55. schôdza

Ďakujem za slovo. Vážený predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona (tlač 871).
Návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v Legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre zdravotníctvo. Odporúčam, aby výbory prerokovali predmetný návrh zákona v druhom čítaní do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.

Otváram všeobecnú rozpravu, do ktorej som nedostal žiadnu písomnú prihlášku. Pýtam sa, či sa chce niekto okrem pána navrhovateľa prihlásiť do rozpravy ústne. Nie. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy.
Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

Ďakujem, pán predsedajúci. Dámy a páni, napriek dlhšiemu čítaniu tých bodov, ktoré som predložil, v krátkosti a veľmi jednoducho predstavím, o čom je tento legislatívny návrh.
Veľmi dobre vieme, že za posledné dva roky sa celý ten boj voči pandémii, ktorú, samozrejme, na začiatku nikto nevedel odhadnúť, do akej miery je alebo nie je dôležitá a vážna, ale celý ten boj sa preniesol z priestoru parlamentu a politickej moci na nikým nevolený jeden úrad, a to je Úrad verejného zdravotníctva. Celý tento predpoklad bol daný, samozrejme, zákonom o verejnom zdraví, ktorý bol prijatý, myslím, v 2007. roku, teda predošlou vládou, a ktorý naozaj vytvoril obrovské podhubie a priestor pre priam takú sanitárnu totalitu, ktorá tu vznikla, kedy nebolo toho, kto by do iracionálnych svojvoľných rozhodnutí Úradu verejného zdravotníctva vedeného pánom Mikasom vedel vstúpiť.
Sme sa tu pozerali - ako politici, ako poslanci - a krčili plecami, že čo všetko tento pán prijal, likvidovalo to ľudí, podniky, likvidovalo to normálny racionálny život, častokrát na druhej strane, keď sme si pozreli ten nehorázny zoznam kadejakých výnimiek, bolo vidieť, že až tak, až tak nerozhoduje zrejme iba sám podľa svojej vôle, takže tento návrh zákona jednoducho a v skratke robí z Úradu verejného zdravotníctva poradný orgán, ktorý nebude mať práva, ktoré mu absolútne nenáležia, ktoré mu nikto nikdy, žiaden občan nechcel zveriť.
Tie práva vždy občania zverili orgánom, ktoré politická moc na to stvorila a ktoré to predpokladajú, to je parlament, to je vláda, to sú proste ľudia, ktorých niekto volí a ktorí sa aj niekomu zodpovedajú. Ale to, aby sme práve po týchto skúsenostiach sa tvárili, že to bolo normálne obdobie, a dnes som iba rád, že pán Heger teda skonštatoval, že už COVID by nemal na Slovensku určovať pravidlá. Ja si myslím, že COVID nikdy na Slovensku pravidlá neurčoval, tie pravidlá určoval on a určoval to Mikas, tak práve preto, ak by sme teraz sa z tohto neponaučili a nesnažili sa to zmeniť, aby v budúcnosti k tomuto, k tomuto zneužívaniu tohto orgánu, nad ktorým nemal demokratický parlament absolútne žiadnu kontrolu, aby sa toto nikdy opakovať takto svojvoľne nemohlo, a práve preto si myslím, že s týmto návrhom zákona nemôže mať problém žiaden demokratický politik, pretože mať politickú moc a vedieť ňou narábať a rozhodovať, to patrí tomuto parlamentu, a úplne čo bolo, by som povedal, až také na hrane, pretože ak sa pred mesiacom, aby sme nezabudli, dostalo poverenie ministerke Kolíkovej, aby pripravila zákon o povinnom očkovaní, tak vtedy sa na konci dňa rozprávalo, že veď ani to nemusí tak veľmi byť prerokovávané tu, v Národnej rade, pretože svojím spôsobom cez nariaďovanie mimoriadneho očkovania túto právomoc má Mikas.
Mikas má právomoc potenciálne chorých ľudí zavrieť, do nejakého karanténneho zariadenia, pričom potenciálne chorý človek už v logike veci je každý človek, ktorý žije, pretože pokiaľ človek žije, tak môže aj potenciálne aj ochorieť.
To znamená, toto podhubie svôjvôle, ktoré tu vzniklo, treba dať do poriadku. Ja verím, že po tých dvoch rokoch to najlepšie zadosťučinenie pre ľudí bude, ak tento návrh zákona schválite. Ak nie, chápem to, pretože, pretože svojím spôsobom asi máte radi potom tento nástroj využívania a tohoto orgánu na niečo iné, ale neexistuje, neexistuje a je to neudržateľný model, aby toto na Slovensku zmenené nebolo, a pokiaľ v politike človek bude mať nejaký význam pre ľudí, tak musí proti tomuto všemocnému orgánu, ktorý tu vznikol a ktorý, nad ktorým nebola kontrola, jednoducho dať jasný rámec, a tento zákon je presne o tom, aby ten rámec bol daný.
Takže ďakujem pekne za podporu a vopred som zvedavý, že ako to hlasovanie dopadne. Ďakujem.

