48. schôdza

Ďakujem pekne. Vážený pán predseda, kolegyne a kolegovia poslanci, želám vám všetkým príjemné dobré ráno. Priznám sa, že som mala pripravený úplne iný prejav, kratší prejav, poviem ho na konci tohto príhovoru, ale po včerajšej debate tu v pléne som sa rozhodla inak a nemôžem mlčať. Ako žena, občianka a poslankyňa sa musím postaviť proti demagógii, ktorá tu zaznela. Dokonca sme boli svedkami tanca na hrobe mladej poľskej ženy Izabely, ktorá v septembri zomrela, všetko v mene ideológie páčikov na facebooku, rozdeľovania spoločnosti, koalície tohto parlamentu. Žiaľ, musím to povedať, v mene hesla čím horšie, tým lepšie.
Keby toto nebol záverečný prejav, hneď ako by som skončila, by sa spustila lavína faktických poznámok a pripomienok, že som to ja, kto rozdeľuje spoločnosť, lebo predkladám zákon, ktorý ubližuje ženám. Nie, nie a nie. Nie som to ja, kto ubližuje ženám. Sú to tí, ktorí tu mesiace blokujú legislatívu, ktorá im má pomôcť. Však ako najväčšia tyrania žien sa tu opakuje, o jeden deň, o jeden jediný deň je dlhšia lehota na premyslenie o potrate či zákaz komerčnej reklamy na potraty. Teda nie na prístup k informáciám, ale na komerčnú reklamu, že vám to kdesi urobia rýchlo, bezbolestne, ako v kruhu rodiny. To bol citát, páni a dámy, z jednej reklamy, ktorú som pred pár dňami našla na internete.
Áno, toto sú moje hriechy, pre toto sa roztočilo koleso nenávisti, pre toto pod oknami Národnej rady demonštrovalo niekoľko žien. Áno, už vidím vlnu v laviciach, vraj zopár. Ale použijem vašu logiku, páni a dámy oponenti, koľko je na Slovensku žien? Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky 2 793 295. A koľko ich tu bolo? Možno tisíc. To je koľko? Áno, ani nie zlomok promile žien Slovenska.
Rovnako by som mohla spochybňovať čísla vášho prieskumu, ktorým sa oháňate. Keď položíte manipulatívne otázky, pred ktorými vystríhajú už študentov prvákov na sociológii, nebuďte prekvapení, že dostanete zvláštne odpovede, doslova hausnumerá a to hlavne v porovnaní s ostatnými prieskumami, ktoré ste si neobjednali. Alebo to bol zámer položiť také otázky a použiť ich v politickom boji? Však načo sa zapodievať pravdou? Taká zvláštna kategória je pravda. Načo komu ešte dnes v 21. storočí vlastne nejaká pravda je? Stačí byť vo svojej facebookovej bubline, drukovať si v kaviarňach, ako sme tej Záborskej naložili. Čo tam po pravde, po ženách, po deťoch a ich osudoch.
Vrátim sa k smutnému príbehu pani Izabely z Poľska. Áno, je pravda, že zomrela v nemocnici v 22. týždni tehotenstva. Je pravda, že jej dieťatko bolo postihnuté, čo nie je v Poľsku legálny dôvod na umelý potrat. Je ale zároveň pravda, a teraz dobre počúvajme, že poľské právo umožňuje život zachraňujúcu operáciu, ak je matka v ohrození života či zdravia. Jej dôsledkom môže byť aj smrť nenarodeného dieťaťa. Toto bolo potvrdené viacerými rozhodnutiami poľských súdov. To, čo sa v Poľsku stalo, teda nie je otázka poľskej legislatívy, ale zanedbania zdravotnej starostlivosti. A áno, je to hrozné. Ale nikoho to neoprávňuje pani Izabelu zneužívať, nikoho.
A ešte k pani Mesochoritisovej, ktorej stanovisko nám tu bolo prečítané k pozmeňovaciemu návrhu a tvrdí, že rozširujeme čakaciu lehotu aj na potraty zo zdravotných dôvodov. Len odcitujem dôvodovú správu k pozmeňovaciemu návrhu, čo, ako mi tu prítomní zamestnanci odboru legislatívy a aproximácie práva Národnej rady Slovenskej republiky potvrdia, je interpretačný kľúč k akémukoľvek právnemu textu vzhľadom na legislatívne pravidlá Národnej rady Slovenskej republiky. Citujem: "Prvou vetou sa má zachovať platná právna úprava. Má sa zvýrazniť, že navrhovaná právna úprava § 6b ods. 3 sa vzťahuje len na umelé ukončenie tehotenstva na žiadosť, t. j. tak, ako ho vymedzuje ustanovenie § 4 zákona Národnej rady, Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb. o umelom ukončení tehotenstva v znení zákona č. 419/1991 Zb. Zároveň sa skracuje lehota z 96 hodín na 72."
