51. schôdza

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Ja chcem sa v prvom rade poďakovať pani poslankyni, mojej kolegyni, Šebovej, ktorá túto tému rieši. Takisto sa jej veľmi aktívne venujem. A tak ona, ako aj iné matky nielen tu v miestnosti, ale aj na Slovensku veľmi dobre poznajú situáciu, kedy sa ocitnú v nemocnici so svojím dieťaťom a chcú byť pri tom svojom dieťati nie preto, že to dieťa je choré. Niektoré deti, žiaľ, sú v tak ťažkej situácii, že tá choroba ich sprevádza celý život. To sú častokrát práve deti s ťažkým zdravotným postihnutím. O to viac si vážim, že na nich takto citlivo myslíme touto legislatívnou zmenou.
Ale v priebehu života táto situácia stretne takmer každého z nás a to dieťa, ktoré sa stretne s chorobou, ale nemusí to byť len dieťa, ale aj dospelý človek, sa ocitne tak vo fyzickej, ako aj psychicky ťažkej situácii. Práve psychosomatická stránka každej liečby je tak kľúčová, že môže byť rozhodujúcim faktorom pre dĺžku liečby, pre zotavovanie a pre to, ako človek na liečbu samotnú reaguje. A to nehovorím ja, to hovoria výskumy.
Nenašla som v žiadnych ani svetových, ani v slovenských podmienkach žiaden výskum, ktorý by popieral to, že prítomnosť blízkej osoby je kľúčová, a práve preto právne úpravy iných štátov poznajú inštitút prítomnosti blízkej osoby pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, a to nielen pri osobách s ťažkým zdravotným postihnutím, tam je aj trochu smutné, povedzme si do vlastných radov, že sa vôbec o tom bavíme, pretože to by mala byť samozrejmosť. Tak ako by mala byť samozrejmosť, že pri deťoch je vždy ich rodič v takýchto nepríjemných, ťažkých situáciách. A tak ako by malo byť samozrejmé, že aj pri iných dospelých, pre ktorých to môže a často je traumatizujúci zážitok byť hospitalizovaní alebo ak im je poskytovaná naozaj zložitá zdravotná starostlivosť, že chcú mať pri sebe blízku osobu.
Keď sa pozrieme za hranice, nemusíme ísť ďaleko, stačí sa pozrieť do Českej republiky na ich právnu úpravu, kde bez ohľadu na vek, bez ohľadu na to, že či ide o človeka s ťažkým zdravotným postihnutím, alebo človeka, ktorý sa jednorazovo ocitol v situácii, kedy mu musí byť poskytnutá hospitalizácia alebo ťažšia, zložitejšia zdravotná starostlivosť, má túto oporu v zákone, pretože ich zákon, český zákon, hovorí o prítomnosti blízkej osoby pre každého človeka. A ešte osobitne sa venujú deťom, čo som spomínala aj pri predkladaní môjho zákona, ktorý riešil prítomnosť blízkych osôb u maloletých.
Ale ja si naozaj myslím, že v tejto diskusii obmedzovať sa na akékoľvek skupiny je síce v našich podmienkach, vzhľadom na stav nášho zdravotníctva, nevyhnutné, bohužiaľ, ale nemalo by tak byť, pretože ide o základné právo. A pri maloletých, ale aj takisto pri osobách, ktorých sa týka táto navrhovaná zmena, je to právo, ktoré stojí nad naším zákonom. Je to právo, ktoré sme ratifikovali medzinárodnými zmluvami, kde naša ústava zakotvuje, že toto právo stojí naozaj nad tým, čím sa zaoberáme tu, nad novelami a nad právnym poriadkom, ktorý poznáme v rámci našej republiky.
Takže ďakujem ešte raz, pani navrhovateľka, že túto tému otvárate, že táto téma je živá. Ja si veľmi želám, aby, aby sme v nej našli porozumenie a naozaj nerobili z nej politiku, ale pozreli sa na právnu stránku veci a, a dokázali náš právny poriadok sprecizovať tak, aby vyhovoval štandardom 21. storočia a takisto štandardom toho, k čomu sem sa zaviazali voči našim partnerom, voči medzinárodným organizáciám, voči spoločenstvu národov, ktorého sme aj my súčasťou.
Ja som právnik, nie som lekár. Sú tu lekári, ktorí, nepochybujem, že robia všetko pre to, aby skvalitňovali naše zdravotníctvo. O tom som presvedčená. Sedia aj tu v tomto pléne. Ja im veľmi ďakujem za ich prácu, naozaj si ju veľmi vážim. A, a v tomto si myslím, že ani lekári, ani právnici nie sú nepriatelia. Pretože cieľ je jasný, chceme, aby to dieťa so všetkými jeho právami, so všetkými jeho pocitmi, s celou jeho osobnosťou malo tú najväčšiu a najlepšiu šancu v prípade ochorenia dostať sa z neho čo najskôr. A veľmi podporným faktom je práve prítomnosť človeka, na ktorého je zvyknutý, ktorý je mu emočnou oporou, psychickou oporou a ktorý dokáže byť veľmi dôležitým prvkom počas rehabilitácie, počas uzdravovania. O tomto sa rozprávame. Takže tu si naozaj ani právnická, ani lekárska obec neprotirečí, ale hovorí o tom istom cieli, o uzdravení.
Ďakujem veľmi pekne a tento zákon má moju podporu

