12. schôdza

Vážené kolegyne, kolegovia, tak, samozrejme, k tejto, k tomuto návrhu zákona ma inšpirovala správa generálneho prokurátora, ktorá pobúrila celé Slovensko a niekoľko dní bola, bola aj v médiách. A presne tak ako som predpokladal, ak to odznie v médiách, tento problém prestane platiť aj pre politických predstaviteľov, hlavne pre vládnych, lebo oni majú tú kompetenciu to riešiť.
Generálny prokurátor navrhoval, aby táto správa sa prerokovala v pléne, predseda Národnej rady alebo podpredseda Národnej rady, ktorý teraz vedie tento parlament, ju do pléna nepredložil. Ďalej bol tu návrh poslanca, opozičného poslanca, aby táto správa sa predsa len prerokovala v pléne, hlasovalo sa o tom, zase to nebolo odhlasované, čiže do pléna sa to nedostalo, čiže aj toto je taká príležitosť k tomu, aby sme sa, aby sme sa o tom bavili. Tento zákon, samozrejme, nerieši všetky problémy, ktoré generálny prokurátor odhalil, celú spleť problémov, ktorá je v týchto reedukačných centrách, ale je to taký jeden čriepok do mozaiky, ktorý, ktorý, samozrejme, môže pomôcť.
Ja by som, ja by som povedal, že čo ma motivovalo k tomuto zákonu. Tak v prvom rade, samozrejme, ma motivovala tá správa generálneho prokurátora, ale ma motivovalo to, že k tejto téme mám blízko, lebo jedno z tých reedukačných zariadení sa nachádzalo aj v obci Spišský Hrhov, kde som bol 22 roky starosta a podrobne som vnímal tú problematiku a ten celý systém a vývoj, aj osobne som poznal ako, ako ten personál, tak aj klientov, ktorí v tomto zariadení boli. Poviem vám na príklade našej obce a zariadenia, ktoré v našej obci boli, ktoré, ktoré sa pred niekoľkými rokmi presťahovalo do Levoče, že ako vnímam ten problém.
Tak v Spišskom Hrhove malo to zariadenie perfektné podmienky na výchovu, naozaj boli v krásnom parku, mali, keďže sa tam vyučoval jeden z odborov, bol aj záhradník, mali perfektné priestory, mali skleníky, naozaj na tú výchovu detí mali perfektné zariadenie, ale napriek tomu, že ho tam mali, tak z ekonomického hľadiska, lebo čisto ekonomický záujem rozhodol, celé to zariadenie prešlo do Levoče, kde generálny prokurátor zistil, že nemajú dostatočné priestory. Takže my vlastne, pred tromi alebo štyrmi rokmi to tam prešlo, čiže my vlastne sme vedeli už vtedy o tom, že idú do nevyhovujúcich priestoroch a napriek tomu padlo nejaké rozhodnutie, že sme ich dali, vedeli sme, že tá výchova a alebo, alebo ten prístup k tým klientom bude oveľa horší, ale rozhodla ekonomická stránka.
Ďalšia veľmi dôležitá vec je, že si treba uvedomiť, že sa jedná o deti, kde sú z rodín, kde je silný patologický jav. Tí vychovávatelia hovoria o tom, že nie tie deti by mali sedieť v tom zariadení, ale ich rodičia. Ja len jeden príklad vám poviem, že do tohto zariadenia sa dostalo dievča, ktorú znásilňoval otec a, samozrejme, otec bol väzobne stíhaný a potom sa dostala do toho zariadenia jej dcéra, ktorú znásilňoval jej dedko, a to bol ten istý človek, ktorý, ktorý sa znova dostal do tohto zariadenia. Tak je naozaj na zamyslenie, že pokiaľ ten štát neochráni tie deti, tak je jasné, že tá rodina nieže to nedokáže, ale pred tou rodinu ju ešte musíme, musíme chrániť.
