16. schôdza

Páni kolegovia, ďakujem pekne. Kolegovia poznajú moje názory a stotožňujú sa, takže aspoň k vám budem prehovárať. Ste tu zostali jediní, aby ste si ma vypočuli. Veľmi pekne ďakujem.
Páni kolegovia (zaznenie gongu), začnem tým, čo tu spomínal pán, už budem hovoriť súdruh, Drdul. Viete, keď osočujete bývalý režim, tak by ste sa mali snažiť celkom logicky sa od neho dištancovať aj svojím správaním, aj svojím postojom k životu. Že áno?
Ja napríklad odsudzujem to, čo bývalý režim urobil z hľadiska slobody slova. Áno, odsudzujem to. Odsudzujem, že prenasledoval kresťanov. Odsudzujem, že prenasledoval ľudí s iným názorom. Odsudzujem všetky tie stalinské čistky v 50. rokoch. Odsudzujem to. A napriek tomu ma aj vaša NAKA, aj vaša polícia chce kriminalizovať, lebo som si dovolil mať svoj názor a povedať, že v tom režime boli aj dobré veci. Boli dobré veci. Boli dobré veci, ako bolo bývanie pre všetkých, ako bola práca pre všetkých, ako bolo zdravotníctvo, ako bola výstavba všetkých tých vecí, ktoré dodnes využívame - školy, škôlky, nemocnice a tak ďalej, to bolo dobré.
A tým nechcem nijakým spôsobom zľahčovať to, že sa diali zlé veci, aby sme si rozumeli. Ale toto naozaj bolo dobré. A vždy budem ďakovať generácii našich starých otcov a starých mám. Ľudí, ktorí možno verili mnohí v komunistické ideály, po vojne rozmlátená Európa, kapitalizmus vyústil vo fašizmus a videli, kam to celé speje. Chceli mať istotu, stabilitu. A prečo to tým ľuďom vyčítate? Tak verili v niečo, to nebolo, že verili v gulagy a verili v to, že sa treba zabíjať. Nie. Oni verili v ideály. A tie ideály hovorili o rovnosti. Hovorili o odstránení chudoby. Hovorili o veciach, ktoré možno chceli aj mnohí kresťanskí autori. To znamená viac lásky spoločnosti a viac rovnosti. Ale ak sa to nejakým spôsobom vymklo v 50. rokoch a vymklo sa to takisto v našom bloku, ako aj v tom západnom. Však to boli šialené časy, keď začínala studená vojna. Tak to, preboha, chápme v nejakom historickom kontexte. A buďme, prosím, trošku féroví k tým dejinám.
Ja rozumiem tomu, že tu sú obete, ktoré tu v bývalom režime boli. A je mi to veľmi ľúto. Ale to nemôžete teraz pripnúť na tú myšlienku, lebo tá myšlienka za to nemôže. A Karl Marx nemôže za to, že tu boli v 20. storočí gulagy. Rovnako ako Ježiš Kristus nemôže za to, že sa upaľovali bosorky v stredoveku a novoveku. Hádam, takto rozumiete, že? A tie myšlienky možno boli zneužité inkvizítormi v novoveku a stredoveku, ako aj stalinistami v 50. rokoch. To sa stane. Áno. A je to veľmi zlé. Ale nemôžete kriminalizovať myšlienku.
A ja som tu počul také, že dať komunizmus, dať na roveň fašizmu. Viete, aké je to znevažovanie obetí fašizmu? Fašizmus hovoril o vykynožení Židov, o vykynožení Slovanov, o vykynožení iných etník. Oni to priamo chceli, priamo hovorili. Toto bola nacistická, resp. fašistická ideológia a o tomto hovorila. To nebolo nejakým spôsobom, že sa tá prax zmenila alebo nejakým spôsobom tu ideológiu prevracala. To tak nebolo. Oni napĺňali tú ideológiu, ktorá bola zvrhlá. Tá ideológia bola o vyvražďovaní celých národov vrátane Slovanov, vrátane Semitov, vrátane Rómov. A to je samo osebe niečo obludné a musíme to odsúdiť. A vy na jednu roveň dávate ideológiu komunizmu alebo socializmu, ktorá chcela, aby sme tu žili všetci s naplnenými potrebami. No to je fakt úplný zločin, že chcem, aby ľudia mali na celom svete naplnené životné potreby a žili dôstojne. To je úplný zločin. Lebo o tomto je ideológia alebo filozofia socializmu a komunizmu.
