35. schôdza

Vážený pán podpredseda, vážené kolegyne, kolegovia, na úvod chcem povedať, že zámer pomáhať ľuďom z prostredia chudoby považujem určite nielen za správny, ale v dnešnej dobe aj za nevyhnutný, a preto si veľmi vážim každú iniciatívu mojich kolegov alebo kolegýň, ktorí prídu s akýmkoľvek návrhom zákona, ktorý pomáha najmä chudobným deťom a najmä v oblasti vzdelávania, pretože je to už také klišé, ale je to realita, vzdelávanie je kľúčom k prekonávaniu generačnej chudoby a sociálneho vylúčenia. Otázka z môjho pohľadu ale je, a myslím si, že aj toto je miesto na to, aby sme mohli otvoriť naozaj diskusiu o tom, či je správny spôsob zacieľovať politiky iba na jednu skupinu obyvateľstva.
Chcem povedať zároveň na úvod, že to, že teraz vystúpim možno trošičku aj kriticky, nie je o tom, že by som chcela kritizovať svojich kolegov a kolegyne, ale naozaj by som bola veľmi rada, keby sme uvažovali nad tým, či takéto zacielene akéhokoľvek zákonu, nielen v oblasti vzdelávania, ale napr. v oblasti sociálnej, je prospešné pre ľudí z chudoby, alebo naopak, či je skôr kontraproduktívne alebo dokonca až škodlivé. Takže budem rada, ak sa nad tým spoločne zamyslíme, ak o tom budeme diskutovať, pretože takéto návrhy zákonov tu nie sú prvýkrát, už aj v minulosti sme tu v parlamente mali tieto návrhy zákonov a nielen z dielne SLOVENSKA, bývalého OĽANO, kedy ich predkladal aj môj dobrý kamarát Peter Pollák, ocino tuto navrhovateľa, ale aj napr. takéto návrhy zákonov predkladala Lucia Ďuriš Nicholsonová v minulosti a už vtedy tieto návrhy zákonov vlastne vzbudzovali aj otvorenú kritiku a diskusiu. Ak si spomínate, tak ona vlastne predkladala práve aj povinnú predškolskú dochádzku pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia s tým zameraním, že by to malo byť teda iba pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia. A ona argumentovala hlavne tým, že tento skorý nástup do materskej školy by pomohol deťom lepšie sa adaptovať na školské prostredie, zvýšiť dostupnosť a tak ďalej. A bolo to vlastne v období, kedy sa, kedy existovali ešte nulté ročníky, ktoré mali síce univerzálny charakter, ale naozaj v praxi dochádzalo k tomu, že v týchto nultých ročníkoch boli najmä rómske deti. Čiže ona ich predkladala ako alternatívu pre nahradenie po tejto potreby nultých ročníkov.
V roku 2011, takže to už je teda pár rokov, predkladala aj návrh zákona o sociálne vylúčených spoločenstvách a v rámci, jedným z týchto opatrení bolo aj bezplatný prístup k antikoncepcii a k sterilizácii pre ženy zo sociálne znevýhodneného prostredia. Z môjho pohľadu tu existujú tzv. etické a ľudsko-právne otázky, či naozaj keď zameriame nejaké zákony iba na jednu skupinu občanov, tak je to ľudsko-právny problém, a najmä ak ide o reprodukčné práva žien, a potom, samozrejme, to zameranie na jednu skupinu, hej, že či je aj etické a adekvátne vo vzťahu k tomu, čo chceme vlastne zacieliť. A to najmä z toho dôvodu, že či si to chceme priznať alebo nie, ale ak vyžadujeme iba od jednej skupiny obyvateľstva aj pozitívnu vec, napr. aby chodili do škôlok, materských škôlok, tak si musíme uvedomiť, že ich nepriamo nejakým spôsobom nálepkujeme. Hovoríme, že títo ľudia si vyžadujú teda nejaký osobitný prístup alebo osobitné nazeranie a ak to je v prípade ľudí, ktorí pochádzajú zo sociálne znevýhodneného prostredia alebo dokonca z oblasti generačnej chudoby, tak vlastne už teda ich označkujeme ako chudobných, často neprispôsobivých alebo menejcenných. Z môjho pohľadu ani nie je až tak dôležité to, že dospelá verejnosť alebo majorita bude takýmto spôsobom nazerať na rómske deti ako na nejaké menejcenné, pre mňa je dôležité to, ako sa asi bude cítiť to dieťa, ktoré prichádza do škôlky a bude identifikované a bude cítiť, že je naňho nazerané ako na iného. Musíme si uvedomiť, že v tomto veku sa naozaj buduje sebavedomie a pocit, že na mňa nazerá spoločnosť iným spôsobom, môže u detí naozaj vyvolať pocit menejcennosti a môže znížiť ich sebaúctu už v rannom veku, čo potom, samozrejme, má ďalekosiahle následky aj v dospelosti a má veľmi negatívny vplyv na to, akým spôsobom sa dokážu alebo nedokážu začleniť do majoritnej spoločnosti.