V zahraničí sú bežné ambulantné centrá, to znamená, že sa nepracuje len s tým dieťaťom, ale aj s tou rodinou, lebo viete, pokiaľ z tej problémovej rodiny zoberú to dieťa, štát sa oňho stará, tak tá rodina ako keby si vydýchne, má voľnejšie pole pôsobnosti a stávajú sa prípady, že to dievča sa dobre správa, ide domov na prázdniny a o dva-tri dni volá do tohto zariadenia a povie, že príďte po mňa, ale doneste mi nejaké veci, lebo mama mi predala všetko oblečenie, hej. Čiže naozaj je to, to sú dievčatá, v našom zariadení boli len dievčatá, to sú dievčatá, ktoré sú z takého prostredia, že naozaj pred tým prostredím ich treba chrániť, ale napriek tomu si myslím, že tie ambulantné zariadenia majú zmysel, lebo pracuje sa práve aj s tými rodičmi, čo náš systém, my ich zatvoríme do uzavretého zariadenia, dokonca oni nechodia ani do školy medzi deti, ktoré, ktoré žijú v normálnych rodinách, tri roky ich umelo držíme v tom umelom zariadení a po troch rokoch ich pustíme a potom sa čudujeme, že sa nevedia začleniť do normálneho života, keď ich v pätnástich rokoch zatvoríme a v osemnástich rokoch ich otvoríme a pustíme do sveta. Je to taká naozaj neprirodzená výchova, ktorá, ktorá tomu, tej prevýchove nijakým spôsobom nepomáha.
Ďalší obrovský problém v tom našom zariadení bol ten, že prišli tam klientky, ktoré mali nejaký zdravotný psychický problém a vlastne tá, ten problém so správaním vyplýval z toho zdravotného stavu, nevyplýval z toho, čiže my nemáme zariadenie na Slovensku, kde sa riešia tieto psychické stavy pre takýchto klientov, dáme ich do reedukačných centier a oni vlastne, samozrejme, nemajú lekárov, zdravotný personál a potom im to narúša celú výchovu aj tých ostatných detí, ktoré, ktoré by mohli. Zase na konkrétnom príklade, mali sme tam dieťa, ktoré niekoľkokrát napadlo inú klientku, neskôr skončila vo väzení a tam napadlo spoluväzňa a vlastne stala sa tam vražda a tá naša bývalá klientka navyše ešte k tomu spáchala samovraždu, čiže, čiže naozaj systematicky nemáme veci poriešené.
Čiže ja som navrhol tento zákon, predpokladám, že to je taký malý čriepok naozaj do tohoto systému, ktorý musíme riešiť, systém musíme otvoriť a musíme sa s tým vážne zaoberať, lebo jedná sa o 400 detí v našej republike, o ktoré tie rodiny nieže sa nevedia postarať, ale naopak, musíme ich chrániť pred tými rodinami. A ja mám pocit, že keď to generálny prokurátor ten balíček, ten uzlíček problémov vytiahol na svetlo sveta, tak pokiaľ sa o to zaujímali médiá, tak deklarovali aj politici, že to vážne musia riešiť, a v momente, keď sa o to prestali zaujímať médiá, prestali sa o to zaujímať aj politici.
Takže je to veľmi dôležité, zaoberajme sa s tým, zaoberajme sa tým a riešme to.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ako spolupredkladateľka chcem šetriť čas a tak vystúpim len vo faktickej poznámke, nejdem, nejdem do rozpravy. Ale pokladám takisto za veľmi dôležité, aby sme aj my poslanci hľadali riešenia, akými môžme zlepšiť situáciu tých 400 detí, maloletých v tých reedukačných centrách. Dnes sme sa dozvedeli, že minister Drucker musel pre naozaj hrozné podmienky v tých zariadenia zatvoriť dve reedukačné centrá, jedno v Bystričanoch, druhé v Trstíne, to hovorí naozaj o žalostnom stave, v akom máme tieto centrá. A aj keď máme trošku zviazané ruky ako členovia zákonodarného zboru, pretože môžme predkladať v podstate len legislatívne zmeny a tu sa žiada oveľa hlbšia systémová zmena, ktorá by týmto deťom pomohla, a tú má v rukách pán minister Drucker momentálne, snažíme sa prispieť našou troškou, snažíme sa prispieť expertízou a riešeniami, ktoré sme vydolovali z praxe od ľudí, ktorí sa celý život vlastne venujú tejto problematike. A práve novela, s ktorou prichádzame, aby sme rozšírili tú radu a v podstate aj transparentnosť toho zariadenia, aby sa tie príbehy neuzavreli vo vnútri v tom zariadení, ale aby sme dokázali ten stav zariadenia pozorovať v čase aj s nejakými vonkajšími prispievateľmi a vonkajšími členmi týchto rád, to je niečo, čo môžme spraviť ako poslanci, to je niečo, čím môžme prispieť. A podľa mňa síce je to len malá zmena, malý čriepok, ale môže prispieť k tomu celkovému riešeniu a predchádzaniu takej situácie, akú sme zažili tento rok, keď nás všetkých zasiahla správa, ktorá prišla z Generálnej prokuratúry o mnohých zlyhaniach a škodách na detských právach v týchto zariadeniach.