Viete, keď tu stále počúvam, že komunistický režim sem, komunistický režim tam. To nebol ani komunistický režim. Ten režim sám osebe nehovoril, že bol komunistický. On bol tzv. reálny socializmus. Oni si sami do ústavy napchali, že sú socialistický režim. Aký komunistický režim? Ten režim bol postavený na myšlienke socializmu, reálneho socializmu alebo reálne existujúceho socializmu. Tak sa ten režim označuje vo vedeckej literatúre. A slovo komunistický režim je nezmyselné.
Komunizmus je definovaný ako beztriedna spoločnosť, kde sú naplnené potreby ľudí, všetkých ľudí. Takýto systém nikdy nefungoval. Nikdy na celom svete v celých ľudských dejinách nefungoval. Čiže nehovorte tomu komunizmus. Je to znevažujúce a je to absolútne vedecky nepresné. Môžte to nazývať bývalý režim. Môžme to nazývať reálny socializmus. Nazvite to, ako chcete, ale určite slovo komunizmus; ak teda viete, keby ste to použili to slovo niekde hocikde na vysokoškolskej skúške politológie, tak by vás vyhodili jednoducho. Aby ste len rozumeli tomu, že ten pojem používať neviete. A keď sa raz do niečoho nerozumiete, tak sa k tomu aspoň nevyjadrujte. Ja vám neberiem váš názor. Ale takisto ako ja nie som lekár a nebudem sa teraz vyjadrovať k tomu, ako operovať pacienta, tak takisto, poprosím vás kolegovia, keď nemáte na to vzdelanie, tak aspoň takéto nezmysly netárajte.
Ďalšia veci, pani, ale, ale. Dva druhy komunistov fungovali v bývalom režime, dva druhy komunistov. Jedni, ktorí verili v ideály. Dobrí ľudia, ktorí tu budovali všetko, čo tu okolo máme, lebo verili v to, že dokážeme zmeniť ten svet a že bude spravodlivejší a slobodnejší, tomu verili. A mnohí ich máte v rodine, lebo ja mám niekedy pocit, že po roku 1989 sme sa všetci prebudili ako kapitalisti a nikto nemal v rodine iného komunistu. Všetci boli zrazu liberáli a pravičiari. V každej vašej rodine bol určite aspoň jeden komunista, v každej, ak nie sami vy ste boli, ako tu pán Dostál. Ale zrazu potom po roku ´89 všetci prevrátili kabáty a idú vyčítať Blahovi, že je komunista, ktorý mal vtedy deväť rokov. Fantastické.
Dva druhy komunistov. Jeden druh komunistov bol tento veriaci. To znamená ľudia, ktorí mali ideály, ktorí nikomu nič zlé nechceli a ani nikomu nič zle nerobili. A to tu reálne budovali. A tým patrí obrovská vďaka, napriek tomu, že mali názory, s ktorými nesúhlasíte, patrí im vďaka. A takisto ako si ja vážim ľudí, ktorí sú povedzme kresťanského vierovyznania, ale sú to dobrí ľudia, možno majú iný názor ako ja. Takisto si vážim aj mnohých konzervatívcov, mnohých liberálov, ktorí niečomu veria, a rešpektujem to.
Tak, prosím, vy rešpektujte, že existujú ľudia, ktorí majú svoje ideály, s ktorými nemusíte súhlasiť, ale robte, preboha, všetko preto, aby mohli hovoriť svoj názor. O tom má byť demokracia. O tom má byť demokracia.
A potom tu bola druhá sorta ľudí. Ľudia, ktorí iba sa priživovali na tom systéme. Priživovali sa na tom režime. Neverili ničomu. A tí aj častokrát ubližovali ľuďom, lebo človek, ktorý verí v nejaké ideály, nemôže ubližovať ľuďom ako vtedy eštébáci a mnohí iní. To bola tá zlá sorta tých komunistov. Viete, čo spravili títo komunisti hneď po roku 1989? Prevrátili kabáty a dneska sú veľkí kapitalisti, veľkí majitelia fabrík. Všetko to sprivatizovali a dostali to vienka. Taká je realita. (Reakcie z pléna.) Taká je realita. A títo, a týchto poďme naháňať. Ale tí sú dneska vo vašich pravicových stranách. Tí nezostali ľavičiarmi. To sú práve tí pravičiari. To sú práve tí pravičiari... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Blanár, Juraj, podpredseda NR SR
Vážené pani poslankyne, páni poslanci, prihláste sa faktickou poznámkou.

