30. schôdza

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vidím teda, že už aj napriek tomu, akú dôležitú tému tu máme, tak bude ťažké upútať pozornosť kolegov, tak pokúsim sa aj cez ten váš hurhaj teda vám povedať teda stanovisko toho, čo sa tu ide diať a... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Danko, Andrej, podpredseda NR SR
Aby som bol spravodlivý k poslancovi Pročkovi, prosím teraz všetkých, aby bol kľud v sále, a nech sa páči, pán poslanec.

Dvořák, Oskar, poslanec NR SR
Ďakujem, ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci.
Takže naspäť k veľmi dôležitej téme zdravotníctva. Ja už som sa vyjadroval k viacerým tým dôvodom v tom skrátenom legislatívnom konaní, teda preto chcem sa trošku aj obsahovejšie vyjadriť k tomu, čo tu, čo tu teda prebieha, čo tu schvaľujeme. Samozrejme ten proces je absolútne zlý, čiže ten proces často aj diskredituje niektoré opatrenia, ktoré môžu byť prospešné a celkovo ako kebyže aj utlmujeme zbytočne tú diskusiu a snahu o vylepšenie tých opatrení, ktoré tu máme.
Ja na úvod hneď poviem, že viacero tých opatrení, množstvo tých opatrení alebo si poviem, že drvivá väčšina tých opatrení my podporujeme. Je smutné, že máme tu túto vládu rok a štvrť a pani Dolinková premrhala doslovne rok, aby prišla s nejakými väčšími reformami, aby sme tu niečo diskutovali. Tu neprichádzali žiadne zákony, žiadne nejaké výraznejšie zmeny. Všetko, čo sme tu videli, boli nejaké ad hoc zmeny, skrátené legislatívne konanie, posúvanie lehôt. No a prichádza nám teda niečo, čo bolo vynútené odborármi. Ja sa im ani nedivím do určitej miery, v dobre fungujúcom štáte, v dobre riadenom zdravotníctve by to malo asi fungovať takým spôsobom, že vláda si sama uvedomuje, že niečo v tom zdravotníctve nefunguje. Občania si to jednoznačne uvedomujú, 41 %, čo je najviac občanov v tejto republike, označujú za najväčší problém zdravotníctvo. Všetky ostatné problémy idú až za zdravotníctvom, a preto sa im nedivím, že zdravotníckemu personálu, čo sú teda aj odborári, dochádzajú nejak nervy a už teda pracujú v rozpadnutých nemocniciach, plesnivých, musia teda odchádzať za hranice, vidia, že sa to tu nehýbe. Dokonca im chcete siahnuť na platy, proti čomu sme všetci protestovali. Oni samotní proti tomu protestujú, tak sa im nedivím, že tie zmeny si museli vynútiť takýmto spôsobom. Ale priznávam, že v dobre fungujúcom štáte, v dobre fungujúcom zdravotníctve by to takto nemalo fungovať.
Jedna z tých najväčších zmien, ktorá sa tam deje, je práve to vracanie tých platov na tú úroveň, ktorú mali dohodnutú, ktorú mali sľúbenú. To sme vám už od konsolidácie hovorili, že toto sa nemalo udiať, malo im to zostať. Čiže túto zmenu jednoznačne podporujeme. Keď sa bavíme napríklad aj ďalej, keď tú dohodu ste ku koncu roka nemali, tak ste pristúpili k tej úprave toho mimoriadneho stavu a tej hrozbe toho väzenia a pokuty, zákazy, rôzne vykonávania povolania, ak odmietnu, a rôzne iné veci, to sme tiež kritizovali, že je to veľmi zlý, až kontraproduktívny návrh, tých zdravotníkov ste týmto prakticky vyháňali za hranice. Okrem toho, že ste im poznižovali platy, tak ste ich ešte teda chceli aj donútiť, no ale odkladali ste len ten problém. Čiže tuto tiež vítame túto zmenu.
Ďalšia vec, na ktorú sa napríklad pozeráme veľmi pozitívne, sú napríklad tie transparen... to stransparentňovanie toho, toho systému, tie platby do poisťovní, úprava programovej vyhlášky, to je vec, ktorá naozaj je dobrá, my ju podporujeme. Je škoda, že o nej trošku bližšie nediskutujeme, aby sa k tomu mohol vyjadriť aj zvyšok sektora, teda aby sme tam vychytali nejaké muchy. Je dosť možné, že opäť sa stretneme a budeme tu niečo napravovať o jeden, dva, tri, štyri mesiace, snáď to tak nebude, ale je to ďalšia vec, ktorú nejakým spôsobom teda podporujeme.
