19. schôdza

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Rada by som teda pokračovala, ja sa budem venovať v mojej rozprave ústavnoprávnym rozmerom a ľudskoprávnym rozmerom nášho návrhu zákona.
Môj kolega Ondrej Prostredník už predstavil náš návrh, čo sa týka podrobnejšej obsahovej stránky, a ja by som začala tým, akým spôsobom je zakotvená sloboda náboženského vyznania v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, je to v čl. 9 ods. 1, ktorý zakotvuje:
„Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva; toto právo zahŕňa slobodu zmeniť náboženstvo alebo vieru, ako aj slobodu prejavovať náboženstvo alebo vieru sám alebo spoločne s inými, verejne alebo súkromne, bohoslužbou, vyučovaním, náboženskými úkonmi a zachovávaním obradov.“
Obdobne naša ústava definuje čl. 24 ods. 2, že:
„Každý má právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru buď sám, buď spoločne s inými, súkromne alebo verejne, bohoslužbou, náboženskými úkonmi, zachovávaním obradov alebo zúčastňovať sa na jeho vyučovaní.“
Sloboda náboženského vyznania tak, ako je definovaná v dohovore či v ústave zakazuje diskrimináciu určitých náboženstiev. Nepripúšťa ani zvýhodnenie jedného náboženstva, ani z dôvodu jeho veľkosti. Rovnako majú byť chránené malé, ako aj veľké náboženstvá.
Ako je zrejmé z citovaných ustanovení, sloboda náboženského vyznania má svoj individuálny a kolektívny rozmer, už o tom hovoril aj môj kolega Prostredník, ale pripomeniem, teda presne ako, ako je to rozdelené.
V prípade individuálneho ide o vnútornú voľbu jednotlivca vyznávať určité náboženstvo, žiť v súlade s nejakou vierou a túto aj prejavovať navonok.
Kolektívny rozmer je, naopak, napĺňaný napríklad prostredníctvom náboženských úkonov, bohoslužieb a obradov. Sloboda náboženského vyznania tak v sebe nevyhnutne zahŕňa právo veriacich vytvárať trvalé organizačné štruktúry v podobe cirkví alebo náboženských spoločenstiev.
A úloha štátu pri dodržiavaní zachovaní náboženskej slobody pri napĺňaní slobody náboženského prejavu je vlastne byť neutrálnym arbitrom, ktorý drží takpovediac ochrannú ruku nad náboženskou pluralitou a demokraciou.
Súčasná právna úprava stanovuje pre registráciu cirkvi alebo náboženského spoločenstva podmienku v § 11 zákona o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností, odcitujem:
„Návrh na registráciu cirkvi alebo náboženskej spoločnosti prípravný orgán cirkvi alebo náboženskej spoločnosti uvedený v § 10 ods. 2 môže podať, ak preukáže, že sa k cirkvi alebo náboženskej spoločnosti hlási najmenej 50-tisíc plnoletých členov, ktorí majú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a sú občanmi Slovenskej republiky.“
A práve tohto kritéria 50-tisíc sa týka celý ten ústavnoprávny a ľudskoprávny rozmer, ku ktorému som dala úvod aj citovaním konkrétnych ustanovení ústavy a dohovoru.
Čo sa týka samotného kritéria počtu ľudí hlásiacich sa ku konkrétnej cirkvi, takýmto prípadom sa zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva ešte pred 15 rokmi. Išlo o prípad Lajda a ďalší proti Českej republike, v ktorom posudzoval aj právnu úpravu platnú a účinnú v danej dobe v Českej republike, ktorá vyžadovala 10-tisíc podpisov osôb hlásiacich sa k danému náboženstvu v prípade, ak toto spoločenstvo, teda k náboženskému spoločenstvu, ak toto spoločenstvo nebolo členom Svetovej rady cirkví. Oni to mali rozdelené na dve kategórie, tie, ktoré sú členom Svetovej rady cirkví, a tie, ktoré nie sú. V prípade, ak nebola, požadovali 10-tisíc podpisov, v ostatných prípadoch postačovalo 500 podpisov.
Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, a to je dôležité vo vzťahu k našej zákonnej úprave, že zákonná požiadavka na 10-tisíc osôb sa javí ako neprimerane vysoká, obzvlášť pre krajinu veľkosti Českej republiky, keďže to predstavovalo cca 0,1 % populácie.
