35. schôdza

S reakciou pán poslanec Sabo.

Ďakujem všetkým za vaše faktické.
Chcel by som sa len tak, akože poznámka pod čiarou, spýtať pána poslanca Šimka, že tá verejná celospoločenská diskusia, že kedy prebehla a kde, na akej platforme. Alebo sme si ju nevšimli, pretože taká bola verejná, že nás nezasiahla? Alebo, že kedy, kde? Viete mi to, prosím vás, pripomenúť? Naozaj. A možno, keby ste tu viacej sedeli cez deň, tak nájdete aj odpovede na svoje otázky, ktoré ste čítali v tom texte.
Takže ešte raz, všetkým kolegom a kolegyniam vďaka za podporu, ale myslím si, že najväčšiu vďaku si za Progresívne Slovensko zasluhuje naša vlajkonosička Lucia Plaváková. Bez nej by sme neboli až takí viditeľní (potlesk) v tejto téme. Takže ďakujeme.

Ďalšou vystupujúcou v rozprave bude pani poslankyňa Marcinková, nakoľko pán poslanec Glück nie je v sále a stráca poradie.

(Ruch v sále.) Kolegovia, môžem vás poprosiť? Už mi beží čas, prosím, utíšme sa, ďakujem.
Som rada, že zareagujem po faktickej poznámke, ktorú mal kolega a v ktorej použil dosť silné slová. Hovoril o právach dieťaťa, ktoré sú viac ako túžby dospelých a citoval pána komisára pre deti, pána Mikloška. Akože nechcem tu zachádzať do politických reálií, ale keďže som bola na vypočutí pána Mikloška, keď sa uchádzal o funkciu komisára, tak si veľmi dobre pamätám, ako sa odmietal vyjadriť proti strane ĽSNS a jej predstaviteľom a tomu, že spochybňovali holokaust. Tak keď si ctíme históriu, aj práva dieťaťa, tak by som si spomenula, koľko detí počas holokaustu zomrelo. A toto mu neviem zabudnúť, a preto jeho slová neviem brať vážne ani v iných kontextoch a som jeho kritikom napriek tomu, že viem vyzdvihnúť, keď spraví niečo užitočné.
No, a práve o tom chcem hovoriť, akým spôsobom ublíži deťom táto novela ústavy. Pretože už keď sa pozriete na dôvodovú správu navrhovaných zmien, ktorá má aj doložku vybraných vplyvov, tak pri napríklad vplyvoch na životné prostredie - dobré, rodinné prostredie, vplyvy na manželstvo, rodičovstvo - žiadne, vplyvy na služby verejnej správy - žiadne, vplyv na rozpočet - žiadne. Jednoducho v každej jednej kolónke máte zaškrtnuté, že táto novela ústavy nemá žiadne pozitívne vplyvy, pretože nemá žiadne vplyvy podľa navrhovateľa, teda ani pozitívne, na manželstvo, rodičovstvo a rodinu, čo sa tu snažia niektorí poslanci povedať. Lenže o čom som presvedčená, že tu malo byť zaškrtnuté, že má negatívne vplyvy. K tomu sa dostanem neskôr a prečítam aj list človeka, ktorý vyrastal v detskom domove a prečo si myslí, že táto novela ústavy a konkrétne článok, o ktorom tu nebola reč a ktorý sa týka osvojenia detí, je problematický. Napriek tomu, že je prevzatý zo zákona o rodine, je problematický. Novela v tomto článku a v tomto návrhu zmeny hovorí len o právach dospelých. Nehovorí nič o najlepšom záujme dieťaťa, nehovorí nič o deťoch.
Znova sa staviame do tej roly, že dospelý stojí nad dieťaťom, znova sa pozeráme len na tých, ktorí si majú osvojiť deti a zužujeme nejaký ich výber, ale nehovoríme o tom, čo je najlepšie pre dieťa. A pre dieťa je najlepšie, aby sa adopčný systém a adopcie riadili potrebami detí a nie potrebami politikov, nie potrebami dohodnúť sa tu alebo uzákoniť si tu nejaké svoje hodnotové presvedčenia.
Z odbornej témy, z témy naozaj vysoko odbornej a ľudsko-právnej ste urobili týmto návrhom odporným spôsobom tému politickú. Aj napriek tomu, že je to úplne rovnaké znenie, bude mať inú právnu silu. V prípade, že dôjde napríklad k nejakej adopčnej reforme a my prídeme na to, že sú tu lepšie mechanizmy ako zabezpečiť každému dieťaťu milujúcu rodinu a, áno, aj rodiny jedného rodiča sa dnes stávajú veľmi funkčnými mechanizmami na zabezpečenie potrieb dieťaťa, ktoré mohlo byť dlhé roky v centre pre rodiny a deti, v detských domovoch. A práve tá rodina jedného rodiča u desiatich detí, ktoré sú v detských domovoch a podarilo sa ich osvojiť, sú tri v takýchto rodinách jedného rodiča. Jednoducho tu bolo celkom vysoké percento tých, ktorým sa podarilo osvojiť si dieťa, aj keď neboli v manželskom zväzku, aj keď boli jednotlivcami. A my vidíme, že aj toto je funkčný model. Aj keď je to ťažké rozhodnutie a aj odvážne rozhodnutie, ale je to milujúci domov pre tie deti.
