48. schôdza

Pomoc tehotným ženám. Tak znie návrh pani poslankyni Záborskej, že ideme pomáhať tehotným ženám. Paradoxné je, že už niekoľkokrát bolo povedané a aj priznané, či vo faktických poznámkach, alebo v rozprave, že ide skôr o tú ideologickú záležitosť a nie pomoc tehotným ženám.
Ja si dovolím povedať alebo prečítať, aby to bolo úplne autentické, príbeh mladej slečny, ktorá vďaka ideológii takmer nieže prišla o život, ale mala skazený život. A preto sú tu aj menovaní niektorí ľudia. Budeme si to čítať, dokonca aj tú slečnu prečítam, ktorí ovplyvnili jej život. Našťastie sa jej z toho podarilo vykorčuľovať.
Bola som 19-ročnou stredoškolskou študentkou, ktorá práve začala maturitný ročník, keď som sa dozvedela, že som tehotná. Predtým, ako som nastúpila do maturitného ročníka, musela som v lete podstúpiť komisionálne skúšky v škole. Pretože som na konci tretieho ročníka bola dlhodobo hospitalizovaná v Psychiatrickej nemocnici Philippa Pinela v Pezinku na psychosomatickom oddelení. Vzhľadom k tomu, že pochádzam z disfunkčnej rodiny, bývala som sama v Bratislave. Prenajímala som si izbu a o všetky svoje výdavky som sa musela starať sama. Zároveň som si však myslela, že mám nárok na zdravotnícku indikáciu k umelému prerušeniu tehotenstva. Nikdy predtým som gynekológa nemala, a tak sa moja cesta k interrupcii sťažila, pretože som nevedela, v koľkom som týždni a zároveň, či interrupciu stihnem do tretieho mesiaca.
Napísala som svojej psychiatričke, tá však, žiaľ, bola na dovolenke. Tak som zašla k svojej obvodnej lekárke v Poliklinike Ružinov Márii Bochníčkovej. Vysvetlila som jej situáciu, to, že si vo svojom veku dieťa nemôžem dovoliť, nemám žiadne rodinné zázemie a ešte stále mám problém so psychickým zdravím. V tej dobe tri rôzne psychiatrické diagnózy. Takže mám nárok na zdravotnú indikáciu, vďaka ktorej môžem zákrok podstúpiť bezplatne. Na to mi však doktorka Bochníčková povedala, že mi neporadí. Namiesto toho mi začala na papier písať telefónne číslo na jej kňaza, s ktorým sa môžem porozprávať, on mi pomôže toto ťažké obdobie prekonať.
Pani doktorka si takisto nenechala vysvetliť, že som ateistka, že sa o všetky svoje výdavky starám sama, bývam v prenajatej izbe a s matkou a otcom nie som v kontakte. Tieto pádne dôvody ju však nezaujímali a stále sa odkazovala na svojho kňaza, ktorý sa so mnou o tomto porozpráva a nepodporí ma v tomto mojom rozhodnutí podstúpiť interrupciu. V jej ambulancii sme debatovali asi pol hodinu. Potom som to vzdala, pretože sa motali stále v tej istej téme toho, ako si dieťa mám nechať a určite mi niekto pomôže.
S plačom som bezmocne odišla z jej ambulancie a v tej chvíli nenávidela svet. Totiž v tom istom čase sa konal aj pochod za rodinu a po meste boli porozlepované bilbordy, ktoré ma ešte viac deprimovali a zároveň pripomínali, že pokým tento zákrok podstúpim, nie som nič iné ako vrah.
