12. schôdza

Ďakujem, vážený pán predsedajúci, že mi nezoberiete slovo.
Tak ja by som si dovolila nadviazať na to, čo hovoril pán poslanec Hargaš, pokiaľ ide o nominantov tejto vládnej koalície. Áno, tu sú odborník, keď sa povie slovo ne... odborník, tak to je nepriateľ vládnej koalície, lebo všetkých odborníkov vyhádzali, vyhádzali na ulicu. K tomu svedčí aj tá politická kultúra, ktorú majú smerom k štátnym úradníkom – uškrtil by som ho. Keď sa povie, že hyperbola a že to nemyslel vážne, no tak to dúfam, že to nemyslel vážne. Keby to myslel vážne, no tak už verím, že sedí za mrežami, keby ho naozaj uškrtil.
Čo sa týka nominantov vládnej koalície, vládna koalícia vyhodila všetkých odborných nominantov, ktorí niečo vedeli. Keď si zoberiem napríklad šéfa SHMÚ, a to nebol náš nominant, ten človek tam bol jedenásť rokov, pretože bol odborník. Naša koalícia ho nevyhodila práve preto, že bol odborník, lebo sme presvedčení, že odborníci majú riadiť štátne úrady, no ale prišla táto vládna koalícia a odborník musel ísť na ulicu a namiesto toho tam príde nejaký funkcionár, kde jediným, jediným kvalifikačným kritériom je stranícka knižka alebo napríklad dar strane.
To isté, čo sa týka šéfov národných parkov. Áno, tak dlhoroční odborníci išli na ulicu a namiesto toho tam je človek, ktorý nemá rád prírodu, pretože on bol odsúdený za pytliactvo. Toto, toto sú tí ľudia, ktorých táto vládna koalícia dosadzuje, dosadzuje do štátnych, do štátnych úradov. A je to obrovská hanba.
A posledná poznámka. Áno, práve preto, že je to vysoký verejný funkcionár Robert Fico, premiér tejto krajiny, tak takéto vyjadrenia by mali byť absolútne, ale absolútne neprípustné vo verejnej debate.

Kolega Hargaš, ja som rada, že si tú debatu vrátil k svojej podstate, aj položil otázky členom a členkám vládnej koalície a naozaj by som bola očakávala, že aspoň sa tu vieme naprieč touto sálou zhodnúť aspoň na jednom, že si povieme, že takéto výroky naozaj nepatria do úst verejných činiteľov, či ich už mysleli vážne, alebo to bola nejaká hyperbola. To si myslím, že by bolo absolútne minimum, ktoré by sme si ako poslanci a poslankyne mohli povedať, ale ani toho nie sme schopní, a to napriek tomu, že tu zasadáme každý deň len pár metrov od miesta, kde sme zažili jediný teroristický útok na Slovensku, ktorý sa odohral práve voči ľuďom z queer komunity po rokoch ostrakizovania. Takisto si táto krajina pamätá rôzne útoky a policajné razie voči ľuďom z rómskej národnostnej menšiny, prípad Hedvigy Malinovej a podobne.
Slovenské národné stredisko pre ľudské práva v októbri minulého roka reportovalo OSN nárast útokov na novinárov a špeciálne na ženy novinárky a takisto na ženy, ktoré pracujú na ochrane ľudských práv, a špeciálne reprodukčných práv a podobných prípadov, a napriek tomu, že tu máme tieto dôkazy o tom, ako zhrubnutie verejnej debaty priamo vedie k tomu, že ľuďom sa stáva, že sú obeťami násilia, tak sa tu nevieme naprieč koalíciou a opozíciou zhodnúť aspoň na niečom takom, že keď hocikto z nás chce použiť slovo, ako uškrtiť alebo duchovní bezdomovci, že aspoň povieme, že to je neprípustné. To je naozaj, naozaj veľmi smutné a je to, žiaľ, dámy a páni, naša vizitka, nikoho iného, naša vizitka o tom, že ako sme schopní chápať morálku, hodnoty a etiku.
Prosím vás, zamyslite sa nad tým.

Ďakujem.
Pán poslanec Hargaš, ja si myslím, že to nechce počuť ani vidieť nikto a myslím si, že nie je normálne takto rozprávať a nie je to ani výchovné, nerozprávate tak k svojim deťom, lebo nechcete, aby sa tak správali, a nechcete tak rozprávať ani v spoločnosti.