A mne je naozaj odporné, že ani pán komisár pre deti nie je schopný v tomto vidieť, ako obchádzame potreby dieťaťa a ako ignorujeme vlastne všetko, k čomu sme sa doposiaľ zaviazali napríklad v Dohovoroch o právach dieťaťa. Ešte sa tu ideme nejakou odbočkou a nejakým spochybňovaním našich medzinárodných záväzkov a európskych záväzkov dopustiť oslabovania aj pozícií detí, pretože aj toto, aj táto identita Slovenska a všetko, čo sa tam snažíte strčiť, v konečnom dôsledku bude oslabovať práva dieťaťa. A rámce ochrany detí, ktoré tu dnes máme, môžu byť v rozpore s tým, čo si vy predstavujete, ako napríklad v tomto návrhu ústavy, že by malo byť to najlepšie pre dieťa. Vôbec sa nepozeráte na potreby dieťaťa, lebo tam dieťa ani len nespomínate. Hovoríte len o tom, kto ho má, kto ho nemá adoptovať, aký úzky má byť tento okruh. A jediné o čo vám ide je z toho vytĺkať politické body a zapáčiť sa tým najkonzervatívnejším, ktorí si mýlia svoje konzervatívne hodnoty so skutočnou naozaj medziľudskou toleranciou a pochopením.
A ja prejdem k otvorenému listu, ktorý všetkým nám poslal Peter Jozefík k tejto navrhovanej zmene.
"Vážené poslankyne a vážení poslanci,
tento list Vám adresujem k návrhu na zmeny v Ústave Slovenskej republiky k adopciám. Prial by som si, aby ani jedno dieťa nemuselo vyrastať v detskom domove, aby každé zostalo vo svojej rodine. V takej, ktorá mu dokáže poskytnúť bezpečie, lásku, oporu a stabilitu. Žiaľ, realita je iná a práve preto existujú detské domovy. Vyrastať v detskom domove nie je žiadna životná výhra. Viem to, pretože som jeden z tých, ktorí prešli bránami tejto inštitúcie. Detský domov nie je domov, je to inštitúcia. Poskytne základné potreby, ale neponúkne to najdôležitejšie, to nehmotné, čo každého mladého človeka formuje, a to je láska, podpora a zdravý životný štýl pri budovaní vzťahov, sebavedomie, pozitívne vzory, racionálne myslenie a pocit, že niekam patrí. Nie s nálepkou dieťa z domova.
Dnes sa otvára téma adopcií, ktorá sa snaží presadiť, aby si dieťa mohli adoptovať len zosobášení muž a žena a môže sťažiť možnosť adopcií dieťaťa jednotlivcami. Ale je sobášny list skutočne tým, čo rozhoduje o tom, či bude dieťa vyrastať v milujúcom a bezpečnom prostredí? Deti v ústavnej starostlivosti majú omnoho ťažší štart do života. Často odchádzajú bez dokončeného vzdelania, čo im sťažuje šance na dobrú prácu. Nemajú rodinné zázemie, kam by sa mohli vrátiť v ťažkých chvíľach. Keď vyrastáte v detskom domove je to jednosmerná cesta. Keď inštitúciu opustíte, už sa nemáte kam vrátiť. Ak v živote zlyháte, aj v rannej dospelosti, nemáte nikoho, kto by vás podržal."
Ináč, neviem si kúpiť vodu a naozaj mám problém, že mám veľmi sucho v ústach, tak neviem, ako to teraz vyriešiť v tomto čase. Tak dúfam, že to zvládnem.
"Ak v živote zlyháte, aj v rannej dospelosti, nemáte nikoho, kto by vás podržal. V rodine túto možnosť väčšinou máte. Deti z detských domovov majú menej príležitostí naučiť sa, čo znamená dôvera, zdravý vzťah a pocit bezpečia. Mnohí sa ocitnú v sociálnej núdzi, pretože nemajú nikoho, kto by im pomohol v prvých rokoch dospelosti. A ak sa im v začiatkoch nepodarí uspieť, ich cesta sa stáva len ťažšou a ťažšou.