Ako si určite môžete predstaviť, moje psychické zdravie kvôli tejto záležitosti išlo stále viac dole vodou. K tomu sa pridal aj celkový diskomfort, pretože som na svojom tele začínala cítiť zmeny spojené s tehotenstvom a niekedy som cez deň vôbec nedokázala fungovať. Napriek tomu, že som si musela zarábať na nájom a chodiť a učiť sa do školy, rozhodla som sa teda navštíviť zastupujúceho psychiatra mojej doktorky. Sídlil v Poliklinike Karlova Ves-Vít Provazník. Prišla som k nemu do ambulancie a vysvetlila mu, že potrebujem od neho ako zastupujúceho psychiatra zdravotnú indikáciu, aby som mohla podstúpiť bezplatnú interrupciu. Pán doktor mi na to odpovedal, že nechce, aby sa o ňom písalo v novinách, že je vrah a zabil dieťa. Následne povedal, že mi vie predpísať Diazepam a ak sa cítim psychicky zle, mám sa ísť dať hospitalizovať na psychiatrické oddelenie v nemocnici Mickiewiczova. Vysvetlil mi, že kvôli spoločenskému tlaku mi nemôže inak pomôcť, má rodinu a kvôli jednému papieru, ktorý mi dá, nechce ísť do väzenia.
Tu mi už naozaj neostávalo nič iné, než podstúpiť umelé prerušenie tehotenstva v súkromnom sanatóriu Koch. Môj vtedajší partner nemal peniaze na to, aby mi finančne pomohol, a tak som ako študentka zaplatila 422 euro za tento zákrok a išla na svojom účte do debetu.
Interrupciu som podstúpila 19. 9. 2019 a neskutočne mi odľahlo, keď som sa po zákroku zobudila. Pretože viem, že mi tento zákrok zachránil moju budúcnosť a nadobudla som opäť chuť do života.
Pani poslankyňa Záborská, tento príbeh píšem kvôli tomu, že mám z toho ešte doteraz zlé spomienky, hlavne na základnú zdravotnú starostlivosť, ktorá mi nebola poskytnutá Máriou Bochníčkovou v Poliklinike Ružinov a Vítom Provazníkom z Polikliniky Karlova Ves. Obvodná lekárka nemá žiadne právo dávať mi telefónne číslo na jej kňaza a odmietnuť mi poradiť, ako mám postupovať v tejto záležitosti.
Bola upovedomená o tom, že beriem antidepresíva a antipsychotiká. Nie som pripravená mať dieťa, nemám ešte ani len dokončenú maturitu, nemám žiadny domov a oporu rodiny, nedbala na to, že chcem ísť na vysokú školu a pokračovať vo vzdelávaní sa. Nemala právo podsúvať mi jej náboženské presvedčenie namiesto vykonania zdravotnej starostlivosti.
Pán psychiater zase dovolil pochodom za rodinu urobiť jeho mienku v tom, že pokým mi dá zdravotnú indikáciu, na ktorú som mala právo na interrupciu, bude za vraha, o ktorom sa bude všade písať alebo nebodaj pôjde do väzenia.
Takže, prosím, aby si všetci politici, ktorí sú proti interrupciám a vyvíjajú spoločenský tlak, uvedomili, že pokým na potrat nechcete ísť, nechoďte. Netreba na to žiadne zmeny, jednoducho nechoďte. Sme demokratický štát, a tak by som mala mať právo rozhodnúť o svojej budúcnosti. Rozhodnúť o tom, kedy budem matkou, rozhodnúť o tom, kedy už som na tehotenstvo pripravená. Som dospelý človek, viem sa rozhodnúť sama a tak, prosím vás, nerozhodujte vy za mňa a nechajte moju maternicu na pokoji. Adela Martinková.
Tak, pani Záborská, verím, že z tohto príbehu ste si zobrali niečo a aj ostatní poslanci, ktorí vehementne obhajujú zákaz interrupcií, organizujú Pochody za život, ohrozujú mentálne zdravie ľudí, podrývate našu slobodu, slobodu ateistov. Verte si, v čo chcete, ale nestarajte sa do našich životov.
Ďakujem veľmi pekne.