Vláda pokoja nie je vládou pokoja, pretože niečo sľubovali ešte minulý rok v predvolebnej kampani, ale od začiatku volebného obdobia len klamú svojich vlastných voličov. Sebe zvýšili platy o päť- až šesťtisíc eur mesačne, ale ľuďom zvýšili dane, odvody, poplatky o 50 %, zrušili špeciálnu prokuratúru, menia Trestný zákon vo svoj prospech. Nakoniec chcú siahnuť ešte aj na životné úspory obyvateľov v II. pilieri. Energie lacnejšie nie sú, naopak, budú zdražovať, o čom sami hovoria, a potraviny tiež nezlacnili, ale ešte viac zdražujú. A preto aj spoločnosť, ktorá mala nejaké očakávania od súčasnej vlády, sa cíti oklamaná a podvedená.
A zhodou okolností, tak ako si rozprával v rozprave, že si riešil svoje dieťa, pretože mali nahlásenú bombu, tak riešil som to isté v tom istom momente a je to sto kilometrov od, od teba, čiže áno, ľudia sú napätí a potom aj niektorí jedinci, ktorí to nezvládajú alebo sú možno chorí, proste majú potrebu nahlasovať bomby v škôlkach po celom Slovensku. (Reakcie z pléna.)

Už to, už to tu je. Tak pre záznam, pán predsedajúci mi dal slovo, aby som predniesol reakciu na faktické poznámky, aby to tu nebolo, že PS-kári si tu udeľujú slovo hala-bala.
Ďakujem všetkým kolegom a kolegyniam za reakciu.
Rád by som podotkol, že kým sa tu, kým sa tu kolegovia venovali okiadzaniu pani Remišovej a bývalej vlády, tak sa všetci húfne hlásili s faktickými poznámkami. Keď som položil otázku, prečo je to podľa nich v poriadku, že pán premiér by rád zaškrtil nejakého štátneho úradníka, tak sa prihlásil jeden jediný poslanec koalície, pán, pán Ľupták, čo mu slúži ku cti. Ďakujem za reakciu. Teda on to vysvetlil tak, že pán premiér to myslel ako hyperbolu.
Tak viete, trošku, a teraz sa zase ja vrátim do minulosti. Istý pán Kočner chcel nejakému advokátovi prehnať guľku hlavou. Istý pán Kočner sa vyhrážal novinárovi. Tak ja vás poprosím, pán Ľupták aj v celej koalícii, tieto hyperboly si, prosím, nechajte, pretože tie hyperboly, máme tu s nimi historickú skúsenosť, k čomu vedú. A naozaj si myslím, že ľudia, ktorí sú v pozícii moci, by mali nastavovať nejakú úroveň verejnej diskusie a neskrývať sa za nejaké z môjho pohľadu, prepáčte, že, prepáčte za slovo, ale trápne výhovorky, že to bola iba hyperbola. Pán premiér veľmi dobre vedel, čo tým cieli, pán premiér veľmi dobre vie, čo cieli svojou komunikáciou, ako, ako vzbudzuje vášne. Sľubovali ste pokoj, takto pokoj naozaj nevyzerá.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. Ďakujem veľmi pekne, že som sa vôbec mohla prihlásiť do rozpravy, keďže mi pán predchádzajúci predsedajúci vypol mikrofón a nedovolil rozprávať, takže použijem to namiesto záverečného slova.
Ešte raz, poprosím všetkých, ktorí pokladajú slušnosť za nejakú hodnotu a ktorí sa oháňajú tým, že vo verejnom priestore by mala, by sa mali verejní funkcionári vyjadrovať slušne, tak v tom sa obraciam smerom k poslancom koalície, tak ich poprosím, aby za toto uznesenie zahlasovali.
A na záver už len taký citát, ktorý povedal, myslím, že pán poslanec Kalivoda, že na zlé veci sa zabúda a pamätá len na to dobré. No s tým sa dá len súhlasiť, pretože keby to tak nebolo, tak vaša vládna koalícia by nikdy nebola zvolená, keby ľudia nemali takú krátku pamäť. Drahé energie, drahé potraviny, žiadne benefity, žiadne preplácanie zdravotnej starostlivosti za zuby, len amnestia pre vašich trestne stíhaných kamarátov, nenávistné vyjadrovania vo verejnom priestore, rozdeľovanie spoločnosti, robenie nepriateľov prakticky zo všetkých, neziskový sektor, novinári, štátni úradníci, ktorí si plnia svoje zákonné povinnosti, toto je výsledok vašej polročnej vlády.
