23. schôdza

Pani poslankyňa Tabák bola posledná písomne prihlásená do rozpravy. Teraz sa pýtam, či sa chce niekto prihlásiť ústne. Pán poslanec Borguľa a pán poslanec Richter. Končím možnosť prihlásiť sa ústne do rozpravy.
Nech sa páči, pán poslanec Borguľa, máte slovo.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážená pani kolegyňa, kolegyne, kolegovia, ja si vždy veľmi vážim, keď niekto sa naozaj zaujíma, úprimne zaujíma o zraniteľné skupiny obyvateľstva, ako sú napríklad deti.
Ja si dovolím pri tejto téme ale poukázať aj na inú zraniteľnú skupinu obyvateľstva a o tomto probléme sa diskutuje, žiaľ, veľmi málo a sú to seniori a je to týranie seniorov. Hovorím to preto, lebo týmto aj chcem ohlásiť, že v budúcnosti na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny pripravujeme pracovnú skupinu, ktorá sa bude zapodievať komplexnou legislatívou ochrany seniorov práve proti takýmto tyranským atakom. Možno vám v krátkosti poviem, o čo ide.
Je to problematika, ktorá mnohokrát ostáva zavretá za dverami domácností. Jedná sa o týranie seniorov častokrát tými najbližšími, ich deťmi, ich rodinou, jedná sa o týranie psychické, jedná sa ale aj o týranie fyzické. Veľakrát samotní týraní seniori si toto nepripúšťajú ako problém. Jednoducho oni si myslia, že to je údel, je to kríž, ktorý si musia so sebou niesť, mnohokrát sami seba vinia, že svoje deti zle vychovali, a hanbia sa s tým ísť na verejnosť.
Ale aj keď sa na verejnosť rozhodnú, alebo teda rozhodnú sa tento problém riešiť, tak, žiaľ, nemajú sa dneska na koho obrátiť. Keď sa obrátia na políciu, polícia nevie, ako s týmto problémom nakladať. Keď sa obrátia na sociálnych pracovníkov, sociálni pracovníci nevedia, ako s týmto problémom nakladať. Prehadzujú si to jednotlivé inštitúcie medzi sebou, neexistuje kvalitná legislatíva, ktorá by takto týraných seniorov ochránila. Je tu kvantum prípadov, kedy boli seniori obratí o majetky, kedy práve tými svojimi najbližšími boli, boli pripravení o byty, o strechu nad hlavou, o celoživotné úspory, a následne, keď teda oni v dobrej viere odovzdali tieto veci svojim deťom, tak tie deti sa nezachovali tak, ako by sa mali zachovať, ale zachovali sa úplne opačne a proste tých svojich rodičov sa snažili až, by som povedal, zbaviť.
Keď som cez Parlamentný inštitút nechal spracovať problematiku, alebo teda ako je riešená táto problematika v iných štátoch, tak som bol veľmi prekvapený, že, že žiadna z európskych krajín nemá komplexne pokrytú túto problematiku, a preto sa aj teším - a bude to pekná vizitka sociálnej práce tejto vlády a bude to pekná vizitka tohto parlamentu -, pokiaľ sa nám podarí prijať takú kvalitnú legislatívu, a ako prví prijmeme tú legislatívu, že budeme premiantom Európy. Čiže napriek tomu, že je, že je to teda veľmi, veľmi ťažká téma, môžeme sa stať vzorom aj pre ostatné európske krajiny.
Prepáčte, že som možno trošku odbočil od témy, a ale naozaj si myslím, že treba začať o tomto diskutovať, ale rovnako, ako sú deti zraniteľnou skupinou obyvateľstva, tak rovnako sú aj seniori zraniteľnou skupinou obyvateľstva.
Veľmi pekne vám ďakujem za vypočutie.

Jedna faktická poznámka na vystúpenie pána poslanca.
Nech sa páči, pán poslanec Suja.