Takže vás prosíme týmto ako predkladatelia tejto novely o podporu ako o prvý... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za slovo.
Možno na úvod chcem povedať, že som veľmi rada, že pri tejto príležitosti návrhu, opozičného návrhu zo strany SaS sa v tomto pléne diskutuje o situácii v reedukačných centrách a veľmi ma mrzí, že nevznikla tá príležitosť, aby generálny prokurátor Žilinka sem prišiel, predstavil celú správu a aby sme, aby tu snáď sedelo aj viac ľudí ako teraz v piatok poobede a aby sa naozaj celé plénum Národnej rady venovalo situácii v reedukačných centrách, lebo som hlboko presvedčená, že si to zaslúži tá situácia, tie zariadenia, tí zamestnanci a tie deti. Že naozaj toto je jedna z tých tém, ktorým by sme sa mali venovať. A ja ďakujem veľmi pekne kolegom z SaS, že stihli už na túto schôdzu predložiť návrh, ktorý sa situácii v reedukačkách venuje.
Je pravda, čo, alebo tiež to tak vnímam, ako to odznelo od kolegu Ledeckého, že teda tá správa, ktorá bola zverejnená, myslím, v januári od Generálnej prokuratúry, akoby vzbudila zhrozenie celého Slovenska, zároveň však treba povedať, že to neboli vyslovene nové zistenia, že veľmi podobné zistenia, myslím, že dva roky predtým, za školský rok 2021 – ´22 zverejnila Štátna školská inšpekcia a ešte predtým na tie problémy poukazovala ombudsmanka Dubovcová, že nie je to tak, že by sme mohli všetci povedať, že nevedeli sme, že sa tu dejú nejaké problémy. Ale teda som rada, že keď už tá správa prokuratúry prišla, že rozvírila isté stojaté vody a povedala by som, že dala príležitosť sa tomu začať venovať a bola to istá príležitosť aj pre súčasné, vtedy pomerne nové vedenie ministerstva školstva aj pre túto Národnú radu. A ja sama som sa aj na základe tej správy, priznávam, tej téme tiež intenzívne venovala, za posledný mesiac alebo dva mesiace som navštívila viaceré zariadenia, stretla som sa so zamestnancami aj s bývalým chovancom a naozaj je toho veľa, čo, o čom by sa dalo hovoriť, ale nebudem tu stáť polhodinu, myslím si, že toto nemá byť to miesto, kde máme nahrádzať celú tú inú debatu, ktorá mala byť okolo správe ako celku. A zároveň teda pevne verím, že určite ešte v najbližších schôdzach sa budeme venovať téme reedukačných centier. Čiže zameriam sa predovšetkým na ten návrh, ktorý, ktorý prišiel od strany SaS.
Chcela by som však ešte možno ako takú jednu z najdôležitejších vecí využiť ten priestor, aj z tohto miesta sa poďakovať všetkým tým zamestnancom v reedukačných centrách aj v iných špeciálno-výchovných zariadeniach, ktorí tú prácu robia poctivo s neskutočným nasadením svojho srdca, svojej odbornosti, viacerých takých ľudí som stretla a naozaj teda mám obrovský obdiv a rešpekt pred ich prácou a som presvedčená, že práve títo ľudia si zaslúžia, aby mali čo najlepšiu podporu pre svoju robotu a aby mali rešpekt aj od nás politikov, to tak poviem. Lebo trošku sa tak roztrhlo vrece aj s takými zovšeobecneniami, že ak sú tie reedukačné centrá katastrofa, tak len chcem pripomenúť, že naozaj nemôžme, nemôžme hádzať všetkých do jedného vreca.