Na Slovensku žije tisíce detí v ústavnej starostlivosti. Tieto deti, ktoré sú v domovoch, sú deti, o ktoré sa nevedeli, nechceli alebo nemohli postarať ich biologickí rodičia. Preto by sme sa mali pýtať, ak dieťa nemôže vyrastať vo svojej biologickej rodine, ako mu zabezpečiť najlepší a najbezpečnejší priestor na život a vývoj. No, tým najprirodzenejším riešením je práve milujúci domov.
Ročne sa na Slovensku podáva len niekoľko stoviek žiadostí o pestúnsku starostlivosť alebo osvojenie dieťaťa. Podľa štatistík občianskeho združenia Návrat až pätina žiadateľov o osvojenie nežije v manželstve. Ak sa zmení ústava, práve tieto páry alebo jednotlivci môžu byť z procesu adopcie vylúčení a deti tak stratia šancu na domov. Prečo bránime deťom v tom, aby našli bezpečný domov len preto, že ich noví rodičia nie sú zosobášení a sú jednotlivcami? Prečo neumožníme jednotlivcom dať dieťaťu domov?
V detských domovoch sa o deti počas služby stará jediný jeden vychovávateľ. Zažil som to, žil som tam. Prečo môže mať tento človek naraz na starosť aj dvanásť detí, ale to jedno dieťa nedovolíme milovať jednému človeku? Pokiaľ ide o adopciu detí slobodnými osobami alebo nezosobášenými pármi, dostupné výskumy naznačujú, že kľúčovým faktorom pre zdravý vývoj dieťaťa je stabilné, láskyplné, rodinné prostredie bez ohľadu na jej štruktúru. Štúdie nepreukázali rozdiely v emocionálnom a psychologickom vývoji detí adoptovanými zosobášenými pármi oproti tým, ktorých vychovávali slobodní osvojitelia alebo páry nezosobášené. Adopčný proces nie je jednoduchý, ani rýchly, je komplexný a ide o dlhodobé rozhodovanie, kde sa hodnotí stabilita, podpora v rodine, prístup k zdrojom a schopnosť rodičov reagovať na potreby dieťaťa. Výber potenciálnych adoptívnych rodičov sa zameriava predovšetkým na kvalitu a stabilitu prostredia, ktoré môžu dieťaťu poskytnúť práve ľudia bez ohľadu na ich rodinný stav.
Preto sa pýtam, je tento návrh zmeny ústavy skutočne premyslený a konzultovaný s odborníkmi na adopcie, alebo je len súčasť politickej hry? Každá zmena ústavy, ktorá ovplyvňuje adopčný proces by mala byť predmetom odbornej diskusie s inštitúciami a organizáciami venujúcimi sa deťom z detských domovov, ako aj so psychológmi a psychiatrami. Je dôležité si uvedomiť, že niektorým deťom sa kvôli tejto ústavnej zmene sťaží možnosť vyrastať v rodine, aj keď len v jednorodičovskej.
Dávate tejto zmene väčšiu právnu silu. A možnosť osvojenia tým môžete obmedziť len na manželstvá, čo by v praxi znamenalo zníženie počtu potenciálnych osvojiteľov a predĺženie pobytu detí v detských domovoch. Dôležité nie je to, či dieťa vyrastá v tradičnej rodine, jednorodičovskej domácnosti alebo v pestúnskej starostlivosti. Podstatné je, aby vyrastalo v bezpečí a podpore. Dieťa, ktoré tieto hodnoty dostane, má šancu vyrásť v človeka silného a sebavedomého, ktorý sa dokáže postarať nielen o seba, ale aj o druhých. A to naša spoločnosť potrebuje.
Dlhodobo nám z detských domovov vychádzajú deti, ktoré majú minimálne šance na úspešný život. Chodím prednášať do detských domovov, viem to. Pýtam sa ich, čím by chceli byť, keď vyrastú. Väčšinou odpovedajú, že by sa chceli stať záhradníkom, pekárom, murárom či maliarom. Keď sa tú istú otázku spýtam na škole, kde boli deti z rodín, odpovede boli úplne iné, lekár, veterinár, inžinier, programátor. Viete, kde je ten rozdiel? V podpore, v tom, čo im spoločnosť, v ktorej vyrastajú, ukazuje ako možné. Na jednej strane sa hovorí, že remeslo má zlaté dno a v súčasnosti to platí ešte viac, napriek tomu mnohé deti z detských domovov nedokončia ani stredné odborné vzdelanie bez maturity. Koľko lekárov, vedcov, murárov či politikov, ktorí by dnes mohli sedieť vedľa vás, sme stratili len preto, že nemali podporu svojho okolia? Kiež by mal každý z nás rovnakú štartovaciu čiaru. Žiaľ, pre mnohých najmenších je tá už vopred odsúdená na neúspech. A teraz je aj vo vašich rukách, môžete ju pomôcť narovnať, nie obmedziť.
