16. schôdza

Ďakujem pekne za slovo. Ja sa stotožňujem s tým a navrhujem, aby aj výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj rokoval o tom návrhu. Ďakujem.

Ďakujem, pán podpredseda.
5. bod pozmeňujúceho návrhu - V čl. III bod 1 úvodná veta znie: "1. V § 47a odsek sa 1 dopĺňa alebo v § 47a sa odsek dopĺňa písmenom d) ktoré znie:".
6. bod doplňujúceho návrhu - V čl. III bod 1 (týkajúci sa § 47a ods. 1) sa vypúšťa písm. e).
7. bod - V čl. III bod 2 (týkajúce sa § 47a ods. 2) sa vypúšťajú slová „alebo e)"
8. bod pozmeňujúceho návrhu - V čl. III bod 3 (§ 47a ods. 3) sa za slová „do 1000 eur" vkladá bodka a slová „a za priestupok podľa odseku 1 písm. e) pokutu do 2 000 eur, a to aj opakovane až do odstránenia protiprávneho stavu" sa nahrádzajú slovami „pokutu za priestupok podľa odseku 1 písm. d) možno uložiť aj opakovane, a to až do odstránenia protiprávneho stavu".
9. bod pozmeňujúceho návrhu - V čl. IV § 6a znie: „§ 6a Umiestňovať na pamätníkoch, pomníkoch a pamätných tabuliach texty, vyobrazenia a symboly oslavujúce, propagujúce alebo obhajujúce režim Slovenskej republiky z rokov 1939 až 1945 alebo iný režim založený na fašistickej ideológii alebo nacistickej ideológii, alebo ich predstaviteľov sa zakazuje. Za predstaviteľov režimu podľa predchádzajúcej vety sa považujú členovia orgánov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany na župnej a vyššej úrovni, príslušníci bezpečnostných zložiek štátu a osoby podieľajúce sa na nacistických zločinoch; odkaz 5; v období od 14. marca 1939 do 9. mája 1945. Zákaz podľa prvej vety sa nevzťahuje na predstaviteľov režimu, ktorí sa zapojili do protifašistického odboja alebo iného odporu proti režimu Slovenskej republiky z rokov 1939 až 1945 alebo iného režimu založeného na fašistickej ideológii alebo nacistickej ideológii."
Poznámka pod čiarou k odkazu 5 znie:
"5) § 3 ods. 1 zákona č. 553/2002 Z. z. o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939 - 1989 a o založení Ústavu pamäti národa a o doplnení niektorých zákonov (zákon o pamäti národa) v znení neskorších predpisov."
10. bod pozmeňujúceho návrhu - V čl. IV sa za § 6a vkladá nový § 6b, ktorý znie:
„§ 6b V prípade pochybností o tom, či sa osoba považuje za predstaviteľa režimu Slovenskej republiky z rokov 1939 až 1945 alebo iného režimu založeného na fašistickej ideológii alebo nacistickej ideológii, na ktorého sa vzťahuje zákaz podľa § 6a, sa príslušný orgán obráti na Ústav pamäti národa; odkaz 6; ktorý je povinný zaslať vyjadrenie v lehote do 90 dní, v ktorom zároveň posúdi aj možnú účasť posudzovanej osoby na protifašistickom odboji alebo inom odpore proti režimu Slovenskej republiky z rokov 1939 až 1945 alebo inému režimu založenému na fašistickej ideológii alebo nacistickej ideológii."
Poznámka pod čiarou k odkazu 6 znie: "6) § 7 ods. 1 zákona č. 553/2002 Z. z."
Navrhovaný § 6b sa označuje ako § 6c.
V nadväznosti na vloženie nového § 6b sa legislatívno-technicky upraví aj úvodná veta v čl. IV.
Ďakujem, pán podpredseda.

