19. schôdza

Ďakujem veľmi pekne za vaša faktické poznámky.
Najprv by som sa teda vyjadrila k pánovi Janasovi a k tej diskusii. Ono treba možno trošku intenzívnejšie počúvať, aby sme pochopili sa navzájom dostatočne dobre. Ja som včera to hovorila, aj dneska to poviem znova. Že si nemyslím, že je správne rokovať alebo diskutovať o stave, o ktorom som presvedčená, že je nezákonný. A my sme boli pozvaní na diskusiu o pilotnom projekte zmeny segregovanej školy na národnostnú v Rakúsoch. O tom si myslím, že nie je dobré diskutovať, najmä nie, ak existuje oprávnená obava, že takouto prítomnosťou by sme mohli niečo legitimizovať. Ale naozaj som ochotná rokovať o pilotnom projekte zvyšovania kvality škôl na školách vo vylúčených komunitách a takisto aj do segregácie. To sú úplne dve rozličné veci, to sa nedá porovnávať. To je prvá vec.
Čo sa týka tej poznámky toho, čo som hovorila dneska, že informované súhlasy sú problematické vo vzťahu k rodičom rómskym, pretože sú oprávnené obavy, že vďaka aj tomu, že majú nižšie vzdelanie, teda nižšiu úroveň kognitívnych schopností, tak sú náchylnejší podpísať pod vplyvom nejakej autority informovaný súhlas, o ktorom nie sú dostatočne informovaní, oboznámení a nedokážu úplne zhodnotiť, či je to v prospech a najlepšom záujme dieťaťa, alebo nie. Na tomto trvám. A hovorím to nielen ja ako poslankyňa Ingrid Kosová, hovorí to aj európske, Európsky súd pre ľudské práva, ktorý už vydal aj rozhodnutie o takomto stave, že informované súhlasy napríklad pri vstupe detí do... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán predsedajúci, ďakujem pekne za slovo.
Pán minister, dámy a páni. Pán minister, je to taká možno už tradícia neželaná, bolo by možno štatisticky zaujímavé pozrieť sa, ako to vyzerá v poslaneckej sále, keď minister školstva predkladá nejaký zákon. Tento pohľad je pre mňa také déja vu. Patrím k ľuďom, ktorí sú presvedčení o tom, že o budúcnosti, lenže vzdialenejšej než jedno volebné obdobie krajiny a Slovenska, sa rozhoduje tam, kde to Slovensko a kde tá krajina rastie, preto v školstve a vo vzdelávaní. Preto som vďačný za každého z vás, dámy a páni, ktorí tu ste a ktorí venujete tejto téme pozornosť.
Zákon o pedagogických zamestnancoch je obrovská téma, pretože v skutku dnešný stav je taký, že v našom školstve platí zdedené rovnostárstvo vo veľmi veľa veciach. Týka sa to jak detí, tak dospelých. Čo sa týka detí, tak do novely školského zákona s možnosťou lepšej organizácie výchovno-vzdelávacieho procesu platilo, že prváčik na základnej škole aj maturant mal 45-minútovú hodinu, rovnako dávkované vzdelávanie, rovnako štruktúrované po predmetoch, čo každému, kto tomu čo len trocha rozumie, musí prísť absurdné.
Čo sa týka učiteľov, tak všetci učitelia majú rovnaké úväzky. Teda keď majú plné úväzky a nie sú, neboli poverení nejakou pozíciou vedúceho zamestnanca alebo donedávna koordináciou niektorých činností výchovným poradenstvom, to sa len nedávno, pred pár rokmi zmenilo. Preto som veľmi rád, že téma postavenia a nejakého manažérskeho úpravy pozícií a zodpovednosti pedagogických, odborných a iných zamestnancov na školstve ožíva, aj keď s niekoľko desaťročným meškaním. Som bol veľmi vďačný za tú príležitosť vstúpiť do tohto deja, ako jeden môj priateľ povedal, ako chyba v Matrixe, keď som sa stal krízovým ministrom školstva, a v podstate som do zákona vložil supervízora. Využil som tam ustanovenie bezobsažné o supervízorovi, aby to bola pozícia stredného manažmentu, taký prvý krok smerom k nej. Viem, že okolo toho boli debaty aj vnútri na ministerstve a viem, že nebolo jednoduché obhájiť tento inštitút, čo mi zas príde neuveriteľné, pretože je to snáď tá najprirodzenejšia vec, ktorú v tom školstve potrebujeme, a to z tohto dôvodu. To sa znova vraciam k tomu rovnostárstvu.
