60. schôdza

S faktickou poznámkou teraz vystúpi pani poslankyňa Mária Šofranko.
Nech sa páči.

Ďakujem za slovo. Rada by som nadviazala na slová pochvaly a ja by som sa chcela pani ombudsmanke poďakovať za jej prácu, ktorú ste vykonávali spravodlivo, čestne a múdro a mali ste pevné postoje a chránili ste záujmy tých najslabších, pre ktorých ste boli mnohokrát alebo neraz jedinou nádejou a tou takou poslednou inštanciou pri domáhaní sa spravodlivosti. Z vašej práce som vždycky cítila profesionalitu, odbornosť i politickú nezávislosť a ja si myslím, že toto je veľmi dôležité a mimoriadne teda dôležité pre váš úrad.
Chcem sa vám len poďakovať, pani profesorka.

Na faktické poznámky bude reagovať pani poslankyňa Vladimíra Marcinková, nech sa páči.

Ďakujem pekne. Pán Taraba, vy sa snažíte dezinterpretovať ľudské práva, na ktorých sme sa ako medzinárodné spoločenstvo zhodli po druhej svetovej vojne, kedy boli hrubo porušované, a asi ušla vašej pozornosti moja zmienka o tom, že práve ľudské práva by nemali byť niečo, kde tú diskusiu budeme politizovať, ale mali by sme mať v sebe ako zákonodarcovia toľko úcty a poviem, že aj znalosti, aby sme vedeli, že stoja nad tými základnými zákonmi a mali by sme ich dodržiavať. Čiže toľko k vašej poznámke.
Ja nemám vysoko len osobu pani, pani ombudsmanky. Ja mám veľmi vysoko jej prácu, výsledky a nielen jej, ale celého jej tímu. O tom som hovorila.

V rozprave teraz vystúpi pán poslanec Ondrej Dostál.
Nech sa páči.