A ešte odcitujem § 4 zákona Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb.: "Žene sa umelo preruší tehotenstvo, ak o to písomne požiada, ak tehotenstvo nepresahuje 12 týždňov a ak tomu nebránia jej zdravotné dôvody." Toto je text, ktorý navrhujeme v zákone, ktorý práve preberáme.
Neviem, či to stačí, či už je to jasné. Obávam sa, že pre našich odporcov nebude stačiť nič menšie ako stiahnutie tohto návrhu a zavedenie potratovej tabletky a to budú nazývať pomocou ženám. Nechať ženu sa samu vytrápiť s umieraním svojho dieťaťa v jej lone, ktoré môže trvať dni. To ja považujem za psychické týranie žien. Je to proti všetkému, na čom stojí naša civilizácia.
Posledná vec, ktorú ešte spomeniem, pani predsedníčka zdravotného výboru sa cítila dotknutá slovami môjho úvodného prejavu. Neviem, kde počula slová vrah a podobne. Určite to v mojom prejave nezaznelo, ale evidentne sa našla v slovách: "Opäť sa tu objavili ľudia, ktorí tvrdia, že ľudský život v istej fáze je iba zygota."
Keď som povedala, že mentálny komunizmus je späť, je to pravda. 30 rokov po tom, čo sme si mysleli, že sme ho porazili, sa opäť ozýva nielen na uliciach, ale dostal sa aj do parlamentu. A čo k tomu dodať? Nemyslela som to ako urážku, ale ako konštatovanie faktu. Toto sa hovorilo za komunizmu a dúfali sme, že sa to už nestane, a je to tu opäť. Dokonca ešte v agresívnejšej verzii, ako bol úpadkový komunizmus 80. rokov zaznávaného 20. storočia. Nuž, vývoj nejde iba dopredu.
Nerobím si žiadne ilúzie o poslaneckej práci komunistov pred rokom 1989. Nasledujúce slová poslankyne Fabušovej však považujem za platné aj dnes: "Sama som skúmala názory žien rôznych vekových kategórií, žien nábožensky založených vo svojom volebnom obvode na navrhovanú právnu úpravu. (Jedná sa o právnu úpravu z roku 1986.) Všetky bez rozdielu uvítali možnosť slobodného rozhodovania ženy za podmienok lekárskeho tajomstva a neškodnosti zákroku. Ide o riešenie na vyššej spoločenskej a medicínskej úrovni." Tieto, vyhláška... tieto slová potvrdzujú, že ak chceme zvýšiť ochranu života pred narodením, nemôžeme sa nechať viesť žiadnou legislatívou či politickou skratkou. Náš politický zápas o ľudský život musíme viesť s ľuďmi, ženami aj mužmi, dospievajúcimi deťmi, voličmi. Tým treba pomôcť.
Vyhláška prijatá v roku 1961 obsahovala zoznam dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré bolo možné požiadať o potrat. Tieto dôvody môžu byť pre nás cenným podnetom na zamyslenie. Pretože ak dnes, pretože ak chceme presadiť väčšiu ochranu nenarodeného života, musíme odstrániť obavy, ktoré ženu vedú k úvahám o potrate. Strach z toho, že ďalšie dieťa nezvládne, že sa nemôže spoľahnúť na pomoc partnera, že vzťahy v rodine sa ešte zhoršia a dieťa bude trpieť, že nebudú stačiť peniaze, že ju okolie odsúdi alebo že nedokáže milovať dieťa, ktoré bolo počaté násilím. Odstrániť tieto obavy znamená ponúknuť riešenia od poradenstva až po dôveryhodnú politiku zodpovednej podpory matiek nielen formou dôstojných sociálnych dávok, ale aj podporou služieb pre rodiny s malými deťmi, bývanie a väčšej flexibility práce.