To bol, Miro, silný príbeh a, žiaľ, nie ojedinelý. Ktovie koľko takých príbehov je a, žiaľbohu, tieto príbehy sa nedostanú sem ku cteným poslancom, ktorí navrhujú takéto návrhy, ako dneska o ňom rokujeme. Už len k tomu chcem poznámku, že táto si nakoniec išla zaplatiť tú interrupciu, ktovie koľko z nich sa to pokúsi riešiť nejakým spôsobom, že začne piť nejaké Savo alebo niečo, aby ten plod, aby samo potratili, a teda poškodia svoje zdravie a poškodia aj zdravie toho dieťaťa a potom sa narodí také ťažko zdravotne postihnuté dieťa, ktoré mu tuná tento zákon chce zvýšiť príspevky alebo teda dať príspevok 3 000 eur.
Ten kňaz, na ktorého dávali číslo, ten určite nebude tej matke potom pomáhať s výchovou toho dieťa alebo dávať jej financie na to dieťa. Takže, no, toto neni reálna pomoc, o čo sa tu snažia naši kolegovia.

Ďakujem. Mňa iba stále zaráža, kolega Mirko Žiak, že znova si uzatvoril, že my niečo zakazujeme. Nikto tu nič nezakazuje. Povedala to aj tvoja kolegyňa. Šírite strach a klamete. Chcete obalamutiť ľudí, ktorí tento zákon možno nečítali a dôverujú vám, nám poslancom, že sa rozhodneme správne. Neviem, zatiaľ som tu videl tri vystúpenia kolegov, ktorí čítali len nejaké príbehy. Samozrejme, že ja ich nespochybňujem a je mi ľúto aj tejto dievčiny, ktorá zažila to, čo zažila. Samozrejme, že sa s tým väčšina z nás, resp. nikto nestotožňuje, že sa to takto riešilo. Ale to neznamená, že to robia všetci.
Rovnako by sme tu mohli čítať príbehy opačné, hej, boli by sme tu možno do večera. Ale čo je najdôležitejšie, nehovorte, že niečo zakazujeme. Chceme len pomôcť. Kto sa rozhodne, že chce, tak ju bude mať. Tuná sa iba umožňuje, čo najviac možností sa správne rozhodnúť preto, že aký život bude mať, či bude mať život to dieťa a aký bude mať život aj tá žena, ktorá sa nakoniec rozhodne. To je to najdôležitejšie a tento zákon tomu chce pomôcť. Takže, prosím vás, už prestaňte klamať.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Ja možno iba dve poznámky. Prvá z nich je, ak by bol schválený náš návrh zákona o konkrétnej pomoci tehotným ženám, tak lekárka by dala tejto mladej žene do ruky informácie, aké má možnosti. A je mi ľúto tejto dámy, že musela podstúpiť niečo veľmi zlé, ako sme sa všetci zhodli na potratoch, v živote. Ale ak by bol schválený náš návrh zákona, tie informácie dostane, ako dostane finančnú, materiálnu, psychologickú pomoc. A opäť opakujem, my hovoríme o konkrétnej pomoci tehotným ženám, nie o interrupciách.
Ďakujem.

Pani poslankyňa Andrejuvová, vy ste povedali, že sa zhodneme na tom, že potrat je zlý. V tomto príbehu vidíte, že tento potrat zachránil mladej slečne život, ktorá by možno spáchala samovraždu, keby to dieťa mala a zomreli by obidva ľudské životy. Rozprávate, oháňate sa tým, že chránite ľudský život, chráňte ženy najprv! A nie ľudské životy. Je psychiatrická, psychiatrická, prepáčte, som nahnevaný, psychiatrická pacientka ide k obvodnej doktorke a ona ju pošle ku kňazovi?! To kde sme?! Ateistku ide poslať ku kňazovi! Veď sa už uvedomte! Netlačte vašu ideológiu do našich životov. Verte si, choďte si do kostola, ale nestarajte sa do našich životov, nestarajte sa do ženských materníc. Nikto vám nezakazuje chodiť do kostolov. No ešte aj počas pandémie boli kostoly otvorené. Tak netlačte vašu ideológiu do Slovenska!