Vážená pani verejná ochrankyňa práv, chcel som začať trochu inak, ale keď to už pán poslanec Taraba spomenul, že koľko tu sedí ľudí, tak to už je taký folklór, že na vystúpeniach verejnej ochrankyne práv je tu poloprázdna sála a skoro vždy sa objaví niekde fotka, ktorá ukazuje, ako málo poslancov tu je. Nemyslím si, že je to vysvedčenie práce verejnej ochrankyne práv. Je to svedectvo o tom, akú dôležitosť prikladajú poslanci téme ľudských práv, teda tomu, čomu sa verejná ochrankyňa práv venuje. Ale zasa ani to by som nebral tak vážne. Národná rada býva poloprázdna alebo prázdna skoro stále, až na nejakých pár výnimočných, výnimočných udalostí. Takže áno, verejnosť je na to citlivá. Ja by som bol tiež radšej, keby tu teraz bolo viacej poslancov, ale minule pri jednej rozprave som sa tak potešil, že koľko je tu poslancov a potom som ani teda nebol celkom rád, že ako prebiehala tá rozprava. Takže možno radšej menej poslancov a dôstojnejší priebeh rozpravy, ako plná sála a nedôstojné útoky na verejnú ochrankyňu práv.
Ako už moja predrečníčka povedala, je toto posledná správa o činnosti verejnej ochrankyne práv, ktorú nám súčasná pani ombudsmanka Mária Patakyová predkladá a nebudem preto hovoriť o tých jednotlivých prípadoch, ktoré sú v nej spomenuté. Je ich veľké množstvo. Týkajú sa rôznych oblastí, rôznych oblastí základných práv a slobôd a sú tam prípady, ktoré sú systémové, sú tam prípady, ktoré sú individuálne. Sú tam prípady, ktoré sa zdajú dôležité, aj prípady, ktoré sa týkajú možno pár jednotlivcov a, ale tak to, tak to asi má byť. To, čo by som chcel zdôrazniť, je, že pani verejná ochrankyňa práv druhú, nie celú polovicu, ale menšiu polovicu svojho funkčného obdobia strávila vo výnimočnej situácii, pretože okrem bežných porušení a spochybnení základných práv a slobôd musela reagovať na situáciu, v ktorej sa nielen Slovensko, ale celý svet ocitol, teda na pandémiu, ktorá prinášala nové výzvy a nové problémy, a aj nové obmedzenia a spochybnenia základných práv a slobôd a myslím si, že vo svojej funkcii to ustála. Ustála to tak, že upozorňovala na problémy, ktoré registrovala, a snažila sa prichádzať aj s návrhmi riešení. Ja som veľmi ocenil jej prístup, ktorý nebol taký, že by išla hneď s každým problémom na bubon a rešpektovala, že sme v situácii, ktorá je bezprecedentná, na ktorú sme neboli pripravení, lebo je pravda, že sme na ňu neboli pripravení, ale zároveň dôsledne na to upozorňovala a postupne ten tlak aj stupňovala povedzme aj tými podaniami na ústavný súd, ktorý jej dal zväčša za pravdu v jej podaniach. A myslím si, že tá spätná väzba bola užitočná aj pre nás, ktorí sme prijímali rozhodnutia a hoci to možno nie vždy tak, nie vždy tak vyzeralo, ale spätná väzba a upozorňovanie na limity, ktoré by sme pri prijímaní protipandemických opatrení nemali prekračovať, myslím si, že našli odraz aj v tom, akým spôsobom sa tie opatrenia nakoniec realizovali a potom časom aj modifikovali.
Ako pani verejná ochrankyňa práv spomenula vo svojom, vo svojej správe a vo svojom úvodnom vstupe, už je to pomaly dvadsať rokov, čo máme inštitúciu verejného ochrancu práv a tých dvadsať rokov sa delí na veľmi rôzne polovice. Tých prvých desať rokov akoby sme ani nevedeli, že máme tento úrad, túto inštitúciu, hoci na začiatku nového tisícročia bola táto inštitúcia vytváraná s veľkými nádejami a očakávaniami, ale počas dvoch funkčných období prvého ombudsmana pána Kandráča nejako sa nenapĺňali. Tá druhá polovica bola iná. Myslím si, že ako krajina, ako občania a občianky Slovenskej republiky sme mali šťastie na verejné ochrankyne práv, ako na predchodkyňu pani Patakyovej pani Janu Dubovcovú, tak na pani Máriu Patakyovú, že počas ich funkčného obdobia sa ukázalo, že tento úrad, to nie je len také odkladisko pre vyslúžilých politikov alebo, alebo ľudí, ktorým treba nájsť flek, ale že je to zmysluplne fungujúca inštitúcia, ktorá sa dokáže správať nezávisle, ktorá dokáže upozorňovať na problémy a ktorá sa dokáže aj postaviť k moci, dať jej kritickú spätnú väzbu a aj keď za to potom schytáva, dostáva sa jej kritiky zo strany vládnych poslancov alebo alebo iných predstaviteľov vlády, dostáva sa im, nazval by som to, ´hejtu´, tak dokáže si stáť za svojím a dokáže si robiť, robiť svoju robotu pokojným spôsobom. Čiže inštitúcie sú dôležité, ale dôležití sú aj ľudia, ktorí sú v tých inštitúciách, a ja len dúfam, že tých ďalších päť rokov bude sa viac podobať na tých uplynulých desať rokov, ako tých prvých desať rokov fungovania verejného ochrancu práv na Slovensku.
Osobitne by som chcel zdôrazniť a teda oceniť pôsobenie verejnej ochrankyne práv v témach, ktoré neboli predmetom nejakého všeobecného ocenenia, ale teda skôr, skôr možno tá väčšinová spoločnosť, aj vládni politici sa často na to pozerali cez prsty. Tam, myslím teda najmä na zákrok v Moldave, v osade, rómskej, kde teda predstavitelia predchádzajúcej vládnej garnitúry sa postavili za ten zásah a verejná ochrankyňa práv, ako Jana Dubovcová, tak Mária Patakyová, sa zastali a dôsledne zastávali ľudí z osady, ktorí vtedy čelili brutalite polície a pomaly to dochádza aj k správnemu koncu alebo teda k tomu, že súdy dávajú za pravdu, za pravdu tým postihnutým, čiže je to taká satisfakcia, ale je to zároveň aj, aj ukážka toho, ako dôležité je mať také inštitúcie, ako verejného ochrancu práv a ako dôležité je mať v nich tých správnych ľudí a mať tam aj kontinuitu.
To, prečo, to, prečo si myslím, že je dôležité, aby skôr bola kontinuita s tými uplynulými desiatimi rokmi, je aj, že ideme do ďalšej výnimočnej situácie. V susednej krajine je vojna a považujem za také, za také príznačné, že dnes, keď zájdete na webstránku verejnej ochrankyne práv, tak prvé, čo vám udrie do očí, je Ukrajina a pomoc, pomoc ľuďom z Ukrajiny. To budú opäť nové výzvy, ktoré budú stáť už teraz pred vašou nástupkyňou alebo vaším nástupcom.
Takže aj ja sa vám chcem poďakovať za vaše pôsobenie, päťročné pôsobenie v úrade. Myslím, že veľmi prispelo k tomu, aby, aby ľudia, ktorým záleží na ľudských právach, brali inštitút verejného ochrancu práv vážne. Trochu ma mrzí, že sme, že sme neboli aktívnejší v realizácii vašich, vašich odporúčaní. Tiež som mal teda predstavy, že po zmene vlády tá nová vládna väčšina bude oveľa ústretovejšia a bude oveľa vážnejšie brať vaše zistenia. V niektorých oblastiach sa to naplnilo, v niektorých nie, ale myslím si, že je to niečo, o čo by sme sa mali aj do budúcnosti usilovať vrátane tých vašich odporúčaní, týkajúcich sa nejakého systémového alebo legislatívneho postavenia a ombudsmana, aby bol ombudsman alebo ombudsmanka inštitúciou, ktorej rady a odporúčania berú aj politici, aj orgány verejnej moci vážne a aktívne sa nimi zaoberajú, tak ako spomínate v správe, že ste sa dozvedeli od fínskeho ombudsmana a podotkli ste, že je to asi aj preto, že vo Fínsku majú ombudsmana už sto rokov. U nás len pätinu toho času. Takže nepoznám podrobne históriu fínskeho ombudsmana a akým spôsobom sa vyvíjalo jeho postavenie, ale určite aj tam boli ľudia, ktorí tú funkciu posilňovali a dodávali jej vážnosť v očiach verejnosti a myslím si, že tých päť rokov, ktoré ste vy strávili vo funkcii verejnej ochrankyni práv, určite prispeli k tomu, že snáď na Slovensku skôr ako za tých fínskych sto rokov budeme mať situáciu, že budeme aj my brať verejnú ochrankyňu vážne, nielen ako jednotlivci, ale aj ako inštitúcie a orgány verejnej moci, lebo to je veľmi dôležité nielen pre fungovanie tých inštitúcií, ale aj pre ľudské práva.
Takže ešte raz ďakujem.

