22. schôdza

Poslanec Šmilňák.

Ďakujem za slovo.
Pani kolegyňa Turčanová, veľmi pekne ďakujem za tvoje citlivé slová, aj za konkrétny príklad. V tomto parlamente nie je obvyklé, aby prešli nejaké návrhy, ktoré predloží opozícia, ale párkrát sme to zachytili, párkrát sa to stalo a zvyčajne šlo o veľmi citlivú tému, ktorá sa hlboko dotýka ľudského života, ľudskej duše alebo pomoci niekomu v núdzi. Myslím si, že toto je ten prípad, a preto apelujem na jednu aj druhú stranu, na koalíciu aj opozíciu, aby tento návrh podporila, lebo ide o citlivú tému, ktorá sa dotýka mnohých z nás.
Ďakujem.

Poslanec Matovič.

V čl. 15, myslím, odsek 1 v ústave máme napísané, že ľudský život je hodný ochrany od počatia. A pri prístupe, ktorý Slovenská republika má voči potrateným, z rôznych dôvodov potrateným deťom pred ich narodením, tak nemám pocit, že by sme hovorili, že ľudský život pred narodením je rovnako hodný ako ľudský život po narodení. Lebo Slovenská republika hovorí, a teda my tu zastupujeme Slovenskú republiku a rozhodujeme o tom, aké pravidlá Slovenská republika bude mať, Slovenská republika hovorí, že keď sa potratí dieťa, môže to byť päť, šesť, sedemmesačné dieťa z rôznych dôvodov, tak ho spálime v kafilérke ako uhynutú sviňu. A takto my si vážime ľudský život. Je to veľmi smutné a je o to smutnejšie, že rôzne ateistické krajiny západnej Európy k ľudskému životu pred narodením pristupujú naozaj s úctou a akékoľvek potratené dieťa má nárok byť pochované a k nemu tak aj pristupujeme. Pre tých z vás, ktorí máte strach teraz z toho, že by zrazu sa zaplnili cintoríny s hrobmi nenarodených detí alebo potratených detí, z toho si vôbec hlavu nerobte, tam teda nemajte žiadne obavy, tam ide o spoločné pohrebisko. Naozaj jedno maličké miesto, pár metrov štvorcových niekde na cintoríne, kde by tieto deti pochovávané mohli byť a kde by sme zadosťučinili tomu, čo aj všetci sme si pred viac ako tridsiatimi rokmi napísali do ústavy, že ľudský život je hodný ochrany už od počatia a ochrana je ruka v ruke s úctou.
Takže skúsme pristupovať k nenarodeným deťom trošku lepšie ako... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Pročko.

Ďakujem veľmi pekne.
Ja som sa prihlásil, nesvietilo mi to a teraz mi to už svieti.
Ďakujem, Andrejko, a dneska ste úžasný. Takže toto je čiste hodnotová otázka, naozaj hodnotová otázka o tom, či je pre niekoho nenarodený plod dieťa, alebo či nie je. Ja poznám veľmi veľa rodín, ktoré chceli mať deti a naša nezisková organizácia pomáhala a pomáha ľuďom, ktorí chcú mať dieťa a či už je to adopcia, alebo či je to už naozaj riešenie problémov, ktoré súvisia s otehotnením, ale tí ľudia chcú mať deti, chcú veľmi. A či sú to kresťania, alebo či sú to liberáli, alebo či sú to ľudia, ktorí veria v Boha alebo neveria v Boha, tak to dieťa chcú mať preto, lebo sú to milujúce osoby, ktoré sa majú radi a chcú mať svoje potomstvo.
A ja som sa osobne tiež stretol s jedným človekom, ktorý, ktorý, človek, ktorý prišiel nielen o svoju manželku, ale prišiel aj o nenarodený plod a to bolo strašné. To bolo preňho veľmi, veľmi, prežívali sme to spolu a môžem vám povedať, že preňho ten nenarodený plod bolo jeho dieťa.
Takže som hlboko presvedčený, že aj moji kolegovia, ktorí neveria v Boha, nebudú tento zákon brať ako zákon o tom, že si Kresťanská únia ide robiť populistické body. Budú tento zákon brať ako úctu si nenarodeného dieťaťa.

Poslankyňa Turčanová.

Kolegovia, ďakujem vám za reakcie.
Ja len možno by som ešte uviedla, že minulý rok podľa štatistík bolo na Slovensku potratených takmer jedenásťtisíc detí, z toho päťtisíc boli samovoľné potraty a necelých šesťtisíc boli teda umelé ukončenia tehotenstva. Ale chcem zdôrazniť, tuná nehovoríme len o samovoľne potratených deťoch, hovoríme o všetkých ľudských ostatkoch, pretože aj po umelom ukončení tehotenstva navrhujeme, aby vlastne nemocnica, alebo teda predkladatelia navrhujú, aby nemocnica takéto telíčka skladovala a potom spoločne raz, najmenej raz za šesť mesiacov spoločne teda dala do krematória a uložila do hrobu. A hovorila som o prípade v Prešove. Ten náš hrob vyzerá ako klasický hrob, ale je tam miesto až pre sedemsto takýchto detí.
Takže naozaj nemusíme sa obávať, že by sme zaplnili cintoríny, ale musíme sa snažiť byť a chovať sa dôstojne ku každému ľudskému ostatku, pretože aj do pôrodu to bol ľudský ostatok. To nebol ostatok ani žiadneho zvieratka, ani hračky, ani ničoho, ale bol to ľudský ostatok a tomu by sme mali prejavovať úctu.
Ďakujem.