Oceňujem teda aj, že práve ministerstvo školstva, by som povedala, že naozaj sa poctivo ujalo tejto úlohy a taktiež v nejakom, nejakým participatívnym spôsobom aj s pracovníkmi týchto zariadení pripravilo opatrenia, práve včera boli zaslané poslancom a poslankyniam školského výboru, taktiež som si to podrobne preštudovala a myslím si, že sú tam mnohé veci, ktoré idú dobrým smerom, vrátane toho, že sa idú zavrieť najproblematickejšie zariadenia v Bystričanoch a v Trstíne, vrátane toho, čo tu už spomenul aj pán kolega Ledecký o väčšom dôraze na nejaké delenie tých zariadení na diagnostiku. Ale vnímam tam medzi tými opatreniami, že chýbajú opatrenia, ktoré by boli viac zamerané práve na otvorenosť toho systému.
A tu prichádzam ku konkrétnemu návrhu, ktorý predložila strana SaS, alebo teda skupina poslancov zo strany SaS, a veľmi vítam ten návrh práve v tom, že sa snaží vytvoriť väčšiu otvorenosť, alebo dbať na väčšiu otvorenosť týchto zariadení. Tak ako Generálna prokuratúra prišla, urobila kontroly v zariadeniach a teda povedali, že sú šokovaní, aké sú tam hrôzostrašné podmienky, kde teda treba povedať, že trošku aj možno aj svoju vlastnú povinnosť zanedbali, pretože oni sú práve tí, ktorí mali robiť pravidelne tie kontroly, tak toto by sa nám už nikde nemalo stať. Nemalo by sa nám už nikdy stať ako krajine, že tam o pár rokov zase príde nejaká kontrola a povie, že veď my sme netušili, čo sa tu deje.
A práve preto je podľa mňa dôležité nielen zlepšovať napríklad systém diagnostiky alebo zlepšovať to zameranie na aké det... ktoré deti sú kde zaraďované, ale treba vytvoriť také mechanizmy transparentnosti celkovo v tých zariadeniach, ktoré pomôžu tomu, aby sa otvorili. Aby sa otvorili aj pohľadu zvonka, aby sa otvorili aj inšpiráciám zvonka, aby sa nebáli komunikovať, okej, my tu máme takéto problémy a riešia naozaj ťažké veci a naozaj tam majú agresívne deti, ktoré napádajú zamestnancov, ktoré si ubližujú medzi sebou, ako naozaj, naozaj je to ťažká robota, ale aj ja, čo som stretla, nazvem to, že zapálených zamestnancov, tak nikdy nemali problém pomenovať, kde sú tie problémy. Nikdy nemali problém povedať, že mali sme tu takýto ťažký prípad a aj by sa chceli o tom s niekým poradiť, aj by chceli vedieť, ako to funguje inde, aj by sa chceli inšpirovať či už možno inými zariadeniami, alebo zo zahraničia. A z tohto pohľadu vnímam aj tú radu školy ako nejaký dôležitý orgán, ktorý sa pravidelne stretáva, ktorý dohliada na to, čo sa v tom centre deje, a potrebujeme do tejto rady školy dostať aj ľudí zvonku. Čiže z tohto pohľadu plne podporujem ten zámer, ktorý tu bol predložený, lebo si myslím, že tá filozofia je strašne dôležitá. A keď tu odznelo, že je to nejaký čriepok do mozaiky, tak som ale presvedčená, že je to dôležitý čriepok do mozaiky, lebo my potrebujeme, aby tieto zariadenia boli viacej otvorené aj dohľadu a vplyvom, vplyvom iných ľudí.
Priznávam zároveň, že máme v klube trochu iný pohľad na to, aké by malo byť konkrétne to zloženie tej rady školy, obzvlášť napríklad je tu návrh, aby tam boli zástupcovia aj komisáru pre deti, kde si zároveň treba uvedomiť, že komisár pre deti plní istú kontrolnú funkciu a je to aj orgán, na ktorý by sa tie deti mali mať možnosť obrátiť, a tam vidíme istý konflikt záujmov, keby zároveň boli v rade školy a zároveň mali plniť túto kontrolnú funkciu. Čiže keď by sa podarilo a tento návrh pôjde do druhého čítania, tak tam by sme veľmi radi o tomto ešte diskutovali a možno našli nejaký lepší kompromis v tom, že kto konkrétne by mal byť v tej rade školy zastúpení.