Vážený predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, zákon na pomoc tehotným ženám je ďalším zo série pokusov, kedy sa stretáva ten starý svet s novým svetom, svet dogiem, zákazov a príkazov so svetom, ktorý rešpektuje fakty a dôveruje ľuďom. Medicína, filozofia ani náboženstvo nepoznajú zhodu na tom, kedy vzniká právo na život plodu. Je to pochopiteľné, keďže každý z týchto pohľadov na svet vychádza z iných východísk. Medicína argumentuje vedeckými faktami, filozofia sa snaží pracovať s objektívnymi poznatkami o svete a o človeku a náboženstvo používa presvedčenie, vieru a dogmy.
Ak niekto verí, že život vzniká počatím, je slobodný v tom, aby žil v súlade s takýmto svojím presvedčením. Môže odmietnuť umelé prerušenie tehotenstva v ktoromkoľvek štádiu tehotenstva. Naša spoločnosť mu to slobodne umožňuje a je to tak správne. Každý z nás má právo si vybrať svoj pohľad na svet. Nie je však správne, aby svoje videnie sveta vnucovali iným a už vôbec nie, aby na základe svojho presvedčenia iných obmedzoval. A presne to sa týmto zákonom, návrhom zákona opäť deje. Predkladatelia by interrupcie zakázali najradšej úplne. Vedie ich k tomu ich ideológia, ich náboženské presvedčenie, ale vedia, že dnes ešte alebo už nie je taká doba. Tak sa snažia postupnými krokmi vytvárať bariéry a obmedzenia, aby to ženám aspoň sťažili.
Napríklad teda predkladatelia navrhujú predĺžiť lehotu, počas ktorej nie je možné vykonať umelé prerušenie tehotenstva. Argumentujú potrebou dlhšieho času na rozmyslenie, ale dnešný zákon ženy v ich rozmýšľaní, v ich rozhodovaní neobmedzuje. Majú toľko času, koľko potrebujú. Jediným obmedzením pre ženy, ktoré nemajú zdravotné komplikácie, je 12 týždňov. Čiže nie 96 alebo 72 hodín, ktoré navrhujú predkladatelia, ale 12 týždňov majú dnes ženy na to, aby sa slobodne rozhodovali o tom, či podstúpia, alebo nepodstúpia umelé prerušenie tehotenstva. A verte tomu, že teda každá tehotná žena nad takýmto svojím rozhodnutím rozmýšľa. Pre každú ženu je toto rozhodnutie jedno z najťažších rozhodnutí vo svojom živote. Nepotrebuje k tomu zákon ani štát, ani náboženstvo, aby milostivo umožnili toto rozmýšľanie. Povinná čakacia doba je tak len umelou prekážkou, ktorú pred ženy stavajú predkladatelia.
Predkladatelia ďalej zakazujú vo svojom zákone informovať o dostupnosti zdravotníckych zariadení, kde sa vykonáva umelé prerušenie tehotenstva. Čiže tehotná žena, ktorá bude rozmýšľať nad takýmto zákrokom, sa vlastne nedozvie, kde sa takéto zákroky robia. Aké typické pre tento druh konzervatívneho myslenia - zakázať, skryť, umlčať, strčiť hlavu do piesku a tváriť sa, že teda problém neexistuje a že je vyriešený. Že to prinesie teda komplikácie pre ženy, je predkladateľom zrejme jedno.
Tých oblastí, tých bariér, tých umelých prekážok je v tomto návrhu zákona viac. Moji predrečníci sa každému z nich venovali podrobnejšie. Pre mňa je ten zákon, tento zákon hovorí asi toľko, že vy, milé ženy, neviete, čo je pre vás dobré, my to vieme lepšie, takže rozhodneme za vás. My vás nútime rozmýšľať dlhšie a my sme sa rozhodli, že sú niektoré informácie, ktoré nesmiete vedieť, tak tieto informácie zakážeme, aby ste o nich vedeli.