Druhá základná vec je, že ak máme zámer pomáhať iba jednej skupine občanov, tak to môže viesť aj k symbolickému a aj k fyzickému oddeľovaniu, ktorý v praxi nazývame segregácia. Čiže namiesto toho, aby deti potom trávili čas s deťmi z rôzneho prostredia, tak, bohužiaľ, sa nám stane, že budú mať zasa väčšinu zo svojich spolužiakov iba rómskeho pôvodu. A my ak zameriavame politiky iba na jednu skupinu obyvateľstva, tak tým vlastne legitimizujeme to, že sa budú vytvárať rôzne triedy alebo skupiny detí iba pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia. A my už vieme, k čomu to vedie, čelíme infringementu, dokonca žalobe za pretrvávajúcu segregáciu, takže aj k tým nultým ročníkom, ktoré som už spomínala, nebudem sa k tomuto vracať. A vieme aj to, že v triedach alebo v školách, v inštitúciách, kde je vyšší počet detí zo sociálne znevýhodneného prostredia, dochádza značne k nižšej kvalite poskytovaného vzdelávania. Čiže to je ďalší problém, učivo sa redukuje, je tam, sú tam učitelia, ktorí nie sú dostatočne kvalifikovaní, alebo sú teda menej kvalifikovaní, a tým pádom sa ešte viacej znižuje nejaká šanca na to, aby tieto deti ukončili základnú školu, strednú školu, aby sa uplatnili na trhu práce.
Mohla by som teda veľa hovoriť aj o tom, že ak sa podávajú nejaké takéto zákony, tak treba brať do úvahy, či je vlastne celý systém vzdelávania pripravený na to, aby sme mohli naštartovať povinnú školskú dochádzku, pretože my najprv na to, aby sme mohli niečo takéto urobiť, naozaj musíme pripraviť aj personálne, aj priestorové zabezpečenie, aj odborné kapacity a vlastne celý ten systém na to, aby sme mohli involvovať všetky deti do vzdelávacieho procesu. A tu si dovoľujem povedať, že na Slovensku, bohužiaľ, ešte nie sme v tom štádiu a treba to robiť naozaj postupne a treba si to načasovať, čiže ak je tu účinnosť zákona napr. od nového školského roka, nie som si istá, či je to zrealizovateľné v takom rozmedzí, v akom by sme chceli. A obávam sa, že v tomto prípade by to bolo príliš alibistické požadovať, aby ten systém bol taký rýchly, pretože v konečnom dôsledku my len prenesieme zodpovednosť na rodiny a prenesieme zodpovednosť aj na tie samosprávy, na to, aby zabezpečili to predškolské povinné vzdelávanie a ale najmä na tých rodičov a tí sú, bohužiaľ, často bez peňazí, bez oblečenia, bez dôvery v inštitúcie a tak ďalej. Čiže my musíme naozaj urobiť omnoho viacej práce ako len zákonom stanoviť povinnú školskú dochádzku, pretože v konečnom dôsledku by výstupom mohli byť len absencie, sankcie a frustrácia všetkých zainteresovaných. Čiže naozaj to treba robiť postupne a s rozumom.