Milí priatelia, vrátim sa k tomu, čo som mala pripravené včera. Máme za sebou vášnivú debatu. Nielen tu v pléne, ale aj na stránkach médií, na sociálnych sieťach, v rodinách, medzi priateľmi. Bola to zvláštna debata, akosi prázdna. Chýbal jej skutočný záujem o matky a ich deti. Bolo tu viac fráz o slobode, zabránenie tyranizovania žien a podobne, ale to hlavné, čo bolo cítiť, bola ignorácia osudov iných, nezáujem, ľahostajnosť, proste prázdnota.
Nechcem už hovoriť dlho. Zaťatých oponentov nepresvedčím, ale aj tak chcem ponúknuť iný uhol pohľadu. Pomôžem si filmom, ktorý všetci poznáte. V Oscarovom filme Schindlerov zoznam sa pýta Oskar Schindler veliteľa koncentračného tábora: "Nakoľko si ceníš človeka?" A ten mu odpovedá protiotázkou: "Nakoľko si ho ceníš ty?"
Akú cenu má ľudský život? Sú to státisíce dolárov, ktoré stojí súdny proces a odvolania tých, ktorých americké súdy odsúdili na trest smrti? Sú to desaťtisíce eur, ktoré niektorí ľudia platia náhradným matkám v Indii za vynosenie dieťaťa? Sú to tisíce, ktoré zaplatí zdravotná poisťovňa za život zachraňujúcu operáciu? Alebo sú to len stovky eur, ktoré si za zdravého dospelého človeka vypýtajú novodobí otrokári na líbyjských trhoch? A možno má život človeka hodnotu dokonca len desiatok eur, za ktoré dokáže tropický tím lekárov z vysokej školy sv. Alžbety zachrániť životy detí v krajinách Ázie a Afriky.
Neexistuje cenovka, ktorú by sme mohli nalepiť na človeka, neexistuje žiadna pevná cena. Scenárista, ktorý písal filmový dialóg medzi Schindlerom a dôstojníkom SS, to vystihol tak presne, že z toho až mrazí. Ľudský život má práve takú hodnotu, akú zaň ponúkneme. Akú hodnotu má jeden ľudský život pre nás? Život matky, ktorá sa rozhoduje a ktorá je v ťažkostiach, a život dieťaťa, ktorému ide o život. Mnohé matky túžia po tom, aby mohli priviesť na svet nový život a starať sa oň. Zároveň však majú strach, že to nezvládnu, že nedokážu dieťaťu dať všetko to, čo potrebuje. Zabezpečiť mu strechu nad hlavou, teplo, lásku oboch rodičov, jedlo, plienky, oblečenie. Chceli by, ale nevedia ako. Cena, za ktorú dnes môžeme zachrániť život človeka, je nízka nie preto, že by budúce matky nepoznali jeho skutočnú hodnotu. Práve naopak, v ich očiach je dieťa tým najcennejším. Predstava, že by mu nevedeli zabezpečiť všetko, čo potrebuje, je pre ne nepredstaviteľná.
Keď človek číta príbehy žien na stránke skvelého projektu Zachráňme životy, vidí, aká dôležitá je nielen láska dvoch ľudí, ale aj ich zodpovednosť voči sebe navzájom. Vidí, aké dôležité sú vzťahy medzi deťmi a ich rodičmi a aké ťažké je pre dieťa, ak sa v krízovej situácii nemôže spoľahnúť na ich podporu. No vidí aj to, ako veľa znamená skutočné priateľstvo a pomoc. Tieto príbehy sú svedectvom o láske a odsúdení, nádejach aj zlyhaniach, o ľahkovážnosti aj odvahe. No je dôležité, aby pri ich čítaní mal človek na pamäti jedno. Tí, ktorí ženám ponúkajú potrat, nemajú o ich príbeh záujem, nezaujímajú ich dôvody, pretože nechcú riešiť príčiny. Ich riešenie by bolo totiž oveľa drahšie než približne 400 eur, ktoré stojí potrat. Často hovoria o slobode, ale v skutočnosti je to nezáujem.
Milí kolegovia, zopakujem otázku. Akú hodnotu má ľudský život pre nás, pre každého jedného z nás? Stojí pomoc hoci aj jednej jedinej žene a jej nenarodenému dieťaťu za hlasovanie za tento zákon? Mne to stojí, stojí mi za tie kýble špiny z posledných dní, týždňov a mesiacov. Aj keby to bol hoci len jeden jediný život. A vám na čom záleží?
Ďakujem pekne. (Potlesk.)