Predstavte si, že v tej škole máte, a tak to naozaj je, niekoľko kľúčových ľudí, ktorých tá riaditeľka poverí nielen triednictvom, nielen povedzme pozíciou vedúca predmetovej komisie, alebo ju poverí organizovaním súťaží, exkurzií, maturít, iných vecí. Väčšinou tí najschopnejší ľudia dostanú, samozrejme, tak je to v živote a v iných rezortoch, toho najviac, ale táto učiteľka zvyčajne aj triedna toto všetko má plniť a ešte sa aj venovať novým, mladším kolegyniam, čerstvým absolventom, ktorých má vovádzať do pedagogického majstrovstva. Takéto čosi je úplne absurdné. V žiadnej funkčnej súkromnej firme, ktorá fakt produkuje, by to tak nebolo. Preto som do zákona vložil supervízora. Vnímam, že tá pozícia je zrejme z finančných dôvodov trochu, teda trošku kvantitatívne umenšená, že už to nebude na každých 20 žiakov jedna hodina, ale 25, to sa dá pochopiť. Ale nepáči sa mi, že je v tomto zákone, ktorý predkladáte, povinnosť, ktorú fakt nechápem, že každý, kto je zaradený do tejto pozície supervízor, teda má podiel na konkrétnej riadiacej činnosti, ktorou ho poverí riaditeľ, riaditeľka školy, má povinnosť absolvovať špecializačné vzdelávanie. To mi príde absurdné.
Predstavte si v praxi situáciu, že máte povedzte v mojom veku 56 rokov nejakú šikovnú kolegyňu, ktorá, na ktorej pleciach toho veľa nesie, že má naozaj už vynikajúce know-how zvládnuté, môže byť tým, kto navrhuje úväzky v oblasti svojej predmetovej komisie, môže pripravovať povedzme na strednej škole maturitné otázky, môže koordinovať činnosť podporného tímu alebo akúkoľvek inú činnosť, v ktorej je skúsená a veľmi dobrá. Je fajn, že môže teda byť, že ste zachovali tú pozíciu supervízora, ale mi príde absurdné, aby si ona musela robiť špecializované vzdelávanie na tú činnosť, v ktorej je majster a ktorú odovzdáva tým mladším. Zajtra alebo možno ešte dnes budeme rokovať o zákone o celoživotnom vzdelávaní, kde sa vyskytujú aj, teda rozpoznávame cez zákon aj neformálne vzdelanie, dokonca informálne vzdelávanie a priznávame, že ľudia sa, že naozaj vieme uplatniť heslo learning by doing, že máme medzi sebou majstrov, ktorí dokážu doručovať vynikajúce, excelentné výsledky a my ich z nejakého formalizmu zdedeného ideme nútiť, aby absolvovali nejaké školenie? Toto mi príde absurdné.
Keďže mám už len pár minút, tak sa ešte dotknem témy kompenzačných príspevkov. Ja som to nazýval koeficient regionálnej rovnováhy, minister Bútora za mnou koeficient ekonomickej rovnováhy, vy to nazývate kompenzačný príspevok, je mi to jedno, ako sa to volá. V zásade je to nástroj na narušenie tej absurdnej, postkomunistického rovnostárstva medzi tými učiteľmi, pretože to, čo má platiť, v čom majú si byť rovní, je, že za porovnateľnú kvalitu a kvantitu práce majú dostať porovnateľnú kvalitu života, resp. mzdu, ktorá im to zaručí. Nominálne mzdy, samozrejme, keď sú rovnaké, tak nemusia byť, ani zvyčajne nie sú spravodlivé. Je prirodzené, že tí učitelia sa vyskytujú v rozličných podmienkach. Dá sa zmerať, máme na to dáta a fakty, ktoré nám povedia, že aký je kôš osobných nákladov nielen pre životné náklady učiteľov, ale vôbec pre osobné náklady pre tú školu, pre služby, ktoré si musí škola outsourcingovo zadovážiť. Sú regióny, kde sú tie náklady jednoducho vyššie, podobne ako náklady na vykurovanie, čo rozlišuje tepelný koeficient alebo koeficient náročnosti pre zabezpečenie tepla, ktoré je súčasťou prevádzkového normatívu. Preto som navrhoval takýto koeficient regionálnej rovnováhy, ktorý by však nemeral len teda tú nákladovosť, ale aj náročnosť, lebo som povedal, že tu ide o princíp za porovnateľnú kvalitu, kvantitu práce, porovnateľnú odmenu v podobe nie rovnakej nominálnej mzdy, ale toho, čo si ten učiteľ za to môže zadovážiť tam, kde žije a pracuje.