Ďalším problematickou vecou, ktorú vnímam, je, že aj v oblasti detí, ktoré sú sociálne znevýhodnené, zo znevýhodneného prostredia, tu predsa nejde o skupiny ľudí, ktoré sú homogénne a ktoré majú homogénne potreby, hej? Sú tu deti, ktoré majú napr. jazykovú podporu, pretože neovládajú dobre slovenský jazyk. Potom sú tu deti, ktoré majú zdravotnú alebo nejakú psychologickú, psychologický hendikep a potrebujú psychologickú alebo zdravotnícku pomoc. Iné sú deti, ktoré nepotrebujú nejaké špeciálne zameranie, ale potrebujú skôr tí rodičia pomoc, hej. Čiže jeden povinný zákon pre všetkých tieto deti nedokáže zachytiť a v konečnom dôsledku by mohlo dochádzať k nespravodlivým rozdielom voči iným deťom, ktoré napr. by potrebovali tiež túto pomoc v oblasti povinnej predškolskej, ale nezapadajú do toho balíku sociálneho znevýhodnenia. Hej, sú to napr. aj deti z nižšej strednej triedy alebo z funkčne neúplných rodín, ktorí proste nedosahujú oficiálnu hranicu sociálneho znevýhodnenia a tu už dochádza k nespravodlivým rozdielom. Akože zoberme si z praxe len, že tu máme jednorodičovské domácnosti, ktoré nemajú nárok na podporu alebo nie sú v tom balíku sociálneho znevýhodnenia, ale napriek tomu práve tieto rodiny by to potrebovali. Čiže aj dobre mienený zákon niekedy môže byť v tej praxi nespravodlivý.
No a napokon pre mňa ten najdôležitejší je ten ľudsko-právny a ten etický alebo občiansky princíp rovnosti, ak chcete, pretože či chceme alebo nie, patríme do demokratického štátu, demokratickej Európskej únie a je jednoznačné, že v demokratickom štáte žiadna legislatíva nemôže rozdeľovať deti podľa pôvodu, rasy a to znamená, že ani podľa príjmu rodičov. Čiže ak má byť zavedená nejaká povinnosť, tak potom nech je táto povinnosť zavedená pre všetky deti. Ak si ako spoločnosť myslíme, že povinná predškolská výchova je dôležitá, a je teda som o tom presvedčená a som presvedčená aj o tom, že môže významným spôsobom pomôcť deťom z chudobného prostredia na to, aby sa lepšie adaptovali do škôl a aby boli aj uplatniteľné v živote, tak potom ju zaveďme pre všetky deti, nielen pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, a to bez ohľadu na to, akú majú etnicitu, aký majú status a podobne. Pretože všetky deti potrebujú byť rozvíjané či už v emocionálnej, sociálnej alebo kognitívnej oblasti.
To je jednoznačne môj postoj, aby sme, aby sme eliminovali vlastne tie negatívne dopady, ktoré by mohol priniesť zákon, ktorý je ale už špecificky zacielený na nejakú jednu skupinu obyvateľstva. A tou cestou sú v podstate inkluzívne politiky. My inkluzívnosť nedosiahneme, pokiaľ budeme návrhy zákonov tvoriť iba špecificky pre jednu skupinu, práve naopak, inkluzívne politiky budeme zavádzať vtedy, keď budeme tieto politiky robiť pre všetkých a teda budú mať univerzálny charakter s tou možnosťou, samozrejme, že budeme cielene podporovať deti na základe ich reálnych potrieb. A to je veľký rozdiel. Čiže nie na základe nejakej kategórie pôvodu alebo sociálneho statusu, ale na základe ich reálnych potrieb. Pretože akonáhle to budeme zacieľovať len na jednu skupinu, tak my riskujeme etnicizáciu chudoby a to je veľmi nebezpečné. Ak si spomínate, presne toto som kritizovala aj v oblasti dávok, hmotnú núdzu, kedy bol zase trošičku opačný príklad, kedy sa aj javí nejaký zákon univerzálne, ale bude mať negatívny dopad iba na jednu skupinu obyvateľstva, tiež hovoríme o etnicizácii skupín, etnicizácii chudoby. A tá nevedie k inklúzii vylúčených a najzraniteľnejších skupín obyvateľstva.