A ešte raz apelujem na to, celý čas ste hovorili o tom, že treba pokoj, treba spoločnosť spájať, dokonca pán novozvolený prezident Pellegrini chcel byť prezidentom, ktorý spája, a namiesto toho po vás tu ostáva spálená zem. Tak aspoň pri tomto ukážte, že máte nejaké morálne mantinely.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi, aby som predložila a požiadala vás o podporu uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré sa týka súdneho aktivizmu Európskeho súdu pre ľudské práva.
Nielen my dvaja ako predkladatelia, ale viacerí, a nielen zo Slovenska, ale aj z iných štátov so znepokojením vnímajú rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva. Nie sú to len tie prípady, ktoré sme my spomínali v uznesení, ale tých prípadov je ďaleko viacej. Ja si myslím, že Národná rada ako reprezentant vôle by mala cítiť a ohradiť sa proti súdnemu aktivizmu a protestovať proti tomu, aby si Európsky súd pre ľudské práva osoboval akékoľvek pokusy prisvojiť si normotvornú právomoc, ktorá mu nebola zverená. Myslím si, že toto, o toto by, teda chcem vás požiadať všetkých o podporu tohoto uznesenia, ale hlavne aj koaličných poslancov, pretože tí, ktorí sú pri moci, tým by v prvom rade malo ísť o to, aby bola rešpektovaná národná legislatíva a aby odmietli takýto aktivizmus.
Ochrana základných práv a slobôd je dôležitou úlohou Európskeho súdu pre ľudské práva a aktivistické zneužívanie právomocí, ktoré mu boli zverené, môže byť zdrojom oslabovania právnej istoty, ako aj postupnej erózie autority Európskeho súdu pre ľudské práva.
Pán predsedajúci, otvorte rozpravu, do ktorej sa hlásim ako prvá.
Ďakujem pekne.

Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi ako spoločnej spravodajkyni výborov predložiť správu výborov o prerokovaní návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Anny Záborskej a Richarda Vašečku na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky týkajúceho súdneho aktivizmu Európskeho súdu pre ľudské práva (tlač 156).
Predseda Národnej rady Slovenskej republiky svojím rozhodnutím č. 180 z 19. januára 2024 pridelil predmetný návrh na prerokovanie Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny s tým, že Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny ako gestorský výbor k uvedenému návrhu podá v stanovenej lehote Národnej rade Slovenskej republiky správu o prerokovaní predmetného materiálu vo výbore a návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky.
Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky návrh uznesenia na svojom zasadnutí dňa 7. februára 2024 prerokoval a neprijal platné uznesenie v zmysle § 52 ods. 4 zákona o rokovacom poriadku NR SR, v ktorom odporúčal Národnej rade Slovenskej republiky predmetný návrh neschváliť.
Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny o uvedenom návrhu rokoval dňa 21. februára 2024 a neprijal platné uznesenie v zmysle § 52 ods. 4 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, v ktorom odporúčal Národnej rade Slovenskej republiky predmetný návrh neschváliť.
Správa výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní predmetného návrhu bola schválená uznesením Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny č. 13 z 21. februára 2024. Týmto uznesením ma výbor zároveň poveril, aby som na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky pri rokovaní o predmetnom návrhu uznesenia informovala o výsledku rokovania výborov, predkladala návrhy na ďalší postup a predložila návrhy na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky. Prílohou písomnej správy je i návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky.
Vážený pán predsedajúci, skončila som, pri čom sa následne chcem prihlásiť do rozpravy.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Vážené dámy, vážení páni, milí kolegovia, téma tlaku európskych inštitúcií v poslednej dobe stále viac rezonuje v spoločnosti. Nebolo tomu inak ani počas prezidentskej kampane, kedy sme sa od niektorých kandidátov dozvedeli, že tlak európskych inštitúcií na členské štáty neexistuje a otváraním tejto témy sa len zbytočne straší a spo... polarizuje spoločnosť. Rovnaké argumenty som počula aj ja, keď sme spolu s kolegom Richardom Vašečkom podali náš návrh na uznesenie Národnej rady, v ktorom sa ohradzujeme proti súdnemu aktivizmu Európskeho súdu pre ľudské práva z dôvodu, že sa snaží prisvojiť si normotvornú právomoc, ktorá mu nebola zverená. Dovoľte mi položiť otázku. Aký postoj má Európsky súd pre ľudské práva k súdnemu aktivizmu? Inými slovami, ako chápe svoju vlastnú úlohu a úlohu vnútroštátnych súdov v procese tvorby práva?
