27. schôdza

Dámy a páni, máme pred sebou dokument o programovom vyhlásení vlády, ktorý napriek tomu všetkému, čo sme si za tie dva dni vypočuli, nie je vôbec zlý. Má ale tri hlavné problémy. (Ruch v sále, zaznievanie gongu a prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Laurečník, Milan, podpredseda NR SR
Páni poslanci, prosím, kľud v sále. Tých, ktorých to nezaujíma, prosím, odíďte a nechajte rečníka rozprávať. Ďakujem.
Nech sa páči, pán poslanec.

Valášek, Tomáš, poslanec NR SR
Vďaka, pán predsedajúci. K tým trom hlavným problémom. Po prvé vláda mala šancu napraviť chyby, ktoré urobila už v tej prvej verzii pred rokom, ale neurobila tak.
Po druhé vláda mala príležitosť prepísať ho tak, aby odrážal aj najhoršiu zdravotnícku krízu za posledné storočie, ktorá bola v čase písania prvej verzie v samých začiatkoch, ale nevyužila ju.
A vláda tiež mala po tretie možnosť dokázať nám, že to myslí so slovami v programovom vyhlásení, či starom, či novom, vážne, ale nepodarilo sa jej. Dovoľte mi vysvetliť.
Málokto z nás dostane v živote šancu na nový začiatok, táto vláda ju dostala, nechala si však ujsť šancu napraviť veci, ktoré - úprimne - sa nemali dostať ani do prvého programového vyhlásenia spred vyše roka, v prípade tam mali byť, ale chýbali. Sem patrí záväzok s presnými číslami – znížiť emisie skleníkových plynov. Tri zo štyroch vládnych strán sľúbili voličom škrty až vo výške 65 % oproti úrovni z roku 1990. To, žiaľ, už krátko po voľbách porušili, ale náš oficiálny cieľ, tak ako ho razíme na pôde EÚ, je 50-percentný, 55-percentný škrt. Ani tento nový cieľ však nenájdete v novom programovom vyhlásení. Hanbíme sa za tieto znížené ambície? Či sme si nie istí, že vďaka koaličným rozdielom budeme vedieť splniť to, k čomu sme sa zaviazali?
Pozoruhodné je, tu sa dostávam k druhému bodu z úvodu, ako málo sa v tejto novej verzii odráža pandémia. Viac ako rok od prepuknutia najhoršej zdravotnej krízy za storočie a jednej z najhorších hospodárskych kríz, mimochodom, od nezávislosti, predkladá vláda programové vyhlásenie, ktoré je v podstate skoro rovnaké ako to spred roka. Jasné, pribudli odkazy na COVID, ale to je málo. Kríza odhalila systémové aj inštitucionálne problémy pri riadení štátu, zmenila prioritu verejných politík, ale málo z toho v novej verzii PVV nájdete.
Kultúra je pekný príklad. Po pandémii je zdevastovaná, neušlo sa jej nič z Plánu obnovy, lebo vraj na to pôjde z iných zdrojov. Chcem tomu veriť, ale zatiaľ je to tak, že žiadne nové zásadné investície sa nechystajú. V PVV nie je o tom ani slovo, ako sa doslova fatálne, alebo ako doslova fatálne postihli reštrikcie časti kreatívneho priemyslu, či o tom, že ho treba posilniť.
Toto nie je len o blahu našich duší, či o tom, aby sme mali večer čo robiť. Už dlhšie vieme, že len zváraním, montovaním či lakovaním áut sa večne ako krajina neuživíme, potrebujeme posilniť iné oblasti ekonomiky, ako práve napríklad kreatívny priemysel. COVID nám poskytol aj dôvod, aj príležitosť len, žiaľ, ostala nevyužitá.