Ďakujem, pán poslanec. Na vaše vystúpenie evidujem dve faktické poznámky. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Ako prvý vystúpi pán poslanec Tomáš Taraba, nech sa páči.

Vážený pán Dostál, v podstate z toho prejavu som pochopil, že hlavný prínos teda oceňujete, že pani ombudsmanka sa vo veľkej miere venovala vašim zákonom protipandemickým, ktoré napádala na súde, za čo jej patrí vďaka a že tieto zákony vlastne vám ukázali, alebo jej konanie, že kde sú hranice pri tom porušovaní ľudských práv. No my ako opozícia sme vám to v parlamente hovorili na dennej báze, že tie zákony, ktoré prijímate, a to každému, aj vám ako právnikovi, ktorý je v tejto veci precpaný a erudovaný, muselo byť už na prvé počutie a na prvý pohľad jasné, že tie zákony sú vo vážnom konflikte proste s ústavnosťou, takže z tohto pohľadu vnímam aj ten prejav tak, že vlastne vy oceňujete to, že existuje ombudsmanka, ktorá vám dala nejaké zrkadlo.
No len problém je, že ten zákon bol prijatý v tej, na pôde tejto Národnej rady, že bol prijatý, som o tom hlboko presvedčený pri plnom vedomí, že ten zákon je v kolízii s ústavou a to, že sme to tu rozprávali my, čo je dohľadateľné, to, že sme to otvorene kritizovali, to, že sme proti tomu vystupovali, tak to už je práca tohoto parlamentu a, žiaľ, ako ste to nastavili ako koalícia, že nechcete tieto veci od opozície prijímať, a potom sa tu postavíte a úplne v pohode poviete, že ako je super, že máme ombudsmana, lebo vlastne ten urobil to isté, čo sme tu hovorili my a dopadlo to tak, ako sme hovorili.
Ďakujem.

Poslednú faktickú poznámku má pani poslankyňa Vladimíra Marcinková.
Nech sa páči.

Ďakujem pekne.
Ondrej, veľmi sa mi páčil ten príklad, ktorý si použil s tým Fínskom, že tam majú sto rokov ombudsmana a u nás je to dvadsať rokov, z toho mne sa rovnako ráta len tých desať, kedy bol tento úrad naozaj aktívny. A podľa mňa mať ombudsmana znamená, znamená mať ombudsmana nestačí, treba mať takého, ktorý k ochrane ľudských práv nepristupuje selektívne, ale chráni ich v celej šírke. A ja verím, že aj na ďalších päť rokov tu budeme mať ombudsmana, ktorý nielen bude, ale bude aj robiť tú svoju prácu, teda chrániť tie práva. Verím, že v tejto voľbe budeme úspešní, keďže už ako koalícia máme za sebou aj voľby, ktoré ma nie úplne tešia. Len toľko.