Európsky súd pre ľudské práva bol zriadený v roku 1959 a je zodpovedný za výklad a uplatňovanie Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd od počiatočnej fázy svojej činnosti presadzuje účelový výklad dohovoru. Súd chápe dohovor ako živý nástroj, ktorý sa musí vykladať s ohľadom na súčasné podmienky. Súd tak chápe svoju vlastnú úlohu ako vedúcu k prirodzenému a postupnému rozširovaniu ustanovení dohovoru. Súd sa necíti byť viazaný výslovnou vôľou členských štátov, pokiaľ si myslí, že došlo porušenia duchu dohovoru, ducha dohovoru.
Na základe vyššie uvedeného sa dá predpokladať, že súd chápe svoj vlastný aktivizmus ako legitímny prostriedok, pomocou ktorého zabezpečuje dohovoru účinnosť. Z tohto dôvodu súd často rozširuje ustanovenia dohovoru nad rámec ich pôvodného významu, aby vyplnil medzery, ktoré majú členské štáty vo vzťahu k ľudským právam vo svojej legislatíve, alebo preto, aby udržal systém dohovoru v súlade s vývojom spoločnosti.
Prvýkrát bol súd konfrontovaný s problémom medzery, teda chýbajúceho práva v dohovore už v roku 1975, v konaní Golder verzus Veľká Británia. Golder bol britský väzeň, ktorému bola odopretá možnosť kontaktovať advokáta, aby mohol žalovať svojich dozorcov za urážku na cti. Sťažoval sa na údajné odmietnutie jeho práva na prístup k súdu, ktoré bolo podľa neho chránené čl. 6 ods. 1 dohovoru. Toto ustanovenie priznáva právo na spravodlivé, citujem: „na spravodlivé a verejné prerokovanie veci v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ale vyslovene neuznáva právo na prístup k súdom“.
Sudcovia stáli pred otázkou, či o práve, alebo slobode, ktorá nie je v dohovore spomenutá, uvedená alebo špecifikovaná, možno povedať, že je právom alebo slobodou, ktorá je nejakým spôsobom definovaná v dohovore. Súd skonštatoval, že jediné ustanovenie, ktoré by mohlo mať nejakú relevanciu, teda čl. 6 ods. 1, priamo nevyjadruje takéto právo. Napriek jasnému a doslovnému výroku o neexistencii práva na prístup k súdom, však rozsudok skončil záverom, že právo na prístup k súdu predstavuje prvok, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou práva, uvedeného v čl. 6 ods. 1. Toto rozhodnutie predstavovalo šokujúcu novinku v tradícii medzinárodného práva, pretože nezohľadňovalo metódu textového výkladu. Súd sa snažil zakryť túto prelomovú povahu rozsudku tým, že vyslovene zdôraznil, že sa nejedná o rozšírený výklad, ktorý by zmluvným štátom ukladal nové povinnosti. Cesta k rozšíreniu ustanovení Dohovoru na ľudské práva, ktorá nie je vyslovene textom dohovoru chránená, bola napriek tomu otvorená.
Po tomto rozhodnutí je viditeľná tendencia súdu odmietať doslovné alebo historické argumenty pri výklade a uplatňovaní dohovoru a nahrádzať ich účelovými úvahami. Tento evolučný postoj však zdieľali, nezdieľali všetci sudcovia súdu a mnohí mali k nemu, k takémuto výkladu námietky. V roku 1979 sudca sir Gerald Fitzmaurice označil rozšírenie ustanovenia dohovoru sa prakticky zneužitie právomocí udelených súdu.
Dovoľte mi ilustrovať súdny aktivizmus pri téme životného prostredia. To, že sme my v našom uznesení použili päť prípadov a, samozrejme, že nie sú, nie je to len týchto päť prípadov, a konalo sa to tak preto, lebo toto boli rozhodnutia, ktoré zazneli v priebehu posledného pol alebo trištvrte roka minulého roku. A práve preto chcem upozorniť teraz na súdny aktivizmus pri téme životného prostredia.