V tejto oblasti by sa ešte dalo potom veľa rozprávať aj o tom, že v súčasnosti určite viete o tom, že ministerstvo školstva predstavilo nejaký prvý zámer toho, že by mala byť povinná predškolská príprava, nie dochádzka, ale príprava pre deti od troch rokov, ktorá by mala byť postupne zavádzaná, s tým, že od budúceho školského roka by to malo byť od štyroch rokov a potom od roku 2028 od troch rokov. A určite ste zaregistrovali aj to, že sa tu, že tu vznikla aj taká búrlivá verejná diskusia o tom, či je to správne, aby vlastne bola povinná predškolská príprava pre všetky deti. My v Progresívnom Slovensku sme presvedčení o tom, že áno, je to dôležité, ale treba mať naozaj na zreteli pripravenosť toho systému aj dostatočného počtu učiteľov a tak ďalej, ale zároveň odmietame tvrdenia, že by to mal teda byť nejaký konflikt zásahu práv do rodičov, pretože štát nikomu neberie možnosť vychovávať svoje dieťa doma, rodičia môžu aj naďalej si zvoliť individuálnu formu vzdelávania, ktoré spĺňa základné štandardy a v tomto prípade je dôležité ešte aj povedať, že toto nie je riešenie len pre jednu skupinu obyvateľstva a napokon z toho bude profitovať celá spoločnosť.
Takže asi to je všetko, ďakujem veľmi pekne za pozornosť. (Potlesk.)
=====

ešte aj povedať, že toto nie je riešenie iba pre jednu skupinu obyvateľstva a napokon z toho bude profitovať celá spoločnosť. Takže asi to je všetko.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Možno by som aj taký povedal príb... veľmi krátky príbeh z Prešova, kde dostali sme podnet od prokurátora, že sme zvýšili ceny pre deti, ktoré navštevujú materskú škôlku v Prešove a ten zvýšený poplatok bol pre okolité obce. A tým pádom prokurátor nás vyzval, že konáme protiústavne. A v tomto prípade si myslím tiež, že to, ako si povedala, že takéto zákony by mali byť v prvom rade univerzálne pre každého, nemali by sme sa sústrediť číro na jednu skupinu, takže absolútne s tebou súhlasím. Možnože by som trošku to posunul, túto tému aj, aj ďalej, lebo vieš, aký je môj názor, že dôležitá je práca, škola aj, aj domov pre každú jednu skupinu, pre každého jedného obyvateľa na Slovensku, ale by som sa pozrel napríklad aj na témy, ako sú deti z detských domovov, lebo my tu rozprávame o predškolskej príprave, ale napríklad také deti v detských domovoch, keď skončia tú školu, tak drvivá väčšina z tých detí sa vracia do osád, že my nedokážeme ani zabezpečiť to základné minimum, ako štát pre tie deti, ktoré v nejakom zmysle sú vychovávané k tomu, že chodia, snažia sa, študujú, brigádujú, ale nemajú potom kde bývať. Neviem, aká je situácia na západnom Slovensku, viem, že je veľmi zlá situácia v tomto prípade na východe Slovenska.
Takže aj keď si myslím, že tento zákon je nejakým spôsobom, snaží sa byť pozitívny, vidím v ňom veľmi veľa negatív a možno aj protiústavnosť.

Ďakujem za slovo. Sme voči sebe, myslím si, že dosť otvorení a verím tomu, že sa nebudeš hnevať, keď poviem, že s tebou absolútne nesúhlasím v tom, čo si odprezentovala. Ja nie som ten, ktorý na jednej strane kritizuje ministra Druckera, na druhej strane, keď príde k hlasovaniu, tak hlasujem za, napríklad za národnostné školstvo.
