12. schôdza

177.
Vážení kolegovia, kolegyne, v súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku som bola určená za spravodajkyňu k tlači 257.
Návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a obsahuje stanovisko ministerstva financií aj ministerstva hospodárstva. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby Národná rada po všeobecnej rozprave sa uzniesla na tom, že návrh zákona sa prerokuje v druhom čítaní a aby ho potom prerokovali aj Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a výbor pre zdravotníctvo. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre zdravotníctvo. A odporúčam, aby výbory prerokovali predmetný návrh zákona do 7. júna a v gestorskom výbore do 10. júna.
Prosím o otvorenie rozpravy.
Ďakujem.

Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som nedostal žiadnu písomnú prihlášku. Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť ústne. Pani navrhovateľka by sa rada zapojila do rozpravy, ale skúsime, či niekto ústne. Nikto.
Takže pani navrhovateľka, pani poslankyňa Vladimíra Marcinková, nech sa páči, máte slovo.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Ako som spomenula v úvode, naším cieľom je, aby sme odstránili vlastne diskrimináciu, ktorá dnes existuje v systéme zdravotníctva v prístupe k detským pacientom, a to v prípade poplatkov, ktoré musí hradiť sprievod v prípade, že je osobou, ktorá sprevádza detského pacienta v nemocnici.
Prečo hovorím o diskriminácii? Potrebujeme odstrániť diskrimináciu medzi detskými pacientami z hľadiska zdravotného stavu, veku alebo dojčenia, pretože práve toto sú dnes kritériá, na základe ktorých je vybraná len určitá časť detských pacientov, ktorých sprievod nemusí hradiť poplatok. Napríklad mama dojčeného dieťaťa, rodič onkologického pacienta, tí sú tiež oslobodení od poplatkov, rodič dieťaťa do troch rokov takisto oslobodený od poplatkov. Všetci ostatní sprievodcovia detských pacientov dnes za sprievod platiť musia a v skutočnosti ja keď som sa o tom rozprávala s lekármi na detských oddeleniach alebo na rôznych špecializovaných oddeleniach, tak im to nedávalo úplne zmysel, pretože napríklad rodič kardiovaskulárneho detského pacienta sa môže úplne rovnako ako rodič detského onkologického pacienta ocitnúť v nemocnici na mesiac, dva, tri a tam už pri takýchto dlhých a náročných hospitalizáciách je to naozaj veľký zásah do rozpočtu tej rodiny, ktorá je v ťažkej situácii už len tým, že ten rodič v tom čase nepracuje, čiže, samozrejme, aj ten príjem rodiny sa znižuje, ešte k tomu prichádza nový náklad za sprievod v nemocnici. Je to značná prekážka pri uplatňovaní detských práv na Slovensku.
Ako som už povedala, nedáva to zmysel ani samotným lekárom, keď som sa snažila zistiť v zdravotných poisťovniach, čo je vlastne obsahom toho poplatku za sprievod, tak ani v rámci dôvodovej správy, keď bola prijímaná táto zmena, ani v rámci nejakých vnútorných predpisov alebo ďalších špecifikácií v zdravotných poisťovniach sme nevedeli prísť na to v žiadnom dokumente, čo by malo byť, čo je vlastne obsahom tohto poplatku, ktorý dnes máme v rámci tohto zákona, je 3,30 na deň, keďže nezahŕňa napríklad stravu, lebo strava je samostatný poplatok, dokonca v niektorých zariadeniach majú samostatný poplatok aj za lôžko alebo za ďalšie iné protiplnenia, ktoré sa môžu detskému, sprievodu detského pacienta účtovať. Čiže naozaj ten obsah toho sprievodu nie je nikde zašpecifikovaný a ja neskôr sa dostanem k tomu aj, prečo je nezákonné takýto poplatok vyberať.
Je to takisto prekážkou pri napĺňaní detských práv z pohľadu sociálnej situácie rodiny. Tak ako som už pred chvíľou spomenula, ten poplatok je 3,30. Ono sa to nezdá veľa, keď sa na to pozrieme ako na nejakú krátkodobú hospitalizáciu, aj keď sú rodiny, pre ktorých aj taká týždenná hospitalizácia pri takomto poplatku je problém. A je naozaj od spoločnosti necitlivé, ale takisto aj problematické z pohľadu právneho vedomia, keď podmieňujeme právny nárok, ktorý nám vyplýva z medzinárodných dohovorov, ktorý nám vyplýva z ústavných rámcov, a to je, aby dieťa nebolo oddelené od svojho rodiča, keď to podmieňujeme niečím, čo môžu a nemusia rodičia toho detského pacienta finančne zvládnuť.