Vážení predkladatelia, buďme k sebe úprimní, neskrývajte sa za dlhší čas, ktorý akože dávate ženám, lebo nedávate. Neskrývajte sa za druhý názor lekára, ktorý akože dávate ženám, lebo ho nedávate. Váš zákon oveľa viac ako akákoľvek pomoc najlepšie vystihujú zmeny v článku VI, ktorý priamo mení zákon o umelom prerušení tehotenstva a v ňom napríklad rušíte povinnosť lekára informovať ženu o spôsoboch používania antikoncepčných metód a prostriedkov. A navyše v dôvodovej správe túto zmenu voláte legislatívno-technickou zmenou. Toto nie je legislatívno-technická zmena, to je ideologická zmena. Neexistuje iný dôvod neinformovať ženy o možnosti antikoncepcie ako vaše náboženské presvedčenie. Ale žijeme v 21. storočí, vážení. Rozhodovať o tom, či použiť, alebo nepoužiť kondóm, s tým nemá cirkev alebo náboženstvo nič spoločné. Do zákona dopĺňate formuláciu o ochrane ľudského života pred narodením a symbolicky dopĺňate túto ochranu pred ochranu života a zdravia ženy. To znamená, svoje ideologické presvedčenie povyšujete nad práva ženy, už narodenej ženy. Je to symbol, ja predpokladám, že premyslený symbol, ale považujem to za veľmi cynické.
V inej časti svojho zákona píšete, že ženám, ktoré sa rozhodli podstúpiť umelé prerušenie tehotenstva, by po novom mohli poskytovať povinné informácie aj náboženské organizácie či rovno cirkvi. Čiže predkladatelia sa tak rozhodli na agende interrupcií rozširovať apoštolskú činnosť cirkvi aj mimo kostolov, do nemocníc, do ambulancií. Toto je zákon na pomoc tehotným ženám? Neskrývajme sa teda za dlhší čas na rozhodovanie či druhý názor lekára. V skutočnosti ide o presadenie konzervatívnej agendy. Nezaujímajú vás čísla, nezaujímajú vás fakty. Nechcete do zákona presadiť interrupčnú tabletku, ktorá podľa vedeckých štúdií je modernejšou, bezpečnejšou formou umelého prerušenia tehotenstva, ktoré reálne môže pomôcť. Neprichádzate s posilnením sexuálnej výchovy na školách, ktorá dokázateľne znižuje počet interrupcií. Neberiete na zreteľ, že skutoční experti v tejto oblasti či už Slovenská gynekologicko-pôrodnícka spoločnosť, WHO, ale aj množstvo iných medzinárodných organizácií hovoria, že náš zákon je dobrý a že ho netreba meniť. Nie, vy vymýšľate bariéry.
Považujem za veľmi nebezpečné, keď sa do zákonov sekulárneho štátu, ako naša krajina je, presadzujú idey akéhokoľvek náboženstva. Ak chcete žiť podľa svojich náboženských pravidiel, žite. Ale nenúťte podľa nich žiť ľudí, ktorí vašim pravidlám neveria. Ak chcete priniesť zákon, ktorý pomáha tehotným ženám, vynechajte všetky ideologické nánosy, prínosy, ktoré sa vám do toho zákona podarilo dostať. Odstráňte všetky prekážky, ktorými ženám nepomáhate, ale, naopak, zbytočne im komplikujete život.
Poďme sa baviť o tom, ako ženám, pre ktoré je interrupcia východiskom zo zlej finančnej situácie, pomôcť. V zákone máte aj dobré veci. Tie zlé však, bohužiaľ, prevažujú. Aj preto pevne verím, že tento zákon nebude schválený. Nie preto, že si myslím, že nie je potrebné pomôcť tehotným ženám, práve naopak. Tehotným ženám je potrebné pomôcť, ale zaslúžia si skutočnú pomoc, nie ideologické opatrenia, ktoré s pomocou nemajú nič spoločné. Zopakujem to ešte raz. Žijeme v 21. storočí a čas, kedy nám cirkev alebo náboženstvo pre nás všetkých hovorili, čo je a čo nie je dobré, je dávno za nami.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Pán poslanec, vo svojom príhovore ste viackrát spomenul, že sa tu stretáva pri tomto zákone starý svet s novým, že žijeme v 21. storočí. Povedzte mi, čo je na tom zlé a zastarané, ak chceme chrániť nenarodené deti a pomôcť tehotným ženám v ich rozhodovaní? Čo je na tom zlé? Ja si myslím, že spoločnosť je vyspelá aj vtedy, keď dokáže chrániť slabých, chorých, zraniteľných a aj nenarodené deti, ktoré sa nedokážu brániť. Ja si myslím, že to nesvedčí o stredoveku, ale o vyspelosti národa a štátu.