No tu sa dostávam k tým veciam, ku ktorým sme teda kritickejší. Ja už som to aj v tom skrátenom legislatívnom konaní spomínal a začnem teda tými personálnymi normatívmi. Tie personálne normatívy majú dôvod, že sú zadefinované v nižších podzákonných normách a nie priamo v zákone. Je to z toho dôvodu, aby regulátor, teda ministerstvo vedelo flexibilne reagovať na to, koľko pacientov na personál má byť v našich nemocniciach, na ktorých oddeleniach. Samozrejme je problém s tým, že nevynucujú sa tieto normatívy, ale ešte väčší problém je, že tie normatívy sú často neaktuálne a zle nastavené. To sú normatívy, ktoré sú pätnásť rokov staré. Čiže prvá vec, a všetci vieme, ako sa tvorili, kto dlhšie sleduje ten zdravotnícky systém, tak vie, že normatívy, ktoré vznikli nie na základe nejakých analýz, podobne ako prvé záchrankové siete, to si niekto na ministerstve povedal v nejakom vplyve nejakého lobizmu možno alebo nejakého, nejakého, že si to vycucal z palca, si povedal, že takto to asi bude môcť fungovať. Pozrel sa, ako je to v súčasnosti, no a žiadne analýzy sa neurobili, ale urobili sa nejaké normatívy. Tieto normatívy tým pádom by bolo nutné prenastaviť. Máme tu veľkú reformu nemocníc napríklad, ktorá by toto mala zohľadňovať.
A potom teda keď by sme akceptovali ten stav, že tieto normatívy, ktoré tu dneska máme a mali by sme ich teda aj vynucovať v tých samotných nemocniciach, tým nemocniciam to môže spôsobiť vážne problémy, niektoré môžu aj kľaknúť, rôzne oddelenia, alebo môžu vynútiť množstvo zbytočného personálu na niektorých oddeleniach, alebo možno aj potrebného. Často teraz nevieme, nemáme k tomu podrobné analýzy zatiaľ ešte, ale môže to stáť veľa peňazí a nakoniec ten personál ani nezoženieme. Zároveň tá situácia, tak ako sa môže meniť aj samotná reforma nemocníc každoročne, môžu sa preraďovať oddelenia, alebo respektíve nemocnice z kategórie do kategórie rôzne služby, tak potrebujeme flexibilne reagovať na tie samotné personálne normatívy. To znamená, že potrebuje ministerstvo veľmi rýchlo na základe tých zmien, ktoré sa udejú v reforme nemocníc napríklad, čo inak väčšina zmien sa deje mimo zákonných noriem, čiže ministerstvo musí flexibilne reagovať aj na iné zmeny a spolu s týmito zmenami musí aj flexibilne reagovať tým pádom aj na personálne normatívy. Tým, že vy teraz zoberiete tie personálne normatívy a ja odporúčam každému, aby si napríklad pozrel ten návrh zákona alebo tie súčasné personálne normatívy, to sú niekedy až desiatky strán, to sú naozaj veľmi podrobne popísané tabuľky. Máme na nejakom oddelení napísané, že tam má byť toľkoto a toľkoto lekárov, také vzdelanie, také vzdelanie, toľko personálu, toľko sestier. No a my to teraz ideme dať do zákona. To po prvé spôsobí teda, že tie normatívy sú zlé, sú neaktuálne, sú pätnásť rokov staré, zároveň to odoberá nejakú flexibilitu tomu samotnému ministerstvu.
Čiže ak sme to chceli robiť správne, tak sa to malo robiť takým spôsobom, že najprv si tu sadneme, alebo ani tu by sme to nemali robiť, malo by to ministerstvo robiť normálne so sektorom cez pripomienkové konanie. Mali by sme sa porozprávať, že ako upraviť, ako zaktuálniť tie pätnásť rokov staré normy, ako ich upraviť a potom následne sa rozprávajme o tom, že ako ich budeme vynucovať, že či je ich nutné naozaj dať do zákona. No ale vy to robíte úplne opačne, vy zoberiete tie staré pätnásťročné normy, vôbec tie nejak, tie normy nejak v súčasnosti nereflektujú napríklad na tú veľkú reformu nemocníc. Pani poslankyňa, keď máte, kľudne sa prihláste do faktickej, môžete, môžete kľudne. Však kľudne môžete sa prihlásiť do faktickej, ja veľmi rád s vami potom podiskutujem, ale asi si neskáčme do reči, nech tu udržujeme nejakú kultúru. Ďakujem.