A tu vidím naozaj rozdiel, vidím to zvnútra z 32 rokov praxe, že sú učitelia, ktorí pracujú s namáhavým kolektívom, s deťmi, ktoré skutočne vyžadujú mimoriadnu pozornosť, sú to, najčastejšie tam dochádza k vyhoreniu týchto ľudí. Potom nám pomáhajú, našťastie, aj také iniciatívy občianske, ako bola Teach for Slovakia alebo teraz len Teach, ktorí chodia ako ambasádori do týchto oblastí a snažia sa pomôcť aj kolegyniam, kolegom v týchto regiónoch, aby ich motivovali, aby ich udržali nad vodou, nad hladinou tých starostí, v ktorých sa niekedy utopia, alebo tej frustrácie.
Takže som za to, aby sme s väčšou ambíciou a odvahou pozerali na to, že nie je učiteľ ako učiteľ a nie je samozrejmé ani ten podiel, ktorý tí učitelia jednotliví majú na práci. Je to odvážna téma, ale naozaj nie je jedno, či máte, či ste učiteľ povedzme slovenského jazyka, anglického jazyka, matematiky, ktorý musí priviesť deti k nejakým štandardným certifikovaným testoch, k maturitným skúškam, alebo ste učiteľ predmetu, ktorý beriem rovnako vážne, rovnako seriózne, ale možno tam nie je taký pomer domácej práce, prípravy toho učiteľa, písomnej práce, čo sa týka žiakov, projektov a tak ďalej. V krajinách, kde školstvo produkuje lepšie výsledky, je veľmi časté, že ani tie úväzky, ani tie povinnosti tých učiteľov nie sú aritmeticky rovnaké práve preto, aby odmena, podiel na práci boli férové a spravodlivé. Toto budem sledovať, k tomu budem pomá... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Ja len veľmi kratučko.
Spomenuli ste práve nejaké to ďalšie špecializačné vzdelávanie pre supervízorov. Ja úplne chápem, že vyberie sa tam človek, alebo teda aj úmyslom zákona je tam vybrať človeka, ktorý už má nejaké predpoklady. Napriek tomu nevidím nejaký problém vzhľadom aj na systém, ktorý sa zavádza už tým ďalším zákonom celoživotným vzdelávaním, alebo teda inými nástrojmi, získať možnože taký základný, základný vstup do akéhokoľvek manažmentu. A možno to trošku, prepáčte, opäť poukážem na nejaké vysoké školy, pri vstupe či už do pedagogickej praxe, alebo do iných foriem, teda ktoré vykonáva vysokoškolský pedagóg, do iných pracovných úkonov práve sa tam vyžaduje tiež takýto vstup, alebo pri vstupe do manažmentu je to celkovo taký trend, aby či už teda pri zvolení za dekana, či už pri vstupe do pedagogickej praxe, aby bolo nejaké inicializačné školenie, ktorým ten človek získava základný prehľad o niektorých zručnostiach, riešenia možno krízových momentov v triede.
Čiže ja skutočne nevidím nejaký problém vykonať tréning, ktorý by pomohol tomu danému supervízorovi v jeho určite veľmi náročnej práci.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážená pani predsedníčka výboru pre vzdelávanie, bývalý pán minister školstva a vážení kolegovia, ktorí ste ešte teraz večer o pol siedmej pozberali zbytky síl a máte ochotu ešte diskutovať o školských zákonoch.