No a k tomu, čo si hovorila, Ingrid, tak počuli sme naozaj strašne veľa o tom, ako pomôcť tým deťom, ktoré sú neoprávnene zaraďované do špeciálnych základných škôl, avšak v tom priestore zatiaľ neprišiel žiaden iný návrh k tomu, ako zabrániť tomu, aby končili zdravé rómske deti v špeciálnych školách. My tento návrh komunikujeme asi od roku 2015, 2014, teraz si nespomínam, a je veľkou škodou, áno, a mňa to veľmi mrzí, že minister Gröhling ani minister Horecký počas Hegerovej vlády vlastne neprijali nejakú zmenu v tom, že zdravé rómske deti končia v špeciálnych základných školách. A návrh, ktorý vychádza vlastne z toho, aby deti nekončili, zdravé rómske deti v špeciálnych základných školách, je výsledkom návrh, ktorý predkladám dnes. A tento návrh nehovorí iba o deťoch zo sociálne znevýhodneného prostredia, ale hovorí aj o deťoch, ktoré sú, h-h-h, kde to nájdem (rečník listuje v papieroch), deťmi recidivistov, deťmi rodičov, ktorí sú na alkohole, na drogách závislí.
My sa môžme baviť v druhom čítaní o tom, ako rozšírime túto definíciu alebo teda na koho uplatníme tento návrh zákona, mne skôr ide o princíp a o vec, aby sme naozaj zabránili tomu, aby zdravé rómske deti viac končili v špeciálnych základných školách, aby si niekto na nich robil biznis. Lebo častokrát diagnostické centrá a zriaďovatelia týchto škôl je ruka v ruke a, bohužiaľ, tieto deti sú obeťami tohto biznisu.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ďakujem aj pani kolegyni za vystúpenie. Bavíme sa tu o opozičnom návrhu. Vystúpila pani poslankyňa z opozície, je pravdepodobné, že tento návrh neprejde, ale bolo spomenuté aj v rozprave, že ministerstvo školstva rieši túto otázku tej predškolskej prípravy. Preto je dobré, že sa o tom rozprávame, pretože tá potreba tej predškolskej prípravy vyplýva z reálnych potrieb, z reálnych problémov, ktoré vidíme na Slovensku v tomto veku.
My v Kresťanskej únii podporujeme v prvom rade, a myslím si ale, že to nie je nejaké, naša doména, že podporujeme v prvom rade, aby rodina správne, dobre vychovávala a pripravovala svoje dieťa v predškolskom veku, ale, samozrejme, je realita taká, že niektoré rodiny prípadne aj nechcú, to znamená, že chcú túto výchovu alebo časť tejto výchovy a vzdelávania zveriť inštitúcii, napríklad materskej škole, alebo z nejakého spôsobu zaostávajú alebo hapruje im tá predškolská príprava a tam je vlastne otázka, že ako to spraviť. A tam je potrebné proste to deliť podobne ako, ako štát priznáva aj v ústave právo rodičov na výchovu a vzdelávanie svojich detí primárne, ale ak zlyhajú rodičia alebo je tam nejaké zanedbanie, nejaký problém, tak, a boli tu spomenuté aj vo faktických, faktických poznámkach napríklad detské domovy, čiže toto sú veci, ktoré sú veľmi citlivé. Jedná sa o rodiny, o deti, o veľmi také bezbranné deti. Preto je dobré, že táto diskusia prebieha. Musíme rozmýšľať nad tým, ako tie deti povzbudiť a tých rodičov povzbudiť, aby dobre vyrastali v rodinách a zároveň aké, aké mechanizmy nájsť, aby tie deti, ktoré to potrebujú, aj keď ich rodičia možno nie celkom to vedia určiť, ako im pomôcť, aby sa dobre pripravili na tú školskú dochádzku a na život.