No, takže mali by sme asi postupovať takým spôsobom, že tie personálne normatívy, najprv si ich zaktualizujeme, potom následne sa ideme baviť o tom, že akú silnú právnu normu tomu dáme, ako flexibilne necháme ministerstvo reagovať a potom to dáme do zákona. My ste to tak neurobili, vy najprv zoberiete teda tie neaktuálne normatívy, dáte ich do zákona a potom môže nastať nejaká diskusia. Máte tu veľmi krehkú väčšinu a teraz si predstavte, že ministerstvo naozaj bude, príde, ja neviem, za pol roka a bude potrebovať tieto normatívy aktualizovať. No však vy možno nebudete mať väčšinu na to, aby ste tie normatívy aktualizovali. Zároveň ja si nemyslím, že to je vec, že v pléne Národnej rady máme diskutovať o tom, či treba pätnásť alebo šestnásť lekárov na tamtom oddelení alebo na tamtom oddelení. Však to by sme úplne znefunkčnili Národnú radu, myslím si, že tu máme diskutovať o inších veciach, toto sú veci, ktoré sa majú diať na nižšej úrovni. Čiže toto naozaj kritizujeme, zároveň ja teda hovorím, že je to veľmi nebezpečné, keby sme začali vynucovať tieto neaktuálne normy teraz, tak ten personál nemáme a tie peniaze, podľa mňa aj čo vidíme v tej doložke vplyvov tých na rozpočet, sú neaktuálne.
A tu sa dostávame k tej ďalšej veci. My teda rozprávame sa o tom, že máme znížiť v niektorých nemocniciach, v ktorých to ešte v súčasnosti funguje, 40-hodinový pracovný čas máme znižovať na 37,5-hodinový pracovný čas. Dopočuli sme sa teda, že už ideme ustupovať od toho, že bude sa zase, budú sa zase vytvárať nejaké dva typy, alebo dve skupiny nemocníc. Budete tu mať štátne nemocnice, kde sa to bude uplatňovať, tam budú lekári robiť 37,5 hodín. A budete mať súkromné nemocnice, ktoré nebudú, ktoré budú fungovať v 40-hodinových pracovných časoch. Čiže už aj táto, že to ideme nejako skupinkovať, je trošku že nesprávne. Myslím si, že to vytvára dve rôzne kategórie. Nechápem, z akého dôvodu to vytvára rôzne kategórie. Tak keď už sa má niekde, keď už ideme s tým argumentom, že niekde sa má dodržiavať nejaká regula, nejaké pravidlo 37,5-hodinové, tak nebudem to rozdeľovať na štátne a neštátne. Rovnako ako legislatíva o tom, kto má mať aké kvalitatívne štandardy, personálne normatívy, rovnako sa to vzťahuje na štátne a neštátne. Tak keď dávam nejakú reguláciu, čo sa týka personálnych normatívov alebo pracovného času, tak nech to platí teda na všetkých. (Reakcia navrhovateľa.) No a, no nie, ja vám hovorím, že nech vy ste aspoň konzistentný, že keď už niečo teda robíte, tak už buďte teda v tom konzistentný. Ale ako kebyže to je presne, to je presne ten úkaz napríklad, keď vy tu komplikujete daňový systém. Napríklad celiatici by vedeli o tom hovoriť. Celiatikom tu dáte päťpercentnú dépeháčku na kukuričné múky a iné, ale keď už sú zmesové múky, tak už tam je vyššia dépeháčka. Potom sa rozdeľujú, proste jedny potraviny majú takú dépeháčku, druhé takú. Však vy komplikujete ten systém. Toto isté robíte momentálne aj s tým pracovným časom, zatiaľ s pracovným časom, že komplikujete ten systém brutálne a robíte ho oveľa viac neprehľadnejším.