Bavíme sa dnes o zákone 138/2019, a to je zákon o príprave pedagogických a odborných zamestnancov v školstve, a ja som po skúsenostiach aj zo sveta, aj štvrťstoročnej praxe v oblasti školstva som veľmi túžil urobiť trošku nejaký krok k zmene prípravy pedagógov na Slovensku a veľmi som to chcel, nevedel som presne jak a dnes tu stojím pred vami a dnes mám možnosť dokonca diskutovať o tom s ministrom školstva. Ja som včera, ale nechcel som byť sarkastický vôbec, len dotkol som sa toho pojmu že Nežná revolúcia. Preto som sa ho dotkol, lebo pre mňa revolučné je nejaká veľká zmena. Ja vám chcem trošku povedať, že čo hovorí text zákona a aká je prax a čo si myslím, že by mohla byť revolučná zmena. Lebo vy ste otvorili, pán minister, veľmi dôležitý zákon a je tu možnosť veľa vecí opraviť.
Vedeli ste, drahí kolegovia, dokonca je tu pán rektor univerzity, vás som opomenul, prepáčte, ale vedeli ste, že učitelia, pedagógovia musia absolvovať tzv. kontinuálne vzdelávanie, celoživotné vzdelávanie, súčasťou ktorého je, počúvajte dobre, že kvalifikačné vzdelávanie, funkčné vzdelávanie, špecializačné vzdelávanie, adaptačné vzdelávanie, predatestačné vzdelávanie, inovačné vzdelávanie, aktualizačné vzdelávanie. To všetko musíme absolvovať, aby sme získali nejaké kredity. A keď už mám nejaký počet kreditov, tak potom mi môže stúpnuť mzda o pár desiatok eur. Ale ten zákon sa tak často mení, že niekedy vám kredity platili navždy a teraz vám padajú po nejakom období. Potom sa to zase zmení, zase novelizuje. Čiže my absolvujeme nejaké nekonečné vzdelávania, ale výsledkom ktorých ani nie je lepší pedagóg a lepšie školstvo, ale je to taký, je to také naháňanie sa za kreditmi. Veľmi často sú tieto školenia, prepáčte, bezobsažné. Ja som také zažil. Asi polovicu z tých, ktoré som absolvoval, mi nič do života nedali a neurobili zo mňa ani lepšieho učiteľa, ani nič.
Chcem povedať, že súčasťou tohto zákona, lebo tento zákon sa odvoláva na tzv. pedagogické štandardy, my sme vytvorili, predstavte si, viete koľko máme typov odborných a pedagogických zamestnancov? Koľko máme tých typov? Tridsaťšesť. Máme 36 rôznych pedagógov a odborných zamestnancov v školstve a každý z nich má vypracované štandardy, že čo má robiť, ako má robiť, prečo to má robiť, čo nesmie robiť a tak. A keď to dáte dokopy, tak je to viac ako 600 strán materiálov. O tom, ako má vyzerať náš slovenský učiteľ. Teachers' standards vo Veľkej Británii, ktorá je oveľa väčšia krajina a oveľa dlhšie trvajúca demokracia, ona má Teachers, učiteľské štandardy spracované na pätnástich stranách. Pritom päť strán hovorí o tom, že čo má byť učiteľ, čo musí robiť učiteľ, čo nesmie robiť učiteľ. Päť strán. My na to potrebujeme 650 strán. Toto je, pán minister, hodená rukavica, keď otvárate ten zákon. Heslo je, včera som ho spomenul, že zjednodušujme to.
Viete, koľko u nás trvá príprava? U nás musí byť, teda učiteľ v škole musí byť, musí mať vzdelanie, vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa. Päť rokov trvá príprava pedagóga a väčšinu času ide o teoretickú prípravu. Tá praktická príprava, tie najprv náčuvy a potom pedagogická prax je veľmi krátka, veľmi formálna. A keď príde učiteľ do školy, tak dostane tzv. učiteľa, ktorý ho uvádza do praxe. Ale ten učiteľ má plný úväzok. Ten vkuse učí. A ten nový učiteľ, predstavte si, tiež dostane plný úväzok. Že oni na seba možno nemajú, že by som prišiel mu na nejaký náčuv alebo prehodnotiť hodinu alebo mu poradiť, ja na to takmer nemám čas. A po polroku alebo po roku mu vystavím papier, že už nie je začínajúci učiteľ, aleže už je samostatný učiteľ. Je to formálne a tomu učiteľovi to pramálo pomôže. Na to, aby som ja zvládol predmet v Británii, povedzme, chcem učiť angličtinu, potrebujem bakalára, potrebujem vyštudovať tri roky. A aby som stal plnohodnotným učiteľom, idem do školy a na rok tam robím asistenta učiteľa. Robím všetky ostatné práce a ten učiteľ, ktorý ma uvádza, tak mi dáva učiť časť hodín po dohode, ten učiteľ ma formuje, je to senior učiteľ, ktorý má skúsenosti, ktorý je na to určený. A po troch rokoch teoretického vzdelávania v predmete a po roku praxe máte hotového učiteľa, ktorý si tým všetkým prešiel. Za štyri roky dokážeme toto spraviť, teda dokážu toto spraviť v Británii.