V roku 1990 vydal súd svoje prvé rozhodnutie vo veci žaloby týkajúcej sa životného prostredia. Žalobcovia boli britskí štátni príslušníci, ktorí tvrdili, že nadmerný hluk, spôsobený leteckou dopravou na letisku Heathrow, porušuje ich právo na rešpektovanie súkromného života chráneného podľa čl. 8 dohovoru. V tomto prípade súd neklasifikoval prípad ako environmentálnu záležitosť a sťažnosť sťažovateľov, podľa čl. 8 dohovoru ľahko zamietol. V roku 1994 vydal súd rozhodnutie vo veci pani López Ostrovej, žijúcej v blízkosti zariadenia na spracovanie tekutého a pevného odpadu. Sťažovateľka sa sťažovala, sa, sťažovateľka namietala, že tým bolo dotknuté jej právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života chránené čl. 8 dohovoru. Súd bez úplného odôvodnenia svojho tvrdenia uviedol nasledovné: „Následkom závažného znečistenia životného prostredia môže byť ovplyvnenie blahobytu jednotlivcov až znemožnenie užívania ich domovov“ takýmto spôsobom, že... „takým spôsobom, že negatívne ovplyvní ich súkromný a rodinný život, avšak bez vážneho ohrozenia ich zdravia.“ Rozhodnutie teda výslovne klasifikovalo sťažnosť ako týkajúcu sa znečistenia životného prostredia a uznalo, že v konkrétnom posudzovanom prípade tento druh znečistenia predstavoval porušenie čl. 8 dohovoru. Kazuistický prístup súdu ukázal jasnú tendenciu európskej judikatúry k uznaniu práva nebyť dotknutý znečisteniu... znečisteniu životného prostredia... znečistením životného prostredia.
Príkladom takejto absurdity súdneho aktivizmu je aj nedávny rozsudok v žalobe klimatických seniorek, senioriek verzus Švajčiarsko. Združenie klimatických senioriek vyjadrilo znepokojenie v súvislosti s dôsledkami globálneho otepľovania a uviedlo, že švajčiarske úrady nepodnikli dostatočné opatrenia v záujme zmierniť klimatickú zmenu. Európsky súd pre ľudské práva im dal za pravdu a rozhodol, že Švajčiarsko konalo nedostatočne v boji proti klimatickej zmene. Ide o prvý verdikt vynesený voči konkrétnemu štátu v tejto otázke. Výsledok? Tento verdikt otvoril dokorán dvere pre environmentálnych aktivistov a položil základ pre ďalšie klimatické žaloby.
V súčasnosti štrasburskí sudcovia výslovne uznávajú, že dozorná funkcia súdu má nevyhnutný, tvorivý, legislatívny element, porovnateľný s funkciou súdnictva v zmluvných štá... v zmluvných krajinách. Tendencia súdu vyplniť medzery, ktoré chtiac či nechtiac vo svojej legislatíve zanechali členské štáty, sa stala nielen niečím bežným, ale priamo normálnym, dokonca očakávaným konaním zo strany tých najaktívnejších sudcov.
Osobitnou otázkou je rozhodovanie súdu v hodnotových otázkach. Predseda, prvý predseda Európskeho súdu pre ľudské práva na plný úväzok Luzius Wildhaber uviedol: „Podľa nášho názoru tvrdenie, že súd by mal byť oprávnený sám osebe vyjadrovať názory na hodnotu a morálku v rôznych členských štátoch bez komplexného výskumu alebo dôkazov, a pritom disponovať záväznosťou svojich rozsudkov, by malo byť považované za výsostne politické, a teda za nadmerné rozšírenie konceptu analýzy konsenzu.“ Súd by sa teda mal vyhnúť definovaniu konsenzuálnych v odpovedi na zložité sociologické otázky vo vnútri členských štátov. Legitimita medzinárodného práva sa totiž tradične považuje za viazanú na súhlas štátov.
Z toho vyplýva problém v súvislosti so súdom. Vzhľadom na to, že rozhodnutia súdu majú potenciálne legislatívny účinok, vždy, keď súd prijíma evolučný výklad, a tým rozširuje vecnú podstatu dohovoru, sa dá tvrdiť, že tieto rozhodnutia budú vždy potenciálne kontroverzné, a to aj v prípadoch, keď existuje drvivý konsenzus. Otázka konsenzu je teda kľúčová. Kedy môže súd predpokladať, že má dostatočný konsenzus, aby vnútil väčšinový názor zostávajúcej menšine? Nemáme totiž nikde uvedené, aká miera konsenzu je potrebná na to, aby súd mohol konštatovať, že sa dohovor podstatným spôsobom vyvinul a tým sa zodpovedajúcim spôsobom zmenil rozsah práv vyplývajúcich z dohovoru.