Pán kolega poslanec podotkol, že problémy majú aj dôchodcovia, ale zabudol spomenúť ešte jednu vec, nielen v rodinách, ale veľakrát sa stretávame, že aj v domovoch sociálnych služieb, že bolo by tu nastaviť nejaký mechanizmus, ktorý kontroluje aj toto. Veľakrát žijú v podmienkach, ktoré sú dehonestujúce a nie sú dôstojné ľudí, ktorí tam žijú, alebo nikoho by neboli, či sa týka už o hygienu, alebo stravu. Všetko ide bokom čo najviac, len aby bol najväčší mesačný zisk. Vidíme to veľakrát v správach, veľakrát sa s tým stretávame. Ja som toho bol tiež svedkom ako poslanec Banskobystrického samosprávneho kraja, kde sme prišli na kontrolu do domova sociálnych služieb, a vravím, bolo to niečo strašné. Možno väzni v base mali lepšie podmienky. To znamená, že nielen štátne, ale aj súkromné domovy sociálnych služieb by bolo treba kontrolovať, ako sa tu zaobchádza s klientami a v akých podmienkach žijú.

S reakciou na faktickú poznámku, pán poslanec Borguľa.

Ďakujem veľmi pekne. Pán kolega, veľmi správne ste spomenuli a ja som zabudol vo svojom diskusnom príspevku spomenúť domovy sociálnych služieb.
Je to naozaj pravda. Tento problém týrania seniorov sa mnohokrát odohráva aj v domovoch sociálnych služieb, v domovoch seniorov. Je to spôsobené možno aj tým, že slovenské opatrovateľky sú veľmi mizivo ohodnotené, ale naozaj to je, to je jedna katastrofa, aké almužny ony dostávajú, a mnohokrát sa deje, že na jednu opatrovateľku - a teraz dobre počúvajte - pripadá až 50 klientov. 50 klientov. Jednoducho to sa nedá stihnúť časovo. A potom to naozaj vyzerá tak, že tí ľudia sú tam doslova v neľudských podmienkach. Máte veľkú pravdu, musíme sa aj týmto problémom zapodievať.
Ďakujem.

V rozprave teraz vystúpi pán poslanec Richter.