My máme vo vzdelávaní v príprave učiteľov veľa balastu, na konci dňa sú to ľudia, ktorí prichádzajú vykukaní do vzdelávacieho systému, dostanú tam, vzadu ti sedí tvoj učiteľ, ktorý ťa bude uvádzať, a vy sa s ním za dva mesiace ani nestihnete stretnúť. Dokonca sa môže stať, že dostanete hneď robiť triedneho učiteľa a vy neviete, ako sa to robí. Vy nemáte ani šajnu. A my dnes otvárame zákon, to je super, že otvárame zákon o pedagogických a odborných zamestnancoch a je super, že hovoríme o revolučných riešeniach, o revolúcii, ale toto nie sú revolučné riešenia. Toto sú len také kozmetické úpravy a riešime minimálny problém. Ale je tu priestor na to, aby sme urobili trošku revolučnejšie kroky a aby sme pri príprave pedagógov ich prestali šikanovať, ale skutočne im pri ich príprave počas školy a ich sprevádzanie počas ich začínajúcich rokov, aby sme to zlepšili a príklady dobrej praxe sú.
Trošku ma mrzí, že, a asi budem musieť za pánom ministrom možno osobne zabehnúť, lebo tento formát asi nevytvára priestor na to, aby sme, aby sme hľadali a nachádzali najlepšie možné riešenia. To, s čím teraz prichádzate, tomu veľmi neoponujem, pán minister, len hovorím, že sú to len čiastkové riešenia nejakej drobnej veci. Ale revolučné riešenie by bolo urobiť systém prípravy pedagógov a ich odmeňovania tak, aby to fungovalo lepšie a tie príklady dobrej praxe sú.
Pán minister, ty si aj študoval v Británii a aj máš určite prehľad o tom, ako to funguje vo svete. Ja ťa aj takto verejne pozývam, budem mať v novembri konferenciu, kde prídu profesori z tých najrenomovanejších univerzít sveta, dokonca z najlepšej vzdelávacej univerzity, teda vzdelávacej inštitúcie sveta a o tomto tam budeme hovoriť, že ako, ako proste k týmto riešeniam prišli, ako by sme to mohli prebrať na Slovensko. Možno tam bude trošku priestor sa o tom porozprávať. Otvárajme zákon 138/2019, ale prinesme, prinesme tomuto školstvu zmeny, ktoré, ktoré reálne školstvu pomôžu. Toto je čiastkové riešenie, s ktorým nemám až také, až také veľké problémy, ale máme tu oveľa väčšiu možnosť a máte väčšinu. Vnímam ťa, pán minister, ako skúseného manažéra, máte v tíme aj ľudí, ktorí školstvu rozumejú, pohnime s tým dopredu a neprešľapujme na mieste.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Ďakujem, kolega Martin, za tvoj príspevok, opäť skúsenosť je výpoveď z praxe. To, čo ma zaujalo a čo chcem faktickou komentovať, je príprava budúcich pedagógov, pretože naozaj starostlivosť o nich nezačína až adaptačným vzdelávaním na škole. Hovoril som s radou vysoko vysokých, teda študentskou radou vysokých škôl, taktiež aj s dekanmi viackrát, ktorí pripravujú budúcich učiteľov, a zvažovali sme spolu takýto model. Tri roky štúdia bakalárskeho s ťažiskom na tej príprave kompetencií, ktoré potrebujú znalostných. Samozrejme, aj s návštevou škôl, s náčuvmi, ale potom nech sa ťažisko vzdelávania presunie do škôl, kde presne, tak ako opisoval Martin z Veľkej Británie, sa cez rôzne služby, cez rôzne pozície učia v praxi a porovnávajú to, čo im profesori, docenti na vysokých školách, s čím ich konfrontujú s praxou a touto teóriou a teoretickou prípravou. Na čo nám je po piatich rokoch pripravený takmer vedec, ktorý sa učí byť učiteľom až v momente, keď je už triedny a už učiteľ na plný úväzok? Nech si potom v ďalšom vzdelávaní doplní pre mňa za mňa kvantovú fyziku, ak je to fyzik, prírodovedec, to, čo ho zaujíma, nech rastie vo vertikále, pretože má byť niekoľko poschodí nad študentmi, ale nech príde do školy ako hotový učiteľ. Toto som teraz povedal iba ako príklad, že my nehľadáme palicu na to, aby sme bili politického oponenta, keď komentujeme veci, komentujeme ich tak, že prinášame riešenia a budeme v tom pokračovať aj ďalej. Bližšie potom v druhom čítaní.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne, vážený pán predsedajúci. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, budem potom reagovať hlavne vo výbore, aj pretože sa zapojili predovšetkým poslanci vo výbore, takže ja verím, že tam budeme mať rozsiahlejšiu debatu k tomu. Dovoľte mi teraz uviesť návrh zákona o vzdelávaní dospelých a o zmene a doplnení niektorých zákonoch.