Pán kolega, ak toto malo byť riešenie toho sporu, ktorý sme tu viedli, že aj Alexandra Dubčeka môžte na základe vášho zákona vyhlásiť za kriminálnika, tak toto riešenie je smiešne. Vy ste to alibisticky hodili na Ústav pamäti národa, ktorý nie je vedeckou inštitúciou, on je liaheň takého primitívneho antikomunizmu, oni sú, oni majú v náplni práce nenávidieť bývalý režim. No logicky vám povedia, že tí ľudia, ktorí sú, u ktorých sme na pochybách, nejakým spôsobom neviedli odpor voči bývalému režimu a špeciálne si to užijú pri Alexandrovi Dubčekovi, pretože pokiaľ definujete bývalý režim ako to obdobie od roku ´48 po 17. november ´89 tak reálne platí, že Alexander Dubček do tohto obdobia nejakým závažným spôsobom proti tomuto režimu nevystupoval. Napriek tomu je symbolom Nežnej revolúcie, čiže z tohto hľadiska, áno, Alexander Dubček na základe vášho zákona bude zakázaný ako na Slovensku, akože ho nemôžme oslavovať. Ja si myslím, že na západe puknú smiechom. Jednu z našich najväčších osobností, ktorú si vážia v Nemecku, Francúzku, v Taliansku, mi na Slovensku, nebudeme môcť oslavovať, to je neuveriteľné, tak toto naozaj nerobili ani stalinisti.
Mimochodom, spomeňme napríklad Eugena Suchoňa, ktorý v 50. rokoch dostal titul národný umelec, dostal potom aj rád Víťazného februára a bol predstaviteľ bývalého komunistického režimu, ak to tak chcete nazývať. Dokonca ho prehovárali, aby; on chcel vstupovať do komunistickej strany a jeho odhovárali komunisti, aby pôsobil teda neutrálnejšie. No Eugen Suchoň už nebude viac môcť byť oslavovaný a žiadna ulica ani žiadny pamätník Eugenovi Suchoňovi nebudeme môcť určiť. Toto sú dôsledky vášho nezmyselného zákona.
Ja vám poviem jedno, čaká vás karma, ak sa vrátime k moci, ako prvé tento zákon zrušíme a príde zákon o nemorálnosti liberálneho kapitalizmu. Tešte sa. (Reakcie z pléna.)

Pán poslanec Blaha, tiež ma to zarazilo, ale teda v jednej veci s vami musím súhlasiť, toto veru stalinisti v 50. rokoch nerobili. Stalinisti v 50. rokoch ľudí zatvárali, strieľali, vešali, bránili im, aby si uplatňovali svoje základné ľudské práva, nemali sme ambíciu robiť to, čo stalinisti 50. rokoch, ktorých vy tak obdivujete a ani to nerobíme. Ďakujem a som rád, že sme sa aspoň na tomto zhodli.