Tak ako som povedala, ten poplatok nezahŕňa stravu alebo nejaký nadštandard. Ide o poplatok za to, aby ten rodič mohol byť so svojím dieťaťom, čo dnes a v podstate od vzniku samostatnosti Slovenska v našej ústave v rámci tých rodinných práv, ktorými každá rodinná bunka spoločnosti disponuje, my nemôžme oddeľovať deti od rodičov inak ako na základe rozhodnutia súdu. Čiže, čiže tam ten obsah tohto poplatku nie je nijako právne definovaný.
Keď sa pozrieme na ten poplatok 3,30, tak robí to okolo 100 eur na mesiac. V prípade, keď sa k tomu pripoja poplatky za stravu, my sme si zisťovali, že to robí v priemere na Slovensku medzi päť-šesť eurami, tak sa pohybujeme niekde na necelých 300 eurách za mesiac hospitalizácie s dieťaťom. To znamená, že ten sprievod dieťaťa, tu sa ešte nebavíme o liekoch pre to dieťa, tu sa nebavíme o ďalších potrebách, ktoré to dieťa musí mať naplnené, keď je v zlom fyzickom stave, v psychickom stave. Tu sa bavíme len o tom, aby ten rodič mohol byť pri svojom dieťati v nemocnici, aby to dieťa nebolo osamotené, aby to dieťa malo nižší level stresu, lepší manažment bolesti a aby, ako už dlho prízvukujem, sme nespôsobili tomu dieťaťu ďalšie traumy tým, že v cudzom prostredí bude samo a ako zákonodarný orgán, samozrejme, nám ide o to, aby sme naplnili jeho práva, ktoré mu vyplývajú z nadnárodných dokumentov, aj z ústavných rámcov tu na Slovensku.
Keď som spomenula nezákonnosť takéhoto poplatku, tak tu už máme rozhodnutie českého ústavného súdu, ktorý, ktorý jasne povedal, že nemôžme žiadnym poplatkom podmieňovať prítomnosť blízkej osoby alebo zákonného zástupcu, či už pri pôrode, ak ide o otca dieťaťa pri rodičke, alebo rodičov pri svojom dieťati. Ten samotný sprievod, ktorý, ktorý je garantovaný, ako som povedala, právnym poriadkom, naozaj nemožno podmieňovať žiadnym poplatkom. Môžeme podmieňovať poplatkami nejaké protiplnenia, ktoré majú obsah, ktoré majú hodnotu, to je nadštandardná izba, to je tá strava, to je nejaký ochranný odev, ktorý v tom čase proste potrebujete, keď ste napríklad na infekčnom oddelení alebo niekde inde. Proste tá protihodnota musí byť zrejmá. V Českej republike k tomu majú aj nedávno prijatý taký vysvetľujúci predpis, ktorým novelizovali svoj zákon, aby to bolo úplne zrejmé, aby nedochádzalo k takým situáciám, akým dochádzalo aj u nich, aj u nás dochádza, práve preto aj chceme precizovať tú právnu úpravu. Takže my máme možno šťastie a nešťastie, že u nás sa žiaden rodič neobrátil s týmto poplatkom na Ústavný súd, v Česku sa obrátili a majú tam rozhodnutia, ale keďže naša úprava ústavná je v tomto úplne totožná s tou českou, tak tu je jasný predpoklad, že aj náš Ústavný súd by sa držal tých zásad, aké, aké vlastne rozhodli o tomto náleze v rámci Českej republiky.
Nedá mi nespomenúť v rámci tejto diskusie aj slová jedného popredného slovenského politika, ktorý paradoxne na túto tému upozornil, ale ďalej ju neriešil. Budem citovať z jeho sociálnych sietí z 1. augusta 2023: „Vraciam sa z Košického kraja a ešte raz všetkým ďakujem za milé stretnutia. Poviem vám ale aj jeden krátky príbeh. Rozprával som sa s mamičkou v Michalovciach. Stará sa o svojho postihnutého synčeka a je s ním výlučne na ošetrovateľskej starostlivosti. Ten syn potreboval ísť do nemocnice. A mama tam, samozrejme, musí ísť s ním, lebo sám by to nezvládol. A nakoniec táto mama, ktorá dostáva možno 500 eur mesačne na ošetrovanie, musí zaplatiť 200 eur v nemocnici len preto, že jej chorý syn potreboval, aby tam bola s ním." Napísal to na svoj Facebook Peter Pellegrini, dnes už zvolený prezident. Ďalej hovorí o tom, ako to musíme riešiť.