Ďakujem veľmi pekne všetkým za pripomienky. Pokúsim sa byť veľmi stručná a môžme potom aj kuloárne sa o tom viacej porozprávať. V prvom rade ja postrádam význam návrhu zákona zacieleného iba na jednu skupinu obyvateľstva, ak máme tu nejakú celospoločenskú diskusiu o tom, že povinná predškolská príprava by mala byť povinná pre všetky deti, hej, to je prvá základná vec, z ktorej vychádzam. A teraz sa vedie o tom teda veľká diskusia, že či, kedy to bude, či to bude a tak ďalej. To je prvá vec.
Druhá vec. To, že v podstate ani Gröhling, ani predchádzajúci ministri aj počas, kedy ste boli vo vláde, neprijali podobný návrh zákona, je tiež dôkazom toho, že asi toto nie je úplne správne smerovanie, že to teda môže naraziť na tie ľudské práva, že to je teda diskriminačné a poďme sa rozprávať o tom, aké sú iné opatrenia a ako zabezpečiť, aby rómske deti, ale aj iné skupiny obyvateľstva nekončili v špeciálnych školách. Jednou z takýchto opatrení je, sú to, že deti s hendikepom A, ktoré majú takýto hendikep diagnostikovaný, pôjdu do úplne bežných základných škôl, je potrebné investovať do podporných tímov, psychológov, logopédov a tak ďalej, aj do učiteľov, ktorí ovládajú rómsky jazyk, aby ich dokázali, tento hendikep, napríklad jazykovo eliminovať a tak ďalej. Poďme sa rozprávať o tom, ako pracovať s rodičmi efektívnejšie, pretože máme veľmi veľa komunitných centier, ale máme nízku úroveň spolupráce s rodičmi a tak ďalej, čiže my vieme, akým iným spôsobom to eliminovať a pravdou je, že áno, ono teraz bol spustený nejaký pilotný program, ktorý začína túto vec riešiť. Ale poďme sa rozprávať o tých iných krokoch, lebo toto nie je úplne podľa mňa ideálny spôsob, akým to naštartovať.
A tretia vec, mňa veľmi... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Dobrý deň všetkým, kolegyne, kolegovia. Bavíme sa tu o zákone, ktorý má pomôcť, a ja chcem na začiatok povedať, že môžme tu rozoberať, aké to bude mať dopady, kto bude diskriminovaný, kto nebude diskriminovaný, ako sa koho čo dotkne. Ja skôr nechcem rozprávať o tom. Ja chcem hovoriť o konkrétnych príkladoch, ktoré sú jasným svedectvom, znakom toho, že my neodstránime o rómskych detí diskrimináciu. Môžme tu rozprávať, každý, kto tu je Róm, aj ja, keď som nastúpil do školy, tak som si prešiel diskrimináciou a pritom som bol pripravený na ten vstup do školy. A to bolo na základnej škole, na strednej škole a dokonca aj na vysokej škole. Čiže my tu neodstránime diskrimináciu celkovo u tých detí, a to je jedno, ako budú štartovať, stále narazia na ten istý problém a každé rómske dieťa narazí na to, že raz príde do bodu, kedy zažije tú diskrimináciu, aj keď bude jednotkár. A nemôžeme to potom na... (pozn. prepis.: nezrozumiteľne vyslovené) iba na tom, že my máme takýto pohľad.
Práve naopak, ja chcem rozprávať o tých príkladoch, kedy, kedy sme sa pokúsili a kedy máme strašne veľa tých dôkazov, že ak tým deťom dáme možnosť vzdelávať sa, jasné, že to je komplexný prístup, tam sú rodičia, tam je práca s komunitou, tam je práca s učiteľmi, so samosprávou a nedá sa nič obísť. To musí byť sieť, ktorá sa ako keby zapája do seba, zapadá do seba a zachytáva tých, tie deti, čiže tá spolupráca aj rómskych asistentov na školách. Čiže tento zákon v sebe, jasné, sú tam nedostatky, poďme sa baviť o tom, čo treba ešte vylepšiť, ale ja vidím v tomto záko... v tomto zákone nádej pre tých, ktorí, ktorým nemá kto podať tú ruku. A je pre nás lepšie to, že tie deti sa dostanú do špeciálnych škôl, alebo že naozaj skončia možno so strednou školou, s výučným listom, kedy dnes, v dnešnej dobe murár si zarobí oveľa viac, než ten, kto sedí možno za počítačom. A kde máme na trhu práce nedostatok ľudí z profesie. Ja si radšej chcem predstaviť rómske deti z osady, ktorí keď vyrastú, budú elektrikári, murári, pekárky, cukrárky, kaderníčky, ale budú mať papier, budú mať vzdelanie a budú sa môcť zamestnať a postaviť si dom a žiť normálny, slušný život. Lenže ak my im tú pomocnú ruku nedáme v tom ranom veku, tak tohto sa nedožijeme.