Nechcem len kritizovať, dovoľte jedno slovo pochvaly za zmenu, ktorá je vítaná a ktorá sa v dokumente objavuje a ktorá súvisí s COVID-om. Už v tom dokumente z roku 2020 bola taká skromná zmienka, kľudne sa dalo napísať aj vtedy viac, o potrebe zmeniť spôsob krízového riadenia štátu. Už sme sa o tom dnes trochu bavili, pán minister Naď to otvoril, poslanec Krúpa na to nadviazal okrem iných. Ono je to tak trošku úradnícky žargón, krízové riadenie štátu, ale v podstate to znamená zhruba toľkoto – vlády by nemali len pasívne čakať, kým príde nejaká pohroma typu COVID, a potom konať. Majú si dopredu budovať nielen poctivé hmotné rezervy, ale aj poctivé plány a poctivo ich precvičovať. Na toto všetko má byť normálne dlhodobo určený personál, ideálne pod Bezpečnostnou radou štátu.
My, čo sa tejto téme trochu venujeme, vieme už dlhšie, že tento systém nikdy nefungoval dobre, a kríza jeho slabiny odhalila úplne naplno. Chýbali v kľúčových momentoch a na správnych miestach ľudia so správnymi skúsenosťami. Výsledkom bola často improvizácia, či už to spomínané nasadenie vojakov tam, kde mali niečo robiť civili. Zmätok panoval aj na najvyšších úrovniach vlády, vláda aj vytvorila a následne zrušila permanentný krízový štáb. Takto to nemôže fungovať, ale tie zlyhania boli už tak do očí bijúce, že aby sa vláda poučila krízou, a v programovom vyhlásení hovorí o potrebe zapracovať poznatky z boja proti pandémii a systém krízového riadenia riadne prekopať, čo, myslím, každý z nás, ktorý tému sleduje, len víta. Budem vláde veľmi držať palce, lebo, a tu sa dostávam k tej tretej téme z úvodu, je veľa dobrých nápadov ako tento aj iné, aj v starom, aj v novom programovom vyhlásení, ktoré však zjavne nikoho nezaujímajú, lebo sa veselo porušujú.
Je tam napr. taká klauzula, spomenul ju poslanec Kmec dnes ráno, akože sa k zahraničnej politike Slovenska bude pristupovať spôsobom, ktorý je zodpovedný a že z krajiny urobíme predvídateľného partnera v očiach našich spojencov. Nuž, to sa nie celkom podarilo. Pointou tejto klauzuly bolo zabrániť tomu, aby sa opakovalo to, čo sa dialo za predošlé vlády, kedy minister zahraničných vecí v Bruseli hlasoval a hlasoval správne, podotýkam, za sankcie voči predstaviteľom ruskej vlády, kvôli agresii na Ukrajine a doslova v ten istý mesiac, ak nie v ten istý týždeň, bol vtedajší predseda parlamentu v Moskve robiť si selfíčka s tými istými ľuďmi doslova, na ktorých práve aj Slovensko uvalilo sankcie. Každý, kto k zahraničnej politike trošku pričuchol, vám povie, že takto sa to nedá robiť, lebo ak na Slovensku nevie ľavá ruka, čo robí pravá v diplomacii a v zahraničnej politike, tak nás iní v Európe nebudú brať vážne, ak budeme chcieť niečo presadiť či niečo zablokovať. Preto som túto klauzulu o potrebe konsenzu a jednoty rád podporil už pred rokom. Čo sa však stalo? Koalícii sa podarilo vlastný záväzok nielen porušiť, ale v mnohom podliezť už aj tak SMER-om veľmi nízko nastavenú latku. Bolo to za tejto vlády, podotýkam, bohužiaľ, nie predošlej, keď sa asi prvýkrát od našej nezávislosti premiér postavil v medzinárodnom spore nie za vlastného ministra zahraničných vecí, ale za ministra cudzej krajiny.
Táto schizofrénia zahraničnej politiky, žiaľ, nie je vecou minulosti. Neskončila sa rekonštrukciou vlády, pretože pripomínam, že tie neslávne známe cesty do Moskvy či Budapešti sa obe odohrali už po výmene na premiérskej stoličke. Preto aj slová v programovom vyhlásení, že „vláda sa bude usilovať“, citujem, „o ďalšie posilnenie zahraničnopolitického konsenzu“, vyznievajú tak trošku orwellovsky, priam smiešne, pretože asi s výnimkou človeka, ktorý ich písal, nikto na Slovensku žiadne posilnenie konsenzu či vylepšenie nezaregistroval, skôr naopak.