Ale zároveň teda taktiež by som chcela akoby vyzvať túto, túto Národnú radu a toto plénum, aby posunuli ten návrh do druhého čítania a tam prípadne máme možnosť ho cibriť, ale je to dôležité sa zaoberať situáciou v reedukačných centrách a v špeciálno-výchovných zariadeniach a dopriať im väčšiu, väčšiu otvorenosť.
Ministerstvo školstva teda prednieslo isté návrhy, máme tu správu, sú tam aj niektoré krátkodobé kroky, mňa trochu mrzí, že legislatívne kroky sa odložili až na september, ale teda verím tomu, že v septembri už to snáď príde sem do Národnej rady a že medzi tým aspoň sa využije to leto na poctivé MPK, lebo áno, sú aj ďalšie legislatívne veci, ktoré by bolo treba opravovať celkovo na systéme reedukačných centier, ale práve táto zmena rady školy je jedna z tých vecí, ktoré sa, žiaľ, neocitli v tom návrhu, aspoň v tom zatiaľ doterajšom návrhu ministerstva, čo ma mrzí, a o to viac považujem za dôležité, aby sa posunul práve tento opozičný návrh od skupiny poslancov a aby sme naozaj urobili všetko pre to a postupne tými čriepkami do mozaiky poskladali ten obraz tak, aby sa tá situácia zlepšila a aby sme už nemohli povedať, že nevieme, čo sa v reedukačných centrách deje a nevieme, kde sa s deťmi zle zaobchádza pod dohľadom štátu a nevieme, kde sú porušované, porušované práva.
Čiže ďakujem kolegom za tento návrh a toľko za mňa. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Ja by som chcela tiež povedať teda poslancovi a poslankyni zo SaS-ky veľké ďakujem za to, že ste opätovne otvorili túto tému reedukačných centier, pretože napriek tomu, že to nie je nová téma, tak na ňu ako keby v pravidelných cykloch zabúdame a odsúvame ju a neriešime ju. A myslím si, že práve toto je dôležité, aby sme aj tu na pôde parlamentu stále túto tému vracali a váš návrh zákona je jedným z takýchto možností.
Chcela by som ešte doplniť svoju kolegyňu Tinu Gažovičovú vo vzťahu k tým pripomienkam na celkové zloženie rady školy, ja by som sa v tejto súvislosti chcela napríklad opýtať na tú úlohu vlastne jedného z členov, ktorí sú členmi územnej samosprávy, čo je, samozrejme, teda dôležité určite, aby tam bol niekto aj zo samosprávy, ale moja otázka je, že prečo je to napríklad obec a nie vyšší územný celok, lebo ony sú v prvom rade ako keby zriaďovatelia stredných škôl a my vieme, že tu sa nachádzajú deti viac-menej už staršie, čiže toto by mi dávalo väčší zmysel. A len ma zaujíma, že prečo práve samosprávy, prečo ste takýmto spôsobom uvažovali.
A takisto keďže ja som tiež bývalá zriaďovateľka niekoľkých školských zariadení, tak viem, že je veľmi dôležité, aby tam boli aj pedagogickí, aj nepedagogickí zamestnanci, ale vo vzťahu práve k tomuto typu centra si myslím, že by bolo dobré zohľadniť aj to, že sú tam nejakí odborní zamestnanci, čiže špeciálni pedagógovia alebo psychológovia, ktorí nám tam jednoznačne chýbajú, že či nemáte pocit, že by možno bolo lepšie uvažovať, že miesto tých nepedagogických zamestnancov, alebo zmeniť nejak inak po... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ja len krátko by som chcel zodpovedať na vašu otázku. Tak preto miestna samospráva a nie VÚC-ka, lebo práve tie deti nechodia len na stredné školy, aj na základné školy, to je zriaďovateľom miestna samospráva, má, tá miestna samospráva, samozrejme, má bližšie k tomu zariadeniu, lebo sa nachádza na jej území jak vyšší územný celok. A ešte sme vychádzali z toho, že v minulosti tá miestna samospráva alebo tá miestna samospráva mala člena v rade školy pred niekoľkými rokmi a z vlastnej skúsenosti viem, že veľmi sme sa o tento problém zaujímali a sme boli prínosom práve pre fungovanie tohto zariadenia.