Ďakujem pekne za slovo, pán podpredseda Národnej rady.
Vážené panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi, aby som vstúpil, predpokladal som, že hlavne v druhom a v treťom čítaní, ale myslím si, že aj pri prvom čítaní je potrebné pár vecí povedať, pretože ja vnímam tento krok predkladateľov, že majú záujem urobiť maximálne, čo sa dá, ešte pre väčšiu prevenciu hlavne v rezorte zdravotníctva.
Chvalabohu, rezort, rezort práce a sociálnych vecí prešiel istým systémom po tej prvej nešťastnej Lucke, ten prípad v Ružinove. Myslím si, že sme sa jednoznačne zhodli, že to nebolo zlyhanie jednotlivca, ale že bolo treba prijať systémové prvky, prijalo sa ich relatívne veľmi veľa, a teraz môžem len konštatovať, možno aj do vlastných radov vtedy, na škodu veci, že sa už v tom období neprijímali isté opatrenia aj v rezorte zdravotníctva. Vtedy sme viedli trošku takú malú vojnu, odkiaľ pokiaľ v sociálnej oblasti rezort práce a odkiaľ pokiaľ už by mal začať rezort zdravotníctva. Skôr sa to týkalo finančných prostriedkov zo zdravotných poisťovní, ale to sa týkalo hlavne starostlivosti o dôchodcov.
To je tá otázka, kde končí sociálna, resp. zdravotná, a začína sociálna starostlivosť. To je stále otázka, ktorá je otvorená, ale je nevyhnutné, aby ten prechod, to premostenie sociálnej a zdravotnej politiky smerom k seniorom bol zabezpečený. 1. januára 2014 prijala vláda Národnú stratégiu na ochranu detí pred násilím, prvý strategický materiál, ktorý pokladám za veľmi dôležitý. Od marca ’14 bolo zriadené Národné koordinačné stredisko pre riešenie problematiky násilia na deťoch, ďalšia inštitúcia, ktorá mala prvorade za úlohu vytvoriť predpoklady, aby sa vedelo, ako postupovať v prípade vzniku obdobného prípadu, ako napríklad tá nešťastná Lucka.
To znamená, že neuzatvárali sme isté koordinančné dohody len na úrovni celoštátnej, ale išlo sa dole, išlo sa na regióny, pretože bolo veľmi dôležité nájsť spôsob a formy, ako zapojiť a skoordinovať políciu, prokuratúru, orgány sociálnoprávnej ochrany, ale aj školy, školské zariadenia, mimovládne organizácie, samozrejme, obce a mestá, prípadne poskytovateľov zdravotnej starostlivosti k týmto závažným problémom. Jednoducho, aby každá táto inštitúcia v konkrétnej dobe vedela veľmi operatívne zareagovať, aby sa konalo. Myslím si, že potvrdil ten, to obdobie odvtedy, že ten postup je správny, ale on nikdy nie je ukončený, on je proces, ktorý, život prináša nové veci a na tie musí reagovať aj národné koordinačné, koordinačné stredisko. Bol spustený model miestnej koordinácie, tak jak som ho spomenul, no a, samozrejme, národné koordinačné stredisko má aj úlohy, ktoré vyplývajú z aktualizácií legislatívy, dokumentov vlády, medzinárodných záväzkov, pretože aj tie sú v istom konkrétnom vývoji a reagujú na konkrétne veci, ktoré život prináša.
Možno si málokto uvedomuje, v tom čase aj samotní komisári, aj komisár pre deti bol, vznikol v istom podnete na tie skutočnosti, ktoré sa udiali, pretože už mnoho rokov predtým malo Slovensko záväzok zriadiť takéto inštitúcie, nikto nemal tú odvahu, zriadilo sa to. Dnes je na nás, aby sme zhodnotili, do akej miery tie inštitúty plnia tú úlohu, ale každopádne to bol správny krok, pretože je to ďalší preventívny krok, ktorý môže pomôcť z hľadiska prevencie, prípadne odhaľovania. Zaviedla sa oznamovacia povinnosť pre rodičov od 3 do 6 rokov. Priznám sa, že som nebol veľmi nadšený s tým, že rodič má posielať nejaké, nejaké správy niekde na sociálku a informovať o tom, ale život ukázal, že je to potrebné.
Čo ma prekvapilo, a to je tá nešťastná druhá Lucka, že to ani nie je obdobie po 3 rokoch, ale to je do tých 3 rokov, kedy sme sa spoliehali na to, že príslušní pediatri by mali v tomto prípade vedieť konať. To znamená, to, čo povedali zdravotníci, že keď nebude pediater dávať do ruky rodičovi zdravotnú dokumentáciu dieťaťa v prípade, že sa sťahuje, jednoducho mení lekára bude postačujúce, zdá sa, že nie je postačujúce. Preto vítam a podporujem aj tento krok, zapojiť do toho aj zdravotnú poisťovňu, pretože tá má sumu informácií od každého pediatra, a tam sa dá veľmi veľa v tomto prípade urobiť. Každopádne možno ani ja som nemal vtedy ustúpiť zdravoťákom a mali sme trvať na tom, aby do týchto systémových opatrení boli širšie zapojené aj zložky a orgány rezortu zdravotníctva.
No, prijali sa, myslím si, že v tomto prípade dosť veľké opatrenia z hľadiska sociálnoprávnej ochrany detí a kurately. Ja som doslova vyhlásil jeden rok za sociálnoprávnej ochrany a kurately, prijali sme ďalších 200 ľudí, ktorých môj predchodca pán minister Mihál z hľadiska úspor prepustil, a prepustil hlavne ľudí z prvého kontaktu, práve tých, ktorí mali zabezpečovať starostlivosť, nazvem to, o probléme o rodiny. Áno, aj na toho sociálneho pracovníka, alebo pracovníčku v tej Bratislave vtedy pripadalo 240 problémových rodín. No, myslím si, že štatisticky sa to nedá celkom zvládnuť, samozrejme, nikdy sa nemôže uspokojiť sociálny pracovník s tým, že mu niekto otvorí dvere a povie, dieťa je v poriadku, spí. On ho musí vidieť, prípadne lekár posúdiť, až potom sa dá skonštatovať, že je to v poriadku.
Možno je to aj istá výzva do tohto obdobia, kedy táto vládna koalícia má záujem robiť isté úspory to je tých 10 %, ktoré znižuje, aby sa nestala tá istá skutočnosť, že úradníci budú sedieť na svojich miestach, a tí prví, ktorí sú v kontakte, či sa to týka seniorov, detí, vôbec ďalších otázok, budú v tomto prípade uvoľnení. To sa prejaví niekde úplne inde a prejaví sa to negatívne. Aj táto skúsenosť je dôležitá, aby sa jednoducho takéto veci neopakovali, preto aj napriek tomu, že sa v rezorte sociálnych vecí prijali tieto systémové opatrenia, som rád, že sme do tých, do toho systému zahrnuli týmto návrhom aj rezort zdravotníctva, každopádne som pripravený - aj klub strany SMER - sociálna demokracia - podporiť tento návrh a budeme potom možno po roku, po dvoch vyhodnocovať, do akej miery plní tento zákon tie očakávania, ktoré od neho máme.
Ďakujem.