Potom ste viackrát tvrdili, že niekto núti ženy sa nejak rozhodnúť. Sám veľmi dobre viete, že podľa tohto zákona konečné rozhodnutie je vždy individuálne na každej žene. Nikto ich nenúti k žiadnemu rozhodnutiu.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Pán Lehotský, povedali ste starý svet sa stretáva s novým svetom. Tak pri tomto sa práve zastavím. Evidentne ste prívrženec toho kvázi nového sveta, ale tento váš tzv. nový svet vidíme na vlastné oči a mnohí v Európe cítia na vlastnej koži. Takí ako vy spôsobujú rozklad dvojtisícročného systému v Európe, civilizácie, ktorá napriek všetkým omylom, chybám, vojnám a nešťastiam išla stále dopredu. Takí ľudia ako vy, čo kritizujú akékoľvek náboženstvá, to znamená nášho kresťanského náboženstva, spôsobujú to, že 21. storočie je storočím bláznov, ktorí zničili vlastnú civilizáciu práve cez vaše liberálne názory, zamorili Európu moslimami, zničili tradičnú rodinu v západnej Európe, v kostoloch sú diskotéky a mešity sa stavajú o dušu spasenú. Toto ste spôsobili vy. A ešte budete tu stále kydať na naše tisícročné kresťanské tradície. Fuj.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Kolega Tomáš Lehotský, už tu bolo stokrát povedané, že tento zákon nerieši obmedzovanie dostupnosti potratov a v podstate ide iba o kozmetické úpravy. Ale aj tieto malé kroky sú dôležitým spoločenským signálom, že potrat nie je úkon na úrovni vytrhnutia boľavého zuba. Je správne, ak sú zákony postavené tak, že dávajú signál, že je správne urobiť všetko preto, aby žena dieťatko donosila, aby sme jej v tom ako spoločnosť reálne pomohli. Ženy, s ktorými sa ja stretávam, opakujú, že keby im vtedy niekto bol povedal, aby na potrat nešli, že existujú iné riešenia, keby ich niekto bol podržal, tak by nikdy na potrat nešli. Predĺženie lehoty môže matky ochrániť od doživotnej traumy. Keby bol postabortívny syndróm len mýtus, nemali by neziskové organizácie typu Ráchelina vinica, ktoré pomáhajú tehotným ženám, žiadnu prácu. Práve oni v praxi vidia, že žena nikdy nedokáže zabudnúť na svoj potrat, dokáže ho len roky potláčať.

Ďakujem veľmi pekne. Áno, je 21. storočie a ja teda považujem spoločnosť za vyspelú vtedy, keď sa dokáže spoľahnúť na úsudok svojich občanov. Ak sa štát dokáže spoľahnúť na úsudok svojich občanov, nie keď svojich občanov obmedzuje tam, kde nemá, kde nemusí. Zákon prináša bariéry, nepochybne, v dostupnosti zdravotnej starostlivosti, v dostupnosti umelého prerušenia tehotenstva, či už je to predĺženie doby, počas ktorej nie je možné vykonať umelé prerušenie tehotenstva, či už je to napríklad to, k dispozícii nemajú byť informácie o tom, kde sa môže umelé prerušenie tehotenstva vykonať. To je všetko obmedzujúce, tých bariér je tam viacero. Dneska už o tom veľmi veľa zaznelo. Čiže netvárme sa, že ten zákon sprístupňuje umelé prerušenie tehotenstva. Práve naopak.
A k pánovi Mizíkovi len toľko, že takto pred 200 rokmi podľa mňa niekde na Slovensku vykrikoval nejaký iný Mizík na nejakom trávnatom vŕšku a brojil proti parnému stroju.
Ďakujem veľmi pekne.