Blaha, Ľuboš, poslanec NR SR
... ktorí sa dneska hrajú na veľkých pravičiarov, ale ako Eduard Kukan, boli ťažkí komunisti. Boli ťažkí komunisti. Alebo spomeňme opäť pána Dostála. Prepáčte, predkladať zákon proti komunizmu a pred rokom ´89 písať oslavné články na Socialistický zväz mládeže. To myslíte vážne? Alebo pán Kiska. Veľký americký liberál, ale predtým sa hlásil do komunistickej strany. To nie je, to vám nepríde ako divné? Podľa vášho zákona, mimochodom, keby sme náhodou alebo niekto náhodou chcel v budúcnosti postaviť sochu Dostálovi alebo Kiskovi nebude môcť, lebo boli predstavitelia komunistického systému. Tak ako to vy definujete, ako to vy nazývate. Veď to je absurdné.
A viete, čo je ešte absurdné? Že podľa vášho zákona my môžme postaviť sochu Felixovi Dzeržinskému. My môžme postaviť sochu Felixovi Dzeržinskému aj Vladimírovi Iljičovi Leninovi. My môžme postaviť sochu a pomenovať ulicu podľa týchto ľudí, ale nemôžme podľa Vladimírovi Mináčovi alebo Alexandrovi Dubčekovi podľa vášho zákona. Lebo vy ste si zadefinovali ten systém od roku 1948 po rok 1989. Dzeržinskij už v roku 1948 nefungoval, že? Už nežil. Lenin takisto. Oni môžu mať sochy, oni môžu mať ulice, ale najväčší netvor nám vychádza Miroslav Válek, Vladimír Mináč, Eugen Suchoň. To sú tí najväčší zločinci a kriminálnici podľa vášho zákona. Chápete, akú absurditu idete prijímať? Chápete to? Toto je zločin na slovenskej kultúre. A jednoducho my nemôžme podporiť ani to riešenie, ktoré navrhol pán Dostál, že teraz o tých našich velikánoch bude rozhodovať Ústav pamäti národa, o tom, či si niekto zaslúži ulicu alebo zaslúži sochu. Antikomunistický ústav, ktorý nenávidí zo všetkého najviac bývalý režim, bude rozhodovať o tom, kto môže a kto nesmie. Ste si tu vytvorili inkvizičný tribunál. Vy to nedáte reálnym vedcom, ktorí fungujú niekde možno na ústavoch Slovenskej akadémie vied alebo na univerzitách. Vy dáte túto právomoc antikomunistickej ustanovizni. Veď to je celé absurdné, páni kolegovia. Absolútne neprijateľné.
Mňa veľmi mrzí tento spôsob nazerania na dejiny, ale krásne ho vystihol naozaj pán Drdul, tak sa k nemu vrátim. Súdruh Drdul, doma si môžme myslieť, čo chceme, ale vonku musíme veriť v liberalizmus, v kapitalizmus a v to, čo chcete vy. Toto je tá vaša slávna demokracia. V čom je, prosím vás, toto iné od toho normalizačného režimu v 70. a 80. rokoch? V čom? Povedzte mi v čom. Že tu môžem sedieť, aha. Čiže, kým ma nezavriete, tak tu môžem sedieť. Mimochodom aj tí disidenti väčšinou boli zavretí na chvíľočku, čo sa aj mne o chvíľku stane, vďaka vašej NAKA. A potom môžu ďalej hovoriť.
To je fantastické, že vy sa tak míľovými krokmi približujete presne k tej praxi, ktorú sa snažíte odsúdiť. Páni kolegovia, to čo teraz robíte je krok k totalite. A čím skôr si to uvedomíte, tým skôr ešte môžte zachrániť demokraciu na Slovenku.