Päť faktických poznámok na vystúpenie pána poslanca, končím možnosť prihlásiť sa s faktickými.
Pán poslanec Kočiš, nech sa páči.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Pán kolega Richter, chcem sa vám naozaj veľmi pekne poďakovať za veľmi korektívny, korektný a veľmi naozaj odborne zvládnutý príspevok k tejto problematike a k tejto debate.
Ja naozaj veľmi dobre viem, že v minulom volebnom období vy ako minister práce, sociálnych vecí a rodiny ste v tejto problematike naozaj veľmi tvrdo bojoval či už s ministerstvom zdravotníctva, alebo s inými inštitúciami, čiže táto problematika za vašej vlády minulej z môjho pohľadu bola zvládaná vcelku v poriadku. Viem, že sa, že ste sa priamo angažoval značným spôsobom.
Spomínal ste tu sociálnu starostlivosť a zdravotnú starostlivosť, že nie je medzi nimi určitá, určitá medzera. S vami musím úplne súhlasiť, pretože sú to obdobné, obdobné problémy, ktoré sa zvládajú len spoločne a značne aj tak veľmi ťažko, čiže sú to také prepojené nádoby, ktoré, tá sociálna starostlivosť a tá zdravotná starostlivosť, či už je to u malých detí, alebo detí predškolského veku, alebo u seniorov, je to veľmi prepojená problematika, ktorá sa tuná rieši, riešila a stále sa bude riešiť, pretože zatiaľ sme nedospeli v histórii Slovenskej republiky k takým kvalitným zákonom, ktoré by tieto skupiny obyvateľstva, tieto najzraniteľnejšie skupiny obyvateľstva, ako sú naozaj deti a seniori, dokázali ochrániť pred akýmkoľvek zneužívaním alebo týraním do takej podoby, aby sme sa týmto neduhom jednoducho úplne, úplne by sme im predchádzali alebo by sme ich úplne pochovali. Čiže naozaj ešte raz rozprávam, musíme túto problematiku riešiť komplexne a prispôsobovať sa danej situácii, ktorá je.
Čo sa týka komisárky pre deti, tam v tomto nemám veľmi jasno, pretože pani Tomanová niektoré veci robila dobre, niektoré veci nefungovali tak, ako by mali, ale súhlasím, že pediatri, poisťovne aj SPO-čky musia spolupracovať.
Ďakujem.