Ďakujem. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi v krátkosti sa vyjadriť ku predloženému návrhu zákona a hneď na úvod konštatovať, že veľmi vítam túto iniciatívu predkladateľov. Osobne ju považujem za prvý odvážnejší, no o to dôležitejší pokus sa aspoň na nejakej morálnej úrovni vysporiadať s ťažkými čiernymi a kontroverznými obdobiami našej histórie. Pomenovať veci, tak ako naozaj sú, bez krvavých očí, triezvo, jednoducho, pravdivo. Bez hnedej či červenej clony.
Komunistický režim rovnako ako ten nacistický či fašistický bol jedným z najzločineckejších režimov, aké ľudstvo zažilo a o akom máme dôkazy a záznamy. Tieto dva režimy si dokopy vyžiadali možno cez 100 mil. obetí. Od druhej svetovej vojny si väčšina ľudí osvojila, no a ja podotýkam, že veľmi správne, presvedčenie o extrémistickej povahe nacizmu a fašizmu a nemá problém, až na pár našich kolegov, ktorí tu momentálne nie sú a nie sú ani historici, odsúdiť tento režim a je o tak dobre.
Nacizmus a fašizmus boli naozaj neľudské a nemorálne režimy, ktoré potláčali práva svojich vlastných občanov a zvykli sme si ich stíhať, stíhať aj hlásenie sa k tejto ideológii a znovu podotýkam, správne.
V prípade komunistického režimu sme však boli pre mňa z nepochopiteľných a neprijateľných dôvodov benevolentnejší. Žiaden oprávnený orgán štátu, bohužiaľ, vrátane súdov či OČTK nedokázal dôrazne a naozaj bez akýchkoľvek pochybností povedať, že velebenie komunistického režimu, ktorý bol minimálne tak zlý ako režim nacistický, a tak neprijateľný, a tak cez čiaru a v demokratickej spoločnosti tak neakceptovateľný, že je nemorálny. A nielen to. Niekomu, nikomu nebolo bránené, pardon, ak predstaviteľom tohto režimu vzdávali pocty, osadzovali tabule a vyhotovovali busty. Dnes sa ideme pokúsiť zjednať aspoň čiastočnú nápravu.
Predložený návrh zákona chce komunistický režim aspoň v morálnej rovine postaviť na roveň toho fašistického, čo z neho robí veľmi podstatný krok správnym smerom. Tento návrh má snahu označiť komunistický systém za nemorálny. A on ním skutočne bol. Jeho nemorálnosť nespočívala len v tom, že na ceste k pokroku ako k svetlejším zajtrajškom bolo povolené fyzicky zlikvidovať svojho oponenta, triedneho nepriateľa, ale jeho nemorálnosť spočívala aj v akejsi vnútornej schizofrénii, ku ktorej štátny aparát tlačil svojich občanov. Doma si vyznávať, čo chceš, na verejnosti však buď vzorný súdruh, súdružka, vyznávač ideálou marxizmu-leninizmu, zväzák, pionier a tak ďalej. Ak nie, máš problém.
Režim učil ľudí mnohokrát klamať, ohýbať svoje svedomie, povoľoval alebo minimálne ticho súhlasil s kradnutím a s predstieraním. Veľakrát z tých, čo sa rozhodli spriečiť tomuto režimu, na to veľmi, veľmi škaredo doplatili. Niektorí zamestnaním, iní majetkom, niektorí dokonca životom. Mnohí následkom zneužívania štátnej moci, zneužívania inštitútov štátneho donútenia utrpeli rozsiahle ujmy. Presedeli dlhé mesiace a roky v ťažkých žalároch, utržili v mene republiky nespočet buchnátov, kopancov, znevažovania, dehumanizácie a ostrakizácie neraz s celoživotnými následkami. A stali sa obeťou ťažkého psychického a fyzického týrania.
Na záver môjho vystúpenia mi dovoľte ešte raz poďakovať sa predkladateľom za ich iniciatívu a oceniť ju. Režim, ktorý nerešpektuje slobodnú vôľu jednotlivca a nevytvára všetkým rovnaké podmienky na rozvoj, či dokonca cielene stratifikuje občanov na horších a lepších, podľa straníckej príslušnosti či kádrovej spoľahlivosti im priznáva viac alebo menej práv, si nič iné, ako byť označený za nemorálny a protiprávny, nezaslúži. Návrh zákona má aj moju podporu. Veľmi rád mu dám svoj hlas a ďakujem veľmi pekne za vašu pozornosť. (Potlesk.)

Pán kolega, vy si to možno neuvedomujete, ako si protirečíte. Vy ste definovali ten bývalý režim ako ten totalitný, ten zlý, lebo si tam mal princíp, že doma si rob, čo chceš, ale vonku musíš veriť v tie budovateľské ideály socializmu, komunizmu. Tak ste to povedali vy. No, ale veď to robíte teraz vy. Doma si môžem myslieť, čo chcem, ale keď vyjdem von, tak musím veriť v tie budovateľské ideály liberalizmu alebo konzervativizmu, alebo vašich pravicových ideológii, lebo inak ma zavriete. Čiže vy ste si vlastne osvojili ten princíp, ktorý kritizujete na bývalom režime, a do bodky ho napĺňate. Rozumiete, že ste v absurdnej situácii. Že ak by ste chceli chrániť tú slobodu a demokraciu, ktorú podľa vás znevažovali stalinisti v 50. rokoch, tak by ste ju museli priznať aj svojim oponentom, aj tým komunistom. Ale to nedokážete. Tak ste taký istý.
Takisto hovoríte, že v bývalom režime boli odopreté rovnaké podmienky na rozvoj ľuďom, ktorí mali inú kádrovú a politickú príslušnosť. Však to je to isté, čo robíte dneska nám. Lebo sme ľavičiari, lebo sme komunisti alebo socialisti, alebo anarchisti, alebo čokoľvek. Máme iný názor na historické veci, na ideály, tak nám odopierate naše práva. Lebo sme ľavičiari. A vy chcete, čo vlastne vyčítať tým boľševikom a tým stalinistom. Však v čom je ten rozdiel? V čom ste iný, pán kolega? Ja vás naozaj začnem nazývať súdruh.
Ďakujem.

Kolega, no vôbec nie. Ja k tomu iba veľmi krátko a v zásade iba to, že keby to bolo tak, ako to hovoríte, tak tu dnes nesedíte. A vy ste dôkazom toho, že nie je pravda to, čo ste teraz povedali. (Potlesk.)