Vytvorenie konkrétnych a pevných kritérií pre evolúciu práv totiž popiera zložitosť oblasti práva, ktoré musí súd posudzovať vo viac ako 40 jurisdikciách a nezávislých právnych systémoch. Napríklad aj v súvislosti s takými kontroverznými a citlivými otázkami, ako je napríklad adopcia či úprava eutanázie v členských štátoch. Štátne orgány členských štátov sú aj vzhľadom na priamy a nepretržitý kontakt so základnými hybnými silami vo svojej krajine v zásade lepšej pozícii ako medzinárodný súd... sa vyjadrovať k presnému obsahu požiadaviek, ako aj nevyhnutnosti obmedzenia, alebo trestu zameraného na ich splnenie.
Rozumieme, že záväzok chrániť individuálne práva je v neustálom napätí s úctou k vnútroštátnym rozhodovacím orgánom. Je však krajne nevhodné, aby Súdny dvor prijímal evolučné rozhodnutia na základe svojho dojmu o všeobecných spoločenských zvyklostiach v Európe. Je našou povinnosťou a zodpovednosťou vyslať Európskemu súdu pre ľudské práva jasný signál, že nesúhlasíme s tým, aby na seba preberal normotvornú právomoc členských štátov a staval sa do role názorového rozhodcu európskej politiky.
Na koniec ešte jeden argument. V roku 1989 sme povstali proti totalite, aby sme sa vrátili k slobode a demokracii. Demokracia hovorí o deľbe moci a zákonodarnej právomoci ľudu, resp. parlamentu. Súdom sme vymedzili právo aplikovať prijatú legislatívu. Ak teda súdy prekračujú svoje právomoci, ako to robí Európsky súd pre ľudské práva, je našou povinnosťou povedať, že je to protidemokratické, a treba to zastaviť. Nie kvôli mojej viere, ako tu radi zdôrazňujete, ale kvôli stabilite práva, kvôli našej demokracii, za ktorú, verím, že ako poslanci úprimne bojujeme. A to nie iba vtedy, keď nám to politicky vyhovuje.
Preto by som vás veľmi rada podpo... poprosila, aby ste podporili toto uznesenie, ktoré som predložila s pánom Richardom Vašečkom.
Ďakujem pekne.

Pani Záborská, ja teda som chcela reagovať len ako spravodajkyňa na váš návrh, ale musím reagovať aj faktickou poznámkou, lebo teda počula som už všeličo, ale nazývať súdnym aktivizmom to, že Európsky súd pre ľudské práva identifikoval v rámci práva na spravodlivý súdny proces aj právo na prístup k súdom, teda že sa vôbec niekto môže obrátiť na súd, to podľa mňa chce naozaj veľmi veľa, neviem, či to mám nazvať odvahy, alebo teda čoho, ale naozaj... A zároveň v tom istom príspevku povedať, že je našou úlohou brániť demokraciu, spravodlivosť a právny štát, no áno, veď práve právo na prístup súdov k súdu je inherentnou súčasťou toho, aby sme vôbec mohli hovoriť o práve na spravodlivé súdne konanie, veď ako inak by súd mohol posúdiť, že či bolo spravodlivé, alebo nespravodlivé súdne konanie, keď by sa ten dotyčný alebo dotyčná ani len nemali právo na ten súd obrátiť.
A takisto argumentovať rozsudkom v prípade klimatických senioriek proti Švajčiarsku, to mne príde ako, so všetkou úctou, ale mimoriadne populistické, pretože reálne my tu máme podľa všetkých dostupných výskumov zhodu odborníkov o tom, že čelíme klimatickej kríze, právo na kvalitné životné prostredie je dlhodobou súčasťou základných ľudských práv a slobôd, nie je to prvý a verím, že ani posledný rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým súd sa k téme životného prostredia, a toho, že my ľudia, ktorí sme dali Európskemu súdu pre ľudské práva moc chrániť naše ľudské práva a slobody aj vo vzťahu a najmä vo vzťahu k štátu, kde sa vyjadruje, že štát predsa nemôže len tak porušovať naše právo na životné prostredie, ktoré zasahuje aj do budúcnosti našich detí, ja naozaj s týmto nemôžem súhlasiť.

Ďakujem pekne, pán predseda.
Ja len v krátko zareagujem, ja som nikde nepovedala, že sa občan nemôže obrátiť na Európsky súd pre ľudské práva. Ale iba toľko, že sú prípady, kedy tejto sťažnosti Európsky súd pre ľudské práva nevyhovie, pretože to nie je v jeho kompetencii.
Ďakujem pekne