No a tu sa dostávame aj k samotnej teda, ale zostáva ten problém, čo som ja hovoril na začiatku ešte pri skrátenom legislatívnom konaní. Zase tu preskakujeme nejaké procesy a toto všetko, čo vám tu ja hovorím, tak ja som si istý, že ľudia, ktorí robia v každodennej praxi, by vám vedeli povedať množstvo ďalších problémov, ktoré možno v tejto chvíli nemáte ani domyslené, lebo to s nimi nebolo skonzultované. Zase sa naháňame a množstvu tých problémov by sme mohli predísť. Možno zistíme, že je to myslené veľmi dobre, možno zistíme, že tam sú nejaké malé zádrhely, zase sa zabudlo jedlo slovíčko, jeden paragraf bude zlý. Možno by bolo dobré naozaj si sadnúť, ukľudniť sa, máme ešte dosť času, tri týždne, a vychytali by sme možno tie veci. Možno ktoré myslíte aj dobre, možno neviem, možno ste k nim dotlačení, tak by sme možno tie veci vychytali. Ale takto nie je ten čas a prichádzame tu teda na rôzne, na rôzne teda kulehy, ktoré tam môžu byť.
No a tu sa dostávame aj k tomu samotnému teda vyčísleniu. Ja som teda nevidel, ja legislatíve tejto zdravotníckej sa venujem teda dlhú dobu a pre mňa je veľmi zvláštne, že prijíma sa nejaký zákon, zároveň ako keby si pozriete aj tie dôvodové správy, tak tam sa to veľmi často ani, že to ministerstvo úplne ako kebyže kapitulovalo na lopatky pred odborármi. Tam ani neopíšte veľmi často, že prečo je to potrebné toto opatrenie urobiť. Jediný dôvod, prečo je to potrebné, tam opisujete, že aby sme dosiahli sociálny zmier, aby sme teda stabilizovali situáciu. Ale ja by som teda chcel od tých zmien, však teda diskutujete s tými odborármi, oni majú nejaký cieľ, chcú povedať, prečo to tak je, vy máte tiež nejaký názor na ministerstve, samozrejme aj ten sektor má nejaký názor. Tak tie dôvodné správy, aj tie osobitné, aj tie všeobecné slúžia na to, aby sme teda vysvetlili aj do budúcnosti, však sa to robí aj pre rôzne konflikty právne, keď vzniknú. Tie dôvodové správy slúžia na to, aby vysvetlili všetkým aktérom v tom sektore, že ako to ten legislatívec ten úmysel, ten pôvodný legislatívny myslel. A vy tu momentálne dávate iba no tak nejakú kapituláciu, že tak aby sme sa dohodli s LOZ, to je celý jediný dôvod, prečo prijímame túto legislatívu a ide s tým ďalej teda v legislatívnom procese.
Tie dôvody. Ja keď si pozriem tú samotnú správu o vplyvoch na rozpočet verejnej správy, tak vy teda, ja naozaj tú legislatívu pozerám dlho a ja si nepamätám, kedy som sa s týmto naposledy stretol. Vy prijímate nejaké opatrenia, ktoré majú nejaký finančný vplyv. Vy si ho, ten finančný vplyv tu nie je úplne podrobne rozdelený a rozfázovaný do budúcnosti a aj sa ťažko odhaduje. Ale zároveň teda hovoríte, že, a to ja pripomínam, že minulý rok ste ešte hovorili, že peniaze na to nie sú. Minister financií doteraz hovorí, že nebudú ďalšie peniaze v zdravotníctve. A vy ste, vlastne tuto uvádzate, že zrazu teda peniaze sú, nájdete ich v tom systéme a teda buď budete, máte dva spôsoby. Jeden ten spôsob je taký, že buď sa ušetrí na niečom, lieky, ambulantný sektor, alebo niekto sa pritlačí, aby sme do tých nemocníc mohli dať tie peniaze, alebo budete hľadať úspory, ktoré, ako som ja zo začiatku hovoril, sú z môjho pohľadu akože extrémne optimistické, až nerealistické. A zároveň teda vy tak nepoctivo pristupujete k tej doložke vplyvov na rozpočet, že vy dokonca hovoríte o pozitívnych vplyvoch za dva-tri roky, že tento zákon bude šetriť okolo 20 mil., že nás bude stáť iba 36 mil. a už od toho odčítavate nejaké fiktívne úspory. Tak ja si myslím, že správne pre túto diskusiu by bolo, že naozaj povedzme si, koľko budú celkové costy, koľko nás budú stáť a zároveň si pozrime aj, koľko budú tie celkové úspory. Ale toto sú veci, tie úspory, ktoré sa nikdy, nikdy predtým nedávali do konkrétnych zákonov. To sú veci, ktoré patria do rozpočtu, do debaty o rozpočte a mám ich plniť celý rok a v rozpočtovej knihe ich mám mať pri revíziách výdavkov a podrobne vysvetlené. Tuto ja vidím momentálne nejakú všeobecnú kategóriu, nejakú všeobecnú kategóriu rozpočtových úspor a nie sú tu rozdelené.