Ďakujem.

Ďakujem, ďakujem, pán predsedajúci.
Ide o novelu zákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia, úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov, a naším cieľom je, aby boli maloletí pacienti do dvanásteho roku života dieťaťa oslobodené od úhrady poplatkov za sprievod. A do rozpravy sa hlásim ako prvá a tam rada vysvetlím, čo sú naše dôvody k tejto novele.
Ďakujem.

177.
Vážení kolegovia, kolegyne, v súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku som bola určená za spravodajkyňu k tlači 257.
Návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a obsahuje stanovisko ministerstva financií aj ministerstva hospodárstva. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby Národná rada po všeobecnej rozprave sa uzniesla na tom, že návrh zákona sa prerokuje v druhom čítaní a aby ho potom prerokovali aj Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a výbor pre zdravotníctvo. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre zdravotníctvo. A odporúčam, aby výbory prerokovali predmetný návrh zákona do 7. júna a v gestorskom výbore do 10. júna.
Prosím o otvorenie rozpravy.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Ako som spomenula v úvode, naším cieľom je, aby sme odstránili vlastne diskrimináciu, ktorá dnes existuje v systéme zdravotníctva v prístupe k detským pacientom, a to v prípade poplatkov, ktoré musí hradiť sprievod v prípade, že je osobou, ktorá sprevádza detského pacienta v nemocnici.
Prečo hovorím o diskriminácii? Potrebujeme odstrániť diskrimináciu medzi detskými pacientami z hľadiska zdravotného stavu, veku alebo dojčenia, pretože práve toto sú dnes kritériá, na základe ktorých je vybraná len určitá časť detských pacientov, ktorých sprievod nemusí hradiť poplatok. Napríklad mama dojčeného dieťaťa, rodič onkologického pacienta, tí sú tiež oslobodení od poplatkov, rodič dieťaťa do troch rokov takisto oslobodený od poplatkov. Všetci ostatní sprievodcovia detských pacientov dnes za sprievod platiť musia a v skutočnosti ja keď som sa o tom rozprávala s lekármi na detských oddeleniach alebo na rôznych špecializovaných oddeleniach, tak im to nedávalo úplne zmysel, pretože napríklad rodič kardiovaskulárneho detského pacienta sa môže úplne rovnako ako rodič detského onkologického pacienta ocitnúť v nemocnici na mesiac, dva, tri a tam už pri takýchto dlhých a náročných hospitalizáciách je to naozaj veľký zásah do rozpočtu tej rodiny, ktorá je v ťažkej situácii už len tým, že ten rodič v tom čase nepracuje, čiže, samozrejme, aj ten príjem rodiny sa znižuje, ešte k tomu prichádza nový náklad za sprievod v nemocnici. Je to značná prekážka pri uplatňovaní detských práv na Slovensku.
Ako som už povedala, nedáva to zmysel ani samotným lekárom, keď som sa snažila zistiť v zdravotných poisťovniach, čo je vlastne obsahom toho poplatku za sprievod, tak ani v rámci dôvodovej správy, keď bola prijímaná táto zmena, ani v rámci nejakých vnútorných predpisov alebo ďalších špecifikácií v zdravotných poisťovniach sme nevedeli prísť na to v žiadnom dokumente, čo by malo byť, čo je vlastne obsahom tohto poplatku, ktorý dnes máme v rámci tohto zákona, je 3,30 na deň, keďže nezahŕňa napríklad stravu, lebo strava je samostatný poplatok, dokonca v niektorých zariadeniach majú samostatný poplatok aj za lôžko alebo za ďalšie iné protiplnenia, ktoré sa môžu detskému, sprievodu detského pacienta účtovať. Čiže naozaj ten obsah toho sprievodu nie je nikde zašpecifikovaný a ja neskôr sa dostanem k tomu aj, prečo je nezákonné takýto poplatok vyberať.