Ak sme v otázke zahraničnopolitického konsenzu zaradili spiatočku, v inej dôležitej téme, sme tak trošku zaseknutí v neutrále. Vláda si ešte pred rokom dala záväzok, že bude posilňovať vlastníctvo európskych tém na jednotlivých ministerstvách", koniec citátu. Opakujem, vlastníctvo európskych tém na jednotlivých ministerstvách. Opäť znie to ako jeden z takých úradníckych žargónov, ide však o super dôležitú vec, kde je pokrok minimálny a kde nás, bohužiaľ, naša nečinnosť stojí milióny. Ako to? Žiaľ, hoci v sobotu sme oslávili už 17. výročie vstupu do EÚ, drvivá väčšina našich ministerstiev si stále žije, ako keby rok 2004 nikdy nebol a nestal sa. Európske témy, bohužiaľ, sú stále niečo, čo sa berie tak trošku ako povinná jazda. Keď treba ísť na ministerské zasadnutie v Bruseli, tak sa ministri v lietadle prečítajú, čo sa asi od nich očakáva, a tým to často začína aj končí. Nuž a tak sa nám stáva, že prichádzame o relatívne veľké peniaze.
Ako som upozornil s mojimi kolegami z Progresívneho Slovenska minulý týždeň, sme jedinou členskou krajinou Európskej únie, jedinou z 27, podotýkam, kam Európska komisia aktuálne neplánuje investovať ani jedno euro v rámci nového fondu na posilnenie zdravotníckych firiem. Komisia vydala takú šikovnú mapu, ktorú by som vám ukázal, len, žiaľ, predošlý šéf parlamentu nám zakázal audiovizuálne prostriedky, a na tej mape je Slovensko doslova bielym miestom. Všetci ostatní majú pekne farebne vyznačené, aké typy priemyslu majú, ktoré vedia ponúknuť a kam by tá investícia, kam by tá Komisia mohla zainvestovať, len Slovensko je doslova bielym miestom na mape, nič, nula ani jedna firma.
To, samozrejme, vôbec nezodpovedá realite. Máme firmy, ktoré vyrábajú či špičkové testy na COVID, či striekačky, ktoré odporúčajú priamo najväčší výrobcovia vakcín. Donedávna sme vedeli vyrábať aj vakcíny, kľudne by sme mohli aj v budúcnosti, len sa o tom v Bruseli nevie, pretože zlyháva či komunikácia medzi slovenskou vládou a EÚ, či medzi zodpovednými ministerstvami, či medzi vládou a firmami.
Dovolím si tvrdiť, že toto by sa nebolo stalo, keby si všetky ministerstvá zobrali tú európsku agendu k srdcu, keby vedeli, čo sa v ich agende, v ich rezorte, v danom momente na európskej pôde deje, takéto príležitosti by nám neunikali. To nemôže fungovať iba tak, že sa reálne európskou agendou zaoberá iba ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí. Európa nie je zahraničie, tam sa robia rozhodnutia v Bruseli, o väčšine legislatívy, ktorá k nám príde potom do NR SR, tam sa robia veľké rozhodnutia o peniazoch, ktoré k nám prídu, ktoré k nám, pardon, neprídu samé, ak o ne relevantné ministerstvá nezabojujú. Toto všetko si zjavne koaličné strany uvedomujú, aj preto, myslím, ten odkaz, citujem opäť, "posilnení vlastníctva európskych tém", koniec citátu, na všetkých ministerstvách.
Len to tak trochu vyzerá, že ministerstvo zahraničných vecí, ktoré tam ten odkaz dalo, je, žiaľ, asi jediným, ktoré ho čítalo.
Takže prosím vládu v mene nás všetkých, ktorí nechcú, aby sme o európske zdroje prichádzali, aby nás tieto príležitosti obchádzali, aby sa k Európskej únii správali tak, ako sa na 17-ročného člena aj sluší a patrí. Únia patrí aj nám, je naším životným priestorom a pristupujme k nej, prosím, s patričnou, s patričnou vážnosťou.
Vďaka.