im všetko skásol.
K pánovi poslancovi Baránikovi iba jedna poznámka. Je to analógia s generálnym pardonom, to znamená; v Sociálnej poisťovni. Ak by platilo to, čo ste povedali, tak potom to, čo urobila Sociálna poisťovňa v roku 2010, by bolo protiústavné a nemohlo by to prebehnúť. Podľa všetkých informácií to prebehlo v súlade so zákonom. Sociálna poisťovňa získala milióny a milióny eur tým, že niektorí ľudia to využili a splatili svoju istinu. Zdá sa mi, že právne to bolo v poriadku.
Pani poslankyňa Zemanová, rozumiem tomu, čo ste povedali, ale je tu jeden veľký rozdiel. Povedali ste, že mali by sme lepšie využívať zákon o bankrote. Lenže firmy majú aj druhý nástroj, môžu požiadať o reštrukturalizáciu, alebo ako sa kedysi hovorilo alebo ako sa hovorí, o vyrovnanie. V čom to spočíva? Že vy sa dohodnete s veriteľmi, že splatíte istú časť svojich záväzkov a výmenou za to vás nedajú do bankrotu. Firma túto možnosť má, napríklad Váhostav ju využil, ale mnoho iných ďalších firiem. A ja sa pýtam: To človek je u nás menej ako firma? Prečo by človek nemohol dosiahnuť vyrovnanie, prečo by musel ísť rovno do bankrotu? Uvedomte si, že pre mnohých ľudí je to aj, povedal by som, veľmi psychologická záležitosť, že proste bankrot je niečo, že ten človek končí, že to má proste na hlave ako nejaký biľag, zbankrotoval tuto môj sused.
To, čo my robíme týmto návrhom zákona, je, že im umožňujeme vlastne dosiahnuť vyrovnanie. Pričom čo sa týka vyrovnania v reštrukturalizácii firiem, tak si myslíme, že ten pomer, ktorý ľudia zaplatia, čo sa týka istiny v našom prípade, je oveľa, oveľa vyšší, ako je priemerný výnos z vyrovnania u väčšiny súkromných firiem na Slovensku.
Pán poslanec Uhrík odišiel, ale chcem mu povedať, že problém s tými číslami, my máme presné oficiálne čísla od Sociálnej poisťovne, z finančného úradu aj od Všeobecnej zdravotnej poisťovne. Lenže keď sme si ich overovali na základe tých, ktoré sú voľne dostupné, tak sme zistili, že tie počty sú oveľa väčšie. Oficiálne čísla sú cca 200-tisíc ľudí, ktorých je priamo zapojených, ktorých by sa nejakým spôsobom dotkol tento náš; pozitívne samozrejme; tento náš návrh zákona. Avšak keď sme to kontrolovali a konzultovali aj s ľuďmi priamo zo Sociálnej poisťovne napríklad, tak sme zistili, že tam nie sú zahrnutí všetci ľudia. Preto je veľmi ťažké sa dopátrať k tomu, že aké to konkrétne číslo je. Ale vieme absolútne s istotou, že sa to týka a môže to pomôcť minimálne 200-tisíc ľuďom priamo, to nehovoríme o rodinných príslušníkoch.
Na záver by som chcel povedať, že určite sú aj ľudia, ktorí sú nezodpovední, ktorí si naberú pôžičku s tým, že ju nechcú splácať. Lenže máme tu strašne veľa ľudí, ktorí sa dostali do tohto čertovho kolesa nie vlastným zavinením. Naozaj, keby ste poznali ich životné príbehy, nevedeli by ste im odpovedať na otázku, kde som urobil chybu, kde som sa mal zasprávať inak. Snažili sa plniť svoje záväzky, pracovať, starajú sa o svoje rodiny.
A myslím si, že takíto ľudia, keď sme dali bankám druhú šancu, keď dávame druhú šancu veľkým podnikateľským subjektom, myslím si, že aj ľudia si zaslúžia druhú šancu, aby sa mohli správať, to, čo je predsa pre štát želané, to znamená: platiť dane, byť v systéme, byť zamestnaní, postaviť sa na vlastné finančné nohy. Myslím si, že byť samostatný je princíp, na ktorom by sme mali trvať nielen z hľadiska štátu, že to nie je dobré, len keď národ a štát dokážu konať samostatne a starať sa o seba, ale princíp samostatnosti by mal byť nejakým ideálom, ku ktorým by sme mali viesť aj ľudí a mali by sme im pomôcť. Tu sú ľudia, ktorí by mohli byť samostatní, starať sa o svoje rodiny bez toho, aby čokoľvek od tohto štátu chceli. Stačí im len strašne málo, len im dať tú druhú šancu, aby mali možnosť sa postaviť na vlastné nohy. Ak tomu môžme napomôcť, myslím si, že by to bolo minimálne pre niekoľko stotisíc ľudí veľký dar toho, že by mohli začať znovu.
Ďakujem vám za pozornosť.

Ďakujem.
Na vystúpenie pána poslanca jedna faktická poznámka. Uzatváram možnosť prihlásenia faktických poznámok.
Poprosím, pani poslankyňa Anna Zemanová.

Len k tomu osobnému bankrotu, ja teda tejto téme sa až nie tak dopodrobna venujem, ale myslím si, že už dnes existuje táto možnosť, len človek musí mať nejaký majetok a musí vedieť zaplatiť tých 690 euro možno za vyhlásenie malého konkurzu, ale je to cesta. Teraz, keď som si otvorila internet a hľadám o tom články, tak od 1. januára by mala, neviem, či teda je to plánovaná novela, alebo či už platí, nie som si istá, novela o osobnom bankrote, ale aj doteraz je to možné. Určite to nie je ľahká cesta, ale je to cesta. Pretože vy ste spomenuli, že, alebo aj kolega spomenul, že istinu človek musí zaplatiť. A z čoho ju zaplatí? Z čoho ju zaplatí, keď nemá prácu? Čiže to je, samozrejme, jedna vec je to, aby tá úžera, alebo tie úroky nenarastali do nemoty, pretože naozaj z toho sa nevymotá. Ale koľkokrát tá istina prevyšuje vôbec možnosti toho človeka, aby sa dostal na nohy. Čiže aj ten splátkový kalendár je preňho šanca, aby mohol byť, aby nebol prenasledovaný exekútorom, ale aby mohol riadnym spôsobom fungovať, žiť a, samozrejme, splácať svoj dlh.

Ďakujem.
S reakciou na faktickú poznámku pán poslanec Krajniak.