Je to takisto prekážkou pri napĺňaní detských práv z pohľadu sociálnej situácie rodiny. Tak ako som už pred chvíľou spomenula, ten poplatok je 3,30. Ono sa to nezdá veľa, keď sa na to pozrieme ako na nejakú krátkodobú hospitalizáciu, aj keď sú rodiny, pre ktorých aj taká týždenná hospitalizácia pri takomto poplatku je problém. A je naozaj od spoločnosti necitlivé, ale takisto aj problematické z pohľadu právneho vedomia, keď podmieňujeme právny nárok, ktorý nám vyplýva z medzinárodných dohovorov, ktorý nám vyplýva z ústavných rámcov, a to je, aby dieťa nebolo oddelené od svojho rodiča, keď to podmieňujeme niečím, čo môžu a nemusia rodičia toho detského pacienta finančne zvládnuť.
Tak ako som povedala, ten poplatok nezahŕňa stravu alebo nejaký nadštandard. Ide o poplatok za to, aby ten rodič mohol byť so svojím dieťaťom, čo dnes a v podstate od vzniku samostatnosti Slovenska v našej ústave v rámci tých rodinných práv, ktorými každá rodinná bunka spoločnosti disponuje, my nemôžme oddeľovať deti od rodičov inak ako na základe rozhodnutia súdu. Čiže, čiže tam ten obsah tohto poplatku nie je nijako právne definovaný.
Keď sa pozrieme na ten poplatok 3,30, tak robí to okolo 100 eur na mesiac. V prípade, keď sa k tomu pripoja poplatky za stravu, my sme si zisťovali, že to robí v priemere na Slovensku medzi päť-šesť eurami, tak sa pohybujeme niekde na necelých 300 eurách za mesiac hospitalizácie s dieťaťom. To znamená, že ten sprievod dieťaťa, tu sa ešte nebavíme o liekoch pre to dieťa, tu sa nebavíme o ďalších potrebách, ktoré to dieťa musí mať naplnené, keď je v zlom fyzickom stave, v psychickom stave. Tu sa bavíme len o tom, aby ten rodič mohol byť pri svojom dieťati v nemocnici, aby to dieťa nebolo osamotené, aby to dieťa malo nižší level stresu, lepší manažment bolesti a aby, ako už dlho prízvukujem, sme nespôsobili tomu dieťaťu ďalšie traumy tým, že v cudzom prostredí bude samo a ako zákonodarný orgán, samozrejme, nám ide o to, aby sme naplnili jeho práva, ktoré mu vyplývajú z nadnárodných dokumentov, aj z ústavných rámcov tu na Slovensku.
Keď som spomenula nezákonnosť takéhoto poplatku, tak tu už máme rozhodnutie českého ústavného súdu, ktorý, ktorý jasne povedal, že nemôžme žiadnym poplatkom podmieňovať prítomnosť blízkej osoby alebo zákonného zástupcu, či už pri pôrode, ak ide o otca dieťaťa pri rodičke, alebo rodičov pri svojom dieťati. Ten samotný sprievod, ktorý, ktorý je garantovaný, ako som povedala, právnym poriadkom, naozaj nemožno podmieňovať žiadnym poplatkom. Môžeme podmieňovať poplatkami nejaké protiplnenia, ktoré majú obsah, ktoré majú hodnotu, to je nadštandardná izba, to je tá strava, to je nejaký ochranný odev, ktorý v tom čase proste potrebujete, keď ste napríklad na infekčnom oddelení alebo niekde inde. Proste tá protihodnota musí byť zrejmá. V Českej republike k tomu majú aj nedávno prijatý taký vysvetľujúci predpis, ktorým novelizovali svoj zákon, aby to bolo úplne zrejmé, aby nedochádzalo k takým situáciám, akým dochádzalo aj u nich, aj u nás dochádza, práve preto aj chceme precizovať tú právnu úpravu. Takže my máme možno šťastie a nešťastie, že u nás sa žiaden rodič neobrátil s týmto poplatkom na Ústavný súd, v Česku sa obrátili a majú tam rozhodnutia, ale keďže naša úprava ústavná je v tomto úplne totožná s tou českou, tak tu je jasný predpoklad, že aj náš Ústavný súd by sa držal tých zásad, aké, aké vlastne rozhodli o tomto náleze v rámci Českej republiky.