Nestihol to riešiť a ja preto dúfam, že keďže s riešením prichádzam, aby sa do takýchto ťažkých situácií, kedy je matka na ošetrovateľskom nútená naozaj vyberať si, že či si môže dovoliť lieky pre to dieťa, alebo zostať s tým dieťaťom, na čo má ústavný právny nárok, aby sme sa do takýchto situácií na Slovensku v právnom štáte nedostávali.
Toto je riešenie, čo ponúkame. Ohraničili sme to dvanástym rokom veku dieťaťa. Je to jednak ústupový krok a nejaká snaha o dohodu so zariadeniami poskytujúcimi zdravotnú starostlivosť, pretože ony dlhodobo upozorňujú, že tie kapacity, lôžkové kapacity a kapacity v rámci nemocníc sú v zlom stave a my nežijeme v nejakom virtuálnom priestore, my chceme naozaj dopomôcť k riešeniu veci a nechceme ich dostať do nejakého ďalšieho stresu, ale zároveň nemôžeme to robiť na úkor nedodržiavania detských práv. Takže tu sme hľadali nejaký kompromis a ten dvanásty rok veku je aj podľa psychológov práve tým rokom, kedy sa to láme, a tie deti už dokážu, maloletí, verbalizovať tú svoju potrebu, či tam chcú, alebo nechcú mať toho rodiča, či ho tam potrebujú, či im to ten stav zlepšuje. Vlastne tam, tam už dochádza k tomu mentálnemu vývoju takému, že niektorí si dokonca zvolia byť hospitalizovaní bez mamy, ale niektorí, alebo bez otca, ale niektorí, samozrejme, naďalej chcú a je pre nich prínosom tá blízkosť zákonného zástupcu, blízkej osoby, takže ju tam preferujú. A práve ten dvanásty rok sa nám zdal na ten poplatok ako taký kompromisný.
V niektorých krajinách Európskej únie to je bezplatné pre sprievod všetkých maloletých pacientov, pretože, ako hovorím, opierame sa tu o medzinárodné predpisy, ale nájdu sa aj krajiny, kde to je nejakým vekom ohraničené, takže boli by sme v nejakom kompromisnom znení voči situácii v rámci Európskej únie. Ako sme už dokázali viackrát predtým, aj keď ma mrzí, že nie pri zakotvení práva na sprievod pri maloletých pacientoch, ale napríklad nedávno pri zdravotne znevýhodnených deťoch, ktoré sú v detských domovoch, dokázali sme preklenúť tie politické tričká a tie rozdiely v našich politických vnímaniach sveta a zahlasovali sme zo 145 poslancov stoštyridsiatimi piatimi hlasmi za tento zákon. Som presvedčená, že by sme mali k tomu pristúpiť aj v prípade takejto zmeny, kde viacerí z nás pred voľbami hovorili, že toto treba zmeniť a azda niet jednoduchšej, jednoduchšieho riešenia, legislatívneho riešenia, ako urobiť to touto formou aj po diskusii s lekármi, aj po diskusii s pacientskymi organizáciami.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani poslankyňa. Na vaše vystúpenie neevidujem faktické poznámky. Vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú. Chce k rozprave zaujať stanovisko navrhovateľka? Asi nie. A pani spravodajkyňa? Takisto nie. Čiže prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
A keďže máme 14.55 h a už len päť minút, tak pravdepodobne získam všeobecný súhlas, aby sme nepokračovali, lebo ďalší bod by sme už neskončili. Takže... (Reakcia z pléna.) Nie je všeobecný súhlas. Takže, pán Galko, vy by ste chceli vystúpiť ešte, hej? (Reakcia z pléna.) Á, vy to stihnete, dobre, dobre (povedané s pobavením), dobre.
Takže ďalším bodom programu je návrh vlády na skrátené legislatívne konanie o vládnom návrhu ústavného zákona... (predsedajúcemu sa vypol mikrofón), uhm, držím, ďakujem, o ochrane pred útokmi chráneného živočícha. Návrh vlády má parlamentnú tlač 258. Poprosím podpredsedu vlády a ministra životného prostredia Slovenskej republiky Tomáša Tarabu, aby návrh vlády odôvodnil. Nie je prítomný, takže návrh prepadá.
Teraz pristúpime k rokovaniu o návrhu skupiny poslancov na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k cenám energií. Návrh má parlamentnú tlač 66. Dávam slovo poslancovi Júliusovi Jakabovi, aby návrh uviedol. Nie je prítomný, takže prepadá.
A nasleduje rokovanie o návrhu skupiny poslancov na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k členstvu Slovenskej republiky v Európskej únii, návrh je uverejnený ako tlač 67.
Dávam slovo poslancovi Ľubomírovi Galkovi, aby návrh uviedol. Nech sa páči.

(Rokovanie o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k členstvu Slovenskej republiky v Európskej únii, tlač 67.)