Dve faktické poznámky na vaše vystúpenie, pani poslankyňa. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými. Tak tri. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.
Pán poslanec Marek Šefčík.

Ďakujem pekne za slovo. Pani poslankyňa, ďakujem vám za to, že ste vystúpili a vyjadrili ste podporu tomuto pozitívnemu zákonu. Ale v svojom vystúpení ste sa vrátili aj k tomu, ktorý tu neprešiel k pléne a ktorý ste predkladali vy. My sme vám zámer vášho zákona pochválili a ja rozumiem vášmu, vášmu pocitu, že prejavujete nejakú ľútosť nad tým, že neprešiel. Ja verím, že sa aj v tejto oblasti posunieme v budúcnosti dopredu.
Ale realizovateľnosť v praxi je pre zákon mimoriadne dôležitá. Aj predkladateľky museli upraviť tú skupinu, tú skupinu ťažko zdravotne postihnutých, myslím, na, na zdravotne postihnutých, ktorí si nevedia podpísať sami informovaný súhlas. Takže tiež by tá skupina mohla byť väčšia. Aj tu v tomto vyjadrujem presvedčenie, že by sme sa mali posunúť dopredu, ale musíme v každom prípade pri každom schvaľovaní zákona reflektovať na to, v týchto prípadoch reflektovať na to, v akom stave sú momentálne naše nemocnice a čo zvládnu a čo už nie.
Ďakujem pekne za to, že podporíte tento zákon, a ďakujem predkladateľkám za to, že tu takýto zákon máme.

Pani poslankyňa Eva Horváthová.

Ďakujem pekne za slovo. Ja sa vám chcem poďakovať, pani poslankyňa, a musím povedať, že ste ma milo prekvapili spôsobom, akým ste vystúpili. A veľmi si vážim, že podporíte tento zákon.
Chcem povedať, že sa plne stotožňujem s tým, čo ste povedali, čo sa týka sprievodu rodiča s dieťaťom. Ja sama som pediater a neraz som v službách zažila to, kedy niekedy aj mamina nemohla ostať s dieťaťom, lebo mala doma menšie dieťa a naozaj tie deti strádajú, keď tam nie je rodič, obzvlášť keď sú choré. Čiže to, čo ste povedali, ja sa plne s tým stotožňujem. Je to tak, ovplyvňuje to aj rýchlosť liečby, výsledok liečby. Samozrejme, ten efekt, keď je rodič s dieťaťom, je nazaplatiteľný.
Ja častokrát som sama chodila v službách k tým deťom a trávila som s nimi čas, aby čo najlepšie sa cítili, sestričky boli s nimi. Samozrejme, nič nenahradí toho rodiča. Je optimálne, keď tam ten rodič je a to vám hovorím veľmi úprimne, a teda z vlastnej praxe.
O to viac by som si priala, aby sme sa zhodli na postupných spoločných riešeniach tak, aby sme nedostávali týchto pediatrov a zdravotníckych pracovníkom do situácií, kedy nebudú môcť vykonať zákon, ktorý my tu navrhneme, a bude to zbytočné pnutie spôsobovať.
To znamená, že ja som otvorená, a určite aj pani poslankyňa Šebová, ďalším diskusiám s tým, že poďme povedzme vzhľadom na vek dieťaťa. Ja viem, že vy ste sa vyjadrili, že nechcete to deliť do nejakých skupín, aj rozumiem vašemu zámeru, že však raz je to právo, tak dajme to do zákona. Ale my musíme byť zodpovední, my sme zákonodarcovia, ktorí robia tie zákony tak, aby boli aplikovateľné do praxe. Ja sa nestotožním nikdy so zákonom, ktorý dáme len preto, aby bol, a nebudeme ho dodržiavať, no však nič sa nedeje, alebo budeme hroziť pokutami tým lekárom a zdravotníckym pracovníkom, keď takýto zákon nedodrží. A, žiaľ, takéto niečo v tom vašom návrhu bolo.
Takže ja verím, že sa dokážeme stretnúť potom v ďalších rokovaniach, aj s predstaviteľmi ministerstva zdravotníctva budeme v tomto pokračovať.

Pani poslankyňa Zuzana Šebová.