Nedá mi nespomenúť v rámci tejto diskusie aj slová jedného popredného slovenského politika, ktorý paradoxne na túto tému upozornil, ale ďalej ju neriešil. Budem citovať z jeho sociálnych sietí z 1. augusta 2023: „Vraciam sa z Košického kraja a ešte raz všetkým ďakujem za milé stretnutia. Poviem vám ale aj jeden krátky príbeh. Rozprával som sa s mamičkou v Michalovciach. Stará sa o svojho postihnutého synčeka a je s ním výlučne na ošetrovateľskej starostlivosti. Ten syn potreboval ísť do nemocnice. A mama tam, samozrejme, musí ísť s ním, lebo sám by to nezvládol. A nakoniec táto mama, ktorá dostáva možno 500 eur mesačne na ošetrovanie, musí zaplatiť 200 eur v nemocnici len preto, že jej chorý syn potreboval, aby tam bola s ním." Napísal to na svoj Facebook Peter Pellegrini, dnes už zvolený prezident. Ďalej hovorí o tom, ako to musíme riešiť.
Nestihol to riešiť a ja preto dúfam, že keďže s riešením prichádzam, aby sa do takýchto ťažkých situácií, kedy je matka na ošetrovateľskom nútená naozaj vyberať si, že či si môže dovoliť lieky pre to dieťa, alebo zostať s tým dieťaťom, na čo má ústavný právny nárok, aby sme sa do takýchto situácií na Slovensku v právnom štáte nedostávali.
Toto je riešenie, čo ponúkame. Ohraničili sme to dvanástym rokom veku dieťaťa. Je to jednak ústupový krok a nejaká snaha o dohodu so zariadeniami poskytujúcimi zdravotnú starostlivosť, pretože ony dlhodobo upozorňujú, že tie kapacity, lôžkové kapacity a kapacity v rámci nemocníc sú v zlom stave a my nežijeme v nejakom virtuálnom priestore, my chceme naozaj dopomôcť k riešeniu veci a nechceme ich dostať do nejakého ďalšieho stresu, ale zároveň nemôžeme to robiť na úkor nedodržiavania detských práv. Takže tu sme hľadali nejaký kompromis a ten dvanásty rok veku je aj podľa psychológov práve tým rokom, kedy sa to láme, a tie deti už dokážu, maloletí, verbalizovať tú svoju potrebu, či tam chcú, alebo nechcú mať toho rodiča, či ho tam potrebujú, či im to ten stav zlepšuje. Vlastne tam, tam už dochádza k tomu mentálnemu vývoju takému, že niektorí si dokonca zvolia byť hospitalizovaní bez mamy, ale niektorí, alebo bez otca, ale niektorí, samozrejme, naďalej chcú a je pre nich prínosom tá blízkosť zákonného zástupcu, blízkej osoby, takže ju tam preferujú. A práve ten dvanásty rok sa nám zdal na ten poplatok ako taký kompromisný.
V niektorých krajinách Európskej únie to je bezplatné pre sprievod všetkých maloletých pacientov, pretože, ako hovorím, opierame sa tu o medzinárodné predpisy, ale nájdu sa aj krajiny, kde to je nejakým vekom ohraničené, takže boli by sme v nejakom kompromisnom znení voči situácii v rámci Európskej únie. Ako sme už dokázali viackrát predtým, aj keď ma mrzí, že nie pri zakotvení práva na sprievod pri maloletých pacientoch, ale napríklad nedávno pri zdravotne znevýhodnených deťoch, ktoré sú v detských domovoch, dokázali sme preklenúť tie politické tričká a tie rozdiely v našich politických vnímaniach sveta a zahlasovali sme zo 145 poslancov stoštyridsiatimi piatimi hlasmi za tento zákon. Som presvedčená, že by sme mali k tomu pristúpiť aj v prípade takejto zmeny, kde viacerí z nás pred voľbami hovorili, že toto treba zmeniť a azda niet jednoduchšej, jednoduchšieho riešenia, legislatívneho riešenia, ako urobiť to touto formou aj po diskusii s lekármi, aj po diskusii s pacientskymi organizáciami.
Ďakujem.