Na záver vám chcem povedať, že keď som bol v detskom domove, vyrastal som v jednej izbe s ôsmimi chalanmi. Ich osudy po odchode z domova boli rôzne. Väčšina nedokončila žiadne vzdelanie. Niektorí si našli stabilný život, no iní skončili vo väzení, v závislostiach, na ulici alebo prišli už o život. Čo ak by mali niekoho, kto by im už v detstve ukázal, že život sa dá žiť aj inak, že existuje podpora, bezpečie, láska, ktorej môžu dať šancu na lepšiu budúcnosť. Možno by ich cesty viedli úplne iným smerom.
Deti z detských domovov nepotrebujú hory materiálnej pomoci. Nepotrebujú ani zmeny v ústave. Potrebujú to nehmotné, to, čo v inštitúciách chýba.
Vážené poslankyne a poslanci, zákony by mali chrániť deti, nie im brať šancu na domov.
S úctou a s nádejou, že vaše rozhodnutie bude tým najlepším, čo naše deti potrebujú.
Peter Jozefík, odchovanec detského domova."
Považovala som za dôležité, aby zaznel aj hlas človeka, ktorý pozná situáciu detí, pretože jedným z týchto detí sám bol. A okrem tohto pre mňa aj veľkého hodnotového rozporu k tomu, čo ste predložili, pretože ako som už povedala, absolútne tam absentuje záujem o práva dieťaťa a jediné, na čo myslíte, sú práva dospelých, je pre mňa aj taká filozofická dilema ako poslankyne, ktorá keď tu skladala sľub pred celým národom a stávala sa poslankyňou, sľubovala na Ústavu Slovenskej republiky. Sľubovala na ten najvyšší zákon, ktorý sa vy snažíte zmeniť.
Ak zložíte sľub s výhradou, tak jednoducho sa poslancom nestanete, poslankyňou takisto. Ústavu náš systém deľby moci a jednoducho zákonodarstva dal na to najvyššie miesto, čím sa máme my ako poslanci riadiť pri výkone nášho mandátu. A ja si naozaj kladiem otázku, či by sme na to nemali myslieť my aj ako normotvorcovia, ako zákonodarcovia, ktorí sa tu meníme v čase pri výkone moci a práve preto by sme mali mať zodpovednosť k tomu základnému dokumentu, na ktorý tu všetci sľubujeme. Aby medzi nami nevytváral rozpory, aby bol naozaj nejakým konsenzom medzi demokratickými silami, na ktorý môžeme s hrdosťou a spokojne sľubovať a nebudeme ho plichtiť a meniť a jednoducho atrofovať takýmito zmenami, ktoré napríklad ja mám s nimi problém. A nemám s nimi problém z nejakého vnútorného presvedčenia, mám s nimi aj právny problém. A podľa mňa by sme mali mať všetci, ktorí tu jednoducho sľubujeme na to, že budeme dodržiavať nejaké základné princípy. Ja som presvedčená, že niektoré veci, ktoré tu navrhujete, sú dokonca v rozpore s inými ustanoveniami ústavy.
A ak budeme takýmto spôsobom, takýmto tempom vlastne ničiť ten základný dokument, od ktorého sa tu odvíja naša práca a na základe ktorého si máme strážiť, čo prijímame, tak ja to považujem skutočne za veľké oslabovanie demokracie. A to už nehovorím o tom strete s európskym a medzinárodným právom, ktoré by malo byť takisto pre nás nejakými hranicami toho, kde pôsobíme, akú politiku robíme.
Čiže aj keď sa mi pôvodne zdalo, že táto vaša politická snaha o novú tému a jednoducho naozaj nejaké zaberanie verejného priestoru takouto hrou na ústavné zmeny je neškodná a že tým len politikárčite, čím hlbšie sa do tej problematiky dostávame a všetkým, čo tu dnes zaznelo, by sa mal každý súdny človek presvedčiť o tom, že žiadna z týchto zmien Slovensku nepomôže, nepomôže ani nám zákonodarcom a našu prácu sťaží, skomplikuje a podľa mňa oslabí aj našu dôveru v túto inštitúciu a vo všetkom, čo sa tu snažíme teda konať v súlade s ústavou, ktorá by mala byť naozaj v súlade aj s naším nejakým všeobecným presvedčením, ako má táto krajina fungovať a aký má mať právny rámec.
Ďakujem.