No a zároveň ja si dovolím aj povedať, že ste v nich extrémne optimistickí, ja som to spomínal aj pri tom SLK-čku, tie najväčšie roky, keď tu bola najväčšia vata pri tých najväčších kauzách, to boli okolo 100-miliónové úspory. Vy tu dneska, keď už ste rátali, keď ste tvorili rozpočet, ktorý bol extrémne napjatý, a ja hovorím, že keď si spomeniem na ten rozpočet, ten rozpočet, koľko rástli peniaze podľa vás v rozpočte na samotnú zdravotnú starostlivosť, to nepokrýva ani infláciu. To naozaj bolo nižšie, ten rast bol nižší ako inflácia, nejakých 3,7 %, inflácia už vtedy sa pohybovala, už bola predikovaná ministerstvom financií medzi 4-5 %. To už vtedy ste odhadovali, že tie úspory do zdravotníctva budú 150-miliónové a to sme tu všetci vám z opozície hovorili, že tie úspory sú nerealistické. Dneska tu ideme hľadať ešte ďalšie úspory na úrovni možno ďalších 50 mil., ja neviem, koľko presne sú tie úspory, lebo nie sú tu poriadne vyčíslené v tej doložke. No ja tu to mám otvorené a tie úspory sú tam v nejakých malých číslach, ale nie sú tam presne kategorizované, kedy sa budú diať, ako sa budú diať a zároveň, čo je nutné povedať, nijak nie ste zaviazaní tie úspory realizovať. Legislatívne ste zaviazaní k výdavkom, ale nijakým spôsobom legislatívne nie ste, ani uzneseniami vlády, ani ničím nie ste zaviazaní tieto úspory urobiť.
Čiže my sa dostávame k tomu, že možno tu budeme mať pravdepodobne scenár, s veľkou pravdepodobnosťou, že ja už som hovoril, že ten rozpočet, ktorý ste predložili minulý rok, ten už bol nerealistický kvôli konsolidácii, že ste šetrili veľmi na zdravotníctve, dneska tu idete vytláčať ďalšie peniaze zo zdravotnej starostlivosti a zároveň vám minister teda hovorí, že už vám ďalšie peniaze do toho sektora nepridá. Minister financií vám to konkrétne hovorí. Čiže mňa by naozaj zaujímalo, že minimálne zodpovedné by bolo to priznať, že bude nás to stáť toľkoto a toľkoto, tie úspory sú realizovateľné na toľko a toľko percent a tak sú rozložiteľné v čase a v takej úrovni, je tu taká pravdepodobnosť, že sa zrealizujú, nezrealizujú, prijmeme takéto opatrenia, dávame ich do legislatívneho plánu úloh, zaväzujeme sa nariadeniami vlády, alebo niečím aspoň, hocičím, že nech tu je nejaká legislatívna záväznosť. A ak teda tieto úspory nevyjdú, tak mám minimálne garanciu ministra financií, že všetky tieto požiadavky, ktoré sme tu vyrokovali, tak on teda nejak akože pokryje v budúcoročnom, alebo rozpočtovými opatreniami. Táto garancia tu nie je, preto ja mám naozaj že veľkú obavu, že tieto veci, ktoré tu prijímame, nielenže budú že z jedného pohľadu, že môžeme urobiť chyby, ako sa to stalo napríklad pri eReceptoch, lebo tu zbytočne rýchlo niečo prijímame, druhá vec, že sú škodlivé, lebo ich robíte zlým spôsobom, robíte ich narýchlo, dávate niektoré veci do toho zákona, ktoré by tam nemali byť, ktoré by mali byť v podzákonných normách, alebo o ktorých by sa malo ešte viac diskutovať. A po tretie, tretia tá najväčšia výhrada je, že nemáte to podľa mňa rozpočtovo kryté a staviate to naozaj na veľmi, na takých optimistických predpokladoch úspor, ja si dovolím povedať, že takýto optimista tu ešte nebol momentálne, akým dneska ste vy, žeby videl takéto možné úspory.
Takže ja by som bol oveľa radšej, keby toto sme vedeli prediskutovať oveľa hlbšie, ale asi to tu preletíme teda, schválime to vo veľkej rýchlosti a potom budeme zisťovať, že čo sme to vlastne schválili, ako sme už na to zvyknutí.