Tento návrh zákona zavádza úplne nový, moderný, praktický a efektívny systém celoživotného vzdelávania, po ktorom odborná prax už volá najmenej desať rokov. Jeho cieľom je uľahčiť ľuďom prístup k vzdelaniu v každom veku. Dať druhú šancu tým, ktorí majú nedostatočnú kvalifikáciu, a zároveň vytvoriť zrozumiteľný systém pravidiel aj pre zamestnávateľov. Tieto zmeny vyžadujú pružnejšie reakcie vzdelávacieho systému a pre každého zabezpečenie celoživotného prístupu k možnostiam vzdelávať sa, rozvíjať svoje zručnosti a kompetencie počas celého života s ohľadom na individuálne potreby tak, aby každý mohol realizovať aj svoj potenciál.
Ďalej sa vymedzuje národná sústava kvalifikácia, slovenský kvalifikačný rámec a nový inštitút mikroosvedčení. V návrhu zákona sa upravuje aj proces overovania vzdelávacích výstupov podľa štandardov slovenského kvalifikačného rámca vrátane ustanovenia jednotlivých fáz, ktoré pozostávajú z identifikácie, dokumentácie, hodnotenia a potvrdzovania vzdelávacích výstupov. Posilňuje sa motivácia pre účasť na vzdelávaní tzv. individuálnych vzdelávacích účtov. V dôsledku toho sa očakáva zvýšenie záujmu o kurzy v neformálnom vzdelávaní, následne aj zvýšenie ponuky a diverzifikácie foriem zo strany poskytovateľov. V budúcnosti na tento zákon budú nadväzovať aj ďalšie zákony, či už zákon o štátnej službe, verejnej službe.
Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne a páni poslanci, dovoľujem si vás požiadať o prerokovanie predloženého materiálu.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo.
Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, vážený pán minister, v súlade so zákonom o rokovacom poriadku som bol predsedníčkou výboru určený za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona, tlač 402. Predkladám informáciu k predloženému vládnemu návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, odporúčam, aby sa po všeobecnej rozprave, aby sa Národná rada Slovenskej republiky po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona v druhom čítaní výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem za slovo a dobrý večer všetkým prítomným, čo tu ešte sedíme. Nebudem to príliš naťahovať, keďže sa nám blíži koniec rokovacieho dňa, ale napriek tomu som rada, že môžem využiť túto príležitosť, aby som za náš klub aspoň všeobecne okomentovala teda predložený zákon o celoživotnom vzdelávaní.