Na vystúpenie dve faktické poznámky, pani poslankyňa Čavojová.

Ďakujem za slovo.
Pani kolegyňa Marcinková, očakávala by som od vás trošku sebareflexie. Celý deň diskutujeme o zmene ústavy. Prišli ste si ale na svoje vystúpenie na záver, tak oceňujem aj to teda, že ste nechali detičky doma. Ale pripravili ste si príspevok do rozpravy, na sociálne siete a moralizujete.
Vám sa pripisuje, že vďaka vám je uzákonený sprievod rodiča s dieťaťom v nemocnici. Avšak vy ste za ten zákon ako celok v treťom čítaní nehlasovali aj napriek tomu, že ste ho nedokázali presadiť, keď ste mali ústavnú väčšinu s pánom Matovičom, to len taký dodatok. Tak myslím si, že ste nehlasovali ako za celok.
Ďakujem.

Pani poslankyňa Kolíková.

Ďakujem veľmi pekne.
Pani poslankyňa, ja na rozdiel od mojej predrečníčky budem reagovať na príspevok. Veľmi oceňujem toto vystúpenie, lebo to je vlastne o tom, že či je to vlastne dobrý nápad, len tak si zobrať, čo je v zákone, dať to do ústavy a nemať k tomu absolútne žiadnu diskusiu. Veď v tom zákone naozaj už to máme jednak. Prečo to dávať do tej ústavy? A je to absolútne kľúčové, vlastne to súvisí aj s tým príspevkom predtým. Prečo potrebujeme teraz do ústavy riešiť niečo, čo vieme, že už je dávno prekonané? Proste vieme to tu spoločne.
My musíme nájsť dialóg aj s našimi konzervatívnymi kolegami, ako to urobiť, aby ich obavy, ktoré súvisia s tradičnou rodinou, my ju vnímame ako prekonanú, kolegovia konzervatívni ju nepovažujú za prekonanú, ale musíme sa spolu rozprávať, lebo ja verím, že pri tom hlbšom dialógu nájdeme cestu, ako uznať ľudskú dôstojnosť každému.
A osobitne práve pri rodinách nájsť spôsob, ako sa v prvom rade pozerať na záujem dieťaťa, lebo tu sa nedá poprieť predsa, že tu sú deti vychovávané v rodinách, ktoré jednoducho majú dve matky, majú dvoch otcov, jednoducho je to tak a tým deťom je tam dobre. A absolútne to reflektuje ten najlepší záujem dieťaťa, takto to je. A o tom sa treba spolu rozprávať, že prečo ideme teraz dať do ústavy niečo, čo popiera vlastne to, čo tu máme a tu funguje. A nevychádzame tomu v ústrety. Že na ten záujem toho dieťaťa sa nepozeráme. A preto sa mi páčil tvoj príspevok, lebo presne na to si poukázala, že ideme riešiť záujem dieťaťa? Lebo ak ho ideme riešiť, tak toto nie je cesta.
Ďakujem pekne.

S reakciou pani poslankyňa Marcinková.