Dve faktické poznámky na vaše vystúpenie.
Ako prvý pán poslanec Štefan Kuffa.

Tak ako si to, pán poslanec Taraba, spomenul, že boj voči pandémii, ktorý sa preniesol z úradu vlády a parlamentu na nejaký Úrad verejného zdravotníctva, ale ja by som to ešte tak trošku upresnil, že nielen boj voči pandémii, ale toto sa rozpútal boj voči občanom Slovenskej republiky voči bežným ľuďom, voči podnikateľom a na mnohé firmy a hlavne malé podniky a strední podnikatelia mali obrovské existenčné problémy. Mnohí živnostníci vďaka týmto opatreniam, ktoré boli prijímané za tieto dva roky, jednoducho skrachovali a rovnako sa dostali aj ich rodiny a členovia rodín do obrovských problémov. Tá domáca karanténa, ktorá tu bola spomenutá, evokuje vo mne takú spomienku spred dvoch rokov, keď sme tuná mali a vytvorili sa tie sústreďovacie lágery pre pozitívnych občanov, a tí, ktorí sa vracali zo zahraničia alebo len prechádzali, tak prejdete pol Európy, nikde vám nerobili problémy, ale našim občanom na, na hranici jednoducho sa vás nepýtali, vytvorili také konvoje, kordóny a odchod do záchytných lágerov.
Keby žil taký velikán, spisovateľ Alexander Solženicyn, myslím si, že krútil by nad touto novodobou totalitou iba hlavou. Cez tieto opatrenia a cez tieto vyhlášky sa tu vytvárala totalita v našom právnom systéme. Parlament zostal jednoducho bokom odignorovaný, ale nejaký Úrad verejného zdravotníctva rozhodoval o bytí a nebytí našich občanov.

S faktickou poznámkou ešte pán poslanec Urban.

Ďakujem za slovo. Tie dva roky epidémie sme sa učili, ako s covidom existovať, ako fungovať v tejto spoločnosti, a, bohužiaľ, Úrad verejného zdravotníctva, takisto aj to konzílium odborníkov sa učili, čo ja som videl problém v tom, že tie rozhodnutia naozaj neboli šťastné, boli zle odkomunikované a mnohé, mnohé skutočnosti, ktoré sme vedeli alebo ktoré sme mohli postretnúť ako z iných krajín, sme reagovali dosť neskoro a potom naozaj to vytváralo chaos. Chvalabohu, už tá epidémia, dúfam, že už je na konci, takže z tohto pohľadu si naozaj myslím tiež, že Úrad verejného zdravotníctva svojimi vyhláškami nerobil vždy správne rozhodnutia, dá sa to takto.
Teraz už každ... po vojne je každý generál, áno, ale tak do budúcna by sme mali sa pripraviť, že jak tá epidémia znova prepukne na jeseň, alebo dakedy o rok alebo podobne, aby sme tie právomoci nedávali Úradu verejného zdravotníctva až v takomto rozsahu, aby sme sa z týchto nesprávnych práve rozhodnutí aj z toho konzília odborníkov ponaučili a aby sme takéto zásadné veci prerokovávali v parlamente, kde, si myslím, že by taká diskusia, aby bola naozaj založená na nejakých argumentoch, faktoch, by mohla prejsť, prispieť k nejakému konsenzu aj opozície, aj koalície, aby tie rozhodnutia sme vedeli odkomunikovať pre voličov aj opozičných, aj koaličných, a v takom prípade by, myslím, že aj tú epidémiu by sme zvládli určite lepšie, ako keď sa to komunikovalo takým spôsobom, ako to bolo.
Ďakujem.