A povedzme si na rovinu, máme strašne veľa rómskych osád, hlavne na východnom Slovensku, kde tá, tá štartovacia čiara je nieže na nule, ale hlboko pod nulou, kedy naozaj ja som sám v rokoch 2014 až 2017 pracoval v organizácii, ktorá mala pilotný projekt v spolupráci s Karlovou univerzitou, kde sme mali výskum zameraný na to, či to bude fungovať s rómskymi deťmi od troch, štyroch rokov, kedy ich my budeme pripravovať v komunitnom centre na štart do prvého ročníka. Tri roky sme to, som bol súčasťou tohto výskumu a naozaj my sme tam deti ráno učili umývať ruky, púšťať kohútiky, vodu, utrieť si ruky a ja som tam prekladal a ja som ich učil, čo je chlieb, že som im povedal kada him maro, toto je chlieb, povedal som im to po rómsky a potom som im to preložil do rómskeho jazyka, či do slovenského jazyka, pardon, z rómskeho do slovenského. A až vtedy oni vedeli pochopiť, že čo to znamená. A do toho sme zatiahli aj rodičov, rodičia chodili na hodinu s tými deťmi tiež. Jasné, my nemôžme vynechať rodičov, my nemôžeme im povedať dajte deti do škôlky a vy si vyložte nožičky, pite si kávu, poobede si príďte po deti a všetko je vyriešené. Nie. My musíme tie, tých rodičov zapojiť do toho procesu. Viete, kde sú teraz tie deti? To bolo 15 detí, ktoré mali štyri, niektorí tri roky, teraz sú absolventami stredných škôl. Minule mi písala jedna z nich a sa mi chválila, že o rok, Lukáš, maturujem. A keď bola na vstupnom vyšetrení u lekára, viete, čo povedal ten psychológ? Že toto dievčatko by malo ísť do špeciálnej školy. A my sa tu bavíme o tom, my tu hovoríme o tom, že rómske deti budú diskriminované, ony sú diskriminované, aj keď im nepodáme ruku, aj keď prídu do normálnej školy, aj keď prídu vyobliekané, aj keď neviem, čo na seba dajú, stále zažijú tú diskrimináciu.
Poďme sa pozerať na tých najchudobnejších. Ja tu rozprávam o tých najchudobnejších, ktorí nikto im nepodá ruku a tie deti skončia v špeciálnych školách. Na konci tej špeciálnej školy nič nebudú mať v ruke, budú poberať sociálne dávky a viete, čo sa stane? Slovenský národ ešte viac ich bude diskriminovať. Ešte väčšiu diskrimináciu zažijú, než to, že by sme ich...