Ďakujem.
O slovo ešte v rámci rozpravy požiadala navrhovateľka pani poslankyňa Záborská. Nech sa páči.

Ďakujem pekne, pán predseda.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, keď si zoberiete medzinárodné dokumenty, európske dokumenty, obyčajne v prvých paragrafoch, v prvých odstavcoch je spomínaná ľudská dôstojnosť. A každá civilizovaná spoločnosť sa na rešpektovanie ľudskej dôstojnosti odvoláva, pretože na úcte k človeku, na úcte k ľudskej dôstojnosti je vlastne založený celý kultúrny prístup k existencii človeka.
A tento etický prístup nie je obmedzený tým, že si my ako ľudia stanovíme určité kritériá, kedy tú ľudskú dôstojnosť máme rešpektovať a kedy ju nemáme rešpektovať. Či sa to týka len rešpektovania ľudskej dôstojnosti počas života, alebo sa to týka aj rešpektovanie ľudskej dôstojnosti po smrti. Vo faktickej som spomínala nedávnu minulosť. My sme neboli svedkami, ale možno starší si pamätáme, že keď sa začala posudzovať hodnota človeka na základe rôznych ľuďmi stanovených kritérií, tak sa stávali strašné veci, na ktorých nám doteraz rozum stojí. A preto na každého človeka sa musíme pozerať s neodňateľnou dôstojnosťou, lebo inak sa vydávame na cestu, ktorá končí rozkladom spoločnosti. Úctu k ľudskej bytosti prejavujeme aj tým, že po smrti s náležitou pietou uložíme ľudské pozostatky na vyhradené miesto. Nikto z nás by asi nesúhlasil s tým, aby sme ľudské pozostatky človeka vyhodili na smetisko. Avšak náš prístup, aj prístup v tomto štáte k zaobchádzaniu s ľudskými pozostatkami, ktoré sú dôsledkom potratu, je pre, tak ako hovorila kolegyňa Andrea, či už umelého, alebo spontánneho, alebo z nejakých iných dôvodov, je presne takýto. Spaľujeme ich ako odpad a vyhadzujeme na smetisko. Možno budete považovať tie moje slová za tvrdé, ale som lekárka a videla som to na vlastné oči. Bola som mladá a som sa čudovala, že ako je to možné, že v tejto spoločnosti dokážeme byť takí bezcitní.
Zatiaľ ak rodič nepožiada o vydanie týchto ľudských pozostatkov za účelom pochovania, skončia v spaľovni.
Ak však ako spoločnosť vnímame ľudské pozostatky po potrate hodné piety, v prípade záujmu rodičov o ich pochovanie, nemôžeme ich považovať za odpad len preto, že rodičia neprejavili záujem o ich pochovanie.
Pieta k ľudským pozostatkom je spoločnosťou totiž vnímaná ako univerzálna hodnota.
Spomínala som, že v iných štátoch a v štátoch, ktoré sú sekulárne, ktoré väčšinovo ľudia sa nehlásia ku žiadnej viere, tak takýto systém pochovávania ľudských pozostatkov existuje. Každý zákon ovplyvňuje aj myslenie ľudí.
A stáva sa, myslím si, že nedávno sme mali možnosť prečítať si takýto príbeh, takýto prípad, kedy sa na gynekologickom oddelení mame, ktorá potratila svoje dieťa, čudovali, že je smutná, že ju to psychicky položilo, že však to bol len fetus alebo to bol len plod. Ja si myslím, že ak bude prijatý takýto zákon, tak aj to myslenie tých ľudí, aj tých, ktorí sa denne stretávajú s takýmito situáciami, sa môže zmeniť.
Ešte by som chcela povedať jednu vec, zároveň naším návrhom naprávame stav, kedy v našej legislatíve absentuje štandard na určovanie mŕtvonarodeného dieťaťa. V súlade s právom Európskej únie a odporúčaním Svetovej zdravotníckej organizácie zavádzame definíciu, ktorá kladie hranicu medzi potratom a pôrodom do skoršieho štádia tehotenstva. Svetová zdravotnícka organizácia uvádza túto hranicu definovaním hmotnosti ľudského plodu 500 gramov, respektíve gestačný vek 22 týždňov tehotenstva. Rovnako každé dieťa, ktoré sa narodí, živé sa bude považovať za pôrod, nakoľko sa narodenie dieťaťa viaže na vznik určitých povinností štátu. Súčasťou návrhu je aj vyplatenie príspevku na pohreb rodičovi, ktorý požiadal o vydanie pozostatkov potrateného dieťaťa. Keď hovoríme, že treba sa takto správať ku každému živonarodenému dieťaťu, v období totalitného režimu na Slovensku, v Československu sa znižovala za každú cenu peritanálna úmrtnosť. To znamená, deti ktoré umreli, ktoré proste skončili svoj život počas pôrodu alebo tesne po pôrode a tieto deti sa nechávali zomrieť, na tieto deti sa dívali, kým nedodýchali. Čiže to nebol nejaký, nejaký troj- alebo štvorcentimetrový zárodok, ale bolo to, bolo to skutočne dieťa, na ktoré, ktoré videli a ktoré mohli pozorovať. A ja by som nechcela a myslím, že nikto z vás by nechcel, aby takéto veci boli v našom štáte umožnené.
V kontexte zabezpečenia piety, teda spôsobu dôstojného zaobchádzania chceme týmto zákonom napraviť ten poľutovaniahodný stav, a preto vás chcem poprosiť, ak je pre vás ľudská dôstojnosť a zachovanie piety hodnotou, aby ste tento zákon podporili a ja vám za to ďakujem. (Potlesk.)