Vnímame, že celoživotné vzdelávanie je taká téma dlhodobo na okraji záujmu. A to si myslím, že celé školstvo je často na okraji záujmu a celoživotné vzdelávanie ešte aj v rámci neho a pritom naozaj ako v tom 21. storočí, kde sa nachádzame, vidíme už teraz, že to bude nesmierne dôležité, že nikomu z nás nebude stačiť to, čo sa naučil v škole, počas celej našej profesionálnej dráhy. Ako ja mám necelých 40 a už teraz mám pocit, že mnohé tie nové povolania, ktoré vznikajú, že nestíham ich sledovať. A medzinárodné výskumy ukazujú, že je to jedna z tých oblastí, kde Slovensko pomerne výrazne zaostáva, že veľmi málo u nás dospelých sa zúčastňuje nejakých ucelených kurzov celoživotného vzdelávania. Pravdepodobne, čo ešte najviac rezonuje, sú kurzy BOZP, lebo tomu naznačujú tie dotazníky, že krátke kurzy u zamestnávateľov to sa u nás berie za celoživotné vzdelávanie často. A ja viem, že tento zákon sa dlhodobo pripravoval, pripravoval sa do veľkej miery na základe odporúčania Európskej komisie. Tá príprava začala ešte za predošlých ministrov a veľmi sa teším, že teda bol ten zákon dotiahnutý, že prešiel MPK, že bol schválený vládou a že sa teda dostal aj, dostal aj do parlamentu. A je teda rozsiahly zákon a ja by som v tomto úvodnom vystúpení len stručne vypichla tri veci, ktoré považujem za veľmi dôležité a pozitívne a potom upozornila na dve, kde vidíme, vidíme isté riziká.
Za veľmi dôležité považujeme to prepojenie na trh Európskej únie a to, že sa vlastne národný kvalifikačný rámec, náš slovenský, prepája s tým európskym a teda pevne verím, že táto vláda nás nevyvedie z Európskej únie a že stále budeme mať otvorený trh práce a práve toto je jedna z tých nástrojov, ktoré vlastne môžu umožňovať ešte väčšiu takú flexibilitu pre ľudí absolvovať nejaké vzdelávanie na Slovensku a mať ho, mať ho uznané v zahraničí.
Druhé je teda to zavedenie mikroosvedčení, ktoré tu už aj bolo spomenuté. Je to jedna z vecí, ktorú sme mali aj v predvolebnom programe PS, ale teda nejdem si prihrievať polievku. Je mi jasné, že to neprišlo od nás, ale je to jednoducho vec, ktorá dlhodobo rezonuje v odbornej komunite a je teraz zahrnutá aj tu a naozaj hovorí o tom, že niekto nemusí zvládnuť celé dlhé vzdelávanie povedzme za kuchára, ale vie si z toho vybrať vlastne nejakú relevantnú časť, ktorá mu potom umožní sa zamestnať. Vnímam to aj ako také prosociálne alebo proinkluzívne opatrenie, ktoré vlastne môže zjednodušiť prístup na trh práce ľuďom, ktorí sú nejakým spôsobom zo znevýhodnených skupín, cudzincom napríklad, kde majú jazykovú bariéru. Vnímame tam, že trochu rigidné zostali tie mikroosvedčenia, lebo vlastne sú možné iba v rámci tých existujúcich kvalifikácií. Tam možno sa to dalo aj trošku ešte viac zflexibilniť, ale, ale celkovo je dobré, že sa to zavádza.
A tretie, čo by som rada vypichla, je to zflexibilnenie toho, že sa vlastne zavádza možnosť absolvovať rovno skúšky bez toho, aby človek absolvoval školenie. Inými slovami, niekto už nejakú zručnosť má a nemusí potom absolvovať kurz, ale jednoducho príde do certifikovanej inštitúcie, povie, ja už viem, neviem, piecť, ja už viem šiť a vlastne absolvuje skúšky a môže mu to byť uznané. A znovu, predstavujem si za tým napríklad ako jednu z cieľových skupín ženy, ktoré boli dlhodobo na materskej, ktoré dlhodobo vlastne vypadli z trhu práce, získali nejakú zručnosť aj povedzme samovzdelávaním a toto im vlastne umožňuje získať o to jednoduchšie aj ten certifikát a potom už sa na základe toho zamestnať.
To, kde vnímam také, také rizikové aspekty alebo isté minimálne, že tam budú ťažkosti v implementačnej praxi, viac si na tom asi veď povieme v druhom čítaní, ale, ale upozorním na to už teraz, a to sú vlastne implementácia individuálnych vzdelávacích účtov a im akoby tá, a prax pri akreditovaní vzdelávacích programov. Čiže začnem tými individuálnymi vzdelávacími účtami. Tiež považujeme to za dobrú myšlienku, to znenie v zákone je v princípe veľmi ambiciózne, zákon hovorí, že je to mechanizmus, prostredníctvom ktorého štát alebo zamestnávateľ uhrádza každému občanovi na ich požiadanie teda možnosť vzdelávať sa a, ale zároveň vidíme v doložke vplyvov, že znovu je to jedna z vecí, ktoré sa u nás zavádzajú, ale vlastne iba cez európske peniaze. Je tam naplánovaný nejaký pilot, ale nevieme o tej udržateľnosti. A teda obzvlášť v dnešnej dobe, kedy vidíme, že samotné eurofondy sú ohrozené, samotné investície z plánu obnovy sú ohrozené kvôli iným krokom tejto vlády, tak je pomerne riskantné, že vlastne tuto zavádzame do zákona veci, kde nevieme zaručiť financovanie zo štátneho rozpočtu a spoliehame sa na zdroje Európskej únie.