=====

...špeciálnych školách, na konci tej špeciálnej školy nič nebudú mať v ruke, budú poberať sociálne dávky a viete čo sa stane? Slovenský národ ešte viac ich bude diskriminovať. Ešte väčšiu diskrimináciu zažijú než to, že by sme ich vyčlenili a povedali, tu bude škôlka, kde budeš chodiť so svojimi deťmi, drahá mamička a kde možno tvoj bratranec, ktorý je šikovnejší sa stane asistentom a bude pomáhať tým deťom, a tie deti prídu na strednú školu, urobia si školu a budú mať papier. Z tých 15 detí ani jedno dieťa neskončilo bez toho, aby nenastúpilo na strednú školu. A ja verím, že z tých stredoškolákov budú aj vysokoškoláci. A to boli deti, ktoré mali byť v špeciálnej škole. Pred rokom a pol, náš kolega europoslanec Peter Pollák, bývalý europoslanec, mal na u seba jednu stážistku, ktorá pochádzala z Luníka IX, ktorá chodila do špeciálnej školy na Slovensku a jej rodičia viete čo urobili? Spakovali sa, keď to mám povedať tak, zobrali všetko čo mali a odišli do Spojeného kráľovstva, a tam to dievča sa zaradilo do normálneho procesu školského, a minulý rok, minulý rok štátnicovala a je právnička. Je právnička, čiže tu sa nebavme o tom, aký zákon či diskriminujeme alebo nediskriminujeme. Tu ide o to, že my musíme zabrániť školstvu a tomu systému, aby rómske deti prepadávali do sita, ktoré im nič nedá. My musíme podporiť pedagógov k tomu asistentov, aby sa venovali tým deťom. A ja tomu rozumiem, že oni v prvom ročníku nemajú čas, nemajú kapacitu, aby sa venovali v triede, kde je 20 prváčikov alebo 15 prváčikov tej jednej Márii alebo jednému Jožkovi, ktorý nevie povedať, že prosím si. Alebo nechápe, že, že čo je toaleta. Ale ak ich podchytíme, ak ich podchytíme rok, dva, tri roky skôr, nemusí tam byť päť hodín. My sme prvý rok tie deti držali dva a pol hodinky. Z tých dva a pol hodín sme sa s nimi viac hrali a postupne sme pridávali ten čas, postupne sme pridávali obtiažnosť toho učiva a venovali sme sa im a dali sme prácu aj rómskym asistentom, zapojili sme aj rómsky aj, aj tie, tých rodičov do toho procesu a celá komunita s tým žila. A my máme možnosť to urobiť takto, ja viem, že je tam ešte pár nedostatkov, ale my sme otvorení, poďme, rozprávajme sa o tom, ale my tu stratíme kopec šikovných detí aj vzdelaných detí, aj veľa obrovských talentov kvôli tomu, či budeme hovoriť, že či sme diskriminovaní alebo nie sme diskriminovaní. Rómovia sú diskriminovaní, to je pravda, to je skutočnosť na Slovensku, ktorú my teraz nezmeníme celkom, ale môžeme na tom pracovať a robiť na tom, aby to takto nebolo.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo. Naozaj tento zákon má pôvod niekde v roku 2014, 2015, keď bol splnomocnencom vlády pre rómske komunity pán Pollák, ja sa naňho veľmi dobre pamätám a veľmi intenzívne a užitočne sme spolupracovali. Ale od tej doby uplynul nejaký čas a situácia sa zmenila. Medzitým sa stalo povinné predprimárne vzdelávanie pre päť ročné deti, ale pre všetky deti. Vy viete, že minister školstva ohlásil, že povinná predškolská príprava bude v ďalšej fáze pre všetky, pre všetky štvorročné deti a neskôr pre všetky, pre všetky trojročné deti. A teraz ja nerozumiem, prečo, ak to bude povinné pre všetkých, tu máme na stole zákon, ktorý hovorí iba o istej skupine detí. Ja tomu naozaj nerozumiem, že čo, aký je tam dôvod. Hovorím, že malo to zmysel vtedy, keď povinná predškolská príprava nebola povinná pre nikoho. Vtedy ten návrh zákona mal zmysel, ale dnes ten zmysel naozaj stratil. Ja to hovorím úplne v dobrom. Je fakt, že časť detí sa bude môcť vzdelávať individuálne alebo pripravovať individuálne, nebudú musieť chodiť do tej materskej školy, ale nebude sa to týkať práve tej skupiny detí, o ktorej vám v tomto návrhu ide. Čiže ja by som rada vedela odpoveď na tú otázku, ak majú tým prejsť všetci, prečo vy, vyberáte nejakú skupinu osobitne.
Ďakujem.