Súd zároveň pripomenul dokument Benátskej komisie z júna 2004, ktorý apeluje na štáty, aby ako podmienku priznania právnej subjektivity cirkvám nezavádzali požiadavku neprimerane vysokého počtu členov.
Aby som to zhrnula, Európsky súd pre ľudské práva považoval 10-tisíc osôb, požiadavku na 10-tisíc osôb ako neprimerane vysokú požiadavku, to bolo teda tých 0,1 % populácie, naša právna úprava požaduje 50-tisíc osôb, čo je 1 % populácie, to znamená, ešte 10-krát viac ako Európsky súd pre ľudské práva považoval za neprimerané v prípade Českej republiky. Čiže vidíme, že tu je zjavný, zjavná neprimeranosť v prípade tej našej úpravy. Česká republika dokonca medzičasom teda tú diskriminačnú podmienku zrušila.
Päťdesiattisíc osôb hlásiacich sa ku konkrétnemu náboženstvu je aj vzhľadom na posledné výsledky sčítania obyvateľstva Slovenska hranica, ktorú je len veľmi ťažko možné prekonať. Kým k rímskokatolíckemu náboženskému vyznaniu sa v roku 2001 hlásilo takmer 69 % populácie, o 20 rokov neskôr to bolo necelých 56 %. Rovnako klesol aj počet ľudí hlásiacich sa k evanjelickému vierovyznaniu, zo 7 na 5,27 %.
Ako už tu odznelo v predchádzajúcom príspevku, čo je zaujímavé a čo odráža realitu, je počet ľudí bez vyznania, kým v roku 2001 to bolo približne 13 % ľudí, v poslednom sčítaní narástlo toto číslo až na takmer 24 %, teda skoro dvojnásobne. Získať dnes predpísanú hranicu 50-tisíc ľudí pre akúkoľvek novú náboženskú obec sa tak javí ako neprekonateľná prekážka, naozaj aj to sčítanie ukazovalo, že k tým menším cirkvám sa hlási čoraz viac ľudí, k tomu vyznaniu, samozrejme, k cirkvi samotnej registrovanej sa hlásiť nemôžu. Z 18 registrovaných cirkví a náboženských spoločností podľa sčítania ľudu dosahuje počet členov a členiek 50-tisíc, tú súčasnú hranicu, len päť.
Čiže aj tá súčasná úprava ukazuje na totálnu neprimeranosť, pretože ani v súčasnej dobe registrované cirkvi vlastne tento limit nespĺňajú, ani nie tretina teda spĺňa, 12 z nich má pritom počet členov a členiek nižší ako 10-tisíc. Od zmeny právnej úpravy nedošlo k registrácii žiadnej cirkvi či náboženskej spoločnosti, čo je tiež ďalším dôkazom toho, že tá nastavená hranica je neprimeraná.
Aj v tomto kontexte považujeme súčasnú právnu úpravu za diskriminačnú, to znamená zasahujúcu do základných práv a slobôd, čo je teda v demokratickej krajine, samozrejme, neprijateľné. A preto by sme v tomto našom najvyššom zákonodarnom zbore mali tento protiústavný stav odstrániť a náš návrh k tomu dáva presne príležitosť.
Na záver už len pár osobných slov. Sama pochádzam z rodiny, ktorá sa po generácie hlási ku katolíckej cirkvi, či už zo strany môjho ocina z oravskej vetvy, alebo zo strany mojej maminy z martinsko-banskobystrickej vetvy. Kresťanstvo bolo prirodzenou súčasťou môjho života, absolvovala som prvé sväté prijímanie, birmovku, som aj krstnou mamou, hodnoty, ktoré mi moja rodina vštepovala, kresťanské hodnoty, boli vždy založené na pomoci slabším, na ochrane tých, ktorým je ubližované, a na ochrane tých, ktorých práva sú potláčané.
A tento odkaz sa snažím niesť aj v mojej politickej práci a som rada, že v našej strane to môžem naplno rozvíjať v súlade s hodnotami, ktoré mi moji starí rodičia či rodičia vštepovali pri svojej kresťanskej výchove, určite nie je potláčanie možnosti vyznávať svoje náboženstvo v prípade ľudí, ktorí sa hlásia k inej cirkvi, práve naopak. Väčšina ukazuje svoju vyspelosť a silu, keď nepotláča práva menšín a necháva ich naplno rozvíjať svoju identitu vrátane tej náboženskej.
Aj náš návrh dáva priestor ukázať túto vyspelosť a silu.
Ďakujem. (Potlesk.)