A trošku podobné riziko vnímam pri tom procese akreditovania vzdelávacích programov, lebo to je úloha, ktorú doteraz robilo ministerstvo školstva. Tiež to bolo personálne poddimenzované, ale realizovalo sa to tam. Je to, ako bola to úloha ústredného orgánu štátnej správy. Po novom sa kompetencia prenáša na Alianciu sektorových rád, čo na jednej strane môže priniesť nejaké pozitíva, pretože sa tam vťahujú noví aktéri ako sú zamestnávatelia, ako sú odborové zväzy, ale opäť tu čelíme tomu, že Aliancia sektorových rád je inštitúcia a organizácia, ktorá momentálne funguje hlavne na národných projektoch z eurofondov a na ktorú sa teraz prenáša vlastne pomerne veľká agenda, ktorá bude aj náročná vzhľadom na to, že ten zákon vlastne zavádza, že v roku ´25 sa musia všetky tie programy reakreditovať. Teda najprv sa inštitúcie budú musieť po novom certifikovať na ministerstve, potom si budú musieť reakreditovať programy, do toho veď chceme podporiť nové inštitúcie, aby si akreditovali programy. A vnímam, že bude to implementačne pomerne náročné. A vlastne štátna správa v tomto deleguje kompetenciu niekam mimo, mimo ministerstva. A opäť sa tu stretávame znovu s tým spoliehaním sa na eurofondy.
Pomerne rýchlo som to preletela, lebo naozaj je pokročilý čas. Summa summarum, je dobré, že tento zákon bol dotiahnutý, že bol predložený, že o ňom rokujeme. Je tam niekoľko teda otáznikov, ktoré, ktorými sa asi budeme ďalej aj zaoberať v druhom čítaní, V každom prípade je fajn, že aspoň v tejto jednej oblasti aj vlastne ten tlak Európskej komisie, aj tu bola nejaká odborná zhoda na tom, že toto je potrebné.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Pani poslankyňa, naozaj ďakujem za vecné a konštruktívne vystúpenie, ale, prosím, nestrašme zbytočne sami seba ani verejnosť tým, že tu máme nejaké príliš ohrozené čerpanie zo štrukturálnych fondov Európskej únie. Nie je to pravda. Pozrite si aj posledné výstupy, ktoré sú relevantné z prostredia Európskej komisie.
A čo sa týka tých samotných akreditácií, tak nie všetky inštitúcie, ktoré sú zapojené alebo môžu realizovať jednotlivé typy vzdelávaní podľa tohto zákona, musia získavať akreditáciu, bude sa uznávať či už stredné odborné školy alebo aj vysoké školy. Ony už majú svoje systémy, svoje mechanizmy zavedené, ony nepôjdu s takýmto systémom. Samozrejme tie ostatné organizácie, ktoré nepôsobia v tom procese formálneho vzdelávania, budú musieť a budú musieť byť zaradené do toho certifikačného procesu.
Ďakujem.

Ďakujem, pán poslanec Habánik, ono je to tak, ja by som sa rada nebála o tie eurofondy, rada by som sa nebála o plán obnovy, ale vzhľadom na kroky tejto vlády a vzhľadom aj na to, ako Európska komisia striktne posudzuje to, že či sú eurofondy u nás chránené dostatočne pred korupciou a či táto krajina robí dostatočne preto, aby tu naozaj fungoval právny štát, tak, žiaľ, tieto obavy sú namieste. Ale uvedomujem si, že to sme trošku mimo školstva.
K tým programom, áno, je pravda, že stredné a vysoké školy sa nebudú musieť nanovo akreditovať, ale zase iné, iné inštitúcie áno. Čiže dúfajme, že budeme v tomto smere pokračovať, ale, žiaľ, to neberiem ako prehnané strašenia.
Vďaka.